Slávny senát! Jednako loyálne uznávam, že o tak vážnych veciach, ako je, zamýšľaná autonomizácia Slovenska, event. Čiech a Moravy, alebo inými slovami povedané, pošvajčiarenie Slovenska, resp. celej republiky, nebudú rozhodovať len čísla voličov. Pripomenúť by sme si mohli starého výroku: vota non sunt solum numeranda, sed etiam ponderanda, hlasy sa, nemajú len počítať, ale majú sa vážiť. Naše postavenie V strednej Europe v údolí veľtoku dunajského, obklopené mocnými a výbojnými národmi, je takého drunu, že musíme počítať predovšetkým so zdravym rozumom skúsených a národ svoj skutočne milujúcich mužov a nesmieme sa oddávat ilúziám, fantáziám a bratovražedným vášniam, ani sa nesmieme spoliehať vždy na masy, ktoré častokrát sa dajú zlákať heslom. Čo by sme i mali akokoľvek krásnu ústavu, demokratické slobody a týmto slobodám primerané politické programy, musíme brať ohľad na vyššie sily, ktoré vládnu nad nami i mimo nás.

Predovšetkým sa musíme učiť z historie a od našich susedov, ktorí boli šťastnejší v minulosti vo svojej národotvornej činnosti. Slovenská a československá národná myšlienka sa navzájom nevylučujú. Len ľudia málo skúsení vo vedách alebo zaujatí z iných príčin, alebo nevychovaní idealizmom slovanského cítenia Jána Kollára, Ľudovíta Štúra, Palackého a Masaryka, nevedia, že t. zv. slovenské a české kmene po spôsobe kmeňovitosti iných národov, povedzme i Nemcov, sa začaly soskupovať vo väčšie celky pred ďalekou dobou, príchodom kresťanstva, a len koncentráciou mnohých kmeňov a rodov vznikly národy, že veľkomoravská ríša bola kolínskou československej kultúry, národotvornej a štátotvornej činnosti, z ktorej vznikol začiatkom desiateho storočia štát Přemyslovcov a že tento štát a ním reprezentovaný národ si zachoval i po zániku Moravskej ríše intimné styky kultúrne a pravdepodobne i politické so Slovenskom, to je dnes vo vedeckom svete viacej menej uznané a v hovorovom jazyku Čechov a Slovákov, v stredovekom spisovnom jazyku, v kultúre evanjelikov, ale aj katolíkov v Čechách i na Slovensku dokumentované, a keď by som mohol sa tu šíriť o najnovších objavoch menovite na poli historickom a to menovite o prácach prof. Chalupeckého, terajšieho rektora univerzity v Bratislave, mohol by som veľmi interesantné veci podať, ako skutočne. Veľkomoravská ríša s Přemyslovskou ríšou v úzkom súvise boly už v IX. storočí a pravdepodobne už skôr vo svojom začiatku a že to nie je možno deliť. Čechov a Slovákov po stránke historického vývoja nemožno deliť, možno nanajvýš konštatovať to, že skutočne Slováci po mnoho stá a stá rokov boli odtrhnutí od kmeňa základného a boli pod cudzou vládou. To sa stalo aj iným národom, nielen nám, a to neznamená, že by sme boly dva národy. Historická pospolnosť tu je, to je fakt Vedomie spolunáležitosti Slovákov a Čechov národnom ohľade nechcú uznať len tí, ktorí nemajú slovanského citu a slovenskému s teprv priučujú od prevratu (Tak je! - Potlesk.), alebo tí, ktorí z určitých príčin psychologických sa na Čechov buďto hnevajú alebo na nich žiarlia, alebo sa ich boja. (Tak je!)

