Místopředseda Košek (zvoní): K věcné poznámce přihlásili se pp. posl. Csomor a Široký.

Dávám slovo k věcné poznámce p. posl. Csomorovi.

Posl. Csomor (maďarsky): Vážená snemovňa! V mene maďarských poslancov aktivistických konštatujem, že posl. Esterházy predniesol s tohoto miesta v mene svojej strany prejav, ktorý za dnešnej zahraničnopolitickej i vnútropolitickej akustiky je súci k tomu, aby rozbil všetko, čo sme my aktivisti zastupujúci loyálně Maďarstvo v republike svojou dlhoročnou ťažkou prácou pri vedomí svojej odpovednosti v záujme pokojného spolunažívania národov našej republiky vybudovali.

Ján Esterházy nehanbil sa povedať, že vraj "maďarský ľud žije tuná v rabstve". Vieme dobre, akú mal tendenciu a cieľ tento prejav. Vieme, že Ján Esterházy a spoločníci chcú dnešnú zahranično-politickú konšteláciu využiť, aby naštrbili autoritu republiky a znesnadnili situáciu vláde. Nie záujem ludu maďarského leží im na srdci, lež hazardné zahraničnopolitické zámysle trpasličej skupiny stranických vodcov. Týmto nezodpovedným prejavom však vyvolávajú nebezpečenstvo, že bude otrávené ovzdušie pokojného narovnania medzi národom československým a maďarskou menšinou.

My maďarskí aktivisti v mene docela rozumne smýšľajúcej a svoje existenčné záujmy reálne posudzujúce maďarskej menšiny čo najostrejšie protestujeme. Nie je pravda, že maďarská menšina "žije v rabstve" v tejto republike. Máme svoje sťažnosti, svoje krivdy, požiadavky, avšak tieto chceme a budeme sanovať v ceste pokojnej dohody s väčšinovým národom. (Výborně!)

Nie je pravda, že miesto maďarskej menšiny, či trebárs celého Maďarstva je na ose Rím-Berlin. Pravda je, že miesto republiky, naše a celého Maďarstva je tam, kde je chránená ľudová, národná a ľudská sloboda. Nie je pravda, že úzka spolupráca s demokratickými veľmocami ohrozuje slobodu malých národov podunajských. Pravdou je práve opak toho: slobodu ľudu československého a maďarského ohrozujú moci dynamické.

Keby Ján Esterházy a spoločníci mali obavu, že maďarský ľud octne sa v "rabstve", tu by museli činiť a hovoriť opak toho, čo činia a hovoria dnes. Ani Československá republika, ani demokracia nehrozí sociálnym národným rabstvom maďarskému ľudu. (Tak je! - Potlesk.)

Proti osudnej dobrodružnej a protiľudovej politike Jána Esterházyho a spoločníkov hlasite protestujeme a žiadame zákonodarcov národa väčšinového: Nevyvodzujte z postoja Jána Esterházyho nesprávné závery stran stanoviska celej maďarskej menšiny, lež spolu s nami pokračujte v práci na národnostnom uzmierení a pacifikácii. (Tak je! - Potlesk. - Předsednictví se ujal předseda Malypetr.)

Sme pevne presvedčení, že s naším protestom súhlasí prevážna väčšina maďarskej menšiny, i tí, ktorých dnes ešte duševný a spoločenský teror spojených maďarských opozičných strán odradzuje od toho, abys priamou otvorenosťou postavili sa za maďarskú politiku aktivistickú. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): K věcné poznámce se přihlásil p. posl. Široký. Dávám mu slovo.

Posl. Široký: Slávna snemovňa!

