V německém území má republika nepřítele, tím je Henlein a jeho strana. Nepopiratelně!

Pečujte o to, aby poctiví a upřímní demokraté, aby svobodomyslní a pokrokoví lidé neupadli v zapomenutí, aby lidé vhánění do zoufalství nebyli vydáni záštiplné propagandě této Hitlerovy agentury.

Posl. Beran řekl při projednávání loňského rozpočtu: "Kdo u nás může hnouti rukou, nesmí hladověti". To je velké slovo, klidně pronesené. Ale my víme, že.je na desetitisíce lidí, kteří by rádi pohnuli rukou, i kterou však následkem hospodářské krise pohnouti nemohou a jsou odsouzeni hladověti. Víme ještě více, že totiž v německém území se na desetitisíce pracujících lidí, kteří mají mzdu 25 až 69 haléřů za hodinu. Vzpomínám na domácké dělníky květinářského průmyslu v Dolní Poustevně, na houslaře v Schönbachu v Rudohoří. Mám zde číslice. Němečtí podnikatelé nechávají své německé dělníky hynouti hladem. Lidové souručenství a kamarádství v neděli, ale třídní nepřátelství a vykořisťování ve všední dny. (Místopředseda dr Buday převzal předsednictví.)

Při pomoci proti nouzi v sudetskoněmeckém území budeme nepřekonatelnou hradbou k obraně republiky, jestliže dnešní kapitalistický vlastnický řád vystřídán bude řádem, který staví peníze do služeb výroby, výrobu do služeb lidí a lidi do služeb politického řádu, jenž životu dává nový smysl a nový účel. (Potlesk komunistických senátorů.)

Místopředseda dr Buday (zvoní): Ďalej má slovo pán sen. dr Turchányi.

Sen. dr Turchányi (maďarsky): Vážený senát!

Predložený rozpočet nevykazuje žiadne podstatné zlepšeme s hľadiska maďarskej národnej menšiny. Vyznaly sľuby, avšak nesledovaly ich dosiaľ skutky. Nemáme tedy príčiny, aby sme naše stanovisko voči rozpočtu pozmenili.

Je príznačné, že neboly splnené ani sľuby, ktoré boly dané činiteľmi najvyššími už dávnejšie. Podobne neboly splnené ani sľuby dané na zažehnanie krívd, k ichž odstráneniu by stačil ten "škrt perom".

Je príznačné i to, že sa tu pokladá za nutné vydať zvláštně slávnostné vládne prehlásanie, že práva a povinnosti, pojaté v ústavní listinu, budú voči menšinám plnané.

Možno si predstaviť, že keď vláda sama - ako tomu nasvedčuje prejav z 18. februára - uznáva, že ustanovenia ústavného zákona, ktorý je základom štátu, nie sú dosiaľ v plnej miere zachovávané a uskutočňované - do akej miery zachovávajú nižšie úrady voči národným menšinám zákony, pokladané nimi za menej dôležité.

A preca záujem tohoto štátu by čím ďalej tým viac imperatívne požadoval, aby všetky oprávnené požiadavky národných menšín boly v plnej miere plnené a uskutočnené, zvlášte to, k čomu je štát v mierových smluvách výslovne a slávnostne zaviazaný, aby sa totiž stal "une sorte de Suisse", t. j. určitým druhom štátnej formy švajciarskej.

V dôsledku toho, že k týmto skutkom nedošlo, musíme sa do určitej miery opakovať a nie my môžeme za to, že odpovední činitelia štátu ani dodnes nemôžu sa hnúť z tohoto mrtvého bodu.

Základné zásady demokracie a ustanovenia mierových smlúv musia sa už raz brať vážne. Treba predovšetkým odstrániť disparitu, ktorá sa tuná ešte uplatňuje voči národným menšinám, a treba dať maďarskej menšine predovšetkým práva, ktorých menšina nemecká požíva už od rokov.