Boly časy, keď si národy tak rečeno neboť vedomé svojej národnosti a kladly väčší dôraz na náboženstvo, hmotné záujmy a stavovskú uzavrenosť. Ale individualistické pudy s v ľudskom živote vždy nejakým spôsobom prejavovaly. Filozof a sociolog plne chápe snahu neslobodných národov po politickej slobode a nezávislosti. Národnostnú iredentu alebo tak zv. autonomistické hnutie považujem za prirodzený znak nacionalizmu. Ja sa nehnevám na svojich kolegov z ľudovej strany, že prízvukujú regionálne záujmy Slovenska a chcú i spôsobom často nedôstojným a hrmotným získať výhody pre Slovensko. Každá slovenská strana svojím spôsobom hľadí, aby naša užšia vlasť čo najskôr získala takej hmotnej a intelektuálnej kultúry, ktorou by sme sa mohli vyrovnať po každej stránke našim bratom Čechom. Ale popri individualizme pôsobí u jednotlivca i kolektíva opačný pud združovací, univerzalistický, ktorý ženie človeka a celé národy do väčšieho spoločenstva, do väčšieho národa. Len malý človek a pasivny národ sa uspokojuje s tým, čo má a netúži po väčšom majetku, väčšej vlasti, väčšom národe. Partikularizmus, alebo autonomizmus není nič specificky slovenského. Ozýva sa konečne v historických zemiach teraz velmi hlučne t. zv. nemecký autonomizmus a predvčerom sa nepriznal kol. Turchányi ku maďarskému autonomizmu na Slovensku docela otovrene len z príčin taktických, aby tých svojich kumpaňonov ľudákov event. nepohneval. I on a jeho druhovia i Podkarpatskí Rusi a Nemci na Slovensku sú cele alebo čiastočne autonomisti. To vieme. A poukázal by som na niektoré štáty mimo nás. Vo Francii, v zemi vyhranene centralisticky ovládanej, máme autonomistické hnutie vo forme t. zv. regionalizmu alsasko-lotrinského, bretonského, provencálskeho, baskického atď. A francúzska vláda nepodceňovala nikdy podobné hnutie a zákonom z 10. septembra 1926 ustanovila pre 22 regionálnych provincií t. zv.

Conseils de préfecture interdépartementaux, ktoré sa kryjú viacej menej so starými historickými zemiami, ako je Alsasko-Lotrinsko, a tými ostatnými. Alsasko-Lotrinsko má svoj vlastný "Tribunal administrativ" v Štrassburgu. Ale všetky tieto ustanovenia nesahajú tak ďaleko ako naše zemské zriadenia, a žiadnemu francúzskemu vlastencovi, ani nie politizujúcemu svojho času slávnemu básnikovi Fredericovi Mistralovi nenapadlo žiadať niečo, čo by jednotný štát a národ francúzsky ohrožovalo. Tedy áno, majú smysel pre autonomnú samosprávu a podobné veci aj iné národy, i tie centralistické národy maj úsmyseľ pre to, ale všetky veľmi horlive sa starajú o to, aby tým jednotnosť národa a štátu nebola ohrožená, lebo to je condicio sine qua non.

V dejinách ľudstva neznáme snáď väčšieho partikularizmu a nesmyselnejšieho individualizmu národného, aký bol ešte pred 100 rokmi v Nemecku. Nemecký národ je vo svojej terajšej podobe, právom rečeno, najmladší národ Europy. Sústreďovanie germánskych kmeňov v terajší národ nemecký začalo už pred Karolom Veľkým v IX. storočí. Ale jednotlivé kmene, ktoré môžeme smele pomenovať, že to boly národy: Frankov, Švábov, Bajuvárov, Turingov, Sasov, Friesov atď., si zachovaly po celé stáročia svoju individualitu a začaly sa spojovať v jeden národ vlastne teprve po Lutherovi. Nemecká etnografia ešte i dnes rozoznáva tri hlavné skupiny nemeckých kmeňov, ktoré i dnes tvoria asi 30 jednotiek. Podľa našich autonomistických pánov by sme mohli povedať: 30 národov.

