Schůze zahájena v 10 hodin 13 minut.
Přítomni:
Předseda: dr. Soukup.
Místopředsedové: Donát, dr. Heller, dr. Hruban, Kahler, Klofáč.
Zapisovatelé: Johanis, Stržil.
119 senátorů podle presenční listiny
Členové vlády: ministři Bradáč, Černý, inž. Dostálek, dr. Šrámek, dr. Trapl.
Z kanceláře senátní: tajemník senátu dr. Šafařovič; jeho zástupci dr. Bartoušek, dr. Trmal.
Předseda (zvoní): Zahajuji schůzi.
Dovolenou dal jsem dodatečně za minulý týden a za včerejší schůzi sen. Hanckovi a za včerejší schůzi sen. dr. Kovalikovi.
Navrhuji, aby byla udělena zdravotní dovolená na dobu 4 týdnů sen. Lukschovi.
Konstatuji, že senát je způsobilý se usnášeti.
Kdo s tímto mým návrhem souhlasí, nechť zvedne ruku. (Děje se.)
To je většina. Navržená dovolená se schvaluje.
Předsednictvu senátu došel přípis ministerstva vnitra ze dne 17. února 1933, čís. 9.731/1933/7, o povolání náhradníka Karla Kreibicha za zemřelého senátora Rudolfa Böhma.
Žádám pana zapisovatele sen. Pichla, aby přípis tento přečetl.
Zapisovatel sen. Pichl (čte):
Předsednictvu senátu Národního shromáždění republiky Československé v Praze.
Na místo zemřelého člena senátu Národního shromáždění Rudolfa Böhma, povolávám na základě ustanovení § 2 zákona o složení a pravomoci senátu a § 56 řádu volení do poslanecké sněmovny za clena senátu Národního shromáždění náhradníka Karla Kreibicha, živnostníka v Bratislavě, a vydávám mu ověřující list, opravňující jej ke vstupu do senátu.
Zároveň vyhlašuji to v Úředním listě republiky Československé.
Přílohy přípisu ze dne 25. ledna 1933, č. 8017/8041, se vracejí.
Ministr Černý v. r.
Předseda: Do dnešní schůze dostavil se nový člen pan sen. Karel Kreibich a vykoná ústavou předepsaný slib do rukou předsedy.
Žádám pana zapisovatele sen. Pichla, aby přečetl ústavou předepsanou formuli slibu, a pana senátora, aby vykonal do mých rukou slib podáním ruky a slovem "slibuji". (Senátoři povstávají.)
Zapisovatel sen. Pichl (čte):
Slibuji, že budu věren republice Československé a že budu zachovávati zákony a mandát svůj zastávati podle svého nejlepšího vědomí a svědomí.
Tajemník senátu dr. Šafařovič (čte):
Ich gelobe, der Čechoslovakischen Republik treu zu sein und die Gesetze zu beobachten sowie mein Mandat nach bestem Wissen und Gewissen auszuüben.
Sen. Kreibich (podávaje předsedovi ruku): Ich gelobe. (Senátoři usedají.)
Předseda (zvoní): Budeme projednávati pořad.
Prvním odstavcem pořadu je:
1. Zpráva rozpočtového výboru o usnesení poslaneckej snemovne (tisk 976) k vládnemu návrhu štátneho rozpočtu republiky Československej a finančného zákona pre rok 1933. Tisk 990.
Druhým odstavcem pořadu je:
2. Zpráva rozpočtového výboru o státním závěrečném účtu republiky Československé za rok 1931 spolu s účty státního bytového fondu a dávky z majetku. Tisk 980.
Navrhuji, aby o státním rozpočtu byla provedena jednotná rozprava, rozdělená na tři části, a to:
Část první, politickou, obsahující:
Ze skupiny I. Vlastní státní správa: kap. 1. President republiky a kancelář presidenta republiky, kap. 2. Zákonodárné sbory a kanceláře sněmoven, kap. 3. Předsednictvo ministerské rady, kap. 4. Ministerstvo zahraničních věcí, kap. 5. Ministerstvo národní obrany, kap. 6. Ministerstvo vnitra, kap. 7. Ministerstvo spravedlnosti s Nejvyšším soudem, kap. 8. Ministerstvo pro sjednocení zákonův a organisace správy, kap. 9. Nejvyšší správní soud a Volební soud.
Ze skupiny II. Správa státních podniků: § 13. Státní tiskárny, § 14. Úřední noviny v Praze a Bratislavě, § 15. Čsl. tisková kancelář, § 10. Vojenská továrna na letadla, § 11. Vojenské lesní podniky.
Část druhou, kulturní a sociální, obsahující:
Ze skupiny I.: kap. 10. Ministerstvo školství a národní osvěty, kap. 17. Ministerstvo sociální péče, kap. 18. Ministerstvo pro zásobování lidu, kap. 19. Ministerstvo veř. zdravotnictví a tělesné výchovy, kap. 20. Odpočivné a zaopatřovací platy.
Ze skupiny II.: § 7. Uhřiněvský škol. závod zemědělský, § 8. Školní závod zemědělský v Děčíně - Libverdě, § 10. Žabčický škol. závod zemědělský, § 12. Státní lázně.
Část třetí, hospodářsko-dopravní a finanční, obsahující:
Ze skupiny I.: kap. 11. Ministerstvo zemědělství, kap. 12. Státní pozemkový úřad, kap. 13. Ministerstvo průmyslu, obchodu a živností, kap. 14. Ministerstvo veř. prací, kap. 15. Ministerstvo pošt a telegrafů, kap. 16. Ministerstvo železnic, kap. 21. Ministerstvo financí, kap. 22. Nejvyšší účetní kontrolní úřad.
Ze skupiny II.: § 1. Tabáková režie, § 2. Státní loterie, § 3. Státní mincovna v Kremnici, § 4 a). Čsl. pošta, § 4 b). Poštovní spořitelna, § 5. Čsl. státní dráhy, § 6. Státní lesy a statky, § 9. Státní báňské a hutnické závody.
Skupinu III. Podíly na státních daních, dávkách a poplatcích.
