Slávny senát! Na základe týchto skúseností prevláda dnes už ten názor, že nakoľko by mal senát N. S. v našej republike takúto zbytočnú úlohu aj v budúcnosti vykonávať, treba by ho bolo z úsporných dóvodov ako zbytočnú ustanovizeň zrušiť. Keby ale mal aj dalej jestvovat, potrebné je dosavádnu praks neomylne zmeniť a komoru túto cieľu primerane zreorganisovať. Kým sa tak nestane, na prácu vecne súdiacich zákonodarcov počitať nemožno, ako ne možno dotial za vážnu a potrebnú ustanovizeň ale ani sám senát považovať.

Po tomto úvode považujem za potrebné prehlásit, že sa meritórneho posudzovania štátneho rozpočtu, rešp. jeho kulturnej kapitole z práve uvedených dôvodov nezúčastním, že sa ale pri tejto príležitosti predsa ujímam slova, robím tak len preto, aby som rozhodujúce a zodpovedné vládné kruhy zvlášt v týchto tak povážlivo kritických časoch aj s tohoto miesta výstražne upozornil na neblahé, ba nebezpečné pomery, ktoré na kulturnom poli práve tento režim na Slovensku zapríčinil a abych ich pohnul k prevedeniu tak prepotrebnej nápravy.

Chcem poukázať hlavne na to, ako sa v našej republike vládnucí režim odklonil ešte aj od tých smernic, ktové nám práve sám zakladateľ štátu prezident d r. T.Masaryk pre život označil. Odcitujem preto niekoľko z jeho prejavov, učinených práve v najslávnostnejších chvíľach jeho života, z príležitosti osláv jeho 80. narodenín.

Čo povedal a čo radil všetkým nám prezident Masaryk pri týchto oslavách? O demokracii vyslovil sa takto: >Demokracia je vzájomným doprianím si slobody.< O náboženskej a národnostnej otázke zmienil sa, že: >Rozmanitosť cirkevného príslušenstva nabáda k náboženskej tolerantii, obdobne, ako rozmanitosť národnostná vedie k tolerancii národnej.

Na pozdrav zákonodarných sborov a vlády odpovedal toto: >Není ešte všetko v poriadku! Opravme, čo je chybné, a hlavne tvorme. A tvoriť nejde bez základu, tvoriť nemožno bez tradicií, bez súvislosti s inými duchy a inými svety. Uvedomele pokračovať v najlepších tradiciách našej minulosti, to je cesta, ktorá mladú republiku povedie vlastnou cestou pravej slobodzy k nepretržitému rozvoju. Každé mesto, každá obec má pokračovať tiež vo svojich najlepších tradiciách.<

>Poctive k sebe a ku všetkým ostatným, to je ďaľšia smernica, ktorou sa káždý národ musí riadiť, na tom závisí jeho zdar vnútro i na vonok.<

Predsedom Národného shromaždenia a predsedovi vlády povedal: >Vy traja ste ústavou určení prevádzať štátnu moc, ktorej jediným zdrojom je ľud. V miestnosti najvyššieho súdu si uvedomete, že sa štáty udržujú najistejšie spravodlivosťou.<

O náboženskej otázke a škole vyslovil túto mienku: >To, čomu sa hovorí náboženská otázka, to je tiež a vo veľkej miere otázka školy, ale nie zas iba školy - je to otázka celého života. Žijeme v dobe rozhodne prechladnej, prežívame hlbokú náboženskú krízu. Skepsa a náboženský indiferentizmus dotýka sa rozhodne i dieťaťa. Škola laická, ktorá je zavedená, necháva náboženstvo stranou, ale nevieme si predstavit nášho človeka, ktor by rástol bez poznania Ježiša a jeho učenia: veď i obsah Starého Zákona patrí k základnému kultúrnemu majetku europského človečenstva. Kto by neznal obsah kresťanstva, bol by cudzincom na našej kultúrnej pôde: a ako by mohol kto pochopiť europské dejiny a sriadenia, keby nebol poučený o podstate a vývoji církví? Ja sám stále opakujem a zdórazňujem, že náboženstvo je podstatným prvkom duchovného života a kultúry, a preto je mne nielen vyučovanie náboženstva a o náboženstve, ale i náboženská praks veľkou a nerozriešenou otázkou školskej politiky.< Tieto významné slová povedal prezident T.G.Masaryk. Je nich dosť otvorene vyjadrené, že prezident si želá náboženskú výchovu. A keďže náboženská výchova je dobre možná jedine v náboženskej škole, je tu vyslovený aj požiadavok náboženskej školy.

