Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1938.
IV. volební období. 6. zasedání.
1287.
Interpelace:
I. posl. inž. Schwarze min. vnitra stran nezákonného rozpuštění veřejné schůze ve Strašnicích,
II. posl. inž. Schwarze min. vnitra stran osvědčení o československém státním občanství dr
Karla Perglera,
III. posl. Sidora min. spravedlivosti vo veci konfiškačnej praxe bratislavského cenzora,
IV. posl. dr Fencika min. školství a národní osvěty o přehmatech s učebnicemi ve Školách ve
školními okrese ťačovském,
V. posl. Döllinga min. vnitra o jmenování zástupců firmy Moravia do obecního zastupitelstva
v Hlubočkách,
VI. posl. dr Pješčaka, dr Fencika a Bródyho předsedovi vlády a min. školství a národní osvěty
o udělení podpory řeckokatolickému ruskému reálnému gymnasiu v Prešově,
VII. posl. Vallo min. vnútra vo veci rozsudku okresného úřadu v Gelnici č. 5054/1937,
VIII. posl. Zápotockého min. spravedlnosti ve věci konfiskace časopisu "Odborové rozhledy",
IX. posl. Procházky min. sociální péče a veřejných prací ve věci ohrožení domů dolováním a pod-
dolováním na Kladensku.
1287/I.
Interpelace
poslance inž. Františka Schwarze
ministru vnitra
stran nezákonného rozpuštění veřejné
schůze ve Strašnicích.
Dne 22. února t. r. konala se v Praze - Starých
Strašnicích v hostinci "U Němců" "V olšinách"
veřejná schůze, svolaná Národní ligou. Jako při-
hlášení řečnici byli oznámeni interpelant, redaktor
Karel Werner a dr Ant. Hübschmann. Po zahájení
schůze asi v 8 1/4 hod. večer udělil předsedající
Emil Valter ze Strašnic slovo red. Wernerovi. Po
jeho) krátkém proslovu mluvil dr Ant. Hübsch-
mann. A sotva pronesl několik vět, v nichž líčil
tiskový soudní spor dr Rosnera z Mukačeva, roz-
pustil intervenující mladičký policejní úředník
schůzi. Nikoli snad pro nějaký závadný výrok
řečníkův, nýbrž proto, že někdo z obecen-
stva vykřikl: "Židi ven. " (Nebo snad
"Židy vyházet. " Druhé slovo nebylo zřetelně
slyšet. )
K tomu třeba připomenouti, že předseda E.
Valter osobu, která ze shromáždění vykřikla,
ihned napomenul, ba vyzval, aby opustila míst-
nost! (Což by se bylo také hladce provedlo, kdyby
byl již policejní úředník nevyzval shromáždění,
aby všichni místnost opustili. )
Není pochyby, že vylíčený postup intervenu-
jícího policejního úředníka byl naprostou zvůlí.
I kdyby byl onen "závadný" výrok učinil řečník
(dr Ant. Hübschmann) sám, bylo by se zajisté
slušelo, aby byl úředník, jemuž se poznámka
o židech nezamlouvala, vybídl předsedu napome-
nouti řečníka a ne aby hned schůzi rozpouštěl.
Ale rozpustiti bez předběžného napomenutí schůzi
pro tak "závadný" výkřik z obecenstva, je prostě
úžasné. Vždyť takto by bylo lze vůbec znemožniti
všecky veřejné schůze: protivná strana by poslala
na schůzi - třeba schůzi člena vlády! - jednoho
provokatéra, který by vykřikl: "Židé ven!" - a
schůze by byla rozpuštěna..
To by ovšem platilo, kdyby se při rozpouštění
schůzí měřilo opravdu stejným loktem oposici
i vládním stranám. Ale jiný postup nemá opory
v zákoně.
Tážeme se proto p. ministra vnitra:
1. Je mu známo jak nezákonně byla rozpuštěna
veřejná schůze Národní ligy v Starých Strašni-
cích dm 22. února t. r.?
2
2. Jest ochoten dáti vytýkaný postup interve-
nujícího policejního úředníka vyšetřiti a vyvoditi
ze zjištění nesprávnosti jednání tohoto úředníka
příslušné důsledky?
3. Jest ochoten dáti policejním a politickým
úřadům pokyn, aby se takové neodůvodněné roz-
pouštění schůzí neopakovalo?
V Praze dne 27. února 1938.
Inž. Schwarz,
Drobný, Hašcík, Longa, Sidor, Turček, Dembov-
ský, Salát, Sivák, dr Tiso, Suroviak, B. Schwarz,
Slušný, dr Pružinský, Kendra, Florek, Smetánka,
dr Fencik, Kut, dr Sokol, Hlinka, dr Pješcak,
Brody.
1287/II.
Interpelace
poslance Inž. Františka Schwarze
ministra vnitra
stran osvědčeni o československém státním
občanství dr Karla Perglera.
