Veľmi zaujímavý je presun percentuelný jednotlivých složiek v celkových stavebných nákladoch: kým r. 1914, pred válkou, robil podiel stavebných hmôt a remeselných prác 54.9% a podiel mzdy stavebného robotníctva 45.1%, je pomer r. 1933 takmer práve opačný u mzdy 53.1% a u stavebných hmôt 46.9%.

Posledná skupina rozpočtu - služba štátneho dlhu - má menšiu potrebu o 299 miliónov Kč. Prírastok za posledný rok o 2 miliardy 390 miliónov Kč, úhrnná výška zadĺženia 38.736 mil. Kč a potreba na úrok a úmor vo výške 1.697 mil., t. j. 22% celého rozpočtu, vyžadujú, myslím, istý interval v ďalšom zadlžovaní. A tu, pánovia, keď človek je v zahraničí, s hrdosťou musí jedno povedať, že Československá republika je solventný štát, že svoje záväzky platí na deň a hodinu. To ovšem tiež pozdvihlo náš prestíž.

Deflácia nie je pojem statický, znamená pohyb, boj, dynamiku Tiež náš deflačný rozpočet na r. 1934 neznamená kľud, vyrovnanie. Naopak, jeho prijatie snemovňou znamená akcept zmenky vystavenej vládou, v ktorej sa zaviazala splniť program, vytýčený v rozpočtovej debate v súvislosti a na podklade tohoto rozpočtu. Videli sme, že rozhodnosť vlády na poli straníckopolitickom mala plodný úspech. Tým väčšie je jej obligo a naša zodpovednosť, keď ide o chlieb a existenciu 15 mil. obyvateľov našej republiky, ktorých odriekanie a obeti tento deflačný rozpočet umožnily.

Prichádzam, slávny senát, k druhej časti svojho referátu, síce ku vzťahom nášho rozpočtu k svetovému hospodárstvu. Čo sú najväčšie a najožehavejšie problémy predovšetkým? Je to hospodárska Malá dohoda o ktorej sa bude čoskoro vyjednávať v Prahe. My vieme, že už bola porada v tomto ohľade v Belehrade. Dľa môjho názoru najväčší a najkonkrétnejší úspech by sa mal dosiahnuť predovšetkým na - poli dopravníctva, spojením všetkých spoločností na Dunaji, vybudovaním veľkého prístavu internacionálneho v Galaci, kde by sme mohli na more a do Levantu. My musíme prísť na more. Ináč vo svetovom hospodárstve to ide ako šialený kaleidoskop, staré pojmy sa rútia, vidíme ohromné zúfalé pokusy na likvidáciu krízy. Čo počína Mussolini, čo počína Hitler, čo robí Roosevelt a čo robí Stalin? Jediná Amerika si môže dovoliť veľké pokusy, experimenty. Je to kontinent skoro autarkný, sám pre seba a zaujímavý je problém Rooseveltov ako nedávno konštatoval, že naša úloha neleží v otváraní alebo exploatácii nových pokladov pôdy alebo vo výrobe nových statkov. Ide o ten o mnoho triezvejší a menej teatrálny čin spravovať už jestvujúce pomôcky a podniky obnovovať zahraničné trhy pre naše prebytočné výrobky, riešiť problém pod spotreby alebo výrobu spotrebe prispôsobiť, rozdeliť stejnomerne jestvujúce bohatstvo a stávajúci hospodársky aparát postaviť do služby pospolitosti.

U nás v Európe, slávny senát, najmä vo strednej Európe, vidíme blokádu valút a devíz, každý deň nám donáša nové prekvapenie. Vieme kde sa zastaví dolár, aké budú jeho vzťahy s funtom, alebo južno-americké valuty? Vidíme, že staré a bohaté štáty sa viac a viac uzavierajú. Najlepšie to vidíme na Francii. Čo ide, čo bude? Je to formálne stredovek. Vieme, že je to nová ideológia, ktorá ide svetom a hlboko v dušiach sa rodí nová Európa, nový svet. S ťažkou bolesťou sledujeme boj o krízu Spoločnosti národov. Aké nádeje sa niekedy viazaly k tomuto orgánu! Ovšem tam boly vždy dvojaké skupiny štátov, jedna, ktorá bola zas jedna ktorá chcela v každom ohľade torpédovať. Úfajme, že to sa nestane. Jednotlivé štáty, ako my, vyzerajú forinálne ako obležané pevnosti, kde je všetko racionalizované. Vidíme stále preskupovanie mocenských pomerov. Keby sme mali niekoľko takých Richelieuov! Stojíme v chaose, všetko sa kolísa a nevieme, čo donesie zajtra. Osudný otáznik je Nemecko. Politicky sme zčasti obklopení nepriateľmi, tí agresívne idú na nás, chcú nás prepadnúť ako vlci z lesa. Zo všetkých strán vidíme nekľud a tento nekľud prechádza potom i na náš ľud Tu vidíme revizionizmus Bethlena v Londýne a tu vidíme, žiaľbohu, zradcu ako je Jehlicska. Ale však Beneš výtečne im odpovedal na Slovensku a skutočne som rád, že bol tak dobre prijatý.

