Místopředseda Košek (zvoní):
K věcné poznámce přihlásili
se pp. posl. Csomor a Široký.
Dávám slovo k věcné poznámce
p. posl. Csomorovi.
Posl. Csomor (maďarsky): Vážená
snemovňa! V mene maďarských poslancov aktivistických
konštatujem, že posl. Esterházy predniesol
s tohoto miesta v mene svojej strany prejav, ktorý za dnešnej
zahraničnopolitickej i vnútropolitickej akustiky
je súci k tomu, aby rozbil všetko, čo sme my
aktivisti zastupujúci loyálně Maďarstvo
v republike svojou dlhoročnou ťažkou prácou
pri vedomí svojej odpovednosti v záujme pokojného
spolunažívania národov našej republiky
vybudovali.
Ján Esterházy nehanbil sa povedať, že
vraj "maďarský ľud žije tuná
v rabstve". Vieme dobre, akú mal tendenciu a cieľ
tento prejav. Vieme, že Ján Esterházy
a spoločníci chcú dnešnú zahranično-politickú
konšteláciu využiť, aby naštrbili autoritu
republiky a znesnadnili situáciu vláde. Nie záujem
ludu maďarského leží im na srdci, lež
hazardné zahraničnopolitické zámysle
trpasličej skupiny stranických vodcov. Týmto
nezodpovedným prejavom však vyvolávajú
nebezpečenstvo, že bude otrávené ovzdušie
pokojného narovnania medzi národom československým
a maďarskou menšinou.
My maďarskí aktivisti v mene docela rozumne smýšľajúcej
a svoje existenčné záujmy reálne posudzujúce
maďarskej menšiny čo najostrejšie protestujeme.
Nie je pravda, že maďarská menšina "žije
v rabstve" v tejto republike. Máme svoje sťažnosti,
svoje krivdy, požiadavky, avšak tieto chceme a budeme
sanovať v ceste pokojnej dohody s väčšinovým
národom. (Výborně!)
Nie je pravda, že miesto maďarskej menšiny, či
trebárs celého Maďarstva je na ose Rím-Berlin.
Pravda je, že miesto republiky, naše a celého
Maďarstva je tam, kde je chránená ľudová,
národná a ľudská sloboda. Nie je pravda,
že úzka spolupráca s demokratickými
veľmocami ohrozuje slobodu malých národov podunajských.
Pravdou je práve opak toho: slobodu ľudu československého
a maďarského ohrozujú moci dynamické.
Keby Ján Esterházy a spoločníci
mali obavu, že maďarský ľud octne sa v "rabstve",
tu by museli činiť a hovoriť opak toho, čo
činia a hovoria dnes. Ani Československá
republika, ani demokracia nehrozí sociálnym národným
rabstvom maďarskému ľudu. (Tak je! - Potlesk.)
Proti osudnej dobrodružnej a protiľudovej politike Jána
Esterházyho a spoločníkov hlasite
protestujeme a žiadame zákonodarcov národa
väčšinového: Nevyvodzujte z postoja Jána
Esterházyho nesprávné závery
stran stanoviska celej maďarskej menšiny, lež spolu
s nami pokračujte v práci na národnostnom
uzmierení a pacifikácii. (Tak je! - Potlesk.
- Předsednictví se ujal předseda Malypetr.)
Sme pevne presvedčení, že s naším
protestom súhlasí prevážna väčšina
maďarskej menšiny, i tí, ktorých dnes
ešte duševný a spoločenský teror
spojených maďarských opozičných
strán odradzuje od toho, abys priamou otvorenosťou
postavili sa za maďarskú politiku aktivistickú.
(Potlesk.)
Předseda (zvoní): K věcné
poznámce se přihlásil p. posl. Široký.
Dávám mu slovo.
Posl. Široký: Slávna snemovňa!
