Avšak je tu ešte iná príčina, ktorá jestvuje nielen u nás, ale vo všetkých ostatných europských štátoch, a táto záleží v tom, že tento dnes ešte jestvujúci kapitalistický system bojí sa sám o seba. Bojí sa sociálnej revolúcie a preto vo svojom strachu pripravuje sa k obrane svojich záujmov, vydržuje armády v pohotovosti, zbrojí, obkľučuje sa veľkým počtom četníctva a policie, avšak nie tak, ako vypovedáte, zo záujmov nacionalistických, lež cieľom obhájenia moci buržoasie.

Vy, pane sen. Böhm, hovorili ste o vojenskej výchove, rešp. o výchove mládeže k úkolom vojenským. Odsúdili ste to, a ja prehlašujem - ač nemáme stejné politické názory, - že tiež my socialisti všemožne protestujeme proti tomu, aby naša mládež spútaná bola okovami vojenskej dresúry, predvojenskej výchovy. Protestujeme proti tomu, aby športu, náležitej a racionálnej telesnej výchove boly vytýčené medze a aby buržoazie a byrokracia shora obmedzovala a ovlivňovala voľnú duševnú i telesnú výchovu mládeže.

Proti návrhu zákona o predbežnej vojenskej výchove však neprotestujeme z tej príčiny, z ktorej pán sen. Böhm, lež preto, lebo my socialisti nechceme na mládež, vychovávanú slobodne, uvaliť dresúru, a nedovolíme, aby táto mládež po spósobe Hittlerovcov a podľa príkladu hakenkrajclérských a leventovských organizácií postavená bola do služieb cieľov reakcionárskych. To je ten dôvod, že sme proti takejto výchove a takejto vnútenej dresúre mládeže. Z tejto príčiny a preto, že náš socialistický program chceme na každom poli presadiť, požadovali sme a požadujeme skrátenie sľúžobnej doby vojenskej na 12 mesiacov. (Sen. Böhm /mad'arsky/: My sme to už dávno požadovali!) Možná, že primát máte Vy, avšak vzpomente si na to, pane senátor, že už i pred vojnou najvyššou metou socialistického programu bolo to, čo sme my vytýčili.Snížeňím vojenskej slúžobnej doby a to snáď uznajú i maďarskí zástupcovia opozicie veru do veľkej miery by sme mohli zmierniť vojenské bremená a mohli by sme sa sprostiť najmenej jednej štvrtiny 1.500 milionových vojenských výdavkov, čoho by sa mohlo použiť k príslušným účelom sociálnym a kultúrnym.

Hovoríme-li o administratíve, museli by sme Slovensku a Podkarpatskej Rusi venovať po tejto stránke zvláštnu kapitolu. Tam na východe, ďaleko od Prahy, zavládly na poli adminstratívy akési docela zvláštne pomery, ktoré vy Česi ani nepochopíte. Sme od vás ďaleko, duch slobody až k nám nepreniká, ruka pomoci k nám nedosiahne v miere, ako by sme to od vás právom očakávali.

Je tomu, ctený senát, tak, že tam na východe, na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, presýtené sú úrady, zvlášte úrady administratívné, politikou. Predným a najdôležitejším by bolo, aby sme tomuto zlu odpomohli tak, že by sme tieto administrativné úrady odpolitizovali. Dochádza k tomu, že žiadosti chudobných ľudí povaľujú sa u zemského úradu užhorodského celé roky, nemožno s nimi hnúť v zaprášených bednách, v zásuvkách referentov a je tomu tak preto, lebo politické strany pôsobia vlivom na administratívnych úradníkov.

Tamojšia naša administratíva je v dôsledku vlivu politických strán drahá a pomalá, tých vela žiadostí, veľa urgencií a právnych pomocí stojí mnoho peňazí.

