Vítame a vítať budeme dľa okrídleného hesla "Tak je nás málo, že treba odpustiť aj otcovrahovi", ale musí to byť opravdivý prerod Šavla na Pavla. Nemôžeme ani tu pripustiť zneuctievanie našej skromnej predvojnovej historie, ktorá sa vyjadruje životom niekoľko sto roduverných rodinných krbov. Ale aj toto chápem. Chápem aj všetky tie nárazy, ktoré nastaly, keď sme šli do spoločnej domácnosti z rozdielneho ovzdušia nášho predošlého života. To je prirodzená vec, že keď sme cez stáročia žili v odlúčenosti, za docela odlišných podmienok, nemohlo z toho vytrysknúť hneď harmonické súžitie. Muselo z toho povstať mnoho žalôb, rekriminácií, prípadne krívd. Jedno však nechápem, ako možno pokračovať v tvorení t. zv. slovenského nacionalizmu takými cestami, že sa vychvaľujú cudzie režimy, cudzie štáty tak, že sa chrlí všemožná zloba na náš štát v porovnaní pomerov týchto štátov s našimi pomerami, že v ľude sa otupuje cit spolupatričnosti k nášmu štátu, že pred svetom z týchto t. zv. nacionalistických výlevov môže každým dňom sa krmiť nám nepriateľská propaganda. Nechápem nacionalizmus, ktorý chce znova tvoriť umelé priehrady medzi historickým zemiami a Slovenskom, ktoré už naši predkovia usilovali sa zboriť, ktoré naše pokolenie utrpením a krvou vyhladilo. Necháp em nadbiehanie tym, ktorí by sa radi delili o telo Slovenska, nechápem chválospevy na tých, ktorých už Šafárik označil tak, "že si myslia, že Slaviani sú iba k poddanstvu stvorení."

Slávna snemovňa! Keď uvažujeme o týchto otázkach a keď si uvedomíme našu zodpovednosť pred historiou, musíme sa pričiniť všetkými silami, aby sme splnili odkaz nášho nesmrteľného prezidenta Osloboditeľa, aby sme štát náš udržali v tých ideách, v ktorých sa zrodil. R. Kovijanič zaoberajúc sa problémom juhoslovanskej jednoty, píše (čte): Keď bolo vykonané politické sjednotenie italského národa, otec sjednotenej Italie, Cavour, povedal: "Italia je už utvorená, teraz je potrebné utvoriť Talianov." Tak hovoril aj otec sjednoteného Nemecka Bismarck o svojom sjednotenom národe a vlasti. Tak myslel aj kráľ Alexander, keď sa utvorila Juhoslávia. "Juhoslávska myšlienka utvorila Juhoslaviu, Juhoslavia utvorí Juhoslovanov." Tak to previedol pán kanclér Nemeckej ríše doma a v Rakúsku. Kto mal starosť o silu a veľkosť svojho štátu, nemohol ináč pokračovať: Stmeliť duše prv rozdielne žijúceho národa, vytvoriť typ nového človeka a postaviť ho do služieb nového štátu. Naše dejiny nám ukladajú: Štát náš bol tvorený v duchu československom, vytvorme typ nového človeka československého, ktorému blaho štátu bude prvým zákonom. (Potlesk.) Štát československý potrebuje tiež Čechoslovákov, jednotných v nazieraní na štátne záležitostí, jednotných v tvorení duševných a pozemských hodnôt pre štát, nielen odriekajúcich jednotné štátne krédo, ale aj dľa tohoto kréda žijúcich. (Výborně!)

