Schůze zahájena v 11 hodin 32 minut.

Přítomni:

Předseda: dr. Soukup.

Místopředsedové: Donát, dr. Heller, dr. Hruban, Kahler, Klofáč.

Zapisovatelé: dr. Karas, Pichl.

115 senátorů podle presenční listiny.

Členové a zástupci vlády: ministři dr. Beneš, dr. Trapl; za ministerstvo zahraničí zplnomocněný ministr dr. Krofta.

Z kanceláře senátní: tajemník senátu dr. Šafařovič; jeho zástupci dr. Bartoušek, dr. Trmal.

 

Předseda (zvoní): Zahajuji schůzi.

Přistoupíme k projednávání dnešního pořadu schůze.

Konstatuji, že senát je způsobilý se usnášeti.

Navrhuji, vážený senáte, aby projednávání 1. odst. dnešního pořadu bylo přesunuto na místo druhé.

Kdo s tímto návrhem souhlasí, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Návrh tento byl schválen.

Na prvém místě je tedy:

Rozprava o prohlášení pana ministra věcí zahraničních.

Ke slovu je přihlášen především pan sen. dr. Buday, jemuž uděluji slovo.

Sen. dr. Buday: Slávny senát! V jednom z nedávnych čísiel českého časopisu "Přítomnost" uzrel svetlo prapodivný článok. Článok ten radil, aby kus územia slovenskej krajiny bol prepustený Maďarom, teda bol to článok proti integrite nášho štátu a preto zrejme narážajúci na paragrafy zákona. Nevieme však nič o tom, že by daktorý český štátny zástupca, ktorí páni na Slovensku tak prehorlive konajú svoju povinnosť, že niekedy vyjde z toho aj blamáž, bol zakročil či proti časopisu, či proti autoru článku. Čo je asi príčinou tohoto prapodivného zjavu? Nemôže byť inšie, akože autor článku je Čech, lebo u nás Čech, čo aj hneď trhá republiku, je vlastencom a Slovák naproti tomu, čo aj háji republiku, predsa je vlastizradcom. Takýto je kurs prevrátenej politiky v republike našej. My Slováci však, v ktorých mene mám česť tu pozdvihnúť hlas svoj, musíme sa ohradiť proti tomuto. Ako rozhodne sa ohradzujem proti akýmkoľvek revizionistickým snahám, ktoré sahajú na územie Slovenskej krajiny, práve tak rozhodne sa ohradzujem aj proti tomu, aby český človek bez nás, ponad naše hlavy rozhodoval o hraniciach našej otčiny.

Ja však prípad tento spomínam aj z inej príčiny. Článok svoju štedrosť rozdávať územie Slovenska odôvodňoval tým, že Maďari snáď týmto spôsobom privedení budú k tomu, aby vo štáte svojom zaviedli režim demokratický. Teda snaha uvádzať v cudzom štáte demokratický režim bola tu stavaná nad integritu štátu vlastného.

I tu v senáte boli sme svedkami nedávno ostrého nápadu p. sen. Niessnera proti diktatúre v Nemecku Hitlerom nastolenej. Ja dobre viem, že hoci aj "Přítomnost" platí za časopis vládny a hoci p. sen. Niessner patrí k strane vládnej, predsa uvedené prípady nemožno považovať za stanovisko oficielné nášho ministerstva zahraničia. Lež viem aj to, že snahu uvádzať alebo zachovať demokratický režim v štátoch iných predsa možno považovať i za stanovisko našej úradnej politiky zahraničnej. (Sen. Kindl: Vy se chodíte na to učit k Hitlerovi!) Ja Hitlera neschvaľujem a nikdy som ho neschvaľoval. Naša strana podľa svojho programu hlasí sa k demokratickému režimu štátnej formy.

Vysvitá to ako zo skutkov, tak i z rečí pána ministra zahraničia, ktorý i nedávno vo svojej reči do rozhlasu povedanej doslovne prízvukoval: "Trváme napriek všetkým ťažkostiam na svojich demokratických ideáloch." A my túto snahu nezatracujeme, lebo však strana naša v programe svojom tiež "hlasí sa k demokratickej štátnej forme." (Výkřiky sen. Kindla.) Myslím, že táto totožnosť stanoviska oprávňuje nás upozorniť pána ministra zahraničia na jedno pole, na ktorom najlepšie by mu slušalo uplatňovať tie "demokratické ideále", lebo keď sa mu to podarí, najlepšie poslúži tiež integrite nášho štátneho územia.

Myslím na súdržný nám štát, Juhosláviu. Abysme stav tohoto štátu pochopili, musíme si upovedomiť toto: Pre organizáciu štátnej jednoty juhoslavianskvch národov existovaly hneď od prvopočiatku dve rozdielne akcie. Jednu predstavovalo Srbsko, ktoré bolo toho názoru, že nové Srbsko má byť zväčšené teritóriami rozpadlého Rakúska, o ktorých tvrdilo, že ich vojnou oslobodilo.

Druhú predstavovalo Horvatsko, ktoré na základe nového medzinárodného práva o sebaurčení národov sa vyhlásilo dňa 28. októbra 1918 za neodvislé a suverénne. Horvatsko organizovalo ostatné horvatské a slovinské územia vo federatívnom štáte Slovincov, Horvatov a Srbov, t. zv. Prečani, ktorý srbská vláda uznala svojím aktom zo dňa 8. novembra 1918, podpísaným predsedom srbskej vlády.

Tento štát mal svoje sídlo v Záhrebe, kde ako zákonodarný orgán zasadal Národný výbor, Národno Vijéce a jeho výkonný výbor ako vláda. Aby sa umožnila cesta k organizovaniu štátnej jednoty so Srbskom a Čiernou Horou, horvatský snem, sabor, v Záhrebe usniesol sa na tejto rezolúcii:

"Všeobecná národná konštituanta Slovincov, Horvatov a Srbov rozhodne už vopred ustálenou kvalifikovanou väčšinou, ktorá úplne vylučuje akúkoľvek majorizáciu, ako o forme štátnej, taktiež o vnútornom štátnom zariadení, založených na úplnej rovnoprávnosti Slovincov, Horvatov a Srbov."

