Teraz ešte je zaujímavá v tomto dotovaní Matice slovenskej i tá okolnosť, že v rokoch konjunktúry, t. j. až do r. 1931, vlastne 1929, dostávala síce subvenciu 150.000 Kč, teda dostávala ju vtedy, keď činnosť Matice slovenskej bola slabšia, menej intenzívna, ale sedeli v nej prof. Pražák, prof. Chaloupecký, prof. Vážný. Zaujímavé je, keď Matica prešla skutočne do rúk mladého slovenského dorastu, že v tom okamihu snížila sa štátna subvencia zo 150.000 Kč na 70.000 Kč a teraz na 60.000 Kč. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.) Toto je, prosím, podporovanie vedeckého mladého slovenského dorastu, ktorý chce pracovať? Toto je jeho hatenie. (Tak je!)

Pán kol. dr Lukáč horlí, aby sa vraj zvýšila subvencia pre Maticu slovenskú, aspoň by vraj štát mohol intenzívnejšie uplatňovať svoj vplyv na Maticu slovenskú. Nuž, ja neviem, na čo je vo vedeckom ústave, v kultúrnom ústave akýkoľvek štátny vplyv. To ja nechápem. (Výkřiky posl. Rybárika.) Na objektivitu vedy nemá čo vplývať žiaden štát. To sa robí v Nemecku, pán kolega, to sa robí v Rusku a, hádam, i vo Španielsku sa to robilo, ale v našom štáte protestujeme proti tomu, aby na vedecké a kultúrne ustanovizne vykonával štát akýkoľvek vplyv, či ľavý, či pravý. (Výborne! - Potlesk. - Posl. Rybárik: Nepolitizujte v Matici a každý ju bude podporovať!) Vy ste tam ani neboli, ani neviete, kde je. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové.)

Matica slovenská dostala r. 1935 od štátu zo štátnych peňazí podporu na svoj zájazd do Ameriky. Bola to podpora niekoľko stotisícová, myslím, že 200.000 Kč. Matica tým vykonala veľkú misiu, veľké poslanie v Amerike, kedže nadviazala národné, školské a kultúrne styky s našimi kraj anmi za morom; bola tam skoro rok, 3/4 roka, a teraz vrátila sa s veľkým, môžem povedať, vedeckým a kultúrnym kapitálom nazpäť, s knižnicou atď. - a čo sa robí?

V "Národných listoch", v "Rudom práve" a neviem v akých ešte novinách vyhlašujú, že delegácia Matice slovenskej konala tam vraj protištátnu činnosť. V "Národných listoch" označujú zájazd Matice slovenskej ako vraj obyčajný milionový výlet, slovom závidia to, že Slováci mali možnosť po jednom storočí nadviazať kultúrne a národné styky so svojimi bratmi za morom v Amerike, v Spojených štátoch amerických. Toto všetko upodozrievanie, prirodzená vec, musíme odmietnuť poukazom na vyúčtovanie, ktoré bolo v Matičnom časopise, v "Slovensku" uverejnené. Nech si to páni prečítajú a potom nech píšu.

A teraz prichodím k druhej inštitúcii slovenskej, k Slovenskému národnému muzeu. Slovenské národné muzeum a Slovenská muzeálna spoločnosť bola založená r. 1893 práve vtedy, keď sa Maďari chystali na oslavu svojho milénia, a Muzeálna spoločnosť sa založila preto, aby zavrátila jednak bludy o neexstujúcej slovenskej kultúre, a ďalej aby dôkazy pamätnosti zo slovenského národného a kultúrneho života shrnula na jednom mieste, ich zachránila a prípadne vedecky publikovala a spracovala. Misia krásna, bez ktorej by sme boli prišli do nášho štátu úplne bez všetkého.