Skupinu IV. Správa státního dluhu a finanční zákon.
Navrhuji, vážený senáte, aby řečnická lhůta byla stanovena pro každý klub tolikrát patnácti minutami, kolik klub má členů.
Kdo s těmito všemi návrhy souhlasí, nechť zvedne ruku. (Děje se.)
To je většina. Návrhy ty byly schváleny a budeme se proto jimi říditi.
Uděluji slovo panu generálnímu zpravodaji sen. Stodolovi.
Zpravodaj sen. Stodola: Slávny senát! My sme skončili porady v našom rozpočtovom výbore o našom rozpočte na r. 1933 a prichádzame s ním do pléna. Už naša debata vo výbore bola veľmi plodná a ja som tam obdivoval svedomitú spoluprácu všetkých členov rozpočtového výboru, už či patria ku koalícii alebo nie.
Som presvedčený, že diskusia v plene donesie nám veľmi mnoho cenných iniciatívnych poznatkov. Aj o tom som presvedčený berúc do ohľadu dôstojnosť tohoto zákonodarného sboru, že diskusia tu bude práve tak objektívna ako vo výbore. Čo sa týče mojich slov, prosím láskavo do povahy brať, že ony nepadajú do kategórie rečníckych prejavov. Je to skromný referát človeka, ktorý vždy pohyboval sa v praxi, ktorý vždy chcel riadiť sa pod ľa starého porekadla: žiť a dať žiť, a to nielen vo veľkých internacionálnych vzťahoch, ale i v súkromnom živote. (Výkřiky.) Preto prosím moje slová ako dosť suchú analýzu nášho rozpočtu láskavo posudzovať.
Slávny senát! Štátne rozpočty sú platformou minulosti a budúcnosti. A keď pozrime z istého ďalšieho hľadiska na náš rozpočet, vidíme v ňom predovšetkým jednu veľkú smernicu, líniu konštruktivity. To je i v budúcnosti náš hlavný program: Intenzívna práca na utvorení silného kultúrneho podkladu, ktorý by nám zabezpečil zaistenie postavenia duchovnej súťaže národov v ich borbe za najvyššími statkami človečenstva a tým aj za mravnú obrodu nášho národa. Je to rozpočet, ktorý od prevratu má najťažšie problémy riešiť. Predovšetkým má riešenie na poli hospodárskom, na poli nezamestnanosti. Preto myšlienka ľudského cítenia a porozumenia v dnešnej ťažkej biede na podklade demokracie nás musí spojovať v jednu frontu solidarity práce za ideálom a tento ideál i nás všetkých nemôže byť iný ako ideál sociálneho vyrovnania. Keď pozorne prezreté štruktúru, duch a rozum nášho rozpočtu, tak uvidíte, že je na týchto vznešených smerniciach vybudovaný.
Rozpočet nie je len administratívnou pomôckou pre vládu, ale hospodárskym plánom a záležitosťou každého občana, lebo normuje, aká kvóta jeho práce a spotreby a ktorými methodami sa odčerpá pre verejné záujmy. O verejnom hospodárstve platí síce zásada, že každý prispieva podľa možnosti - únosnosti - a berie podľa potreby, ale bolo by omylom, keby jednotlivec posudzoval štátny rozpočet len podľa svojej obeti a svojho prospechu. V štátnom rozpočte musí byť záujem jednotlivcov včlenený do rámca celkového záujmu verejného. Upokojenie tohoto záujmu je limitované únosnosťou poplatníkov, resp. občanov, v rámci ktorej treba vybudovať škálu úkolov, resp. výdajov najnutnejších a najužitočnejších. Správne hodnotenie tohoto odstupňovania úkolov a včlenenia výdajov je prvým predpokladom rozpočtovej analýzy a debaty. Rozbor výdajov vedie k poznaniu ducha a smerníc ovládajúcich súdobú politiku, rozbor príjmov udáva rozsah verejných tiarch a methody, ktorými štát odčerpáva svoj podiel. V dobe, v ktorej takmer každý z nás je nútený svoj súkromný rozpočet podstatne redukovať, zvyšuje sa prirodzene záujem o podiel, ktorým na našom privátnom rozpočte bude participovať štát a verejné sväzky.
Rozpočet na r. 1933 musíme v prvom rade posudzovať pod dojmom slov prezidenta Masaryka a min. predsedu Malypetra: "Sme všetci na jednej lodi", vláda zákonodarci a občianstvo. (Výkřiky sen. Mikulíčka.)
Solidarita rodiny, ktorá je dôsledkom vzájomnej príchylnosti, rozširuje sa na širšie kruhy občanov v obci, okrese, zemi, národe a vo štáte, takže hovoríme: zo solidarizmu rodiny, rodu, kmeňa vzišiel konečne aj solidarizmus národa a štátu.
Korelátom tohoto solidarizmu by mal byť solidarizmus verejných a súkromných rozpočtov, čím by bol garantovaný smysel pre celok, ale tiež zodpovednosť úmerná vplyvu na moci a vláde.
Cesta k tomuto cieľu nebola snadná. Príprava rozpočtu na r. 1933 bola podstatne komplikovanejšia a vážnejšia než všetkých našich doterajších rozpočtov. Tým sa dá omluviť jeho zpozdené prejednanie.
Dnes môžeme hovoriť, že stáli sme pred alternatívou: inflácia alebo radikálne sníženie a vyrovnanie rozpočtu. Rozhodnutie bolo diktované záujmom štátnym a redukcia rozpočtu prevedená spoločným úsilím vlády a parlamentu.
