Středa 29. dubna 1936

Místopředseda Mlčoch (zvoní): Dávám slovo dalšímu řečníku, jímž je pan kol. dr. Tiso.

Posl. dr Tiso: Slávna snemovňa!

Sotva môže byť politická strana v snadnejšom položení, keď má zaujať stanovisko k nejakej predloženej osnove zákona, ako je strana naša teraz, keď má vysloviť svoj súhlas k osnove zákona o obrane štátu. Tá základná téza nášho programu politického, že sme stranou národa slovenského a že národ slovenský štát Čechov a Slovákov považuje si za svoj štát, samozrejme že ukladá nám priamy rozkaz, aby sme k tejto osnove zákona zaujímali stanovisko kladné. Národ slovenský štát Čechov a Slovákov pokladá si za svoj a preto je prirodzené, že tento svoj štát si bráni a bude si ho brániť tak, ako si bráni i ten najprimitívnejší človek príbytok svoj, ochranu to svojho fyzického a rodinného života, tak ako si chráni robotník podstatu, z ktorej čerpá každodenný chlieb svoj, a tak, ako si chráni umelec, inteligent ten nástroj, s ktorým nástrojom narába, aby prejavoval a zvelaďoval svoje duševné schopnosti: tak si bráni národ slovenský svoj štát, v ktorom chce uplatňovať svoju národnú suverenitu.

Tá druhá základná téza nášho politického programu, že pri postupe politickom čerpáme smernice z katolíckej mravouky, ukladá nám zase znova ten príkaz, aby sme obranu štátu považovali za svoju povinnosť. Katolícka mravouka robí rozdiel medzi vojnou útočnou a obrannou. A vtedy, keď vojnu útočnú až na niektoré veľmi obmedzené prípady dovoľuje a pripúšťa, vojnu útočnú zatracuje. Vojnu obrannú nielen že pripúšťa, ale ju za priamu povinnosť každého toho človeka ukladá, ktorý sa tou mravoukou riadi. Druhý dôvod tedy, aby sme my ako politická strana národa slovenského, riadiacia sa podľa predpisov katolíckej mravouky, zaujímali kladné stanovisko k osnove zákona o obrane štátu.

Nič nie je tedy prirodzenejšieho pre nás každého ako obrana štátu. Ale preto a práve preto a na tomto základe domaháme sa potom obrany dôkladnej, obrany trvalej, a nielen tej obrany, ktorú má na mysli snáď väčšina našej verejnosti a verejnej mienky vtedy, keď túto osnovu zákona do ruky dostáva, totižto obrany v krajnej potrebe. A jestli my ako opozícia k tejto osnove zaujímajúc stanovisko vytýkame niečo, tak vytýkame v prvom rade to, že tak vážnemu predmetu, ako je obrana štátu, práve časom, kedy sa táto osnova zákona podáva, dáva sa príchuť tejto krajnej potreby a zabúda sa pri tom na založenie, potvrdenie a rozšírenie všetkých tých živlov a všetkých tých súčiastok tej trvalej a dôkladnej obrany štátu.

Čo pod týmto myslíme? Myslíme pod týmto veľmi vážnu vec, čo držíme si za svoju povinnosť pred touto verejnosťou snemovne a pred verejnosťou štátu našeho verejne pri tejto príležitosti prehlásiť. Pre krajnú potrebu - sme toho presvedčenia - nepotrebujeme zákona. Salus rei publicae suprema lex. Tam nečaká nikto, či je zákon alebo nie je zákon. Čo zodpovední a vedúci činitelia štátu držia v obrane štátu v krajnej potrebe za nútne, to sa bude robiť. (Posl. Sivák: A budú to aj Slováci!)