Musím sa o týchto pravdách tuná zmieniť, nesmiemich zatajovat, veď i vy pocitújete ťažkú pliagu byrokratizmu. Tážem sa, či by tu nebolo dajakej odpomoci, ktorou by sme mohli byť my, Slovensko a Podkarpatská Rus, obdarovaní? Tamojší obecní notári, tamojší okresní náčelníci, žial i to musím tu úprimne uviest, stonajú pod kliatbou tohoto byrokratizmu, nemôžu sa pohybovať tak, aby s obecenstvom pestovali priamé styky.

Je na dennom poriadku, že ubohý sedliak vrchovinský predvolaný je pre prostú krádež dreva alebo pre prostú vec priestupkovú do mesta na 50 az 100 km ďalekého a musí už dva dni napred vydať sa pešky na cestu, aby sa včas dostal k preličeniu. Vhodí do torby jednu cibulu, kus suchého chleba a za veľkého duševného utrpenia a s veľkým strachom ide, ubiera sa ta, kde sa má zodpovedať z toho, že sa odvážil nasbierať si v štátnom lese niekoľko suchých konárov.

Ale čo sa stane, keď ta za dva dni dojde a zodpovedá sa za svoj >velký zločin

Súdim, že keby naši obecní notári sprostení boli prác súkromných, keby im bolo dožičané viac času, aby pestovali s ľudom priamé styky, keby im bolo dané právo, aby menšie administratívné veci mohli priamo vybavovať s vrchovinskými sedliaky im podriadenými a s malými existenciami, dostali by sme sa o veľa napred.

Netvrdím, že ruská bolševická administratíva bola by nejako zázračná, nejako veľkolepá, ale videl som niečo, čo má obrovský psychologický dosah. Ja sám, keď som tam bol, videl som, že ruskí velikáni v Kremle práve tak sú obklopení svojimi ľudmi, vojakmi rudej armády, vyzvedačmi tajnej policie, práve tak sú hermeticky izolovaní od prostého ĺudu, ako v západoevropských moderných štátoch byrokratických, avšak je v Rusku niečo, čo mňa prekvapilo a dojalo. Prišiel-li za cárskej vlády ruský sedliak do Moskvy alebo Petrohradu, mohol svoju malu epištolku vhodiť do koša pripevneného na múr cárskeho paláca a potom odišiel uspokojený, že jeho sťažnosť dostane sa k cárovi. Je síce pravda, že obsah koša nedostal sa k cárovi, avšak ruský sedliak sa domnieval, že svoju sťažnosť predniesol, a nedostavila-li sa náprava, myslel si, že baťuška práve nemá času zaoberat sa s jeho sťažnosťou. Avšak v tomto presvedčení žil a celé roky čakal a v tomto povedomí i zomrel.

Na miesto tohoto koša je zavedená v ruskej administratíve boľševickej ustanovizeň, ktorá ruským pomerom práve vyhovuje a ktorá je z ruských pomerov odvodená. Je to administratívna ustanovizeň Kalininova. V Moskve je istá mohutná, veľká budova, kde sa sústreďujú sťažnosti zo všetkých oblastí zeme a žiadosti ruských sedliakov, a podivným spôsobom prešlo do verejnej mienky to, že má-li niekto nesnádzu, ktorej nikto nemôže odpomôcť, tu Kalinin vždy pomôže. Sedliak vojde a vidí, že ho poukážu na príslušné miesto, kde vôči sebe spatrí svojich krajanov, je tam, kto mu porozumie, kto ho ukľudní a na správnu cestu uvedie. Agenda tejto ustanovizne stále sa zväčšovala a i keď nezažehná každé zlo a nevyhovie každej sťažnosti, veľmi prospešne a do veľkej miery poslúži ukľudneniu. My samozrejme za našich pomerov takúto inštitúciu uskutočniť nemôžeme, avšak predsa by sme sa mohli akýmsi spôsobom tejto forme priblížiť.