Reč pána posl. Sidora, prednesená dňa 2. decembra, vyvolala oprávnené pobúrenie demokratickej a protifašistickej väčšiny Národného shromaždenia. Vskutku reč posl. Sidora neobsahuje ani prvky obhajoby národných, jazykových, kultúrnych, hospodárskych a sociálnych záujmov slovenského národa. Táto reč bola objednaná Jehličskovými a Dvorzákovými zapredancami a zradcami, ktorí už dávno sa spojili s fašistickým Nemeckom, [ ] a slovenského národa. Sidorova reč je reprodukciou fašistických luhanín a kopírovaním nepriateľského ducha Jehlicskových brožúr, ktoré sú rozširované aj v nemeckých krajoch republiky Henleinovou stranou. Konštatujem, že pán posl. Sidor potvrdil do posledného písmena to, čo my komunisti už dávno tvrdíme o ňom a o jeho politike. Potvrdil to, že patrí do jedného radu s kartelárskymi a vykorisťovateľskými nepriateľmi ľudu a republiky, do jedného radu s henleinovskou agentúrou Tretej ríše. Posl. Sidor podal jasné svedectvo o tom, že s ním a jeho klikou diktovaná politika slovenského separatizmu stojí vo službách zahraničného fašistického nepriateľa. Podal dôkaz o tom, že jeho vystúpenie má umožniť zvýšené útoky fašistických nepriateľov zo zahraničia proti republike a zoslabiť vnútropolitické predpoklady úspešnej jej obrany. Pre pochopenie slovenského separatistického nacionalizmu je charakteristické, že pán posl. Sidor predniesol svoju, ľudu a republike nepriateľskú reč za naprostého a radostného súhlasu Henleinnovej strany a strany maďarskej národnej a kresťanskosociálnej. (Potlesk.) Snemovňa bola svedkom hotového trojspolku nemeckých agentov Tretej ríše, maďarského reakčného iredentizmu a slovenského separatistického nacionalizmu. (Správne!)

Stredečné udalosti musia otriasť svedomím stúpencov autonomistických snáh. Som presvedčený, že s rečou posl. Sidora nesúhlasí tiež časť klubu poslancov ľudovej strany a že ju odsudzuje. Poslanci ľudovej strany si musia uvedomiť, že Sidorova politika pripravuje pre slovenský národ utrpenie, proti ktorému černovské udalosti sú iba malou epizodou. (Potlesk.) Ešte hlbšie presvedčenie vyslovujem, keď konštatujem, že drobní roľnícki, učiteľskí a cirkevní činovníci a funkcionári ľudovej strany v slovenských dedinách vyvodia z reči posl. Sidora patričné závery. Títo poctiví pracovníci nemajú nič spoločného s hitlerizmom. Apelujeme na príslušníkov ľudovej strany, aby sa nenechali viesť vlastnému národu nebezpečnou cestou. (Výborně!) Skutočné záujmy slovenského národa nie je možné zastupovať vo spojenectve s nepriateľmi republiky a vlastného národa. Keď sa sjednotia socialistické, demokratické a protifašistické sily na Slovensku, môžu byť účinky sidorovského separatizmu veľmi rychle odstránené. Voláme k spolupráci aj všetkých českých protifašistických poslancov, aby vynaložili všetko spolu s nami pre povznesenie slovenskej krajiny na úroveň historických zemí. Slovensko a slovenský ľud nesmie byť v ničom a nikdy ukrátený. Plody protiľudového režimu musia byť odstránené. (Výborně! - Potlesk.)

Předseda (zvoní): Slovo si vyžádal pan ministr spravedlnosti dr Dérer. Dávám mu je.

Ministr spravedlnosti dr Dérer: Vážená snemovňa!

Považujem za svoju povinnosť, aby som ako šéf justičnej správy reagoval na to, čo prednesené bolo 2. decembra t. r. v poslaneckej snemovni vo veci Vojtecha Tuku. Musím čo najrozhodnejšie ohradiť sa proti tvrdeniu, že Tukov proces bol vyprovokovaný a inscenovaný podľa známych metod starorakušáckej policie. Nebolo to ani zapotrebí, lebo Vojtech Tuka svoju protištátnu činnosť prevádzal dosť zjavným spôsobom. Založil a vydával totiž vo Viedni r. 1924 francúzsky písaný časopis. "Correspondence Slovaque", ktorého účelom bolo hanobiť pred medzinárodnou verejnosťou československý štát, podkopávať jeho poticiu a prestyž. Tuka v procese priznal sa k tomu, že tento list vydával, ale omlúval svoj čin tým, že to konal z poverenia strany. V akom smere sa pohybovala táto viedenská činnosť Vojtecha Tuku, je najlepšie viditeľné z niektorých citátov z článkov tohoto listu (čte):