Reč pána posl. Sidora, prednesená
dňa 2. decembra, vyvolala oprávnené pobúrenie
demokratickej a protifašistickej väčšiny
Národného shromaždenia. Vskutku reč
posl. Sidora neobsahuje ani prvky obhajoby národných,
jazykových, kultúrnych, hospodárskych a sociálnych
záujmov slovenského národa. Táto reč
bola objednaná Jehličskovými a Dvorzákovými
zapredancami a zradcami, ktorí už dávno sa
spojili s fašistickým Nemeckom, [ ] a slovenského
národa. Sidorova reč je reprodukciou fašistických
luhanín a kopírovaním nepriateľského
ducha Jehlicskových brožúr, ktoré sú
rozširované aj v nemeckých krajoch republiky
Henleinovou stranou. Konštatujem, že pán posl.
Sidor potvrdil do posledného písmena to,
čo my komunisti už dávno tvrdíme o ňom
a o jeho politike. Potvrdil to, že patrí do jedného
radu s kartelárskymi a vykorisťovateľskými
nepriateľmi ľudu a republiky, do jedného radu
s henleinovskou agentúrou Tretej ríše. Posl.
Sidor podal jasné svedectvo o tom, že s ním
a jeho klikou diktovaná politika slovenského separatizmu
stojí vo službách zahraničného
fašistického nepriateľa. Podal dôkaz o
tom, že jeho vystúpenie má umožniť
zvýšené útoky fašistických
nepriateľov zo zahraničia proti republike a zoslabiť
vnútropolitické predpoklady úspešnej
jej obrany. Pre pochopenie slovenského separatistického
nacionalizmu je charakteristické, že pán posl.
Sidor predniesol svoju, ľudu a republike nepriateľskú
reč za naprostého a radostného súhlasu
Henleinnovej strany a strany maďarskej národnej a
kresťanskosociálnej. (Potlesk.) Snemovňa
bola svedkom hotového trojspolku nemeckých agentov
Tretej ríše, maďarského reakčného
iredentizmu a slovenského separatistického nacionalizmu.
(Správne!)
Stredečné udalosti musia otriasť svedomím
stúpencov autonomistických snáh. Som presvedčený,
že s rečou posl. Sidora nesúhlasí
tiež časť klubu poslancov ľudovej strany
a že ju odsudzuje. Poslanci ľudovej strany si musia
uvedomiť, že Sidorova politika pripravuje pre
slovenský národ utrpenie, proti ktorému černovské
udalosti sú iba malou epizodou. (Potlesk.) Ešte
hlbšie presvedčenie vyslovujem, keď konštatujem,
že drobní roľnícki, učiteľskí
a cirkevní činovníci a funkcionári
ľudovej strany v slovenských dedinách vyvodia
z reči posl. Sidora patričné závery.
Títo poctiví pracovníci nemajú nič
spoločného s hitlerizmom. Apelujeme na príslušníkov
ľudovej strany, aby sa nenechali viesť vlastnému
národu nebezpečnou cestou. (Výborně!)
Skutočné záujmy slovenského národa
nie je možné zastupovať vo spojenectve s nepriateľmi
republiky a vlastného národa. Keď sa sjednotia
socialistické, demokratické a protifašistické
sily na Slovensku, môžu byť účinky
sidorovského separatizmu veľmi rychle odstránené.
Voláme k spolupráci aj všetkých českých
protifašistických poslancov, aby vynaložili všetko
spolu s nami pre povznesenie slovenskej krajiny na úroveň
historických zemí. Slovensko a slovenský
ľud nesmie byť v ničom a nikdy ukrátený.
Plody protiľudového režimu musia byť odstránené.
(Výborně! - Potlesk.)
Předseda (zvoní): Slovo si vyžádal
pan ministr spravedlnosti dr Dérer. Dávám
mu je.
Ministr spravedlnosti dr Dérer: Vážená
snemovňa!