Dne 11. prosince 1935 podepsaný poslanec upo-
zornil v rozpočtové rozpravě na neslýchanou, věc,
že odvoláni dr Karla Perglera proti rozhodnutí
zemského úřadu o jeho státní příslušností leží po
léta v ministerstvu vnitra, aniž se vyřizuje, a tím
se dr Perglerovi znemožňuje, dovolati se ochrany
nejvyššího správního soudu, ústavou zaručené.
Dne 27. června 1936 podal jsem v téže věci
interpelaci (tisk 577/XVIII) panu ministru vnitra.
Uvedl jsem v ní důvody, dosvědčující českosloven-
ské státní občanství dr Karla Perglera a vytkl
jsem, že přes to prese všecko zemský úřad v Praze
výměrem z 15. ledna 1932, č. 7386 z r. 1932/1/A-
1022/9-1931 odmítl dr Perglerovi vydati osvědčení
o československém státním občanství. Připama-
toval jsem, že se dr K. Pergler v zákonné pat-
náctidenní lhůtě z tohoto výměru odvolal k mi-
nisterstvu vnitra, které však toto odvolání dosud
nevyřídilo.
Tázal jsem se je-li tento křiklavý postup mi-
nisterstva vnitra p. ministru znám a je-li ochoten
nařídíti, aby odvolání dr Perglera bylo bez prů-
tahů vyřízeno, a to kladně.
Na tuto interpelaci odpověděl p. ministr vnitra
dne 21. listopadu 1936 (tisk 690/XVI). Slíbil v ní,
že dá věc Perglerovu znovu vyšetřiti po stránce
právní. Od tohoto času uplynulo však již zase
téměř. pět čtvrtí roku - a Perglerovo odvolání
leží stále v ministerstvu vnitra nevyřízeno. To jest
celkem již více než šest let!
V tomto jednání nelze neviděti úmyslné
znemožňování, aby se poškozený dr K.
Pejgler nemohl. obrátiti na nejvyšší správní soud.
Vláda sama uznala správnost požadavku, který
jsem dávno zdůrazňoval mimo parlament a po
svém zvoleni v něm, že třeba občany chrániti před
svévolí nebo liknavostí úřadů ustanovením závaz-
ných lhůt pro vyřízení podání stran. Ministerstvo
vnitra ve věci Perglerově dává však všem úřadům
republiky příklad přímo odstrašující.
Tážeme se proto p. ministra vnitra:
1. Je mu známo, že přes slib daný více než před
rokem odvolání dr Karla Perglera proti rozhod-
nutí zemského úřadu ve věci osvědčeni o státním
občanství ministerstvo vnitra dosud nevyřídilo?
2. Jest ochoten zjednati aspoň po šesti le-
tech konečně nápravu v tomto protizákonném
stavu a naříditi, aby odvolání dr Karla Perglera
ministerstvo vnitra ihned vyřídilo, a to kladně?
V Praze dne 2. března 1938.
lnž. Schwarz,
Danihel, Dembovský, Drobný, Sidor, Hlinka, dr
Pružinský, Kendra, Longa, Florek. Hašcík, Tnrcek,
dr Tiso, Čavojský, Slušný, Sivák, Salát, Smetánka,
dr Fencik, Kut, dr Sokol, dr Pješčak, Brody.
1287/III.
Interpelácia
poslanca Karola Sidora
ministru spravedlivosti
vo věci konfiškačnej praxe bratislavského
cenzora.
V jubilejnom roku bratislavský cenzor ani po
opätovných výzvach a ani potom, že autonomis-
tické noviny všetko možné robia, aby sa vyhly
cenzúre, neprestáva konfiškovať tieto noviny, a
to pre Články, v ktorých niet ani slova protištát-
neho alebo protizákonného. Cenzor konfiškuje
básne úplne nepolitické a čisté literárne. Konfiš-
kuje kurzívky, v ktorých niet ani len reči ani
o otvorenom ani o nejakom skrytom poburovaní
proti štátu, proti národnosti, proti náboženstvu
alebo proti iným paragrafom zákonov. Ak cenzor
skonfiškuje poznámky: "keby sa tak univerzita
i a Chaloupeckým prepadla"..., tak tým pre-
zrádza, že nenaučil sa vlastne ani čítať, nevie, čo
je irónia a čo je hypotéza. Veď ak poviem "keby
sa stalo to a to', zrejme neznamená, že si želám,
že chcem, aby sa to stalo. Predsa, keby sa tá uni-
verzita prepadla, prepadli by sme sa možno aj my
a v prvom rade prepadli by sa aj naši akademici,
čo si nemôžeme želať. No a cenzor jednako vpa-
šuje nám takýto úmysel*, keď niečo podobného
skonfiškuje. Zdá sa nám, že cenzor nekonfiškuje
to, čo je napísané v novinách autonomistických,
ale konfiškuje, čo on vidí medzi riadkami, teda
konfiškuje vlastne výplody svojej bujnej fantázie.