Povedá sa, že četníctvo a policia značí v našej vnútornej politike príliš veľkú moc. Móže urobiť opatrenia, ktore sú príliš silné a veru niekedy vzbudzujú i strach. Nelzä sa tomu diviť, lebo u ľudu táto ustanovizeň nie je obľúbená, ale i tu by sa malo na vec pozerať tak, a to znova povedám ako socialista, - že my tohoto četnictva, tejto policie a vydržovania tejto ustanovizne v dnešnej jej forme nepotrebujeme. Tejto ustanovizne potrebuje zasa len spoločenstvo kapitalistické k obrane svojich záujmov voči masám, ktoré tento spoločenský riad ohrožujú.

Rovnako tak musím učiniť predmetom sťažnosti i to, že snáď len v dósledku nedostatku náležitej kontroly a dozoru a následkom pomalosti dochádza ku krivdám a prehmatom, ktoré veru musíme pripísať na vrub policie a četníctva. Treba zvyšovať úroveň týchto inštitúcií, chceme-li, aby sa ony priblížily k ľudu, chceme-li, aby ľud nechovaľ tak veľkú nedôveru voči týmto inštitúciám.

Musím však tvrdiť, že tu je veľa galíb. V poslednej dobe stalo sa v Košiciach, že na policii boli vyslýchaní a bití obžalovaní. Istú živnostenskú robotníčku 45 rokov starú odviedli policajti na policiu a tom veru zle s ňou nakladali, k čomu by v kultúrnom štáte povzneseného ducha nesmelo dochádzať. Nesmie sa dovoliť, aby sa táto prax ustálila a stupňovala. Celá vec by snáď ani nebola vyšla na svetlo, keby ženu tú náhodou neboli zbili tak, že musela do nemocnice, kde už 15 dní leží vážne nemocná. Súdim, že pán minister vnútra Slávik bol by povinen učinit po tejto stránke vhodné energické opatrenia, dať verejnosti zadosťučinenie a nabudúce zaviesť v tomto ohľade náležité opatrenia a náležitú kontrolu.

Kresťansko sociálna strana maďarská v rozprave o rezorte vnútra len jediným slovom zmienila sa tuná v otázke štátneho občianstva. Len tak letmo, ako o nejakej veci vedlajšej, ako keby táto otázka nebola vecou srdca maďarského obyvateľstva, maďarskej menšiny.

Po tejto stránke môžem hovorit len hlasom roztrpčenia, lebo akokoľvek sme tomu chceli my socialisti, akokoľvek sme forsírovali túto otázku, akokoľvek sľuboval minister vnútra, pán Slávik, že vec štátneho občianstva vyrieši tuná v ceste zákonodarnej, vhodným spôsobom a zákonite, k tomu ani do dneška ešte nedošlo. Márne, nám sa vidí, že proti nám stoja vyššie mocnosti, nám sa vidí, že tento kordon nebudeme môc prelomit, je tu akýsi neviditeľný múr ktorý nemôžeme odbúrať.

Očakávame od ministra vnútra, Slávika, že konec koncov už raz svoj sľub splní, očakávame, že sa vytasí s návrhom zákona, ktorý je vecou našou, jejž nevyriešenosť pôsobí nám veľké krivdy. Bez štátneho občianstva nemôžu ľudia žiť, nemôžu sa dostať k miestu, k penzii, invalidnej rente, nemôžu svoje deti za školiť, ba nemôžu ani zomrieť, lebo všade musia tieto dokumenty predkládať. Úfa me, že tieto krivdy budú čo najskôr odčinené a že pán minister vnútra v dobe čo najkratšej splní svoj sľub a príjde s návrhom zákona o štátnom občianstve.

Sú sťažnosti, že daňové nedoplatky sú enormne veľke, že vraj nezaplatené dane sahajú dno už až do 6 miliard a že tieto daňové nedoplatky už ani nemožno vydobyť. Pozreme-li na tieto dane, vidíme, že sú nedoplatky 8 až 10 rokov staré a že práve pre pomalosť vymáhania staly sa obrovské sumy dávky z majetku a iných druhov daní naprosto nedobytnými. Tieto nedobytné daňové obnosy teraz vymáhať na malých existenciách, avšak to sa dá urobiť len tak, položia-li ruku úplne na to malé imanie, ktoré majú k dišpozicii. Toto vystupňované berné vymáhanie má potom v zápätí ťažké následky. Tak na pr. v Baldovciach je na každý deň vypísané 150 až 200 berných dražieb proti chudobným drobným ľuďom, sedliakom, ktorí by platili, keď by mohli, ale žial, nevládnu ani obnosom, ktorý by im vystačil k zabezpečeniu vlastnej výživy.