Heinrich Schnee, jeden zo známych sociologov nemeckých, vypočítal v 17. a 18. storočí v Nemecku na 2000 rôznych suverénov a autonomných celkov: 77 väčších svetských kniežactiev; 63 cirkevných kniežat a ríšskych opátov, 51 ríšskych autonomných miest, 171 menších hrabstiev a titulárnych vlád, 1475 Reichsritterschaftsgebiete. Všetky tieto viacej menej suverénne krajiny a kraje, mestá a provincie, kráľovstvá a kniežactvá boly spojené veľmi slabou ríšskou vládou a vystavené tak po celé storočia výpadom Francúzov a na koniec menovite víťaznému Napoleonovi. Navzájom boli žiarliví, svárliví, pyšní na svoje malé, ale autonomné domoviny: Zaujímavé je, že teprve Napoleon sa zaslúžil o nemeckú vlasť tým, že obsadil ľavý breh Rýna a umožnil reštrikciu cirkevných kniežactiev r. 1803; na čo potom prišiel t. zv. Rheinbund, až konečne Bismarckovi sa podarilo zrušiť temer všetky autonomné celky, až na 26; ale weimarská ústava po svetovej vojne musela ešte vždy ponechať 18 viacej menej samostatných štátov, štátnikov a autonomií vo veľkej ríši nemeckej. Teprv Hitlerovi sa podarilo spojiť a sjednotiť všetky nemecké krajiny a sústrediť nemeckú ríšu v jeden mohútny celok; čiste centralistický. Je síce pravda, že hlavnou príčinou tohoto partikularizmu nemeckého bola šľachta. Jednako mala táto odstredivosť, tento partikularizmus a autonomizmus svoje historické príčiny i v individualistickom pude nemeckých kmeňov, ktoré maly už v stredoveku svoje samostatné štáty a dlho i po Luther ovi sa bránily pruskej koncentrácii. Teprve pozdejšie potom po Friedrichovi Veľkom, ako ráčite vedeť, sa práve táto pruská veľmoc čím ďalej viac uplatňovala.

O nemeckom nacionalizme nebolo vlastne ešte ani reči v dobe Goetheho a Schillera, nakoľko vtedy v Nemecku kvitnul t. zv. kozmopolitizmus - das Weltbürgertum - ako sa ho vorí.

Veľmi snáď by vás, slávny senát, zaujímalo, keby som vám tu podal niekoľko citátov o Lessingovi. Lessing hovorí: "Von der Liebe zum Väterland keinen Begriff zu haben. Die Liebe zum Vaterland" - patrne myslel na svoju malú užšiu vlasť - "sei h.ächstens eine heroische Schwachheit." A Schiller na pr.: "Rühmt sich als Weltbürger zu schreiben, der fŕüh sein Vaterland verloren habe, um es gegen die große Welt einzutauschen, ja, daß er dem Himmel danke, weil er unter Menschen lebe, die einer Aufopferung für das Vaterland nicht fähig seien. Ein vaterländisches Ideal sei nur für unfreie Nationen wichtig." A Wieland sa tešil z rozdrobenosti Nemecka: "Gerade durch die Zersplitterung genieße Deutschland einen höheren Grad gesetzlicher und bürgerlicher Freiheit als irgend ein anderes Kulturvolk..."