Tieto princípy a podmienky akceptoval Národný výbor pre všetky čiastky federatívneho štátu Slovincov, Horvatov a Srbov. Usilovaním však štátnikov Srbska sa stalo, že uznanie tohoto štátu do medzinárodných smlúv dňa 10. septembra 1919 v St. Germaine sa dostalo týmito slovy:

"Keďže Srbi, Horvati a Slovinci z bývalej rakúsko-uhorskej monarchie rozhodli svojou vlastnou vôľou, že sa sjednotia so Srbskom v trvalú jednotu za cieľom, aby vytvorili jeden suverénny, neodvislý štát, pod menom Kráľovstvo Srbov, Horvatov a Slovincov a keďže princ - regent Srbska a srbská vláda pristali na túto jednotu a podľa toho je Kráľovstvo Srbov, Horvatov a Slovincov utvorené, a prevzalo suverenitu nad teritóriami obývanými týmito národmi a keďže štát Srbov, Horvatov a Slovincov chce dať svojou vlastnou vôľou obyvateľstvu všetkých týchto teritórií, nech patria ku ktorejkoľvek rase, reči alebo vyznaniu, úplnú záruku, že nad nimi bude vládnuť v súlade s princípmi slobody a pravdy."

Ako vidno na prvý pohľad, medzi uvedenými dvoma stanoviskami existuje základný rozdiel a kontrast. Napriek tomu však vo dvoch veciach sa úplne shodujú. Menované 3 národy svojou vlastnou vôľou sa spojujú v jeden štát. To by bolo za prvé. Za druhé v tomto štáte má im byť zabezpečená úplná rovnoprávnosť a sloboda.

Proti tomu čo vidíme v dnešnej Juhoslávii? Znám síce z vlastnej skúsenosti a z relácií tamojších svojich priateľov po istú mieru tamojšie pomery, ale chcem sa odvolať na svedkov autoritatívnejších a snáď i nestrannejších.

Anglický poslanec Davies a tiež anglický bývalý poslanec Riley navštívili ako členovia Balkánskeho komitétu v mesiaci septembri 1932 Zagreb, Beograd a i venkov. O svojich skúsenostiach podali obšírnu správu, ktorú mám pri rukách. (Ukazuje zprávu.) Nech je mi dovolené aspoň niečo uviesť z tejto iste zaujímavej, nestrannej a Juhoslávii dobroprajnej zprávy.

Hovorí sa tam: Všetci tí, ktorí nesúhlasia s dnešnou vládou, hovorili s nami tak rečeno šepotom. Prvý dojem, ktorý sme si nadobudli pri vstupe do krajiny a ktorý sa len sosiloval pri ďalšom cestovaní, bol ten, že to je vlastne vojenský tábor, že obyvateľstvo je udržovane v poslušnosti bajonetmi a že rozumné dôvody v politických kruhoch nič neplatia. Podľa merítok britskej politiky je tunajšia diktatúra úplná, kráľ vládne neobmedzene, parlament je púhou lútkou v jeho rukách a vojsko je jeho nástrojom. Juhoslovanský štát má asi 14 miliónov obyvateľov, z ktorých najväčšou národnou skupinou sú Srbi, čo do počtu hneď za nimi sú Horvati, ďalej sú tu Slovinci, niekoľko tisíc Židov atď. Dohodové mocnosti po svetovej vojne uzavrely tieto národy do jednej ohrady, urobily smluvu, ktorá im poskytovala isté záruky náboženskej slobody a občianskych práv a očakávaly, že sa od tej chvíle budú vzorne snášať. Že tie záruky náboženskej slobody a občianskych práv nie sú dodržiavané, je jasno na prvý pohľad. Srbi sa zmocnili vládneho aparátu, kráľ je Srb a úplná nadvláda jeho národa nad ostatnými je zrejmá všade. Srbi patria k svojej vlastnej pravoslávnej cirkvi, ktorá je v praxi totožná s ich národom, lebo za ich hranicami nepatrí k nej skoro nikto. Horvati naproti sú rímski katolíci, ich cirkev nezná národnostných hraníc. To je jedna z hlavných príčin dnešnej neshody medzi dvoma najväčšími národnými skupinami vo juhoslovanskom štáte. Horvati boli cez stáročia zvyklí mať svoj vlastný krajinský snem a úplnú samosprávu na svojom území, i keď boli až do konca r. 1918 podrobení Habsburgom. Prirodzene teda sú veľmi rozhorčení, že stratili svoju neodvislosť a slobodu a že sú ovládaní železnou rukou belehradskou a podrobení národu, na ktorý právom hľadia ako na národ nižšej kultúry a politickej úrovne, než akú dosiahli sami.

Za Rakúsko - Uhorska boli Horvati vždy uznávaní za znamenitých vojakov, teraz však sú načisto vylúčení z vyšších miest v juhoslovanskej armáde; ani jediný Horvat sa nenachádza medzi mnoho sto plukovníkmi, ktorí sú teraz v službe.

Aj inde sa prevádza tá istá zásada vylučovania Horvatov z rozličných zamestnaní. Niekoľko sto profesorov a učiteľov bolo v júni 1932 prepustené pod zámienkou, že sú nadčiselní, lebo že treba šetriť. Neskoršie však na ich miesta boli dosadení Srbi. Vylučovanie Horvatov z učiteľského povolania sa deje veľmi ľstivým spôsobom. Belehradský minister školstva ustanovil sedemčlenovú komisiu ku skúšaniu a vymenovaniu učiteľov pre celý štát. Len jedom z tých členov je Horvat, následkom čoho pri tej skúške temer ani jedom Horvat nemôže dosiahnuť kvalifikáciu."

Takto pokračujú anglickí pozorovatelia vo vypočítavaní krívd až v 30. bodoch, po čom svoj referát končia: "Konečne je zrejmé, a to nielen náhodilým cestovateľom, akými sme boli aj my, ale i samým Srbom a Horvatom, že terajší stav vecí nemôže trvať ďalej. Budeme šťastní, jestli sa nám podarí hoci len v malej miere prispieť k zmene k lepšiemu v Juhoslávii!"