Slávna snemovňa, typ nového československého človeka v prvom rade musí usilovať o to, či z českej, či zo slovenskej strany, aby správne bol vyriešený t. zv. slovenský problém, aby Slováci a Česi jednou dušou chápali, jedným srdcom objímali náš štát. Slovensko nie je štátne politickým alebo ústavným problémom, j ako by ho radi predstavovali svetu určití propagátori Pittsburghskej dohody. Pittsburghská dohoda je správna jako každá dohoda, ktorá sa uzaviera za neprítomnosti všetkých zainteresovaných, ponecháva konečné rozhodovanie tým, o ktorých sa menovite jedná. (Tak jest!) Revolučné dohody do posledných bodov vyplňovať nie je radno a možno. My Slováci bez rozdielu politického presvedčenia sme sa postavili proti tým bodom dohôd zahraničného odboja, v ktorých sa žiada rozluka cirkve od štátu. Práve preto, keď aj Pittsburghská dohoda zdánlive by nám ukladala ešte niektoré povinnosti, ktoré sme doteraz ešte nesplnili, keď vidíme, že niektorý jej bod nepomohol by Slovensku a nášmu štátu, iste konáme v duchu kontrahentov, ktorí nič iného nemali na mysli, len aby Slovensko po 1000 ročnej porobe šlo štastnejšej budúcnosti v ústrety, keď bod tento vyplňujeme tak, ako to naše domáce pomery vyžadujú a ako to vyžaduje medzinárodné položenie nášho štátu. (Potlesk.) Keby sme plnili literu Pittsburghskej dohody do slova a ducha nechali stranou, nepomohli by sme Slovensku. (Výborně! - Potlesk.) Na dva zákonodarné celky rozpoltená republika nezískala by na sile a nemohlo by to pomôcť Slovensku. A Slovensko v prvom rade potrebuje silný štát a mocnú ochranu proti všetkým tým, ktorí si na jej telo brúsia zuby. Slovenský problém nie je v neplnení tohoto bodu Pittsburghskej dohody.

Podstatu slovenského problému vidím vo vývojovej diferencii na poli hospodárskom a sociálnom, čiastočne kultúrnom a národnom, ktorá nútne musela nastať, keďže sme oddelene žili od XI. storočia v dvoch docela odlišných štátnych útvaroch. Tento rozdielny vývoj nášmu pokoleniu dáva priamo príkaz, aby sme vedľa seba bežiace dva potoky po stáročí sviedli do jedného rečišťa, aby pilnou prácou dohonilo Slovensko čím skôr to, čo mu uhorské vlády odopieraly, aby v historických zemiach a na Slovensku nebolo rozdielu v národnom, kultúrnom, sociálnom a hospodárskom merítku, aby u Šumavy rodil sa práve taký Čechoslovák ako pod Tatrami. (Potlesk.) Do j akých správnych foriem postavíme tohoto Čechoslováka, je otázkou našej vladárskej múdrosti. Smernice v tomto smysle nám už určil prezident Osloboditeľ, keď hovoril k Slovákom: "Demokratická centralizácia nie je absolutizmom, demokratická autonomizácia nie je atomizáciou, nie je anarchizmom".

Slávna snemovňa! Keď aj Slovensko behom dvadsiatich rokov nemohlo dohoniť úplne historické zeme, keď ešte dnes nemôžeme hovoriť o úplnom vyrovnaní medzi prevratovým stavom a dnešným, s ceľkom kľudným a objektívnym svedomím môžeme hovoriť o zázračnej premene obrazu Slovenska.

Považujem si za svoj u povinnosť, aby som aspoň niekoľko porovnaniami ukázal na tento vývoj, čo bolo a čo je dnes, už aj z toho dôvodu, lebo na Slovensku je niekoľko skupín ľudí, ktorí by tento rozvoj radi zastierali, aby takto vraj mohli pestovať slovenský nacionalizmus, keď všetky biedy pochádzajúce nielen z povojnových pomerov, zo svetových kríz, ale aj z hriechov bývalých uhorských vlád, pridajú na vrub nášmu štátnemu sriadeniu. Neverím, či je to správna cesta menovite vo výchove mládeže k opravdivému vlastenectvu, či by nebolo spravedlivejšie urobiť porovnanie tam, kde to porovnanie snesie a kde by z porovnania našich zúfalých osudov a terajšieho radostného tempa nášho slobodného života budila sa láska k národu a vlasti, chuť k práci za národ a vlasť, nadobudnutú slobo du si vážiť a ju strážiť, budovať, chceť silný štát. (Potlesk.)

