Musím sa konečne zmieniť ešte aj o výnosových rozdieloch poľnohospodárskych plodín medzi Slovenskom a západnými zemami. O tomto dr inž. Reich píše vo svojej obsažnej publikácii (čte): "Najlepším dôkazom toho, že slovenské pôdy a klima nie sú najpriaznivejšie zemedelskej výrobe, je dôkaz, že oblasti krmovinárske majú temer všetky v zemiach západných vyššie hektarové výnosy ako oblasti repárske na Slovensku. Hektarové výnosy hlavných plodín v 5ročnom priemere 1928 a 1932 sú v Čechách a na Morave väčšie v najhorších prirodzených podmienkach v oblasti krmovinárskej ako v najlepších prirodzených podmienkach na Slovensku v oblassti repárskej. Neni treba ďalších dôkazov o tom, že menšia produktívita roľníctva na Slovensku neni spôsobená horšími výrobnými podmienkami, ale spočíva predovšetkým vo všeobecnom nižšom stave poľnohospodárskej výroby a v nižšej jej intenzite."

Výnosový rozdiel plodín dr Reich pripisuje nižšej intenzite poľnohospodárstva a jeho nižšiemu stavu, v čom, myslím, že chce poukázať na nižšiu vzdelanosť roľníctva na Slovensku. Podívajme sa, či toto tvrdenie zodpovie skutočnosti. Keby som chcel byť maliciózny, mohol by som to podvrátiť s pár vetami. Vieme, že pozemkovou reformou prišla na Slovensko dosť značná čiastka českých roľníkov, ktorým boly z veľkostatkov tie najlepšie partie pridelené ako zbytkové majetky. Predpokladám, tým, že začali na Slovensku hospodáriť, svoje ekonomické vedomosti nestratili. Dokonca počul som dôvod, že za to boli títo páni na Slovensko poslaní, aby naučili Slovákov racionálne hospodáriť. Tento dôvod by nasvedčoval, že zbytkové majetky dostali tí najvyspelejší, aby skutočne mohli byť vzorom. Teraz už bude pomalu 12 rokov, čo tu medzi námi hospodária, a podívajme sa, aké výsledky docielili. Veľká časť podala si žiadosť o roľnícke vyrovnanie. Ktorých osobne poznám, bez dlžoby neni ani jeden. Preca umenie v poľnohospodárstve je docieliť čo najlepšiu ekonomickú hranicu, ktorá sa nevyjadruje ani tak vo výnosoch, ako vo tvorení hospodárskych statkov, kapitálu. Keď českí roľníci docielili tu také výsledky, u ktorých je daný predpoklad racionálneho hospodárenia, musia sa hľadať príčiny menších výnosov na Slovensku nie v extenzite alebo v menej vyspelejšom roľníkovi, ale docela v inších príčinách.

Chcem mimo disparity cenovej ešte len na niektoré markantnejšie príčiny poukázať, ktoré hatia zvýšenie výnosov vzhľadom k princípu rentability. V prvom rade je tu rozdrobenosť ornej pôdy. Nielen počet menších roľníckych závodov je dominujúci na Slovensku, ale i jednotlivé roľnícke závody sú rozdrobené na nemožne malé parcely. Tu len jediná náprava odpomôže, sceľovanie pozemkov.

Zanedbávanie melioračných prác je ďalšou príčinou, čo doteraz nesmierne škody zapríčinilo. Chcem sa tu odvolať na memorandum o potrebe zvýšenia počtu systemizovaných miest v štátnej zemedelsko-technickej službe na Slovensku. Táto žiadosť v tomto slávnom sbore už nie jedenkrát bola prízvukovaná, bohuziaľ že v tom, čo Slovensko v minulosti zameškalo a v čom Slovensko v minulosti bolo poškodené, teraz sa ešte nepatrné nápravy robia. Podľa tohoto memoranda z celkového nákladu na melioračných prácach bolo v celom štáte prestavené 2.815 mil. Kč, v Čechách z tejto čiastky 1.407 mil. Kč, na Morave a vo Sliezsku 1.067 mil. Kč, ale na Slovensku len 289 mil. Kč, čili v procentoch 10˙3 %.