Takto nestranní pozorovatelia pomerov v Juhoslávii o terajšom stave tam. Nás ako Slovanov, ktorí si prajeme svornosť medzi početnou rodinou slavianskou, zaiste bolí takáto rozorvanosť krvných bratov. Lež keby sa nás ona netýkala, povedali by sme, je to ich vnútornou vecou, nech si ju vyriešia sami. Ale ona v istom smysle týka sa aj nás a to dosť zblízka a v miere dosť značnej. V terajších rozháraných pomeroch zjavujú sa v Európe dva hlavné systémy diktátorskej vlády, a síce v Rusku (Výkřiky sen. Kindla.) a v Italii. V Rusku je diktatúra komunistickej strany, ktorá je dľa svojho princípu anacionálna a zakladá sa na doktríne triedneho boja. Ako protichod tejto diktatúry uvádza sa diktatúra nacionálno-socialistická, čiže fašistická v Italii. Obe tieto diktatúry majú nové ideje štátnej a spoločenskej organizácie. Ony tvrdia, že parlament a demokracia sa už prežily. A obe tieto diktatúry si privlastňujú všeobecný význam, prečo aj svoje ideje rozširujú aj mimo hraníc svojich vlastí. Nechcem rozoberať dôvody, ktoré viedly k týmto systémom v Rusku a Italii. Nech dostačí povedať, že po prvé ony vyplývajú z vnútorných pomerov ruského a talianskeho národa a po druhé ich pohnútkou a zároveň hlavnou myšlienkou je problém sociálny a nie politický. Podobne je to s diktatúrou v Maďarsku a najnovšie v Nemecku, (Výkřiky sen. Kindla.) ktoré sú len slabým kopírovaním románskeho fašizmu na pôde nemeckej, poťažne maďarskej. Diktatúra srbská však nemá nič ideovo spoločného so spomenutými diktatúrami. Ona nemá svetové reformátorské ciele a vedúcou jej myšlienkou nie je problém sociálny, ale politicky. Jej akcia nepramení zdola, t. j. z národa, ale shora, t. j. od samovládcu. A preto, kto zatracuje komunizmus alebo fašismus ako protivu ideálov demokratických, musí zatracovať i diktatúru srbskú, ináč je nelogický, nedôsledný. My ju zatracujeme, lebo sa aj nás týka.

My s ľútosťou vidíme, že štyri veľmoci Európy miesto rokovania o zmiernení krízy chcú sa zaoberať revíziami hraníc. I to sa všeobecne uznáva, že tá revízia by išla v prvom rade na úkor Poľska a nás. Ovšem aj Italia by chcela koristiť zasa na úkor Juhoslávie. Dokazuje to, že toho revizionistického hnutia v najnovšom čase východiskom a strediskom je práve Italia. A svoj plán stavia práve na rozháranosti pomerov v Juhoslávii. Nebyť týchto pomerov v Juhoslávii, Italia by si nikdy nebola trúfala vystúpiť so svojim hotovým plánom revizionistickým. Konsolidovaná Juhoslávia by bola najlepšou hrádzou proti týmto snahám. Uznávajú to, hoci skryte, i srbské noviny, keďže to všelijako vyhovárajú a vykrúcajú.

Tu by teda mal pán minister zahraničia vďačné pole uplatňovať svoje demokratické ideále. On to však nerobí, ba svojimi výrokmi akoby schvaľoval stav v Juhoslávii. Aspoň v poslednom svojom výklade o užšom organizovaní Malej dohody, akoby výmluvu na adresu veľmocí povedal, že nech sa divia, že v štátoch Malej dohody proces národného sjednotenia prevedený nie je. Veď je jasné, že tie nesnesiteľné pomery v Juhoslávii zapríčinilo práve to násilné sjednocovanie národné. Ani Horvati ani Slovinci nedajú sa posrbštiť.

A pomery u nás sú v mnohom ohľade podobné. Vzpomeňme si len, čo hovoria vo svojom referáte nestranní anglickí pozorovatelia o vylučovaní Horvatov z úradov a hlavne, ako to výslovne povedali, o vylučovaní ich s učiteľského povolania "ľstivým spôsobom". Či aj u nás Slovákom nedostáva sa často neodôvodnené "nelze vyhověti" a umelým uvedením numerus claususa na učiteľských ústavoch neprekáža sa im prístup na dráhu učiteľskú? Iste každý vidí, že u nás ochotne sa ide v ústrety národným menšinám: Nemcom a Maďarom, len spravodlivé požiadavky Slovanov: Slovákov, Rusov a Poliakov nedochádzajú vyslyšania. Všetko toto napomáha revizionistické hnutie.

Spokojné národy a obyvateľstvo vôbec sú najlepšou ochranou hraníc štátu. My si dovoľujeme pripomenúť pánu ministrovi zahraničia, že zásada táto platí aj pre Juhosláviu, ale i pre našu republiku. (Souhlas.).

Předseda (zvoní): Dále má slovo pan sen. Stodola.

Sen. Stodola: Slávny senát! Ťažko je po takom expozé ako pána ministra dr. Beneša, hovoriť, lebo skutočne človek musí obdivovať jasnosť a pravdivosť jeho slov. Je to vlastne opravdu vedúci človek a direktor našich zahraničných vecí, a síce novej školy diplomatickej. Takto musí hovoriť odpovedný činiteľ demokratického štátu.

Minister Beneš nás uspokojil a my sme kľudní, lebo vidíme, že osudy našej zahraničnej politiky nachádzajú sa v rukách človeka svedomitého a patriotického.

Ja nejdem zaoberať sa s tou čiastkou jeho expozé, ktoré jedná o susedných štátoch, chcem len poznamenať, že by hlavne nám, Slovákom, veľmi na tom záležalo, aby sme sa sblížili aj s Maďarskom. Nebojím sa ako predválečný národovec povedať, že si ctíme maďarský ľud, ovšem, že by sme jemu priali, aby mal demokratickú ústavu.

Minister Beneš mnoho hovoril o Italii a o jej vedúcom mužovi, o Mussoliniovi, ktorý je iste nekonečne zaujímavým zjavom. Z nových ideológii, povstalých po vojne, padá istotne na váhu fašizmus. On vyrástol v Italii z historických tradícií. Pre nás - o tom som presvedčený - sa on nehodí. To by bolo cudzie teleso v našich srdciach, v našich dušiach.

Slávny senát, ja idem rovno z Ríma a nechcem povedať žiadnu reč, lebo som nemal ani čas ju pripraviť, chcem spomenúť len niekoľko impresií. Moju reč, moje slová, ráčite mať za causeriu, ktorú človek, ktorý práve z cesty prichádza, sdeľuje svojim priateľom. Ale chcel by som predpovedať a povedať, že qui bene distinguit, bene docet, a chcel by som dať skromný obrázok tejto cesty, lebo vidím, že mnohé naše informácie o Italii nezakladajú sa na správnych zprávach. Ovšem, my nesmieme nikoho ani zveličovať, ale tým menej podceňovať a ja myslím, že slovo "objektivno" v tejto debate, ktorá ešte bude nasledovať, je rozhodne potrebné.

