Zastáváme-li se tohoto smíru a dorozumění mezi oběma národnostmi v Československu, pak jsme tím obránci a ochránci tradice německého lidu, zhanobených fašismem. Neboť jen demokratická občanská práva, jak jsme si je v této zemi vybojovali a uchránili, a jež chceme rozšířiti, dávají nám možnost, abychom pěstovali a vyvíjeli pravou německou kulturu. Na tomto poli chceme spolupracovati se všemi německými demokraty. Aktivistické strany musí pochopiti, že svou existenci mohou uhájiti jen tehdy, budou-li dělati důslednou protifašistickou politiku. Mezi fašismem a demokracií nemůže být dnes žádné kolísání. Posledními událostmi v Rakousku se fronty úplně vyjasnily. Kolísající postavy ve Svazu zemědělců a u německých křesťanských sociálů, které myslí, že nyní mohou přeběhnouti tam, kde tuší silnější prapory, se nezachrání. Fašistická reakce jim nedá žádné prémie. Demokratický lid však nezapomene, kdo je v hodině nebezpečí opouští.

Nikde není dnes společný postup všech demokratických a socialistických sil tak naléhavě nutný jako v sudetskoněmecké oblasti. Demokratickou frontu na obranu míru a republiky potřebujeme v německé oblasti tak nutně jako kus chleba. Nastává dnes bubnová palba demagogie a politického teroru proti všem socialistům a demokratům. Má-li fronta obránců vlasti a míru vydržeti, musí býti pevná, jednotná a semknutá. Proto apelujeme zvláště na německé soc. demokraty, aby se už konečně zřekli sebevražedné politiky udržování roztržky v dělnické třídě a aby s komunisty vytvořili tak nutnou jednotu akcí. Nemáme důvodu k úzkostlivosti, malomyslnosti a strachu. Se sudetskoněmeckými protifašisty, s národnostmi Československa a s republikou jsou silnější vojenské prapory. Na straně fašismu jsou síly minulosti, úpadku, na naší straně jsou síly budoucnosti.

I před 20 lety, v roce 1918, zdál se býti německý imperialismus mocný, silný a vítězný. Jeho vojska nestála jen ve všech zemích střední Evropy, nýbrž vnikla hluboko do Francie. Belgie sténala pod císařskou okupací, Wilhelmova vojska stála v Pobaltí, Polsku, Ukrajině a až ke Krymu a k Dardanelám. Půl roku na to byla nádhera německého imperialismu dělových císařů a východoněmeckých junkerů zlomena. Chvástaví proroci pangermanistické světovlády přivedli německý -národ do dosud nejhorší katastrofy jeho dějin. Stopy odstrašují. A protože nechceme opakování takové katastrofy, jsme my, sudetskoněmečtí protifašisté, v zájmu veškerého německého lidu předbojovníky míru a věrnými spojenci všech národů, které boj ují za mír. Chceme vášnivě míru, ale budeme se brániti s nasazením svého života, kdybychom měli býti přepadeni. Jsme přesvědčeni, že fašistické přepadnutí Československa rozpoutá válku netušených rozměrů a horší světovou katastrofu, než byla od roku 1914. Okupací Rakouska nebyl zachráněn německý mír, nýbrž tato katastrofa začala, nezabrání-li jí německý lid v poslední chvíli vyhnáním dobrodruhů. Pak bude následovati zlý konec. Pochod hnědých fašistů do Československa, to nebude procházka. Světový konflikt, který z toho vzniká a vznikne, musí pro fašistické útočníky skončiti ohromnou porážkou. To ukazuje pohled na nynější poměry sil. Demokratické mocnosti spolu se Sovětským svazem jsou v každém směru silnější než fašističtí útočníci. Mají nejen více vojáků, více letadel, tanků, děl, nýbrž mají i všechny potřebné suroviny, potraviny a k vedení války potřebné peníze. A svobodné národy budou zcela jinak smýšleti než přinucení vojáci fašistické despotie. V tom směru nemohou oklamati žádné [ ] fráse, kterými chtějí fašističtí vůdci zastrašiti svět. Tak vychloubavě jak dnes mluví lidé v Berlíně, mluvil také Vilém II a skončilo to tím, že musel odejíti do Holandska jako emigrant. A proto nemůže býti pochyby ani o konci nové války. Skončí právě tak jako poslední světová válka bankrotem hnědého fašismu a imperialismu, bankrotem těch, kdo ji podnítili. Na to nechť myslí všichni přívrženci Henleinovy strany v německé oblasti a nedají se dále zneužívati k dobrodružné politice.