Kam vede autonomizmus nezriadený a slepý, kam vede nacionalizmus, o ktorom Milan Hodža napísal pred 40 rokmi krásnu úvahu pod titulom "Nacionalizmus je slepý, slepý, slepý...", videť najlepšie dnes v nešťastnom Španielsku, kde katalánski autonomisti zapríčinili bezprostredne krvavú občiansku vojnu. (Výkřiky komunistických senátorů.) V Španielsku sa odohráva - to ja znám lepšie - v posledných 100 rokoch opačný proces ako v Nemecku alebo v Italii. Tam Katalánci a Baskovia si spomenuli, že španielsky poloostrov môže existovať a bude šťastný i vtedy, keď popri Portugalsku nebude jednotný štát španielsky. Mnohí si myslia dokonca, že z iberského poloostrova možno stvoriť druhé alebo tretie Švajciarsko. A nastal boj za jednu, potom za druhú autonomiu a r. 1981 sa skutočne Španielsko rozdelilo na dve čiastky. Zaiste hrajú v tomto boji španielskom značnú rolu, i otázky socialne, to samozrejme priznávam, ale možno, že by krvavá vojna občianska nebola tak hrozná, keby v nej nehrala nedobrý zástoj i revnivosť nacionálna medzi španielmi a Kataláncami. (Výkřiky komunistických senátorů.) Na to chcem upozorniť: Ja som tam tiež bol a toto je moje, presvedčenie. (Sen. Mikulíček: Pane ministře, dnes na Francově straně bojuje pouze desetina Španělů!) Ale vy mi dobre nerozumiete. Ja sa nezastávam ani Franca ani nikoho iného, chcem len konštatovať, že vo Španielsku jednou z príčin, prečo tam nastal ten hrozný boj, bola tiéž autonomizácia a autonomistický smysel a príliš vyhránený nacionalistický egoizmus, čisto miestny. (Sen. Mikulíček: Jazykové a nacionální utiskování Katalánců za starého režimu!) Ale veď tu nešlo o jazyk. To je tam podobné ako u nás, najprv sa vezme jazyk a potom sa chce úplná nezávislosť, to bolo to. A zaujímavé je, že proces autonomizácie Španielska začal v prvopočiatku docela nevinne. Išlo len o uplatnenie sa katalánskeho jazyka a istých miestnych administratívnych vecí. To bol začiatok, pozdejšie prešiel ten proces do štádia požiadavku politickej autonomie, samostatného generalidad, t. j. snemu, ministerstva atď. Čo bude nasledovať po konečnom víťazstve génerála Franca, ovšem netreba predpovedať. (Výkřiky komunistických senátorů.)

Slávny senát! Z tohoto malého historického extempore, ktoré mi snáď odpustíte, je videť jedno: Nemecký národ podobne ako iné veľké národy prešiel cez mnohostoročné údobie autonomistiokého partikularizmu ku národnej jednote, ktorá musí imponovať priateľovi i nepriateľovi. Ak máme z tohoto nemeckého procesu národotvorného elánu získať poučenia pre nás, tak musíme podobne premáhať partikularizmus menovite slovenský, lebo ináč neni možné, aby sme v dohľadnej dobe stvorili taký štátny útvar, ktorý by v dobe osudovej obstál pred súdnou stolicou svetových dejín. To platí i pre Juhoslovanov a ostatné slovanské štáty. Je naprosto nepochopiteľné, že vzdelaní ľudia, ktorí o sebe hovoria a stále tvrdia, že sú preniknutí slovanstvom a na slovanskom základe vybudovaným slovenským nacionalizmom, môžu pestovať niečo, čo bezpodmienečne musí oslabiť štát i Slovensko. Je naprosto nelogické spojovať sa so živlom viditeľne centralisticky nacionálnym. ku tvoreniu pravého opaku toho, totiž centralistickým systémom tvoriť autonomistický systém, t. j. spojovať sa k tvoreniu nacionalizmu extrémne partikularistického. To je tak, ako by sme - so slovami sv. Písma - "vyháňali ďábla Belzebubom". Dnes i prostý, neučený človek vonkova uznáva, že hospodárstvo na dve či tri čiastky rozdelené nemôže obstáť v konkurencii jednotne a podľa všetkých zásad zdravého hospodárstva vedeného. I štát je veľká hospodárska a sociálna rodina, ktorá musí mať jednotné a rozumné vedenie, kde musí byť funkcionálna činnosť jednotlivých složiek síce podelená, ale jednotným duchom a jednotnými zákonami vedená. Je naprosto nemožné, aby v jednom štáte boly dvoje alebo troje zákonodarstvá. To je absurdum.