Aké veľké straty vznikajú tým slovenskému roľníctvu aj ostatným složkám obyvateľstva, je viditeľné z dát uverejnených Štátnym úradom štatistickým, podľa ktorých poľnohospodárska výroba na Slovensku v r. 1929 len následkom menších hektarových výnosov na obilninách vykazuje stratu 415 mil. Kč.

Hlavnou príčinou dosiaľ malej účasti Slovenska na vodohospodárskom podnikaní je nedostatočná systemizácia počtu inženierskych miest v službe zemedelsko-technickej na Slovensku. K tomu sa pridružuje ešte odsúdenia hodný spôsob likvidovania poskytnutých štátnych subvencií na melioračné práce. Tu musím konštatovať, že v týchto veciach krajina Slovenská úplne ide v ústrety našim vodným družstvám s melioračnými prácami, bohužiaľ, že ministerstvo zemedelstva svoje už povolené subvencie tak oneskorene poskytuje, že častokrát interkalárne úroky sa vo väčšine prípadov rovnajú poskytnutej subvencii.

Tu by som sa chcel zmieniť, že podľa záverečných účtov štátny fond pre vodohospodárske meliorácie pri ministerstve zemedelstva za r. 1936 skončil schodkom 38 milionov Kč a pasívum tohto fondu dosiahlo výšky 181 mil. Kč. Štátny vodohospodársky fond pri ministerstve verejných prác skončil v r. 1936 schodkom 88 mil. Kč a pasívum ku koncu roku dosiahlo výšky 423 mil. Kč. Na krajine kolkoráz sa teraz domáhame zakročenia a stále nám je poukazované, že ročná dotácia je pre slovenské pomery nedostačujúca. Slovenská krajina má vypracované elaboráty nových projektov za 160. mil. Kč, ale za 8 rokov sa nemôže započať s týmito prácami, ani len projektovať sa nedajú. (Předsednictví převzal místopředseda Košek.) A keď si pozreme terajšiu situáciu na Slovensku, najmä situáciu južného Slovenska, údolia riek Nitry, Hronu, Ipľa, Váhu, ktoré veľké poľnohospodárske plochy zaplavujú, otázka je, kedy budú môcť byť tieto veľké plochy v prospech roľníctva vzaté do užitku.

Ale i samotný postup pri melioračných prácach je do istej miery taký, že by žiadal náležitú nápravu. Mám tu zvláštny prípad. Jedna obec v topoľčianskom okrese chcela si previesť odvodňovací otvorený kanál. Keby bola bývala podľa plánu a na základe subvencie túto prácu previedla, tedy tá práca by bola bývala stála 40.000 Kč. Poukázaná subvencia bola 60 %, takže obec by bola bývala zaplatila ešte v hotovosti 16.000 Kč. Občania radšej sa zriekli subvencie, dali túto prácu pod rukou robotníkom previesť a práca vo vlastnej režii ich stála 10.000 Kč, takže obec ušetrila štátu subvenciu, ale i sebe ušetrila ešte 6.000 Kč.

Ďalšia príčina menšej výnosnosti poľného hospodárstva na Slovensku sú dopravné pomery. Podľa dr Reicha na 100 km² plochy je železníc v Čechách 12.90 kmm, v Morave a Sliezsku 10.71 km a na Slovensku 6˙32 km. K tomuto sa ukazuje zhoršený stav i u ciest. Východné krajiny majú polovičnú hustotu železničnej sieti na 100 km ako krajiny západně a sieť hradských je riedšia o 2/3. Doprava a národohospodárska intenzita bývajú vo vzájomnom pomere. To znamená, čím viac hospodárskej činnosti, výroby, obchodu, tým viac železníc a ostatných komunikácií. V krajine, ktorá má všetky podmienky rýchlejšieho hospodárskeho vývoja, musí komunikácia predchádzať, aby pozdejšie výroba nebola hatená nedostatkom dopravy. Nové možnosti hospodárske, dané vlivom železníc a ciest, podnietily by výrobu. Utvorením nového štátneho územia zmenily sa aj vnútrozemské trhy, východ je viac odkázaný na západ a naopak, čomu je závadou veľká vzdialenosť a vysoké dopravné sadzby. Univerzitný profesor dr Karvaš uvádza, že do tarifnej reformy v r. 1928 a v r. 1932 odhadujú slovenskí národohospodári stratu slovenského hospodárstva na 600-700 mil. Kč, čo zaplatilo viac na tarifách.