Komunistická strana v Československu volá ke všem přívržencům míru a obrany republiky: pevnost, odhodlanost, jednotu! (Potlesk poslanců komunistické strany.) Československo se nestane druhým Rakouskem. Síly národností v Československu jsou ohromně velké, nestrpí-li ani zradu, ani kapitulaci, ani vnitřní rozklad. S námi jsou protifašisté a přátelé míru z celého světa, s námi jest neporazitelná rudá armáda, a proto zvítězíme a musíme zvítěziti. (Potlesk poslanců komunistické strany.)

Předseda (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je p. posl. Petrovič. Dávám mu slovo.

Posl. Petrovič: Slávna snemovňa!

Snáď nikdy nie ako minulého týzdňa žilo občianstvo nášho štátu spoločnou, jednotnou dušou s naším parlamentom. Nadšene prijímalo jasnú a otvorenú reč nášho predsedu vlády dr Hodžu do zahraničných temnôt a súčasne s plným súhlasom sledovalo reči svojich zástupcov poslancov, ktoré vyúsťovaly v jednotnej snahe a pevnej vôli udržať neodvislým náš štát, zabezpečiť si na večné veky slobodu národa v ňom. Tento týždeň javil sa nám všetkým ako triumfálne dni nášho parlamentarizmu a našej demokracie.

Po týchto dňoch, keď náš parlament zaujal svoj postoj tak výrazným a dôstojným spôsobom k zahraničnej situácii a zdálo sa, že sa môže odovzdať kľudnej práci doma, nezastavil sa rýchly spád zahraničných udalostí, a preto bude treba aj naďalej dvojnásobnou bedlivosťou sledovať všetko, čo sa okolom nás deje, aby sme sa vyhli všetkým možným prekvapeniam a nedorozumeniam. Verím že naša zahraničná politika prispôsobí sa rýchle a pružne aj novým daným faktom v Europe, verím, že v plnej miere vykonajú svoju povinnosť v tejto dobe, ktorí stoja na veliteľskom mômôstku, verím tiež, že v ich snaženiach a ťažkej práci naša verejnosť ich bude plne podporovať. Zahranične-politická situácia mení sa každým dňom, každou hodinou, ba každou minutou. Preto nemôže byť mojím úkolom po prevedenej debate o zahraničnej politike zaoberať sa s ňou. O zahraničnej politike v tejto dobe by sme mali čím menej hovoriť, radšej odvodiť z nej riadne a rozumné konzekvencie pre nás samotných, ako si zariaďovať život náš doma, aby sme sa stali, trebárs početne malí, uznávanými a rovnocennými činiteľni v svetových udalostiach.

Posledné udalosti v Rakúsku zapôsobily silne na nás všetkých. Rozoberá ich každý svojím spôsobom. Mňa zaujal menovite rozbor autonomistickej tlače, ktorá zdôrazňuje, že týmto činom podarilo sa sjednotiť Nemectvo, ako doteraz v historii nikdy nebolo. Nebolo by na škodu, keby sme si uvedomili bez rozdielu všetci, ktorí sme zodpovední za osudy nášho štátu, aké sily a odvahy sú výslednicou rakúskej udalosti. Naznačil to v svojej berlínskej reči sám pán kanclér Nemeckej ríše. Tu doznáva, že po stopách svojich predchodcov, keď chcel dobudovať silnú Nemeckú ríšu, bolo mu treba predovšetkým pretaviť mnohé kmene germánske v jeden národ, musel rušiť suverenity rôznych kmeňov, rušiť zákonodarné sbory, autonomné územia a dať jednotnému nemeckému národu jeden veľký spoločný cieľ: jednotnú silnú ríšu Nemeckú. Rakúske udalosti tiež sa odohrávaly v znamení hesla: jeden národ, jeden štát, jeden vodca.