Tak je. Ale keď hovoríme o obrane štátu, tedy máme práve o tejto trvala ej a stálej obrane štátu hovoriť, a tu musíme pripomenúť nasledovné: Osnova táto mobilizuje a do služby obrany štátu zaťahuje všetkých, celý národ a všetky jeho sily. Musímíme však konštatovať, že vtedy, keď ešte i na odrazenie nespoľahlivých živlov pamätá, nemobilizuje osnova tento národ sám v jeho duchu a jeho povedomí. (Tak je!) A povedzme si úprimne, čo stojí všetka technická vystrojenosť bez tejto pohotovosti ducha a bez tejto sily povedomia? (Tak je! - Potlesk.) Veľká zodpovednosť obťažuje pred historiou nielen dnešnú, ale aj doterajšie vlády, že pre túto osnovu zákona nepripravily v plnej mobilizačnej pružnosti ducha a povedomie národa slovenského, aby tenže na republiku nepozeral len ako na trvalú nádej, lež ako na faktický orgán plného svojho národného života. (Tak je! - Potlesk.)

Výchova národa v relácii k štátnosti nemôže sa viesť na základe osobných alebo triednych hmotných výhod, ktoré nikdy nemôžu sa udeľovať v takej miere, aby ukojily, lebo čím viacej sa dáva, tým viacej sa žiada. Lež výchova národa v relácii k štátnosti diať sa môže len v ideologii národnej, v uplatnení, rozvinutí a vyžití sa svojho národného charakteru vo svojom štáte. Len rešpektovanie národa ako takého a uplatňovanie jeho práv v štátnom živote zachycuje celý národ. Nemôže toto nahradiť ani hladkanie jednotlivcov, ani favorizovanie jednej alebo druhej triedy, národ sa zachytí iba uznaním jeho bytnosti, že je, a uznaním jeho práva na to, aby štát, ktorý si pokladá za svoj, bol na jeho obraz stvorený a v jeho duchu vedený. A nič nezanedbaly naše vlády väčšmi ako túto výchovu národa, bezpodmienečne nutný to predpoklad dôkladnej obrany štátu. Tohoto dôkaz je aj stroskotanie nášho posledného vyjednávania s vládou. Ešte nie sme tak ďaleko od tohoto vyjednávania, aby ono nezaujímalo dostatočne širokú verejnosť a myslím i parlamentárne kruhy. O tomto pojednávaní preskakovaly všelijaké zprávy do verejnosti, ovšem zprávy obyčajne príliš prifarbené. Zprávy prehnané, so straníckou príchuťou podávané, ktoré obyčajne vyznely v tom, že s ľudovou stranou nie je možno sa dohodnúť na žiadnom vládnom programe a vládnom spoluúčinkovaní, lebo stavia nehorázne a hrozné podmienky a ide za hroznými chimérami a otázkami, na ktoré my pristúpiť nemôžeme. Ide o štát, hovorilo sa, ide nám o rozdvojenie jednotnosti štátu, žiadajú sa veci, ktoré páchnu dualizmom. Klade podmienky ľudová strana, ktorá chce rozdvojiť povedome jednotu národa, štátu, ide na základ, na korene existencie tohoto štátu. Na tomto podklade samozrejme nemôžeme sa s ľudovou stranou dohodnúť. A na čom sa zakladaly tie naše požiadavky a ako ďaleko išly? Zakladaly sa na tých základných tézach, na ktorých náš autonomistický program stojí, ktorý autonomistický program je štátom overený, ktorý autonomistický program, myslím - a sme presvedčení, preto ho hlásame - že je najsolidnejším základom trvalosti tohoto štátu a republiky. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.)