Je nemožné, aby na pr. na poli školskom bolo pre nemeckú menšinu presne vymedzené, že môže byť požadované zriadenie školy, prihlási-li sa 40 detí, kdežto u úradov na Slovensku v dôsledku toho, že zákon č. 189/1919 Sb. z. a n. nie je na Slovensku a Podkarpatskej Rusi dosiaľ v platnosť uvedený, je tento právny podklad voči maďarskej menšine neurčitý.

Skutkom je, že i starý uhorský zákon bol po tejto stránke liberálnejší, lebo dával školu už 30 deťom. Podľa nášho názoru je tento zákon ešte i dnes na Slovensku a Podkarpatskej Rusi smerodajný; úrady však zdráhajú sa to uznávať.

Pokračuje sa v rade krívd v rozpočte i v tom ohľade, že rozpočet ani teraz ešte nevykazuje sumy, dávané národným menšinám. Je pochopiteľné toto zdráhanie vlády, lebo tu by vyšlo na javo, že maďarskej menšine sa dostáva sumy, ktorá neznamená skoro nič. Nemôžeme ustúpiť od našej oprávnenej požiadavky, aby sa to presne vykazovalo a aby sa vykazovalo tiež v každom obore štátnej správy, koľko maďarských úradníkov a zamestnancov je tam umiestnené. Prídel miest, odpovedajúci početnému pomeru národnej menšiny, je nielen veľkou verejnoprávnou krivdou, páchanou na maďarskej menšine, ale je zároveň otázkou súvisiacou s neúmernosťou nezamestnanosti. Maďarskí intelektuálovia totiž, ktorí nezískajú zamestnania primeraného svojej vzdelanosti, sú nútení hľadať si zamestnanie nižšej úrovne, čím z týchto miest vytlačujú a činia nezamestnanými pracovné sily, ktoré sú na tieto miesta súce. A tak v konečných výsledkoch, keďže maďarská menšina prichádza o právné nároky na 15.000 miest vo verejnej službe, má maďarská menšina o 15.000 nezamestnaných viac, než koľko by mala mať pri správnom rozdelení miest.

Pripočítame-li k tomu nespravodlivosti a nepravdy sčítania ľudu, ako aj veľký počet nezamestnaných v dôsledku neupravenosti otázky štátnoobčianskej, tu objaví sa nám výsledok priamo omračujúci.

V letošnom zasedaní parížskej medziparlamentnej unie bolo konštatované, že nezamestnanosť intelektuálov znamená pre každý štát veľké nebezpečensto, a dôrazne bolo doporučované, aby štáty za účelom odstránenia tejto nezamestnanosti zriaďovaly čo najväčší počet miest, trebárs nepotrebných. Rozpočet honoroval to tak, že zaradil na tento účet pre budúci rok okrúhle 1 mil. Kč. Táto suma na ten účel síce naprosto nestačí, veď peňazí je skôr treba na Podbrezovú - je však každým pádom oprávnené naše želanie, aby na tento účet zamestnané boly tiež pracovné sily maďarské.

Oproti prianiu, aby boli pomerne zamestnaní tiež príslušníci maďarskej menšiny, namietajú odpovední vládni činitelia, že nemožno naraz tak veľkú masu Maďarov umiestiť, zvlášte na miestach vyšších. Táto námietka však neobstojí, lebo už od prvopočiatku mal byť umiestený príslušný počet Maďarov; nebolo treba na pr. prepustiť bez príčiny maďarských železničiarov a nebol by vznikol tento nepomer; a jestliže nebude naraz umiestený väčší počet Maďarov vo verejnej službe, tu nebude možno očakávať nikdy odstránenie tohoto nepomeru ani v nezamestnanosti. Neodbytným naším požiadavkom je tiež, aby tiež pri terajšich vojenských verejných prácach obrovských rozmerov boli Maďari v úmernom počte zamestnaní.

Tento rozpočet vykazuje neúmernosť nielen po práve zmienenej stránke, lež i v tom ohľade, že Slovensku a Podkarpatskej Rusi neposkytuje patričné sumy na poli, kde je to vlastne nepochopiteľné.