Cenzuruje potom články, ktoré už niekoľko ráz
boly uverejnené. To je prípad citátov c predprevra-
tového "Práva lidu" o legionároch, čo bolo uverej-
nené v "Slov. pravde" 23. februára 1938. Tieto
8
citáty po prevrate už niekoľko ráz boly uverej-
nené v českých i slovenských novinách a neboly
skonfiškované.
Uverejňujeme tu konfiškované state "Slov. prav-
dy" od 15. februára do 24. februára na dôkaz, že
pokračovanie cenzora je protizákonné.
"Slov. pravda" z 15. februára 1938, čis. 37. -
Bolo skonfiškované toto:
Z článku "Kurzívkovým tónom":
Ten druhý je oficiál. Má tiež mešťanky, ale iba
také šnelzidrové. Za vojny bol trubačom v Buda-
pešti. Vyhrával vo vojenskej kapele na Margiti-
nom ostrove. Nebol z Uhorska, ale bol veľkým
vlastencom zato. Ešte väčším než boli tí Maďari.
Pravda, tak veľkým nie, že by šiel bojovať za ra-
kúsko-uhorskú vlasť. Dnes dáva tomu tak doda-
točne pekný titul. "Z presvedčenia" nešiel na
front! Radšej trúbil a tak bojoval za slobodu.
Páni moji, ak ho počúvate chvíľu, presvedčí vás,
že Rakúsko-Uhorsko zrútila tá jeho trúba. A keď
ho už zrútila, ešte čakal nejaký čas, či sa to reku
nepreinačí. Nepreinačilo sa, i prišiel do Bratisla-
vy. Zahlásil tu svoje zásluhy o republiku, obliekol
si sokolskú uniformu, ovešal sa všelijakými me-
tálmi a dnes vystupuje ako osloboditeľ. Je oficiá-
lom, okrem toho domovníkom, zadarmo býva, ešte
si aj prirobí. Má práve raz toľký plat, ako ten
prvý. Ten legionár.
*
To by však ešte nevadilo. Také veci sa stávajú.
Ale pán oficiál, čo svojou trúbou rúcal Rakús-
ko, (príjdu vám, pravda, na um židi a a Jericho,
ale to bolo ako ráčite vedieť trochu ináč) dnes je
nielen oficiál, lež i vážny štátotvorný činiteľ,
funkcionár vládnej strany atď. Nahneval sa na
toho nášho legionára, že chce viac, než má. "Taký
obyčajný sluha, prosím, bývalý šuster. A ešte ma
ani zdraviť nechce, mňa oficiála! Jo, maďarón,
hlinkovec!"
Veru áno! Vynadal mu do maďarónov. A vyhlá-
sil ho za nespoľahlivého. No, budú k nemu "ohľa-
duplní". Nezatvoria ho, ale ani byt zadarmo, ani
domovníctvo nedostane!
Koniec-koncov akým právom? Z nejakých tých
18-20 štátnych činžákov v Bratislave v jednom
je správca budovy Slovák. (O domovníkoch ani
nehovorme. ) A to predsa stačí! V armáde je vari
sto generálov a tam tiež je len jeden Slovák. Pri
štát. činžákoch je to teda omnoho výhodnejšie, tak
čo vlastne chce ten "obyčajný sluha a šuster... "
Že je legionár, že má viac detí, že je v biede?...
Je tam toho! Aj pán oficiál rúcal Rakúsko. Tá
trúba, prosím! A deti tiež má. Pravda, len dve,
ale i z toho vidieť, že je štátotvornéjší, ako ten,
čo má štyri alebo päť detí. Zákon predpisuje dve
deti. Len na toľké prispieva. Na tretie už nedá
nič, teda nesmie byť. A keď je, tak je to neúcta,
nepozornosť voči zákonom republiky! Treba byť
osvieteným a realistom, i nebude bieda. Ale taký
zaostalý klerikál má štyri-päť detí, potom prav-
daže bieda. Lenže čo má s tým naša milovaná
vlasť, náš štát? Azda má k vôli takým konzerva-
tívnym chumajom meniť zákony, podporovať päť-
detné rodiny? To by tak ešte bolo! Pán oficiál už
deti nemôže mať, on by teda z takej podpory vy-
padol. Ani za to trúbenie mu nezarátali legionár-
ske roky a tu ešte... No, pekná by to bola spra-
vodlivosť! Nie, to sa nesmie stať. On to v partaji
zariadi.
A nestane sa! Pán oficiál môže byť spokojný.
"Slov. pravda" zo 17. febr. 1938, čís. 39. - Skon-
fiškované bolo:
Z článku "Kurzívkovým tónom":
Keby sa tak univerzita i s Chaloupeckým prepadla.