Nezaškodilo by prisposôbiť tieto momenty na naše pomery, nielen preto, že toto je jediná cesta k budovaniu silného štátu, ktorý potrebuje predovšetkým Slovensko na ochranu svojej slobody, ale vyvrátené by boly všetky hanobné tvrdenia našich nepria teľov intra et extra muros, že telo nášho štátu sostavené bolo iba umelou rukou, akoby Slovensko nebolo organickou j eho súčiastkou, alebo aspoň tak nechcelo žiť, alebo nedostávalo sa mu toho, čoho potrebuje, a preto odumiera a s ním aj celý štátny organizmus. Nezaškodilo by, keby v tomto duchu sa vnieslo jasno aj do frazeologie suverénneho národa slovenského, ktorá podľa slov samého rečníka ľudovej strany je novšieho dáta. Nemohla byť predprevratového dáta, lebo slovenskému národu chýbaly všetky atribúty suverénneho národa: zákonodarný sbor, výkonná vládna moc a súdnictvo. Ani poprevratového dáta nie, lebo po prevrate uplatnil svoju suveren itu spoločne s českým národom v štáte našom jedine možnou suverenitou, suverenitou československou. (Potlesk.) V každom štáte, aj v našom nemôžu jestvovať dve suverenity, keď nechceme nastúpiť cesty dualizmu, federalizmu, personálnej unie. Štát náš nič by nezískal na sile, keby sa rozložil na dva zákonodarné celky a výkonné moci. Idea československého národa nie je preto žiadnou fikciou, nie je žiadnou vymysleninou, je ona reálnym podkladom pre silný štát, ktorý nám zabezpečuje slobodu všetkých, a áno "zabezpečuje život a všestranný rozvoj národa slovenského". (Výborně!) Jedine jednotná, jedným suverénnym národom československým podložená republika môže nám zabezpečiť, že si zachováme slovenský svoj ráz, že sa môžeme plne uplatniť politicky, zachovať svoju materčinu, kultúrne napredovať a hospodársky silnieť. (Potlesk.) Len takáto republika môže nás Slovákov ochrániť od lásky tých, ktorí by nás zo samej "lásky" roztrhali alebo dľa starých skúseností zahrdúsili. (Potlesk.)

Slávna snemovňa! Mluvčí ľudovej strany nás vyzval, aby sme listovali v našich dejinách, aby sme si správne vedeli dľa nich zariadiť svoju domácnosť. Milerádi činíme tak, bo zažlklé listy dejín údelného kniežatstva nitrianskeho, práve tak ako čerstvé listy našich dejín nám dokazujú, že národy naše stíhané boly zlým osudom vtedy, keď sa postávily proti sebe. Toho dôkazom sú práve doby údelného kniežatstva nitrianskeho. Keď knieža moravské a nitrianske miesto toho, aby si boli podali ruky proti spoločnému nepriateľovi, navzájom sa potierali, pripravili národ svoj o slobodu. Nádej na lepší život kynula nám vtedy, keď sme sa navzájom hľadali a našli, spoločne pokračovali. (Výborně! - Potlesk.)

Nechoďme do ďalekých historií, prelistujme si listy dejín minulého a dnešného storočia a dostaneme dostatok jasných dôkazov, že národy naše hľadaly a našly svoju lepšiu budúcnosť vždy na spoločnej ceste. Nie národy naše, ale bývalé vlády Uhorska boly tie so svojmi reprezentantmi či na poli politickom, alebo vedeckom, ktoré všemožne sa usilovaly o to, aby čím markantnejšiu čiaru alebo priehľbeň tiahly mezdi historickými zemiami a Slovenskom za tým cieľom, aby čím viac oddialily slovenskú dušu od českej duše, ktorá v bývalom Rakúsko-Uhorsku naj výraznejšie reprezentovala veľké idey francúzskej revolúcie, idey slobody, rovnosti a bratstva, (Výborně! - Potlesk.) Boly si vedomé toho, že s českou dušou spojená slovenská duša lepšie by vedela vzdorovať maďarizácii, hospodárskemu a sociálnemu útisku, dožadovala by sa rovnoprávnosti občianskej, národných a politických slobôd.

To preca za žiadnych okolností nebolo možno pripustiť. Keď sa maďarská sloboda rodila, ktorú každoročne im vrodeným temperamentom oslavovali, rodila sa vo znamení zabezpečiť výsady pre vládnuce triedy a vládnuci národ, vyhladzovací boj vyhlásiť všetkým národnostiam býv. Uhorska. V tomto duchu sa niesly snemy uhorské r. 1826, 1840 a 1844, ktoré z maďarčiny urobily nielen úradný štátny jazyk v Uhorsku, ale zabezpečily jej výlučne panstvo aj v samospráve. V tomto duchu odbíjaly prejavy za občianske a národne práva Ľudevíta Štúra na sneme bratislavskom 1847, na prejav ľudu 10. kvetna v tomže roku v Lipt. Sv. Mikuláši odpovedali štatáriumom.

Ďaleko by viedlo opisovať, čo znamenalo vyrovnanie, národnostný zákon, volebný zákon, daňové a ostatné zákony uhorské až do prevratu pre nemaďarské národnosti. Pred svetom vysvetľovali to ich maďarskí politikovia a právníci ako prejavy maďarského demokratického smýšľanie a slobody, v skutočnosti znamenaly nové a nové útoky na život, na národnú existenciu nemaďarov.