Dneska mnohé naše národné a kultúrne pamiatky by sa boly nachádzaly v Pešti. Muzeálna spoločnosť nahradzovala zatvorenú Maticu kedysi pred prevratom. Jej zakladajúcimi členmi z vynikajúcich českých ľudí boli: Alois Jirásek, prof. dr Lubor Niederle, Frant. Pastrnek, gróf Harrach atď., a mnohí menej známi ľudia. Muzeálna spoločnosť sdružovala Slovákov i za morom a bola jedinou vedeckou reprezentantkou slovenského kultúrneho a vedeckého života pred prevratom. Na dôkaz toho vydávala "Sborníky", až 20 ročníkov, "Časopis" 19 ročníkov, opatruje prevzácny archiv a v Turč. Sv. Martine stojí nádherná, impozantná budova. A uvidíme, že štát túto jedinú našu predprevratovú vedeckú ustanovizeň - už ozaj, pán kol. Rybárik, nepolitizujúcu, to už nemôžete povedať podporoval stálou subvenciou od r. 1919 desaťtisíci korunami .... Asi len v r. 1921 bolo to 20.000, v r. 1922 20.000 Kč a v rokoch najväčšej konjunktúry táto štátna subvencia dosiahla obnosu 25.000 Kč. (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.) To bolo to maximum. A ďalej r. 1930 45.000 Kč, to už bolo niečo neobyčajného. (Posl. Rybárik: Koľko dal štát na stavbu?) A táto desaťtisícová stála subvencia vytrvala až dodnes. Teraz k vôli správnosti oznamujem mimoriadnu subvenciu, ktorú štát dával, a to na novú budovu muzeálnu. (Posl. Rybárik: Koľko?) Hneď vám poviem: V r. 1928 495.000 Kč, tedy skoro pol miliona Kč, v r. 1930 10.000 Kč, co je mimoriadna, v r. 1933 594.000 Kč, v r. 1934 150.000 Kč a v r. 1935 50.000 Kč. To boly všetko mimoriadne subvencie a ešte r. 1936, tedy vlani, bolo to 50.000 Kč. O tomto celom subvencovaní Muzeálnej slovenskej spoločnosti a Slovenského národného muzea štátom dovolím si odcitovať riadky nášho žijúceho ešte svedka, veľmi vzácneho človeka, univ. prof. dr Jozefa Škultétyho, správcu Matice slovenskej, ktorý napísal, prosím, r. 1926 (Sborník Muz. XX.) toto: "Muzeum - domov slovenskej kultúry" - píše o starom muzeume z predprevratu - "zrazu neočekávane začalo dostávať maďarskú štátnu podporu 600 K ročne". Pred prevratom! "Krajinské dozorstvo pri tom predpisovalo zakupovať maďarské knihy do sbierok, maďarské nápisy ... atď. Takto r. 1906, po trojročnom prijímaní štátnej subvencie" - bývalej maďarskej "správa Muzeálnej spoločnosti ďalšie subvencie odoprela prijať". A ďalej pokračuje: "Na r. 1924 - tedy po prevrate - štátna podpora slovenského národného muzea činila 10.000 Kč, čo je asi toľko, ako v r. 1906 tých maďarských 600 K, ktoré správa muzea prijať od peštianskej vlády odoprela." Prosím, to je svedectvo svedka časov predprevratových, činiteľa predprevratového, národovca a usmerňovateľaa slovenského národného života pred prevratom i dnes.

Tak na toto ovšem nemôžeme povedať, ako pán dr Lukáč mi vytýka, že sa pestuje tendencia, ktorá z politických príčin vraj v našom veľkom diele nenajde vlások dobrý. Toto je kritika skutočne objektívna a môžeme ju aplikovať na postup našej vlády vo veci štátneho subvencovania slovenského národného života.

Dr Lukáč "s uznaním a vďakou" prízvukuje, že ministerstvo školstva a nár. osvety kultúrne subvencie žiada povoliť od ministerstva financií, a to vo výške 1,500.000 Kč. Bolo to, prosím, práve začiatkom tohoto roku, začiatkom januára 1937, keď ministerstvo školstva, rešp. sám pán minister rozdelil tieto kultúrne subvencie, a to: České vedecké a kultúrne inštitúcie dostaly 70 %, slovenské 4 %, kdežto Slovensko činí 35 % rozlohy celoštátnej, obyvateľstvo jeho 23 %. Nemecké inštitúcie dostaly 25 %, maďarské inštitúcie, akademia vedecká maďarská 1%; a najcharakteristickejšie je, že rusínske vedecké ustanovizne kultúrne nedostaly ani haliera. Tie to asi nepotrebujú! Tie sú sebestačné! (Hlasy: Tí dostanú autonomiu!) Tí dostanú autonomiu, to je vzácnejšie!