A ešte niečo. Keby sa tak terajšia univerzita
"slovenská" aj s jej rektorom, pánom Chaloupec-
kým prepadla a vykopali ju po nejakých 1000 ro-
koch, ako Pompei, tak by mali skvelý dôkaz, že
na Slovensku žil vlastne český národ lebo temer
všetko tu išlo po česky. Práce univerzitných pro-
fesorov, vydania Šafárikovej učenej společnosti,
vedeckého ústavu to univerzity, rozličné iné vedec-
ké i nevedecké práce, vyhlášky atď. boly zväčša
české. Ráčite sa azda pamätať na aféru s českou
pamätnou listinou, čo sa dávala pod základný ka-
meň vysokoškolského internátu na Lafranconi...
Tak by sme mohli hovoriť aj o hocktorej vojen-
skej kasárni, o četníckych staniciach, o železnič-
ných a iných úradoch, o súdoch atď. Boly by to
všetko dôkazy - po 1000 rokoch - že okolo
r. 1938 čeština bola rečou ľudu, žijúceho pod Ta-
trami. Nasledovne, že pod Tatrami žijúci ľud bol
český. Bola by to zrejme len polovičná pravda a
každá polovičná pravda je lož. Pravdou by bolo
totiž iba, že (ako v tých storočiach v Žiline alebo
v Bardiove zamestnaný českí pisár nechcel úrado-
vať rečou ľudu, lež úradoval rečou svojou), i v 20.
storočí na univerzite a po iných úradoch Sloven-
ska úradovalo sa vo veľkej miere po česky. To by
bola pravda. Ale nie celá. Celou pravdou by totiž
bolo, že na Slovensku sa úradovalo, na "sloven-
skej" univerzite vyučovalo po česky, ale za to pod
Tatrami žil národ slovenský!
"Slovenská pravda" z 19. febr. 1938, čís. 41. -
Skonfiškované bolo: Z titulného článku skonfiško-
vaný bol tento titul:
"Odhodlaní na všetko. "
Na druhej strane z malého článočku "Roľník
akademikom" toto:
Roľník akademikom.
Na pochodovú pieseň akademikov, v ktorej je
verš: "Slováci, poďte s nami, poďte do Bratislavy,
za tú našu slovenčinu - - -", akademici
dostali od roľníka z Oravy túto odpoveď:
"Slov. pravda" z 20. febr. 1938, čís. 42. -
Skonfiškované bolo:
Výkrik slovenského legionára v Prahe:
"Sbohom ty etnická jednota... !"
"Nedaj Bože, aby... sa museli Česi sami odvolá-
vať na Pittsburghskú dohodu... " "Otecko, daj
ma do nemeckej školy"
Prečítal som si 5. číslo "Pohronského hlásnika",
v ktorom český autor píše o výhodách Slovákov
v československej národnej jednote. Chcem vám
povedať, ako tie výhody vyzerajú v skutočnosti.
Ako vyzerajú, o tom by sa mohly písať knihy.
Ja som Slovákom, ktorý žije už 19 rokov v Prahe.
Do Prahy som prišiel, ako Slovák počeštený, po-
češtený v légiách. Som legionárom a po prevrate
som sa stal marxistom. Veril som, že sme jeden
národ, mal som radosť z toho, že sa uskutočnila
československá národná jednota. Ale moja radosť
4
trvala len veľmi krátko. Len čo som sa prezradil,
že som "Čechoslovák od Trenčína", hneď som zba-
dal, že niečo nie je v poriadku. Bolo to jedno, či
spoločnosť tvorili robotníci, úradníci všetkých poli-
tických smerov, rovnako všetci mi dávali znať, že
som menejcenný, hoci som hovoril ich jazykom,
ba môžem povedať lepšou češtinou, ako oni sami.
Toto sklamanie som znášal trpezlivé, mal som
pre nich aj omluvu, že poznajú svoj omyl. Nuž
a omylu bol som vyvedený ja.
*
Za niekoľko rokov môjho pobytu v Prahe Česi
mi dokázali, že niet žiadnej národnej jednoty čes-
koslovenskej. Dokázali, že je tu národ český a ná-
rod slovenský. Moji kolegovia v zamestnaní neraz
ma posielali do Trenčína a iste by som tam našiel,
ako slovenský legionár, lepšie a primeranejšie za-
mestnanie, keby z Trenčína odišli aspoň len tí
Česi, ktorí neboli legionármi a nijako sa nezaslú-
žili o vybojovanie tohto štátu.
Oženil som sa s Češkou. Ale pre rodinu mojej
ženy som ešte aj dnes len cudzincom. Členovia
rodiny mi to svorne dávajú často poznať.
V spolkovom a súkromnom živote adresujú
priamo na moju osobu, že som v Prahe len trpený.
Vystúpil som zo spolkov a stránil som sa spoloč-
nosti. Chodieval som do kaviarne čítať noviny. Ale
tá československá národná jednota ma aj tam pre-
nasledovala. V istých novinách som čítal úvodník,
že Slováci nie sú dosť vďační za to, že ich Česi
oslobodili. Písal to človek zvučného mena, ale ani
on nevie, že tak ako boli oslobodení Slováci, tak
iste boli oslobodení aj Česi. A komuže sú vďační
Česi za svoje oslobodenie? Komuže sú vďačné aj
ostatné malé národy v strednej a východnej Eu-
rópe, že majú dnes svoj štát?
