Dovolil by som si prehovoriť o školskom vzdelaní
- o nových predpisoch. Nariadenie o školskom vzdelaní
zamestnancov kategorie III. služebnej triedy menovite na
Slovensku a Podkarpatskej Rusi je veľmi prísne. Chudobný
slovenský a rusínsky rodič za ťažkých
pomerov dáva školovať svoje dieťa. Už
jeho školenie s troma meštiankami a jednoročným
kurzom presahuje finančné možnosti rodičov.
Vdnešnom čase nemá takéto sprísnenie
na Slovensku a Podkarpatskej Rusi miesta, menovite, keď Slovensko
a Podkarpatská Rus nemá percentuelne toľko
zamestnancov, koľko vlastne potrebuje a koľko by mu
patrilo. Poznám prípad, že na pr. chudobný
poľnohospodársky robotník, ktorý zarába
denne 6 Kč, aby aspoň aké také vzdelanie
dal svojmu dieťaťu, posielal ho do súsedného
mesta do školy z tejto malej mzdy, aby mu aspoň lepší
chlebík zaistil v daktorom úrade. Veď mu nemohol
dať iné pozemské statky, nemá žiadny
majetok, nemá ničoho - žije z ruky do úst.
Koľko biedy musela skusiť táto rodina, aby aspoň
jedno dieťa z mnohých detí vyštudovalo
to minimum, ktoré sa dosiaľ požadovalo pre obsiahnutie
štátnej služby. A dnes slovensnský rodič
podľa najnovšieho nariadenia ministerstva pošt
má ešte ďalšie dva roky školovať
svoje dieťa, lebo určuje, že musí mať
mimo meštianky buď dvojročný obchodný
kurs alebo 6 tried strednej školy.
Ministerstvo železníc už aj u maturantov určuje,
že do svojich služieb prijme len tých uchádzačov,
ktorí majú najviac dve dostatočné
známky vo školskom vysvedčení. O týchto
výsledkoch školského vysvedčenia a o
týchto známkach mohli by sme veľmi mnoho hovoriť.
Dakedy na tú lepšiu známku stačí
mať sokolskú legitimáciu, dostane ju a veľmi
dobre študuje. Hlavná vec, že chodí cvičiť,
učiť sa nemusí. (Výkřiky.)
Tieto ustanovenia a nariadenia sú len na škodu prijímania
Slovákov a takýmto spôsobom zasa len je zmenšená
možnosť, aby sa Slováci dostali do štátnej
služby. To znamená, že ešte menej Slovákov
bude do štátnych služieb prijaté.
Slovenský žiak študuje v biede, slovenský
rodič krvopotne musí pracovať a od úst
si odňať, aby svojmu dieťaťu dal aspoň
aké také školské vzdelanie, ktorým
by si zaistilo chlieb, a dnes keď vyštuduje, takto je
obchádzané.
Výborné vysvedčenie nemusí vždy
znamenať, že jeho majiteľ bude dobrým pracovníkom,
a naopak zasa neznamená, že by uchadzač so
slabším výsledkom bol pracovníkom menejcenným.
Vysvedčenia môžu platiť pre školu,
ale pre život platiť nemôžu.
Výsledky slabších vysvedčení
na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi nezaviňuje snáď
neschopnosť študenta, ale oslabuje jeho výkonnosť
sociálna bieda, ktorá je u nás až príslovečná.
Špeciálnou bolesťou je obsadzovanie vedúcich
miest na Slovensku a Podkarpatskej Rusi a prijímanie Slovákov
a Rusínov do štátnych služieb. Ešte
i dnes sú na vedúce a iné významné
miesta (na pr. u pošty na miesta dozorčie) posielaní
zamestnanci z Čiech a Moravy vtedy, keď máme
dnes už zralých a schopných Slovákov
na to, aby mohli tieto miesta zastávať.
Vládne kruhy si musia už ráz uvedomiť,
že zamamestnanci na Slovensku a Podkarpatskej Rusi majú
veľký podiel na konsolidácii pomerov, že
sa im musí honorovať práca, ktorú konali
v prevratových časoch a po prevrate až dodnes,
pokiaľ sa týka úradovania, a preto si zaslúžia,
aby na Slovensku uprázdnené významnejšie
miesta boly nimi obsadzované. (Tak je!)