V čís. 3 zo dňa 30. marca 1924 je tvrdené o Československej republike, že je klietkou a nie demokratickým štátom, že sa tu vládne palicou, Slováci že sú otrokmi, nemajú ničoho, čo patrí slovenskému národu, nemajú ani tých minimálnych práv, ktoré im kedysi priznala maďarská vláda, ničoho nezískali a všetko stratili; v čís. 4. zo dňa 3. apríla 1924 je článok o Československej republike s nadpisom "Štát založený na lžách" končiaci slovami "Tento štát bol založený len na lžách a preto sa môže len lžou udržiavať". V tom istom čísle je článok s nadpisom "Najkorumpovanejšia zem na svete": v čísle 5. zo dňa 31. mája 1934 čítame: Niet takmer na Slovensku jediného čestného človeka, ktorý by nebol býval obvinený z velezrady buď úradmi alebo českou tlačou, a v to mistom čísle: "v Československu, v tomto najkorumpovanejšom štáte sveta úradníci bez rozdielu rangu kradú toľko, že sa musíme pýtať, či zostane ešte niečo aj zlodejom z povolania", republika je nazývaná morálnou kloakou Europy (Výkřiky odporu) Podľa čísla 6. je vrcholom hanebnosti českého systému prenasledovania slovenských kňazov, ktorí sú poslaní do väzenia bez akýchkoľvek dôkazov len preto, že zachovávajú tajomstvo spovedi. V čís. 3. z roku 1925 je uvedené, že Slovensko pre Čechov je koloniou zločincov, ale s tou špecialitou, že zločinci sú sem nie deportovaní, ale sú tuná ustanovení za štátnych úradníkov. Dľa čís. 5. z roku 1925 Česi usmrtili alebo uväznili Slovákov, ktorí sa opovážili pripomenúť im uzavreté zmluvy. V čísl. 1. z januára 1926 je článok "Vrah a bigamista vymenovaný za učiteľa", v ktorom čítame toto: "Je preca nepopierateľné, že Česi vymenujú za učiteľova profesorov na Slovensku sprostých zločincov". Dľa toho istého článku je "Slovensko nešťastnou krajinou vydanou mierovými smluvami Čechom". V tom istom čísle je článok "Predavači pastí na myši sa stali úradníkmi", dľa ktorého výroba pastí bola v Čechách zastavená, poneváč tisíce výrobcov pastí na myši ich už nerobia, lebo boli vymenovaní za štátnych úradníkov na Slovensku".

Ale Vojtech Tuka dňa 1. januára 1928 uverejnil, ako vstup do desiateho jubilejného roku trvania republiky, svoj známy článok o vacuum iuris, ktorý vzbudil tak veľký odpor na celom Slovensku. V tomto článku zdôrazňuje, že Československá republika v dnešnej jej štruktúre utvorila sa len na desať rokov, lebo turč. sv. martinská deklarácia z 30. októbra 1918 mala vraj tajnú klauzulu, podľa ktorej Slovensko roku 1928 znova má rozhodovať o svojom osude. Tuka v tomto článku píše, že do 30. októbra 1928 Slovensko rozhodnúť musí, za akých podmienok chce ďalej sotrvať vo sväzku Československej republiky. Keď by sa do 30. októbra 1928, teda do uplynutia desaťročnej lehoty, nestalo takéto rozhodnutie, nastalo by 31. októbrom 1928 automaticky vacuum iuris a dosavádny právny poriadok zmenil by sa v illeglny okupačný stav. Zákony a nariadenia od prevratu vynesené stratily by podklad a staly by sa na Slovensku neplatnými. Zo štátnych úradníkov stali by sa súkromné osoby bez vrchnostenskej moci. Vojenská prísaha premenila by sa v prázdné slová, slovenských voj ako by ďalej neviazala, vybieranie daní by sa stalo illegálny drancovaním, exekúcie a súdobníctvo násilenstvom.

Na základe tej to činnosti, ďalej pre illegállny organizovanie tak zv. rodobrany a pre základne podozrenie zo styku s vojenskými činiteľmi cudzozemskými za účelom vyzvedania skutočností, opatrení a predmetov. ktoré majú zostať utajené pre obranu republiky, zahájené bolo začiatkom roku 1929 trestné pokračovanie proti Vojtechu Tukovi a po výsluchu veľmi početných svedkov a opatrení ďalšieho dokazovacieho materiálu Vojtech Tuka bol vo všetkých troch inštanciách, krajským súdom v Bratislave, vrchným súdomy Bratislave a najvyšším súdom v Brne za vinného uznaný pre zločin vojenskej zrady a pre zločin úkladov o republiku a odsúdený na 15 rokov káznice a ku strate čestných práv občianskych.