Odložil som noviny a vzal som do ruky akúsi
revue a tam čítam od autora ešte zvučnejšleho
mena, že Slováci sú úbohým národom, lebo nemajú
žiadnu históriu, majú len toho Jánošíka a aj ten
bol zbojníkom. Odložil som aj tieto noviny a ho-
vorím si: "Sbohom, ty etnická jednota českoslo-
venská. "
Nebudem čítať - reku - žiadne úvodníky ani
revue, ale len veci pod čiarou, veci zábavné a po-
učné. No, a hneď pod prvou čiarou som našiel
napísané, že slovenské ženy sú špinavé a lenivé.
A tak som toho už mal dosť.
Sadol som si a napísal som autorke tej besed-
nice, že ona poznala Slovensko a slovenské ženy
len z prvej triedy rýchlika, keď šla do Vysokých
Tatier a videla slovenské ženy niekde na kopani-
ciach. Keby ona mala robiť tú robotu, že by sa ani
raz do roka neumývala. Napísal som jej: keby
som bol ja taký zlomyseľný, že by som jej našiel
na Václavskom námestí toľko špiny a najmä mo-
rálnej, že by jej z toho bolo zle. Autorka na môj
list nedala odpoveď.
*
Reči, že na Slovákov treba korbáč a že by do
ľudových škôl mala sa zaviesť čeština, to tuná
v Prahe počujem stále. Písanie "Pohronského hlás-
nika" svedčí len o tom, že tá česká mienka o slo-
venskom národe je u Čechov jednotná od Chebu
až po Jasinu.
Čo bude ďalej?
Pred našimi očami vyrastá nová generácia slo-
venská, ktorá nevie nič o Pittsburghskej dohode,
nič o Hlinkovi a nič o autonomistoch. Sú to naše
slovenské deti v Prahe, pochopiace z manželstva
Češky a Slováka. Chodia do školy. Ako sa v tej
škole národne zabíjajú, vysvitá z prípadu obecnej
školy na Žižkove. Učiteľka pred celou triedou ho-
vorila na adresu Slováka, že Česi na Slovensko
stále doplácajú. Ale tomu malému Slováčikovi a
tým českým deťom nepovie, že skoro všetky in-
vestície na Slovensku stonásobne sa vracajú do
Prahy.
Moje dieťa zas v inej škole napísalo miesto
"slunce", "slnko" a bolo z toho zle. Som jeden
z prvých slovenských legionárov, som tvrdý vojak
republiky, ale keď mi moje dieťa povedalo: "Otec-
ko, daj ma do nemeckej školy, nemôžem to tam
vydržať!" - to som musel svoje slzy rýchle skryť,
aby moje decko nevidelo svojho otca plakať.
Za toto som pred 24. rokmi šiel dobrovoľne do
légií? Za to som bojoval, aby som v 20. roku
republiky, za ktorú tiekla i moja krv, učil svoje
dieťa po nemecky a aby som ho v hlavnom meste
nášho štátu musel dať do nemeckej školy? Moje
dieťa je nadané. Vie, že treba sa učiť aj po ne-
mecky, ale túžbu po vyššom vzdelaní v ňom za-
bíjajú, veď mi stále naznačujú: "Veď ste Slová-
kom, tak na čo dávate študovať svoje deti. " Chcú,
aby som ho dal na remeslo. Ale čo z toho? Ani
remeslá nebudú pre slovenských chlapcov.
Generácia slovenská, vychovaná tou žižkovskou
učiteľkou a v pražských školách vôbec, vychovaná
českými profesormi na Slovensku, bude silne slo-
vensky nacionálna. Že tento nacionalizmus bude
zaostrený proti Cechom, to je nie vina slovenská,
ale vina česká. Nedaj Bože, aby prišiel čas, v kto-
rom by sa museli Česi sami chytať a odvolávať
na tú Pittsburghskú dohodu, ako na dôkaz, že
jsme spoločne chceli s Čechmi mať jeden štát. Je
to veľmi smutné, že v 20. roku republiky nemô-
žeme uzavrieť aspoň prímerie a že aj v tomto
jubilejnom roku musíme brániť osobitnosť sloven-
ského národa, musíme brániť existenciu a budúc-
nosť našich detí.
V tomto boji vytrvajte, sklátiť sa nedajte, všetci
Slováci musíme jednotne žiadať uskutočniť zásady
Pittsburghskej dohody.
Slovenský legionár v Prahe.
V tom istom čísle z článku "Opravy, zradcovia
a soploši" skonfiškované bolo toto:
Nakoniec o tých všivákoch a sopľošoch. Je to
síce škandál a hanba. Ale! Nebolo škoda žalovať?
