Tu prídem k tej otázke, ako sa má moderný právnik dívať na svedecké výpovedi ako dokazovacie prostriedky. V citovanej dôvodovej zpráve je celkom správne vyznačená pochybnosť o tom, či môžeme na 100 procent veriť svedeckým výpovediam a či nie. Na svedeckú výpoveď sa treba dívať veľmi kritickým okom, a to z viacerých príčin, nie len z tej príčiny, na ktorú naráža dôvodová zpráva a ktorú som prečítal, ale aj z iných. Ponajsamprv všeobecný je pokles náboženského citu a následkom toho aj pookles mravnosti. Nezastierajme si oči! Predca tá svedecká výpoveď, prísaha svedka, súvisí s náboženským cítením toho človeka. V páde, jestli padá náboženský cit a následkom toho aj mravnosť toho človeka, je na bielom dni, že aj svedecké výpovedi budú deň čo deň menej spoľahlivé. Nedávno som čítal v orgáne čsl. lidovej strany, v "Lidových listoch", článok, ktorý celkom správne poukazuje na to, aký rozdiel je medzi svedkom dávnej minulosti a svedkom terajším. Svedok dávnej minulosti pristupoval skutočne s božskou bázňou k svedčeniu, pristupoval tak, ako sa pristupuje k sviatostiam, a sa triasol, keď mal svedčiť a na svoju svedeckú výpoveď prísahať. Žiaľbohu to teraz nevidíme. Nezastierajme si oči! Ľudia prísahajú a svedčia veľmi mnoho falošne. To vidíme pri súdnych pojednávaniach; jeden svedok svedčí tak, a druhý ssvedčí práve opak, tedy jeden z tých musí byť krivý svedok. Ale práve ten sudca nemôže videť do vnútornosti, do duše toho človeka a preto, hovorím, je odôvodnené to, čo tvrdím, že na svedkov, ako na dôkazné prostriedky, treba veľmi kritickým okom sa dívať.

Druhá príčina, že sú svedectvá nespoľahlivé, tkvie v psychologických dôvodoch, ako o tom svedčí dôvodová zpráva, stať na str. 293, ktorú som tu prečítal.

Pred 30 rokmi v nemeckej právnickej literatúre veľmi široko a ďaleko sa rozvíjala otázka, v ktorej bolo poukazované na to, že aj poctivý svedok z čiste psychologických dôvodov svedčí nesprávne, že už sama ľudská bytosť je natoľko krehká, že človek nevie správne svedčiť.

Je tomu práve 30 rokov, čo ako mladý právnik bol som členom kriminálneho seminára prof. Baloga na budapeštianskej univerzite, a tam sme urobili jeden pokus s týmto svedčením. Urobili sme ho tak, že na začiatku hodiny bola prečítaná jedna udalosť, potom sme prebierali iné veci a na konec hodiny každý člen seminára musel na papier dať, čo počul.

Nerád hovorím o sebe, ale moja práca bola najlepšia, ale pri tom bola taká, že práve 50% mojich údajov bolo nesprávné. Tento pokus ukazuje, že v ľudskej bytosti je niečo, čo pôsobí, že človek i vtedy, keď chce správne svedčiť, nevie správne svedčiť. Je to nemožné, tá ľudská pamäť je krehká a tým horšia je u ľudí, ktorí nie sú vzdelaní, zvlášte právnicky vzdelaní. Človek si tie medzery v pamäti vyplňuje, ako to môže každý dosvedčiť, kto má skúsenosť, že ľudia menej vzdelaní práve pri otázkach, ktoré sú právnicky relevantné, lepšie si zapamätujú okolnosti, ktoré nie sú právnicky relevantné, než tie, ktoré sú právnicky relevantné. Človek sa nepamätá, potom si mimovoľne túto medzeru vo svojej pamäti vyplní, nepamätá sa na prvky, na skutočnosti a v jeho pamäti utkvie len nesprávny dojem a on svedčí na tom základe, aký nesprávny dojem v jeho pamäti tá udalosť zapríčinila. Preto pozor na svedectvá! V 20. storočí my musíme iným okom hľadeť na svedeckú výpoveď, než ako sa hľadelo vo stredoveku, keď ľudia boli pobožní, keď si netrúfali krivo prísahať a keď ľudia nevedeli o tom, že z psychologických dôvodov svedecká výpoveď je veľmi krehká a nespoľahlivá. Takto by mi mohol niekto vytknúť, že som príliš veľkým pesimistom, a mohol by preukázať, že v našom trest. zákoníku sú ustanovenia o tom, ako sa trestá krivoprísažník, krivý svedok. Ale ja dovolím si ukázať na to, že krivého svedka chytiť je veľmi ťažkou vecou, lebo svedok práve vypovedá o takej záležitosti, o ktorej druhý nevie.