Išlo nám o to, aby sme dostali režim, nie jednotlivé strany tohoto štátu z tej bludnej uličky všelijakých teorií a aby sme sa postavili na reálny základ jestvovania dvoch národov (Tak je!), čím nijako nenaznačujeme rozbitie jednotnosti štátu, nijako neoslabujeme existenciu tohoto štátu, ale práve naopak, tým, že tomu slovenskému ľudu, ktorý ako rovnocenný činiteľ budoval si tento štát, dávame tú možnosť, aby sa smele hlásil k svojmu národu a aby mohol dávať tomu výraz i v zákonitých svojich prejavoch, aby ten ľud slovenský voľne dýchal a nemusel sa schovávať pod názov iný, ale mohol sa nazývať tak, ako ho Pán Boh stvoril. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.) Chceli sme, aby v štáte a štátnom živote plynula tá druhá podmienka a prirodzená vec, aby národ žijúci vo svojej reči právo svojej reči na celej čiare mohol uplatniť, veď je ona štátnou rečou. Nič iného nežiadame, iba to, čo je i v ústavnej listine zabezpečené, a žiadame len to, aby tá slovenčina nebola na milosť či nemilosť jednotlivcov na Slovensku odkázaná, aby to bolo ústavným spôsobom, režimom zabezpečené, že tá slovenčina sa musí uplatňovať vo škole a všetkých úradoch, v celej verejnosti štátnej. Nevieme, čo je v tom zasa nebezpečného v tomto ohľade a čo je tu, pravda, čo by ohrožovalo štát, čo by ohrožovalo jednotnosť, čo by ohrožovalo súdržnosť dvoch hlavných činiteľov, ktorí tento štát ako národný štát stvorili a založili. Pracovali sme tedy na tom, aby ten národ slovenský mohol vskutku povedať, ale nielen povedať, to tvrdím, lebo to nielen náš rozum diktuje, ale aby i citom sa mohol za tú tézu postaviť: to je náš štát, v ktorom vládne národ a v ktorom vládne slovenčina. (Tak je! - Potlesk.) Túto výchovu ducha ... (Výkřiky posl. Teplanského.) Pán kolega, ja som nechcel do tých podrobností ísť, ale rozoberme to.

Vy sa pamätáte na niektoré odpovedi vlády, na niektoré naše interpelácie, ako sme interpelovali, že máme prípady, a to časté, že pri súdoch, pri úradoch verejnej správy, pri finančných úradoch neuplatňuje sa slovenčina, a menovite máme ešte veľký kontingent našich škôl, kde slovensky sa ešte nevyučuje. (Výkřiky.) O dpusťte, na tieto interpelácie dostalo sa nám odpovedi od vlády, že toto sa neprotiví ústavnej listine ani rečovému zákonu, lebo vraj rečový zákon sa vzťahuje na verejné úrady, ale nie na školy. Škola nie je úrad, čím sa nám dostáva interpretácia zákona, že vláda a režim stojí na tom, že v škole nemá vládnuť slovenčina. Nemáme opravné prostriedky, aby sme niekoho donútili, aby sa vo škole slovensky vyučovalo. (Výkřiky.) Bolo to príliš ostré a príliš, by som povedal, háklivo vyzývavé, než by ktokoľvek sa mohol uspokojiť a položiť do archívu takéto odpovedi vlády vtedy, keď máme prípady, nie že ktosi sa nevie naučiť, ale že sa ktosi nechce naučiť slovensky. Dávam odpoveď, lebo mám v tomto prípade príležitosť zblízka skúmať tieto veci. Mám príležitosť videť ľudí, ktorí sú na Slovensku ani nie tak dlho a naučili sa krásne slovensky, a máme ľudí, ktorí sú tam 18 rokov a ktorí nechcú slovensky hovoriť. Uznám, že niekto nemá rečový talent, niekto sa to nemôže naučiť, i čo by chcel, nemôže. Priznám, ale keď sa stretne človek s nevôľou, keď sa stretne človek - nechcem povedať s provokáciou skoro takou, ktorej dával výraz pán viceprezident Podkarpatskej Rusi dr Mezník na učenej prednáške v Bratislave, kde vyzýval, že "pyšný, hrdý, povedomý Čech nebude úradovať ináč než česky i na Slovensku", ráčte uvážiť, ako je toto povážlivé a ako ďaleko to ide.

