Sen. dr Grosschmid (maďarsky): Ctený senát! Pri príležitosti pojednávania rozpočtového zákona v poslaneckej snemovni zamietla väčšina všetky pozmeňovacie návrhy, ktorých bolo asi 250. Stejný osud čaká zrejme tuná tiež na každú iniciativu.

Čo má tedy znamenať parlamentné pojednávanie tohoto zákona? Je to jednoduchá formalita, ktorá je týchto čias potrebná k uplatňovaniu vôle vládneho absolutizmu podľa stávajúceho práve ústavného zákona.

A tak sa to deje už s roka na rok. Márna je najlepšia dobrá vôla a najjasnejšie dôvody čo do lepšieho, užitočnejšieho a spravodlivejšieho rozdelenia a použitia príjmov štátu. Tí čo sú u moci, sa domnievajú, že >principiis obsta...<. Podľa ních bolo by zle, keby sa bral na príklad zretel konečne i želania národov menšinových, lebo potom mohlo by dojsť ku celej povodni reparácií dosavadných zanedbaní a opomenutí.

Márne poukazujeme vo všeobecnosti na to, že 70.43 % všetkých výdavkov odnáša ministerstvo národnej obrany, kdežto veciam kultúrnym a školským dostáva sa iba 10.88 %, nielen, že to zostane tak, ale ešte pán minister národnej obrany, podľa jeho uprimných slov, vyznelých vopred na konferencii odzbrojovacej - prisľúbil ešte i to, že nevie, zda bude môcť dodržovať úspory plánované u jeho rezortu. V konečných výsledkoch tedy predsa sa, nestane to, čo Národné shromaždenie odhlasuje, lež to, čoho si praje vláda i nad rámce nám tu predložené.

Prečo tedy takejto vážnosti a prečo toho uvažovania? Na čo podávať pozmeňovacie návrhy a naivne úfať, že budú povšimnuté? Toto stanovisko už sme opravdu prežili!

Jestliže však v mene a z poverenia maďarských strán slúčených vo spoločnom klube chápem sa predsa slova, činím tak preto, lebo odhlasovanie či neodhlasovanie tohoto zákona je tiež otázkou dôvery voči vláde a tu musím poukázať na to, že všetké obyvateľstvo štátu bez rozdielu národnosti a strany môže byť velmi málo nadšené finančnou politikou vlády.

Tu máme tedy rozpočet vo výške skoro 9¹/₂ miliardy. Ukazuje prebytok 4.6 mil. Kč. Avšak ešte pred jeho prejednaním v urýchlenom pokračovaní prijala poslušná väčšina také sníženia platov a také zvýšenia daní, ktoré sú prísnejšie bez pochyby ešte i od núdzových zákonov súsedných štátov, ktoré sa ocítajú bezpochyby v hospodárskych pomeroch o veľa horších, lebo, ako viem, ani v jedinom z ních neusniesli sa na daňovom zvýšení s platnosťou na 2 roky nazpäť.

Je-li predložemý nám rozpočet, končiaci prebytkom, reálny, vtedy na čo je treba takýchto ďalekosiahlych a mimoriadnych opatrení ku zaisťeniu rovnováhy štátnej domácnosti?

Snáď pre svetovú krizu? Tejto veru nezabráni a nezadrží ju žiaľ ani takéto ťažké zabremenenie poplatníkov. A berná nosnosť, ktorá, podľa svedoctva veľa sto milionov daňových nedoplatkov úplne poklesla, veru týmto preventívnym opatrením sa nepovznesie. Je to proste preceňovanie bernej nosnosti štátu a čo do doby trvania medzinárodnej krýzi a voči neznámosti jej budúcich rozmerov je to iba bezvládny pokus.

Cieľu primeranejšie cesty, na ktorých by sa mohly štátné príjmy zveľaďovať, štátné bremená zmenšovať a vôbec zlepšovať život hospodársky, boly tu už a inde velmi mnohými naznačené. Nielen snižovanie nákladov na zbrojenie, ale tíež racionalizácia správy, sníženie počtu četníkov a policie, zrušenie niekoľko ministerstiev, zmiernenie výdavkov na veci a reprezentáciu zahraničnú, na prepychové stavby, na útraty propagačné, zrušenie kumulácie príjmov, revízia prípadov inkompatibility a zvlášte zdravšia politika zahraničná viedly by k väčším úspechom, než nové zakrútenie berným lisom. K týmto radikálnejším prostriedkom však vláda buďto nechce alebo neodváží sa siahuť.