To je veľmi zriedkavý prípad, že sa práve krivý svedok môže chytiť pri krivom svedectve. Preto opakujem, že na svedecké výpovedi z týchto dvoch príčin musíme sa dívať veľmi kritickým okom. Nech sa svedčí miesto svedkami s inými dokazovacími prostriedky, ponajsamprv listinami tak verejnými, ako súkromnými. Dovolím si poukázať na iné civilné poriadky, ako túto zásadu uskutočňujú, ako sa dívajú iné procesné poriadky na spoľahlivosť svedeckej výpovedi. Tak francúzsky Code de procédure civile vyžaduje pri dokazovaní - ovšem predválečný, lebo poválečné pomery neznám - pri každej smluve, u ktorej hodnota 150 zl. frankov presahuje, listinu. Legislatívy sledujúc tento Code de procédure civile to prevzaly, tak legislatíva švajciarska, nizozemská, italská. Chýrečný francúzsky procesualista Bellot vo svojej knihe "Loi sur la procédure civile" praví, že nič nedemoralizuje tak stránky a svedkov, ako pripustenie svedeckých výpovedí v neobmedzenej miere a ich príliš časté upotrebenie.

Treba vychovávať ľud, aby sa nespoliehal na svedkov, na ľudskú pamäť, ale viac na pozemkové knihy, na listiny, na obchodnú korešpondenciu, na obchodné knihy, aby si to zvykal, keď v jeho živote odohráva sa nejaká vážnejšia událosť, nech ide k verejnému notárovi a nech sa o tom napíše listina. Vychovávať treba obecenstvo, aby fixovalo právnicky dôležité udalosti nie svedkami, ale listinami tak, aby - keď prijde k tomu, aby sa niečo dosvedčovalo - každý mal listinu a nemusel svedkov sháňať, ako Kecal v "Prodanej neveste", keď volá: Teď jdu pro svědky.

Konklúdujem k tomu, že musíme sa kritickým okom dívať na svedecké výpovedi. Ako je to so zásadou voľného uváženia svedectva v dokazovacích poriadkoch? Keď voľakedy pred 100 rokmi považovali sme to za veľký krok vopred, keď sa odstránilo obmedzenie pozitívne, totižto, aby sudca na základe výpovedi dvoch svedkov musel rozhodovať, teraz v dobe najmodernejšej prichádzame tiež s obmedzením voľnej úvahy svedeckých prostriedkov, ale nie po stránke pozitívnej, ale po stránke negatívnej, totižto prispejeme k tomu, že treba, aby sudca v istých prípadoch istým dokazovacím prostriedkom neveril. Urobili sme v tomto obore prvý krok nie v procesnom poriadku, ale v obore pozemkového knižného práva na Slovensku, a to r. 1922, keď bol vynesený zákon, ktorý povedal, že k tomu, aby niekto preniesol medzi živými pozemkové knižné právo poťažne pozbudol knižného práva pozemkového, nestačí súkromná listina, ako tomu bolo dosiaľ, ale patričný musí svoj podpis dať overiť súdu alebo u notára. To je prvý krok v našom právnickom živote, kde obmedzujeme dokazovacie prostriedky vo smere negatívnom. A čo robí osnova?