Ja nie som prvý raz v Italii, i pred vojnou som túto zem často navštevoval. Ohľadne fašizmu ešte jednou akcentujem, že nikdy som nebol za ideológiu týchto nových smerníc, veď my Slováci, slávny senát, veľmi dobre vieme čo znamená diktatúra. Či sme neboli podrobení diktatúre na príklad každého župana, ktorý bez ohľadu na zákon s nami národovcami mohol narábať pred vojnou ako tu vidím Šrobára, ktorý by mohol celé kapitoly o tom povedať. (Sen. Kindl: Ve Strakonicích je okresní hejtman, který je také diktátorem!) Hovorím vo predválečných časoch. (Sen. dr. Buday: A čo Hlinka?) Viem, i Hlinka mal tiež ťažkosti. To ja uznávam.

Veľavážení pánovia, jedným slovom náš fašizmus nemá tuná s italským fašizmom absolútne žiadneho spojenia. A pri tom všetkom, ako mi to bolo v Ríme povedané, je zaujímavé, že keď na príklad u nás rádio začne hovoriť oproti fašizmu, v Italii to berú, akoby to išlo oproti italskému fašizmu a tým spôsobom sa rozširuje rozčúlenie a napätie sa nemierni. Nemci to inak robia, oni direktne povedajú: hitlerizmus alebo hakenkrajclerizmus, a tým neznepokojujú susedov.

Čím viac však chodím po svete, slávny senát, keď sa vrátim, tým viac si viem oceniť našu tak posmievanú demokraciu. Lebo, slávny senát, keď sme dnes vstúpili do šľapají tých veľkých, starých demokratických mocností, ako je na pr. Švajčiarsko a Holandsko, a keď máme otvorené dvere, keď tvoríme posvätnú ideu azylného práva a dávame azyl, keď môžu sem prísť ľudia ponížení a môžu tuná prestáť uragán, ktorý ide v niektorých krajoch, aby sa potom vrátili, myslím, že na takú sústavu v našej republike, že na taký rýchly postup do tejto kategórie starých známych slávnych štátov môžeme byť hrdí.

Mali sme v Ríme, slávny senát, medzinárodnú obchodnú konferenciu. Boli sme vyslaní parlamentom a za to srdečne a úctivo vďaku vzdávam a ďakujem za dôveru. Boli sme len tri parlamentári. Juhoslovanov prišlo asi 13, medzi nimi bolo aj niekoľko Horvatov. Chceli ukázať, ako Francúz rieka: Nous ne sommes pas fâchés. Všetci sme boli dôstojne prijatí a preto vzdávam s tohoto miesta vďaku tak italskej vláde ako nacionálnemu italskému komitétu a jeho distingvovanému vodcovi San Martino, lebo nemohli nám viac ukázať, a ako Slovák povie, skoro nás "kúpali v mlieku".

Mne udelili vážny úkol - o tom nechcem sa tu rozširovať - ale bude vás zaujímať, že pri audiencii u kráľa italského jeho prvšie slovo bol dotaz na nášho pána prezidenta, tázal sa, ako sa má, čo robí, či je zdravý, a videl som, že moja kladná odpoveď mu urobila radosť. Nezabúdajme jedno: Ešte máme v Italii hodne priateľov. Nebolo možno zabudnúť tak rýchle na Piavu! A čo na príklad my Slováci neboli sme vďační, keď Italia svojho času vypovedala Rakúsku vojnu, či to nebola naša nádej? Práve v tomto mesiaci je to 15 rokov. A či Štefánik neurobil za intervencie Masarykovej a Benešovej s Italií vojenský pakt? I naši legionári plece na pleci bojovali s mužstvom italským. Nemohlo sa za 15 rokov to všetko zabudnúť, to nám vždy ešte v dušiach znie, ale nielen v našich dušiach, ale i v národe italskom, čo som práve konštatoval, takže za tie hranice i italskí vojaci umierali, ba i Mussolini ako bersaglier bol veľmi ťažko a povážlivo ranený na fronte proti Rakúsku, proti Habsburkom. (Výkřiky komunistických senátorů.)

Je istá vec, aby som zbadal, že diplomaticky sme v Ríme veľmi dobre zastúpení. Dobre ráčite vedeť, ako to ide na takých konferenciách... (Hlas: A v Londýně?) Aj v Londýne sme dobre zastúpení.

Je známe, ako sa robia tie rezolúcie na konferenciách, len chcem vyzvednúť, že jednalo sa veľmi mnoho o preferenčné clá oproti Amerike, o tie preferencie, ktoré v Strese počaly, a bola to vlastne príprava pre svetovú hospodársku konferenciu v Londýne. Mňa veľmi zaujímalo, že Mussolini v zahajovacej reči spomenul a silne sa zaoberal s agrárnou krízou a skutočne veľmi hľadí zdvíhať venkov, aby zabránil úteku do mest. Na pr. Campagnu odvodňuje, čím prestala malária. V troch slovách bol vlastne riešený agrárny program, ktorý sme vo východnej a centrálnej Európe spoludržali.

Chcem ešte poznamenať, že sme vždy pevnú frontu robili predovšetkým s Juhosláviou, Rumunskom a Poľskom, ktoré sa k nám v každom ohľade bez kompromisu v Ríme predalo. Ale tie tri slová, ktoré sú charakteristické, boly rečené: Koordinácia pôdy, človeka a kapitálu. Toto je vlastne succus nášho problému. A tu je zvláštne, ako program národohospodársky nás vskutku zavádza do politiky, lebo predný jeden Maďar - odpusťte, že nerieknem meno - mi riekol: Je to zvláštne, jedná sa vždy o preferenčné clá oproti americkému importu, o čom vraj Italia nechce ani počuť a Francia pristáva. Teda ráčite vidieť, že i tam počínajú už nad tým rozumkovať.

Nech mi je dovolené teda prejsť k čisto politickej časti mojich slov, ako vlastne povstal ten nepokoj, ktorý teraz ako taká vlna sa rozširuje na všetky strany. Predovšetkým vidíte v tomto ohľade, ako zle môžu byť informovaní vedúci ľudia jedného štátu, lebo v Italii sa očakávalo denne, že tá Jugoslavia praskne, totiž že sa rozbije. Samo sebou sa rozumie, že Mussolini hneď zachytil iniciatívu, aby pri eventuálnej deľbe prišlo mu čo najviac, keď na pr. i Dalmáciu vyhlasovali za "terra italiana". Odkiaľ vychádzaly a prichádzaly tie informácie? I to sa konštatovalo. Sú i tam Jedličkovci ako veľmi dobre poznáme, ktorí tieto zprávy dávali a tým všem úplne zaviedli a zapríčinili ohromnú blamáž, bych riekol, italskej diplomacie. A to, vážení pánovia, že títo niektorí ľudia idú tak ďaleko, že vo svojej kritike a vo svojej opozícii vchádzajú do deštruktivity, je veľmi vážnym mementom i pre opozíciu našich štátotvorných strán. Nemám nič proti opozičnej, riadnej, objektívnej kritike, ale vždycky žiadame dnes v tej ťažkej dobe, kedy sme uprostred skutočne rozvlnených náruživostí národov, aby táto opozičná kritika bola konštruktívna, lebo nech nedávajú zbraň zahraničiu do ruky, ktoré funestné následky práve vidíme dnes tam dole.