Po svojom odsúdení Vojtech Tuka niekoľkorazy žiadal o milost. V dorozumení s vládou republiky doporučil som v máji 1937 pánu prezidentovi republiky udelenie milosti, a to z toho dôvodu, že činy, pre ktoré bol Vojtech Tuka odsúdený, spáchané boly z dôvodov politických, že učinil veľmi obšírne písomné doznanie - citujem doslovne o "svojej protištátnej činnosti v rokoch 1919-1927" - doznanie shodné s procesným materiálom a v mnohých ohľadoch ho závažne doplňujúcim, ďalej že si odsedel už viac ako 8 rokov a že zbytok trestu nebol by mu bezpodmienečne odpustený, ale že na dobu zbytku trestu bol by daný pod ochranný dozor vo smysle §u 11, odst. 2 zákona o podmienenom odsúdení a prepustení. V smysle tohoto návrhu pán prezident republiky udelil Vojtechovi Tukovi rozhodnutím z 3. júna 1937 milosť.

K tvrdeniu, že sa Vojtech Tuka nepriznal, považujem za nutné uviesť fakt, že Vojtech Tuka vo svojom zmienenom veliace obšírnom ním samým koncipovanom a podpísanom podaní z 22. apríla 1935, teda už 2 roky pred udelením milosti, výslovne uviedol (čte): "Kajúcne sa priznávam k svojmu poblúdeniu: chcel som sa pokúsiť o násilné pre budovanie ústavy nedbajúc vo svojej zaslepenosti nebezpečia, ktoré by som bol na svoj národ a štát uvalil." Už touto vetou dané je priznanie sa k prípravám úkladov podľa §u 2 zákona na ochr. rep., teda ku zločinu, ktorý sa za okolností zvlášť priťažujúcich trestá ťažkým žalárom od 5 do 10 rokov. Ale Vojtech Tuka toto svoje doznanie doprovodil aj podrobným vylíčením svojej činnosti. Poznamenávam, že Tuka priznal sa len k prípravám úkladov o republiku, vo veci svojho odsúdenia pre zločin vojenskej zrady však popieral a popiera akúkoľvek vinu. Avšak vo svojom uvedenom písomnom podaní uvádza i také skutočnosti, ktoré jeho vinu i v tomto smere potvrdzujú.

K informácii slávnej snemovne uvediem doslovné znenie všetkých podstatných častí spomenutého podania a priznania Vojtecha Tuku. V tomto doznaní Vojtech Tuka menuje rôzne cudzie štáty a označuje ich vojenských a iných činiteľov, s ktorými mal styky. Pri reprodukcii týchto čiastok nemôžem z pochopiteľných dôvodov citovať označenie týchto štátov a mená osôb, tak ak sú uvedené v doznaní. Označenia a mená tieto nahradzujem rôznymi písmenami abecedy.

Citujem (čte):

"Kajúcne sa priznávam k svojmu poblúdeniu: chcel som sa pokusiť o násilné prebudovanie ústavy, nedbajúc vo svojej zaslepenosti nebezpečia, ktoré by som bol na svoj národ a štát eventuálne uvalil."

"Moja zahraničná propagandistická činnosť je známa. A moje účinkovanie v strane ľudovej tiež.

Za týmito dvoma paravánami som začal svoje faustovské pokusy.

Nebolo mi treba hlásať revolúciu. Túto úlohu ochotne prevzala a konala za mňa "štátotvorná" tlač, ktorá sto a stokrát napísal o mne, že "chystám revolúciu".

Tieto zvesti nezostaly nepovšimnutými za hranicami.

K prevedeniu revolúcie je treba: plánu, vojenského velenia, zbraní, peňazí na organizačné výlohy.

Najprv sa hlásilo revizionistické hnutie štátu A, nabídajúc čo najochotnejšie pomoc v každom ohľade.

Druhými, ktorí reagovali na revolučné zvesti časopisov, boli legitimisti štátu B. Sľubovali všetko okrem peňazí, keďže tieto im tiež schádzaly.

Tak prví, ako títo druhí žiadali, aby sa revolučné hnutie, začaté v znamení ústavného boja, zradikalizovalo smerom k separatizmu.

Obe nabídky som odmietol.

Ozvali sa zvedavci i zo štátu C. Sľúbil všetko. Nezáležalo im na tom, či autonomizmus, či separatizmus. Za to kladli ale inú podmienku: akcia má sa previesť presne dľa plánu nám dodať sa majúceho a presne v čase nimi určiť sa majúcom, ani v okamih prv, ani pozdejšie. Túto nabídku zo štátu C som si ponechal "v rezerve" a dal som sa zatým samostatne do práce."

"Sohnal som nejaké groše a začal som organizovať pod rúškom "rodobrany" mužstvo budúceho revolučného vojska.