Nech mi bude dovolené iste i menom štátotvorných strán, odpusťte, že som o to neprosil, vysloviť vrelú vďaku jeho excelencii ministrovi Titulescovi. Jeho slová v Košiciach galvanizovaly Slovensko a celú republiku. Bolo to až patetické, keď pri odchode z Košíc citoval, že sa cíti ako doma a že ľutuje, že nevie po slovensky, keď prízvukoval spojeneckú vernosť, ktorú mu tiež vrelo zachovávame. Preto privolávam i s tohoto významného miesta ako generálny zpravodaj tohoto rozpočtu náš najsrdečnejší pozdrav. (Výborně!) A čo mám povedať o návšteve ministra Paul Boncoura, ktorú nám hodlá urobiť? Nemusím prízvukovať, ako sa jej tešíme a ako starého priateľa našej republiky s otvoreným náručím prijmeme. Vidíme zo všetkého, slávny senát, že ešte jestvujú aj sily dobra ktoré sa sbiehajú konsolidujú, aby previedly a zachovaly organizáciu mieru. A to je dobré, to nám dobre padne po tej krvavej satire odzbrojovacej konferencie. Veď zaujímavé je, že tam sa už apelovalo na všetky, aj najvyššie mocnosti. Dobre ráčite vedeť, že sám Henderson, bývalý sociálny demokrat, požiadal tých biskupov evanjelickej cirkvi anglikánskej, aby sa modlili za mier.

Kde sa podela tá stabilita, kde sa podela tá kalkulácia v národohospodárskom ohľade? Dnes je to všetko špekulácia, a najsmutnejšie pri všetkom je, slávny senát, že ten špekulačný kapitál ešte vždy viacej zarába ako pracovný. A to je smutný zjav a proti tomu treba bojovať v každom ohľade.

O exporte som už pred tým hovoril. Vidíme, ako nás tlačí ten Japan. Len v krátkosti buď mi dovolené jeden príklad doniesť. My s našou vyspelou tradíciou a mechanikou sme vstave 60 kusový servise urobiť za 25 Kč, a Japan ten istý dodáva za 9 Kč. Nedávno prišla jedna veľká váza sem, videl som ju za 17 Kč franco bord Amsterdam. Naši odborníci v Epiagu pravili, že len barva na túto vázu by stála 19 Kč.

Vážení pánovia, príčiny sú všeobecne známe, do toho sa nebudem púšťať, len v krátkosti jedno štatistické dátum, že vývoz Japanu behom jedného roka do Ameriky sa zväčšil o 219%. Toto sú ohromné zjavy, proti ktorým človek tu skutočne niekedy bezmocne stojí. My sa vieme chrániť naším povoľovacím riadením, ale naše odbytové trhy v zahraničí v každom ohľade odpadajú.

Keď človek číta tie rozdielne analýzy ohľadom krízy a jej nápravy, hlava sa mu zatočí. Vedátori zúrivo bojujú jeden proti druhému a v hospodárskych theoriách panuje neslýchaný chaos. Skutočne pravdu má náš pán prezident Masaryk, keď hovorí, že nie hospodárstvo, ale národohospodári a finančníci zlyhali. Veľké plány splaskly, nové sa rodia, svet je potrhaný na kusy a londýnska konferencia mala trpkú príchuť. Tvoria sa regionálne bloky a Ottawa započínala. Ako som spomenul, 118.000 kusov živého dobytka zdivočelo. Chyba je v organizácii. Na jednom boku hlad, milióny umierajú, a na druhom boku sa páli pšenica. Kde sme to v tej civilizácii, v tej kultúre srdca a človečenstva, v tom humanizme, čo tak často na všetky strany spomíname?

Sombart celkom správne povedal, že víťazi vojny sú barevné národy. Preč je hegemónia Európy, tá už sa viacej nenavráti. A všeobecne počuť dnes volanie po jasných myšlienkach na jednej strane, po silných skutkoch na druhej strane. Nikto nevie si poradiť, nejestvuje jednotnosť ani v theorii, ani v praxi. Schacht v Berlíne hovorí, že kapitál sa nedá rozmnožiť výlučne rozmnožením peňazí, že musí byť vydobytý prácou a usporený. Ale i to treba poznamenať, že kapitál nesmie byť vlastným účelom a nesmie úplne opanovať ľudí, čo, žiaľbohu, ešte vždy vidíme. A už tie kritiky veľkých zahraničných novín i o tak významných ľuďoch, ako je generálny guvernér anglickej banky! Je neuveriteľné, keď hovorí, že sama anglická banka nevie, aký program má postaviť, a že Montagu Norman sa priznal, že jeho dielo nie je ničím iným než radom omylov. Na to povedal Shaw, že medzi finančníkmi je len jeden veľký muž a tým je Montagu Norman, ktorý sa neobával priznať, že dnešnému menovému problému nerozumie.

Medzi tým, vážení pánovia - a tým sa blížim ku konci druhej časti - život tečie svojím tokom i naďalej. Nič ho nezadrží, žiadne priehrady, žiadne opozície a preto i my sa musíme pružne tomuto životu a jeho požiadavkám prispôsobiť.