Ďalšia reforma, po ktorej sa volá, je odstupňovanie dopravných taríf na veľké vzdialenosti, aby sa extrémne územné vzdialenosti republiky zmenšily. Dr Karvaš uvádza mnoho príkladov, kde dopravné po cudzích tratiach je menšie pri veľkých vzdialenostiach z východu na západ než na našich železniciach. Na pr. dovozné za 10 tún obilia z Kráľova n. Tisou do Českých Budejovíc po našich železniciach na vzdialenosť 927 km je 3.965 Kč. Keby toto obilie išlo cez Terst a z Terstu nazpäť do Budejovíc, na vzdialenosť 1.985 km, to by stálo len 3690 Kč, tedy o 275 Kč menej, vzdor tomu, že táto vzdialenosť po cudzích tratiach je o 1.000 km väčšia.

Stále sa pripomína, že tarifa železničná bude na Slovensku upravená. A tohoto roku v januári sme dostali nové prekvapenie, že ministerstvo železníc zvýšilo tarifu na slovenské drevo. Teraz sa ukazuje trošinku v slovenskom drevárstve väčší ruch a ministerstvo železníc už toho využilo k zvýšeniu taríf a výsledok je ten, že čo mohol sa pred tým vagon slovenského dreva za tie isté sadzby dopraviť na vzdialenosť 650 km, od 1. januára 1938 za tie isté sadzby môže sa vagon dreva dopraviť len na vzdialenosť 370 km.

K tomuto dodajme ešte menšie dotácie na úpravu ciest na Slovensku, tak štátnych, ako neštátnych, a hľa, dopravné pomery sa stanú jednou rozhodujúcou složkou pri docieľovaných hektarových výnosoch, ale i vôbec rozhodujúcou složkou rozvoja národného hospodárstva.

Zemedelský ústav účtovnícko-správovedný pri vývoji výnosových pomerov v poľnohospodárstve v zemiach Českej a Moravskosliezskej vykazuje položku živočišnej výroby ako stratovú. O Slovensku pri týchto výpočtoch sa nezmieňuje. Keď porovnáme priemerné výnosy Čiech s Moravskosliezskom v živočišnej výrobe, už tu sa ukazuje zhoršený pomer Moravskosliezska oproti Čechám. A keby sme ten predpoklad ešte vzťahovali na Slovensko, pomer by sa ešte väčšmi zhoršoval.

Spomenul som uz, že možnosť zvýšiť produktívitu pôdy má hranice, dané princípom rentability. Logicky z toho vyplýa, že za daných pomerov produktívita pôdy na Slovensku sa zvyšovať nemôže. Menšie hektarové výnosy na Slovensku nie sú zapríčinené všeobecným nižším stavom roľníckej výroby a v nižšej jeho intenzite, ale v predošle uvedených príčinách, ktoré odstrániť malo by byť úkolom štátnej správy.

Za takejto situácie úroveň obyvateľstva v povolaní poľnohospodárskom je na Slovensku oproti zemiam západným a vôbec oproti obyvateľom v inom povolaní na najnižšom stupni. Zemedelský ústav účtovnícko-správovedný vo svojich datách o spotrebe vykazuje, že najnižšiu spotrebu majú roľníci na Slovensku.