Považujem za svoju povinnosť, aby som ako šéf
justičnej správy reagoval na to, čo prednesené
bolo 2. decembra t. r. v poslaneckej snemovni vo veci Vojtecha
Tuku. Musím čo najrozhodnejšie ohradiť
sa proti tvrdeniu, že Tukov proces bol vyprovokovaný
a inscenovaný podľa známych metod starorakušáckej
policie. Nebolo to ani zapotrebí, lebo Vojtech Tuka svoju
protištátnu činnosť prevádzal dosť
zjavným spôsobom. Založil a vydával totiž
vo Viedni r. 1924 francúzsky písaný časopis.
"Correspondence Slovaque", ktorého účelom
bolo hanobiť pred medzinárodnou verejnosťou československý
štát, podkopávať jeho poticiu a prestyž.
Tuka v procese priznal sa k tomu, že tento list vydával,
ale omlúval svoj čin tým, že to konal
z poverenia strany. V akom smere sa pohybovala táto viedenská
činnosť Vojtecha Tuku, je najlepšie viditeľné
z niektorých citátov z článkov tohoto
listu (čte):
V čís. 3 zo dňa 30. marca 1924 je tvrdené
o Československej republike, že je klietkou a nie
demokratickým štátom, že sa tu vládne
palicou, Slováci že sú otrokmi, nemajú
ničoho, čo patrí slovenskému národu,
nemajú ani tých minimálnych práv,
ktoré im kedysi priznala maďarská vláda,
ničoho nezískali a všetko stratili; v čís.
4. zo dňa 3. apríla 1924 je článok
o Československej republike s nadpisom "Štát
založený na lžách" končiaci
slovami "Tento štát bol založený
len na lžách a preto sa môže len lžou
udržiavať". V tom istom čísle je
článok s nadpisom "Najkorumpovanejšia
zem na svete": v čísle 5. zo dňa 31.
mája 1934 čítame: Niet takmer na Slovensku
jediného čestného človeka, ktorý
by nebol býval obvinený z velezrady buď úradmi
alebo českou tlačou, a v to mistom čísle:
"v Československu, v tomto najkorumpovanejšom
štáte sveta úradníci bez rozdielu rangu
kradú toľko, že sa musíme pýtať,
či zostane ešte niečo aj zlodejom z povolania",
republika je nazývaná morálnou kloakou Europy
(Výkřiky odporu) Podľa čísla
6. je vrcholom hanebnosti českého systému
prenasledovania slovenských kňazov, ktorí
sú poslaní do väzenia bez akýchkoľvek
dôkazov len preto, že zachovávajú tajomstvo
spovedi. V čís. 3. z roku 1925 je uvedené,
že Slovensko pre Čechov je koloniou zločincov,
ale s tou špecialitou, že zločinci sú
sem nie deportovaní, ale sú tuná ustanovení
za štátnych úradníkov. Dľa čís.
5. z roku 1925 Česi usmrtili alebo uväznili Slovákov,
ktorí sa opovážili pripomenúť im
uzavreté zmluvy. V čísl. 1. z januára
1926 je článok "Vrah a bigamista vymenovaný
za učiteľa", v ktorom čítame
toto: "Je preca nepopierateľné, že Česi
vymenujú za učiteľova profesorov na Slovensku
sprostých zločincov". Dľa toho istého
článku je "Slovensko nešťastnou krajinou
vydanou mierovými smluvami Čechom". V tom istom
čísle je článok "Predavači
pastí na myši sa stali úradníkmi",
dľa ktorého výroba pastí bola v Čechách
zastavená, poneváč tisíce výrobcov
pastí na myši ich už nerobia, lebo boli vymenovaní
za štátnych úradníkov na Slovensku".