Súhlasíme s p. ministrom financií v tom, čím zakončil svoje expozé, že nestačí len vyrovnať rozpočet, ale že naším ďalším úkolom musí byť zaručenie tejto rovnováhy. Čo donesie budúcnosť? Vzdor všetkému, čo sa týče nášho štátu a nášho národa, hľadel som a hľadím do budúcnosti s dôverou, len jedno bych si prial, aby božská prozreteľnosť čo najviac ešte rokov v zdraví prezidentovi Masarykovi dať dožiť ráčila. Len ten, ktorý chodí a cestuje po zahraničí, vie, aké aktívum tvorí osobnosť nášho prezidenta pre našu republiku. A nebojím sa budúcnosti i preto, lebo veď konečne sme čítali históriu a vieme, že ešte žiadna pohroma nebola vstave zabiť v našom národe toho tvorčieho ducha, ktorý je v našej republike centrálnym problémom a ktorý - mohol bych smelo hovoriť - zrovna premenil obličaj Slovenska, ako to veľkí zahraniční muži konštatujú.

Východisko z ťažkej doby vidím v najvyššom aktivisme, lebo z našej vlasti sa musí stať dielňa najvyššej výkonnosti, musíme vedeť pracovať a sporiť a musíme sa naučiť ešte viac trpieť v každom ohľade, ako nás tomu učili naši otcovia, a musíme sa to učiť vo smerniciach nášho nezapomenuteľného Švehlu, ktorý s takou sparťanskou, antickou veľkosťou a stoičnosťou vedel snášať nevýslovné muká.

Prichádzam, slávny senát, k zakončeniu svojich úvodných slov o našom štátnom rozpočte. Lež nemôžem ich zakončiť bez toho, aby som nespomenul jedného z hlavných architektov, zakladateľov našej republiky. Keď ešte nikto zo Slovákov Národného shromaždenia nemal príležitosť v plenárnej schôdzi spomenúť nášho nezapomenuteľného Švehlu, nech je mi dovolené ako najstaršiemu členovi slávneho senátu z delegácie slovenskej nášmu veľkému štátnikovi venovať len niekoľko krátkych slov piety a vďaky. Veď i on významne budoval naše rozpočty, tieto trámy nosnosti nášho národného žitia. On prvší mu udrel pečať pravdivosti, striezlivosti, reálnosti a solídnosti. Aj pri utvorení tohoto rozpočtu skutočne dali naši najlepší ľudia hlavy dohromady a hovoriac slovami Švehlu, prebudili svoje srdce a svoje svedomie a našli ten najbezpečnejší kompas: áno, tento rozpočet je naším významným kompasom do budúcnosti.

My Slováci vďačíme Švehlovi jeho vrelú oddanosť. Náš ľud a my všetci nekonečnou láskou lnuli sme k nemu. Po čas slávností Nár. divadla v prvej polovici r. 1918 nás pozval Šrobár do Prahy. Štefánik mňa zaviedol ku Švehlovi. Nikdy nezabúdnem jeho ľúbeznosť, tie krásne, výmluvné, prenikavé oči, nikdy na dimenzie jeho cítenia a povedomia historických úkolov národa na jeho Slovana jeho sympatie, ktorými spomínal Slovensko, nikdy na jeho odhodlanosť, ktorá sálala z jeho bohatierskej duše. A uverte že keď som od neho odchádzal, necítil som krv vo svojich žilách tiecť, ale cítil som, že v mojich žilách kolujú iskry.

O Slovensko javil vždy veľký záujem. On mal porozumenie pre slovenskú dušu a on a snáď ako žiaden z bratov Čechov vedel že duša nášho ľudu obsahuje všetky stupnice citovosti, že je plná nekľudu a túhy, že ona nedá sa vtesnať do jednej formy, do šablóny, že sa nedá zmechanisovať. (Souhlas.) On intuitívne vycítil, že tam dole v záhyboch tej slovenskej duše od tisícročia prúdily tie skryté vody, ktoré zachovaly mravnosť, zdravý konzervativizmus, kontinuitu našej národnej myšlienky vzdor Herodesom starého režimu. On mal s tým ľudom otcovskú trpezlivosť, lebo prechovával k nemu vrelú lásku. Videl, že bieda ako mlha sadá na duše, že nerobí priezračnými príčiny a výsledky krízy. Pochopil jasne, že vlna nespokojnosti ide svetom.

Ale s akou úprimnou radosťou dal si odo mňa niekedy v Karl. Varoch vyprávať o pokroku kultúrnom a technickom na Slovensku! A obidvaja vykúzlili sme si v duši v tej sinej ďalekosti to krásne Slovensko a jeho večne šumiace bôry, jeho lúky a nivy, jeho mozole a krivdy i jeho božskú veľkolepú scénu.

On bol večným zákonom duševnej afinity človeka pôdy s naším človekom, poneváč srdce tohoto veľkého štátnika bilo jedným rytmom so srdcom nášho malého človeka z ľudu, lebo tie duše boly rovno naladené v radosti a žalosti, v zármutku a v slzách.

A potom vyšiel z jeho geniálnej hlavy, z jeho srdca plného ľudskosti zákon o pôde, ktorý ako červená konštruktívna niť tiahne sa naším vývojom.