Nesporné je, slávna snemovňa, že štátnym prevratom si donieslo Slovensko do Československej republiky veno v podobe svojho priemyslu. Neskúmajme, aký to bol kapitál, ale aký úkol mal na Slovensku splniť. Z doterajších mojich vývodov plynie, že slovenský priemysel, poťažne jeho rozšírenie, mal byť chlebodarcom, nie životadarcom pre obyvateľov Slovenska. Okrídlené heslo: "Slovensko bude zásobovacou komorou Československej republiky", aby týmto pláštikom zaslepené Slovensko nevidelo straty odbúraním svojho priemyslu, nezapríčinilo len hospodársku škodu, ale vyžiadalo si nesmiernu obeť na krvi v podobe emigrácie obyvateľstva Slovenska. 17. januára malo valné shromaždenie Ústredné sdruženie slovenského priemyslu, a tam jej generálny tajomník inž. Zaťko uviedol (čte): "Máme len dve možnosti: Vyvážať tovar alebo ľudí. Táto druhá možnosť v poslednom čase následkom rôznych imigračných opatrení skoro všetkých štátov odpadla, alebo bola zredukovaná na minimum. Dnes teda platí nové poznanie. Buďto budeme vyvážať tovar, - poťažne rozširovať slovenský priemyseľ, dodávam ja - alebo musíme snižovať životnú úroveň nášho obyvateľstva." Táto je už teraz, porovnávajúc oproti krajom zamoravským, na tom najnižšom stupni.

Počas debaty rozpočtového výboru boly tu výstražné hlasy z úst najpovolanejších, ktorí poukázali, že v západných krajoch hrozí depopulácia. Oproti týmto krajom stojí tu Slovensko s veľkým vzrastom obyvateľstva. Poľnohospodárstvo tento prírastok obyvateľstva, ako sme to už dokázali, není v stave vyživiť. I tento dôvod hovorí za znovavybudovanie slovenského priemyslu. Inž. Kapp prízvukuje (čte): "Prezieravá dopravná politika musí odoprieť úkol predlžovať sľavami na dopravu surovín život tých závodov na západe, ktoré už dávno stratily svoju základnu na surovinu, a naopak podporovať prekladanie takýchto závodov zo západu na východ, kde je ich optimálne stanovisko".

Stredom života národohospodárskeho je peňažníctvo. Súčasne je aj barometrom hospodárskej sily obyvateľstva. Podľa štatistických dát porovnal som si počiatočný stav vkladov u peňažných ústavov na začiatku republiky s terajším stavom a prišiel som k úsudku, že v západných krajoch z 13 miliard Kč stúply vklady na 52 miliardy vtedy, keď na Slovensku z 2 miliard stúply vklady na 3 miliardy. Aký vliv to má na podnikanie? Tu musíme vziať do úvahy, že podnikanie je odkázané na bankový úver, čo najlepšie ukazuje slovenský príklad, keď peňažníctvo zamoravských krajov obsadilo slovenské banky a súčasne s tým sa i slovenský priemysel úplne začal zastavovať.

Zo strany vládnych rečníkov bolo tu poukázané, že Slováci žiadaním autonomie by sa vlastne obmedzili na slovenské územie. Náhodou mi prišla do ruky úvaha, aké možnosti majú Slováci uplatniť sa v zamoravských krajoch. Len v krátkosti chcem pripomenúť, že podľa tejto úvahy je dokázané, že Slováci, ktorí sa umiesťujú v zamoravských krajoch, sú v prvom rade umiestení v poľnohospodárskom odvetví, vo väčšej miere za najnižšie platené mzdy, vtedy, vážení prítomní, keď tu nezamestnaní na podporách v nezamestna nosti berú o moc vyššie platy.

Slávna snemovňa, zvláštnou shodou okolností, jak vyložím, pred výročím 20ročných osláv Československej republiky, malo Slovensko svoje speciálne oslavy v rámci celoštátnych osláv. Slovensko chcelo splatiť povinnú daň vďačnosti svojim národným buditeľom a martyrom, ktorým musí byť navždy povďačné za zachovanie slovenskosti a národného jestvovania. Každý, kto bol prítomný na oslavách a uvedomil si význam odznelých rečí, musel si upovedomiť dôležitosť Slovenska pre Československú republiku. A je to pravda, silné Slovensko znamená posilnenie celého štátu. (Tak je!)