Ale Vojtech Tuka dňa 1. januára 1928 uverejnil,
ako vstup do desiateho jubilejného roku trvania republiky,
svoj známy článok o vacuum iuris, ktorý
vzbudil tak veľký odpor na celom Slovensku. V tomto
článku zdôrazňuje, že Československá
republika v dnešnej jej štruktúre utvorila sa
len na desať rokov, lebo turč. sv. martinská
deklarácia z 30. októbra 1918 mala vraj tajnú
klauzulu, podľa ktorej Slovensko roku 1928 znova má
rozhodovať o svojom osude. Tuka v tomto článku
píše, že do 30. októbra 1928 Slovensko
rozhodnúť musí, za akých podmienok chce
ďalej sotrvať vo sväzku Československej
republiky. Keď by sa do 30. októbra 1928, teda do
uplynutia desaťročnej lehoty, nestalo takéto
rozhodnutie, nastalo by 31. októbrom 1928 automaticky vacuum
iuris a dosavádny právny poriadok zmenil by sa v
illeglny okupačný stav. Zákony a nariadenia
od prevratu vynesené stratily by podklad a staly by sa
na Slovensku neplatnými. Zo štátnych úradníkov
stali by sa súkromné osoby bez vrchnostenskej moci.
Vojenská prísaha premenila by sa v prázdné
slová, slovenských voj ako by ďalej neviazala,
vybieranie daní by sa stalo illegálny drancovaním,
exekúcie a súdobníctvo násilenstvom.
Na základe tej to činnosti, ďalej pre illegállny
organizovanie tak zv. rodobrany a pre základne podozrenie
zo styku s vojenskými činiteľmi cudzozemskými
za účelom vyzvedania skutočností,
opatrení a predmetov. ktoré majú zostať
utajené pre obranu republiky, zahájené bolo
začiatkom roku 1929 trestné pokračovanie
proti Vojtechu Tukovi a po výsluchu veľmi početných
svedkov a opatrení ďalšieho dokazovacieho materiálu
Vojtech Tuka bol vo všetkých troch inštanciách,
krajským súdom v Bratislave, vrchným súdomy
Bratislave a najvyšším súdom v Brne za
vinného uznaný pre zločin vojenskej zrady
a pre zločin úkladov o republiku a odsúdený
na 15 rokov káznice a ku strate čestných
práv občianskych.
Po svojom odsúdení Vojtech Tuka niekoľkorazy
žiadal o milost. V dorozumení s vládou republiky
doporučil som v máji 1937 pánu prezidentovi
republiky udelenie milosti, a to z toho dôvodu, že
činy, pre ktoré bol Vojtech Tuka odsúdený,
spáchané boly z dôvodov politických,
že učinil veľmi obšírne písomné
doznanie - citujem doslovne o "svojej protištátnej
činnosti v rokoch 1919-1927" - doznanie shodné
s procesným materiálom a v mnohých ohľadoch
ho závažne doplňujúcim, ďalej že
si odsedel už viac ako 8 rokov a že zbytok trestu nebol
by mu bezpodmienečne odpustený, ale že na dobu
zbytku trestu bol by daný pod ochranný dozor vo
smysle §u 11, odst. 2 zákona o podmienenom odsúdení
a prepustení. V smysle tohoto návrhu pán
prezident republiky udelil Vojtechovi Tukovi rozhodnutím
z 3. júna 1937 milosť.
K tvrdeniu, že sa Vojtech Tuka nepriznal, považujem
za nutné uviesť fakt, že Vojtech Tuka vo svojom
zmienenom veliace obšírnom ním samým
koncipovanom a podpísanom podaní z 22. apríla
1935, teda už 2 roky pred udelením milosti,
výslovne uviedol (čte): "Kajúcne
sa priznávam k svojmu poblúdeniu: chcel som sa pokúsiť
o násilné pre budovanie ústavy nedbajúc
vo svojej zaslepenosti nebezpečia, ktoré by som
bol na svoj národ a štát uvalil." Už
touto vetou dané je priznanie sa k prípravám
úkladov podľa §u 2 zákona na ochr.
rep., teda ku zločinu, ktorý sa za okolností
zvlášť priťažujúcich trestá
ťažkým žalárom od 5 do 10 rokov.
Ale Vojtech Tuka toto svoje doznanie doprovodil aj podrobným
vylíčením svojej činnosti. Poznamenávam,
že Tuka priznal sa len k prípravám úkladov
o republiku, vo veci svojho odsúdenia pre zločin
vojenskej zrady však popieral a popiera akúkoľvek
vinu. Avšak vo svojom uvedenom písomnom podaní
uvádza i také skutočnosti, ktoré jeho
vinu i v tomto smere potvrdzujú.