Prosím, sú ľudia, ktorí toto nechápu. Nám autonomistom je to úplne jasné. Toto je matematický výsledok v praksi ideologie o jednotnom národe, reči a kultúre, tak to vyzerá v živote a v teorii. Podľa tejto ideologie Slováci sú vetvou, ich reč je len nepatrným nárečím, ich kultúrne ustanovizne sú lokálne, miestne korporácie, spolčeky atď. Nuž, následkom tejto ideologie jednotiacej a jednotárskej kultúrne ustanovizne slovenské nikdy viac dostať nemôžu. (Tak je!) A toto by som si dovolil zdôrazniť tým pánom slovenským poslancom, zástupcom slovenského ľudu, ktorí sa pridržiavajú ideologie o vetve, ideologie o nárečí a ja neviem o čom. Tu majú čierno na bielom, ako vtedy slovenskýnárodso svojím národným a kulturným životom pochodí. (Posl. Špaček: České instituce nejsou jen české, nýbrž československé!) Ale to takto vyzerá, pán kol. Špaček, štatistika, percentá toto ukazujú. Je to postupné zatláčanie nášho kultúrneho života. Nato ešte aj vládny poslanec dr Lukáč .... (Výkřiky posl. Špačka.) .... povie: "To je viac ako málo" - zaujímavé - "to je pomerne málo", ale nepovie otvorene, že je to nič. (Různé výkřiky.) Dr Lukáč je spokojný, ale s čím? S tou okolnosťou, že dostal od ministerskej rady podporu 50.000 Kč na slovenský spisovateľský domov Hviezdoslavov dom, čo je vlastne len rodiace sa niečo, embryo. Že ministerstvo škol-. stva odoberá a platí 600 exemplárov časopisu "Slovenských smerov", ktorý časopis vydáva úplne súkromná firma a je konkurečným časopisom orgánu Matice slovenskej "Slovenských pohľadov", ktoré vychádzajú už vyše 50 rokov. Všetky tieto faktá nám poukazujú na to, že kultúrny a národný život, najmä reč a kultúru Slováci musia si hájiť a brániť i naďalej, i vo vlastnom štáte. (Hlasy: A kdo jim to brání? - Posl. Špaček: A my bereme všechny slovenské knížky od Mazáče, už jich mám takovou bibliotéku!) Vy ste asi jediný, pán kolega. (Výkřiky posl. Špačka.)

Slávna snemovňa! A teraz v takýchto okoľnostiach príde pán posl. Petrovič a v "Slovenskom deníku" v č. 37 zo 14. februára, tedy z minulej nedele, napíše ako obrovský objav, že na Slovensku sú dva anachronizmy, a to jeden anachronizmus: boj "Za tú našu slovenčinu" (Hlasy: Ten už je vybojován!), hej, a druhý: boj "Za tie naše haleny". Nuž, čo sa halien týka, dobre, prenechám to pánu posl. Petrovičovi, ale čo sa týka "Za tú našu slovenčinu", to je nie anachronizmus. Ja by som pánu posl. Petrovičovi skôr to povedal, že jeho výrok je anachronizmom. Žiaľbohu, je to tak.

A teraz prejdeme ďalej, do oboru ministerstva verejných prác. Stavby nových budov. Záverečný účet za r. 1935 konštatuje, že sa nedospelo ku stavbe gymnázia v Ružomberku, v Turč. Sv. Martine a v Lučenci. A nedospelo sa k tomu ani od r. 1929/30, keď sa po prvý raz dalo do štátneho rozpočtu, že sa tam gymnáziá stavať budú. Tedy je tomu už dnes zajtra 10 rokov, a ešte sa stále a stále k tomu neprikročilo. Ale zaujímavé je, ako ministerstvo verejných prác hradilo nepreliminované výdavky na budovy gymnázia Praha II., na štátne konzervatorium, na gymnázium v Karl. Varoch. Je nápadné, že kde boly preliminované položky na Slovensku, tam sa to nevyčerpalo - lebo sa stavba nezačala, a kde neboly preliminované, tam to dali, do Karl. Varov, Prahy atď. Tak je to.

