Posl. Kopasz: Slávna snemovňa! Použijúc príležitosti pojednávania štátneho rozpočtu na rok 1936, chcem poukázať na vady a nedostatky zákona č. 142 z r. 1920 a tiež ďalších nariadení. Tento zákon, keď bol v tom čase robený, bol síce nedostatočný, ale válečný poškodenci ho predsa s vďakou kvitovali, že bol uskutočnený a že fakticky sa o válečných poškodencoch hneď na začiatku samostatnosti začalo jednať, to je starať sa o nich. Rátajúc s tým, že vady zákona, ktoré nebudú vyhovovať, sa s času na čas opravia.

Dnes po 15 rokoch vidíme z praxe, že tento zákon válečným poškodencom už nevyhovuje a že je treba buď tento doplniť alebo nový vypracovať, ktorý by vyhovoval v dnešnej dobe.

Vidíme to najlepšie v nasledovných paragrafoch: Na pr. v §§ 2 a 4 o príjmovej hranici. Máme 4 hranice príjmové: pre samostatných, nesamostatných, pre trafikantov a pre štátnych zamestnancov. Vtedy sa počítalo s tým, že keď bude blahobyt, bude málo tých, ktorí budú odkázaní na podporu, takže rozpočet nebude zaťažený, keďže ľudia budú pracovať a nebudú odkázaní na podporu. Dnes ale vidíme ohromnú nezamestnanosť. Tí váleční poškodenci, ktorí v r. 1920 boli zamestnaní, sú dnes takmer všetci bez zamestnania. Dnes nemajú zdraví ľudia žiadneho zamestnania, kto by teda vzal dnes do práce válečného poškodenca, ako menej cennú silu.

To je jedna otázka. Iná ožehavá sú §§ 13 a 14. § 13 jedná o tom, že keď válečný invalid zomre nie na vadu, na ktorú bol uznaný invalidom, tak sa pozostalým podpora nedá. Chcem poukázať, že ako vypadá v praxi, keď invalid zomre na vadu, ktorá dľa lekára nesúvisí s jeho válečnou invaliditou. Tuchina Ondrej z Krásnej Vsi, ktorý bol ranený na obličaji - ztrata časti chrupu a polovica dolnej končatiny - nemohol teda dobre žuvať a dobre jesť, zomrel. Dľa ošetrujúceho lekára zomrel na zánet pľúc. Podpora sa pozostalým nevypláca, ač práve vo výmere doslovne stojí: V posledných rokoch pre uvedenú vadu jedol len tekuté jedlá. Trpel teda podvýživou a bol preto náchylný k zapáleniu pľúc.

Musí byť každému laikovi známe, že menovaný, keď by sa bol mohol riadne stravovať, tak by nebol býval náchylný k chorobe, na ktorú zomrel. Na to je treba pri takýchto prípadoch vziať zreteľ a pozostalým podporu priznať.

§ 14 pripúšťa, keď válečný invalid nezomrel na vadu, na ktorú bol uznaný invalidom, že pozostalým môže byť podpora vyplatená v dohode s ministerstvem financií. Posledné roky so strany ministerstva financií sa ale takéto svolenie nikedy nedáva, ba mám prípady, že keď už mala vdova priznaný dôchod, prv, než by jej tento vyplatili, žiadali od nej rôzne doklady, len aby sa tento vyplácať nemusel. Zakiaľ žil válečný invalid, nuž podporu dostáva, akonáhle zomrel, tak od manželky sa už mimo iných dokladov vyžadovalo i osvedčenie o štátnom občianstve.

Keď už konečne má dosiahnuť štátneho občianstva, tak len pod tou podmienkou, že sa musí vzdať podpory, ak že chce, aby toto obdržala. Používa sa ku tomu starého maďarského zákona z r. 1879. Keďže sa už tento zákon užíva, tak nech je odhliadnuté aspoň pri válečných poškodencoch od tej klauzule, že osvedčenie dostanú len pod podmienkou, že sa vzdajú podpory.

Denne vidíme, že sa peniaze vyhadzujú na rôzne zbytočné veci, prečo by sa nemohlo pomôcť tým niekoľko ľuďom, ktorí nemajú žiadaného štátneho občianstva. Tým štát nebude chudobnejší, ale poškodenci, ktorým sa pomohlo, budú spomínať, ako sa o nich postaral.