Bude vás zaujímať otázka, ako prišlo k návšteve MacDonalda do Ríma. Veľmi dobre ráčite vedeť, že Grandi bol vylúčený z ministerstva preto, že nemal vedomia o gentleman agreement medzi Herriotom a MacDonaldom. Ako každý človek chcel napraviť pozíciu svoju a vplýval na MacDonalda. MacDonald je istotne človek mieru, ale keď prišiel Hitler k vláde, ztratil hlavu, myslel, že Nemci budú mašírovať do koridoru a na základe toho sa obával, že aj Italia by napadla, resp. mašírovala do Jugoslavie. Keď ale veľká rada fašistická sa vyslovila rozhodne, že neopustí cestu mieru, potom ovšem MacDonald navštívil Italii vo smere čisto pacifistickom. K tomu sa pridružuje i to, že medzi MacDonaldom a Hendersonom nejestvuje to najlepšie priateľstvo, ak je známe. MacDonald chcel urobiť nový návrh pre odzbrojovaciu konferenciu a pre tento návrh chcel získať Mussoliniho. Mussolini totiž sám nemôže cestovať do zahraničia, poneváč by to pre neho bolo spojené s väčším nebezpečím. Jedno je ale isté, a to je asi verejná mienka v Italii, ktorá je vždy vsugerovaná, samo sebou sa rozumie, šéfom vlády, totiž že nechcú vojnu.

Mussolini je primúdry človek než aby vošiel do takejto avantúry. Veľmi dobre vie, že po čas vojny by nemohol mať velenie a že nejaký dobrý stratég, keby vojnu vyhral, prevzal by jeho úlohu, ale keby bola vojna prehraná, tak zrúti ho verejná mienka, ako to vieme z histórie. Mussolini je človek ťažko pracujúci, ktorý sa vyškrabal bych riekol z jednej roľníckej rodiny, však ešte jeho sestra je roľníčka, na najvyššie miesto, žiadny iný nepoznal vlnenie duší ľudu ako práve Mussolini. Najlepším dokladom a dôkazom toho je fašistická výstava, ktorej návštevu každému z vážených pánov kolegov, ktorý pôjde do Ríma, snažne odporúčam. Celá konštrukcia tejto výstavy je celkom niečo nového, nevídaného. Na príklad vstúpite do prvej sály, kde je práve popísaná a znázornená obrazne a skulpturálne práve doba prvé výpovedi váľky. Tak vidíme na príklad, ako v Belehrade mobilizujú a s akou radosťou tam mobilizovali, keď sa jednalo o vlasť a existenciu. Tam visí v povetrí taká asi päťmetrová čižma s takým klincom, ako moja päsť, ktorá mašíruje. V tom je niečo nového celkom znázornené, nálada, ktorá tam panovala.

Vojdete do druhej sály, nájdete tam samé hroby, lebo veď konečne aj idea fašistická vyžiadala si svojich martýrov. Tam nájdete hroby a kríže a tam stále hrá utešená hudba, takže tam človek vojde ako do nejakého kostola. Potom fotografie, ako mašíruje ohromná figúra Mussoliniho, zase kubistická socha, ako bojuje jeden fašista. Je to, ako hovorím, prvotriedna propaganda. Ja som o tom presvedčený, že jedine sovietska vláda je v stave túto propagandu tak trefne a prispôsobivé k dušiam toho ľudu prevodzovať. Potom plány nových verejných stavieb a t. ď. Keď som prišiel ďalej, videl som samé emblémy toho fašismu. Že to na dušu človeka musí vplývať, to je celkom jasné.

Prečo Mussolini nechce vojnu, toho je ďalej tá príčina, poneváč on nie je s organizáciou, so štruktúrou svojej zeme hotový. Tieto organizácie nemá ešte tak vybudované, ako on chce, ač práve on je primúdry, aby sa fiksoval na nejakú pätiletku; vyslovil sa, že potrebuje najmenej 8 až 10 rokov, aby sa táto organizácia previedla tak, ako by si to on prial. Že Italia chce dostať preponderanciu v centrálnej Európe a že tým povstane srážka s Franciou, to je všeobecne známe. Je síce pravda, že v dušiach týchto južných národov v iných líniách žijú samé superlatívy, to vidíme na takých zasadnutiach, na kongresoch, kde je najväčšia, až prehnaná zdvorilosť, nielen v Italii, ale aj všade.

Ale konečne môžu byť Italci i hrdí. Idete po čase Veneciou, a tam vidíte kresťanskú "tisíc a jednu noc" sv. Marka, náladu v tých uliciach Venecie, ktorá sa nič nezmenila od 500 rokov. Ani gondoly, ani voda, ani nebe, ani ten zápach v ničom sa nezmenil. Alebo keď človek ide tam do Ríma, kde každý kameň hovorí, alebo do sv. Petra, kde naraz cítite, že matéria nemá váhu, že len tak visí v ovzduší neuveriteľným spôsobom ako taká Aladinova jaskyňa pohádok, a keď vidíte, že každý kameň hovorí a spieva slávnu históriu, alebo o náruživostiach a o vznešených myšlienkach, tak ovšem po tom sa človek nediví, že sú na to hrdí, keď berieme do ohľadu ešte tú nekonečnú krásu antických stĺpov, že každý moderný človek, ktorý má v duši len niečo citu a krásy, musí zrovna zomierať.

A tak není divu, vážení pánovia, a predstavte si teraz, že do tejto retorty, do tohoto prekrveného kotla nových nádejí, nových myšlienok, ale i ťažkých problémov hospodárskych - lebo veď Italia má každý rok o 400.000 duší viacej - do týchto plánov ružových naraz príde ako ekrazitová bomba geniálna myšlienka Benešova s Paktom Malej dohody.