Kým maďarské vlády slepo šly za svojim cieľom, v duši obidvoch národov instinktívne žila osudová naša spolupatričnosť, ktorá v rozhodujúcich chvíľach vždy našla svojho patričného výrazu. Keď sa Europou valila vlna národného prebudenia, u bratislavkého krbu, u stolice reči a literatúry československej, u evangelického lycea rodia sa tri iskry, Kollár, Šafárik a Palacký, ktoré zapaľujú nové národné ohne v Čechách. Gróf Thún r. 1843 ujíma sa jazykových práv našich. Na slovanskom sjazde v Prahe vydaný manifest k národom Europy ujíma sa nielen práv Slavianov Rakúska a ostatných zemí, ale aj Slovenska. A keď bolo treba mečom sa postaviť proti Kossuthovej lžislobode, povstanú slovenské dobrovoľnícke sbory, ktorým na určitých úsekoch velia českí dôstojníci Bloudek a Zach. Tým padajú všetky obavy niektorých českých a slovenských vlastencov, že jazykový rozchod, započatý Bernolákom a potvrdený Štúrom r. 1843, bude mať zlé následky pre naše budúce národne spolužitie. Keď hrozilo nebezpečenstvo, alebo sa zjavovaly červánky slobody, podali sme si vždy ruky.

V dobách najväčšieho útisku, ktoré následovaly po vyrovnaní až do svetovej vojny, ktoré zničily aj malé úspechy Slovákov z memorandového hnutia z r. 1861 rozpustením Matice slovenskej a zatvorením slovenských gymnázií, prichádza v deväťdesiatych rokoch medzi slovenských študentov mladý pražský prof. dr T. G. Masaryk, ktorý miesto už uzákoneného politického pasivizmu dáva nový impulz k práci kultúrnej, hospodárskej a politickej na Slovensku. Mladá slovenská inteligencia, sdružená kol "Hlasu", znova začína siahať po pomocnej ruke za Moravou, aby pomocou jej pripravila lepší život pre svoj národ. Po vydání "Slovenského deníka" a "Slovenského týždeníka" z vlastnaj iniciativy slovenskej v zápase dvoch svetov, rusofilského a československého, vyhráva to svet mladých, smer československý. A keď pred dvaciatými rokmi v rozvrate sa svíjalo Rusko, jediná to nádej mnohých poctivých národovcov, keď na svetových frontách válečné stroje všetkého druhu chrlia neprestajne oheň a zdalo sa, že ľudstvo v sebavražednom úmysle nechce ukončiť boj, tieto výstrely del, ktoré znamenaly konečné víťazstvo veľkej dohody, súčassne borily priehrady, ktoré dejiny medzi nás postavily a ktoré býv. vlády Uhorska tak úzkostlive strežily, aby sme ich prípadne neprekročili. Svetová vojna zničila mnoho hodnôt, pre ujarmené národy Europy priniesla však tie najcennejšie hodnoty, ktoré im nedoprial ani rok 1848, slobody občianske, národné a politické. Toto vyciťujú vodcovia nášho zahraničného odboja, Masaryk, Beneš, Štefánik, keď sa zjavujú u našich emigrácií s poselstvom spoločného nového života, toto poselstvo s nadšením prijímajú naše diaspory, či v Petrohrade, Moskve, Kyjeve, Paríži, Clevelande, Washingtone, Pittsburghu, na základe toho poselstva znova sa chytajú zbraní naši synovia v legiach, aby ho aj krvou potvrdili, toto poselstvo nalieva nového ducha do skleslých už duší doma, v znamení tohoto poselstva vyznieva prejav českých spisovateľov, deklarácia českých poslancov na ríšskej rade, národná prísaha všetkých vrstiev občianstva, liptovskosvätomikulášska rezolúcia, usnesenie Národného výboru a Martinská deklarácia, a konečne spontánne a nadšene ho prijíma národ po našich dedinách a mestečkách na schôdzkach svojich miestnych národnych rád. Stáva sa skutkom, že z vlastnej vôle po tisíc rokoch znova začíname spolupísať naše dejiny, po šedesiatych rokoch podávame si znova ruky, aby sme si zabezpečili slobodu v samostatnom štáte v znamení výzvy našich revolučných vodcov z r. 1848, Hodžu, Štúra a Hurbana: "Jedon národ sme my, vy tam synovia českej zeme, vy zo súsednej Moravy a vy slovenskí synovia od brehu Váhu, Hrona a Dunaja. Jedna reč sa po týchto krajinách ozýva."

Národ náš, či doma, či za hranicami plne pochopil veľké dejinné chvíle r. 1918, nepodarilo sa nepriateľovi ani v povestnom Uhorsku donútiť našich národných vodcov k opačnému prehláseniu, pokračoval v duchu naších dejín, preto dejinná spravedlnosť priniesla mu za odplatu to najcennejšie pre národ, samostatný štát československý.