Nie však za tento koniec mala by sa vec chytiť, nemalo by sa forsírovať vymáhanie týchto malých daní, lež vec by sa mala obrátiť a bolo by treba ruku položiť na veľké dôchodky, na tie veľké podniky, ktoré ešte i dnes, v dobe krízy, zarábajú miliony, na tie veľké dôchodky, ktoré sú v tresoroch bánk, bolo by treba zdaniť horentné riaditeľské platy, ktoré idú ročne do milionov a dnes len z polo vice alebo vôbec nie sú priznané.

U týchto by bolo treba vymáhanie daní forsírovať, lebo vtedy uľavilo by sa maloobčanovi, malorobotníkovi a pracujúcemu ľudu. Peniaze by sa objavily, by ich dosť na kultúrne a sociálne inštitúcie a nám by nebolo treba vyčítať, že my socialisti sme idealisti a fantasti, požadujeme-li v rámci dnešného raz počtu väčšie sumy na účele sociálne a kultúrne. (Sen. Kianička [mad'arsky] Bolo by treba zdaniť i dôchodky veľkoadvakátov!) Veľmi správne, veď ja ani týchto nevynímam. Práve tak musia byť zdanené, ako ostatné veľké dôchodky.

Prizvukuje sa zásada sporivosti, nielen u nás, ale všade na svete. Sporiť chcú v Nemecku, Anglicku, Maďarsku, i u nás. Sporiť chcú preto, aby z usporených obnosov sohnali úhradu potrebnú pre rozpočet, avšak i tu so sporivosťou špatne počínajú, lebo so sporením nemá by začaté na malých existenciách, nie drobným existenciám treba odnímať to, čoho k živobytiu potrebujú. Sporiť treba na drahom a ťažkopádnom zariadení administratívy, sporiť treba tam, kde je zbytočný prepych, ale nesmie sa sporiť na málo platenom robotníkovi a malom úradníkovi, lebo takáto sporivosť sa sama na sebe vymstí. Pracujúci ľud živí sa zo svojho zárobku, za dnešných pomerov nemôže odložiť a utratí v nákupe všetky svoje zárobky.

Stlačíme-li malého robotníka, malého úradníka, odojmeme-li mu to, čoho nezbytne potrebuje, aby mohol nakupovať, zastavíme proces obehu a tým potlačíme cirkuláciu, ktorá je medzi výrobou a spotrebou, čím výrobný aparát octne sa v kríze ešte väčšej a kríza bude prehlbená. Treba tedy poskytnúť viac spotrebiteľovi, treba mu umožniť, aby mohol kupovať, treba preň tvoriť pracovné a zárobkové príležitosti. Na to možno i treba obetovať peniaze, na to možno robiť investície, lebo takéto obeti a investície prinesú svoje prirodzené ovocie.

Tunajší representanti kresťansko sociálnej strany maďarskej si sťažovali, že vláda nepečuje náležite o zveľaďovanie kultúry maďarskej. Sťažovali si, že vláda nepečuje patrične o to, aby maďarská mládež, ktorá sa chce vzdelávať, mala k dišpozicii dostatočný počet maďarských škôl, maďarských učiteľských ústavov, maďarských stredných škól, ba i maďarských vysokých škôl.