Vary prečo? Preto, lebo s bloky agrárnymi a socialistickými, ktoré stoja vo väčšine proti sebe, možno vládnuť len tak, budú-li uspokojené triedné záujmy raz toho raz onoho vládneho činiteľa, čo však znamená zpravidla obrovské a nepredvídané nadvýdaje, alebo znamená to aspoň petrifikovanie skutočného stavu, pretkaného mnohými súkromými záujmy. V tomto boji, ktorý sa vede za kulisami, stáva sa prozreteľné a celok obyvateľstva štátu na zreteli majúce politické vedenie nemožným a pokračuje sa ďalej vo hre >fortwurštlovania<.

Avšak dokiaľ! Na veky to isť nemôže! Štát nepatrí koalicii, lež tomu 14milionovému obyvateľstvu, ktoré vo štáte žije. Toto obyvateľstvo však nemá záujmu na prestižnej politike, ktorá meravo sotrváva na pomeroch už jestvujúcich, i keď je ona i politikou pána ministra zahraničia, a obyvateľstvo to nechce ani tej zájmovej politiky ktorá slúži iba záujmom jednotlivých strán, jednotlivých tried alebo najmä jednotlivých ľudí.

Že okrem politiky finančnej je pochybená i politika zahraničná, zvlášte politika zahraničného obchodu, a že touto politikou bolo štátu privodené nesmierne mnoho škôd na záujmoch hospodárskych, to netvrdím len ja, ale skusil to na svojej vlastnej koži každý agronom, inteligent, živnostník, obchodník a delník rovnako. Tu opravdu nie je útechou, že bezosmluvný stav poškodil tiež štátom súsednym, ba čo viac, že momentánne snáď škodil im viac, nežli Československu, veď pravým a najprirodzenejším i najlepším odbytišťom priemyslu Československa sú predsa len Rakúsko a Maďarsko. Oproti slovám pána ministra zahrančia, odznelým na obhajobu svojho jednania vo výbore rozpočtovom, dosvedčujú doznania pána ministra sociálnej pečlivosti taktiež vo výbore o prekotnom vzraste počtu nezamestnaných, akou pravdou je ta, čo on povedá a jak nezbytným životným záujmom Československa je umožnenie kooperativy s týmito súsednými štáty, utvorenie hospodárskych konexií s nimi a posilnenie ich nákupnej schopnosti, toho dôkazom je tiež práve prevetrávaná otázka hospodárskej konfederácie podunajských štátov, čo však zároveň ešte zvlášte dokazuje pochybenosť politiky zahraničnej, ktorá síce tuto ideu propaguje, avšak svojími skutky ju marí.

Jedným z hlavných dôvodov nemohúcnosti v politike vnútornej a úpadku na poli hospodárskom je, že od tých čias, čo bola táto koalícia utvorená, dostala sa do pozadia otázka národnostná, otázka národných menšín v boji o triedné záujmy, čo len stupňuje vnútorné protivy a nesnádze.

Učitá časť Nemcov pristúpila bez akejkoľvek výhrady a výmienky na stranu vlády preto, lebo tým dúfala, že takto so svojimi národnými právy nejako prerazí. Pán minister nemeckej národnosti dr Spina, ktorý je vo vláde, vo svojom článku, uverejnenom v >Prager Presse< pri príležitosti päťročného výročia spolupôsobenia pričíta neúspechy podnikania Nemcov tomu, že: >die politische Konstante des deutschen Aktivismus auf der čechischen Seite nach immer nicht das notwendige, ja unentbehrliche Gegengericht finden will, ein Gegengetvicht, das stark genug wäre, um vor allem in den natürlichsten Belauxgen das Gleichgewicht von Gerechtigkeit herzustellen<. Už i z tohoto opatrného prejavu presvitá sklamanie. Vo svojej reči v Tepliciach pán minister už jasnejšie sa vyjadril, že v politike národnostnej očakávajú Nemci skutky, lebo veď po svojej päťročnej práci môžu to prirodzene právom úfať. Podľa toho prez všetku ich oddanosť sa tieto nádeje nesplnily.