V dnešnom rozpočte sú totiž práve vojenské výdavky predimenzované. Avšak zanedbaním trpia naprosto nepochopiteľné otázky vojenské, ktoré majú zároveň pozdvihnúť i prosperitu ľudu. Myslím na silničnú sieť. Na všetky ostatné vojenské veci zaraďujú sa bez rozmýšľania miliardy do rozpočtu a cesty nie sú vstave vtesnať ani do päťročného rozvrhu. A tu trpí Slovensko a Podkarpatská Rus veľkú újmu oproti krajinám historickým, keďže naše cesty po dobu 20ročného trvania republiky ani po stránke právnej neboly upravené, tým menej bol upravený ich stav, aby vyhovoval dnešným dopravným pomerom. Treba len porovnať pomer hustoty silničnej sieti v krajinách historických a na Slovensku i v Podkarpatskej Rusi, a uvidíme, ako nápadný je obrovský nepomer. Je síce na ukázku niekoľko štátnych silníc, ale i na týchto sú iba kratšie trati dobré a na ostatných sú takmer neschôdné, kdežto stav vedľajších ciest, ktoré majú spojovať jednotlivé obce s týmito hlavnými silnicami, je priamo hrozný.

A keď už sme u otázok vojenských, tu ne- smiem opomenúť konštatovať, že tieto horentné vojenské výdavky pôvodia z nesprávneho usmernenia a ztrnulosti našej zahraničnej politiky, ktorá je naprosto nepružná. Bezpočtukrát sme tvrdili, že zahraničná politika, ktorá sa opiera o vzdialených spojencov a zanedbáva súsedov, môže viesť len sem. V poslednej dobe - takmer v poslednej hodine - javí sa síce akási ochota k lepšiemu, tu však môžeme citovať iba latinské príslovie: "debuisset pridem". Nejaký podstatnejší pokrok však ani na tomto poli nevidíme; keby však táto snaha mala byť vážna, tu by sa mala už javiť takmer horúčnatá činnosť.

Keby sa neboly staly tieto nedopatrenía, nebolo by bývalo treba všetkých týchto hrozných vojenských výdavkov. Podľa nášho názoru mohli by sme sa im vyhnúť ešte aj dnes. Každým pádom je naprosto nemožné to obrovské bremeno, ktoré chce vláda z tejto príčiny uvaliť na obyvateľstvo. Môžeme už dnes predpovedať, že obyvateľstvo toto hrozitánske daňové bremeno naozaj nebude môcť uniesť a že to na dlhú dobu zabije nielen chuť k podnikaniu a tým i prosperitu, ale že to zničí zasa tisíce daňových subjektov a výsledok bude zasa ten, že bude treba opätne celé masy poplatníkov pomocou depuračnej akcie vyhrabávať z obrovských rozvalín berných číslic, aby výdelková schopnosť obecenstva bola pokiaľ možno napravená.

Pokladá-li už vláda takéto obrovské zaťaženie za potrebné, mala to riešiť aspoň tak, aby verejné hospodárstvo, ktoré ešte ani nie je vonku z hlbkového bodu hospodárskej krízy, nebolo naraz takýmto obrovským bremenom postihnuté, ale aby toto bremeno bolo rozvrhnuté na snesiteľné menšie čiastky na dobu niekoľko rokov.

O to viac bude tedy treba radikálne zmeniť smer línie zahraničnej, lebo bez toho nevznikne ani uspokojenie, že dnešné horentné vojenské výdavky budú dostačujúce. Takéto výdavky totiž majú povahu, že za ne získané válečné materiálie čo skoro pozbudú hodnoty úspešnej používateľnosti a že bude treba za veľmi krátku dobu použiť nových vynálezov. A tedy bez pozmenenia zahraničného smeru bude treba čo najskôr nového, stejného, jestli nie väčšieho zaťaženia, čo však ani najzarytejší vládní straníci nemôžu pokladať za riešenie uspokojivé a snesiteľné.