Ďalej nekonaly sa vraj v určitom rozsahu práce na štátnom zvelaďovacom ústave v Turč. Sv. Martine, tedy ústave, ktorý má zveľaďovať, pozdvihnúť slovenské zaostalé remeselníctvo, ale uhradilo vraj vyššiu potrebu z tejto položky na pavilon na svetovej výstave v Bruselu v r. 1935. Kolegovia posslanci, ktorí ... (Výkřiky: Byl jste tam?) - ja som tam bol, preto chcem hovoriť - ktorí boli na interparlamentárnej Unii v Brusele, a boli sme v tom pavilone, tvrdím, že škoda bolo toľko do toho investovať. Pavilon sám bol síce pekný, ale obsah bol, až na sklo a ja neviem, porcelán, tak nepatrný, nereprezentujúci, že obrazy škoda bolo vystavovať tam v Brusele na svetovej výstave. Mohli ten obnos radšie dať na stavbu a dokončenie stavby štátneho ústavu pre zveľaďovanie priemyssslu, ako to bolo aj pôvodne preliminované, v Turč. Sv. Martine.

Teraz podľa poznámky záverečného účtu č. 427 odsunuly sa vraj aj niektoré novostavby na štátnych silniciach. Pozrime si - menovite r. 1925 to bolo práve aktuálne - štátnu cestu, hradskú v Orave pri Oravskom Podzámku, kde prichádzajú autá z celej Europy s návštevníkmi a koľko nešťastí sa tam stalo preto, že celé roky štátna cesta nebola opravená, povodeň ju podomlela. Z úsporných či akých dôvodov sa to nechá takto; a táto cesta cez Oravu sa tiahnuca je len úsek tej medzinárodnej magistrály najnovšej Rím-Gdansk (Dancig), ktorá tiahne cez Slovensko, cez Banskú Bystricu, Ružomberok, Oravský Podzámok. A túto medzinárodnú cestu nechajú v tak dezolátnom stave.

Poznámka 562 uvádza, že doplňovacie práce pri komasácii na Slovensku boly vykonávané v menšej miere. Čo to, prosím, znamená? Znamená to, že týmto sa komasačné práce pretiahly, ako v Púchove a iných dedinách, na 10 rokov, a ľud stráca prirodzene trpezlivosť i dôveru k tejto komasačnej akcii. Komasáciou štát získava ohromne mnoho, že sa usporiadujú katastry, pozemkové knihy, uvedie sa poriadok, právna istota, lebo tal je na Slovensku, menovite v Orave, a vôbec po dedinách slovenských majetková neistota, ľudia sa pravotia a prichádzajú o majetok. Len štátna správa, prosím, meš.ešká, preťahuje komasačné riadenie už hotové, a to je naskrze nesprávne. (Posl. Špaček: Měli jste Hodžu, byl 6 let ministrem!) Čo sa dalo robiť? Pán súsed Rybárik na to môže odpovedať, toho sa opýtajte!

Slávna snemovňa, keby sme brali i ostatné kapitoly, nielen verejných prác, ale i kultúry atď., atď., tak by sme všade narazili na tento problém západu a východu našej republiky, na problém, keď Slovensku už na písme dané a v štátnom rozpočte preliminované sa odbúrava, odoberá a investuje sa niekde inde.

Ešte jedno by sme mali, a síce to, aby najvyšší účetný kontrolný úrad vykazoval presnejšie aj pri iných položkách, čo sa kde investovalo a kde sa neinvestovalo. Lebo také guľaté poznámky a označenia všetko možné skryjú, veľké krivdy, veľké nesprávnosti. Ale keďže štátny záverečný účet nám to neposkytuje, cítime toho potrebu a pri poslednom vyjednávaní s vládou žiadali sme analogický úrad, a to slovenské ministerstvo, ktoré by tieto veci všetky malo v evidencii, kontrolovalo ich a zabraňovalo týmto nesprávnostiam. Ale márne. Vláda vedela, že je to Achillova päta jej nesprávneho hospodárenia na Slovensku. Preto tieto naše požiadavky ani počuť, ani o nich vyjednávať nechcela.

Slávna snemovňa! Pretože ani štátny rozpočet na r. 1935 našou stranou prijatý nebol a pretože aj štátny záverečný účet za r. 1935 ako už hotová vec, kontrolovaná vec štátneho rozpočtu vykazuje ešte väčšie výkyvy v neprospech náš, nemôže naša strana, Hlinkova slovenská ľudová strana, za tento štátny záverečný účet hlasovať. (Potlesk poslanců slov. strany ľudové.)

Předseda (zvoní): Ke slovu je dále přihlášena paní posl. Zeminová. Dávám jí slovo.

Posl. Zeminová: Slavná sněmovno! Pánové a paní!