Jadro Slovákov pre opomíjanie svojích politických, kultúrnych a hospodárskych záujmov stalo sa z vládneho opozičným. Tieto skutky nasvedčujú, že veľká väčšina obyvatelstva - nehovoriac ani o nás - nie je spokojná so smerom vnútornej a zahraničnej politiky vlády.

Pri tomto poučení s úctou sa tážem, za ktorými príklady mali by sme ísť, aby sme mohli úfať, že naše krivdy budú napravené? My nemáme a ani nemali sme účasť vo vláde a nie, že by sme si snáď mysleli na >uva acerba<, ale opravdu ani toho neľutujeme. I u tých, čo brali na vláde účasť, zlomily a lámu sa všetky snahy na fanatizme >jednotného českého národného štátu<. Nám tedy nezbýva než sebavedomá politika opozičná, vedúca v evidencii naše krivdy. Naše práva nedovedieme ináč udržať na povrchu. My známe našu menšinovú situáciu, my vieme, že v celku nie my udávame smer nášmu osudu, avšak vieme i to, čo nám v politickom, kultúrnom a hospodárskom živote patrí a koľko nám toho patrí vo smysle mierových smlúv a ústavy.

Nedostane-li sa nám však ani toho, vtedy v obrane životných záujmov našej rasy a nášho národa je nielen právom, ale i našou povinnosťou i verejne vysloviť, prečo chováme nedôveru voči vládnej moci, ktorá bola proti nám vždycky macošská.

Nechcem byť zdľhavým a nechcem tu znova opakovať veci, ktoré tu už stokráť boly prednášané. Chcem poukázať iba na niekoľko skutkov velmi príznačných. Na príklad na to, že otázka štátneho občianstva prez opakované sľuby pána ministra vnútra ešte ani do dnes nie je upravená, že advokátska autonomia advokátskeho sboru na Slovensku prez všetky oprávnené nároky a urgencie, ač autonomia tá je jednou z najvýznačnejších kautel verejných slobôd ešte ani do dnes nie je reštaurovaná, voľnosť tlače podľa svedoctva konfiškácií, ktoré sú na dennom poriadku, je ešte vždy v okovoch spútaná, utľačovanie na poli práva na užívianie jazyka sa stále zosiluje, volebná geometria ešte vždy vylučuje naše politické uplatnenie podľa nášho početného pomeru atď.

Je však minimom práv menšinových, aby príslušníci niektorej národnej menšiny mohli aspoň na poli kultúrnom a hospodárskom svoje práva užívať aspoň do tej miery, ako príslušníci národa väčšinového.

Nechcem opäťne zabŕdať do podrobností, poukážem iba na niektoré krikľavé zjavy. Tak u nás nekladie sa veľa váhy na vnútornú hodnotu vecí, lež na to, čo povie na tunajšie jednotlivé udalosti cudzina. Preto bola tiež tak slávnostne zahájená na pr. i >maďarská vedecká a umelecká akademia<. Šľachetné intencie dárcov ochotne a bez výhrady kvitujem. Avšak do oživotvorenia tejto inštitucie bolo vnesené toľko politikumu, že zatým musíme zaujať vyčkávacie stanovisko voči nej, zda opravdu rozvinie sa tam kvietko maďarskej, vedeckosti a umenia. Nechceme byť kazisvety, chceme iba poznamenať, že kytica sa vytýči na budovu, až keď je už táto postavená. A táto inštitúcia mala by byť pestrou a vonnou kytkou tunajšieho maďarského kultúrneho života, určenou i pre cudzinu. Avšak stavba ešte nie je dobudovaná, ba ešte i pôda pod ňou sa chveje.