K informácii slávnej snemovne uvediem doslovné
znenie všetkých podstatných častí
spomenutého podania a priznania Vojtecha Tuku. V tomto
doznaní Vojtech Tuka menuje rôzne cudzie štáty
a označuje ich vojenských a iných činiteľov,
s ktorými mal styky. Pri reprodukcii týchto čiastok
nemôžem z pochopiteľných dôvodov
citovať označenie týchto štátov
a mená osôb, tak ak sú uvedené v doznaní.
Označenia a mená tieto nahradzujem rôznymi
písmenami abecedy.
Citujem (čte):
"Kajúcne sa priznávam k svojmu poblúdeniu:
chcel som sa pokusiť o násilné prebudovanie
ústavy, nedbajúc vo svojej zaslepenosti nebezpečia,
ktoré by som bol na svoj národ a štát
eventuálne uvalil."
"Moja zahraničná propagandistická činnosť
je známa. A moje účinkovanie v strane ľudovej
tiež.
Za týmito dvoma paravánami som začal svoje
faustovské pokusy.
Nebolo mi treba hlásať revolúciu. Túto
úlohu ochotne prevzala a konala za mňa "štátotvorná"
tlač, ktorá sto a stokrát napísal
o mne, že "chystám revolúciu".
Tieto zvesti nezostaly nepovšimnutými za hranicami.
K prevedeniu revolúcie je treba: plánu, vojenského
velenia, zbraní, peňazí na organizačné
výlohy.
Najprv sa hlásilo revizionistické hnutie štátu
A, nabídajúc čo najochotnejšie pomoc
v každom ohľade.
Druhými, ktorí reagovali na revolučné
zvesti časopisov, boli legitimisti štátu B.
Sľubovali všetko okrem peňazí, keďže
tieto im tiež schádzaly.
Tak prví, ako títo druhí žiadali, aby
sa revolučné hnutie, začaté v znamení
ústavného boja, zradikalizovalo smerom k separatizmu.
Obe nabídky som odmietol.
Ozvali sa zvedavci i zo štátu C. Sľúbil
všetko. Nezáležalo im na tom, či autonomizmus,
či separatizmus. Za to kladli ale inú podmienku:
akcia má sa previesť presne dľa plánu
nám dodať sa majúceho a presne v čase
nimi určiť sa majúcom, ani v okamih prv, ani
pozdejšie. Túto nabídku zo štátu
C som si ponechal "v rezerve" a dal som sa zatým
samostatne do práce."
"Sohnal som nejaké groše a začal som organizovať
pod rúškom "rodobrany" mužstvo budúceho
revolučného vojska.
Myšlienka nebola pôvodna. Prevzal som ju od Slovenskej
národnej strany, ktorá mala tlupu, slovenských
junákov". Bola to doba "súkromných
armád" vôbec (Freikorps. Eiserne Division, Kapp,
Escherich. Ostenburgatď.).
Rodobrana bola úradne odbočkou slovenskej ľudovej
strany. Ale za chrbtom loyálnych vodcov strany, bez toho,
žeby bol voľakto úmyseľne a sústavne
šíril revolučné heslá. Medzirodobranctmi
sa dôverne pošeptávalo, že v danom okamihu
rodobrana sa pretvorí v povstaleckú armádu
. . . . . ."
"Dozvedel som sa, že v hlavnom mesto chystajú
X a Y puč. Aby som videl, jak sa takéto veci pripravujú
a prevádzajú, zašiel som na podzim 1923 do
D.
Nazrel som do techniky takýchto hnutí a uvedomil
som si, že najprv má byť plán vojenský
a prípravné práce musia byť pristrihnuté
k plánu."
"Moje jednanie s generálom štátu E o prevzatie
velenia slovenským revolučným silám
je známe.