Autonomia je výchovou národa slovenského, aby v štáte tomto videl svoj štát, ktorým on vládne. Toto povedomie dáva každému Slovákovi, na koho sveruje vykonávanie štátnej moci. Toto povedomie utvrdzuje, keď vynáša z historie, že toto územie slovenskej krajiny je to, kde vládli vždy Slováci, že tento program je to, ku ktorému sa hlásili Slováci vždycky i pod maďarským režimom, že vtedy už vo spisoch našich vodcov, našich činovníkov domácich rýsoval sa význam "slovenské okolie", pre toto územie, na ktoré územie (Výkřiky.) autonomia chce pravomoc rozprestrieť a pravomoc nad ním do rúk slovenských dostať. Autonomia je tá výchova k štátotvornému mysleniu Slovákov keď klade a vštepuje do duší Slovákov to, že Slováci budovali si tento štát, tak naši slávni dejatelia v minminulosti, ako za hranicami i za vojny, budovali ho finančne a budovali ho i vojensky. (Výkřiky posl. Špačka.) Pardon, za štátnu jednotu ako i dnes. Program autonomistický nič nevnáša hlbšie do duše národa a každého Slováka, ako povedomie, že toto je jeho štát, do ktorého nebol pridelený, ako odmena pre neho, ako válečná korisť pre neho, ale že je rovnocenným s tým, ktorý snáď by si chcel namýšľať, že toto je jeho odmena, jeho válečná korisť. Túto výchovu národa prevádza autonomistický program s tým dôrazom (Výkřiky posl. Teplanského.), že nebol slovenský národ a žiadny Slovák pridelený k tomuto štátu a národu českému ako menej kultúrny ku vzdelanejšiemu, lebo autonomia sama sebou prizvukuje mu: i ty máš svoju kultúru a mal si svoju kultúru a preto si rovnocenným činiteľom na výstavbe národného štátu Československého. Na základe rovnocennosti reklamuje svoju suverenitu vo správnom území a kolektíva slovenského pod egidou spoločného národného štátu, ktorý nosí meno "československý", čo naznačuje, že to nemá byť nikdy splynutie dvoch národov, ale trvalé a up rimné spojenie vo spoločnom štáte.

Autonomia touto ideologiou vychováva mentalitu slovenského národa, aby v ňom potvrdila povedomie svojského štátu a tak prehlbovala a upevnila tie najhlbšie predpoklady obrany štátu. Preto môžeme a musíme v ňom videť najúčinnejšieho činiteľa brannosti štátu. Na druhej strane však musíme prehlásiť, že podlamuje brannosť národa a ohrožuje obranu štátu, kto podlamuje takúto výchovu povedomia národa.

Autonomia neni pre nás len púhym heslom, ktorého sa chytáme hlavne preto, lebo pôsobí snáď alebo snáď môže strhovať za sebou masu. Ona je účinným prostriedkom pestovania štátotvorného ducha v slovenskom národe. Preto pod týmto zorným uhlom pri tak historicky vážnej úlohe znova voláme: vyriešme slovenský problém, aby bol do obrany tohoto štátu zapnutý nielen hospodársky a technický život slovenského národa, ale i duch slovenského národa k tým intenzívnejšej obrane tohoto štátu.

Verní svojej programovej orientácii zaujímame hlavne stanovisko k osnove, lebo chceme dať štátu obranu a zabezpečenie jeho existencie. Ideme však ďalej a domáhame sa dokonalejšej obrany. Preto sa domáhame zákona, ktorý by mobilizoval mrmravnú silu národa. Potrebovali by sme pod týmto zorným uhlom pre náš verejný život zákon proti defetizmu, proti deštruktivizmu, proti mravnej dekadencii, ktorá bují rozličným spôsobom v tomto štáte a v našom národe. Vraždy, lúpeže, úbytok populačný, sú hrozné obžaloby systému, ktorý pod honosným menom osvety ide tak ďaleko, že ide i na korene obrany a jestvovania štátu.

Obrana štátu je tým efektívnejšia, čím vyššie stojí pojem štátu a čím menej pripustíme, aby sa pod rúškom štátu uplatňovaly úzke záujmy. Tým efektívnejšia je obrana štátu, čímviac necháme tento pojem obrany štátu na tom pôvodnom piedestalu, aby to bola vskutku len obrana štátu a pod týmto menom ovšem aby sa neusilovaly uplatniť rozličné záujmy stavovské, triedne, stranícke (Hlasy: Strana musí ustúpiť, keď sa jedná o štát!), ktoré by neprispely nijako k tomu, aby človek potom vskutku hľadel na to tak, že je to nútnosť, na ktorú aj najväčšie obeti musia byť prinášané, lebo tým podlamujeme ochotu u všetkých, ktorí sa začínajú potom vykrúcať, či je to potrebné práve v záujme štátu.