"Slov. pravda" z 22. febr. 1938, čís. 43. - Skon-
fiškované bolo:
Náš čas
Ak sejba cudzoty nenájde roviny,
ak bielosť neshltne posledné noviny,
ak hudba dávnych snov nájde splň v ochote,
ak dlane pástiny nespánštia v robote,
ak zlobe za úsmev nedáme obroku,
ak časy nájdu nás smelých bok pri boku,
ak Večnosť večná je a veky nedrieme -
. - - My žiť tu budeme!
5
Ak tá jar pomalá bude raz za nami,
ak vojská víťazne preniknú bránami,
ak sila krpčiarov rozpáli doliny,
ak ľady nestrhnú mosty a dediny,
ak zora zasvitne v slobody čas nový,
ak s tela odpadnú posledné okovy,
ak z duše vyrazí, čo veky nedrieme -
- - - M y žiť t u budeme!
JÁN RAKYTA.
Z rubriky "Kurzívkovým tónom" cenzor skon-
fiškoval:
Bolo to po ružomberskom výkonnom výbore.
Prihovorí sa pán radca:
- Tak čo, do vlády alebo naozaj do útoku?
Odpovedám mu tak štátnický. Teda kým on
o koze, ja o voze:
- Budú zmeny, veľké zmeny!
- Aké?
- Sťahovanie národov. Prídu Slováci z Ameri-
ky, z Belgicka, Francúzska a všetci tu dostanú
miesto. Ba aj tí, čo sú doma bez práce.
- Nemožné. Kde ich zamestnáte? Veď len do-
mácich nezamestnaných je tu vyše stotisíc.
Záhadne sa usmejem a čuším. Pán radca však
silou - mocou chce vedieť, čo urobil ten výkonný
výbor. Dokazuje, že sme sa mali osvedčiť v. tejto
vážnej chvíli za štát, proti zradcom a najmä proti
Hitlerovi.
- Načo? hovorím. Hitler predsa znamenite po-
mohol republike.
- Joj, veď nevtipkujte! Nevidíte, čo sa chy-
stá? Anšlus je tu a potom prídeme my.
- Nuž my ako my. A vy? To je iná vec. Ale
nemali by ste tak do Hitlera pre anšlus. Preto,
že chce spojiť Nemcov z Rakúska s Nemcami ríš-
skymi. Je to od vás nelogické. Vy ste predsa trno
anšlusového smýšľania, vlastne tomu môžte ďa-
kovať, že ste nie vo Viedni, ale v Bratislave vlád-
nym radcom.
Pán radca ma akosi nerozumel a lamentoval nad
Schuschniggom, že set tak nešťastne dohodol s Hit-
lerom.
- Hehe!
- Čo sa smejete?
- Tej "dohode". Prišiel mi na um malý syn.
Denne sa s ním dohodnem. Či ide o polievku, kto-
rú neľúbi alebo o nejaký iný problém, vždy - aby
som sa vyjadril diplomaticky - nakoniec pristúpi
na dohodu so mnou.
- Zase si strúhate nepodarené vtipy. Vec je
vážna. ---------------
- Manifestácie! Ale nie proti, lež za Hitlera.
Totiž - prepáčte, že som vám skočil do reči -
aby ste ma rozumeli. Najväčšiu starosť mali ste
vždy pre tých Habsburgov. Prvé zákony boly proti
ním. Zhabalo sa im všetko, mobilizácia bola pre
nich (keď ten Karol priletel do Maďarska), kých-
lo sa Ottovi alebo Zite, už boly konferencie, spo-
jenectvá; veď celá Malá dohoda vznikla vlastne
zo strachu pred Habsburgami, ich legitimistami,
monarchistami. Vôbec trápili vás a nevedeli ste si
rady. Tu odrazu prišiel Hitler a odzvonil i Habs-
burgom i monarchii. Teda pomohol vám, nie?
Pán radca sa zamyslel a konštatoval, že to by
bolo dobré, ale Hitler? To je ešte horšie.
- Nemali ste si ho stvoriť. Keby v Paríži mali
viac rozumu, nebolo by Hitlera. Ale vy ste už
takí. Bili ste i do Mussoliniho a teraz by ste ne-
dbali, keby bol Mussolini ešte mocnejší, než je,
keby mal ešte viac vojska, ako má - a keby ho
mal ani nie na Brenneri, lež rovno vo Viedni.
- To áno! Máte pravdu! Mussolini by mal za-
siahnuť. A pomohli by sme mu. Vôbec Mussolini,
to je iné, ten sa mi páči. - Pred pár rokmi ste
ho nenávideli.
- Hej, ale....
- Áno, to ale by ste adresovali dnes aj Doll-
fussovi, ktorého ste vyhlasovali za vraha proletá-
rov, keď bránil Rakúsko pred boľševickým roz-
vratom. Dnes by bol dobrý. I Schuschniggovi by
ste azda radšej odpustili, keby sa "dohodoval"
s Ottom a nie s Hitlerom. Ale keď sa predtým
len čosi šuchlo, že poslal Ottovi pozdrav, už ste
bili na poplach.