Myšlienka nebola pôvodna. Prevzal som ju od Slovenskej národnej strany, ktorá mala tlupu, slovenských junákov". Bola to doba "súkromných armád" vôbec (Freikorps. Eiserne Division, Kapp, Escherich. Ostenburgatď.).

Rodobrana bola úradne odbočkou slovenskej ľudovej strany. Ale za chrbtom loyálnych vodcov strany, bez toho, žeby bol voľakto úmyseľne a sústavne šíril revolučné heslá. Medzirodobranctmi sa dôverne pošeptávalo, že v danom okamihu rodobrana sa pretvorí v povstaleckú armádu . . . . . ."

"Dozvedel som sa, že v hlavnom mesto chystajú X a Y puč. Aby som videl, jak sa takéto veci pripravujú a prevádzajú, zašiel som na podzim 1923 do D.

Nazrel som do techniky takýchto hnutí a uvedomil som si, že najprv má byť plán vojenský a prípravné práce musia byť pristrihnuté k plánu."

"Moje jednanie s generálom štátu E o prevzatie velenia slovenským revolučným silám je známe.

Jednu podrobnosť však musím uviesť. Generál zdôrazňoval, že zúčastnil sa bojov v štátu, takže je "odborníkom" vo veci povstanja. Za jeho spoluprácu žiadal skromných 1000 angl. libier. Označil i banku, u ktorej sa má tento obnos vopred na jeho bežný účet zaplať. Po obdržaní peňazí ihneď vraj príde.

Dobre som vedel, čo by bolo znamenalo v očiach svetovej verejnosti generál štátu E na čele slovenských povstalcov . . . . .

Musel som sa preca vzdať tejto skvelej perspektívy."

"Revolučná nálada znovu vzplanula v roku 1926. Boly divoké zvesti: "Ľavičiarske strany chystajú prevrat . . . . ." "Českí fašisti pripravujú prevrat . . . . ."

Ja som sa chopil oboch eventualít.

Jednal som s českými fašistami o spoločnom postupe, ovšem s tou podmienkou, že Slovensko od nového režimu dostane autonomiu. A jednal som s komunistami, či by sa nedala usporiadať spoločná akcia?

Mne bolo všetko jedno: s kým?

Zase som sohnal nejaký krajciar. Pokračovalo sa v organizovaní rodobrany, vyšiel jej časopis vlastný. Mal som poslanecký plat, mohol som si dovoliť časté cesty po Slovensku agitovať.

Ako hrom, tak uderil do toho všetkého na podzim 1926 Kozov článok, v ktorom ma verejne obviňoval z vlastizrady."

"Bolo mi nutné jednať rychle: buďto bezohľadne niečo alebo všetko zastaviť.

Nastalo bezplánovité, bezrozumné hmatanie: horúčna honba po zbraniach.

Dvakrát som bol v hlavnom meste štátu G, dvakrát v hlavnom meste štátu C, dvakrát v štáte H, mnohokrát v hlavnom meste štátu B.

Bolo to orientačné jednanie: či a za akých podmienok by sa daly zadovážiť zbrane, keby došla príležitosť k vážnej príprave revolúcie?

Dokonalý nezdar na celej čiare!

Dospel som k nahliadnutiu, že moja práca po toľko rokov konaná bola úplne márna.

Nepozostávalo mi iného, ako buďto robiť loyálnu politiku, alebo vzdať sa politiky vôbec."

"Ako doplnky k tejto stručnej kronike svoj ej protištátnej činnosti podávam ešte nasledovné detaily:

Zo štátu A sľubovali dať Slovákom podobnú samosprávu, akú mali Horvati v starom Uhorsku (teda viac ako obsahuje Pittsburská dohoda). Ja som im odvetil, že v dnešnej chvíli vrátenie "Hornej zeme" nie je časné. Dá sa docieliť nanajvýš autonomia Slovenska v rámci Čeeskoslovenskej republiky. Ale i pre plány štátu A je výhodnejšie, keď ČSR je dualistická než jednotná! Teda autonomia Slovenskav rámci ČSR stojí za podporu.

Oni mali iný názor - pre ich zámery bolo by nebezpečné, keby Slováci dosiahli autonomie v ČSR a boli tým vykontentovaní. Oni vraj potrebujú neuspokojených s ČSR Slovákov."