Tam, do tých biednych viesok slovenských v hlbokých lesoch na nivy, kde vlnia sa naše slovenské piesne, prišla jak lúče svitania túžobná zvesť jeho skvelej inšpirácie, zvesť o zákone pôdy. Vlna radosti prešla biednymi srdciami, v nejednom zvlhlom oku zaleskla sa slza radosti. Z hlbín tých ubolených slovenských sŕdc tíško, cele tíško vanula vrúcna modlitba za muža, ktorý teraz už leží vo večnom spánku a ktorý tak výdatne, tak jedinečne pomáhal sňať so slovenského ľudu rinčiace otrocké púta.

Jeho veľkolepá koncepcia zákona pôdy spojuje všetky produktívne sily, ktoré korenia v pôde k veľkému blahodarnému kolektivizmu a ideovému životu, ako veľkej základný nášho národa a významu zemedelca v našom demokratickom štáte a skutočne pôda pre stá tisíce ubiedených slovenských bezzemkov stala sa podkladom nového života.

Jeho slová to boly, že zákon pôd neni ani doktrína, ale v ňom tkvie veľký význam etický, sociálny a národný, splnenie jeho je nezbytným predpokladom pre zdravý a zabezpečený rozvoj národa, a tým večne pripútal slovenský roľnícky ľud k českému národu ku štátnej idei nášho štátu.

My bláhoví tešili sme sa jeho dobrému výzoru a nevideli sme, že jeho cesta už bola horúcou krvou jeho bohatierskeho srdca porosená. Ako Prometeus bil sa so smrťou ku lôžku prikovaný muž, ktorého výkon práce, hĺbka myslenia a cítenia by mu zabezpečily popredné miesto medzi heroami antiky.

Takto bolestne smrťou Štefánika, Rašína, Švehlu buduje sa tradícia jedného národa. Tento je obsah smernice duší národov. Áno, toto sú tie národné hroby, tie sväté hroby, ako sa zmienil pán prezident, našich martýrov. Preto aj netaktné spomenutie pamiatky Štefánika nás naplňuje úprimným bôľom a musíme my Slováci oproti tomu aj s tohto miesta podať najenergickejší protest.

Nič si nevieme predstaviť unylejšieho, tragickejšieho a krutejšieho, ako piatočný pohreb v tom mrazivom počasí kde naše nádeje klesly, ako keď víchor ulomí stožiar lodi. Už nikdy neuzrie ľudské oko tú markantnú postavu, už je ticho to vznešené srdce to srdce českého leva, už nemáme nič.

Pri tej mohyle skutočne nestála strana ale stál celý národ. Tam videli sme celú tú solidárnu frontu našich bojovníkov starých a mladých.

Všetko by som bol býval vydržal vzdor tomu, že utešené smútočné reči pána ministerského predsedu a kolegu B e r a n a rozrývaly srdce, ale keď pohnul sa voz s rakvou z toho jeho dvora, vtedy videl som, že okolo mňa nezostalo oka suchého, a my tvrdí mužovia, stojací uprostred borby života, horko zaplakali sme v nevýslovnom žali. Lebo ten pocit, že ho už unáša krutý osud z našich náruč, naplnil naše duše žeravou bolesťou. Tieto slzy boly znakom našej vďaky, našej hlbokej úcty, lebo čo iného sme mu mohli dať na jeho ďalekú púť? Teraz už je ticho na tom cintoríne, kde odpočíva otec slovenských ubiedených, už je tichučko medzi tými rovmi, ktoré tvoria našu Mekku. Na tej jeho mohyle by ale mali byť plamennými literami vryté slová písma, ktoré znejú: "Nie sú všetci mŕtvi, ktorí sú pochovaní."

Slávny senát! Rozpočtový výbor senátu dovoľuje si navrhnúť, aby rozpočet na rok 1934 spolu s finančným zákonom bol slávnym senátom schválený podľa tisku 1158 senátu. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): O státním rozpočtu a finančním zákoně, jakož i o státním závěrečném účtu spolu s účty státního bytového fondu a dávky z majetku i o prohlášení pana ministra financí zahajuji společnou rozpravu, a to její část prvou, politickou, a uděluji slovo prvnímu řečníku přihlášenému na straně "proti", panu sen. dr. Budayovi.

Sen. dr. Buday: Slávny senát! Keď dakedy, vtedy zaiste naša doba vyžaduje, aby sme sa my Česi a Slováci dorozumeli, aby sme našli spôsob spolupráce. Medzinárodná situácia je veľmi vážna. Súdržnosť národov, zastúpených vo Spoločnosti národov, sa nebezpečne uvoľňuje, Nemecko vystúpilo, ba tak sa zdá, že imperialistické chútky Talianska a Nemecka vôbec hrob kopú Spoločnosti národov A súčasne s týmito zjavy, ako by to boly spojité nádoby, rastie agitácia a pohyb revizionalistický, menovite so strany Maďarov. Nemýľme sa, pánovia! Táto revizionistická agitácia Maďarov dosahuje značných úspechov, menovite posledne v Anglii. Všetky tieto kraťučko tu spomenuté medzinárodné udalosti kategoricky nakladajú Čechom a Slovákom, aby našli aspoň spôsob, modus vivendi, modus vivendi preto, lebo, žiaľ, je to už v našom politickom živote vžité, že u nás všetky veci vybavujú sa kompromisne, čiže polovičato. I v cirkevno-politických veciach miesto zrejmého konkordátu vynašli sme akýsi modus vivendi, s ktorým si nevieme teraz rady. Žiaľ, v pomere československom dosiaľ sme sa nedožili ani takého modu vivendi. Pomer tento so dňa na deň sa vyostruje a predsa, pánovia, musíme hľadať a nájsť spôsob družnej spolupráce Aby sme to všetko dosiahnuť mohli, predovšetkým nutno odstrániť príčinu. Vlastne tých príčin je viac, ja sa však nechcem -zaoberať príčinami nepodstatnými. Príčiny nepodstatné boly nedávno dve: nepremyslené extempore p. Peroutky, keď Maďarom staval do výhľadu teritoriálné ústupky a keď nešetrnou rukou dotkol sa pamiatky gen. Štefánika. Hoci tieto veci aj bolestne sa nás dotýkajú, hoci ony aj veľmi značne kalia dobrý pomer medzi Čechmi a Slovákmi, predsa ony by snáď obišly, keby tu nebola príčina podstatná, hlavná.