- Dobre, dobre. To všetko bolo. Ale dnes je
vskutku vážna chvíľa. Mali by ste nechať bokom
žarty, aj s tou vašou Pittsburghskou dohodou, au-
tonómiou a suverenitou slovenského národa, aby
sme sa mohli sjednotiť. Dostali by ste minister-
stvá, rudí do úradov, subvencie a vôbec bolo by to
výhodnejšie pre vás. Predsa ste za republiku, mu-
síte ju brániť a jediná obrana je dnes úplná jed-
nota a nie autonómia!
- Tak čo mlčíte?
- Ja som občas filozof. Niekedy mlčať je zlato.
Okrem toho aj móda, ba ctnosť. Ráčte sa len opý-
tať na pr. cenzora. A kpniec-koncov sami stále
hovoríte, že sme zradcovia, tak čo od nás vlastne
chcete? Budeme mlčať. Koľko ráz sme vám vy-
hrabúvali gaštany, vždy sme sa popálili. My sme
sa popálili a vy ste ich zjedli. Práve preto my
nehovoríme dnes ani tak, ani onak, ale "na naše
donde".
"Slovenskú pravdu" z 23. februára 1938 cenzor
skonfiškoval pre toto:
Titul:
"Z Ríma, Londýna a Berlína lepšie nás vidia
ako z Prahy?"
Ďalej skonfiškoval titul:
"20 divízií stálo na hranici ČSR. "
7 tohto článku cenzor skonfiškoval aj nasle-
dovné.
"Najviac znepokojuje obnovenie rakúskej légie,
n ktorej sa súdilo, že bola rozpustená. V posled-
nom čase táto légia previedla intenzívny výcvik
pod vedením nemeckých dôstojníkov. Bola moto-
rizovaná a pripravujú ju pre občiansku vojnu.
S ktorej strany môže prísť Rakúsku pomoc! Štáty,
ktoré majú najväčší záujem na rakúskej neodvis-
losti, sú ČSR a potom Taliansko. Je jasné, že sa-
motné ČSR nemôže urobiť nič. Mlčanie Ríma od-
haluje jedinú vec veľmi zreteľne: Taliansku sla-
bosť. "
Francúzska žurnalistika obyčajne dobre infor-
movaná Tabouisova v "ĽOeuvre" píše, že Hitler
v Berchtesgadene dal Schuschniggovi ultimátum,
ktoré sa podobalo ultimátumu, čo r. 1914 Nemecko
poslalo Belgicku. Kancelárovi Schuschniggovi Hit-
ler povedal: Alebo Rakúsko do konca týždňa pri-
jme do vlády nacistických ministrov, dovolí úplnú
Kmeňu rakúsko-nemeckej dohody v smysle, ktorý
určil Hitler a nechá každé vyjednávanie s ČSR a
s balkánskymi štátmi, alebo nemecké vojsko
vtrhne do Rakúska. Führer povolal do Berchtes-
gadenu dvoch generálov, aby nešťastnému rakús-
kemu kancelárovi podali odborné vysvetlenie. Ge-
nerál Reichenau vysvetlil Schuschniggovi, že te-
raz; je na československej hranici shromaždené 20
divízií, patriacich jeho 4 armádnej skupine s ve-
liteľstvom v Lipsku a že teda Schuschnigg si musí,
či rád alebo nerád, povedať, že stredná Európa
bude nemecká. (Citujeme to bez poznámky. )
V tom istom čísle z rubriky "Kurzívkovým tó-
nom" cenzor skonfiškoval:
Sedliaci, robotníci, neboja sa už prenasledova-
nia. Nemyslia na to, že sa im môžu pomstiť, že
to pocítia pri subvenciách, že to odnesú ich deti.
Sú. odhodlaní prinášať obete. Vlastne ani nemyslia
už na obete. Nepozerajú sa na pravo na ľavo, vidia
len svoju pravdu a idú radostne za jej hlasom.
*
Idú veľké znamenia. Možno, sú i takí, čo sa
trasú, čo sa ich boja. Ale Slováci nie. Verní Slo-
váci sa nemajú čoho báť. Nikomu nekrivdili. Našli
seba, vidia svoj cieľ, dali sa dokopy a ruka v ruke
s každým, kto uzná právo slovenského národa,
chcú kráčať a už aj kráčajú v boji za pravdu.
Skvelý je to pocit: mať pravdu!
Nech človek sedí v žalári, ak vie, že za pravdu,
nebolí to. Ale pekelný musí byť strach každého,
kto nemá čisté svedomie, kto páchal, alebo páše
krivdu, kto okrádal, alebo okráda slabšieho. Pekel-
ný musí byť jeho strach, i nech sedí čo ako vyso-
ko a čo ako slávne. I nech by mal y rukách čo akú
moc, nech by diktoval celým regimentom a tisí-
com kanónov...
*
Krivda sa vždy pomstí najviac práve na krivdi-
teľovi.