Konečne je to ľudské a je to k pochopeniu, že sa počaly písať rozdielne články. Ovšem Mussolini nemá absolútnu pravdu, keď hovorí, že ani rasovo nie sme v tej Malej dohode blízki. Však nás sedliak dobre rozumie poľskému sedliakovi a konečne v tých Rumunoch je tak mnoho slovanskej krvi a - čo je hlavné - naša mentalita, náš spôsob života, náš filozofický názor na svet nás Slovákov s Rumunmi je úplne totožný. A mimo to nás spojuje ťažký problém existencie, neodvislosti, suverenity. Není teda div, že zahraničná politika Italie videla, že je na mylných cestách a že prirodzene noviny spustily ohromne ostrú paľbu, že sa hnevajú na pr. na francúzske noviny, ktoré o nich píšu, že žijú v adhézii ku nezdravej thezi. Že je tam ohromná cenzúra, je všeobecne známe.

Ale proti jednému musím s tohoto miesta protestovať, keď celkom benevolentne hovorím o Italii, a síce že "Giornale d'Italia" 20. apríla napísal článok oproti epopeji našich legionárov, oproti článku nášho ministra Kroftu, kde nás prehlasuje za politických sektárov, kde nevidí, čo naše légie urobily, že vlastne uzavrely východnú Sibíriu, tú komoru obilnú pred Nemeckom a tú komoru ohromných štátov kirgizských. Musím slávnostne s tohoto miesta protestovať proti takému poníženiu tej epopeje, na ktorú sa budeme vždy s najväčšou hrdosťou rozpomínať a pamätať. Na príklad nadávajú, že Comité des Forges kupuje noviny atď. Mám tu viac takých výstrižkov, ale čas mi nedovolí, abych sa týmito vecami dôkladne zabýval.

Je isto, že Mussolini podceňuje energiu, ktorá sa zračí vo slovách Benešových; ba i Titulescu, ktorý práve teraz prišiel do Bukurešti, povedal, že si viac to volebné právo, ktoré máme v koncernu národov, nedáme nikým vziať a že rovnosť a rovnoprávnosť je vlastne podkladom spolku národov.

Prichádzam k otázke revízie. Veľmi dobre viem, že v tomto ohľade i z anglickej strany boly isté vplyvy a že MacDonald, ale hlavne Mussolini vo vyjednávaní s MacDonaldom išiel za smerom Locus minoris resistentiae. Veľmi dobre viem, vážení pánovia, že keď MacDonald hovoril vo snemovni o Tangenyike, o kolóniách sa nehovorilo, ale hovorilo sa o revízii.

Zaujímavé je - a v tomto ohľade sa pripojujem k slovám pána ministra Beneša - že s tohoto miesta srdočnú vďaku musíme vzdať Chamberlainovi a Churchilovi za ich správne, spravodlivé a objektívne poznámky k tejto matérii.

Mussolini ponúkal Nemecku koridor v koridoru, totiž to, aby nejakým spôsobom bolo to východné Prusko spojené so západným. Hitler to odmietnul. On chce mať celý koridor na sto procent, chce dostať i vrchné Sliezsko. Keď teda väčšina týchto bodov, o ktorých sa malo jednať, nebola prijatá, bola odvrhnutá, tak tu zostala revízia, do ktorej sa zatlačilo. Ja samo sebou sa rozumie, keď som mal česť hovoriť s významnými mužmi italskej vlády a italskej verejnosti, zaujal som najrozhodnejšie stanovisko oproti revízii a som pevne presvedčený, že z revízie nebude nič. Pri tom všetkom sa divím niektorým českým žurnalistom, akým právom chcú disponovať s pôdou slovenskou? Ako by vám, bratia Česi, to konvenovalo, aby naši, žurnalisti chceli vám nahovoriť, aby ste ad captationem benevolentiae dali kus Moravy?

Proti takémuto postupu protestujeme my, Slováci, a síce my, Slováci, ktorý vždy držíme jednotnosť československej republiky pred nami a za túto jednotnosť budeme samo sebou aj proti každému bojovať. (Výborně! - Potlesk.)

Ďalej ovšem padá na váhu ten § 19. Daladier riekol, že v tomto ohľade nutno eventuálne, keď sa jedná o tento paragraf, aj preštudovať tú procedúru tak zvanú, ovšem Daladier to riekol v obecných líniách. A tu musím vyzdvihnúť, že Francia doposiaľ loyálne zachovala svoje smýšľanie, ba čo ešte viac, svoje sympatie oproti nášmu národu, že v tomto ohľade žiadnej pochybnosti niet a nesmie byť.

Čo je to ten famózny artikel 19? Som tak smelý, s vaším svolením, pán prezident, predčítať ho tu francúzsky. "Article 19. L'Assemblée peut, de temps à autre, inviter les Membres de la Société à procéder à un nouvel examen des traités devenus inapplicables, ainsi que des situations internationales dont le maintien pourrait mettre en péril la paix du monde." Teda, keď by bol v nebezpečí mier sveta.

Nuž, slávny senát, musíme v našom pokračovaní diplomatickom pokračovať veľmi opatrne, my nemôžeme robiť takú politiku, ktorá by sa zdála, že chceme tento mier rušiť. Ovšem my ju nerobíme, nemáme žiadne imperialistické ciele, práve my chceme mať a chceme byť garanciou konštruktívneho mieru. Ovšem, keby sme takúto politiku robili, tak by sa niektorí z našich susedov najviac tomu tešili.

Ohľadom Jugoslavie, ako som už povedal, s tými Horvatmi a všetkými členmi bol predpoklad absolútne mylný. My nemáme, vážení pánovia, práva sa miešať do vnútorných záležitostí bratského národa. Som o tom presvedčený, že všetky tie rozdiely, všetky tie trecie plochy sám život uspokojí a že prídu do poriadku.

Môžem si riecť a smelo tvrdiť, že doposiaľ Mussolini jednému z našich susedov poskytol jedinú mravnú podporu. A zaujímavá v tomto ohľade je reč Zsilinskyho na príklad v peštianskom parlamente, ktorý si tak ohromne sťažoval, že práve v tomto ohľade, kde sa jedná o export, o životný záujem práve nášho južného suseda, že nenašlo sa v Italii a ešte menej v Nemecku toho pravého porozumenia.

Ja teda môžem vysloviť tú tézu, že, jestliže Italia dohodne sa s Franciou, že ovšem nestojí nič v ceste, aby sme túto dohodu aj my s Italiou previedli, ku ktorej, ako hovorím, nás viažu pamiatky spoločných bojíšť. Ale musíme byť opatrní, aby sme my sami neišli ďalej ako Jugoslavia, aby sme neboli papežštější nežli Rumuni a práve Juhoslovani. A že rumunský národ všetkým týmto nátlakom, bych povedal, dľa krvi a tradície bol vstave vydržať a že verne zostane v geniálnej koncepcii ministra Beneša s nami, za to mu oddávame i s tohoto miesta našu najsrdečnejšiu vďaku a náš najsrdečnejší pozdrav. (Souhlas.)