Prvú etapu redukčných prác previedla ešte minulá vláda, ovšem len v tom rozsahu, že bol tu stále ešte deficit 1 300 mil. Kč. Nová vláda a parlament ocitly sa v ešte horšej situácii, lebo musely riešiť otázku, ako odstrániť deficit vo výške 1930 mil. Kč. Keď potom t. zv. rozpočtová sedmička ujala sa práce, musela konštatovať, že niektoré príjmové prelimináre sú nepravdepodobné, menovite u železníc o 500 mil. Kč viac, u pôšt o 600 mil. Kč viac, takže rozpočtové penzum uložené sedmičke obnášalo vlastne 2490 mil. Kč deficitu. Je nutné uvedomiť si rozsah tohoto úkolu, aby sa mohla zhodnotiť vykonaná práca sedmičky a dosah úspechu pre štát a občanov. Musíme byť vďakou zaviazaní za energiu a vytrvalosť, s ktorou siedmičlenný výbor svoj úkol previedol, ale musíme tiež vysloviť poľutovanie, že k tejto dôležitej celoštátnej práci nebol pritiahnutý delegát senátu.
Výsledkom spomenutých rozpočtových príprav je volumen 8 miliárd 632 mil. Kč výdajov a 8 miliárd 634 mil. Kč príjmov, čo znamená aktívum cca 2 mil. Kč.
Formálne, resp. na prvý pohľad je teda rozpočet na r. 1933 menší o 686 mil. Kč, vo skutočnosti je redukcia podstatne väčšia, ako už bolo spomenuté.
S doterajšími rozpočtami boly spojené rôzne väčšie výdavky, ktoré rozpočtovo neboly kryté, resp. nezapadaly do rámcu rozpočtu. Finančné zákony odkazovaly úhradu takýchto položiek na prebytky daňových výnosov. Keď v r. 1932 mobilné pokladničné hotovosti boly vyčerpané a krátkodobé zaťaženie sa zvýšilo, musely aj tieto mimorozpočtové položky byť organicky riešené, čo sa stalo vsunutím zvláštneho oddielu o "mimoriadnych prechodných opatreniach" do rozpočtovej skupiny III. Ide o 825 mil. Kč, čo znamená veľké plus.
Okrem tejto významnejšej zmeny v rozpočtovej štruktúre má tiež finančný zákon niektoré odchýlky, ktorých účelom bolo snížiť výdaje nielen u vlastnej správy, ale tiež u fondov a niektorých viazaných položiek zabezpečiť úspornosť menovite v obore subvenčných a investičných položiek a konečne zaviesť evidenciu a kontrolu štátneho hospodárenia v takom rozsahu, aby aj behom roku mohla byť zabezpečená časová shoda výdajov a príjmov, čím by sa zamedzily nepríjemné prekvapenia na konci roku.
Je isté, že prevedením škrtov v prípravnom štádiume rozpočtu nemôže byť výdajová stránka rozpočtu považovaná za definitívnu. Je notorické, že nosnosť nášho národného hospodárstva vyžaduje ďalšie sníženie rozpočtových tiarch o mnoho miliárd. (Výkřiky sen. Mikulíčka.) Tento ťažký úkol systematických, organických a postupných škrtov bude sverený úspornej komisii parlamentnej a reorganizačnej komisii vládnej.
Štruktúra príjmovej stránky rozpočtu na r. 1933 nevykazuje podstatných zmien. Ako doteraz počíta sa v prvom rade na verejno-hospodárske úhrady vo výške 7181 mil. Kč, súkromnohospodárske zdroje - štátne podniky - majú vyniesť 1452 mil. Kč.
Na strane príjmovej bolo potrebné nájsť úhrady vo výške 900 mil. Kč v nových príjmoch. Muselo sa veľmi opatrne hľadať, aby nebola narušená celá sústava daňová a ohrožené jej hlavné nosné stĺpy.
Nakoľko vidíme, že štátne príjmy poklesly menovite preto, že sa smrštila sústava hospodárskych čísiel - deflácia jednak preto, že klesla reálna výroba a spotreba, bude vývoj hospodárskych pomerov v prvom rade rozhodujúcim činiteľom. A ťažká je v tomto ohľade odpoveď, sme-li už na prielomu hospodárskej krízy. Vidíme a čítame celé sväzky učených odborných traktátov o príčinách krízy, ktorú jedni vidia v hyperprodukcii, iní v podkonzumpcii, iní v zlate - ročne o 12.3% je produkcia menšia, ako je známo - prof. Mises v zásahoch do hospodárskych zákonitostí, teória katastrôf hovorí o začiatku konca kapitalizmu, podľa Schmalenbacha blíži sa splnenie predpovedí Marxa a nová hospodárska epocha, Sombart vidí v terajších krízach úkaz úpadku panujúceho hospodárskeho poriadku, peňažno-teoretická škola Casselova poukazuje na úbytok produkovaného zlata, úverové teórie Keynesove a Georgeove akcentujú chyby a nedostatky v úverníctve cenové teórie zdôrazňujú nepomer medzi cenami zemedelských a priemyselných produktov.
Hospodárske pomery terajšie sú príliš složité, než aby mohol byť predpísaný univerzálny liek. Vývoj svetovej dopravy, finančníctva a medzinárodného obchodu je, pokiaľ ide o jednotlivé štáty, v takej vzájomnej súvislosti a odvislosti, že treba sa v prvom rade zaoberať medzinárodnými vzťahmi a potom len domácim trhom, menovite u nás, kde účasť našej výroby a obchodu na medzinárodných trhoch je percentuelne (30%) väčšia než inde.
Svetový obchod vyjadrený v zlatej hod note obratu dosiahol r. 1929 najvyšší bod, a to 177% predválečnej výšky. R. 1930 bol už pokles na 143%, r. 1931 na 103% a r. 1932 bola ďalšia degresia z počiatočných 75% na cca 64%. Ukazuje sa, že náš štát je voči svetovej konjunktúre o jednu fázu spozdený. Československo stejne ako Francia ocitlo sa pozdnejšie v nižšej polovine krízy, ale urýchľuje prielom menovite vyrovnaním štátneho rozpočtu.
Predpoklady zlepšenia sú u nás ťažšie než na pr. v západných štátoch, pretože viac než polovina nášho exportu je odkázaná na zadĺžené štáty, ktoré vlastne platia len kompenzando dovozom k nám, a ďalej na Nemecko, ktoré sa dovozu silne bráni. Toto nesmie byť dôvodom k pesimizmu. Naopak podľa úsudku národohospodárskych odborníkov môžeme očakávať pomaličku obrat k zlepšeniu, lebo hladina veľkoobchodných cien ztratila tendenciu prudkého klesania, ustaľuje sa, a rovnováha štátneho hospodárstva znamená zabezpečenie meny, uvoľnenie na peňažnom trhu a dôveru podnikania, ovšem táto rekonvalescencia môže roky trvať.