A čo je táto príčina? Skutky na Slovensku a vôbec celý spôsob vládnutia na Slovensku už 15 rokov zrejme poukazuje na túto príčinu a predsa jej fedrovatelia len zriedka kedy sa odvážia spomenúť túto príčinu aj výslovne slovom alebo skutkom. Takto učinil s tohoto miesta pri minuloročnej rozpočtovej debate p. sen. Pánek, polemizujúc s mojou rečou. Ja vopred hovorím, že my sme mu za jeho úprimnosť vďační, a ja už vlani by som bol poukázal na vážnosť prejavu p. sen. Pánka, avšak kratičká vecná poznámka, akú mi jedine dovoľuje náš rokovací poriadok, mi to nedovolila a preto urobím tak teraz.

Pán sen. Pánek povedal podľa stenografických zápiskov toto: ... sme slyšali reč p. sen. Budaya, reč, ktorá čišala priamo nenávisťou proti českému štátu. Slávny senát! My Slováci svojho času dobrovoľne, ochotne, ba hovorím s veľkou radosťou sme sa pripojili a pridali k tomuto štátnemu útvaru. Avšak pridali sme sa ochotne a radostne ako ku štátu československému, v ktorom Česi a Slováci majú rovnaké práva, rovnaké povinnosti, a my chceme, aby náš štát takým ostal, akým bol založený. Chceme to preto, lebo nám k tomu aj ústavná listina dáva právo a tu vidíme, že sú páni, ktorí by radi videli tento štát českým, z ktorého by slovenský národ vymiznul.

Páni moji, slávny senát! Tu to väzí hlavná príčina roztržky, nedorozumenia československého, ba, povedal by som toto je jediná príčina všetkých trpkostí medzi nami, lebo z tejto veci vyplývajú všetké tie veci, ktoré medzi nami roztržku robia. Áno, snaha po tomto krívd i Slovákom a Slovensku na poli hospodárskom, kultúrnom a politickom. Predovšetkým na poli hospodárskom. Bieda, nedostatky, ťažkosti hospodárskeho života na Slovensku často a rady sa omlúvajú všeobecnou svetovou krízou. A ja uznám, páni moji, že v značnej miere je tomu tak. Ale predsa všetko pripísať na účet krízy svetovej nemožno. Lebo to by nezodpovedalo pravde (Předsednictví převzal místopředseda dr. Hruban.)

Malučký len dôkaz. Slovenský národohospodársky spisovateľ Milan Frič vo viacero svojich publikáciách dokázal, že na území terajšieho Slovenska vklady v pomere k vkladom v historických zemiach vykazujú pomerom počet 1 : 6, teraz však vykazuje tento pomerom počet 1 : 12. Páni moji, možno toto vysvetliť svetovou krízou hospodárskou? Či tá hospodárska svetová kríza nestihla všetkých rovnako, či tá svetová hospodárska kríza bola prieberčivá, proti jedným sa chová že ich fedruje, a proti druhým macešsky? Zaiste nie. Páni moji, tento zjav možno vysvetliť jedine pomýlenou hospodárskou a obchodnou politikou, ktorá Slovensku škodí. Nech toto dokážu suché, ale nepodvratné štatistické dáta. Ročenka sväzu slovenských priemyselníkov z r. 1924 hovorí - čítame tam - takto: že kým v historických zemiach v označenom roku z predvojnového priemyslu bolo v prevozu 75%, zatiaľ na Slovensku bolo len 40%. Žiaľ, nemám dáta z pozdnejších časov, ale viem iste, že tento pomer odvtedy sa v neprospech Slovenska len zhoršil, a nedivím sa tomu. Nech zasa hovoria štatistické dáta. Ročenka z r. 1925 toho istého sväzu slovenských priemyselníkov hovorí, že Slovensku je krivdené ešte i v tých veciach, čo štátny rozpočet skutočne preliminuje. A hneď ukazuje dáta Tak na r. 1923 na stavbu železnice Handlová - Horná Štubňa bolo v rozpočte preliminované 25 mil. Kč, skutočne bolo však v tom r. 1924 upotrebené len 384.770 Kč. Na slovenskú železnicu Červený Kameň - Margecany bolo preliminované 10 mil. Kč, skutočne nebolo použité ani haliera. Za takýchto okolností vonkoncom nemožno sa diviť, keď štatistický výkaz r. 1932 nás poučuje, že z celkového stúpania ročného vkladu pripadlo na Slovensko a na Podkarpatskú Rus len 56%, kdežto na historické zeme 94.4%