Ak vládne kruhy myslia, že konsolidáciou pomerov
na Slovensku a Podkarpatskej Rusi je obchádzanie Slovákov
a Rusínov, tak darmo budú mať české
časopisy svojich t. zv. slovenských informátorov.
Dnes ide o boj o chlieb, o existenciu, a tu žiadne vlastenecké
a bratské fráze nepomôžu. Dobrý
príklad bratskej lásky máme pri stavbe žeželezničnej
trati Púchov-Lideč, kde medzi vyše 7.000 robotníkmi
malo pracovať 39 slovenských robotníkov, ale
české odborové organizácie sa postavily
proti tomu, podaly memorandum a žiadaly, aby títo
chudáci Slováci zblízka Púchova boli
odstránení. Uvediem jedon prípad takého
chudáka Slováka. Šiel za otcom hľadať
prácu, aby mu pomohol živiť 6člennú
rodinu, a čo spravil stavbyvedúci s ním?
Skoro ho ohlušil motykou, aby sa mu stratil s očú.
Má porozumenie len pre svojich ľudí. I my máme
porozumenie pre našich a našou povinnosťou je chrániť
svoje, aby sa nestávaly také prípady, ako
práve ten, pre ktorý bol konfiškovaný
dnešný "Slovák", kde len preto, že
slovenský robotník si chránil svoje, dostal
nadávku od českého robotníka, že
je blbým Slovákom. A keď sa na to poukáže,
prijde pán cenzor s bielou štetkou a vyčistí
to.
Místopředseda dr Markovič (zvoní):
Upozorňujem pána rečníka, že
jeho rečnícka lehota už uplynula.
Posl. Drobný (pokračuje): Hovorí
sa o výmene, aby totižto do Čiech boli prijímaní
Slováci a Česi aby boli prijímaní
na Slovensko. Ale my sa tohoto veľmi bojíme cez to,
že sa české odborové organizácie
toho domáhajú. Pred 2 rokmi bolo prijaté
100 četníkov Slovákov do Čiech a 100
četníkov Čechov na Slovensko do četníckej
služby s tým, že po 1 roku budú vymenení.
Nehovorím žiadne demagogické slová,
keď uvediem, že Slováci sa z Čiech už
vracajú, ale Česi sú ešte vždycky
na Slovensku. Ďakujem za takú výmenu, ktorá
nemôže pre nás znamenať žiadnu pomoc.
Keď hovoríte, že ste bratia, že chcete vzájomné
porozumenie, že nám chcete pomáhať, tak
nám pomáhajte tak, že nášmu ľudu
budete dávať chlieb aspoň len na tom Slovensku.
Biedy je ešte viac na Slovensku ako tuná. To najlepšie
dokazuje, že na Slovensku sú 4 miliardy úsporných
vkladov, kým v Čechách a na Morave je 48
miliard vkladov.
Slovenská otázka bude najlepšie rozriešená
cez žalúdky, cez zaistenie existencií. Darmo
budú "Lidové noviny" a iné politické
časopisy príliš exponované v slovenskej
otázke nám všelijaké fráze písať
a všeličo nám rozhlasovať; kým
nebudeme v poriadku, nebude pokoja.
Bohužiaľ, moja rečnícka lehota už
končí, ale preca by som si dovolil pripomienku,
pokiaľ ide o technické školenie vyšších
priemyslovákov na Slovensku. Máme vyššie
priemyslové školy v Bratislave a v Košiciach,
ale tieto nemajú elektrotechnických odborov. Dnes
sa všeobecne zavádza elektrizácia mest a obcí,
a preto v štátnych úradoch a menovite na poštách
budeme potrebovať slovenský dorast. Slovenskí
ľudia nemôžu však posielať svoje deti
učiť do Prahy alebo do Brna. Preto musíte umožniť,
aby mali možnosť študovať na elektrotechnickom
odbore bližšie, aby sme takýmto spôsobom
tiež mali našu mladú generáciu v elektrotechnickom
odbore vzdelanú. Tuná nech sa ozvú vaše
srdcia. Veľmi sa hlása heslo "Slováci
do Prahy", ale, slávna snemovňa, ako tí
Slováci môžu ísť do Prahy, keď
ich tuná nechcete? Veď tiež v Bratislave u poštového
riaditeľstva zo 150 referentov je dohromady len 14 Slovákov.