Musím však vysloviť a to i Vy pánovia musíte uznať, že od tých čias, čo stojí Dérer v čele ministerstva školstva, sa vec táto radikálne zmenila. Na tomto poli lzä pozorovať taký pokrok, ktorý svrchovane odpovedá socialistickému smyšľaniu ministra Dérera a jeho snahe po zvyšovaní všeobecnej kultúrnej úrovne. Po tejto stránke môžme zaznamenávať postupný pokrok, a ste-li Vy nepredpojatí, bude videť, že školský a kultúrny plán, vypracovaný ministrom Dérerom bude môcť práva tunajších národností vo svrchovanej miere uspokojiť. Týmto snahám však nesmie sa už predom s antipatiou vychádzať v ústrety a ani Vy sa nesmiete uzatvárať pred kooperativou, Vy nesmiete vždy len kritizovať a sťažovať si na krivdy a prichádzať len s tou starou maďarskou, t. zv. gravaminóznou politikou. O veľa lepšie by bolo, keby ste sa zúčastnili práce skutkami a návrhami, aspoň by sme od Vás mali určité poučenia, ako zamýšľate tieto otázky riesiť.

Ja Vás o to žiadam, lebo vo vašich včerajšich rečiach nevedeli ste dať ani jednu poučku, ani jedno vysvetlenie, čo by dokazovalo, že sa chcete činne zúčastniť otázok kultúrnej práce a vzdelávania našej mládeže. Nesmýlim sa, tvrdím-li, že k tomu Vy vôbec nie ste schopní.

Je vecou veľmi zaujímavou a to ani Vy nemôžete poprieť, že tie čiročiste maďarské kraje, kde sú len maďarské ľudové školy, kde tedy vyučuje sa len maďarsky, na pr. Bodrožská Streda, so motor, že obyvatelia týchto maďar ských obcí práve preto, lebo majú túhu po kultúre, lebo chcú sa učiť a duševne včleniť sa do dnešnej doby, podávajú žiadosti u ministerstva, aby pre nich zriadená bola i slovenská ľudová škola. (Sen. Böhm /mad'arsky/: To bolo dosiahnuté len propagandou, žiadali o to len na nátlak notárov!) Prepáčte, k tomu my nepotrebujeme propagandy. Pochoďte tam len tie kraje. Rozhliadnite sa po týchto maďarských dedinách, zaujímajte sa a budete videť, že oni sami príjdu a rieknu: maďarsky vieme, maďarsky rozumieme, chceme rozumeť i slovensky, chceme rozumeť jazyku tohoto štátu a chceme sa priblížiť k jazyku ostatného obyvatelstva republiky. Nesledujú tedy politiku izolácie, nesledujú politiku gravaminóznu, v teto otázke nesledujú Vás, lež počínajú si proti Vašej vôli.

Nemóžem naozaj chápať, aké nemožne stanovisko zaujímate Vy v otázke práve ustanovenej Maďarskej vedeckej spoločnosti. Pán sen. Grosschmid povedal, že vysoko si váži tohoto šlechetného daru pána prezidenta, že vysoko si oceňujete tento šľachetný čin pána prezidenta, že si pomyslel na ľud maďarský a že ho prekvapil týmto šlachetným darom. Z toho všeho však nevyvodzuje pán senátor dôsledok ten, aby ukázal, že on i jeho strana majú záujem na tejto inštitúcii, nehovorí o tom, že v tejto inštitúcii chceme pracovať, že túto inštitúciu chceme podporovať, aby sme ju učinili veľkou, šlachetnou a spôsobilou k dosaženiu jej cieľov.

Naproti tomu pán sen. Grosschmid povedá, že sa zdržime opodiaľ tejto inštitúcie, že zaujmeme vyčkávacie stanovisko voči Maďarskej vedeckej spoločnosti. My vyčkáme, čo s ňou bude, a zatým sa nevyslovíme.