Jednu podrobnosť však musím uviesť. Generál
zdôrazňoval, že zúčastnil sa bojov
v štátu, takže je "odborníkom"
vo veci povstanja. Za jeho spoluprácu žiadal skromných
1000 angl. libier. Označil i banku, u ktorej sa má
tento obnos vopred na jeho bežný účet
zaplať. Po obdržaní peňazí ihneď
vraj príde.
Dobre som vedel, čo by bolo znamenalo v očiach svetovej
verejnosti generál štátu E na čele slovenských
povstalcov . . . . .
Musel som sa preca vzdať tejto skvelej perspektívy."
"Revolučná nálada znovu vzplanula v
roku 1926. Boly divoké zvesti: "Ľavičiarske
strany chystajú prevrat . . . . ." "Českí
fašisti pripravujú prevrat . . . . ."
Ja som sa chopil oboch eventualít.
Jednal som s českými fašistami o spoločnom
postupe, ovšem s tou podmienkou, že Slovensko od nového
režimu dostane autonomiu. A jednal som s komunistami, či
by sa nedala usporiadať spoločná akcia?
Mne bolo všetko jedno: s kým?
Zase som sohnal nejaký krajciar. Pokračovalo sa
v organizovaní rodobrany, vyšiel jej časopis
vlastný. Mal som poslanecký plat, mohol som si dovoliť
časté cesty po Slovensku agitovať.
Ako hrom, tak uderil do toho všetkého na podzim 1926
Kozov článok, v ktorom ma verejne obviňoval
z vlastizrady."
"Bolo mi nutné jednať rychle: buďto bezohľadne
niečo alebo všetko zastaviť.
Nastalo bezplánovité, bezrozumné hmatanie:
horúčna honba po zbraniach.
Dvakrát som bol v hlavnom meste štátu G, dvakrát
v hlavnom meste štátu C, dvakrát v štáte
H, mnohokrát v hlavnom meste štátu B.
Bolo to orientačné jednanie: či a za akých
podmienok by sa daly zadovážiť zbrane, keby došla
príležitosť k vážnej príprave
revolúcie?
Dokonalý nezdar na celej čiare!
Dospel som k nahliadnutiu, že moja práca po toľko
rokov konaná bola úplne márna.
Nepozostávalo mi iného, ako buďto robiť
loyálnu politiku, alebo vzdať sa politiky vôbec."
"Ako doplnky k tejto stručnej kronike svoj ej protištátnej
činnosti podávam ešte nasledovné detaily:
Zo štátu A sľubovali dať Slovákom
podobnú samosprávu, akú mali Horvati v starom
Uhorsku (teda viac ako obsahuje Pittsburská dohoda). Ja
som im odvetil, že v dnešnej chvíli vrátenie
"Hornej zeme" nie je časné. Dá
sa docieliť nanajvýš autonomia Slovenska v rámci
Čeeskoslovenskej republiky. Ale i pre plány štátu
A je výhodnejšie, keď ČSR je dualistická
než jednotná! Teda autonomia Slovenskav rámci
ČSR stojí za podporu.
Oni mali iný názor - pre ich zámery bolo
by nebezpečné, keby Slováci dosiahli autonomie
v ČSR a boli tým vykontentovaní. Oni vraj
potrebujú neuspokojených s ČSR Slovákov."
"Poverenec štátu C mi vysvetlil, že organizačný
a operačný plán vypracoval na základe
vojenských almanachov a šematizmov československej
armády, ďalej na základe vytlačených
a uverejnených plakátov: súťaží
to na dodávanie mäsa, sena atď., z ktorých
možno zistiť skutočný stav mužstva
jednotlivých posádok.
Určil 14 hlavných organizačných a
operačných bodov na Slovensku. Na tomto základe
som dal vybudovať slovenskou ľudovou stranou 14 okresných
sekretariátov na označených miestach, aby
v stíne politických sekretariátov sa mohly
vybudovať rodobranské teritoriálne väčšie
jednotky. (Mapa medzi súd. spismi.)
Upozornil ma, že žiadneho nápadného cvičenia
netreba, keď prijmeme do rodobrany len býv. vojakov.