Dovolte, abych se souhlasem slavného presidia i plena sněmovny učinila toto prohlášení nás poslankyň (čte):

Je mi velikou ctí, že mohu jménem všech poslankyň koalovaných stran uvítati velmi vřele s tribuny československého parlamentu na půdě našeho státu povolané zástupkyně anglických žen (Potlesk.), vzácné paní poslankyně vévodkyni z Atholu a paní Rathbone, jakož i Lady Layton, vůdkyni anglických ženských korporací.

Ve všech těchto vynikajících ženách, representantkách nejmocnější demokracie světa, vítáme my, mluvčí demokratických žen Československa, dobré, osvědčené a statečné přátele našeho státu a Malé dohody. Nezapomeneme nikdy anglickým ženám, zejména váženým poslankyním vévodkyni z Atholu a paní Rathbone, že se postavily po náš bok v době nejprudších a nejnenávistnějších útoků válečných, revisionistických států proti nám. (Výborně! - Potlesk.)

Všechny demokratické ženy a matky v našem státě - a jsou jich miliony - vítají naším prostřednictvím vynikající zástupkyně mocné a silné Anglie. Jsme šťastny, že to byly zástupkyně žen, které vedle odpovědných anglických a francouzských státníků obrátily pozornost veřejného mínění západních demokracií k našemu zápasu o udržení svobodné střední Evropy. Anglické poslankyně zastaly se statečného našeho národa i národa rumunského právem (Potlesk.), neboť náš stát tvoří pevný most mezi Evropou západní a východní a zůstane trvalou hrází proti vpádu Třetí říše na Balkán a do Středomoří.

Ženy a matky celé Evropy z hlubokého přesvědčení hájí mír a právo na život všech národů. Přišla však chvíle, kdy je třeba toto přesvědčení evropských žen veřejně manifestovati. Ženy anglické a československé tak solidárně činí a volají i k ženám ostatních národů, aby povznesly hlasu k obhájení svobody, míru a evropské civilisace. (Potlesk.)

Anglickým poslankyním a všem anglickým ženám prohlašujeme závazně:

Demokratické ženy československého státu nezklamou nikdy v pocitech věrného přátelství a oddanosti k zásadám demokracie, nechť přijdou doby jakékoliv. Před 1400 roky osadili již naši předkové vlast, kterou dodnes obýváme. Před více jak tisíci roky samostatný náš stát hrál již ve střední Evropě důležitou roli. Stejně tak ve středověku, kdy jsme šli první do zápasu za svobodu svědomí. Měli jsme před tisíci lety dost síly a statečnosti, abychom se ubránili odnárodnění a porobě. Máme jí nyní tím více, když pod září plné svobody rozkvetla nejen kultura Čechů, Slováků a Karpatorusů, nýbrž také ostatních národností, obývajících náš stát. (Potlesk.)

Prosíme anglické kolegyně, aby vyřídily velikému národu anglickému náš dík za mravní a politickou pomoc, jaké se nám dostalo v palbě nespravedlivých útoků v posledních měsících.

Vítáme stejně vřele také početnou delegaci francouzských poslanců, která v našem státě studuje sociální zařízení a zákonodárství. Zůstane dobrým vysvědčením pro spolupráci koalovaných stran, parlamentu a vlády, že francouzští kolegové se vyslovují o sociálním pokroku našeho státu s plným uznáním.

Demokratické ženy republiky Československé ve své ohromné většině nepodlehly duševní a politické krisi, jaká v posledních letech zavládla v četných státech. Dostaly plná politická práva, ale také se plně osvědčily. Zůstaly věrny slavné demokratické tradici a idei. Odmítly statečně všechny extrémy, pravé i levé. Proto také má náš stát takovou stabilitu, že ji udržují nejen muži, nýbrž i ženy. Proto také zůstává trvale spojen principy demokracie s velikou Francii a Anglií.

Ženy československé prohlašují však slavnostně, že náš národ, naše republika nedávají se ukolébati v bezstarostnost dobrými přátelskými vztahy k mírové a demokratické Evropě. Nechť zví celý svět, že muži, ženy i mládež republiky stojí na stráži! Máme skvělého presidenta, máme statečnou a silnou armádu a jsme národ, který miluje svobodu a demokracii nad svoje životy. (Potlesk.) 15milionový stát a statečný národ československý nezmizí již nikdy z historie světa a z mapy Evropy. (Potlesk.)

Anglickým i francouzským poslankyním a poslancům přejí československé ženy, aby se jim u nás líbilo. Celá republika vítá je vřele s námi. (Potlesk.)