Nuž prepáč, vážený senát: kto tvrdí o sebe, že on zastupuje maďarský ľud, takéto stanovisko nesmie zaujať. On sa musí rozhodmíť, či k tomuto ústavu pri stúpi, alebo či sa od neho odvráti. Je to obojetná politika, ktorú za žiadnych okolností akceptovať nemôžeme. Takto už chápeme, že na zahajovaciu slávnosť nedostavil sa ani jeden reprezentant maďarskej politiky opozičnej, demonštrovali svojou neprítomnosťou, ako by chceli vyjadrit, že túto ustanovizeň už vopred neschvaľujú a že šľachetné intencie pána prezidenta nehonorujú. (Sen. Böhm /maďarsky/: Je vonkoncom zpolitizovaná!) Nie to Vás bolí! Za vecou skrýva sa niečo docela ine, poviem Vám to úprimne, čo Vás bolí! (Sen. Böhm /maďarsky/: Je z toho asyl pre politických emigrantov!) Sú tam členovia i z Vašich radov, sú tam i zástupcovia oprágai Magyar Hirlap-u<, >Kazinczy-társaság-u< a ostatných Vámi vydržovaných inštitúcií, len Vy politikovia nechcete k nej pristúpiť!

A poviem Vám, prečo. Preto, lebo Vy v tom momente, ako ste dostali od pána prezidenta rejpubliky takúto velkolepú, šľachetní kultúrnu ustanovizeň - v tom momente stratili ste pôdu pod nohama, na ktorej ste sa pohybovali, a teraz nemáte čím agitovať. Dosiaĺ bolo možno využiť k účelom agitačným, že Maďarstvo nemá kultúrnej ustanovizne, kde by mohlo svoju kultúru obrábať a zveľaďovať, dosiaľ mohli ste ukazovať na kultúrné rany, ale teraz Vás bolí, že teraz už nemôžete poukazovať v cudzine na to, že v tomto štáte sú maďarské kultúrné hodnoty zanedbávané, lebo veď vám cudzina vytkne a povie, že pán prezident republiky štatuoval taký príklad, ktorý Vám zbortil všetky vaše agitačné argumenty! (Sen. Böhm /maďarsky/: Je to založené na pólitickej propagande, je to v celku asyl politických bežencov!)

Ráčte prepáčiť, pán prezident nedá na propagačné účele ani haliera - nie že milion korún. Proti tomu sa čo najroz hodnejšie ohradzujem. Je to nemožné nazeranie a svedčí o Vás, Vašom politickom smýšlaní a o celej Vaše mentalite!

Ctený senát! Včera za reči pána sen. Grosschmida počul, som s Vašej strany istý výkrik, že ja hovorím za peniaze, že som určitým záujmom viazaný k stanovisku, ktoré zaujímam, a riekol niekto i to, že som človek zaplatený, ktorého strany socialistické najali k tomu, aby som takto hovoril. Neviem, kto to tvrdil, ale jeho výrok je najpodlejším utrhaním na cti. Je to utrhaním na cti, ktoré i medzi týmito pomluvami je posledné, na čo sa nedá ani odpovedať. Ja neprevádzam politiku obojetnú, ja vyslovím tu v senáte, čo nás bolí, nač si sťažujeme, žiadam, rozhodne požadujem nápravu, ale obojetnú politiku nerobim. Som socialistom a i keď podpisujem režim, ktorý sa teraz prevádza, činím tak čistým a kľudným svedomím, lebo dnes očakávam, z toho pre robotníctvo možnosti živobytia. Ja tu pracujem jedine a výlučne v záujme robotníctva. Uvidíme, kto má pravdu, či ja, a či pán sen. Böhm. (Sen. Böhm: I to je len propaganda!) Mňa Vašima výkriky nerozrušíte! Ja na každú Vašu otázku, na každé Vaše slovo a na každé Vaše upodozrievanie odpoviem. Nesledujem Vás na poli, na ktorom sa pohybujete Vy, keď konáte Vaše agitačné práce. Na jednej takejto ceste sotkal som sa s ľudmi pána sen. Füssyho. Na maďarských vidiekoch agitovali tak, že si natiahli gäte s červeno bielozelenou stužkou, rozmarínový klobúk a gombíkovú vestu pána sen. Füssyho. Z výkladu hovorili k maďarskej sedliackej triede, bili a v prsia, že vraj ajhľa, akí sme my Maďari.