A nešťastná táto politika hospodárska a obchodná donáša svoje ovocie hlboko sahajúce do národného života slovenského. A nech mluvia zasa suché nezvratné číslice: R. 1930 vysťahovalo sa z celej republiky 25.700 duší, z toho bolo prosím, zo Slovenska 16.682! Uvediem dáta z najnovších časov, ako ich uverejnil olomoucky "Našinec" zo dňa 26. októbra t. r.: V mesiaci auguste t. r. vysťahovalo sa z Čiech 47 osôb, z krajiny Moravsko-sliezskej 40 osôb, zo Slovenska 284 osôb.

Prosím, pánovia, ráčite si spočítať pomer obyvateľov týchto jednotlivých krajín, prepočítajte si to a uvidíte, že Slováci pomerne 8 a 10- kráť sa vysťahujú viac ako Česi. Páni, pýtam sa, či človek národ svoj milujúci môže bezčinne hľadieť na tento odtok slovenskej krvi? A ako nám terajší režim škodí na poli hospodárskom, škodí nám i na poli kultúrnom. Napriek rečovému zákonu, napriek ústavnej listine a napriek vládnym nariadeniam, ktoré naša slovenská ľudová strana si direktne vynútila v rečových veciach hovorím, napriek tomu všemu na Slovensku v mnohých úradoch sa vesele úraduje výlučne česky. Na dôkaz len 2 veci, podľa "Národných novín". "Národné noviny" citujem preto, lebo naše noviny teraz na väčšiu slávu demokracie a na väčšiu slávu krásneho hesla "demokracie toť diskuse" sú vôbec zastavené. "Národné noviny" zo dňa 15. novembra t. r. píšu: " Na breznianskej rodinnej škole v I. triede mala pani triedna učiteľka na stole prilepený zasadací "pořádek". Jeden z miestnych občanov bol na to upozornený a dovolil si slovíčko "pořádek" opraviti na "poriadok". Toto však pani učiteľku ani najmenej nehatilo v tom, aby si neurobila druhý zasadací "pořádek" a keď aj ten bol opravený, ako keby sa nič nestalo, vyhotovila si tretí "pořádek". Z tohoto prípadu vidieť, že slovenčina je aj zo slovenských škôl vytláčaná schválne a nie z nevedomosti." To isté číslo "Národných novín" prináša i dôkaz toho, že česky úraduje sa akoby provokatívne vo styku so stránkami. Ale nech mluví zasa zpráva: A že sa vraj úraduje po slovensky! Slovenská národná strana mala členskú schôdzku v Hontianskych Tesároch. Četníctvu z Dolných Teran podarilo sa po "nadľudskej práci" vraj zistiť, že na schôdzke sa zúčastnili aj dvaja nečlenovia strany. Aby zachránili republiku, oznámili to hneď okresnému úradu v Krupine. Krupinský okresný úrad žalobu postúpil pod č. 993/33 okresnému úradu v Turč. Sv. Martine s tým, aby vyšetril vec u tajomníka Staša, ktorý bral účasť na spomenutej schôdzke. Keď policajný trestný sudca martinského okresného úradu Stašovi prečítal žalobu, napísanú četníckou stanicou v Dolných Teranoch, Staš vyhlásil, že žalobe nerozumie, lebo je písaná česky. Podľa nariadenia na Slovensku má sa totiž úradovať slovensky.

Tajomník Staš prehlásil potom do zápisnice toto: "Myslel som si, že četníci sú strážcami nariadení. Tento prípad je však zrejmým dôkazom, že dolnoteranskí četníci tieto nariadenia fumigujú a šliapu ich nohami. Žiadam ich preto prísne potrestať. Ináče k obžalobe svoje poznámky porobím vtedy, keď mi táto bude predložená v slovenčine."

Veľmi správne poznamenávajú k tomuto prípadu menované noviny: "My sme zvedaví, čo s touto zápisnicou teraz urobí krupinský okresný úrad. Odporúčame mu, aby ju postúpil k min. predsedovi ako dôkaz o slovenskom úradovaní na Slovensku. Napokon poznamenávame, že četníctvo na Slovensku úraduje výlučne česky, a bohužiaľ, nielen četníci českí, ale i tie "biele vrany" v četníctve, ktorými sú niekoľkí Slováci, musia písať zápisnice a udania česky na rodnom Slovensku."

Páni moji, či možno si predstaviť cynickejšie obchádzanie rečového zákona? Ale nie sa čo diviť, že takto stíha kruto akési obchádzanie, zaznávanie Slovákov i na poli kultúrnom. Lebo však my Slováci nemáme ani dostatočné číselné zastúpenie v politických korporáciách, ktoré vplývajú na vedenie správy štátnej.