Slávna snemovňa! Najsmutnejšou kapitolou nášho národného útisku za bývalého Uhorska je kapitola kultúrna. V bývalom Uhorsku feudálne vlády nepotrebovaly kultúrne vyspelý národ dľa starej zásady vladárskej: Nevyspelý národ je ľahšie ovládať. Preto o kultúrne povznesenie ani vlastného národa nejavily mnoho starosti Uhorsko vykazovalo až 30 až 40 % negramotných. Tým menej sa staraly o kultúrne povznesenie nemaďarských národností. Školu, ktorá je kolískou kultúrneho napredovania národov, považovaly iba za politický inštrument, ako pretvoriť nemaďarské národnosti v jedon štátny národ, ktorý jednotnou rečou rozpráva, súčasne jednotne sa bude stavať za štát. Trebárs na vonok hlásaly ústami svojho štátnika baróna Eötvösa: "Každého národa svätou povinnosťou je neporušene si udržať svoju národnosť a svoju národnú reč, ktorá je najšľachetnejším a najduchovnejším výrazom národnosti", od rokov 1848 šly útokom práve na reč národností, aby ich zbavily charakteru národnosti. Smutným dôkazom toho sú zatvorené slovenské gymnáziá, a že postupne pretváraly všetky slovenské školy, aj ľudové, na maďarské.

V štátnych školách ľudových aj v čiste slovenských krajoch pod telesným trestom nesmelo použiť dieťa ani v privátnych rozhovoroch svojho materinského j azyka. Učitelia boli odmeňovaní nie dľa toho, aký pokrok učinily dietky v učebnej osnove, ale v maďarčine. Aj v cirkevných školách na základe ministerských nariadení čím ďalej tým viac tratila pôdu slovenčina, takže v r. 1918 môžeme rozprávať iba o 276 poloslovenkých školách s 30.118 žiakmi. Ostatné slovenské deti už pevnou rukou držala maďarizačná škola v najútlejsom veku.

Čo za radosť, víťazstvo pociťuje človek, keď prehliada štatistiku ľudových škôl z r. 1937! Na 1254 štátnych ľudových školách máme 183.964 žiakov, na 1.903 církevných 222.767 žiakov, ktorým v duchu a reči svojej sú podávané základy vzdelanosti. Na meštiankach vychovávaná bola za Uhorska polointeligencia, ktorá keď nie vzdelaním svojím, ale aspoň spôsobmi svojho života chcela sa vyrovnať pánom. Kto vychodil meštianku, k pluhu alebo k remeslu sa viackrát nevrátil. Bol to stupeň k dosiahnutiu nižšieho úradu, preto len mestá sa mohly chlubiť meštiankami. V roku 1907 máme 131 štátnych meštianok s 52.176 žiakmi a církevných 16 so 4.265 žiakmi, ktoré plnia plne svoje poslanie, dávajú všeobecné vzdelanie ľudu, potrebné k povolaniu.

O odborné vzdelanie slovenského ľudu, ktorý sa väčšinou zaoberá roľníctvom, stará sa 33 zemedelských škôl, na ktorých je zapísané 1512 žiakov. Tieto školy oproti 9 zemedelským školám, ktoré boly na slovenskom území pred prevratom a ktoré nemaly iného úkolu, ako vychovávať úradníctvo pre veľkostatky, konajú svoje poslanie dľa krajových špeciálnych potrieb, tiež dávajú možnosť žiakom špecializovať sa v rôznych oboroch zemedelského podnikania, súčasne dávajú možnosť vzdelať sa spolupodnikateľovi roľníkovmu - roľníckej žene. Naše zemedelské školy so svojimi vzornými hospodárstvami majú slúžiť tiež za vzor nášmu ľudu. Sú stálymi poradnami pre roľníka, ničmenej ich profesorskými sbormi konanými prednáškami a kurzami sú rozsievačmi zemedelského pokroku po našich dedinách. Je len žiadúcne, aby na započatej ceste v budovaní zemedlských škôl sa pokračovalo, aby sme aj v tomto smere čím skôr dohonili historické zeme.