A v poslednom čase cez to, že som dal k dispozícii
celý soznam a povedal som: Nepozerám na politiickú
legitimáciu, dávam vám Slovákov, vyberte
si z tohoto soznamu týchto Slovákov, myslíte,
slávna snemovňa, že ich vzali? Nevzali ich,
ale teraz v poslednom čase prijali zas 2 Čechov
referentov. Takto neprispejeme ku konsolidácii pomerov.
(Místopředseda dr Markovič zvoní.)
Ale keď musím skončiť, musím ešte
hovoriť k osnove zákona o úprave penzií
staropenzistov IV. etapy. S touto osnovou v zásade musíme
súhlasiť, lebo pomôžete aspoň ako
tak tým chudobným penzistom, vdovám a ich
sirotkom, ale nemôžeme súhlasiť s tým,
aby ten termín bol odsunutý az na 1. júla
1936. Títo majú nárok od r. 1933, dajte im,
čo im patrí. Keď máme peniaze na sanácie
všelijakých skrachovaných podnikov, bánk
atd., na Fénix, tak musíme mať i pre týchto,
a nebudeme spokojní a nemôžeme byť spokojní,
kým toto im nebude nejakým spôsobom nahradené.
Preto si dovolím prečítať návrh
na zmenu §u 1 zákona, ktorým sa doplňuje
zákon z 20. mája 1930, č. 70 Sb. z. a n.,
a ktorým sa upravujú odpočivné a zaopatrovacie
platy niektorých štátnych a iných zamestnancov
a učiteľov, ako i pozostalých po nich. To je
tlačivo 511.
Návrh náš znie:
§ 1 tohoto zákona nech znie (čte):
"Odpočivné a zaopatrovacie platy podľa
zákona z 20. mája 1930, č. 70 Sb. z. a n.,
a podľa predpisov na prevedenie tohoto zákona vydaných
patria od 1. januára 1933 oprávneným zamestnancom
narodeným 1875 alebo neskoršie a oprávneným
vdovám narodeným 1880 alebo neskoršie a všetkým
penzistom bývalým prevzatým neštátnym
učiteľom a ich oprávneným vdovám;
zároveň patria oprávneným deťom
príspevky na výchovu podľa tohoto zákona."
§ 2 sa doplňuje a upravuje podľa znenia §u
1.
Tým som skončil. (Potlesk poslanců slovenské
strany ľudové.)
Místopředseda dr Markovič (zvoní):
Udeľujem slovo ďalšiemu rečníkovi,
p. posl. dr Porubszkému.
Posl. dr Porubszky (maďarsky): Ctená
posl. snemovňa!
Návrh výboru soc.-politického a výboru
rozpočtového s radosťou berem na vedomie. Tento
návrh pozdvihne penzijné pôžitky štvrtej
kategorie staropenzistov na úroveň pôžitkov
novopenzistov. Tu vlastne neide o nový návrh, ale
ide o prevedenie určitej časti zákona č.
70/1930.
Už v novembri minulého roku podal som dotaz na vládu
stran toho, kedy prijde na rad úprava penzií štvrtej
kategorie staropenzistov, kedy budú čo do nakladania
postavení na roveň prvým trom kategoriám.
Pán predseda vlády dal mi v marci t. r. na dotaz
odpoveď, v ktorej úpravu tejto veci učinil
závislou od toho, ako sa budú utvárať
štátne. financie.
Ačkoľvek touto osnovou bude od 1. júla zaistený
chlieb týmto zaslúžilým staropenzistom
- lebo veď dosiaľ živorili v biede predca vidím
v uskutočnení tejto osnovy len čiastočné
prevedenie uvedeného zákona. Žiadam a prajem
si, aby u štvrtej kategorie týchto staropenzistov
bola uplatňovaná zásada rovnoprávnosti,
restitutio in integrum, a totiž, aby svoje zvýšené
penzijné pôžitky obdržali tak, ako to predpisuje
zákon č. 70/1930, t. j. od 1. januára 1933.
Nemôže byť intenciou vládnej morálky,
aby títo v biede živoriaci ľudia boli o tri a
pol roku ukrátení, a i keby to naraz nebolo možné,
tak nech sa aspoň postupne a zpätmo dostanú
k svojim ušlým pôžitkom.
U penzistov štvrtej kategorie chcem upozorniť poslaneckú
snemovňu ešte na jednu právnu újmu.