Akú náladu vyvoláva toto zbrojenie hrozných rozmerov ako v tuzemsku tak i v cudzine, o tom myslím, zbytočné by bolo hovoriť. Avšak nemôžeme ponechať bezo slova aspoň niektoré prestrelky. Pán minister spravedlnosti uviedol, že na Slovensku sa vedie 900 vyzdedačských sporov. Je to číslica tak veľká, že musíme pochybovať o skutočnej podstatnosti veľkej časti týchto sporov a musíme sa prikloniť k verejnej mienke, že ako vyšetrujúce úrady tak i rozhodujúce súdy nevyhľadávajú v týchto veciach, či bola bezpečnosť republiky činom obvineného skutočne ohrozená, lež to, či z podobných činov mohla vôbec vzniknúť nejaká škoda, a za kladný dôkaz berú každý prostriedok, ktorým mohla byť škoda privodená, i vtedy, keď nie je dokázané, že obžalovaný toho prostriedku použil skutočne. Následok toho je nálada paniková, v dôsledku čoho neznámy spolucestujúci vo vlaku zdráha sa dnes už povedať, zda jeho domáci vidiek je plochý či kopcovitý, lebo sa bojí, že z toho vznikne obžaloba z vlastizrady.

Pri plnom vedomí svojej odpovednosti uvediem tu niekoľko krikľavých prípadov. O povolenie k vyrúbaniu lesa treba u lesného úradu podľa zákonného predpisu požiadať tak, že majiteľ si zakúpi vojenskú mapu a vkreslí do nej plochu, kde chce les vyrúbať. Takúto mapu podal istý majiteľ u lesného úradu. Referent úradu vystúpil na mieste v pohraničnom pásme, aby zistil úradne skutkový stav pomocou mapy. Keď on i majiteľ konali pochôdzku miesta, prišla vojenská hliadka, ktorá úradného referenta i majiteľa zatkla a iba po zdlhavých zákrokoch a legitimovaní podarilo sa dostať ich na slobodu. Iný prípad stal sa tiež v pohraničnom kraji; tu vyvlastnili kus pôdy z nemovitosti istého roľníka k účelom vojenským. Keď mu bola sdelená výmera vyvlastnenej pôdy, vznikly doma v prostom roľníkovi pochybnosti, zda naznačená plocha nie je väčšia, než ako ju páni vojaci vymerali. Išiel na obecný dom, požiadal miestostarostu a potom išli von s overeným zememeričským pásom obecného predstavenstva, aby ešte raz zmerali a skontrolovali výmeru pozemku. I títo boli vojenskou hliadkou chytení a trvalo značnú dobu, než boli prepustení na slobodu.

Tretí prípad stal sa tiež v kraji pohraničnom. Strojník, ktorý obsluhoval nájomnú mlátičku, mal v sobotu vyúčtovať u majiteľa mlátičky. Išiel tam pešky po silnici a medzitým posadiac sa na okraj silničného jarku, chcel si ešte raz prepočítať všetko vo svojom zápisníku a presvedčiť sa o správnosti účtovania. Nič nie je prirodzenejšie, než že i tohoto strojníka hliadka polapila. Číslice, napísané ťažkoú delníckou rukou, boly podrobené štrategickej revízii, zda nemajú nejaký tajný význam. Dokiaľ to nevypátrali, musel ovšem ubohý strojník sedeť.

Sem patrí tiež zákaz fotografovania. Kde sa prevádzajú vojenské stavby, alebo kde sú vojenské cvičenia, tam podľa najnovšej praxe je v širokom okolí akékoľvek fotografovanie zakázané, bez ohľadu na to, že tento zákaz spadá do doby najväčšej turistickej sezóny a vzťahuje sa na kraj väčšinou turistov navštevovaný, aniž boli turisti príslušným spôsobom poučení o zákaze. (Sen. Šelmec: To sú opevňovacie práce!) Keď to neni vypísané, nemôže sa to potrestať. Ku koľkým vexáciám to viedlo, to by mohol len sám Pánboh povedať. Nehľadiac na to, že zákaz takejto povahy sa hodí iba k sekatúre bezeľstných, nevinných ľudí, aniž by zaistil kýžený cieľ, lebo veď kto chce tajne fotografovať, môže to učiniť i napriek zákazu, a potom: tieto veci sú v takej blízkosti hraníc, že si môžeme fotografovanie zpoza hraníc alebo zvlášte s lietadla docela ľahko predstaviť.