V tejto súvislosti dovolím si uviesť niekoľko myšlienok a poznatkov, ako urobiť naše národné hospodárstvo rentabilnejším, produktívnejším, ako urobiť našu zem nosnejšou zo stanoviska rozpočtu, ako utvoriť tie nové dôchodky, alebo aspoň zachrániť naše hospodárske teleso pred ďalším úpadkom. Nemožno všetky tie ťarchy našej neodvislosti uvaliť na bedrá dnešnej generácie. Aj budúce musia participovať, tým viac, že sme my prežili desnú dobu vojny. My všetci vieme veľmi dobre, aké obeti donášajú všetky výrobné vrstvy nášho štátu, aby sa dosiahla rovnováha v rozpočte. Lenže volumen nášho hospodárstva zmenšuje sa stále a ustavične. A zas všetci sme o tom presvedčení, že nosnosť nášho rozpočtu ani pri jeho dnešnej výške bez veľkých reforiem není možná. Není možná bez obmedzenia štátnych úkolov na nezbytnú mieru, bez odbúrania zbytočných štátnych funkcií, bez reformy a krajného zjednodušenia správy docieliť úspory, ktoré pre udržanie štátneho rozpočtu v rovnováhe budú nezbytné.
Ako uviesť budúce rozpočty do rovnováhy? Novými daniami neuvedú sa viac štátne výdaje do poriadku, lebo každá daň vybíja sa zodvihnutím cien a deflačná kríza žiada sníženie cien aj múdrou distribúciou. Nové dane z obratu zaťažujú produkciu a robia stále nových nezamestnaných. Dnešný spôsob vyberania daní ťahá za sebou už také následky. To, čo je rozhodne nutné, aby bolo predovšetkým u roľníctva, ale aj u druhých výrobných vrstiev, to je odklad starých daňových zaostalostí. Každý, kto chodí medzi ľud, musí vidieť katastrofálny účinok dnešného pokračovania vyberania daní. I tu musí sa nájsť stredná cesta, ale na pr. slovenských daňových -poplatníkov nemožno trestať preto, lebo štruktúra finančnej správy nebola na Slovensku dosť zavčas vybudovaná.
Ráčite sa opýtať prezidenta generálneho riaditeľstva pražského Brachtla, ako často sa predo mnou sťažoval, že nemá dostatočný počet úradníctva. Isté je, že nemožno štát vybudovať za 13 rokov, lenže nemožno, aby pod touto okolnosťou slovenský daňový poplatník trpel Teda odklad starých daňových zaostalostí je nutný.
Ani o tom nechcem hovoriť, že daňová nosnosť nebude možná bez sníženia úrokomeru. Úrokomer je tá rukoväť, ktorou strojník, mašinista púšťa stroj dopredu. Jasne vidíme antitézu medzi nezaslúžene zhodnotenými úsporami a zas medzi nezaslúžene ohromne preťaženým dlžníkom. Vieme ťažkosti zmenšenia úrokov, že to úzko súvisí s konverziou našich štátnych dlhov, so zmenšenou réžiou našich bankových ústavov.
A tu prichádzame na pole medzinárodné, a práve o súvislosti svetového hospodárstva s naším rozpočtom a s naším provizóriom bysom tiež chcel pár slov prehovoriť.
Jedna z našich hlavných prameňov dôchodku rozpočtu je daň z obratu. Táto je organicky pripojená ku volumenu nášho hospodárstva, ktoré cvrká úžasným spôsobom - od lanského roku o 40% - a číslice, teraz v januári vyrátané sú zvlášte katastrofálne. Práve preto sú na veľmi bludnej ceste tí, ktorí nevenujú udalostiam, svetovým súvislostiam pozornosť. My sme s nimi nadobro a na zlo sbití, aj náš rozpočet.
Tento rozpočet je vlastne substrát celého nášho diania, preto v ňom splývajú všetky odbory nášho štátneho života vnútorné i zahraničné. Medzi nimi musíme brať silne ohľad na obchodnú politiku. Medzinárodná obchodná politika prešla asi od teraz roka neobyčajne rýchlym vývojom. Toľko zmien, koľko sme v tomto smere mohli a museli zaznamenať v uplynulom roku, nenastalo snáď ani v dobe bezprostredne povojnovej. Je jasné, že toto muselo mať nepriaznivý vliv na medzinárodnú deľbu práce a na tejto sa zakladajúcu medzinárodnú výmenu tovarov. To preto, že obchod vždy najviac trpí neistotou, ktorá berie mu každú spoľahlivú kalkulačnú základňu. Medzinárodný obchod je v tomto ohľade najciteľnejší, pretože tu riziko, vyplývajúce z autonómnej obchodnej politiky -jednotlivých štátov, je najťažšie odhadnuteľné. Že tomu je skutočne tak, to vidím e najlepšie z celkového obratu zahraničného obchodu piatich podunajských štátov, ktorý poklesol z 2.952 mil. ríšskych mariek r. 1928 na 1-905 mil. ríšskych mariek v r. 1931. Teda pokles činí vyše 35%, ktorý tento čas sa ešte hodne zmenšil.
Ale ako som pred tým povedal, ani zahraničný náš obchod nevykazuje obraz o nič priaznivejší, čo je pravda aj samozrejmé, keď uvážime, že je štátom eminentne exportným.