Treba prísne rozoznávať medzi centralizmom a centralizmom; sú rôzne centralizmy. Taký centralizmus, aký zaviedli pre seba Nemci v ríši Nemeckej, sa nám zdá, byť príliš strohý a mechanicky uniformovaný. My sme demokrati a nechceme sa vzdať známych základných slobôd jednotlivého človeka, pre nás ešte tedy to, zač bojovala francúzska revolúcia, niečo znamená; následkom toho si neprajeme taký centralizmus, v ktorom by jeden človek alebo malý počet ľudí pomocou strohého byrokratizmu priamo vojensky organizovaného znemožňoval účasť civilného človeka, spolkov, kolektívnych jednotiek, spoluprácu v administratíve a kritiku politického, kultúrneho, hospodárskeho denia v našej vlasti. V určitom smere sme všeci decentralisti, a moja strana republikánska zemedelského a maloroľníckeho ľudu sa vynasnažuje od prvopočiatku svojho účinkovania vybudovať tu i na Slovensku taký verejný život, v ktorom by sa mohol každý schopný jedinec uplatniť. I my by sme si priali čo najväčšiu decentralizáciu a neni pravda, že by sme principálne odmietali každú snahu po rozumnej a štátu prospešnej autonomii. Ale v pojme politickej autonomie, za ktorú bojuje ľudová strana už toľko rokov, nemožno nevideť nebezpečie pre jednotnosť národného štátu československého.

Mnou spomenutý partikularizmus nemecký stal sa v najnovšej dobe práve preto tak nenávidený od všetkých Nemcov, že bránil vývoju jednotnosti Nemeckej riše a tiež nemeckého národa. V politickom autonomizme sú skryté zárodky rozkladu večných nepokojov, nedorozumení, žiarlivosti. Slovensko neni na mesiaci a jeho existencia neni závislá len na dobrej vôle Slovákov samých. Pražská vláda, i keby chcela, nemôže meniť sústavu štátu tak, aby s tým nesúhlasili i naši spojenci a aby jej politika nebola v súhlase s mierovými smluvami; a veľmoci nemajú zaiste žiadneho interesu na slabom, rozdrobenom, nesvornom a nenárodnom štáte. (Tak jest!) Niet žiadnej pochyby o tom, že akonáhle by sme odstránili prakticky pojem československosti ako národného substrátu tohoto štátu, že by nám žiadne teoretické definovanie československého národa ako čiste štátneho národa v smysle bývalého maďarského, resp. t. zv. uhorského národa nič nepomohlo. Na samobytnosť jazykovú a národopisnú kultúru národa slovenského nikto nesiaha. Ľudová strana je na omyle, ak myslí, že my Čechoslováci chceme rušiť, čo historia stvorila a za čo sme pred prevratom i po prevrate pracovali a bojovali. Tu neide o samobytnosť, tu ide o vyšší princíp národnej tvorby na základe slovanskej spolunáležitosti a pospolitosti. Dobrí katolíci z ľudovej strany, a menovite kňazi, by sa nemali oháňať frázou, že buďto som Čech alebo Slovák, a nikdy že nemôžem byť Čechoslovákom, lebo v takomto postoji, keď do atitudy postavím Slováka a Čecha ako jednotky, ktoré sa navzájom prípadne vylučujú, sa nedostaneme nikdy k rozumnej úvahe. Katolícka cirkev nie je len rímsko-katolícka, ale je aj grécko-katolícka a arménsko-katolícka a má prípadne aj iné denominácie. Medzi týmito jednotlivými cirkvami sú značné rozdiele, menovite povrchové, ktoré vidí národ najlepšie - modlitba, reč, atď. - ale dovedna sú tieto cirkve jedna veliká katolická cirkev. Podobným duchovným tvarom je i národ slovenský a český, dovedna československý. To je porovnanie, ktoré dávam na poučenie našim ľuďom. Prostý človek na vonkove tomu veľmi snadno rozumie, ale páni - a častokráť posvätení - tomu nerozumejú. Tak ako si zachovala grécko-katolícka cirkev napriek všetkým centralistickým a latinizujúcim snahám Ríma svoje prastaré zvyky a spôsoby vyjadrovania kresťanskej zbožnosti, tak i Slováci nikdy sa nepočeštia, keď nebudú chceť, a budú môcť ako dosiaľ budovať svoje špeciálne kultúrne, hospodárske a estetické hodnoty slobodne a bez najmenšej prekážky.