Detskej deputácii prial zdravia, vystrihal ju takto: >Nebuďte bázliví, ale chrabrí, mužní, spoliehajte na Boha a dobrých ľudí a tiež na seba. V našej republike máme niekoľko národností, každý milujte svoj jazyk a pri tom sa hľaďte sblížiť a dorozumieť. Učte sa rečiam súsedov. Znamenie kríža spojuje nás všetkých, spojuje všetky národy v ľudský celok.<

O polklese mravov povedal následovne: >Často, ba stále počúvam a čítam náreky na pokles mravnosti našej doby. Ukazuje sa na krádeže, vraždy, zabitia, na samovraždy. Treba bedlivosti a úsilia o nápravu všeobecnej mravnosti. Tu nestačí len organizačná činnost štátu a je ho orgánov. Náprava más prevýchovou je úkolom všetkého občianstva, jeho složiek a organizácií. V prvom rade tre ba apeľovať na rodičov, učiteľov a na duchovných.<

O domáckej politike naznačil toto: >Aby sme sa mohli venovať politike a administrácii, musíme si vybaviť všetky zbytočné a škodlivé spory. Myslím hlavne na spory národnostné a jazykové. Som si toho vedomý, že odpovednosť za zdarné riešenie tohoto problému, ako všetkých ostatných problémov nášho nového štátu padá v prvom rade na nás Čechov a Slovákov preto, že ho máme v rukách a moci. Predne mier medzi ná mi je nútny, chceme-li brániť seba, národ a štát.<

Takto náš prezident republiky pán dr T.G..Masaryk.

Slávny senát! Som presvedčený, že každý nepredpojatý a zdravo smýšľajúci občan a vlastenec musí pravdivosť a správnosť týchto prejavov potvrdiť. Sú ony ako by výstražným povelom a testamentom pre nás všetkých, meno vite ale pre vládu, ktorá je za beh štátnych vecí predsa len v prvom rade odpovedná.

Kiež by sa tieto cenné rady a priania nášho prezidenta aj v živote splnily. Žial bohu, že vládní kormidelníci nášho štátu neriadia sa priamo podľa cítovaných smerníc, ale diametrálne opačne.

Vážne uvažujme, slávny senát, či sa v našej republike demokracia skutočne vzájomným doprianím si slobody aj prevádza? Či menovite nám Slovákom je v republike našej sloboda takou mierou dopriata, akou ju bratský český národ používa? Či sa pri rozmanitosti církevného príslušenstva môže u nás náboženská tolerancia aj voči katolíkom uplatňovať vtedy, keď sa vo štáte v duchu toho hesla vládne, že > Rím musí byť súdený a odsúdený <. A lebo či sa u nás uvedomele pokračuje aj v najlepších tradíciách minulosti, keď vládny systém výchovy a výučby hlavne o to usiluje, aby naša historická školská ustanovizeň, tradicionálna církevná škola na Slovensku ako pravá záchrainkyňa slovenského národa bola zničená a školou laicko-nevereckou nahradená, a tiež vtedy, keď hlavným cieľom vládneho výchovného systému je dôsledné rozvracanie tradicionálnej, náboženskej mentality slovenskej duše, ubíjanie idei slovensko národnej a odnárodnenie Slovákov v duchu beznáboženského, slovenský národ neuznávajuceho čechoslovákizmu: a tiež keď sa na jednej strane silou mocou len tradície husitizmu favorizujú, kým tradície cyrilo-methodejské, katolické sa na celej čiare dôsledne ubíjajú?

Alebo je to pokračovaním v naších najlepších tradiciách slovenských, keď vládny režim pestovanie náboženských mravov našej slovenskej mládeže sveruje aj na nevercov, ztreštených proti náboženských, protikatolických fanatikov učiteľov, profesorov a týchto v ích protináboženskom počínaní a úsilí v še možne podporuje ba ich za to ešte aj odmeňuje?