Najradostnejší pokrok na poli kultúrnom v 20. roku našej slobody vidíme u nášho stredného školstva. Za Uhorska na strednej škole z úst ani žiaka, ani profesora slovenské slovo nesmelo padnúť a keď padlo, padlo iba posmechom. Na všetkých stredných školách prihlásilo slovenčinu ako svoju materčinu iba 1620 žiakov. Kto mal lásku k svojej reči a chcel ju pestovať, bol nenávidený, prenásledovaný, vylúčený zo škôl. Koľkými smutnými listami slovenských študentských tragedií by bolo možno toto tvrdenie doložiť. Smutnejšie však bolo pre národ, že stredné školy chrlily nám pluky janičiarov, ktoré dovednejšie plnily svoje poslanie na poli maďarizácie, ako samotní rodní Maďari. To bola cesta k vyšším metám.

Teraz sa môžeme chlubiť s 49 strednými školami s počtom 26.133 žiactva a 15 učiteľskými ústavmi s počtom 2206 žiactva. Nie je to úvod mladého slovenského pokolenia zo zeme otroctva do zasľúbenej slobodnej zeme, kde sa môže oddať službe ducha, aby na povrch vynieslo všetky cennosti, ktoré sa skrývajú v našom ľude? Nie je to zabezpečovanie našej národnej existencie, keď je pravdou, že národ je vo svojej mládeži večný?

Kritiku povedať o všetkom našom národnom dení, tedy aj o našom kultúrnom živote nie je len našim právom, ale aj povinnosťou. Kritika naša však musí byť rozumná, spravodlivá a musí mať snahu odstraňovať nedostatky, napravovat chyby. V takomto smere uplatňovaná kritika je správna, ba vítaná aj na poli školskom. Čo-najrozhodnejšie však musíme odmietať kritiku nášho školstva všetkých tých, ktorí by chceli nahovoriť svetu, že naše čsl. školstvo po stopách uhorských škôl by malo konať misiu odnárodňovaciu. Naša škola ešte ani jedného Slováka nepočeštila, tým viac Čechov však naučila našej ľubozvučnej slovenčine, synov smiešaných československých manželstiev trvale pripútala k Slovensku. To že niektorí profesori menovite na univerzitných katedrách neprednášajú rydze po slovensky, môže byť základom politických rekriminácií, nemá však vlivu na vývin mládeže. Mládež naša, keď si tiež rada zaradikálči veď by nebola mládežou, keby tak nečinila čo skoro prezrie politický cieľ, ktorý sledovali autori hesla "na Slovensku po slovensky", a pojde svojou cestou slovenskou a československou. (Výborně! - Potlesk.) Pojde cestou slovenskou a bude vyháňať nielen maďarštinu, ale aj maďarónskeho ducha u mnohých tých, ktorí jej pri posledných demonštráciách chystali, ba videli v nich oslabenie československej jednoty, pojde cestou československou, bo je presvedčená, že jedine tento štát je zárukou jej budúcnosti. Pevne verím, že škola naša splní svoje poslanie v budúcnosti, povznesie náš nadaný národ na patričnú kultúrnu úroveň a tiež prispeje k vytvoreniu nového Slováka, ktorému vedľa rodných dolín stane sa vlasťou celý náš štát.

Že škola naša plní toto svoje poslanie, vidíme z rozmachu všetkých kultúrnych inštitúcií, z vnikania písaného slova do našich dedín v podobe dennej politickej a odbornej tlače, krásnej literatury, z návštiev rôznych kurzov, ochotníckych divadelných predstavení, nadšených osláv našej minulosti, ničmenej z prerodu duší, že sa nám rodí z ubitého, zotročeného Slováka sebavedomý občan znalý svojich práv a povinností.