A keď sme pri tom, myslím, že vykonávateľ obrany štátu má byť vysoko postavený nad všelijaké úzke záujmy, a preto strana, v mene ktorej prehlašujeme kladné stanovisko k osnove zákona, drží si za povinnosť upozorniť nielen svoju verejnosť, ale i parlament: Stojíme ešte pred prevádzajúcim nariadením, ba myslím, že stojíme ešte bližšie, totiž pred hlasovaním o osnove zákona a jednotlivých paragrafoch; a tu pripomínam, že sú niektoré paragrafy, ktoré nemôžeme prijať za žiadnych okolností práve preto, že v nich vidíme sníženie pojmu obrany štátu na nízku úroveň obrany rozličných iných záujmov. Je to menovite § 19, ktorý hovorí o označení nespoľahlivých elementov a ktorý dáva toto právo a povinnosť okresným úradom prvej inštancie našej verejnej správy. Dovoľte, neviem, neznám natoľko pomery v Čechách, ale mám ich česť poznať na Slovensku; a nič nám neni tak proti vôli a nič nás nepopudzuje tak k odporu, ako práve táto okolnosť, že sa takáto veľmi vážna vec dáva do rúk najnižšej inštancie. (Hlasy: Spolitizovanej!) Predbiehate mi, áno, prvá inštancia verejnej správy na Slovensku je spolitizovaná nadmieru, ba až nebezpečne a dávať tejto spolitizovanej inštancii takéto právo, to je priamo ohrožovanie obrany štátu. Veľactená snemovňa, pýtate sa snáď po dokladoch a menách? Vedeli by sme spomínať prípadov koľkokoľvek, naše interpelácie o tom hovoria. Verejnosť už bola zunovaná sťažovaním si, a iba malé články v novinách tomu dávajú ešte výraz. Prvé inštancie okresných úradov stoja mnohorázy pod miestnymi činiteľmi tak úzkeho horizontu, že nad osobnú zášť, nad osobný záujem a nad úzky rodinný kruh nič iného na tomto svete nevidia, a jestli oni s tohoto hľadiska posudzuj ú verejné udalosti a majú potom možnosť na slabých okresných náčelníkoch uplatňovať stranícke mocenské vlivy, vieme si predstaviť, čo z toho bude. Vedel by som zo svojho vlastného pôsobišťa mená, udalosti a prípady donášať, ktoré sa staly. Pripomínam len veci, ktoré som po známych pribinovských oslavách tu, v parlamente, priklincoval, keď som povedal: Vybrali si 9 statočných mešťanov podľa tohoto: Ten zastupuje úrad starostenský, na ten by som sa chcel ja dostať, dáme ho zavreť. Ten druhý má postavenie v živnostenskom spoločenstve ako tajomník, to je dobrý chlebíček, na to by som ja reflektoval - dáme ho zavreť. Ten má zase takúto pozíciu, to by som zase já rád dostal, keď to nejde inak, dáme ho zavreť. Veľactená snemovňa, to nie je ojedinelý prípad, tento prípad, ktorý sa odohráva pred našimi vlastnými očami, dáva potom aj kľúč k porozumeniu všelijakých iných udalostí, ktoré sa na Slovensku tak širokko odohraly.