A či na pr. je uctením našich slovenských tradíc aj to, keď zbožní žiaci v našich školách na Slovensku sami si musia pred a po vyučovaní, často proti vôli profesorovej vynútiť modlitbu >Otče náš< a profesor alebo učiteľ pokrokár sa zaťial buďto mimo učebne zdržuje, alebo sa po čas modlitby pohrdave po učebni prechádza, alebo sa s cynickým úsmevom von z okna díva? Tedy to má byť uctením slovenských tradicií, keď je naše žiactvo v prejavovaní slobody svedomia a náboženského presvedčenia takto brutálne ešte aj našimi exponovanými učbármi hatené? Alebo keď je nielen žiactvo, ale aj roduverné naše uěiteľstvo a profesorstvo pre svoje náboženské a slovensko-národné presvedčenie či už tajne, alebo zjavne ešte aj prenásledované?

Alebo napokon to má byť uctením naších najlepších tradicií, keď sa ešte aj sám byv. minister školstva Bechyně tak mohol vysloviť, že prv zahynie štát, akoby mala byť zavedená církevná náboženská škola v republike, a keď k dovršeniu všetkého tohoto ešte aj terajší minister školstva dr Dérer svojim úsilím za laickú unifikáciu školstva vlastne zničenie tradicionálnej historickej církevnej slovenskej školy pripravuje? A ja som len zvedavý, aké školstvo by malo Slovensko dnes, keby tam církevného školstva nebolo?

A keď ďalej o pánom prezidentom hlásanej spravodlivosti uvažujeme, pýtam sa, či je oporou nášho, štátu taká spravodlivosť, keď vládny režim hlásateľov slovensko-národných a kresťanských ideálov všemožne prenásleduje, avantgardu protináboženského, zvlášť ale protikatolického, laicko nevereckého smeru až okate favorizuje, čo sa nápadne a zjavne menovite pri zaplnaní učitelských-profesorských, inšpektorských a iných vedúcich miest na Slovensku dokazuje? Nuž či je spravodlivosťou na pr. aj to, keď církevné učiteľstvo a profesorstvo s inými kategoriami učbársky mi rovnú prácu koná v štáte, vládne kruhy jeho platovú úpravu a penzie právne ani za 13 rokov definitívne neusporiadaly, ale ho práve takto právnou neistotou demoralizujú a takto ho k nevereckej protináboženskej ideologii preparujú a donucujú?

Alebo možno za spravodlivé uznať násilné zhabanie katolických gymnázií na Slovensku, alebo zrušenie štiavnickej lesníckej akademie, keď je ona nie ani za 13 rokov jestvovania republiky technikou nahradená? Alebo hádam to môžeme považovať za spravodlivosť, kým sa podpory v štátnom rozpočte menej významným spolkom a korporáciám zabezpečujú, vtedy jedine na najväčší a najstarší slovenský spolok Sv. Vojtecha sa zabúda len preto, že je rydze slovenským a katolickým? Alebo je spravodlivosťou favorizovanie Sokola proti Orlu v republike, keď oba tieto telocvičné spolky rovno vlasteneckú úlohu konajú? Takto a podobne by sme mohli u nás hľadať spravodlivosť, moc by sme z nej iste že nenašli, ledaže v prejave pána prezidenta.

A skúmajúc ďalší prejav, učinený to mládeži, musíme si tiež postaviť otázky, či sa u nás systémom výchovným pestuje náboženstvo, ako podstatný prvok duchovného života, a či vo vychovnom systéme panuje u nás duch, že znamenie kríža spojuje nás všetkých a spojuje všetky národy v jedon ľudský celok? Vtedy, keď je celý výchovný vládny režim protinábožensky vedený a keď výchova našej mládeže je hádam vo väčšině na fanatických nevercov, učite ľov a profesorov sverená a keď sa zo škôl kríže práve vládnym režimom pod porovaným a posmelovaným nevereckým učiteľstvom odstráňajú, takže kríž, ako práve prezidentom Masarykom ustálený odznak spojenia všetkých v jeden ľudský celok, žiaci v našich školách dnes už ani len videt nemôžu?

Či sa môže potom naša mládež dľa pokynov prezidenta spoliehať aj na Boha, keď ju nevereckí učbári nie o Božstve, ale rovno k nevere vvchovávajú a keď ešte aj sám vládny režim laickú výchovu bez Boha sústavne zavádza, ba vnucuje?