Nemôžem povedať, že by osnova nerobila nič, aj osnova akosi s tým, čo som prednášal, počíta, aj osnova robí akýsi maličký krok k tomu, aby sme voľné uváženie dokazovacích prostriedkov obmedzovali smerom, ale negatívnym a je to obsažené v §e 276, kde sa totižto hovorí, že tam, kde je dokazovanie možné s listinami, nech sa nedokazuje svedkami, ale je tam to už ominózne slovo "může". Dľa môjho skromného názoru mohlo sa ísť aj o krok ďalej a miesto "může" mohlo sa dať slovíčko "má"; súd by mal v každom takomto prípade, kde sa dá dokazovať listinami, pripustiť dôkaz len listinou a nie krehkými svedkami. Tedy moje rezumé o kapitole dokazovania je, že moderná veda dokázala, že musíme s veľmi kritického stanoviska sa dívať na svedkov, my musíme akosi negatívne obmedzovať hodnotenie svedeckých výpovedí a kultúrnou pracou musíme ľud vychovávať k tomu, aby viedol obchodné knihy, aby si sbieral obchodnú korešpondenciu a aby, keď ide o veľadôležité právne úkoly, na tieto vzal listinu.

Et nunc venio ad fortissimum - teraz prichádzam k tej najchúlostivejšej otázke. (Výkřiky.)

Místopředseda dr Markovič (zvoní): Prosím o kľud.

Posl. dr Pružinský (pokračuje): Slávna snemovňa! Nehovorí sa nesprávne, že bonitu procesuálneho poriadku môžeme posudzovať dľa toho, ako tam upravené boly opravné prostriedky. Ja prisvedčujem tomu; skutočne na tom vidno, jestli je ten procesuálny poriadok dobrý či zlý, ako upravuje otázku opravných prostriedkov. Ja sa nemôžem zaoberať so všetkými otázkami, ale hádam, že ste už uhádli, že sa chcem zaoberať s otázkou najchúlostivejšou, otázkou zákazu novôt pri odvolacom súde v druhom stupni, či je to správna kontemplácia osnovy a či nie. Nech je mi dovolené poznamenať, že zaoberám sa touto otázkou s čisto právnickeho stanoviska a nie s politického. Ja tuná čisto s právnického stanoviska sa budem zaoberať s touto otázkou. Ale prv než by som sa pustil do jadra veci, nech je mi dovolené poukázať na niektoré všeobecné dáta. Zákaz novôt pri odvolacom súde je niečo par excelence rakúske, je práve takou rakúskou špecialitou ako černožltá barva alebo dvojhlavý orol. Lebo mimo Rakúska a u nás v historických zemiach vyskytuje sa len ojedinele. Do Rakúska bolo zavedené cisárom Jozefom II. Istý čas bolo to aj u nás platné právo, aj na Slovensku, od r. 1868 až do 1. januára 1915 bol platný zákon č. LIV z r. 1868 a menoval sa: "Ideiglenes törvénykezési rendtartás", dočasný súdny poriadok. Tento zákon platil v riadnom pokračovaní, tedy v pokračovaní, kde v prvom stupni súdom bola kráľovská sedria, kde sa pokračovalo presne dľa zásad písemností. V tomto pokračovaní skutočne najdeme zákaz novôt. Zákon č. 1 z r. 1911, ktorý, ako vieme, vstúpil v platnosť 1. januára 1915, zákaz novôt hodil do starého železa a my tuná musíme pozerať na to, že nám sa to, čo sa u nás už pred rokami hodilo do starého železa, servíruje ako nejaká novota, ako moderný výdobytok.

Dovolím si uviesť, kde nejestvuje zákaz novôt, kde je platné beneficium novorum. Čerpám moje dáta z knihy prof. Horu, duševného otca tejto osnovy, z jeho knihy, ktorá nesie titul: Odvolání podle rakouského civilního řádu soudního, v Praze 1915. Teda dľa pána prof. Horu nejestvuje zákaz novôt, tedy jestvuje beneficium novorum vo Francii, Code de procédure civile, v Německu, v Itálii, Codice della procedura civile, ďalej nejestvuje v Poľsku, v Norvéžsku, v Belgicku, v Anglicku, nejestvovalo v predválečnom Rusku, nezná ho cirkevné právo. Cirkevné právo je tak liberálne, že až do konečného fóra, až k svätému Otcovi možno ísť s novotami.