Padá na váhu ešte aj francúzsky vyslanec v Ríme. Je to človek veľkých ambícií, ktorý niečo forsíruje túto dohodu, tento pakt štyroch. Ale ako hovorím, možnosť §u 19 ukazuje, že my nemusíme dokazovať, že chceme mier, to je známe, to musia dokazovať, že nechceme mier, práve naši protivníci, to musia podľa procedúry Spoločnosti národov dokázať tí, ktorí práve túto revíziu forsírujú.

Čo je náš postup vo vnútornej politike? Predovšetkým dať našim loyalnym menšinám všetko, čo ku kultúrnemu a hospodárskemu vývoju potrebujú. Ale v tomto ohľade som tak smelý, slávny senát, znova upozorniť, aby sa Slovensku venovalo ešte viac pozornosti a nech je mi dovolené ešte raz - vám sa to zdá byť len detailom, ale pre nás to má ohromný význam - aby ste nám neposielali viac tých zriadencov na Slovensko, ktorých máme v plnom a dostatočnom počte.

Ohľadom Bethlena, ktorý po jeho nápade na nášho p. ministra dr. Beneša nám neni milý, chcem poznamenať len to, že jeho ambícia je stať sa ministrom zahraničných vecí, a že Kánya sa stal ministrom jedine k vôli svojej penzii.

Prichádzam teraz k jednej otázke, a síce k otázke anšlusu. Práve keď som bol v Ríme, bol tam i Dolfuss a bolo konštatované, že Mussolini nechce anšlusu, ale bolo tiež konštatované i to, že si nežiada ani Habsburkov. Skorej by si Mussolini žiadal sbliženie medzi Maďarskom a Rakúskom, lenže to zasa nechcú Nemci. Oni veľmi dobre vedia, že dnes nemôžu previesť anšlus a tým menej by ho previedli, keby sa spojili s Maďarskom. Oni chcú časom previesť anšlus, nechávajú si dvere otvorené, ale spojenie Maďarska s Rakúskom práve pre túto príčinu nechcú. To je logické.

Samo sebou sa rozumie, že Dolfuss nechce robiť voľby, bojí sa práve tejto novej vlny, ktorá ide a bývalý ríšsky kanclér Wirth, Kass a Loose, ktorí sú teraz práve v. Ríme, zasa hovorili, že jediná pevnosť nemeckej demokracie, mimo Švýcarska, je dnes Rakúsko a že treba túto demokraciu rakúsku zachovať, udržať. Jedným slovom, že ten anšlus, ktorý tak mnohým hlavám svojho času bolenie urobil, je hodne ďaleko, poneváč je predovšetkým proti nemu Mussolini a zatým tiež kresťanskí socialisti rakúski a že žiadny zo sociálno-demokratickej strany viedenskej si nepraje mať anšlus a dostať sa práve pod Hitlera. - Minister rakúsky Schuschnigg ide tam tiež a hodlá previesť konkordát s Vatikánom.

Ja bych teraz prichádzal pomaly ku koncu. Program náš ohľadom Italie je predovšetkým to, aby sme nečakali nejakého zrútenia fašizmu. Ohľadom jedného zrútenia systému sme sa pomýlili, neupadnime zasa do tej druhej chyby. Nezapomínajme jedno, že Mussolini je človek čo sa týče charakteru bezúhonný, že vede mravný život, že všetky tie pletichy, o ktorých nechceme tu hovoriť, nemajú vplyvu na neho, že je antialkoholik! A zaujímavé je jeho mienenie ohľadom Masaryka. On nedá napadať nášho pána prezidenta v novinách pre jeho kritiku fašizmu. Rieka, že je to vedecká kritika, lebo že je Masaryk ideologický socialista, kdežto on tento smer, ako ráčite dobre vedeť, potiera.

Náš minister zahraničia požíva v Italii ohromnej autority. Je známy s mnohými po čas vojny, ba ku mne prišlo osobne niekoľko vedúcich ľudí, ktorí s najväčšou radosťou sa rozpomínali na spoluprácu ministra dr. Beneša, Štefánika, organizátorov našich légií. Ovšem drží ho za geniálneho vodca Malej dohody a teda v tomto ohľade podľa toho, ako vlny citu, úspechu a neúspechu prichádzajú, je tiež posudzovaný, ale nie napadaný v novinách. A tu prichádzam ešte k jednému úplne mylnému predpokladu u nás, a síce o tom, že by zástupca Mussoliniho zahraničný minister Savich bol renegátom chorvatským. To není pravda. Ten Savich stál pod policajným dozorom pol života ako talianský iredentista v Trieste a keď vypukla vojna, išiel do zákopov. Z toho je vidieť, že je treba informácii, qui bene distinguit, bene docet.

Čo sa týka hospodárskych vecí, tu je ťažko dostať jasný náhľad do ich finančných pomerov. Je istá vec, že niekoľko veľkých bánk sa zakolísalo a vklady v nich povážlive klesaly. Je pravda, žer obeživo je kryté 45 - 50% zlatom, lenže je 10 miliárd obligácií, o ktorých by nemohol nič bližšieho riecť Mussolini - a v tom je tá ohromná sugestivitnosť moci Mussoliniho - kupuje malý človek, že nie sú lombardované, ale plasírované.

Vývojová línia i v Italii ide nahoru. Majú síce 1,800.000 nezamestnaných, ale podporu dostáva len 200.000. To nutno konštatovať, že mzdy sú najhroznejšie zlo a že štandard je nízky. Je zaujímavá štruktúra hospodárskeho vývoja Italie. Centrálna myšlienka produkcie Italie je, že usiluje odstrániť triedny boj a ihneď ho nahradiť spoluprácou jednotlivých záujmových skupín. Italský syndikalizmus má charakter národný, pracuje ku vytvoreniu solidarity medzi problémom práce výroby a celonárodnej solidarity v prospech hospodárskej expanzie v cudzine.

Oni tam hovoria, že predpoklady krízy v tom starom kapitalistickom systéme sú väčšie než u nich a síce preto, že predovšetkým je to individualizmus, anarchia výroby a nedostatok koordinácie medzi kapitálom a prácou, medzi spotrebou a produkciou atď., kdežto vo svojom kooperačnom zariadení vidia istú hať. Ovšem všetko v tej Italii je ešte na začiatku, nemá ešte žiadnej tradície. Akú váhu kladú na otázky hospodárske a tejto kooperácie, je vidieť z toho, že vlastne vedúcim členom a ministrom kooperácií je sám Mussolini. My mu musíme priznať, že musel bojovať proti tradícii "dolce far niente", že musel bojovať proti klimatu a proti tamojším lokálnym pomerom.