Kým u troch prvých kategorií bolo učinené
opatrenie, že jestliže títo penzisti zdržovali
sa dva mesiace v cudzine, n emôže generálne
finančné riaditeľstvo činiť srážky
s ich penzie, u štvrtej kategorie však, i keď sa
niekto len dva týždne zdržoval v cudzozemsku,
tu generálne finančné riaditeľstvo už
srážalo rôzné príplatky, ktoré
činily takmer 50 % penzie. Takéto príplatky
boly rychlá výpo moc, drahotný prídavok,
ktoré vo skutočnosti už ani neexistujú,
ale tvoria len právny titul ku prevedeniu srážok.
Jestliže títo staropenzisti pri svojich skrovných
penziách zdržovali sa dlhšie než 2 týždne
v cudzine, neučinili tak dozaista z prepychu, ale len preto,
lebo tunajšie ich živobytie nebolo zaistené a
chceli sa najesť u svojich cudzoz emských pribuzných.
Preto žiadam, aby táto právna újma bola
odčinená a aby generálne finančné
riaditeľstvo nakladalo s nimi rovnako tak, keď sa zdržujú
v cudzine, ako nakladá so staropenzistmi, ktorí
môžu sa v cudzine zdržovať dva mesiace bez
srážok s penzie.
Keď ide o čiastočnú úpravu penzií
staropenzistov, tu nech mi je dovolené vyzvať pozor
nosť príslušných činiteľov
na to, aby pri sostavení rozpočtu na budúci
rok brali zreteľ i na tých, ktorí bez penzie
alebo len s penziou z milosti boli prepustení zo svojho
miesta a zamestnania. Tu myslím v prvom rade na železničiarov
a na poštových zamestnancov. Keď sme sa v ich
veci ozvali alebo intervenovali, bolo nám z úradných
miest odpovedené, že republika Československá
neprevzala žiadne záväzky k ich prevzatiu a tedy
ani k ich penzionovaniu ani k ich umiesteniu. Tu, ctená
posl. snemovňa, neide o prevzatie záväzkov,
lež ide o pochopenie.
Títo prepustení železničiari a poštoví
zamestnanci nevyvolali svetovú válku, neboli v príbuzenstve
s dynastiou habsburskou a tedy si nezasluhujú, ako ubohí
ľudia, aby proti nim boly zavedené akékoľvek
trestné a vindikatívne opatrenia. Valná väčšina
týchto ľudí je teraz bez miesta a zamestnania
a títo tvoria určitú časť fronty
nespokojencov. Príčinou prepustenia týchto
ľudí bolo, že v dobe tvorenia štátu,
v dobe revoľučnej stačilo ku prepusteniu našoptávanie
vyzvedačskej kancelárie. Ak bol niekto charakterizovaný
ako nespoľahlivý, ako iredentista alebo maďaron,
alebo ak bola pochybná štátna príslušnosť,
ihneď bol prepustený z miesta. Causa implicita, zastretá
príčina tohoto prepustenia bolo to, aby na miesto
týchto ľudí mohly byť importované
na Slovensko cudzie pracovné sily zo zemí historických.
Práve v týchto dňoch prevetráva denná
tlač vec železničiarov v Kráľovom
nad Tisou. V r. 1920 požiadal československý
štát týchto maďarských železničiarov,
aby zostali vo službe, aby vykonávali prácu
ako dosiaľ a že bude postarané o to, aby dostali
svoje riadne platy a penzie. Teraz sa im stalo to, že boli
nielen z práce vyhodení, ale že im bolo ako
osobám bez štátneho občianstva úradmi
uložené, aby požiadali o dovolenie k pobytu.
Z anomálií, ktoré sa vyskytujú vo
veciach penzijných, chcem teraz vyzdvihnúť
zpomedzi iných len dva prípady. Prvým je
prípad Felixa Ácsa, profesora učiteľského
ústavu v Leviciach. Môj kolega Felix Ács,
profesor učiteľského ústavu, nie je
v stave dokázať svoje štátne občianstvo
a preto bol z miesta prepustený. Celé roky zápasil
a zápasí za to, aby získal štátne
občianstvo v nádeji, že potom budú mu
uznané i nároky penzijné. Felix Ács
zdržuje sa v republike už od utvorenie štátu,
biedačí v istom meste zemí historických,
je otcom niekoľko detí a výsledkom jeho zápasu
o štátne občianstvo je to, že na koniec,
keď už mu bolo sľúbené, že obdrží
štátne občianstvo československé,
bolo mu jemným spôsobom sdelené, že za
cenu československého štátneho občianstva
musí sa zriecť svojích penzijných nárokov.