Slávna snemovňa! Hospodárske a sociálne rozdielnosti medzi j ednotlivými oblasťami štátu bývaj ú nielen u nás, ale vo všetkých zemiach najcitlivejšie. Na tomto poli našiel prevrat naše národy v docela odlišných dvoch svetoch, preto rozumná štátna politika v prvom rade musela sa vrhnúť na hospodárske a sociálne vyrovnanie našich zemí ako na základ správneho riešenia ostatných problémov. Slovensko už pred prevratom bolo hospodárskym a sociálnym problémom. Tento svoj charakter Slovensko neztratilo ani nadobudnutím politickej slobody, iba lepšie vynikol pri porovnaní j eho s historick ými zemiami. Slovákom patriaca zem nevedela uživiť pred prevratom svojich synov. Temer 1/3 národa hľadala svoj chlieb za oceánom, na 100.000 sezónnych zemedelských robotníkov tiahlo s našich hôr za chlebom každoročne na bohaté panské lány, na Dolniaky. Naše dediny obstavené panskými lesmi nemaly kde svoj dobytok pásť. V úrodných krajoch viac maloroľníckych rodín tiesnilo sa v jednom dvore, bez pôdy, odkázané chlebom na miestny veľkostatok. Takmer žiadny priemysel. K tomu postavenie robotníka k zamestnávateľovi bolo temer voľné, preto mnohoráz ľudsky nedôstojné, kruté. Vrcholom všetkého bolo na voľnú uzdu pustená úžera, nerovnomerné daňové zaťaženie, zákaz spolčovať sa, trebárs aj hospodársky, atď., atď. Mnoho je tých rán, ktorými krvácalo Slovensko hospodársky. Kto chcel a chce riešiť slovenský problém, musí sa vyporiadať v prvom rade s týmito faktami, musí sa starať o to, aby sa tieto rany zacelily. Od prevratu na hospodárskom a sociálnom povznesení Slovenska možno najlepšie dokázať, čo znamená politická sloboda pre národ aj hospodársky.

Revolučné Národné shromaždenie zrušuje stredoveký pomer želiarsky, jestvuj úci v XX. století jedine v býv. Uhorsku, v ktorom sviazaný želiar za bývanie musel zadarmo alebo za smiešný groš, 6 až 10 krajciarov, pracovať svojmu zemanovi až 60 dní ročne. Na 8.000 želiarov vykúpilo si chalupy, v ktorých bývali; ostali páni vo svojom. Odhlasováva sa zákon o osadníkoch na erárnych statkoch, ktorý žiaľbohu doteraz v plnom rozsahu ešte nie je uvedený do života, ale rozviazal nútený pracovný pomer medzi erárom a robotníkom. Dľa Šrobárovho nariadenia neskoršie zákonitou úpravou dostáva sa ľudu do užívania 120.000 kat. jutár pastvín, ktorým opatrením naše horské kraje dostávajú potrebné pastviny k chovu dobytka. V predbežnej akcii pozemkovej reformy, v prídele pôdy do núteného nájmu dľa §u 63 prídelového zákona dostáva sa ľudu do nájmu vyše 100.000 kat. jutár. Dľa poslednej štatistiky pozemkového úradu na vyriešenie bytovej núdze po našich dedinách prideľujú sa stavebné miesta zo statkárskej pôdy vo výmere 4.360.97 ha pre 20.341 uchádzačov. Prídelu pôdy do vlastníctva zúčastňuj e sa 176.363 osôb, na 477.126.03 kat. jutár ornej pôdy a na 898.928˙14 kat. jutár pôdy vôbec.

Čo znamenajú tieto zásahy do slovenských pomerov, snáď ani netreba vysvetľovať. Kritizované sú ony zo stranníckeho zorného úhla, menovite tými, ktorí od všetkých týchto prác stáli ďaleko. Dejiny však dajú za pravdu tým, ktorí sa usilovali v oslobodenej vlasti postaviť národ na pevné základy pôdy, odčiniť krivdy, páchané na ľude pri komasáciách, obrátiť plány býv. feudálnych vlád na ruby, miesto vyháňat roľníka z rodnej chalupy trebárs krčmárom, vyvlastniť slovenskému sedliakovi zem po vzore pruskom, prikoť sedliaka na večné veky k otcovskej hrude. V tomto duchu na započatej ceste budeme pokračovať dial.