Všetci tí, čo sa zastavia so svojím vozidlom pri niektorej vojenskej stavbe, ktorá sa prevádza v obecnom chotári, a vo svojej neinformovanosti odvážia sa dopytovať, čo je to za nové hospodárske zariadenie na konzervovanie hnojiva či krmiva, čo sa tam buduje, sú zatýkaní a v najvýhodnejšom prípade musia zaplatiť vysokú pokutu. A preca tí, čo prichádzajú po prípade zo vzdialenejšich krajov, nemajú ani tušenia o tom, že na tom či onom mieste nesmú sa zastavovať a rozhliadať. Takéto miesta by maly byť označené výraznými tabulkami, postavenými na nápadnom mieste.

A naprosto neprípustný je postup, že určitú časť týchto stavebných nákladov chcete uvaliť na krk obcí, keď tieto nielen že potrebujú sanácie, ale i napriek prevedeným už sanáciám sotva sú vstave hradiť čo i len čiastočne svoje najdôležitejšie a najnezbytnejšie potreby.

To, čo som povedal o zanedbávaní silníc na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, môžeme konštatovať tiež u železníc. Hustota železničnej sieti vo východných častiach štátu je tiež nepomerne menšia, než by mala byť. Že dráhy, obzvlášte na južnom Slovensku, sú aj ináč v hrozne zanedbanom stave, tomu sa už nikto ani nečuduje. Nádražie v Nových Zámkoch vôbec nevyhovuje dnešným dopravným pomerom a veľkému počtu cestujúceho obecenstva a je zázrakom božím, že tam už nedošlo k hromadnej nehode a porážkam obecenstva. Ba práve pred nedávnom bol tam prejetý vlakom sám dopravný úradník vo službe. Že obecenstvo, ktoré čaká na vlak, musí sa väčšinou pod holým nebom alebo v najlepšom prípade na otvorenom perone tiesniť, a že nad výstupné dvere nedajú ani dehtovú lepenku, aby cestujúci, vystupujúci z teplého vagonu, boli chránení pred dážďom a suchom, kým sa dostanú na povoz, to, ako sa zdá, pokladá riaditeľstvo za prirodzené a europské. Že z Nových Zámkov, z najväčšieho to mesta južného Slovenska, kde sa odbýva miestna doprava vyše 1 milionu obyvateľov, možno sa dostať osobným vlakom do Bratislavy len presedaním, i to patrí k týmto mizeriám, a preca by sa človek domnieval, že dráha by mala pohodlím vyvážiť ľavnosť a miestnu i časovú nezávislosť autodopravy. Že niektoré zvolenské vlaky vypravujú sa tak, že sa Novým Zámkom k vôli 10minutovej úspore času - ač si toho väčšina obyvateľstva ani nepraje - vyhýbajú, to tiež patrí do tejto kategorie. Chce-li dráha hospodáriť po obchodnícku, tu musia podobné anomálie prestať. Železnice podnikajú velkú propagandu v záujme zimných športov. Celému južnému Slovensku by pre weekendové výlety najlepšie vyhovovaly kraje Kremnice a Banskej Štiavnice, lebo tieto by boly v dobe pomerne najkratšej dosažiteľné; avšak nie je postarané o vhodné spojenie, lebo na pr. z Kremnice jazdí štátny autobus ku každému vlaku do Hron. Sv. Kríža, len k rýchlovlakom nie.