Druhým prípadom je prípad Ludvika Nyitrayho,
ktorý ako sluha a nádeník bol členom
zemskej nemocenskej pokladnice hospodárskych robotníkov
a čeľadínov už pred svetovou válkou
a stal sa invalidom. Obdržal mesačne 80 Kč
invalidnej renty, ktorú mu posledne vyplatil ústav
v Bratislave. Tento Ludvik Nyitray, invalidný robotník,
je 64 roky starý, takže budúceho roku t. j.
v 65 rokoch svojho veku mal by nárok na celú penziu.
Ale čo sa nestalo? Ústav v Bratislave uložil
Ludvikovi Nytraymu, aby išiel do Komárna k vyšetreniu.
Vrchný lekár robotníckej pokladnice v Komárne,
dr Göndör, konštatoval, že tento 64ročný
robotník, ktorý je vyše 20 rokov invalidom,
je teraz vo veku 64 rokov naprosto zdravý a práce
schopný. Urobil to pán vrchný lekár
len preto, aby pokladnica mohla dotyčného pozbaviť
oprávneného nároku na penziu. Už len
tieto dva príkladmo uvedené prípady sú
tak krikľavé, že k ich charakterizovaniu sotva
možno najsť dosť silného výrazu.
Ctená posl. snemovňa! Úpravu penzií
štvrej kategorie staropenzistov odo dňa 1. júla,
ako som sa už zmienil, s radosťou ví tam a prijímam,
avšak len s dodatkom, jestliže svoje penzie obdržia
i keď nie naraz, tedy aspoň postupne a zpätmo
od 1. januára 1933.
Rovnako tak žiadam, aby podrobená bola revízii
tiež penzijná záležitosť ostatných
osôb bez penzie, lebo chceme-li vybudovať obranu štátu,
túto obranu štátu môžeme vybudovať
a previesť len so spokojnými štátnymi
občanmi. (Potlesk poslanců krajinské křesť.
soc. strany.)
Místopředseda dr Markovič (zvoní):
Udeľujem slovo ďalšiemu rečníkovi,
p. posl. Krejčimu. (Předsednictví
se ujal předseda Malypetr.)
Posl. Krejči (německy): Vážené
dámy a pánové!
Německá soc. demokratická strana dá
tím raději svůj souhlas k předloženému
zákonu, neboť se od roku 1930 nepřetržitě
snažila pomoci pensistům t. zv. čtvrté
etapy k jejich právu. Pro nás jako německé
dělníky jest tento zákon v několika
směrech významný. Tím obdrží
asi 30.000-35.000 pensistů příjmy, které
jiní pensisté před nimi po delší
dobu již dostávají a jsou mezi těmito
35.000 lidé, kteří nyní budou bráti
na odpočivných požitcích přibližně
o 40 milionů Kč ročně více,
přibližně polovice zaměstnanců
a dělníků nižších tříd,
pensisté od dráhy, pošty a tabákové
režie. Čtvrtina jest vdov, které po léta
čekají na zvýšení svých
odpočivných požitků.
Rádi hlasujeme pro tento zákon, poněvadž
jest sociálně spravedlivý, nečiní
žádného rozdílu mezi příslušníky
toho neb onoho jazyka, poněvadž má velký
hospodářský význam a zároveň
také obsahuje určitou politickou účinnost.
Zákon jest pro svůj sociální obsah
pro nás důležitý, poněvadž
lidé, kteří desetiletou prací byli
činni pro stát a společnost, nyní
konečně obdrží požitky, na které
mají nárok na sklonku svého života.
Víme zcela určitě, že tato skutečnost
zároveň v sobě uzavírá hořké
jádro, ježto tímto zákonem, ostatně
všemi zákony o odpočivných požitcích,
bude zahrnuta jen část činných lidí
v našem státě. Největší
část musí se stále ještě
v době vystoupení z výrobního procesu
spokojiti s malými důchody anebo nedostane vůbec
nic. Desetitisíce lidí, kteří pracovali
30, 40 a 50 let, musí na sklonku svého života
živořiti pouliční žebrotou. Když
uznáváme bezpráví, jež bylo spácháno
na jedné části pensistů a nyní
se opět napravuje, pak se musíme také snažiti
jednou napraviti bezpráví, jež se páše
na lidech, kteří neobdrží přes
desetiletou tvrdou práci nic, aby svůj život
mohli spokojeně zakončiti.