Po tejto stránke 20. jubilejný rok republiky by mal byť medzníkom pre tých, ktorí nedôverovali dosiaľ dobrej snahe a vôli Čechov, respektovať slovenskú kmeňovitosť. Slovensko urobilo v posledných 20 rokoch na každom poli ľudského a verejného počínania také pokroky, ktoré sú pravým zázrakom v živote národov. (Výborně!) Neuznať poctivé a obrovské zásluhy, ktoré si získali českí odborníci a pracovníci na Slovensku na poli slovenskej kultúry, znamenalo by neľudskú nespravodlivosť. Bez českej pomoci by sme nikdy neboli mohli dosiahnuť na školskom, hospodárskom, umeleckom, vedeckom, sociálnom a politickom poli to, čo sme dosiahli. (Výborně!) Ľudsky odôvodnené poklesky jednotlivcov, prípadne i politických strán naprosto nerozhodujú pre rozumného človeka, to nie je žiadna príčina robiť nejakú autonomiu alebo niečo podobného. (Sen. Mikulíček: Ale jsou tam ještě ohromné lány púdy!) Sú, to bezo všetkého uznávam. Ešte sme nevykonali všetko. I tí, ktorí prídu po nás, musia niečo vykonať. Svetoví štátnici, ktorí v mierových smlúvách uznali národ československý ako štátotvorný národ, sa nezmýlili v tom, že Slováci a Česi napriek svojim miestnym rozdielom sú jeden národ, jeden kultúrny celok, ktorý má viac než tisícročnú minulosť za sebou. Rušiť alebo zťažovať krásnu spoluprácu Čechov a Slovákov nejakým ohraničovaním politickej autonomie je smrteľný hriech na slovanskej myšlienke, na kultúre a zvlášť na kultúre slovenskej. (Výborné!) Len naivný snílek alebo zlomyseľný neprajník mohol by vo svojej zaslepenosti veriť, že by sa Slovákom lepšie darilo a že by sa voči maďarskej, nemeckej a židovskej konkurencii lepšie uplatnili, keby boli oddelení čínskym múrom od historických zemí.

Slovensko je nerozlučiteľnou súčiastkou národa a štátu československého. Na tejto zásade nemožno nič meniť, a my, ktorým Prozreteľnosť prisúdila, že sme mohli r. 1918 stvoriť tento národný štát, nepripustíme za žiadnu cenu oslabenie alebo dokonca zničenie týchto základov štátnych a národných. Ak bude treba, budeme bojovať i s mečom v ruke za ideály našich otcov a veríme, že tak ako nám Boh pomáhal v najstrašnejšej krvi potope, tak nám bude pomáhať i v budúcnosti. (Výborné! - Potlesk.)

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Nikdo již není ke slovu přihlášen. Rozprava je skončena.

Byl mně podán pozměňovací návrh sen. Pfeiferové na změnu osnovy zákona, jímž se doplňuje ustanovení §u 5, odst. 1 zákona o ochraně a obraně proti leteckým útokům.

Žádám p. tajemníka senátu, aby jej přečetl.

Tajemník senátu dr Bartoušek (čte):

Pozměňovací návrh sen. Pfeiferové, Steinera a Mikulíčka:

Článek I osnovy nechť zní:

§ 5, odst. 1 zákona ze dne 11. dubna 1935, č. 82 Sb. z. a n., o ochraně a obraně proti leteckým útokům se mění a bude zníti takto:

"(1) K úhradě nákladů vzniklých obci provedením tohoto zákona a ustanovení podle zákona vydaných jest obec oprávněna uzavříti výpůjčky na stavby krytů proti leteckým útokům a na zakoupení plynových masek pro civilní obyvatelstvo, podle počtu osob zjištěných každého měsíce v té které obci.

(2) Státní pokladna převezme záruku za obecní zápůjčky uzavřené podle tohoto zákona, jakož i jejich úrokování a úmor.