Neprijateľné sú tiež opatrenia vládnej správy školskej, ktoré dosiaľ nebraly zreteľ v reláciáeh Slovenska na to, že takmer 100 % tamojšieho obyvateľstva vyžaduje cirkevnenáboženské vyučovanie a že podľa toho i prevážné procento ľudových škôl tvoria cirkevné, náboženské školy. Pri uplatňovaní demokratických zásad mal by sa brať zreteľ i na túto okolnosť a toto prianie obyvateľstva malo by byť uplatňované i na poli tvorenia právnych noriem. Školská správa na miesto rešpektovania zákonov božských a pestovania ducha náboženského chce vštepovať do detských duší t. zv. laickú morálku, táto však jednak v smysle absolutnom nemôže nahradiť morálku náboženskú, a jednak je v príkrej protive s náboženským presvedčením tamojšieho obyvateľstva, takže podobné pokusy vyvolávajú opätovne všeobecné a veľké roztrpčenie.

Posledne dalo k tomu podnet praktické prevádzanie zákona o obvodných meštianskych školách. I tento zákon bol osnovaný tak, že sa nebral zreteľ na zmienené náboženské presvedčenie a na imperatívne prianie obyvateľstva na Slovensku. Po jeho vydaní síce sľubovalo ministerstvo školstva a vláda obzvlášte katolíckemu biskupskému sboru, že zákon nevylučuje reorganizáciu cirkevných škôl v školy obvodné, avšak nižšie úrady neprijímajú tento výklad zákona, lež sledujú prax priamočiare opačnú. Musíme požadovať, aby buďto nižšie úrady boly donútené k takémuto uplatňovaniu zákona, alebo aby k zákonu vydaná bola novela. Podľa nášho názoru to druhé je správné a účelné. Človek by si myslel, že v dôsledku složenia vládnej väčšiny najdú aspoň priame záujmy agrárné vhodnej podpory. Žial, konštalácia je i po tejto stránke negatívna a tak sa zdá, že buďto nie sú vstave s náležitou váhou zastupovať tieto záujmy voči ostatným stranám koalície, alebo snáď niet tu ani dosť dobrej vôle. Je to tým čudnejšie, keďže hlava vlády, pán ministerský predseda je známy zastánca záujmov agrárnych.

Ako veľký výdobytok agrárnych záujmov uvádza sa často ustanovizeň obilného monopolu, ale mlčí sa o tom, že tento monopol vo svojej dnešnej sústave škodí zemedelskému obyvateľstvu o veľa viac, než koľko mu prospieva. Tento systém je škodlivý v prvom rade preto, lebo usmernené hospodárstvo, vzťahuje sa iba na niektoré obory zemedelstva, kým iné obory nielen že sú z neho vypustené, lež sú vystavené škodám dekonjunktúry a špekulácie tak, že zemedelci ztrácajú po tejto stránke viac než dvojnásobok toho, čo vraj získajú obilným monopolom.

Už dnešný systém odbytu obilia sám priamo poškoďuje zemedelstvo, keďže nezhodnoťuje náležite dorábanie kvalitného obilia, hlavne žiaducnej kvalitnej pšenice. Hektolitrová váha a sklovitosť nie sú vhodnými kritériami pre zistenie kvality pšenice; k tomu sa hodí iba farinografická methoda, ktorou sa ziští absorpčná schopnosť a vláčnosť testa z múky zhotoveného, lebo to sú poznatky, na základe ktorých môže sa zistiť lepšia kvalita pšenice. Túto methodu však neuznáva obilný monopol. Je známe, že ešte pred niekoľkými rokmi bola vo Francúzsku, Anglii a inde za hranicami, kde sa kladie váha na dobré stravovanie, maďarská banátska pšenica veľmi hľadaným tovarom, lebo táto jedine bola spôsobilá k výrobe niektorých múčnikov, na pr. závinu, ktorý si vyžaduje značnejšej vláčnosti. Pritom múka z tejto pšenice v dôsledku svojej vyššej strabavosti hodí sa pre výrobu rôznych pečív lepšej kvality. Tieto vlastnosti neskoršie po zdlhavých pokusoch vypestované boly u niektorých pšeníc amerického pôvodu, druhu Manitoba, ale podarilo sa vypestovať tú istú pšenicu i v niektorých krajoch južného Slovenska. Túto pšenicu kupujú mlyny, pekári, ba i konzumenti ochotne za vyššiu cenu, lebo je dobrej kvality a možno z nej upiecť viac pečiva. Keďže však obilný monopol nehonoruje túto pšenicu vyššou cenou, nevyplatí sa gazdovi, aby sa snažil po tejto kvalitnej produkcii a takto ťažko vydobytý hospodársky úspech vychádza nazmar.