"Poverenec štátu C mi vysvetlil, že organizačný a operačný plán vypracoval na základe vojenských almanachov a šematizmov československej armády, ďalej na základe vytlačených a uverejnených plakátov: súťaží to na dodávanie mäsa, sena atď., z ktorých možno zistiť skutočný stav mužstva jednotlivých posádok.

Určil 14 hlavných organizačných a operačných bodov na Slovensku. Na tomto základe som dal vybudovať slovenskou ľudovou stranou 14 okresných sekretariátov na označených miestach, aby v stíne politických sekretariátov sa mohly vybudovať rodobranské teritoriálne väčšie jednotky. (Mapa medzi súd. spismi.)

Upozornil ma, že žiadneho nápadného cvičenia netreba, keď prijmeme do rodobrany len býv. vojakov.

Poplašné plány má si vypracovať - dľa odovzdaného mu vzoru - veliteľ každej miestnej povstaleckej skupiny sám. Povstanie totižto malo sa začať dľa jeho koncepcie vo forme lokálnych pučov.

Že s kými som mal styky v hlavnom meste štátu C, vysvitá z dotyčného policajného hlásenia nachádzajúceho sa medzi súdnymi spismi."

Že aké "srdečné" styky som mal na viedenskom sovietskom vyslanectve, o tom s úžasom sa zmieňoval posl. Tománek na hlavnom prelíčení.

Jednanie s komunistami v roku 1926 končilo tým, že komunisti vyhlásiili: oni sú síce revolučnou stranou, ale keď robia revolúciu, robia komunistickú a nepodporujú nejakú "buržujskú revolúciu." (Veselost.)

"Chodil som vo Viedni na vyslanectvo štátu J. Chovali sa chladne. Známy v hlavnom meste štátu J. bol Slovák.

Chcel som cestou jeho získať dajakého vojaka armády štátu J a preto som začal si s ním dopuisovať. On sa však presťahoval do C, načo ďalšie styky prestaly."

"Mal som styky s neb. Štefanom Radičom po čas jeho prvej i druhej emigrácie.

Hľadal som styky i so Sarkotičovcami. Radič nadával na Sarkotičovcov, títo však na Radiča. Na horvatskú pomoc teda som nemohol rátať."

"V súdnych spisoch je udané, že ako som sa dostal do styku s ruskými emigrantmi.

Shováral som sa s barónom Wrangelom (bratrancom generála Wrangla), ktorý mi navrhoval, aby som dôstojníkov pre povstanie vybral z emigrantov, že je tam bohatý výber vojenských ťinštruktorovŤ."

"Hľadajúc pomoc po celej Europe, nebolo možné nestretnúť sa s - Rothermeriádou. V jeho striedavých láskach boli by prišli na rad azda i Slováci, ovšem - ako jeho poverenec presne označil - len "za čiarou Rothermerovou". Slovom: južného Slovenska boli by sme sa mali vzdať. Ráčte láskave mi uveriť, že výrazy, ktorými som sniesol Rothermera v zahraničnom výbore poslaneckej snemovne, prišly skutočne od srdca."

Ľutujem, že som s touto celou vecou musel prísť do slávnej snemovne. Justičná správa považovala udelením milosti Vojtechu Tukovi celú jeho záležitosť za vybavenú. Preto nemal som žiadneho úmyslu, aby som podrobnosti jeho dodatočného doznania uviedol vo verejnú známosť. I poslanci ľudovej strany, ktorív tejto veci u mňa intervenovali, prízvukovali, že jedine z humanitných dôvodov sa prihovárajú za vyhovenie žiadosti o milosť, a ubezpečili ma, že udelením tejto milosti vec Tukovu i oni považovať budú po každej stránke za zlikvidovanú. (Posl. dr Markovič: Bol aj pán Sidormedzi nimi?) Aj pán Sidor bol medzi nimi. (Slyšte! - Rozruch.) Jedine skutočnosťmia pravde neodpovedajúcimi vývodmi, prednesenými z tribúny poslaneckej snemovne a určenými k tomu, aby vzbudily doma i za hranicami nekľud, prinutený som k tomu, aby som podľa pravdy konštatoval veci tak, ako sa majú. Neodvislé súdy Československej republiky zaujaly vo veci svoje pravoplatné stanovisko. Prezident republiky použil svojho právamilosti podľa ústavnej listiny. Nech súdi teraz verejnosť, či bolo oprávnené a správne rozvírovať túto aféru znova a pokúsiť sa o to, aby pošpinená bola dobrá povesť československého súdobníctva. (Výborně! - Hlučný potlesk. Posl. David: Plakatovat do každé vesnice!)