Keď sme hlasovali za zákon o reforme správy, vtedy sme chceli vybudovať pevnú prvú inštanciu, aby na nej sedel okresný náčelník, ktorý si je povedomý toho: Mám tu rozhodovať a som za to zodpovedný. (Hlasy: Je známy prípad, že bolo okresnému náčelníkovi pohrozené, keď nevybaví vec, že ho nechajú preložiť!) Bohužiaľ, práve politické vlivy, práve tieto politické delikty a pre tieto domáce machle a mafie, ktoré sa v každom sebamenšom mestečku uplatňujú pod patronanciou vysokých politických činiteľov, znemožnily, aby okresní náčelníci trúfali si rozhodovať a miesto nich rozhodujú živly mimo úradu, ktoré naliehajú potom rozličným spôsobom na rozhodovanie úradov. Myslím, že sa nenajde v tejto snemovni ani jeden člen, ktorý by chcel dať do rúk tak vážnu vec, ako je rozhodovanie o tom, že kto je spoľahlivý či nespoľahlivý. Vo výbore pri prej ednávaní známeho návrhu zákona o špionáži nikto z našej strany neprihlásil sa o slovo, lebo o špionoch nemáme ani slova; nechceme o špionoch hovoriť, špioni zaslúžia najprísnejší trest. Neprihlásili sme sa o slovo k tejto predlohe, lebo to držíme za samosrejmú vec a nehovoríme k tejto veci. Ale teraz, keď o štátnej spoľahlivosti alebo nespoľahlivosti sa má rozhodovať, my, ktorí máme toľko trpkých skúseností, čo sa pod rúškom spoľahlivosti a nespoľahlivosti na Slovensku deje, koľko ľudí našich bolo pozbavené chleba alebo stratili existenciu a keď sú odstrkovaní od voľnejšieho dýchania alebo uplatnenia sa na chlebovej existencii a podstate práve len preto, že ich ktosi zaviedol do katastru nespoľahlivých. Na príklad jedná sa o železničiara. Ide sa za tým k riaditeľstvu železníc: "Prečo ste označili tohoto za nespoľahlivého, prečo musel byť reštringovaný, prečo musí byť predčasne daný do penzie?" V riaditeľstve odpovedia: "Prosím, my o tom nevieme. My to dostávame z krajinského úradu." Ide sa na krajinský úrad, horko-ťažko sa príde k príslušnému referentovi, ktorý nejaký ten kataster má, nejaký návrh, nie-li rozkaz, a na akých základoch sa to robí, a horko-ťažko sa dozvedá, že je tu čosi naznačené. Ajhľa, ako sa nespoľahlivosť scvrkne; to ale ľuďom sa bere existencia a chlieb. To myslím, že, pánovia moji, to verejné povedomie, silné povedomie národa v týchto jednotlivcoch nebude posilňovať.

Preto naša strana sa domáha teraz, keď zaujmeme kladné stanovisko k zákonu, aby sa natoľko zákon zmenil a napravil, keď sa má dávať klasifikácia o spoľahlivosti a nespoľahlivosti, nech sa to koncentruje do jednej ruky, aby odpovednosť táto bola koncentrovaná, aby táto odpovednosť nebola roztriedená na 72 okresných náčelníkov na Slovensku. Lebo vtedy sa odpovie veľmi ľahko pri jednom prípade: To je ojedinelý prípad, to ten a ten okresný náčelník spravil na svoj vrub. Ale na druhej strane zasa je to isté, že roztrháva sa odpovednosť na 72 čiastok a tak vidíme, že tu vlastne niet žiadnej odpovednosti. Sme za to, kto je nespoľahlivý voči štátu, ten nemá práva od toho štátu na obranu a možnosť, aby sa uplatňoval. Ale nech je ktosi za to odpovedný a nech sa koncentruje táto zodpovednosť - keď ináč nie, aspoň v krajinskom prezidentovi, aby ju znášal na svojej hlave a bol si toho vedomý, aby sa to konalo objektívne a aby sme nevystavovali našich ľudí takýmto perzekúciám a straníckym malicherným prenasledovaniam.

Osnova o obrane štátu zakladá sa už na určitých predpokladoch riadeného hospodárstva, ktoré už teraz trvajú. Riadi sa za t. zv. riadené hospodárstvo a samozrejme na základnu túto sa stavia a pracuje s tými orgánmi toho riadeného hospodárstva. Dovoľte, zasa jeden moment, kde poukážeme na to, ako môže tento zákon zasa slúžiť straníckym záujmom a ako môže byť zasa zneužívané na malicherné stranícke chútky riadené hospodárstvo v mene obrany štátu.