Musíme vysloviti, že příliš staří,
když se tvořil zákon o sociálním
pojištění, jsou nuceni vésti člověka
nedůstojný život, poněvadž se stát
a společnost o ně doposud nestaraly v dostatečné
míře, a musíme zároveň poukázati
na to, že starobní zaopatření, které
s předloženým zákonem se staví
znovu do popředí úvahy, nemá jen sociální
a hospodářský význam, nýbrž
má také velký kulturní význam,
neboť jen úplné zaopatření lidí
vystupujících z výrobního procesu
osvobodí společnost konečně jednou
od potupy, kterou denně pociťujeme, když vidíme
ulice a domy, obzvláště v oblastech hospodářskou
krisí postižených, přelidněné
žebráky.
Ale ještě něčeho jiného jest
vzpomenouti v této souvislosti. Myslíme, že
s provedením čtvrté etapy pensistů
aspoň částečně by se mohlo
zabrániti t. zv. dvojímu zaměstnání
a právě my, kteří žijeme v německých
oblastech, víme, co znamená způsob dvojího
zaměstnání pro lidi venku. Víme, jaká
nálada se vzbuzuje mezi nezaměstnanými v
německém území, když stále
zase musejí zjišťovati, že lidé s
výslužným pro sebe požadují ještě
druhé zaměstnání a tím i druhý
výdělek, kdežto oni sami nemají často
více k živobytí než poukázku na
potraviny. Myslíme, že tím, že stát
plně učiní po právu pensistům
čtvrté etapy, zmizí část t.
zv. dvojích výdělkářů,
poněvadž nejvíce pensistů, kteří
se shánějí po druhém výdělku,
činí tak jen proto, že s výslužným,
které dostávají, nevystačí.
Tedy i s tohoto hlediska zdá se nám býti
předloha mimořádně důležitá.
Neboť dvojí zaměstnání nebéře
jen nezaměstnaným pracovní místo,
nýbrž jest to pro člověka v podniku
nebo v kanceláři nemilá a tísnivá
konkurence. Mimo to vzniká tímto dvojím výdělkářstvím
mezi nezaměstnanými a pensisty ovzduší,
jež se stává přímo nesnesitelné,
ovzduší, jež mnohokráte vede k úplné
duševní odloučenosti jednotlivých vrstev
dělnických.
Víme již, že ani tato osnova zákona nepřináší
s sebou vše, co pensisté čtvrté etapy
původně od zákona očekávali,
neboť zatím srážkami, které s sebou
přineslo snížení platů státním
zaměstnancům, nastalo zmenšení kdysi
očekávaného vyrovnání odpočivných
požitků. Víme také, že tímto
zákonem nebylo uskutečněno účinné
hospodářské opatření, neboť
zákon by mohl býti pro pensisty účinným
jen tehdy, kdyby zahrnul daleko větší okruh
lidí a kdyby hranice stáří byla podstatně
snížena. Hranice stáří pro pensisty
jest stále ještě příliš
vysoká. My bychom dnes při nynějším
stavu využívání jednotlivých
pracovních sil, jež se děje tak, jak jsme si
to před málo léty skoro nemohli ani představiti,
my bychom při vývoji techniky, kterou dnes zaznamenáváme,
a při výrobě na mnohém místě
při stejném počtu dělníků
mnohonásobně větší než to,
co se dříve vyrobilo, my bychom při racionalisaci
závodů, při typisaci výroby ve všech
hospodářských odvětvích dnes
velmi dobře vystačili, kdyby se hranice pro všechny
druhy odpočivných požitků snížila
na 50 let. Měli bychom pak stále ještě
do statek lidí ve výrobním procesu, aniž
by nastal nedostatek životních statků. My to
víme a můžeme při této příležitosti
na to poukázati, že vše, co činíme
v zákonodárném sboru, jsou jen slabá
pomocná opatření, aby se zabránilo
hromadné bídě, která nyní jest.
Jest skoro nepochopitelné pro všechny lidi, ať
jsou mimo výrobní proces nebo v něm, že
v době, kdy desetitisíce mladých silných
lidí nedostanou příležitost pracovati,
že v době, kdy dvacetiletí a dvadvacetiletí
neměli ještě příležitost
ve svém životě vydělati si ani bochník
chleba, že v takové době ještě
pořád 65letí a 70letí jsou v závodech,
dílnách a kancelářích.