Aby zem mohla uživiť svojich synov, aby zem odplácala riadne prácu roľníkovu, aby mu dala príslušný výnos, tiež aby sa riadne mohol uplatniť svojimi výrobkami na trhoch, aby nebol vydaný na pospas užere a špekulácii, od prevratu v tomto smere hodne sme sa dostali dopredu, keď aj nemôžeme rozprávať o úplnom vyrovnaní s historickými zemiami.

Na Slovensku, kde o melioraciách a reguláciách sa rozprávalo len pred voľbami, previedlo sa do r. 1934 plošných meliorácií na 14.021 ha, upravených bolo vodných tokov na 42 km, hradených bystrín na 92.5 km. Postupne týmito prácami stáva sa zem na doteraz neužitočných alebo ohrozených plochách užitočnou pre roľníka, výťažok z nej zvysuje jeho sociálnu úroveň.

V naturálnych výnosoch a zkvalitnení rôznych plodín od prevratu tiež sme učinili značné pokroky. V nižinných krajoch niet viac úhorovania, v horských oblastiach pomalým tempom ustupuje striedané hospodárenie modernému spôsobu hospodárenia. Čo sa osiva týka, v roku 1936 vypestovalo sa na 10.096 ha 133.244 q uznaného osiva a sadby, ktoré sa dáva ďalej pre maloroľnícke hospodárstva, tiež vedľa súkromných trieurov a mlynkov na čistenie obilia pracuje 93 špeciálnych čistiacich staníc, na morenie obilia bolo zriadené 65 staníc.

Výsledky tejto práce dostavujú sa vo zvýšení naturálnych výnosov na hektár j ednotlivých druhov obilia. U pšenice bolo docielené zvýšenie na ha 2.7 q, u žita 0.79 q, u jačmeňa 1.4 q, u ovsa 1.2 q a u kukurice 1˙17 q. Takže v posledných 5 rokoch na základe toho zvýšenia proti predošlým rokom máme na Slovensku o 22.850 vagónov pšenice, o 8.000 vagónov žita, o 2.000 vagónov j ačmeňa a o 1.000 vagónov kukurice viac, čo znamená, že Slovensko tiež prispelo svojou obilnou výrobou k sebestačnosti nášho štátu v obilnej výrobe, súčasne, že sa racionálnym hospodárením značne prispelo k hospodárskemu povzneseniu naších dedín. Menovite keď zhodnotíme ešte k tomu význam obilného monopolu, ktorým naša obilná produkcia vyrvaná bola z rúk špekulácie, ktorým sa zabezpečujú stálé, rentabilné ceny aj pre roľníka.

V obore chovu hospodárskych zvierat v srovnaní pomerov predválečných a dnešných tiež môžeme naznačiť značný pokrok. Zo Slovenska si kryje armáda svoju potrebu mierovú, tiež dľa železničných štatistík vyváža sa zo Slovenska ročne 3.000 až 8.000 koní do historických zemí, trebárs za Uhorska Slovensko v chove koní žiadneho valného významu nemalo. V chove hovädzieho dobytka dochov plemenného materiálu prechádza z veľkostatku na maloroľnícke usedlosti, kde kontrolou výše 3.000 kusov v 24 kontrolných obvodov sa zaručuje, že se chov udrží na výške. V chove prasiat mangalica sa zatlačila do jej prirodzenej oblasti, roľník preorientoval sa na chov j ednotného typu prasata bieleho, šunkového. Tiež mizne zloriad odpredávať dobytok dľa oka, roľník učí sa vykrmovať svoj dobytok a predávať ho dľa váhy. Tiež siaha v odpredaji svoj ho zvieratstva po svojpomoci, cestou svojich zpeňažovacích sväzov predáva ročne dobytok v cene vyše 50 mil. Kč.