Od prevratu sa ujal akýsi úzus, že vo vláde majú Slováci 2, niekedy až 3 zástupcov. A keby títo skutočne slovensky cítili a záujmy Slovákov hájili, tento pomer by zodpovedal. Žiaľ, nie to tak v ostatných akokoľvek významných politických korporáciách. Prosím, medzi 24 riadnymi členmi Stáleho výboru Slováci sme jedine dvaja za našu stranu, posl. Tiso a sen. Buday, kdežto podľa odovzdaných hlasov presne vypočítajúc patrilo by nám 5 členov. Medzi 14-ti miesty obidvoch zákonodarných sborov v presidiu Slováci nemajú ani jediného zástupcu. A zasa presne vypočítajúc podľa odovzdaných hlasov patrily by im 3 miesta. Podobne nemajú Slováci žiadne zastúpenie ani v užšom výbore úspornej komisie a najnovšie nedostalo sa im zastúpenia ani v najvyššej rade obrany štátu.

Slávny senát! Keď sa so Slovákmi takto macešsky zachádza na poli hospodárskom, kultúrnom i politickom, nie je sa čo diviť, že doterajší centralistický režim na Slovensku zlyhal, a zlyhal on na celej čiare. Turč. Sv. Martin, Trenč. Teplice, Zvolen a najnovšie Nitra dokazujú to zrejme. Jedného sme však predsa dosiahli, čoho dosiaľ nebolo. Pred tým snáď roky nepísaly české noviny toľko o slovenskej otázke, koľko písaly tohoto roku od augusta, ba i členovia slávnej vlády sa odhodlali verejne premluviť opätovne o slovenskej otázke. Je to teda istý pokrok.

Nech je mi dovolené niekoľko malučkých poznámok na prejavy členov vlády o slovenskej otázke. Prvý prehovoril o slovenskej otázke v parlamente pán min. predseda. V reči svojej dokazoval číslicami, že vo štátnom rozpočte je Slovensko pasívne, že erár na Slovensko dopláca. Nechcem sa merita veci dotýkať, poznamenám len toľko, že strana naša každoročne pri rozpočte dožadovala sa, aby malo Slovensko osobitný rozpočet a potom aj osobitné záverečné účty. Táto žiadosť naša bola však každoročne odpieraná (Tak je!) a bolo i povedané, prečo. Medzi inými dôvody bol i ten, že je to vraj takmer neprevediteľné z technických príčin, ale keď pán predseda vlády mal na to potrebu, bolo to prevediteľné v kratičkom čase i na všetky roky minulosti. Na také pokračovanie latinár praví: Sapienti sat.

Druhý, ktorý hovoril o slovenskej otázke, bol pán minister orby, ktorý prehovoril v Turč. Sv. Martine 10. septembra na výročnom zasadaní slovenských remeselníkov a obchodníkov. V reči svojej sľúbil, že pri prezídiu vlády bude zriadený osobný referát, ktorý bude dávať pozor, aby na Slovensku, nakoľko sú, boli do štátnej služby prijímaní kvalifikovaní Slováci. Nás táto snaha p. ministra orby teší, schvaľujeme ju a keď ju statočne prevedie, budeme mu za ňu povďační. Lež nech je mi dovolené zasa len skromne poznamenať, že táto myšlienka, táto idea neobsahuje nič nového. Keď koncom r. 1926 a počiatkom r. 1927 naša strana vyjednávala o podmienkach vstupu do vlády, ako svedčí vtedajšie moje zápisky, medzi podstatnými podmienkami naša strana uviedla i toto: Keďže na Slovensku z našských už škôl dostatočný počet kvalifikovaných Slovákov vychádza, žiadame, aby na Slovensku prezatým neboli prijímaní do štát. služieb ľudia z historických zemí, ale Slováci, a k ubezpečeniu, že tomu tak bude, bude zriadená komisia pri ministerskom prezídiu, ktorej komisie členom bude vždy jeden minister z našich. Toto bolo prvou požiadavkou. Naši ministri sa potom aj dožadovali, aby tá komisia bola zriadená, lež snahy ich ztroskotaly na odpore iných členov vlády. Neviem, či medzi odporcami bol i terajší pán minister orby, ale toľko viem, že nepodporoval našich ministrov, aby tá komisia bola zriadená.

A, slávny senát, koľko trpkostí, koľko nedorozumení by sme boli bývali ušetrení, keby už vtedy bolo zriadené to, čo teraz za potrebné považuje p. minister orby.

Konečne tretí obšírne prehovoril o slovenskej otázke pán minister zahraničia. Vo svojej reči v Bratislave horoval za to, aby Slováci nachádzali uplatnenie v štátnej službe nielen na Slovensku, ale vraj i v českých zemiach historických. A potom na adresu historických zemí doslovne - aspoň podľa novinárskych zpráv, odkiaľ svoje veci čerpám - povedal toto: "V českých zemiach musia to tiež chápať a nesmie už nastať ani jeden jediný prípad, že by sa proti Slovákom uzavierali." Slová tieto sú zaiste veľmi na mieste. Či dôjdu cieľa, pochybujem. Máme trpké skúsenosti. Vieme, ako ťažko sa dostane slovenský mladík v českých zemiach do služby - štátnej alebo i súkromnej. A keď sa predsa v najmenšom prípade dostane už či do štátnej, či súkromnej služby, musí sa pekne rúče naučiť po česky. Slovenská reč mu nepostačuje, kým na Slovensku žijú tisíce Čechov, ktorí ešte ani teraz dostatočne neovládajú slovenčinu.