Slávna snemovňa! Neraz odznela v tejto sieni varovná výzva z úst našich živých a mrtvých štátnikov, aby sme s nadobudnutými statkami tak šafárili, aby sme dedictvo nám sverené nepremrhávali, ale zveľadené odovzdali budúcim pokoleniam. Štát nie je nič abstraktného, to sme my, a akí sme my, taký je štát. Obsahom štátu je národ; keď je jednotný a silný národ, silný je aj štát. A národ chce mať silným tento štát, dokazujú to aj posledné udalosti, že trebárs ťažko sa mu žije, úhradové osnovy na obranu štátu prijal ako samozrejmé. Chce slobodne žiť, vie, že na zabezpečenie svojej slobody musí aj obetovať. A v tomto ohľade niet rozdielu medzi slovenským ľudom a českým ľudom. Slovák aj na tých najzapadlejších kopaniciach chápe potrebu silného štátu. Len silný československý štát je zárukou slovenského nehateného národného rozvoja. Chceme mať silný štát. To je samozrejmosť. Ozýva sa zo všetkých českých a slovenských strán. Proti myšlienke silného štátu neopovažujú sa povzniesť slova ani z najkrajnejších lavíc opozičných. Len či sú tie cesty správne, ktorými kráčame a chceme kráčať, aby sme dospeli tak ďaleko, že aj nestranný pozorovateľ môže vyniesť úsudok o nás, že tu žije národ duševne stmelený v nazieraní na štát, ktorému blaho štátu je prvým zákonom.

Možná, že u vás, u Čechov je to pozostatok z ešte tých dôb, keď ste sa delili na Staro- a Mladočechov a na Čechov bez "mladých" a "starých", možná, že je to výsledok aj demokracie, že dľa toho sa dívate na otázky nacionalizmu a vlastenectva, k jakej strane prislúchate. Vypadá to asi tak, ako to vtipne hovoril raz pán predseda vlády dr Milan Hodža, že v Čechách vytvoril sa národ agrárnický, národ socialistický, národ národne demokratický, lidácky, ktorý osobitne každý zvlášt jestvuje a má svoju vlastnú vypestovanú mentalitu. Dokazuje sa to byť pravdivým, veď vidíme, že jedon stranícky národ odopiera právo druhému straníckemu národu, aby povedal svoje stanovisko k zahraničnej politike, alebo k určitým životným otázkam našej domácej politiky, a vídíme, že jedon stranícky národ obviňuje druhý stranícky národ zo zradcovania spoločného národa, prípadne z nedovolených spojitostí s našimi napriateľmi, vidíme, že sa tieto národy rozstupujú do nesmieriteľných bojovných a nepriateľských táborov pod zámienkou mnohorazy blaha štátu, ale docela určite na škodu štátu.

U nás na Slovensku stále sa udržuje, trebárs aj umelým spôsobom, opozičná duša voči všetkému vládnemu a mnohorazy štátnemu systému pri živote. Nie je to len kopírovanie Monroeovej náuky: "Amerika Američanom" - "Slovensko Slovákom", nie je to len heslo "na Slovensku po slovensky", nie je to len snaha určitej skupiny ľudí, aby sa natiskla za jediného reprezentanta a mluvčieho Slovákov, ale je to chaos, keď nechcem použiť iného, silnejšieho slova, v myšlienkovom nazieraní na náš štát, na naše štátne sriadene. Chápem opozičný postoj voči vláde, chápem aj ostré slová kritiky. Chápem aj vychlubovačstvo osôb, čo ktorý pre národ vykonal, trebárs podobných samochvál nikdy sme nepočuli z úst tých, ktorí po utrpení za Uhorska sadli si za pracovný stôl v slobodnom štáte. Nikto tu nepočul samochválne spevy Hodžové, Blahové, Šrobárové, Jančekové atď. o ich útrapách, prácach v minulosti za národ. Ako trpeť za národ bola ich samozrejmá povinnosť, tak iste považovali za samozrejmú povinnosť v slbodnom štáte za národ pracovať. Chápem aj veľké rozčúlenie u istých ľudí pri spomienke predprevratových, roduverných Slovákov, trebárs by sa nemali čo rozčuľovať. Keď to dobre myslia s týmto štátom, by mali byť im vďační, že aj za nich odorávali v minulosti povinovaté brázdy, keď k vôli chlebu nezradili rod svoj, udržiavali národné povedomie v ľude, že sa v dobách osudových správne rozhodoval.