A pýtam sa ďalej: Či sa vo výchovnom systéme nášho štátu môže udržovať bedlivosť a úsilie o nápravu všeobecnej mravnosti, keď sa desatero Božích prikázaní laickým výchovným režimom zo škôl vytíska a týmto vylučuje sa z nich práve na prikázaniach Božích vybudovaný výchovný smer nábožensko-mravný, ako najvyprobovanejší prostriedok pästovania a záchrany mravnosti ľudskej? Či sa vládné kruhy i len snažily národnostný a jazykový, zbytočný a tak nebezpečne škodlivý spor medzi Slovákmi a Čechmi vyriěšiť, keď sa na školách vo slovensko-národnom duchu a po slovensky ešte ani dnes nevyučuje, a keď sú ešte aj dnes takí exponovaní učbári trpení, ktorí sa slovensky naučiť nechcú, ba húževnate vzdorujú ešte aj po slovensky vyučovať, vzdor tomu, že ich vládné nariadenie k tomu nutí? Alebo keď v päť učiteĺských ústavoch a deväť stredných školách na Slovensku ešte ani v 14. roku jestvovania republiky niet profesora Slováka a keď samy vládné kruhy osobitnosť slovenského národa a samorostlosť slovenskej reči neuznávajú?

Slovom, či sa vládné kruhy našej republiky postaraly o zabezpečenie nútneho mieru a dohody medzi Slovákmi a Čechmi v republike tak, ako to prezident Masaryk odporúčal?

Na všetky tieto otázky práve vo smysle prejavov pána prezidenta nemožno nám Slovákom kladnú odpoveď dať. My spravodlive a vecne len to môžemé ustáliť, že celým vládnym centralistickým režimom boly prejavy a smernice prezidenta Masaryka nielen že nepovšimnuté, ale hanebne sdezauvované a zkompromitované. Krásnej slobody sme sa to my Slováci dožili, keď ešte aj v 14. roku jestvovania republiky ešte vždy len za naše elementárne a prirodzené práva a hlboko vžité národné naše tradície: za Boha, za vieru, za ideu slovenskonárodnú a za reč slovenskú tak urputne musíme bojovať, ba pre obranu týchto vo štáte svojom ešte aj kruté pre následovanie musíme snášať! Nie, slávny senát! Toto nie je sloboda! Toto nie je uctenie; ale surové zneuctenie a ničenie našich ozaj najlepších slovenských tradicií! Toto je budovanie bez základov, tvorenie bez tradícií! Toto je práve rúcanie fundamentov a tradícií našej slovensko-národnej kultúry! A toto nie je kulturným povznášaním. Slovenska, ale je to trestuhodnou, ošklivo demoralizujúcou, bratskou duchovraždou národa slovenského, proti čomu sa Hlinkova slovenská ľudová strana v mene národa slovenského čo najrozhodnejšie ohradzuje. (Kontroverse sen. Časného a sen. Ďurčanského. - Hluk.) Pane senátore! Vy nieste oprávnený menom národa hovoriť, len menom českého národa! Preto otvorene a slávnostne ustáľujem, že roztrpčenosť a nespokojnosť slovenského národa a prepasť medzi Čechmi a Slovákmi v republike našej hlavne preto vznikla, lebo centralistický vládný režim od samého prevratu práve principy prezidenta republiky dr T. G. Masaryka nohama šľapal a vrhá republiku Čechov a Slovákov na úkor Slovákov zrádne Nemcom do náručia.

Ďalej nerekriminujeme. Múdremu aj toto stačí, aby povážlivú situáciu rozpoznať a posúdiť mohol. Po všetkom tom aby som sa vyjadril, sme na poli školstva a národnej osvety za to, čo aj sám minister školstva dr Dérer, neviem, či už uprímne alebo nie, no ale predsa len prehlásil, že zásadou musí byť, že je škola vecou národa a národ ju nesmie dať z rúk. Slovenský národ už v r. 1923 plebiscitom rozhodol, že si školu z rúk nevydá a ako štát svoj prácou, daniami a krvou udržujúca štátotvorná složka žiada si štátom platenú náboženskú školu a nie školu laicko-nevereckú, jako nám ju práve vládny režim pod zámienkou unifikácie vnucuje. Riešenie školskej otázky môže sa v našej demokratickej republike uskutočniť len na základe uplatnenia sa práva rodičovského nad výchovou svojích dietok, tedy na základe vôle ľudu a na základe dohody s dosavádnymi udržovateľmi škôl. Dať treba Slovensku takú školu, jakú vychovu si ono pre svoju mlaď vo škole praje. Výchovný monopol štátny, ktorý sa pravidelne prispôsobuje stranickým záujmom meniacích sa vlád alebo ministrov, nezabezpečuje slobodu výchovy, ale oktroj a násilie pre tie vrstvy národa, ktoré sú odlišného naboženskeho alebo politického zabarvenia. A keď demokracia už aj podľa mienky prezidenta Masaryka znamená vzájomné doprianie si slobody, musí sa táto zásada demokracie práve na poli výchovy a výučby aj u nás každopádne uplatniť.