Než vo veci tejto panuje i prax, ktorá nijako sa nesrovnáva s uvedenými slovami p. ministra zahraničia. A informáciu o tejto praxi mám od jedného p. senátora z vládnych kruhov, čo mi je tým cennejšie. Bolo to 19. júla v Nitre na školských Pribinových oslavách. Jeden pán, ktorý už od prevratu žije na Slovensku, robil mi výčitky pre moju vraj predpojatosť proti českým exponovaným ľuďom na Slovensku, lebo vraj ani potuchy nemáme, s jakými ťažkosťami sa oni často stretajú, a hneď aj dôkaz uviedol, že jeho dcérka nadobudla si svedoctva dospelosti už na Slovensku. Naturálne bol by ju rád umiestil, lež nešlo to. Na Slovensku preto, lebo je Češka, a v českých zemiach vraj preto, lebo tam vôbec neprijímajú ľudí so svedoctvom nadobudnutým na Slovensku. Je tak, pane kol. Nentvichu?

Páni moji, takto vyzerá reciprocita a parita, ktorej pán minister Beneš tak prizvukoval v Bratislave. (Sen. Nentvich: Tak vyzerala, pane kolega!) Veľmi by mňa tešilo, keby náprava došla, páni moji! Lež ľúto mi je, ale musím konštatovať, že ako v tejto veci tak vo všetkých veciach vo vzťahu ku Slovensku panujú zmätky nad zmätky, takže si logicky smýšľajúci človek nevie to nijak srovnať. Zaiste slávny Karel Havlíček cez celý svoj život bojoval, exponoval sa za slobodu tlače a bojoval proti akejkoľvek predbežnej cenzúre, a úcta ku Karlu Havlíčkovi Borovskému nijak neprekáža, aby u nás bola zavádzaná krutá, bezohľadná cenzúra. Alebo druhý prípad: Pán prezident republiky, aby získal zahraničných, hlavne amerických Slovákov k zahraničnému odboju, dal Slovákom americkým pittsburskú dohodu. On ju vlastnoručne koncipoval, on ju podpísal. A viete, pánovia, všeobecná úcta k p. prezidentovi, akožto hlave štátu, ktorú všetci musíme chovať, neprekáža, aby tí ľudia, ktorí nič iného nechcú, než aby bolo splnené, čo p. prezident republiky sľuboval, boli vyhlasovaní za vlastizradcov a boli perzekvovaní. Pánovia, nech toto pochopí, kto pochopiť môže, ja to pochopiť nemôžem. Sem patrí tiež zachraňovanie demokracie ničením podstatných čiastok demokracie, ako sú sloboda tlače a sloboda shromaždovania.

Slávny senát! Často sa musím trpko usmievať, keď buďto čítam článok alebo slyším reč o t. zv. čsl. národnej jednote. Rečník alebo pisateľ striedavo užíva ako synonymá výrazy "čsl. jednota" a "čsl. vzájomnosť", zaiste nie súc si povedomý, že tieto pojmy srovnať sa nedajú. Kde je vzájomnosť, musia byť aspoň dvaja, lebo vzájomnosť medzi menej ako dvoma nie je možná, kdežto jednota dvoch vytvára. A predsa prívrženci čsl. národnej jednoty si nelogicky pletú tieto pojmy, čo je len výsledok toho, že stoja na nereálnom, neprirodzenom základe. A potom ešte nám slovenským nacionalistom vytýkajú, že nevieme, čo chceme. A predsa stanovisko slovenskej národnej opozície je tak zrejmé, tak jasné. My, slovenská národná opozícia, sme bezpodmienečne za čsl. štátnu jednotu (Tak je!), sme za čo najúčinnejšiu a najužšiu vzájomnosť československú, ale sme proti národnej jednote československej a sme proti nej preto, lebo uskutočnenie tejto snahy znamená utlačenie jedného slabšieho kmeňa slovanského kmeňom silnejším, čo už vo slovanskom svete toľko zlej krvi natropilo, lebo sme preto, že je to neprirodzené a preto neuskutočniteľné.

Pán minister zahraničia vo svojej reči v Bratislave hovoril tiež toto: "Povinnosťou Čechov a Slovákov je celkom otvorene a mužne povedať, v akom smysle a v akom smere, v akom duchu a v akom tempe chcú, aby sjednocovací proces pokračoval."

Slávny senát, táto žiadosť pána ministra zahraničia, aspoň čo sa Slovákov týka, došla už splnenia. Slováci opätovne, i pred prevratom i po prevrate, najnovšie v Nitre prehovorili zreteľne, a prehovorili takto: My, Slováci, chceme žiť svojským, slovenským národným životom. Tento náš hlas počula celá republika, tento náš hlas počulo i zahraničie, a blaho by bolo v našej republike, keby tento hlas bola počula i vláda a keby sa podľa neho riadila. Žiaľ, s trpkosťou vidíme, že tento náš hlas vláda nepočula a preto my k nej dôveru mať nemôžeme a prítomný rozpočet jej neodhlasujeme (Potlesk senátorů slovenské strany ľudové.)