Obchodno-politické ťažkosti medzinárodné začaly vlastne ťažkosťami finančnými, ktoré vznikly v Nemecku, Rakúsku a Maďarsku asi v polovici minulého roku. Prvým následkom bolo tu známe Hooverovo moratórium, ktoré sa, pravda, ukázalo byť už nedostatočným k zastaveniu lavíny, ktorá sa dostala do pohybu. Finančne slabé štáty bály sa o stabilitu svojich mien a preto sa všemožne snažily zväčšiť, alebo aspoň udržať svoje zásoby cudzozemských hodnotných devíz a platidiel. Toho chcely dosiahnuť t. zv. devízovými zákazmi, t. j. obmedzovaním prevodu platov aj tých, ktoré vznikly z dodávok tovarov do colnej cudziny. Je prirodzené, že toto muselo vyvolať retorzné opatrenia v ostatných štátoch. Nie sme pre devízový režim, ale dotiaľ, kým tento existuje inde, nemáme ani my iného východiska. Však sme boli jedným z posledných štátov, ktorý siahal k devízovému režimu. Vidíme, že medzinárodná obchodno-politická situácia je toho času skutočne veľmi zlá. Protekčný systém colný stupňovaný je ešte protekčnejším systémom devízovým, takže každý štát snaží sa pre seba zaistiť čo najväčšiu časť svojho trhu. To vidíme, ako najnovšie dvíha silným tempom svoje clá na pr. Nemecko a Švédsko.
Aký význam má medzinárodná obchodná politika pre našu cenovú politiku, je známo. To najviac cíti stredná Európa. Agrárna kríza najintenzitnejšie sa dotkla nás, kde je ťažká konkurencia a kde dnes vidíme, že by šiel pšenice stojí 38 až 40 dollárcentov.
Stredná Európa najviac trpela krízou, lebo bola nútená predávať svoje agrárne produkty a svoj petrolej za polovičatú cenu, ba v niektorých štátoch ešte za menšiu cenu, než r. 1929. Povedľa toho z exportu padlo viac na hlavu dunajských štátov než na pr. Ameriky. V Amerike padla exportná kvóta na hlavu 120 ríšskych mariek, v Rakúsku 1 56 a v Československej republike 140 ríšskych mariek na hlavu. Čo to znamená v menovej a prohibičnej blokáde, nemusím vôbec odôvodňovať. Vidíme tu ohromnú súvislosť medzi Európou a Amerikou. Odberateľ, dodávateľ, dlžník na stá a stá miliardy.
Pri exporte centrálnej Európy padne nám na váhu ťažká konkurencia Nemecka. Ako štatistika medzinárodného byra práce ukazuje, tak padly platy od r. 1928 do dnes, resp. hodinová mzda vyučeného delníka vo Spojených Štátoch Amerických o 8%, v Anglii 03%, v Itálii o 10%, v Poľsku o 1%, kým vo Francii ony o 2% stúply a v Československej republiky o 1%. Ale v Nemecku klesly o 30%. Týmto spôsobom sa hladina platobnej mzdy Nemecka dostala pod niveau všetkých druhých priemyselných zemí Európy.
Dnes najlepšie hlavy Európy rozmýšľajú o zmenšení krízy. Je to jasné, že o tom rozmýšľajú. Určité možnosti uľahčenia vidia sa tiež v rozriešení obilného problému stredoeurópskeho. O oprávnenosti tohoto presvedčenia nemožno pochybovať. Posledne došlo k jeho medzinárodnému preskúmaniu na konferencii v Strese, ktorá sa skončila v druhej polovici mesiaca septembra a na ktorej svolanie sa znova pomýšľa. Význam Stresy spočíva teda v tom, že tu vlastne po prvý raz sjednaný bol akýsi začiatok európskej preferenčnej doložky pre obilie. To znamená, že sa zásadne priznalo štátom dovážajúcim obilie právo, aby obilie pochádzajúce z európskych štátov pripúšťaly na svoje colné územie za nižšie clá, ako obilie pôvodu zámorského.
Videli sme, že sa tam jednalo o revalorizáciu obilia, vtedy vlastne o jeho cenový problém. Vôbec cenový problém je jeden z najožehavších problémov. My musíme stáť na požiadavku, aby dovoz zemedelských produktov bol zredukovaný na najmenšie potrebné kvantum. Ďaleko nám je ovšem dvíhať výrobné trovy produkcie. Veď predsa každému musí byť jasné, že každé kilo zbytočného dovozu ohrozuje našu valutu, zoslabuje nákupnú hodnotu nášho vnútrozemského trhu a ničí nášho roľníka i konzumenta. My každopádne musíme sa zúčastniť solidárnej práce národov, lež harakiri v ťažkej dobe nesmieme robiť a musíme vždy hľadieť na naše záujmy.
V obchodnej politike nám dáva susedné Nemecko príklad, ako nutne aj v štáte priemyselnom, pre ktorý je export životnou otázkou, veď ono par exellence odkázané je platiť svoje zahraničné dlhy a úroky zvýšeným exportom. V Nemecku vo výrobnom procese pre zahraničie, vtedy v exportnom je 8 mil. ľudí zamestnané. Lež Nemecko bez ohľadu na to vypovedá zahraničné smluvy na pr. juhoslovanskú, len aby dvíhalo vnútorný trh. Najnovšie vidíme, že vzdor nebezpečiu zvýšenia produkčných trôv hodili vysoké nové clo na mäso, na masť a na sadlo.
Určiť cenovú hladinu pre pšenicu má obilný syndikát, ktorý vstúpil dňom 28. júla m. r. v platnosť a má jestvovať do 31. júla 1933. Žiaľbohu, okolnosti ukazujú, že inštrument, ktorý bol obilnému syndikátu daný k dispozícii, t. j. výhradné oprávnenie vydávať dovozné povolenia, resp. regulovať dovoz, neboť v stave zabezpečiť minimálne ceny u žita. Z toho plynie, že u obilného syndikátu môže sa jednať o štrukturálne, ale nie o funkcionálne chyby. Keď teda obilný syndikát v terajšej konštrukcii nestačí na riešenie obilnárskej otázky, musíme hľadať iné formy, resp. systémy. Pravda, každá úprava musí byť doplnená dobre vybudovaným systémom skladištným, aby tak zaistený bol normálny tok nabídky, pri čom systém skladných listov umožní mobilizáciu uskladnených zásob. Sú to tie známe varianty, ktoré by sa dialy na úverovom podklade.