(3) Vydání státní pokladny k zúrokování a úmoru obecních zápůjček k účelům uvedeným v tomto zákoně budou uhrazena z výnosu zvláštní daně, která bude zavedena na zisky z výroby zbraní a válečného materiálu s platností od 1. ledna 1538.

(4) Ustanovení §u 5, odst. 2 budiž přečíslováno na odst. 4."

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Přejí si páni zpravodajové slova k doslovu?

Zpravodaj sen. Zimák: Nie.

Zpravodaj sen. dr Karas: Slavný senáte!

Návrh zde podaný, aby náklad na kryty a ostatní věci byl uhrazen půjčkami, zdá se nepraktický, neboť kdepak by dnes obec nějakou půjčku sehnala, anebo kdo by dnes obci půjčil? Proto myslím, že vládní návrh a usnesení posl. sněmovny je praktičtěji proveditelné, a doporučuji proto zamítnutí tohoto pozměňovacího návrhu.

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Prosím, aby se páni členové senátu posadili. (Děje se.)

Budeme hlasovati ve čtení prvém vzhledem k podanému pozměňovacímu návrhu takto:

O čl. I podle pozměňovacího návrhu sen. Pfeiferové; bude-li tento návrh zamítnut, budeme hlasovati o čl. I a II, o nadpisu zákona a úvodní formuli podle zprávy výborové.

Jsou proti tomu nějaké námitky? (Nebyly.)

Námitek není. Budeme tedy tak postupovat.

Kdo souhlasí s čl. I podle návrhu sen. Pfeiferové, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je menšina. Zamítá se.

Kdo souhlasí s čl. I a II, s nadpisem a úvodní formulí podle zprávy výborové, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Přijímá se.

Osnova zákona s nadpisem a úvodní formulí byla schválena podle zprávy výborové ve čtení prvém, souhlasně s předchozím usnesením posl. sněmovny tisk 678.

Předsednictvo senátu se usneslo podle §u 54 jedn. řádu, že se bude hlasovati ještě v této schůzi o projednávané osnově také ve čtení druhém.

Táži se pánů zpravodajů - za výbor ústavně-právní sen. Zimáka a za výbor rozpočtový sen. dr Karase - zda navrhují nějaké textové změny?

Zpravodaj sen. Zimák: Nie.

Zpravodaj sen. dr Karas: Nikoliv.

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Budeme tedy hlasovati.

Kdo souhlasí s osnovou zákona, jeho nadpisem a úvodní formulí, přijatou právě v

čtení prvém, také ve čtení druhém, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Osnova zákona s nadpisem a úvodní formulí byla schválena podle zprávy výborové ve čtení druhém, souhlasně s předchozím usnesením posl. sněmovny tisk 678.

Kdo souhlasí s resolucí výboru rozpočtového, otištěnou ve zprávě výborové, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Resoluce se přijímá. Dále projednáme odst. 1 pořadu

Táži se pánů zpravodajů - za výbor branný sen. Sehnala a za výbor ústavně-právní sen. dr Miloty - zda navrhují nějaké textové změny?

Zpravodaj sen. Sehnal: Nikoli.

Zpravodaj sen. dr Milota: Ne.

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Není změn.

Kdo souhlasí s osnovou zákona, s jeho nadpisem, nadpisy jednotlivých hlav a paragrafů a úvodní formulí, přijatou již ve čtení prvém, také ve čtení druhém, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Osnova zákona s nadpisem, nadpisy jednotlivých hlav a paragrafů a úvodní formulí byla schválena podle zprávy výborové - ve čtení druhém; souhlasně s předchozím usnesením posl. sněmovny tisk 563.

Kdo souhlasí s resolucí výboru branného a s resolucí výboru ústavně právního, otištěnými ve zprávě výborové, nechť zvedne ruku. (Děje se.).

To je většina. Resoluce se přijímají.

Dalším odstavcem pořadu je:

Táži se pana zpravodaje sen. Brodeckého, zda navrhuje nějaké textové změny?

Zpravodaj sen. Brodecký: Nikoliv.

Místopředseda dr Hruban: Není změn, budeme tedy hlasovat.