Kým sa tak nestane, vnútorného mieru u nás ani len predpokladať nemožno.

Dasavádny systém zapríčiňoval trvalý kultúrny boj a stálé napnutie. Školská otázka práve preto nemohla byť ani dodnes vyriešená. Tento kultúrny boj trval v Holandsku na pr. skoro 100 rokov, až konečne na svojej vlastnej škode trpko poučení nahliadli, že reprezentanti dvoch protivných svetových názorov vzájomne presvedčiť sa nemôžu, jeden druhého duševne znásilňovať, opanovať trvale tiež nie sú ani jako rovnoprávni občania oprávneni. No, a keďže ktorékoľvek dieťa štátu je v konečných výsledkoch predsa len dieťaťom národa a vlasti, dospeli na konci k zdravej a ozaj k tolorančnej demokratickej shode, aby štát obstaral a udržoval obyvatelstvu svojmu takú školu, jakú si práve rodičia pre výchovu svojích detí žiadajú. Takto vyhoveli vzájomne obom svetonázorovým táborom a zabezpečili si aj najdrahocennejší vnútorný kultúrny mier. Majú teraz dva typy škôl: školy náboženské a školy laické, oba štátom platené. Do výučby a výchovy si týmto hned i zdravú konkurenciu zaviedli, čo je z vlastenecko-prosperitného stanoviska pre národ a pre štát ďalekosiahleho významu. Monopol školský pri demokratickej sústave štátnej mohol by byť mysliteľný len teoreticky. A to tak, keby čo je v živote sotva dosažiteľné, všetci obyvatelia štátu boli jednotného politického a náboženského présvedčenia. Francoúzske poštátňovacie laicko unifikačné úsilie, francúzsky štátny laický monopol zkrachoval. Práve tento nápor vzkriesil kularizáciou zničenú cirkevnú školu, vzniklo takto tisíce nových náboženských škôl, ktoré sú dnes preplnené, štátné ale sa povážlive vyprázdňujú. Blíži sa čas, že svoj vnútorný kultúrny mier, ako si ha totižto Francúzi žiadať budú nútení budú tiež holandským systémom školským zaistiť. Lebo treba si uvedomiť, že sa tobôž v dnešnej dobe ani vo svojom svedomí, ale ani v presvedčení človečenstvo znásilňovať nedá, nie vo Francii, ani kde inde, ale nie ani v Československej republike.

Je nešťastím, ba pravým nebezpečím, že sa straníctvo práve do tela našej mladej republiky tak hlboko zažralo, a že sa štátna správa ešte ani v 14. roku neodvažuje k rozhodnému štátnickému činu: dať národu takú školu, akú si práve on sám žiada; slovom: vrátiť školu národu, čím by bolo zvlášť na Slovensku hneď aj hlbokým tradicionálnym túžbam duše slovenského národa vyhovené. Veď škola patrí národu, aby aj úprimne mohla slúžit národu.

Mladý štát náš upevniť možno len nadstraníckym, emancipovaným administrovaním, nikdy nie stranícko-politickým oktrojom, násilím, ako sa to od samého prevratu práve u nás praktikuje. To, že dosiaľ naša administrácia školská bola v jednom aj posluhovačkou straníckych záujmov meniacich sa vlád a ministrov, bolo najväčšou prekážkou, že sa k riešeniu školského problému prikročiťnemohlo a že sa školstvo nezreformovalo, nekonsolidovalo, ale vo skutočnosti práve povážlive zde formovalo, zdemoralizovalo. A kým sa naši ministri školstva budú namáhať riešiť školskú otázku podľa ích straníckeho receptu, táto dotiaľ, u nás riešená veruže nebude, a jestli by aj bola, mohlo by to byť riešenie len prechodné, ktoré by k dosiahnutiu vnútorného kultúrneho mieru neprispelo, ale by kultúrny boj len ďalej predlžilo.