Máme tu potom § 19, konkubinát. Staly sa prípady, že na pr. 75ročný starček býval u jednej válečnej vdovy asi 40ročnej. Výmer dostala: Žijete v spoločnej domácnosti s XY, podporu vám na tú dobu zastavujeme. Máme v republike spústu vdov po rôznych hodnostároch, ktoré dostávajú veľmi slušné penzie, a nikomu ani nenapadne sa ich opýtať, že s kým žijú v spoločnej domácnosti. Je predsa nad slnce jasnejšie, že válečná vdova so 75 Kč, čo dostáva mesačne, nemôže byť živá a musí pracovať tak, ako sa jej to dá.

Konečne máme najväčšiu vadu v §e 29, ktorý znie, že válečný invalid môže žiadať zhoršenie zdravotného stavu v dobe 10ročnej od doručenia prvého výmeru priznávajúceho podporu. 10 rokov už minulo a choroba sa válečným poškodencom čím ďalej tým väčšmi zhoršuje. Dnes máme už niekoľko sto invalidov, ktorým by sa aspoň čiastočne mohlo pomôcť predlžením tohoto paragrafu.

Ochota na predlženie §u 29 je v každom ministerstve, ktoré má čo do tohoto hovoriť, jedine v ministerstve financií sa sedí na tomto a majú tam stále ešte nejaké pripomienky ku tomuto.

Uvediem niekoľko príkladov, abych presvedčil slávnu snemovňu, že je opravdu ožehave zapotrebí predlženie tohoto paragrafu. Na pr.: Klimek Karol, Nemecká, má 33 a 1/3% invalidity. Po 10 rokoch mu musela byť noha amputovaná. Bosák Štefan, Dlhé Pole, má 50%. Po 10 rokoch musí mu byť noha amputovaná. Somogyi Alexander, Hulvinky, má 55%. Po 10 rokoch musela mu byť noha amputovaná. Gembický Eduard, Zlatná pri Lučenci, má 55%. Po 10 rokóch musela mu byť noha amputovaná. Žilka Jozef, Kúty, má 20%. Leží už niekoľko rokov bezmocne na posteli. Mohol by som ich uviesť desiatky, s ktorými sa denne stretávam, alebo mi je hlásia. Sú to opravdoví chudáci, ktorým sa ovšem dá pomôcť jedine predlžením už spomenutého paragrafu.

Naproti tomu ale je § 26, ktorý znie, že zemský úrad môže kedykoľvek predvolať válečného invalidu na revíznu prehliadku. Tomuto procentá môžu byť snížené a akonáhle sa mu procentá snížila, od tej doby ihneď sa mu i podpora snižuje.

Malé zlepšenie sa stalo v roku 1930, a síce zákonom č. 133, ktorým sa zvýšila podpora vyše 85% válečným invalidom o 100%, vdovám vyše 55ročným na 142 Kč mesačne.

Akonáhle vstúpil do života tento zákon, ihneď sa začaly robiť zázraky. Referenti zemských úradov začali sa prehrabovať v spisoch ťažkých invalidov a týchto volali na revízne prehliadky, takže malé procento týchto ostalo na výške 85%. Šmahom sa im braly procentá. Keď by táto prax bola pokračovala i naďalej, nuž dnes by sme neboli mali ani na vzorku 85% invalidu. Nedbajúc na to, že títo už boli pred tým niekoľkokráť na prehliadke a že 85% boli už aspoň 20 rokov. Po revíznej prehliadke sa ale ich práceschopnosť zvýšila šmahom, takže ku prehliadke išiel válečný invalid ako 85%, ale odtiaľ už išiel len 80 až 84%.

Nie som lekárom, ale musí mi to každý potvrdiť, že je ťažko odhadnúť i tomu najlepšiemu špecialistovi na jedno procento. A staly sa i takéto prípady, že 85% invalid dostal pri revíznej prehliadke 80 až 84%. Moc by snaď bolo takých medzi vami, ktorí by ste povedali, no, veď sa mu krivda nestala, dostal len o jedno, prípadne o päť procentov menej. To je pravda, ale to znamená pre toho chudáka 360 Kč menej mesačnej podpory.