Z toho vyplýva, že domáci trh obilný, menovite pokiaľ ide o žito a jačmeň, je najdôležitejším, obchodno-politickými inštrumentmi musíme tu regulovať nie dovoz, ale vývoz týchto tovarov. U pšenice sme v obchodno-politickej defenzíve, u žita, jačmeňa a ovsa sme nútený k ofenzíve. Syndikát a devízová komisia by maly slúžiť ako nástroj obchodnej politiky, lebo majú možnosť regulovať nákup dovozu podľa toho, ktorý štát dá prednosť nášmu exportu, teda ovšem kompenzando.
Je nepravdepodobné, že by cudzina odoberala celý náš exportný prebytok v jačmeni a žite. Budeme ho teda musieť zase rozriešiť domácimi hospodársko-politickými opatreniami. Na týchto príkladoch - žito, jačmeň - vidíme najlepšie, aké nesnadné je naše medzinárodné obchodno-politické položenie. Sme štátom, ktorý vyváža priemyselné výrobky, ale do značnej miery i produkty zemedelské. Na druhej strane zase v určitých odvetviach našej obilnej produkcie odkázaní sme na import. Nemôžeme sa následkom tohoto "economie mixte" zaradiť ani medzi štáty zemedelské, ani medzi štáty priemyselné, stojíme v prostriedku, často ponechaní na seba samých. Toto zťažuje našu pozíciu pri každých medzinárodných obchodno-politických jednaniach a často nám nedovoľuje, aby sme urobili krok vopred.
Ďalším problémom je drevo. Vidíme, že vývoz dreva poklesol za dva roky o 50%. Ale sme ešte i v r. 1931 doviezli z cudziny za 142 mil. Kč, z čoho rezivo činilo celú tretinu. To je taká anomália, že sa zdá byť priamo neuveriteľnou. Náš priemysel drevo zpracujúci a spotrebujúci odôvodňuje ju nedostatočnou tarifnou politikou našich železníc, ktorá nedovoľuje, aby sa slovenské drevo vozilo na väčšie vzdialenosti. Konštatujem, že najnovšie dráhy povolily sľavy. Ale musíme mať pred očami fakt, že dráha má ťažké deficity nie preto, že by vozila lacno, ale preto, že nevozí vôbec nič.
Tu musím spomenúť význam tarifou pre export. Dopravné zaťaženie u sadzieb exportných tarifou na zemedelské výrobky je tiež neprimerane vysoké a sadzby sa pohybujú priemerne na výške o 10 až 15% nižšej v zahraničí než u sadzieb pri tuzemskej doprave. Naproti tomuto v cudzine vykazujú exportné sľavy priemer 25 až 40%ný, teda viac než raz toľko ako je u nás. Vo výbore rozpočtovom sme dostali ubezpečenie, že nový generálny tarifný plán donesie v tomto ohľade istú zmenu, lebo nutne otvárať nové finančné pramene. Na pr. otázka tranzitnej dopravy tiež nie je ešte u nás vyriešená. Poloha nášho štátu priamo vnucuje nám charakter medzinárodného prepravca, čoho sme málo využili. R. 1929 obnášala tranzitná doprava cez celú republiku len 7 miliónov ton, v posledných rokoch tranzit hlbšie poklesol Robia sa tiež kroky k vybudovaniu kombinovaného priameho tarifu z čsl. staníc cez Gdyňu do zámoria.
V tomto ohľade vykonali sme na Slovensku už mnoho. Vybudovali sme a ďalej budujeme prístavy, ktoré slúžia nášmu exportu. Spomeniem len, že sa na pr. za vývozný jačmeň za trať Komárno - Braila platí 5 Kč, Komárno - Rotterdam 12 Kč, teda lacnejšie než našimi železnicami. Maďarsko subvencuje svoju plavebnú spoločnosť 31/2 mil. pengö, podobne i Rakúsko, kdežto u nás nepadá to skoro vôbec na váhu. Pred vojnou mala Budapešť - Wien po 2 miliónoch, po vojne 800.000. Dnes aj Bratislava, Budapešť, Wien po 450.000. Vidíme, čo sme už dohonili v tomto ohľade. Pre náš rozpočet znamená zemedelstvo kardinálny podklad. Nechcem podceňovať význam priemyslu ani zďaleka. To by bolo šialenstvo. Presuny, ktoré sú pozorovateľné vo výrobe a následkom toho aj v národnom dôchode, majú dôležitý význam pre našu obchodnú politiku. Iste priemyselná výroba hodnotne silne poklesla, možno že menej zemedelská.
Keď hovorím o úprave rozpočtu, nemôžem sa nezmieniť o veľkej položke vo výdajoch, totiž o podporách v nezamestnanosti. Uznávame plne potrebnosť podpory nezamestnaného delnictva v dnešnej ťažkej dobe, musíme však trvať na požiadavku spravodlivého a správneho rozdelenia a presnej kontroly. Nesmie sa v samom záujme delnictva trpieť, aby podporu dostali tí, ktorí pracovať nechcú. Bez vážnej kontroly nárokov na podporu a ich rozdelenia došli by sme rýchlo k podkladu mravného znehodnotenia práce a k stále širšej demoralizácii a devalorizácii práve tejto mravnej hodnoty práce.
Lež ako zadovážiť zamestnanie? Plánom Goericke v Nemecku? On má tiež veľmi mnoho protivníkov. Alebo ako sa to robí v Itálii, plánom veľkých dimenzií, ktorý sebou nesie aj veľké riziko? Tam predovšetkým sa pracuje v investičnom programe vnútornými pôžičkami. Z jej celého rozpočtu, ktorý činí 36 miliárd Kč, sú venované podľa Knickerbockera 121/2 miliardy pre verejné práce, ktoré pracujú oproti nezamestnanosti, pre výstavbu ciest, meliorácie, regulácie, pre podporu priemyslu. Toto nemožno viesť do nekonečna. Keď verejné dlžoby ročite o 14% sa zväčšujú, možno aritmeticky dokázať, kedy príde bod, že taká suma ako celý budget bude slúžiť úrokovej službe, keď stále pôžičky fyzicky nebude možné a čo by dôvera bola neohraničená. Oproti tomu v Anglii, vo Francii i u nás všetko možné sa robí, budget bez pôžičiek vybalansovať. Talianska metóda považuje krízu ako vojnu, kde každý prostriedok je dovolený. Za druhé myslí, že po kríze veľké investície v transportoch, na príklad stavaním lodí pre cudzinecký ruch, ďalej melioráciou, reguláciou dostane inštrumenty - veľkej produktivity. Celý systém dľa Knickerbockera obsahuje v sebe veľké nebezpečie. Táto finančná politika bude mať len vtedy úspech, keď Itália vyhrá váľku oproti depresii. Je skutočne naplnená Itália obdivuhodným optimizmom.