A tu zvlášť chcem pripomenúť, že Nemecko ani v tej najhoršej dobe, v dobe najhoršej inflácie v r. 1923-1924, keď dlžníci úmyselne ťahali procesy, aby ťažili z inflácie, hoci boly nábehy k tomu, aby i v Nemecku bol uzákonený zákaz novôt, preca ani v Nemecku nedošlo k tomu, že by sa bolo zhabalo beneficium novorum.

Dôvodová zpráva akosi posmešne hovorí o tom, že vo Francii, v Anglii, v Nemecku jestvuje beneficium novorum, a hovorí, že to sú bohaté zeme. V bohatých zemiach jestvuje beneficium novorum. Ale my, chudobní ľudia v Československej republike nemôžeme mať, čo majú bohaté štáty. Ja, keď si pozrem túto enumeráciu v týchto štátoch, prijdem k inakšiej konklúzii ako prišla dôvodová zpráva o Francii, Itálii, Nemecku, Belgii, Anglicku. Ja prijdem k tomu presvedčeniu, že keď kultúrne veľmi vyspelé západné štáty znajú beneficium novorum, nebolo by pre nás hanbou, keby sme my napodobili kultúrne tak vyspelé štáty, ako je Anglia, Francia, Italia. Ja prijdem k tej konklúzii, že beneficium novorum jestvuje v štátoch, ktoré sú kultúrne veľmi vyspelé.

Pri posudzovaní tejto otázky treba poukázať na to, aký je skutočný stav u nás, a položiť si otázku, či s ohľadom na skutočný stav nie je zákaz novôt príliš príkry. U nás je skutočný stav tento, ako som to vylíčil: U nás široké vrstvy pracujúceho obecenstva, robotníci, roľníci, nemajú žiadne dosié. Veľmi ťažko je im, keď prijde ku sporu, sohnať ten dokazovací materiál. Pozemkové knihy sú v neporiadku. Jestli je niekto žalovaný, veľmi ťažko sháňa dôkazy. Prv pokusí sa v pamäti vyšetrovať, kedy že sa to stalo, kedy som si tie peniaze vypožičal, či o bolo v tej dobe, keď sa krava otelila, alebo kobyla ohrebila. Čo za listiny by som mohol najsť? Prekutáva sa celý dom, či kdejaká listina jestvuje, ktorá by sa mohla upotrebiť ako dokazovací prostriedok. Teda keď u nás ľudia nie sú na to zvyklí, aby mali listiny o všetkom, čo sa dôležitého odohrávalo v ich živote, tedy nemôžeme pristúpiť k takému systému, ktorý vyžaduje, aby ľudia vždycky mali dokazovacie prostriedky, ktoré sú potrebné v nejakom spore, dohromady. Ináče by to bolo, prosím, keby každý človek, i ten malý roľník i ten malý robotník, mal svoj archív, mal doma železnú skriňu, tam by mal fascikle, každá vec by mala zvláštny fascikel. Dostal by žalobu alebo obsielku, tak by išiel do svojho archívu a vytiahol by ten fascikel, kde sú tie dokazovacie prostriedky, ktoré sú v tomto spore potrebné, fascikel by vzal pod pazuchu, išiel by k svojmu pravotárovi, aby mu povedal: Pane pravotár, dostal som toto poštou; tu sú dokazovacie prostriedky, robte ďalej. Tedy keby to tak bolo, keby ten malý človek na Slovensku a Podkarpatskej Rusi vždycky mal v pohotovosti všetky dokazovacie prostriedky, keby mal všetky listiny, ktoré sú pre neho významné, vždycky dovedna, by sa mohlo o tom uvažovať, či máme zákaz novôt uskutočniť alebo nie; ale z tej príčiny, že malému človekovi na Slovensku a Podkarpatskej Rusi je skutočne veľmi ťažko sháňať tie dokazovacie prostriedky, preto i z tejto príčiny sa vyslovujem proti tej zásade, ktorá uskutočňuje v tejto osnove, že pri odvolacom súde v druhej inštancii je prednes nových dokazovacích prostriedkov zakázaný.