Tu je obilný monopol. Ráčte si dať predložiť, veľactená snemovňa, mená činiteľov, ktorí obilný monopol, v tomto páde súčiastku obrany štátu, majú v rukách. A nielen to si dajte predložiť, kto to má teraz v rukách, ale kto sa bráni tomu, aby toho činiteľa obrany štátu, obilný monopol, nedostal prípadne čo len čiastočne, i druhý do rúk, iba len patentovaní obilní monopolisti. Máme tu zasa skutočnosť, že táto osnova zákona v rukách stranícky prepiateho, stranícky podráždeného človeka bude ubíjať existenciu mnohých pod titulom obrany štátu. Vyhnúť tomu, zabezpečiť to, aby to riadené hospodárstvo nezostávalo v tak obmedzených a stranícky iba jednostranne pribarvených rukách. (Tak je!) Ako slúžia obrane štátu všetky sily národa, tak majú byť zapnutí všetci do tých ustanovizní, ktorí tomu štátu počas potreby hospodárske potreby dávajú. (Hlasy: Priznávať práva!) Priznávať práva. Stal sa prípad so mnou. Som v tom šťastlivom položení, že môžem o svoj ich skúsenostiach hovoriť.

V mojom okrese roľníci naliehali na mňa: Založme si roľnícke skladištné družstvo. Ja som vymáhal požiadavku roľníkov, žiadnych špekulantov, žiadnych ad hoc roľníkov, ale roľníkov, ktorí otcovizne a dedovizne obrábali a chcú obrábať i v budúcnosti svoje role. Z ústredného družstva v Bratislave som si vyžiadal stanovy toho družstva roľníckeho a som išiel ako činiteľ na miesta, kde sa také veci družstevné vybavujú. Ústredné družstvo vydalo mi stanovy vzorcové a ja som na základe týchto ústredným družstvom vystavených vzorných stanov založil roľnícke skladištné družstvo, aby sa tí roľníci mohli domáhať, že pri monopole dôchodok za to obilie dostanú oni a nemusí ísť do vrecák cudzích. Celkom prirodzená vec, kto by sa nad tým zastavil? Ale čo sa stalo? Ústredné družstvo rozumne - schvaľujem - vyžiadalo si od tohoto roľníckeho družstva novo založeného, že musí byť hneď pri zakladaní upísané a k dispozícii aspoň 300.000 Kč podielový kapitál. Skoro by som povedal: Vypisujem súbeh, ktoré družstvá sa s tým kapitálom založily. Ale naše roľnícke družstvo vyhovelo tomu, sohnalo a postavilo k dispozícii 300tisícový kapitál podielový a čakali sme rozhodnutie ústredného družstva, vrcholného a jedinečného orgánu družstevného na Slovensku. Keď už bolo po tejto stránke skladištné družstvo zabezpečené, dostali sme od ústredného družstva odpoveď: Prijali sme vás za člena, vaše členstvo ovšem je závislé, či vás prijme a uzná za člena i Sväz hospodárskych družstiev. Čakali sme dlho odpoveď, že i Sväz hospodárskych družstiev nás prijme za člena, keďže vyhovujeme podmienkam; stanovy podľa toho schválené, všetko, register krajského súdu v Trenčíne nás zaznačil, všetko hotové, a Sväz hospodárskych družstiev v Bratislave nám odpovedal: "Vo smysle stanov, paragrafu toho a toho, nemôžeme vás prijať za člena. Stanovy nás neviažu k tomu, aby sme dôvody povedali." Keďže nám toto riaditeľstvo sdelilo, ja som sa podľa platných stanov tohoto Sväzu hospodárskych družstiev odvolal na správu, keďže podľa stanov len správa má odpovedať, nie riaditeľstvo. Nedostali sme vôbec odpoveď. A družstvo je a tuto vidíte, ako je to s tou nebezpečnou autonomiou. My sme sa s týmto naším družstvom, ktoré nám nechceli uznať v Bratislave, prihlásili do Prahy, do Unie československých družstiev a fungujeme ako takéto. (Posl. Špaček: Tak Čechúní jsou vám dobří! - Veselost.) Len na znázornenie a na dôkaz toho, ako všetky tie predpoklady, na ktoré sa osnova tohoto zákona opiera, pod titulom obrany štátu môžu byť zzneužívané a na aké všelijaké ciele môžu byť upravené, a preto myslím, že žiadny činiteľ parlamentu, ktorý tú obranu štátu vážne bere, nedovolí, aby sa tento zákon mohol tak zneužívať a aby obyvateľstvo mohlo byť pod titulom obrany štátu hnané do straníckych sfér a zneužívané k obohacovaniu straníckemu. (Potlesk.)


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP