Místopředseda Mlčoch (zvoní):
Dávám slovo dalšímu řečníku,
jímž je pan kol. dr. Tiso.
Posl. dr Tiso: Slávna snemovňa!
Sotva môže byť politická strana v snadnejšom
položení, keď má zaujať stanovisko
k nejakej predloženej osnove zákona, ako je strana
naša teraz, keď má vysloviť svoj súhlas
k osnove zákona o obrane štátu. Tá základná
téza nášho programu politického, že
sme stranou národa slovenského a že národ
slovenský štát Čechov a Slovákov
považuje si za svoj štát, samozrejme že
ukladá nám priamy rozkaz, aby sme k tejto osnove
zákona zaujímali stanovisko kladné. Národ
slovenský štát Čechov a Slovákov
pokladá si za svoj a preto je prirodzené, že
tento svoj štát si bráni a bude si ho brániť
tak, ako si bráni i ten najprimitívnejší
človek príbytok svoj, ochranu to svojho fyzického
a rodinného života, tak ako si chráni robotník
podstatu, z ktorej čerpá každodenný
chlieb svoj, a tak, ako si chráni umelec, inteligent ten
nástroj, s ktorým nástrojom narába,
aby prejavoval a zvelaďoval svoje duševné schopnosti:
tak si bráni národ slovenský svoj štát,
v ktorom chce uplatňovať svoju národnú
suverenitu.
Tá druhá základná téza nášho
politického programu, že pri postupe politickom čerpáme
smernice z katolíckej mravouky, ukladá nám
zase znova ten príkaz, aby sme obranu štátu
považovali za svoju povinnosť. Katolícka mravouka
robí rozdiel medzi vojnou útočnou a obrannou.
A vtedy, keď vojnu útočnú až na
niektoré veľmi obmedzené prípady dovoľuje
a pripúšťa, vojnu útočnú
zatracuje. Vojnu obrannú nielen že pripúšťa,
ale ju za priamu povinnosť každého toho človeka
ukladá, ktorý sa tou mravoukou riadi. Druhý
dôvod tedy, aby sme my ako politická strana národa
slovenského, riadiacia sa podľa predpisov katolíckej
mravouky, zaujímali kladné stanovisko k osnove zákona
o obrane štátu.
Nič nie je tedy prirodzenejšieho pre nás každého
ako obrana štátu. Ale preto a práve preto a
na tomto základe domaháme sa potom obrany dôkladnej,
obrany trvalej, a nielen tej obrany, ktorú má na
mysli snáď väčšina našej verejnosti
a verejnej mienky vtedy, keď túto osnovu zákona
do ruky dostáva, totižto obrany v krajnej potrebe.
A jestli my ako opozícia k tejto osnove zaujímajúc
stanovisko vytýkame niečo, tak vytýkame v
prvom rade to, že tak vážnemu predmetu, ako je
obrana štátu, práve časom, kedy sa táto
osnova zákona podáva, dáva sa príchuť
tejto krajnej potreby a zabúda sa pri tom na založenie,
potvrdenie a rozšírenie všetkých tých
živlov a všetkých tých súčiastok
tej trvalej a dôkladnej obrany štátu.
Čo pod týmto myslíme? Myslíme pod
týmto veľmi vážnu vec, čo držíme
si za svoju povinnosť pred touto verejnosťou snemovne
a pred verejnosťou štátu našeho verejne
pri tejto príležitosti prehlásiť. Pre
krajnú potrebu - sme toho presvedčenia - nepotrebujeme
zákona. Salus rei publicae suprema lex. Tam nečaká
nikto, či je zákon alebo nie je zákon. Čo
zodpovední a vedúci činitelia štátu
držia v obrane štátu v krajnej potrebe za nútne,
to sa bude robiť. (Posl. Sivák: A budú to
aj Slováci!)
Tak je. Ale keď hovoríme o obrane štátu,
tedy máme práve o tejto trvala ej a stálej
obrane štátu hovoriť, a tu musíme pripomenúť
nasledovné: Osnova táto mobilizuje a do služby
obrany štátu zaťahuje všetkých, celý
národ a všetky jeho sily. Musímíme však
konštatovať, že vtedy, keď ešte i na
odrazenie nespoľahlivých živlov pamätá,
nemobilizuje osnova tento národ sám v jeho duchu
a jeho povedomí. (Tak je!) A povedzme si úprimne,
čo stojí všetka technická vystrojenosť
bez tejto pohotovosti ducha a bez tejto sily povedomia? (Tak
je! - Potlesk.) Veľká zodpovednosť
obťažuje pred historiou nielen dnešnú, ale
aj doterajšie vlády, že pre túto osnovu
zákona nepripravily v plnej mobilizačnej pružnosti
ducha a povedomie národa slovenského, aby tenže
na republiku nepozeral len ako na trvalú nádej,
lež ako na faktický orgán plného svojho
národného života. (Tak je! - Potlesk.)
Výchova národa v relácii k štátnosti
nemôže sa viesť na základe osobných
alebo triednych hmotných výhod, ktoré nikdy
nemôžu sa udeľovať v takej miere, aby ukojily,
lebo čím viacej sa dáva, tým viacej
sa žiada. Lež výchova národa v relácii
k štátnosti diať sa môže len v ideologii
národnej, v uplatnení, rozvinutí a vyžití
sa svojho národného charakteru vo svojom štáte.
Len rešpektovanie národa ako takého a uplatňovanie
jeho práv v štátnom živote zachycuje celý
národ. Nemôže toto nahradiť ani hladkanie
jednotlivcov, ani favorizovanie jednej alebo druhej triedy, národ
sa zachytí iba uznaním jeho bytnosti, že je,
a uznaním jeho práva na to, aby štát,
ktorý si pokladá za svoj, bol na jeho obraz stvorený
a v jeho duchu vedený. A nič nezanedbaly naše
vlády väčšmi ako túto výchovu
národa, bezpodmienečne nutný to predpoklad
dôkladnej obrany štátu. Tohoto dôkaz je
aj stroskotanie nášho posledného vyjednávania
s vládou. Ešte nie sme tak ďaleko od tohoto vyjednávania,
aby ono nezaujímalo dostatočne širokú
verejnosť a myslím i parlamentárne kruhy. O
tomto pojednávaní preskakovaly všelijaké
zprávy do verejnosti, ovšem zprávy obyčajne
príliš prifarbené. Zprávy prehnané,
so straníckou príchuťou podávané,
ktoré obyčajne vyznely v tom, že s ľudovou
stranou nie je možno sa dohodnúť na žiadnom
vládnom programe a vládnom spoluúčinkovaní,
lebo stavia nehorázne a hrozné podmienky a ide za
hroznými chimérami a otázkami, na ktoré
my pristúpiť nemôžeme. Ide o štát,
hovorilo sa, ide nám o rozdvojenie jednotnosti štátu,
žiadajú sa veci, ktoré páchnu dualizmom.
Klade podmienky ľudová strana, ktorá chce rozdvojiť
povedome jednotu národa, štátu, ide na základ,
na korene existencie tohoto štátu. Na tomto podklade
samozrejme nemôžeme sa s ľudovou stranou dohodnúť.
A na čom sa zakladaly tie naše požiadavky a ako
ďaleko išly? Zakladaly sa na tých základných
tézach, na ktorých náš autonomistický
program stojí, ktorý autonomistický program
je štátom overený, ktorý autonomistický
program, myslím - a sme presvedčení, preto
ho hlásame - že je najsolidnejším základom
trvalosti tohoto štátu a republiky. (Potlesk poslanců
slovenské strany ľudové.)
Išlo nám o to, aby sme dostali režim, nie jednotlivé
strany tohoto štátu z tej bludnej uličky všelijakých
teorií a aby sme sa postavili na reálny základ
jestvovania dvoch národov (Tak je!), čím
nijako nenaznačujeme rozbitie jednotnosti štátu,
nijako neoslabujeme existenciu tohoto štátu, ale práve
naopak, tým, že tomu slovenskému ľudu,
ktorý ako rovnocenný činiteľ budoval
si tento štát, dávame tú možnosť,
aby sa smele hlásil k svojmu národu a aby mohol
dávať tomu výraz i v zákonitých
svojich prejavoch, aby ten ľud slovenský voľne
dýchal a nemusel sa schovávať pod názov
iný, ale mohol sa nazývať tak, ako ho Pán
Boh stvoril. (Potlesk poslanců slovenské strany
ľudové.) Chceli sme, aby v štáte a
štátnom živote plynula tá druhá
podmienka a prirodzená vec, aby národ žijúci
vo svojej reči právo svojej reči na celej
čiare mohol uplatniť, veď je ona štátnou
rečou. Nič iného nežiadame, iba to,
čo je i v ústavnej listine zabezpečené,
a žiadame len to, aby tá slovenčina nebola
na milosť či nemilosť jednotlivcov na Slovensku
odkázaná, aby to bolo ústavným spôsobom,
režimom zabezpečené, že tá slovenčina
sa musí uplatňovať vo škole a všetkých
úradoch, v celej verejnosti štátnej. Nevieme,
čo je v tom zasa nebezpečného v tomto ohľade
a čo je tu, pravda, čo by ohrožovalo štát,
čo by ohrožovalo jednotnosť, čo by ohrožovalo
súdržnosť dvoch hlavných činiteľov,
ktorí tento štát ako národný
štát stvorili a založili. Pracovali sme tedy
na tom, aby ten národ slovenský mohol vskutku povedať,
ale nielen povedať, to tvrdím, lebo to nielen náš
rozum diktuje, ale aby i citom sa mohol za tú tézu
postaviť: to je náš štát, v ktorom
vládne národ a v ktorom vládne slovenčina.
(Tak je! - Potlesk.) Túto výchovu
ducha ... (Výkřiky posl. Teplanského.)
Pán kolega, ja som nechcel do tých podrobností
ísť, ale rozoberme to.
Vy sa pamätáte na niektoré odpovedi vlády,
na niektoré naše interpelácie, ako sme interpelovali,
že máme prípady, a to časté,
že pri súdoch, pri úradoch verejnej správy,
pri finančných úradoch neuplatňuje
sa slovenčina, a menovite máme ešte veľký
kontingent našich škôl, kde slovensky sa ešte
nevyučuje. (Výkřiky.) O dpusťte,
na tieto interpelácie dostalo sa nám odpovedi od
vlády, že toto sa neprotiví ústavnej
listine ani rečovému zákonu, lebo vraj rečový
zákon sa vzťahuje na verejné úrady,
ale nie na školy. Škola nie je úrad, čím
sa nám dostáva interpretácia zákona,
že vláda a režim stojí na tom, že
v škole nemá vládnuť slovenčina.
Nemáme opravné prostriedky, aby sme niekoho donútili,
aby sa vo škole slovensky vyučovalo. (Výkřiky.)
Bolo to príliš ostré a príliš,
by som povedal, háklivo vyzývavé, než
by ktokoľvek sa mohol uspokojiť a položiť
do archívu takéto odpovedi vlády vtedy, keď
máme prípady, nie že ktosi sa nevie naučiť,
ale že sa ktosi nechce naučiť slovensky. Dávam
odpoveď, lebo mám v tomto prípade príležitosť
zblízka skúmať tieto veci. Mám príležitosť
videť ľudí, ktorí sú na Slovensku
ani nie tak dlho a naučili sa krásne slovensky,
a máme ľudí, ktorí sú tam 18
rokov a ktorí nechcú slovensky hovoriť. Uznám,
že niekto nemá rečový talent, niekto
sa to nemôže naučiť, i čo by chcel,
nemôže. Priznám, ale keď sa stretne človek
s nevôľou, keď sa stretne človek - nechcem
povedať s provokáciou skoro takou, ktorej dával
výraz pán viceprezident Podkarpatskej Rusi dr Mezník
na učenej prednáške v Bratislave, kde vyzýval,
že "pyšný, hrdý, povedomý
Čech nebude úradovať ináč než
česky i na Slovensku", ráčte uvážiť,
ako je toto povážlivé a ako ďaleko to
ide.
Autonomia je výchovou národa slovenského,
aby v štáte tomto videl svoj štát, ktorým
on vládne. Toto povedomie dáva každému
Slovákovi, na koho sveruje vykonávanie štátnej
moci. Toto povedomie utvrdzuje, keď vynáša z
historie, že toto územie slovenskej krajiny je to,
kde vládli vždy Slováci, že tento program
je to, ku ktorému sa hlásili Slováci vždycky
i pod maďarským režimom, že vtedy už
vo spisoch našich vodcov, našich činovníkov
domácich rýsoval sa význam "slovenské
okolie", pre toto územie, na ktoré územie
(Výkřiky.) autonomia chce pravomoc rozprestrieť
a pravomoc nad ním do rúk slovenských dostať.
Autonomia je tá výchova k štátotvornému
mysleniu Slovákov keď klade a vštepuje do duší
Slovákov to, že Slováci budovali si tento štát,
tak naši slávni dejatelia v minminulosti, ako za hranicami
i za vojny, budovali ho finančne a budovali ho i vojensky.
(Výkřiky posl. Špačka.) Pardon,
za štátnu jednotu ako i dnes. Program autonomistický
nič nevnáša hlbšie do duše národa
a každého Slováka, ako povedomie, že toto
je jeho štát, do ktorého nebol pridelený,
ako odmena pre neho, ako válečná korisť
pre neho, ale že je rovnocenným s tým, ktorý
snáď by si chcel namýšľať, že
toto je jeho odmena, jeho válečná korisť.
Túto výchovu národa prevádza autonomistický
program s tým dôrazom (Výkřiky posl.
Teplanského.), že nebol slovenský národ
a žiadny Slovák pridelený k tomuto štátu
a národu českému ako menej kultúrny
ku vzdelanejšiemu, lebo autonomia sama sebou prizvukuje mu:
i ty máš svoju kultúru a mal si svoju kultúru
a preto si rovnocenným činiteľom na výstavbe
národného štátu Československého.
Na základe rovnocennosti reklamuje svoju suverenitu vo
správnom území a kolektíva slovenského
pod egidou spoločného národného štátu,
ktorý nosí meno "československý",
čo naznačuje, že to nemá byť nikdy
splynutie dvoch národov, ale trvalé a up rimné
spojenie vo spoločnom štáte.
Autonomia touto ideologiou vychováva mentalitu slovenského
národa, aby v ňom potvrdila povedomie svojského
štátu a tak prehlbovala a upevnila tie najhlbšie
predpoklady obrany štátu. Preto môžeme
a musíme v ňom videť najúčinnejšieho
činiteľa brannosti štátu. Na druhej strane
však musíme prehlásiť, že podlamuje
brannosť národa a ohrožuje obranu štátu,
kto podlamuje takúto výchovu povedomia národa.
Autonomia neni pre nás len púhym heslom, ktorého
sa chytáme hlavne preto, lebo pôsobí snáď
alebo snáď môže strhovať za sebou
masu. Ona je účinným prostriedkom pestovania
štátotvorného ducha v slovenskom národe.
Preto pod týmto zorným uhlom pri tak historicky
vážnej úlohe znova voláme: vyriešme
slovenský problém, aby bol do obrany tohoto štátu
zapnutý nielen hospodársky a technický život
slovenského národa, ale i duch slovenského
národa k tým intenzívnejšej obrane tohoto
štátu.
Verní svojej programovej orientácii zaujímame
hlavne stanovisko k osnove, lebo chceme dať štátu
obranu a zabezpečenie jeho existencie. Ideme však
ďalej a domáhame sa dokonalejšej obrany. Preto
sa domáhame zákona, ktorý by mobilizoval
mrmravnú silu národa. Potrebovali by sme pod týmto
zorným uhlom pre náš verejný život
zákon proti defetizmu, proti deštruktivizmu, proti
mravnej dekadencii, ktorá bují rozličným
spôsobom v tomto štáte a v našom národe.
Vraždy, lúpeže, úbytok populačný,
sú hrozné obžaloby systému, ktorý
pod honosným menom osvety ide tak ďaleko, že
ide i na korene obrany a jestvovania štátu.
Obrana štátu je tým efektívnejšia,
čím vyššie stojí pojem štátu
a čím menej pripustíme, aby sa pod rúškom
štátu uplatňovaly úzke záujmy.
Tým efektívnejšia je obrana štátu,
čímviac necháme tento pojem obrany štátu
na tom pôvodnom piedestalu, aby to bola vskutku len obrana
štátu a pod týmto menom ovšem aby sa neusilovaly
uplatniť rozličné záujmy stavovské,
triedne, stranícke (Hlasy: Strana musí ustúpiť,
keď sa jedná o štát!), ktoré
by neprispely nijako k tomu, aby človek potom vskutku hľadel
na to tak, že je to nútnosť, na ktorú
aj najväčšie obeti musia byť prinášané,
lebo tým podlamujeme ochotu u všetkých, ktorí
sa začínajú potom vykrúcať, či
je to potrebné práve v záujme štátu.
A keď sme pri tom, myslím, že vykonávateľ
obrany štátu má byť vysoko postavený
nad všelijaké úzke záujmy, a preto strana,
v mene ktorej prehlašujeme kladné stanovisko k osnove
zákona, drží si za povinnosť upozorniť
nielen svoju verejnosť, ale i parlament: Stojíme ešte
pred prevádzajúcim nariadením, ba myslím,
že stojíme ešte bližšie, totiž
pred hlasovaním o osnove zákona a jednotlivých
paragrafoch; a tu pripomínam, že sú niektoré
paragrafy, ktoré nemôžeme prijať za žiadnych
okolností práve preto, že v nich vidíme
sníženie pojmu obrany štátu na nízku
úroveň obrany rozličných iných
záujmov. Je to menovite § 19, ktorý hovorí
o označení nespoľahlivých elementov
a ktorý dáva toto právo a povinnosť
okresným úradom prvej inštancie našej
verejnej správy. Dovoľte, neviem, neznám natoľko
pomery v Čechách, ale mám ich česť
poznať na Slovensku; a nič nám neni tak proti
vôli a nič nás nepopudzuje tak k odporu, ako
práve táto okolnosť, že sa takáto
veľmi vážna vec dáva do rúk najnižšej
inštancie. (Hlasy: Spolitizovanej!) Predbiehate mi,
áno, prvá inštancia verejnej správy
na Slovensku je spolitizovaná nadmieru, ba až nebezpečne
a dávať tejto spolitizovanej inštancii takéto
právo, to je priamo ohrožovanie obrany štátu.
Veľactená snemovňa, pýtate sa snáď
po dokladoch a menách? Vedeli by sme spomínať
prípadov koľkokoľvek, naše interpelácie
o tom hovoria. Verejnosť už bola zunovaná sťažovaním
si, a iba malé články v novinách tomu
dávajú ešte výraz. Prvé inštancie
okresných úradov stoja mnohorázy pod miestnymi
činiteľmi tak úzkeho horizontu, že nad
osobnú zášť, nad osobný záujem
a nad úzky rodinný kruh nič iného
na tomto svete nevidia, a jestli oni s tohoto hľadiska posudzuj
ú verejné udalosti a majú potom možnosť
na slabých okresných náčelníkoch
uplatňovať stranícke mocenské vlivy,
vieme si predstaviť, čo z toho bude. Vedel by som
zo svojho vlastného pôsobišťa mená,
udalosti a prípady donášať, ktoré
sa staly. Pripomínam len veci, ktoré som po známych
pribinovských oslavách tu, v parlamente, priklincoval,
keď som povedal: Vybrali si 9 statočných mešťanov
podľa tohoto: Ten zastupuje úrad starostenský,
na ten by som sa chcel ja dostať, dáme ho zavreť.
Ten druhý má postavenie v živnostenskom spoločenstve
ako tajomník, to je dobrý chlebíček,
na to by som ja reflektoval - dáme ho zavreť. Ten
má zase takúto pozíciu, to by som zase já
rád dostal, keď to nejde inak, dáme ho zavreť.
Veľactená snemovňa, to nie je ojedinelý
prípad, tento prípad, ktorý sa odohráva
pred našimi vlastnými očami, dáva potom
aj kľúč k porozumeniu všelijakých
iných udalostí, ktoré sa na Slovensku tak
širokko odohraly.
Keď sme hlasovali za zákon o reforme správy,
vtedy sme chceli vybudovať pevnú prvú inštanciu,
aby na nej sedel okresný náčelník,
ktorý si je povedomý toho: Mám tu rozhodovať
a som za to zodpovedný. (Hlasy: Je známy prípad,
že bolo okresnému náčelníkovi
pohrozené, keď nevybaví vec, že ho nechajú
preložiť!) Bohužiaľ, práve politické
vlivy, práve tieto politické delikty a pre tieto
domáce machle a mafie, ktoré sa v každom sebamenšom
mestečku uplatňujú pod patronanciou vysokých
politických činiteľov, znemožnily, aby
okresní náčelníci trúfali si
rozhodovať a miesto nich rozhodujú živly mimo
úradu, ktoré naliehajú potom rozličným
spôsobom na rozhodovanie úradov. Myslím, že
sa nenajde v tejto snemovni ani jeden člen, ktorý
by chcel dať do rúk tak vážnu vec, ako
je rozhodovanie o tom, že kto je spoľahlivý či
nespoľahlivý. Vo výbore pri prej ednávaní
známeho návrhu zákona o špionáži
nikto z našej strany neprihlásil sa o slovo, lebo
o špionoch nemáme ani slova; nechceme o špionoch
hovoriť, špioni zaslúžia najprísnejší
trest. Neprihlásili sme sa o slovo k tejto predlohe, lebo
to držíme za samosrejmú vec a nehovoríme
k tejto veci. Ale teraz, keď o štátnej spoľahlivosti
alebo nespoľahlivosti sa má rozhodovať, my, ktorí
máme toľko trpkých skúseností,
čo sa pod rúškom spoľahlivosti a nespoľahlivosti
na Slovensku deje, koľko ľudí našich bolo
pozbavené chleba alebo stratili existenciu a keď sú
odstrkovaní od voľnejšieho dýchania alebo
uplatnenia sa na chlebovej existencii a podstate práve
len preto, že ich ktosi zaviedol do katastru nespoľahlivých.
Na príklad jedná sa o železničiara.
Ide sa za tým k riaditeľstvu železníc:
"Prečo ste označili tohoto za nespoľahlivého,
prečo musel byť reštringovaný, prečo
musí byť predčasne daný do penzie?"
V riaditeľstve odpovedia: "Prosím, my o tom nevieme.
My to dostávame z krajinského úradu."
Ide sa na krajinský úrad, horko-ťažko
sa príde k príslušnému referentovi,
ktorý nejaký ten kataster má, nejaký
návrh, nie-li rozkaz, a na akých základoch
sa to robí, a horko-ťažko sa dozvedá,
že je tu čosi naznačené. Ajhľa,
ako sa nespoľahlivosť scvrkne; to ale ľuďom
sa bere existencia a chlieb. To myslím, že, pánovia
moji, to verejné povedomie, silné povedomie národa
v týchto jednotlivcoch nebude posilňovať.
Preto naša strana sa domáha teraz, keď zaujmeme
kladné stanovisko k zákonu, aby sa natoľko
zákon zmenil a napravil, keď sa má dávať
klasifikácia o spoľahlivosti a nespoľahlivosti,
nech sa to koncentruje do jednej ruky, aby odpovednosť táto
bola koncentrovaná, aby táto odpovednosť nebola
roztriedená na 72 okresných náčelníkov
na Slovensku. Lebo vtedy sa odpovie veľmi ľahko pri
jednom prípade: To je ojedinelý prípad, to
ten a ten okresný náčelník spravil
na svoj vrub. Ale na druhej strane zasa je to isté, že
roztrháva sa odpovednosť na 72 čiastok a tak
vidíme, že tu vlastne niet žiadnej odpovednosti.
Sme za to, kto je nespoľahlivý voči štátu,
ten nemá práva od toho štátu na obranu
a možnosť, aby sa uplatňoval. Ale nech je ktosi
za to odpovedný a nech sa koncentruje táto zodpovednosť
- keď ináč nie, aspoň v krajinskom prezidentovi,
aby ju znášal na svojej hlave a bol si toho vedomý,
aby sa to konalo objektívne a aby sme nevystavovali našich
ľudí takýmto perzekúciám a straníckym
malicherným prenasledovaniam.
Osnova o obrane štátu zakladá sa už na
určitých predpokladoch riadeného hospodárstva,
ktoré už teraz trvajú. Riadi sa za t. zv. riadené
hospodárstvo a samozrejme na základnu túto
sa stavia a pracuje s tými orgánmi toho riadeného
hospodárstva. Dovoľte, zasa jeden moment, kde poukážeme
na to, ako môže tento zákon zasa slúžiť
straníckym záujmom a ako môže byť
zasa zneužívané na malicherné stranícke
chútky riadené hospodárstvo v mene obrany
štátu.
Tu je obilný monopol. Ráčte si dať predložiť,
veľactená snemovňa, mená činiteľov,
ktorí obilný monopol, v tomto páde súčiastku
obrany štátu, majú v rukách. A nielen
to si dajte predložiť, kto to má teraz v rukách,
ale kto sa bráni tomu, aby toho činiteľa obrany
štátu, obilný monopol, nedostal prípadne
čo len čiastočne, i druhý do rúk,
iba len patentovaní obilní monopolisti. Máme
tu zasa skutočnosť, že táto osnova zákona
v rukách stranícky prepiateho, stranícky
podráždeného človeka bude ubíjať
existenciu mnohých pod titulom obrany štátu.
Vyhnúť tomu, zabezpečiť to, aby to riadené
hospodárstvo nezostávalo v tak obmedzených
a stranícky iba jednostranne pribarvených rukách.
(Tak je!) Ako slúžia obrane štátu
všetky sily národa, tak majú byť zapnutí
všetci do tých ustanovizní, ktorí tomu
štátu počas potreby hospodárske potreby
dávajú. (Hlasy: Priznávať práva!)
Priznávať práva. Stal sa prípad
so mnou. Som v tom šťastlivom položení,
že môžem o svoj ich skúsenostiach hovoriť.
V mojom okrese roľníci naliehali na mňa: Založme
si roľnícke skladištné družstvo.
Ja som vymáhal požiadavku roľníkov, žiadnych
špekulantov, žiadnych ad hoc roľníkov, ale
roľníkov, ktorí otcovizne a dedovizne obrábali
a chcú obrábať i v budúcnosti svoje
role. Z ústredného družstva v Bratislave som
si vyžiadal stanovy toho družstva roľníckeho
a som išiel ako činiteľ na miesta, kde sa také
veci družstevné vybavujú. Ústredné
družstvo vydalo mi stanovy vzorcové a ja som na základe
týchto ústredným družstvom vystavených
vzorných stanov založil roľnícke skladištné
družstvo, aby sa tí roľníci mohli domáhať,
že pri monopole dôchodok za to obilie dostanú
oni a nemusí ísť do vrecák cudzích.
Celkom prirodzená vec, kto by sa nad tým zastavil?
Ale čo sa stalo? Ústredné družstvo rozumne
- schvaľujem - vyžiadalo si od tohoto roľníckeho
družstva novo založeného, že musí
byť hneď pri zakladaní upísané
a k dispozícii aspoň 300.000 Kč podielový
kapitál. Skoro by som povedal: Vypisujem súbeh,
ktoré družstvá sa s tým kapitálom
založily. Ale naše roľnícke družstvo
vyhovelo tomu, sohnalo a postavilo k dispozícii 300tisícový
kapitál podielový a čakali sme rozhodnutie
ústredného družstva, vrcholného a jedinečného
orgánu družstevného na Slovensku. Keď
už bolo po tejto stránke skladištné družstvo
zabezpečené, dostali sme od ústredného
družstva odpoveď: Prijali sme vás za člena,
vaše členstvo ovšem je závislé,
či vás prijme a uzná za člena i Sväz
hospodárskych družstiev. Čakali sme dlho odpoveď,
že i Sväz hospodárskych družstiev nás
prijme za člena, keďže vyhovujeme podmienkam;
stanovy podľa toho schválené, všetko,
register krajského súdu v Trenčíne
nás zaznačil, všetko hotové, a Sväz
hospodárskych družstiev v Bratislave nám odpovedal:
"Vo smysle stanov, paragrafu toho a toho, nemôžeme
vás prijať za člena. Stanovy nás neviažu
k tomu, aby sme dôvody povedali." Keďže nám
toto riaditeľstvo sdelilo, ja som sa podľa platných
stanov tohoto Sväzu hospodárskych družstiev odvolal
na správu, keďže podľa stanov len správa
má odpovedať, nie riaditeľstvo. Nedostali sme
vôbec odpoveď. A družstvo je a tuto vidíte,
ako je to s tou nebezpečnou autonomiou. My sme sa s týmto
naším družstvom, ktoré nám nechceli
uznať v Bratislave, prihlásili do Prahy, do Unie československých
družstiev a fungujeme ako takéto. (Posl. Špaček:
Tak Čechúní jsou vám dobří!
- Veselost.) Len na znázornenie a na dôkaz
toho, ako všetky tie predpoklady, na ktoré sa osnova
tohoto zákona opiera, pod titulom obrany štátu
môžu byť zzneužívané a na aké
všelijaké ciele môžu byť upravené,
a preto myslím, že žiadny činiteľ
parlamentu, ktorý tú obranu štátu vážne
bere, nedovolí, aby sa tento zákon mohol tak zneužívať
a aby obyvateľstvo mohlo byť pod titulom obrany štátu
hnané do straníckych sfér a zneužívané
k obohacovaniu straníckemu. (Potlesk.)