Kdo souhlasí s osnovou zákona, jeho nadpisem a úvodní formulí, přijatou již ve čtení prvém, také ve čtení druhém, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Osnova zákona s nadpisem a úvodní formulí byla schválena podle zprávy výborové ve čtení druhém, souhlasně s předchozím usnesením posl. sněmovny tisk 658.

Kdo souhlasí se třemi resolucemi, otištěnými ve zprávě výborové, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Resoluce se přijímají. Projednáme další odstavec pořadu

Ježto ve včerejší schůzi provedena byla rozprava, učiněn byl doslov zpravodaje a přečteny pozměňovací návrhy, přikročíme nyní k hlasování o této osnově.

Budeme hlasovati ve čtení prvém vzhledem k podaným pozměňovacím a doplňovacím návrhům takto:

O §u l, odst. 1 podle zprávy výborové. 0 §u 1, odst. 2 a 3 nejprve podle návrhu, sen. dr Vacka; bude-li zamítnut, podle zprávy výborové. O §u 2 až 6 podle zprávy výborové, o navrženém doplňku k §u 6 podle návrhu sen. dr Vacka. O §§ 7 až 26, o nadpisu zákona, o nadpisech jednotlivých částí a paragrafů a úvodní formuli podle zprávy výborové.

Jsou námitky? (Nebyly.)

Není jich.

Budeme tedy postupovat při hlasování, jak jsem prohlásil.

Kdo souhlasí s §em 1, odst. 1. podle zprávy výborové, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Přijímá se.

Kdo souhlasí s §em 1, odst. 2 a 3 podle návrhu sen. dr Vacka, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je menšina. Zamítá se.

Kdo souhlasí s §em 1, odst. 2 a 3 podle zprávy výborové, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Přijímá se.

Kdo souhlasí s §§ 2 až 6 podle zprávy výborové, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Přijímají se.

Kdo souhlasí s navrženým doplňkem k §u 6 podle návrhu sen. dr Vacka, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je menšina. Navržený doplněk se zamítá.

Kdo souhlasí s §§ 7 až 26, s nadpisem, nadpisy jednotlivých částí a paragrafů a úvodní formulí podle zprávy výborové, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To j e většina. Přijímají se.

Tím byla osnova zákona s nadpisem, nadpisy jednotlivých částí a paragrafů a úvodní formulí schválena ve čtení prvém podle zprávy výborové, souhlasně s předchozím usnesením posl. sněmovny tisk 674.

Předsednictvo senátu se usneslo podle §u 54 jedn. řádu, že se bude hlasovati ještě v této schůzi o projednávané osnově také ve čtení druhém.

Táži se pana zpravodaje sen. Zimáka, zda navrhuje nějaké textové změny?

Zpravodaj sen. Zimák: Nie.

Místopředseda dr Hruban: Není změn. Kdo souhlasí s osnovou zákona, jeho nadpisem, nadpisy jednotlivých částí a paragrafů a úvodní formulí, přijatou právě ve čtení prvém, také ve čtení druhém, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Osnova zákona s nadpisem, nadpisy jednotlivých částí a paragrafů a úvodní formulí byla schválena podle zprávy výborové ve čtení druhém, souhlasně s předchozím usnesením posl. sněmovny tisk 674.

Tím je vyřízen pořad dnešní schůze.

Obdrželi: na dnešní schůzi sen. inž. Marušák, W. Müller, Nejezchleb-Marcha, Riedl, Rýpar, Sláma; na tento týden sen. Pfrogner.

Zprávy tisky 681 a 682.

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Vyhrazuji k dodatečné censuře řeč pana sen. Liehma.

Předsednictvo senátu se usneslo podle §u 40 jedn. řádu, aby se příští schůze svolala písemně nebo telegraficky s pořadem, jenž bude určen.

Konstatuji, že žádný návrh k tomu podán nebyl.

Končím schůzi a přeji všem členům senátu hodně radostné velikonoční svátky. (Potlesk.)

Na shledanou při další práci ve prospěch a dobro lidu a naší Československé republiky! (Potlesk.)