Ako rečeno, ťažko je veštiť napred. Vieme-li na pr. ďalšie následky Ottavy, colného zomknutia Južnej Ameriky, vojny japonsko-čínskej, nepokoja v holandských kolóniách? Vieme, čo bude z Ameriky následkom Michiganu? Vývoj v Nemecku? Čo značí návrat ku zlatému štandardu? Alebo aké následky, aj hospodárske, bude mať organizačný pakt Malej dohody?
Pre túto príčinu, slávny senát, má minister financií veľmi ťažké a odpovedné postavenie. On musí postaviť horoskop na jeden celý rok, kdežto není isté, čo bude robiť behom najbližšieho mesiaca alebo 2 mesiacov. Preto nie je možné činiť ministra financií odpovedným, jestli preliminár není tak pristrihnutý ako ide vývoj svetového hospodárstva, s ktorým sme my, ako hovorím, na dobré a zlé spojení.
O budúcnosti je ťažko veštiť, ako som teraz spomenul. Ovšem vývoj Európy nebude možný bez usporiadania medzispojeneckých dlhov. Celý tento komplex otázok prišiel do prúdu neplatením dlhov Amerike. Iste pomer Európy k Amerike vo veľkom a v menšom pomere Nemecka ku Francii sú kľúčmi situácie. Pozrime si stav Európy a jej dosah na Ameriku. 400 mil. ľudí žije v Európe. Ich fabriky produkujú 1/3 fabrickej produkcie sveta, ich bane 1/4 surovizne sveta. Zo zámorských krajov kupuje 400 miliónov Európanov polovičku toho všetkého, čo ony produkujú, a predáva druhým krajinám 42% toho, čo celý svet kupuje. R. 1929 importovalo, kúpilo zo zahraničia 29 zemí Európy za 64 miliárd tovaru.
V tak ohromných obnosoch pohybuje sa svetový obchod. Ovšem kreditová panika 1931 zapríčinila, že 40 zemí z 52 zemí sveta, aby zabránilo inflácii, zabránilo, resp. zmenšilo kupovanie cudzích valút. Táto valutová blokáda zapríčinila obchodnú blokádu. Keď prestane menová blokáda, prestane aj nebezpečie autarkie.
Vo veľmi ťažkej situácii je centrálna Európa. Moratória Uhorska, Grécka, Bulharska, Rakúska sú insolvencie, ktoré by mohly viesť ku bankrotu. Je zaujímavé, že by v nutnom páde tieto insolventné zeme daly prednosť bankrotu pred infláciou, ktorá je jedine opravdové nebezpečie katastrofy. Nesmieme totiž so zreteľa spustiť, že v 19. a 20. storočí 11 európskych zemí urobilo bankrot. Je isté, že bankrot je horší pre kreditora než debetora. Ovšem vo svete kapitalistickom podľa Knickerbockera neznačí bankrot zrútenie. Nesmieme zabudnúť, že väčšina zahraničných dlhov európskych je na zlatej báze kontrahovaná. Infláciou by sa teda v tomto smere nič nezískalo. Tam mnohí hovoria, že by bol pre dlžníka výhodnejší bankrot, lebo poskytuje nový počiatok a zodvihne menovú blokádu. Vedúci štátnici sveta neboja sa, žeby Európa upadla do stredoveku. Zo 12 až 15 miliónov nezamestnaných Európy ťahajú 11 miliónov od vlád podporu. V Európe podľa mienky týchto štátnikov panuje taký sociálny cit odpovednosti, ako nikdy v dejinách, o čom ani Marx nesníval, resp. ho nepredpokladal.
Žiaľbohu, s jedným zjavom musíme trvalo počítať, a to je nezamestnanosť. Zámorské národy oslobodily sa od exploatačného systému Európy. Emancipácia farebných aj v Ázii je v plnom prúde. Toto je svetohospodársky najväčší výsledok veľkej vojny. S panstvom bielej rasy na zemi je skončené a s mnohými druhými krásnymi vecami z pred vojny. Pred vojnou vyvinul sa zvláštny predpoklad výroby. Západná a centrálna Európa vyvinula sa v ohromné mesto so 400 miliónmi, ktoré bolo obklopené, akoby vonkovom, ostatným svetom. Európsky priemysel nemožno viac ratovať ani zďaleka na starej výške. O tom sme presvedčení. Ani my po kríze nie sme v stave udržať náš priemysel na výške poválečnej konjunktúry. Aj u nás nezamestnanosť bude trvalým zjavom. Preto mu nutne venovať najväčšiu pozornosť. Zámorské agrárne kraje neprestanú ďalej industrializovať sa. Stále sme teda upozornení na význam vnútorného trhu. Budúcnosť nám už nedonesie návrat ku starým formám výroby. Restitutio in integrum není viac možné. A tak možno, že Sombart má pravdu, keď hovorí, spomína, ako budúci vývoj vo svojej plnej substantivite plánovité hospodárenie, to, čo Francúz menuje economie dirigee. Ovšem bez toho, aby najväčšia vzpruha národohospodárskeho podnikania bola podlomená.