Zákonodarca musí vychádzať zo skutočného stavu a nie z ideálneho. Učiteľ vo škole nemôže povedať, že tie deti sú sprosté a že s tými nevie si nič počať, nech mu rodičovia alebo školská stolica pošle múdrejšie deti; ten roľník, ktorý v kopcovitom teréne 600 m nad morskou hladinou hospodári, nemôže povedať: nech mi štát tú nadmorskú výšku sníži, nech mi tie kopce vyrovná, ale musí sa prispôsobiť daným pomerom. Ale aj zákonodarca, keď vynáša zákon, nemôže vychádzať z nejakého ideálneho stanoviska, ale musí sa prispôsobiť daným pomerom, musí počítať s danými pomerami a tie dané pomery sú to, že kultúrne a hospodársky sú Slovensko a Podkarpatská Rus nie ešte tak vyspelé, aby sme mohli požadovať, aby ten človek už pri prvej inštancii mal všetky svoje dokazovacie prostriedky pohromade.

Nehovorím to, že tento neutešený stav musí trvať na veky, naopak zákonodarca musí sa pričiniť tam, kde sú hmotné nedostatky, kde sú hospodárske nedostatky a kde sú kultúrne nedostatky, aby sa to reformovalo in melius, ale tá reforma môže ísť len pomaly, len pomaly môžeme ísť k tomu, aby na Slovensku boly pozemkové knihy v poriadku, aby ľudia navykli, aby mal každý svoj u kartotéku, aby mal každý svoj archív, aby každý, keď sa niečo dôležitého stane v jeho živote, o tom napísal listinu atď. Teraz nie je ten stav ešte taký, aby dovoľoval, aby sme pri druhostupňovom súde pustili beneficium novorum.

Dôvodová zpráva uvádza rozličné dôvody za zákaz novôt, potažne proti beneficium novorum. Pozrime na tieto dôvody. Uvádza, že zákaz novôt, potažne beneficium novorum hovie potrebám jednotlivcovým, poskytujúc neobmedzenú voľnosť, a tak poškodzuje celok, lebo obťažuje zbytočne súdny aparát atď. Pýtam sa: Je to hovenie potrebám jednotlivcov, keď som poukázal, aké pomery sú na Slovensku, že toto nie pomery jednotlivcov vyžadujú, aby bolo beneficium novorum pri druhostupňovom súde, ale potreby širokých vrstiev chudobných vyžadujú to, aby bolo beneficium novorum. Opačne skôr silných jednotlivcov, ktorí majú fiškála a ktorí majú kancelárie a kancelársky personál, nepoškodí zákaz beneficium novorum, ale poškodí práve tých najchudobnejších, lebo tí nemajú pohromade dokazovací materiál a veľmi ťažko ho sháňajú. Dovolením novôt nepodporujeme pohodlnosť strán, ako dôvodová zpráva praví, ale počítame s jestvujúcou nedokonalosťou procesných strán. Sme reálni vtedy, keď s tou nedokonalosťou, ktorú som vylíčil a ktorá jestvuje, počítame.

Dôvodová zpráva ďalej hovorí na str. 348, že dovolením novôt pri odvolacom súde riadenie pred prvou stolicou pozbýva svojho významu a stáva sa viac menej púhou formalitou. Ja myslím, že to je nie správne. To preca nemôžeme, pánovia, tvrdiť, že pokračovanie pred prvým fórumom by bolo len formalitou; veď pri odvolacom súde sa len doplňuje pokračovanie prvého fóra. Veď práve tak by sme mohli hovoriť, že celé fungovanie administratívneho aparátu je púhou formalitou, lebo koniec koncov môže tá vec prísť k najvyššiemu správnemu súdu a ten rozhodne. To všetko, čo sa odohráva v administratívnom aparáte, by bolo potom púhou formalitou a vlastne administratívne úrady by boly len predsieňou najvyššieho správneho súdu. To preca nemôžeme tvrdiť. Veď pri odvolacom súde sa to len doplňuje, a zužitkuje sa tam len mnoho z toho, čo sa stalo v prvej inštancii.

Dôvodová zpráva ukazuje na to: veď tu máme obnovu, spor sa môže obnoviť. Na čo tedy beneficium novorum? Pánovia, obnova sporu je mimoriadny opravný prostriedok a ako taký je jeho uplatňovanie ťažké. Je preca zásadou, že čo môžeme dosiahnuť riadnym prostriedkom, riadnou cestou, to nech sa týmto riadnym prostriedkom a riadnou cestou dosiahne a nie aby sa dovolávalo mimoriadneho prostriedku, akým je obnova celého sporu. Pánovia, dôvodová zpráva uverejňuje štatistiku na str. 350; ukazuje tam, že k obnove sporu prišlo v menšom počte prípadov v historických zemiach ako na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, a prijde ku konklúzii, že na základe týchto štatistických dát je preukázané, že nie je potrebné beneficium novorum. Pánovia, ja si najsamprv dovolím poznamenať toto: Jestli dačo srovnávam, musia to byť veci rovnaké, musí to mať nejakého spoločného menovateľa. Preca obnova pokračovania je niečo iné v historických zemiach a niečo iné na Slovensku. Tam sú rozdielnosti, a preto nemôžem to, čo je teraz v historických zemiach, srovnávať s tým, čo je teraz na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Pánovia, z toho, že na Slovensku jestvuje teraz beneficium novorum a vzdor tomu je tam väčší počet žiadostí o obnovu pokračovania, myslím, že musíme prísť ku konklúzii, že keď sa zruší beneficium novorum, bude ešte väčší počet žiadostí o obnovu, a nie opačne, že ich bude menej. Hovorím: Zásadou zákonodarcu má byť, že materiálnu pravdu má hľadať ponajsamprv prostriedkom riadnym a nie mimoriadnym. Mimoriadny prostriedok je ultima ratio. Tedy i preto sa staviam proti tomuto dôvodu.

Nechcem byť nespravedlivým a musím podotknúť, že osnova pripúšťa aj výnimky od zákazu novôt. Na to mám ale nasledovnú poznámku: V dikcii zákona i v dôvodovej zpráve je poukazované na to, že kedy je preca prípustné beneficium novorum v druhej stolici pri odvolacom súde. Týmto sú ale vyvrátené niektoré dôvody dôvodovej zprávy, ktoré uvádza absolutne, a priori, na zákaz novôt. Prosím pekne, buďto je pravda, že dovolenie beneficia novorum hovie chútkam jednotlivcov, a vtedy musíme lpeť absolutne na tomto zákaze, alebo sú prípustné výnimky, a vtedy je tá všeobecná zásada nie správna. Buďto jedno alebo druhé. Buďto je beneficium novorum také, že vôbec je neprípustné, alebo sú prípustné i výnimky. ale vtedy sú isté dôvody v dôvodovej zpráve, ktorá uvádza menovite to, že beneficium novorum hovie chútkam jednotlivcov, nie správne. Ak je výnimka, tak je tá zásada dôvodovej zprávy, že beneficium novorum hovie chútkam jednotlivcov, nie správna.

Osnova in konkreto pripúšťa ako výnimku čiastočne i to, aby mohol byť dodatočne činený i v odvolacom riadení skutkový a dôkazný prednes vzťahujúci sa na vec samú, ktorý mal byť učinený už pred súdom I. stolice, vtedy, keď ide o také skutočnosti a dôkazy, o ktorých strana za riadenia v I. stolici nielen nevedela, ale tiež i pri náležitej opatrnosti o nich vedeť nemohla. Tu je tedy veľmi vážna výnimka, osnova pripúšťa, že vtedy, keď strana nevedela o niektorých dokazovacích prostriedkoch, poťažne ani nemohla vedeť, môže tento dokazovací prostriedok uplatniť i pri odvolacom súde, i pri druhej inštancii.