Nakoľko pán minister dr Dérer hlása unifikáciu škôl len ako svoj osobný názor, chceme vedieť, aké stanovisko zaujíma k tomuto ale celá vláda. Chceme vedieť, či sa táto tiež na stanovisko laicizujúcej unifikácie stavia, čím planírovala by vlastne cestu ruskej výchove bezbožníckej, alebo, či chce konsolidovať a riešiť školskú otázku k uspokojeniu Slovenska? Toto chce vedieť slovenský národ práve od tejto vlády, a to práve v dobe, keď je Slovensko, lepšie rečeno, slovenský národ z vládnej rozhodujúcej moci ako štát tvoriaca složka v prospech Nemcov a na úkor Slovenska vypjatý. Treba vedieť, že do r. 1929 vždy bolo vo vláde 40 až 45 slavianskych poslancov zo Slovenska, dnes Slovensko na vládnej moci ale len slabou tretinou participuje. - Chceme teda vedieť, či pán minister dr Dérer práve pomocou Nemcov ako rodený Slovák, chce svoj odnárodňovací a protináboženský unifikačný plán aj definitívne uskutočniť.

Táto vláda podľa mojej mienky nie je ani oprávnená práve pre spomenutú už príčinu týkať sa slovenskej školskej otázky, ledaže vtedy, jestli by ju chcela s dohodou zainteresovaných činiteľov práve k uspokojeniu Slovenska riešiť.

Čo najvážnejšie radím p. ministrovi školstva, aby ako rodený Slovák priklonil sa k systému holandskému a zlikvidoval všetkých nás vzájomne ničiaci a republiku našu povážlive oslabujúci zakuklený kultúrny boj. Nech zabezpečí kultúrny mier, čím výdatne dopomóže k uspokojeniu mysli, k snášanlivosti a vzájomnej prítulnosti, straníckou politikou dnes tak nebezpečne rozvadeného obyvateľstva republiky, najmä na Slovensku.

Ak chce pán minister unifikovať radím mu, aby unifikoval v tom smysle, aby vo všetkých školách prísne bola pestovaná vernosť k štátu, vlastenecký cit, zbožnosť, mravnosť, občianská snášanlivost, náboženská a národnostná tolerancia, dvíhanie autorít, prácechtivosť, charakternosť, cit právdy a spravodlivosti a kresťanská solidarita. Nech za bezpečí jednotné platy a penzie pro všetkých učiteľov ako aj profesorov republiky bez rozdielu tak, aby každý štátom bol platený. Nech sa postará, aby boly školy dokonale vystrojené, školopovinnosť jednotne prevádzaná, výška učebnej látky jednotne ustálená, hygiena zabezpečená, stavby všetkých škôl štátom rovnako podporované, neštátnym školám slobodný vývin zabezpečený a takto nad všetkými školami nestranný vrchný štátny dozor s ponechaním autonomných práv udržovateľov škôl zabezpečený.

Treba zreformovať ducha celej školskej výchovy, menovite na Slovensku. Veď Slováci a Česi za celý čas svojho spolužitia v republike hlavne o to zápasili, či sú Slováci národom slovenským alebo československým, či je slovenčina samorastlou rečou, alebo len nárečím češtiny, či majú byť Slováci zbožne alebo protinábožensky vychovávaní.

Výsledok tohoto deštruktívneho úsilia je to, že miesto mohútneho, mravného a národného obrodenia hlavu zdvihá mravný úpadok, národná letargia, kozmopolitizmus, z čoho ani Česi, ani Slováci, ani republika osohu nemá. Tažia z tohoto zápasu len nepriatelia našej samostatnosti. A k tomuto by nebolo dospelo, keby Slováci v rýdzom slovensko národnom duchu a k národnej hrdosti boli bývali vychovávaní. Protináboženský a odnárodňovací, centralistický systém výchovy len znechutil a roztrpčil Slovákov, znepriatelil ich s Čechmi a teraz akoby zo zúfalstva rodí sa záhadná ľahostajnosť k slovenským a slavianskym vlasteneckým záujmom.