Jasná vec je, že východisko krízy v budúcnosti zakladá sa na riadnych financiách. Aspoň tu nájdeme bod a líniu, kde naša štátna politika pokračovala opatrne a pozorne. Naše zahraničné zadĺženie totiž oproti druhým štátom strednej Európy nie je zvláštne. Konferencia v Strese doniesla na povrch jednu okolnosť, ktorá vzdor tejto ťažkej dobe môže nás naplniť istým uspokojením, a to je naše malé zadĺženie v zahraničí pomerne ku druhým podunajským štátom. U nás toto činí na hlavu 138 šv. fr., v Poľsku 239 šv. fr., v Rumunsku 292 šv. fr., v Rakúsku 361 šv. fr., v Maďarsku 432 šv. fr. Rešerši komisie vo Strese prišli ešte na ten fakt, že narušenie rovnováhy prišlo aj preto, lebo pôžičky krátkodobé boly investované do investícií dlhodobých a tým staly sa immobilizované a často zamrzly v zahraničí, takže nemôžu byť transferované. Ilúzie lacných a snadno dosažiteľných zahraničných úverov pôsobila ilúzia bohatstva, svádzala k investíciám, k väčšiemu konzumu a ku zvyšovaniu verejných rozpočtov.
Je isté, že pri vzostupe hospodárskej aktivity stúpne cenová hladina, ako tomu bolo dosiaľ vždy, pri každom hospodárskom cykle, ovšem nie na úroveň drievejšiu. Použitie umelých injekcií je cestou, nezaručujúcou úspechu. Nemožno odhadnúť celkových jej účinkov, nemožno zistiť, ktoré ceny a ktoré dôchody by mohly stúpnuť a ktoré nie. Lebo ako rečeno, je omylom myslieť, že hospodárstvo možno uviesť do stejného stavu v akom bolo prv.
Pri otázke úrokomeru názor na nemožnosť národohospodársky úspešnej reglementácie úrokových sadzieb nevylučuje možnosť dojsť k zlacneniu úrokov hlavne debetných cestou racionalizácie peňažníctva na strane jednej a pri sporiadanom hospodárstve verejných sväzkov na druhej strane. Problém prvý je vlastne problém sníženia rozpätia aktívnych a pasívnych úrokov našich bánk. Tým dostávame sa na pole organizácie nášho peňažníctva, organizácie financovania výroby u nás. Pokiaľ ide o organizáciu peňažníctva vôbec, bude možno postupnou úspornosťou snížiť snáď celkový náklad na peňažníctvo, usporiť na réžii, čo robí ale ohromné ťažkosti, a tým snížiť maržu medzi debetnými a kreditnými úrokmi. Ináč rozpätie marže súvisí úzko so spôsobom financovania výroby u nás. Banky, ktoré financujú výrobu pomocou úverov v bežnom účte, alebo iných úverov krátkodobých, nesú do značnej miery riziko tohoto podnikania. Toto riziko prirodzene stúpa v dobe veľkých strát v kríze. Ak je výroba financovaná, ako je tomu vo štátoch západných, emisiou akcií, alebo obligácií, nesú straty majitelia týchto papierov, teda tí, ktorí priamo sú interesovaní na podnikoch. V našom systéme financovania výroby nesú tieto straty priamo peňažné ústavy, ktoré výrobu financujú, nepriamo ale vlastne celé národné hospodárstvo.
V medzidobí než dostaví sa obrat vo svetovom hospodárstve a zvlášte než budú opätne fungovať medzinárodné úvery, je treba využiť všetkých rezerv, ktoré umožňujú organizáciu práce a kapitálu k novému tvoreniu hodnôt, k novému tvoreniu kapitálu. Teórií v tomto ohľade je dosť. Len spomeniem návrhu Wagemanna, ktorý navrhuje vylúčiť z povinnosti krytia kovovou úhradou, (pri čom Wagemann žiada súčasne zaviesť povinnosť krytia, pre povinné vklady obchodných bánk u ceduľovej banky). Návrh ten není v podstate ničím iným než istým spôsobom sníženia zákonnej výšky kovového krytia, a to tým, že nominálna táto výška sa síce nemení, že však zmenšuje sa základňa, z ktorej sa vypočítavá. Dnešný stav krízy pozostáva v odbúravaní úverovej pyramídy so všetkými deflačnými dôsledkami, ako i s nepriaznivými účinky pre celé svetové hospodárstvo, predovšetkým pre medzinárodný obchod.
Budúcnosť vývoja bude ďalej silne závisieť od vývoja svetového hospodárstva. Nové smernice v tomto ohľade môže doniesť jedine svetová hospodárska konferencia v Londýne. Dohody tam uskutočnené budú sa do veľkej miery týkať nášho hospodárskeho vývoja. Základná myšlienka konferencie je asi táto: Hlavná príčina krízy je znehodnotenie cien surovín, teda aj agrárnych. Toto donieslo vo vleku nadhodnotenie zlata a dlžôb v zlate, kdežto oproti tomu dôchody z vecných hodnôt a práce klesly. Preto zviazanosti staly sa nesnesiteľnými. Čo som už bol spomenul. Saldo celého zadĺženia na dlžobách politických bez reparácií odhaduje sa na 54 miliárd RM, na súkromných medzinárodných dlhoch na 234 miliárd RM. Ako úrok a amortizáciu nutne počítať 18 miliárd RM. Službu túto vykonávať bolo ťažko už predtým, pri celej hodnote svetového obchodu odhadnutom na 150 miliárd RM r. 1928 a 1929, a síce počítajúc vývoz a dovoz všetkých zemí a berúc polovičku tejto sumy. Dnes ale v pol roku 1932 pri hodnote svetového obchodu na najviac 80 miliárd, je to nemožnosťou. Preto moratória, konverzie, zmenšené úroky a vzdor tomu ďalšie uzavieranie národov jeden proti druhému a také nebezpečné izolovanie ako autarkia Ottavy, čo znamená, že 25% sveta stavia sa proti zbytku. Je to brzdenie svetovej deľby práce. Ottava ide priamo proti Adamovi Smithovi. Čo sa potom má riešiť na svetovej konferencii? Stabilizovanie cien surovín je jeden veľký bod programu. To je opravdu podklad relácie všetkých hodnôt. Keby sa to podarilo, tak by sa tiež straty spôsobené trecími plochami, ktorými celý svet dnes na prehodnotení hodnôt utrpí, zmenšily.