Keď sa podívame, ako vyzerá hospodárska bilancia, vidíme na pr., čo hlavne do očí padá, pohyb obyvateľstva, a síce ročný prírastok činí 420.000 duší, ako som už hovoril. Keď vezmeme, koľko to bude znamenať za 30 rokov - ovšem bude to vždy menej a menej, to vidíme na tom postupe na všetkých stranách prídeme pri tom k veľkým číslicam. Rím už má 1,045.000 obyvateľov, Milán 1,013.000 obyvateľov. Je zaujímavé, že u nich to zmenšení bolo zapríčinené dekonjunktúrou; tá není tak veľká ako inde, na pr. priemyslová produkcia ocele r. 1931 činila 1,452.000 ton, kdežto r. 1932 len 1,391.000 ton, teda o 60.000 ton menej. Výroba benzínu bola r. 1931 132.567 ton, kdežto r. 1932 156.873 ton. Ceny veľkoobchodné činily r. 1931 priemerne 341.57 index a r. 1932 už len 309.91. Tu je vidieť ohromný rozdiel, vážení pánovia, medzi nami a tam, poneváč ráčite vidieť, že naša súťažeschopnosť podväzuje hlavne to, že index cenový sme neboli vstave dostať dolu.

Ovšem tiež zahraničný obchod trpí, poneváč r. 1931 bol dovoz 11.643 mil., r. 1932 8.257 mil., vývoz r. 1931 bol 10.209 mil. a r. 1932 už len 7.000 mil. Ovšem zasa na pr. v námornej doprave - hneď skončím tieto číslice, ktoré sú však veľmi poučné - v r. 1931 prijelo pod italskou vlajkou 61 mil. a r. 1932 63 mil. Jedným slovom vidíme, že rezistencia Italie je proti degresívnej konjunktúre o mnoho väčšia ako druhých raynov. Chcem ešte spomenúť, že v r. 1931 bol počet automobilov 211.919, v r. 1932 227.445.

Čo je najväčšou ťažkosťou vo finančnom hospodárstve, je ovšem deficit ich rozpočtu, ktorý bude činiť do konca júla asi 4 miliardy lír, teda 7 miliárd Kč. Totiž zahraničné listy mluvily, že je to 61/2 miliardy, a to bola odpoveď vlády, ktorá uverejnila tieto číslice. Vidíme vo finančných otázkach tú Achillovu pätu. Knickerbocker, ktorý bol tiež prijatý naším pánom prezidentom, veľmi správne pravil, že Italia ide o závod s likvidáciou krízy, Italia všemožne buduje inštrumenty, s tak ohromným nákladom, ktorý len po prestaní krízy bude rentabilný. Spomeňme len 2 ohromných lodí, ktoré majú dovážať cudzincov. Ovšem jedno sa podarilo, a to melioráciami zvýšiť krytie vnútornej potreby na 100% zo 70%, pokiaľ ide o pšenicu. To je následok konštruktívnej politiky, produktívnej podpory v nezamestnanosti. Jestliže teda príde ten prevrat v konjunktúre, príde ten štart, teda áno, ale jestliže nepríde, teda ovšem prídu do ťažkej situácie, lebo i tá sugestívnosť vedúceho človeka má isté hranice pred sebou. Je to istotne, že je to pohnútka pre Mussoliniho, aby všemožne zasa započal a umožnil ten štart Európe. Ovšem jedno je treba uznať a tu bezpodmienečne sa korím tej veľkej myšlienke, že Italia nezná krízu mládeže. Najlepšie vidíme, ako v tejto veci pokračujú, z týchto pár riadkov. Pri príležitosti sviatku práce, ktorý je slávený dňa 21. apríla miesto 1. mája, bol prevedený priestup fašistickej mládeže v dôsledku vyššieho veku do vyšších organizácií, ktorýžto priestup je zvaný "fašistickým odvodom". Podľa definitívnych dát prejde do organizácie, t. j. 14 až 18 rokov starí, 120.000 Balillov (6 - 14 rokov), do organizácií univerzitného študentstva a mladých fašistov (18 až 21 let) 108.686 avangardistov a do strany, resp. milície 148.209 univerzitných študentov a mladých fašistov.

Ešte to je zaujímavé, že v rôznych mestách budú udelené demografické prémie, z ktorých najväčšie po 50.000 lírach budú udelené 2 rodinám vo Florencii, z ktorých prvá má 6 detí a z toho 5 narodených v rokoch 1926 až 1932, na ktoré sa udelenie tejto prémie vzťahuje. A konečne, ako šikovne zachádza voči delníctvu, je vidno z toho, že vo všetkých hlavných mestách provincie na ustanovenie Duceho boly 20 tisícom priemyslových a zemedelských delníkov rozdelené slávnostným spôsobom penzijné knižky.

Končím. Je istá vec - a to sa nemôžeme diviť - že Mussolini bude robiť vždy italskú politiku, ako náš p. minister Beneš bude robiť čsl. politiku. To je prirodzená vec.

To boly moje posledné slová.

Ja ešte raz upozorňujem našu opozíciu, aby viedla konštruktívnu smernicu myšlienky, lebo v dnešných ťažkých časoch, keď na nás doliehajú finančné ťažkosti, problém odzbrojenia, nezamestnanosť, revizionismus, vtedy treba všetkých mužov na palubu, poneváč doba je ťažká.

Na našu verejnosť by som apeloval v tom smysle: Prestaňte už s vašou lúčavkovou kritikou, vašou chronickou nespokojnosťou i toho, čo nám v zahraničí zrovna závidia! Prestaňte s vašim stálym defetizmom a hlavne s vašim cynizmom! Naučte mládež, aby sa vedela oduševniť za naše národne ideály! Nespomínajte stále tú internacionalitu, čo ovšem nevadí, aby sme shodili náš provincializmus, nevzpomínajte stále bezkondicionálny pacifizmus, slabíte tým našu pozíciu v zahraničí, lebo druhé národy držia svoj prach v suchu!

Doba vyžaduje národ tvrdý, ktorý vie prísť aj do extázy a sa oduševniť, aby zas vedel doniesť obeti za ideály ako ešte pred krátkym časom.

Prejdite len do zahraničia a budete hrdí na našu Československú republiku!

Benešove prehlásenie prijímam. (Potlesk.)