Aby sa nepovedalo, že to môže byť pravda, ale nemusí byť, tak i tu uvediem niekoľko markantných prípadov. Kovalčík Ján, Košice, mal stále 85% invalidity. V roku 1931 bol predvolaný na lekársku prehliadku a dostal 80%. Je mlynársky pomocník. Koller Peter, Biskupice pri Dunaji, mal 75%, pri revíznej prehliadke dostal 33 a 1/3%. Galoš Ľudevít, Tekovské Šarluhy, mal 85%. Na revíznej prehliadke v Nových Zámkoch dostal 75%. Odvolal sa, ale odvolania už nemohol dočkať, lebo medzitým zomrel. Jesenský Juraj, Dolné Jaseno, mal od prvopočiatku, ako sa len domov vrátil zo svetovej vojny, 85%. Na revíznej prehliadke dostal 80%. A mohol by som ich menovať do nekonečna.

Vypadá to tak, ako keď by niekto mal z toho radosť, že môže ešte do väčšej biedy doniesť už i tak ubiednených válečných invalidov. Alebo snáď pracovala tajná ruka ešte v panskej koalícii a nijako mu to neišlo do hlavy, že tvorcom tohoto zákona bol soc. demokratický posl. dr. Czech? Možná, že i jedno i druhé.

Stále sa vykrikuje a nadáva na válečných poškodencov, že koľko peňazí sa už na týchto vyhodilo. Nebude škodiť, keď oboznámim slávnu snemovňu o počte válečných poškodencov. V roku 1922 bolo prihlásených 750 tisíc, dnes ich je prihlásených výše miliona. R. 1922 dostávalo podporu výše 600 tisíc, koncom roku 1934 dostávalo podporu len 246.533.

Chcem tiež poukázať na výdaje na týchto, tak uvediem rozdiel pred 10 rokami a teraz. R. 1925 bolo prelíminované vyše 533 milionov Kč a na rok 1936 je len 319,478.000 Kč, teda menej o vyše 213 milionov Kč. Pri tom nesmieme zabudnúť, že máme už asi 20.000 poválečných poškodencov, ktorí utrpeli nejaké zranenie alebo ochoreli. Títo sú všetci počítaní ako obete svetovej vojny.

V r. 1922 bolo vydané vládne nariadenie č. 363, dľa ktorého si mohol válečný invalid podporu skapitalizovať. Mienené to bolo preto, aby si invalid, ktorý sa chcel osamostatniť, mohol nakúpiť potrebné zariadenie. Toto nariadenie bolo mienené tiež dobre, ale prax ukázala opak toho. Dnes je už len malá čiastka tých, ktorí dostali kapitalizáciu, ktorí si touto pomohli, ostatní prišli o všetko, lebo zkapitalizovaná podpora nestačila a bolo treba ešte mimo tejto vypožičať si buď na zemičku alebo na domček, prišli o všetko a dnes sú úplnými žobrákmi. Zapotreba by bolo, aby sa toto nariadenie zmenilo takým spôsobom, žeby invalidi, ktorí obdržali kapitálizáciu a prišli na nivoč nie z vlastnej viny, dostávali znovu od prihlásenia sa podporu. Štát na to nedoplatil, ba môžem tvrdiť, ušetril, a to tým sposôbom, že invalidom bola vyplatená podpora len základná, kdežto drahotný prídavok nedostali vyplatený a ani sa im nevypláca.

V poslednom období parlamentu klub soc. dem. strany v čele s posl. Neumeistrom podal návrh zákona tlač 2971, dľa ktorého by sa válečným poškodencom aspoň čiastočne pomohlo. Ale parlament bol rozpustený. Prišly nové volby a klubu soc. demokratickému sa dostalo názvu, že je demagog. Hovorilo sa, že vraj podal demagogický návrh. Je to demagogické, keď sa navrhovalo, aby 20% válečný invalid dostával denne na miesto 1.50 3 Kč? Alebo válečná vdova na miesto 2.50 5 Kč? Sirota na miesto 50 Kč mesačne 75 Kč? Po prípade starý pozostalý rodič, ktorý ztratil vo svetovej vojne svojho živiteľa syna, ba až 2-3, aby dostával mesačne 75 Kč na miesto 50 Kč?

Váleční poškodenci považujú za demagogiu to nadávanie, tie intervencie a interpelácie, ktoré podávajú rôzne politické strany. Keď ale je tu dobrý úmysel, tak nič neprekáža tomu, ak chcete opravdu válečným poškodencom pomáhať, aby ste si ten návrh, ktorý ste pred voľbami označili za demagogický, osvojili a za tento hlasovali.