Poplašné plány má si vypracovať
- dľa odovzdaného mu vzoru - veliteľ každej
miestnej povstaleckej skupiny sám. Povstanie totižto
malo sa začať dľa jeho koncepcie vo forme lokálnych
pučov.
Že s kými som mal styky v hlavnom meste štátu
C, vysvitá z dotyčného policajného
hlásenia nachádzajúceho sa medzi súdnymi
spismi."
Že aké "srdečné" styky som
mal na viedenskom sovietskom vyslanectve, o tom s úžasom
sa zmieňoval posl. Tománek na hlavnom prelíčení.
Jednanie s komunistami v roku 1926 končilo tým,
že komunisti vyhlásiili: oni sú síce
revolučnou stranou, ale keď robia revolúciu,
robia komunistickú a nepodporujú nejakú "buržujskú
revolúciu." (Veselost.)
"Chodil som vo Viedni na vyslanectvo štátu J.
Chovali sa chladne. Známy v hlavnom meste štátu
J. bol Slovák.
Chcel som cestou jeho získať dajakého vojaka
armády štátu J a preto som začal si
s ním dopuisovať. On sa však presťahoval
do C, načo ďalšie styky prestaly."
"Mal som styky s neb. Štefanom Radičom po čas
jeho prvej i druhej emigrácie.
Hľadal som styky i so Sarkotičovcami. Radič
nadával na Sarkotičovcov, títo však
na Radiča. Na horvatskú pomoc teda som nemohol rátať."
"V súdnych spisoch je udané, že ako som
sa dostal do styku s ruskými emigrantmi.
Shováral som sa s barónom Wrangelom (bratrancom
generála Wrangla), ktorý mi navrhoval, aby som dôstojníkov
pre povstanie vybral z emigrantov, že je tam bohatý
výber vojenských ťinštruktorovŤ."
"Hľadajúc pomoc po celej Europe, nebolo možné
nestretnúť sa s - Rothermeriádou. V jeho striedavých
láskach boli by prišli na rad azda i Slováci,
ovšem - ako jeho poverenec presne označil - len "za
čiarou Rothermerovou". Slovom: južného
Slovenska boli by sme sa mali vzdať. Ráčte
láskave mi uveriť, že výrazy, ktorými
som sniesol Rothermera v zahraničnom výbore poslaneckej
snemovne, prišly skutočne od srdca."
Ľutujem, že som s touto celou vecou musel prísť
do slávnej snemovne. Justičná správa
považovala udelením milosti Vojtechu Tukovi celú
jeho záležitosť za vybavenú. Preto nemal
som žiadneho úmyslu, aby som podrobnosti jeho dodatočného
doznania uviedol vo verejnú známosť. I poslanci
ľudovej strany, ktorív tejto veci u mňa intervenovali,
prízvukovali, že jedine z humanitných dôvodov
sa prihovárajú za vyhovenie žiadosti o milosť,
a ubezpečili ma, že udelením tejto milosti
vec Tukovu i oni považovať budú po každej
stránke za zlikvidovanú. (Posl. dr Markovič:
Bol aj pán Sidormedzi nimi?) Aj pán Sidor bol
medzi nimi. (Slyšte! - Rozruch.) Jedine skutočnosťmia
pravde neodpovedajúcimi vývodmi, prednesenými
z tribúny poslaneckej snemovne a určenými
k tomu, aby vzbudily doma i za hranicami nekľud, prinutený
som k tomu, aby som podľa pravdy konštatoval veci tak,
ako sa majú. Neodvislé súdy Československej
republiky zaujaly vo veci svoje pravoplatné stanovisko.
Prezident republiky použil svojho právamilosti podľa
ústavnej listiny. Nech súdi teraz verejnosť,
či bolo oprávnené a správne rozvírovať
túto aféru znova a pokúsiť sa o to,
aby pošpinená bola dobrá povesť československého
súdobníctva. (Výborně! - Hlučný
potlesk. Posl. David: Plakatovat do každé vesnice!)