Ak chceme tomuto nebezpečiu čelit, musíme v republike inaugurovat režim kultúrneho a národného dorozumenia a mieru a taký režim, že menovite Česi a vôbec všetci Slaviani v republike musia podporovať na Slovensku nové burcovanie a pestovanie slovensko-národného ducha hrdosti a entuziazmu, šetrenie vžitých historických práv a tradicií, a hlásať po toľkých uponíženiach v republike popri sláve českého národa konečne rovnocenne aj slávu národa slovenského! Ak chceme republiku našu upevniť a trvale zachovať, k tomuto chtiac nechtiac pristúpiť musí aj sama vláda a každý, kto s republikou statočne smýšľa.

Márne je všetko ine! Keď sú Slováci tak nábožní a keď sa tohoto náboženstva tak krčovite pridŕžajú, treba ich aj vo viere uprímne podporovať. A keď svoj národ slovensky a svoju sladkú materčinu tak verne milujú, treba ích aj v národe a v reči statočne podporovať. Škola na Slovensku má a musí v tomto duchu vyučovať a vychovávať. Ináč nebude konat štátotvornú, ale len štátobornú, deštruktívnu, rozkladnú prácu, čoho výsledky dajú sa ale ľahko vypočítat.

O riešení školského problému na Slovensku a o shode Slovákov a Čechov v republike prv, kým sa toto neuskutoční hovoriť ani nemožno. Kým škola na Slovensku nebude v pravom slova smysle slovenskému národu vrátená, boj o školu bude trvať neprestajne a napnutie medzi Čechmi a Slovákmi vzmáhať sa bude vždy viac a viac. A preto, aby už raz nastal aspoň kultúrny mier medzi námi, doprajte Slovákom, čo im dľa prírody a práva patrí. Riešte školskú otázku autonomne, tak, ako k tomu republiku pittsburská dohoda viaže.

Keby sme mali garancie, že sa centralistický kultúrny program na Slovensku zmení a že položky štátneho rozpočtu použité budú k zaručenému pestovaniu slovensko-národnej myšlienky a slovenskej reči, tiež k uctievaniu slovenských národných a náboženských tradicií, by sme štátny rozpočet aj my odhlasovali. Preto ale, že tejto zábezpeky dosiaľ od vlády nemáme. Hlinkova slovenská ľudová strana ako jediná reprezentantka slovenského národa v tomto senáte... (Hlasy: Proti tomu protestujem!) za tento rozpočet hlasovať nebude. (Potlesk ľudových senátorů.)

Místopředseda Trčka (zvoní): Dalším řečníkem je pan sen. Časný. Uděluji mu slovo.

Sen. Časný: Slavný senáte! Je nutno použíti příležitosti při projednávání státního rozpočtu pro r. 1932 s hlediska hospodářské tísně a poukázati na škodlivé účinky, působící na zdraví a tělesný vývoj dětí, žactva a dorostu. Je nutno promluviti také o dětech opuštěných a o dětech na dobrovolnou péči odkázaných. Je potřebí osvětliti příčiny tohoto stavu a naznačiti úkol k nápravě.

V záhlaví řeči kladu citát presidenta Spojených států severoamerických Hoowera: >Myslím, že brzy se bude oceňovat mravní výše kteréhokoli národa podle toho, jak bude pečovati o blaho svých dětí.< Dnes při světové krisi, při veliké nezaměstnanosti, která je rozšířena po celé republice, pozorujeme, že následkem toho především jsou podvýživou postiženy děti. Učitelé by mohli podati nejlepší vysvětlení o fysickému stavu žactva.U nás je už nutně potřebí, aby lékaři byli pověřeni pravidelnou prohlídkou na školách, aby u každého žáka a žačky byl zjišťován jich zdravotní stav, u chorých pak sdělena příčina vzniku choroby.

Každoročně dochází ve školách k epidemickým chorobám. Kdyby byl povinný lékařský dozor, nebylo by tak mnoho případů nakažlivých nemocí. Důsledkem nemocí je uzavírání škol ve všech zemích republiky. Voláme po povinném lékařském dozoru na školách. Bída je také jednou z příčin vzniku nakažlivých nemocí. Nehledě jen ke škodě, která uzavřením škol ubírá žactvu na výchově, musíme viděti i škody, které z toho povstanou živitelům rodin na výdělku.