Slávna snemovňa! Stále hovoríme, že musíme mať dobrú brannosť. Kedže túto chceme dosiahnuť, tak musíme sa postarať v prvom rade o obeti svetovej vojny! Pán minister nár. obrany túto otázku pochopil, keď na manifestačnom sjazde legionárov dňa 6. júla v závere svojho prejavu prehlásil: "Keď brannosť do budúcna, teda riadna pečlivosť o obeti tej brannosti minulej, o obeti svetovej vojny!" Tak si to predstavujeme i my váleční poškodenci.

Inak ale chápe túto vec pán notár z Turej Lúky. Zaiste nevediac, čo má robiť od horlivosti, a snáď aby dokázal, že je pánom a to sa stane, čo on bude chceť, tak ihneď po voľbách niekoľko týždňov sa mu rozležalo v hlave, že kto ako volil pri posledných voľbách, a nakoľko váleční invalidi volili viac dvojku, než bolo treba, dal svolať obecné zastupiteľstvo a dal usniesť, komu patrí podpora a komu nie. Myslím a som presvedčený, že tí váleční poškodenci, čo podporu dostávajú, sú už dosť prehliadnutí na rôznych lekárskych prehliadkach a akže majetkove si lepšie stoja, tak od toho sú berné správy a tiež nie pán notár. On má jedine len tú povinnosť, keď sa vál. poškodencovi doručuje podpora, aby potvrdil totožnosť, že menovaný žije, a nie, ako on to urobil, že poukázky nechcel potvrdzovať, až len vtedy, keď sme zakročili na patričných úradoch, ktoré ho potom poučili o jeho povinnosti.

Končím a prehlašujem znova: Válečným poškodencom treba najrýchlejšie pomôcť. V prvom rade je treba, aby § 29 bol predlžený. Nadávalo sa nám do demagogov a hovorilo sa tiež, že váleční poškodenci patria k jednej strane. Nie! Tomu neni tak! Váleční poškodenci nepatria jednej strane, títo patria celému národu, ktorého je svätou povinnosťou sa o týchto i riadne postarať! (Potlesk.)

Místopředseda Taub (zvoní): Přerušuji projednávání tohoto odstavce, jakož i pořadu této schůze.

podle §u 2, odst. 2 jedn. řádu udělil předseda: na dnešní den posl. dr. Kellnerovi, Obrlikovi, Hollubemu, inž. Lischkovi, Nepomuckému, Ivákovi; na dnešní a zítřejší den posl. Vallo, Klimentovi, Klímovi, inž. Peschkovi; na týden posl. dr. Neuwirthovi.

nemocí posl. Śliwka, dr. Köllner.

Do výboru iniciativního vyslal klub poslanců "Sudetendeutsche und Karpathendeutsche Partei" posl. Nemetze za posl. inž. Peschku.

ve schůzi, konané dne 9. prosince 1935, přikázány k řádnému projednání návrhy:

Výboru ústavně-právnímu tisky 89, 90, 198.

Výborům ústavně-právnímu a rozpočtovému tisk 183.

Výboru zemědělskému tisky 107, 138, 187 až 189.

Výborům zemědělskému a rozpočtovému tisky 91, 92, 114, 118, 129, 132, 191, 192.

Výborům zemědělskému, rozpočtovému a ústavně-právnímu tisk 190.

Výborům zemědělskému a ústavně-právnímu tisk 137.

Výborům zemědělskému a živn.obchodnímu tisk 193.

Výboru soc.-politickému tisky 104, 106, 197.

Výborům soc.-politickému, ústavně-právnímu a rozpočtovému tisk 113.

Výborům soc.-politickému, živn.-obchodnímu a rozpočtovému tisky 117, 130.

Výborům soc.-politickému a rozpočtovému tisky 144 až 146, 148, 184.

Výborům techn.-dopravnímu a soc.-politickému tisk 112.

Výborům techn.-dopravnímu a rozpočtovému tisky 122, 194.

Výboru brannému tisk 115.

Výborům brannému a ústavněprávnímu tisk 136.

Výborům brannému a soc.-politickému tisk 116.

Výboru živn.-obchodnímu tisk 131.

Výborům živn.-obchodnímu a rozpočtovému tisk 123.

Výboru rozpočtovému tisky 124, 195, 196.

Výborům kulturnímu a rozpočtovému tisky 134, 135.

Místopředseda Taub sdělil, že se předsednictvo usneslo, aby se příští schůze konala v úterý dne 10. prosince t. r. v 9 hod. dopol. s

Nevyřízené odstavce pořadu této schůze.

Schůze skončena v 8 hod. 25 min. večer.