Ešte ani dobre neumlkly slávnostné prejavy, alebo ich ozvena, ktorá ako živá hrdosť sa skrývala v srdciach Slovákov, už vzplanul protest oprávnenej rozhorčenosti v hlavnom meste Slovenska, ktorý sa preniesol do všetkých končín Slovenska a medzi všetky vrstvy jeho obyvateľstva: Na Slovensku po slovensky. (Tak je!) Výkrik prenášal sa z úst do úst a vrýval sa hlbokými písmenami do mysle Slovákov. A nemýlte sa, páni! Toto není demonštračným heslom snáď len autonomistickej časti Slovenska alebo len bratislavských akademikov. Dnes za týmto heslom stoja najširšie masy slovenskej pospolitosti bez ohľadu politickej príslušnosti, a len židmi zavedené skupiny marxistov a českí exponenti sa bránia tomuto živelnému návalu a pohybu na Slovensku. Keby dnes dala vláda hlasovať na Slovensku, kto je za heslo: Na Slovensku po slovensky, alebo kto je proti, to by bol ešte spontánnejší výkrik, ako bol v Nitre r. 1933 pri Pribinových oslavách. (Tak je!)

Bolo by omylom, keby si voľakto myslel, že pod týmto výkrikom sa protestuje len oproti zneužívaniu slovenského jazyka. On má ďalekosiahlejší význam, ktorý ide až na korene zla, na systematické ochudobňovanie Slovenska a jeho obyvateľstva. žiadame nápravu v hospodárskej politike, protestujeme, aby so Slovenskom a jeho obyvateľmi bolo zaobchádzané ako s niečim menejcennejším. Keď politika ako veda štátna eminentne sa má starať o blahobyt občianstva, nech túto úlohu plní.

S ideologiou československej jednoty sa už ďalej otravovať nedáme. Tento závoj musíme odstrániť, aby sme jasne videli, kto sa pod týmto pláštikom vlastne skrýva na Slovensku, či vo verejnej službe alebo v súkromnom podnikaní. V prvom rade nám ako strane výslovne nacionálnej veľmi záleží na tom, aby každé miesto, každý druh podnikania, čo Slovensko len môže poskytnúť, bolo zabezpečené obyvateľom Slovenska, menovite Slovákom.

Poukazuje sa, že: Slováci, najmä teraz nemáte si na čo sťažovať, však na Slovensku sa prevádzajú investičné práce. Uznávam, je to pravda. S touto holou skutočnosťou my sa ale uspokojiť nemôžeme. My chceme vedieť, kto sú tam podnikateľmi. Viem, že Štátny úrad štatistický vedie záznam o podnikateľoch pri štátnych prácach, ale tieto záznamy sú interné pre informáciu vlády. Nám, ako zástupcom Slovákov, nie sú prístupné. A tento fakt nás presvedčuje, že medzi podnikateľmi slovenského elementu niet, a keď áno, je to tak mizivé percento, že do úvahy prísť nemôže. Viem konkrétny prípad, že jeden Slovák nedostal povolenie pri takýchto prácach na otvorenie buffetu, lež to musel byť Čech z Prahy. Slováci majú miesto pri investičných prácach, ale len pri lopate a krumpáči pod dozorom českého dozorcu. Štátne hospodárenie znamená chlieb pre podnikateľa, remeselníka, živnostníka, robotníka, vplýva na celé súkromné podnikanie. Koľko slovenským ľudom umožní toto čo len skromnú existenciu? V čom sa zabezpečí rentabilita slovenskému roľníkovi? Aké výhľady dá mladej slovenskej generácii, či už učenej alebo neučenej, do budúcnosti? To sú otázky, na ktoré už 19 rokov čakáme odpoveď. Či snáď aj v budúcnosti sa majú tieto otázky riešiť emigráciou Slovákov, poťažne podľa pána dr Žabku ďalším snižovaním životnej úrovne Slovákov?

Všeobecné hospodárske položenie obyvateľstva na Slovensku, ako som to dokázal, je nízko pod priemerom celoštátnym, čo zapríčinil a zapríčinuje Slovensku neprajný vládny systém. K takejto vláde ovšem my Slováci dôveru mať nemôžeme. Preto v mene Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ako jedinej reprezentantky suverénneho slovenského národa na pôde tohto parlamentu vyhľašujem, že my Slováci štátne záverečné účty ako prej av dôvery vláde odmietame a za ne hlasovať nebudeme. (Potlesk poslanců slovenské stuany ľudové.)