Zmienil som sa, že poľnohospodárstvo trpí škody macošským zachádzaním, ktoré je jeho údelom v iných jeho oboroch. Čo je na plat prípadná vyššia cena, jestliže kvantitatívnu výrobu, rešp. osevnú plochu stále obmedzujú, t. j. zmenšujú. Okrem toho pri jednotlivých plodinách a pri chove dobytka, pre gazdovstvo nezbytne potrebného, utrpí zemedelstvo tak veľké škody, ktoré mnohonásobne prevyšujú nepatrné cenové prebytky z obilia. Či není hrozné, vyrába-li zemedelské obyvateľstvo mlieko, maslo, tvaroh, chová-li hydinu, bravov, dobytok a samo z toho buďto vôbec nič alebo len veľmi nepatrné množstvo skonzumuje? A veru keby vláda tohoto štátu bola naozaj predchnutá pravým agrárnym duchom, tu by bola po príklade iných štátov už dávno vymýtila tieto chyby a tým by bola mohla položiť základy pre lepšiu prosperitu celého obyvateľstva.

Vhodným rušením dani spotrebných mohla by organizovať a rozšíriť v najrozsiahlejšich kruhoch konzum zemedelských výrobkov, aby ich mohly požívať i najchudobnejšie vrstvy ľudu, a jednak zriaďovaním vhodných chladiarieň, udiarieň a sušiarieň - ako na to vidíme priklad v Rakúsku - umožniť i to, aby zemedelské robotníctvo a obyvateľstvo mohlo rôzne druhy bravčového mäsa požívať i v dobe najväčšej pracovnej sezóny, t. j. v lete, a nielen v dobe, kedy nepracuje, t. j. v zime.

V dôsledku krátko vymedzenej rečníckej lehoty nie je mi možno pokračovať vo výpočte celého radu krívd a nedostatkov, vyplývajúcich na náš úkor z rozpočtu a vládnej politiky, a preto iba všeobecne prehlásim, že je ešte veľa bodov, kde je veľmi oprávnená i najtvrdšia kritika.

Nemôžem však ponechať bezo slova, že pokladám za svrchovane ľavoruký ten počin vlády, že ona práve teraz, keď počúvame krásne zladené akordy o lepšej atmosfére menšín a o lepšom nakladaní s nimi - predkladá taký návrh zákona na zmenu zákona o rozpúšťaní politických strán, ktorý je v priamočiarej protive so stále hlásanou základnou zásadou demokracie a túto zásadu by naprosto vylúčil z tohoto štátu a celý parlamentarizmus by zmenil v pravú potemkiniádu, lebo rozhodovať a usnášať sa o bytí či nebytí strán stalo by sa v konečných výsledkoch diskrecionálnym právom administratívnych úradníkov, ktorí ani nie sú voči parlamentu odpovední.

Je samozrejmé, že proti tomuto návrhu zákona sa čo najostrejšie postavíme; dotiaľ však ani rozpočet, už i pre jeho ostatné závady, nemôžeme odhlasovať.

Místopředseda dr Buday (zvoní): Prerušujem pojednavanie denného poriadku.

Predsedníctvo senátu sa usnieslo podľa §u 40 jedn. poriadku, aby sa budúca schôdza konala zajtra vo štvrtok dňa 16. decembra 1937 o 9. hod. s

Pokračování v rozpravě o zprávě rozpočtového výboru o usnesení poslanecké sněmovny (tisk 580) k vládnímu návrhu státního rozpočtu republiky Československé a finančního zákona na r. 1938 (tisk 585) a o prohlášení ministra financí, učiněném v 92. schůzi senátu dne 6. prosince 1937.

Konštatujem, že žiadneho návrhu k tomu podané nebolo.

Končím schôdzu.