My nekrivdili sme a nekrivdíme nikomu. Kaž-
dému dožičíme, čo mu patrí. Ale práve preto chce-
me, čo nám patrí. Enem, čo nám patrí... Vieme:
Nech sa svet zatrasie, nech príde zemetrasenie,
et si fractus illabatur orbis... My stojíme ako
múry hradné, lebo máme pravdu a sme v práve.
Ak je niekto stiesnený, to znamená, že nemá
čisté svedomie. Ak sa niekto bojí, to znamená, že
nedržal pravdu.
Boží poriadok nedá sa dlho znásilňovať. Pravda,
môže byť tri dni v hrobe, ale mlyny božie nepre-
stanú mlieť.
Zákon prírody hovorí to, čo hovoríme my, čo
hovoria dnes naše rozospievané dediny, naše vla-
júce zástavy, naše manifesty, naše zábavy, usmie-
vavé tváre našich vo vlakoch a všade.
*
Každý má právo na život, na podmienky žitia.
Kedysi v katorgách tak víťazne znela pieseň ra-
bov, čo v okovách hynuli: "Ak len jeden deň budem
žiť, i ten musí byť dňom slobody". A z tých ka-
torg vzišla sloboda na franforce roztrhaného,
zgniaveného národa. A ešte predtým, dávno pred-
tým, tak spievaly iné národy. Pred sto, pred viac
sto rokmi malé národy v boji proti neuveriteľne
veľkej a surovej sile! A všetky išly za príkladom
z prvých čias kresťanských. Tiahly ich víťazi, čo
so spevom išli na smrť, aby z ich krve vznikol
nový svet.
*
Zákon Boha i prírody dal nám to už do krvi, že
každý chceme byť na svojom svojim pánom. Že
každý jeden medzi ľuďmi chceme mať kúsok ze-
me, ktorý nám, len nám patrí, len našej rodine a
na ktorom si len ja rozkazujem. Taký musí byť
dom a v dome taký poriadok, také zákony, taká
posteľ, taká kuchyňa, také obrazy, také meno die-
ťaťa, taký sobáš i kar, ako ja chcem. Lebo dom
je pre mňa a nie ja pre dom. Môžem mať hosťa.
Môže prísť sused, alebo brat, bude mi vzácny.
Žena mu utre lavicu. Ponúknem ho najlepším, čo
mám a bude to česť, ak sa dobre cíti. Ale mi ne-
môže rozkazovať. Nemôže byť pánom v mojom
dome i nech by mal ináč azda desať ráz väčší pa-
lác, než je môj dom. A nech by mal sto ráz väč-
šiu moc, v mojom dome nemôže byť pánom.
Taký je zákon.
Každý ho máme v náture! Taký je i zákon ná-
roda!
Dnes tomuto zákonu svitá.
*
Videl som to včera, i dnes. Vidím to na uliciach,
vo vlakoch, v úradoch. Na tvárach to vidím. Tie,
čo sa usmievajú, viem, to sú tváre našich. To sú
Slováci, verní svojmu rodu, verní pravde a zákonu
Boha.
To sme my, milovníci jara, čo máme radosť
z víťazstva života!
A tí zachmúrení? Eh, čo nás po nich! Nebojíme
sa ich. Ani ich moci. Hoci je ešte zima, môže prísť
mráz - vieme, zajtrajšok patrí slnku, životu,
pravde! Našej pravde. Lebo tu je naše jaro!
Z toho istého čísla "Slov. pravdy" ďalej cenzor
skonfiškoval toto:
Orgán dérerovcov za vojny
"Tú bandu najlepšie vystrielať"
Ako písali o legionároch "Sú škvrnou na tele čes-
kého národa" - Ako sa bili za Jeho Veličenstvo
a za Rakúsko.
Uverejňujeme tu čiastku letáku Stašovho:
"Právo lidu", dňa 5. augusta 1914: Rakúsko je
dom, vyhovujúci najlepšie našim potrebám. Vyslo-
vujeme sa pre trvanie Rakúsko-Uhorska. Toto
i Nemecko sú nevinní, vina je na Anglicku a Rus-
ku. "
"Právo lidu", dňa 23. septembra 1914: "Všetky
národy ochotne soskupili sa pod zástavou Jeho
Veličenstva, a tak nemožno sa ani diviť morálnej
sile, energii a bojachtivosti našich vojsk. "
"Právo lidu", dňa 27. mája 1915: "List teraj-
šieho podpredsedu poslaneckej snemovny Stivína
s fronty. "Poženieme Rusov atď. "
"Právo lidu", dňa 10. novembra 1945: "Zničiť
nemecký militarizmus bolo by barbarstvom.
"Právo lidu", dňa 5. decembra 1915: "Zahra-
niční pracovníci a légie sú ješitní, horkokrvní a
zbabelí. Odsudzujeme ich. "
"Právo lidu", dňa 1. júla 1916: "Súdruhovia do
boja!. Rakúsko musí zvíťaziť. Naši chlapci, súdru-