Nemožno dosť často opakovať, že na Slovensku od štátneho prevratu bolo zrušené 1488 ľudových a 34 stredných škôl, že nemáme jedinej maďarskej vysokej školy, a mali sme ich pred prevratom päť, že nemáme ani na jedinej československej vysokej škole paralelnú katedru maďarskú, že diplomy, získané v cudzine, obzvlášte v Maďarsku, nemožno tuná nostrifikovať, že časopisy a knihy maďarské ani dnes ešte nemôžu k nám dochádzať, že konfiškovanie nielen maďarských deníkov, ale i maďarských periodických listov a kníh je na dennom poriadku, že maďarské divadelníctvo je odsúdené k biedačeniu a kočovníctvu, že ustanovizne sociálnej pečlivosti o maďarských študentov nepožívajú žiadnych podpôr, veď pán minister vnútra dosiaľ nepovolil ani sbierky k tomuto účelu, ač takýmto akciám nemeckým neboly kladené žiadné prekážky. Všetko to dokazuje tiež predložený nám zákon rozpočtový s tým svojím negativom, že ku zveľaďovaniu čiste maďarských kultúrnych úkolov neobsahuje ani jedinej položky. Kdeže je tu tedy základ, na ktorom by mohol byť vybudovaný rozmach sosílenie kultúrneho a umeleckého života Maďarstva na Slovensku?

Žiadame o upevnenie základov maďarskej kultúry, rozmnoženie maďarských ľudových učiteľov a ľudových škôl, oslobodenie a podporovanie duchovného života. Zbýva-li na prepychové stavby univerzít, na české školy >menšinové<, na propagačnú tlač, na podporu ukrajinských, ruských a juhoslovanských študentov atď. atď., mohli by sme i my očakávať, aby sa dostalo aspoň v pomere našej poplatnej povinnosti tiež našim čiste maďarským kultúrnym účelom a aby sa s námi nakladalo aspoň tak, ako s ostatnými tunajšími národy. A preto obraciam sa s týmito našimi žiadosťmi nie na hluchú vládu, ale na Národné shromaždenie, na cit spravedlnosti zákonodarného sboru, aby bol prijatý môj rezolučný návrh o podporovaní študentov maďarských stredných a vysokých škôl.

Avšak zda za opomíjanie, ktoré doznávame na poli kultúrnom, a za túto zaostalosť sme snáď odškodnení na poli hospodárskom? Dnešné vážné doby nepokladám za vhodné, abych tu vybarvoval obrázok veľkej biedy na Slovensku, z biedy nechcem si vykúvať politický kapitál. Chcem ukázať iba krátky náčrt situácie o určitej, bezpochyby najdôležitejšej partii hospodárskeho života, totiž o tom, ako sa preformovala úverová služba, zdroja to výroby, od štátneho prevratu na újmu odvekého obyvateľstva, zvlášte Maďarstva na Slovensku.

V dobe prevratu bolo asi 300 peňažných ústavov, ichž peňažnými zdrojami boly mimo Rakúsko-uhorskej banky peňažné ústavy v Budapešti. Tieto následkom štátneho prevratu a zmeny valuty nemohly mobilizovať svoje aktivy nových vkladov za vtedajších pomerov sa im nedostalo, ba v dôsledku strnulosti svojej mobilnosti - mohly i staré vklady zväčša len po splátkach vracať, alebo vôbec nie. Tým došlo k hospodarskej štagnácii. Na trhu peňažnom ovšem muselo byť pomožené. A to, jak obchodníkom, tak súkromníkom. Obchod potreboval tých čias velké obnosy, z časti preto, aby mohol svoje za války vyprázdnené skladištia naplniť dennými potrebami, ale zväčša preto, aby mohol hradiť tovarovú špekuláciu, ktorá sa prekitne zmáhala. Za týmto účelom neboly podchytené staré peňažné ústavy tunajšieho odvekého obyvateľstva, týmto sa nedostalo podpory, lež tieto nechaly, aby sa udusily a utopily, kým banky české s povolením vtedajšieho ministra financií otváraly odbočky na Slovensku.

Obor činnosti peňažných ústavov slovenských vyčerpával sa dosiaľ iba vybavovaním malých sedliackých pôžičiek. Význačenejší zástoj hraly medzi nimi banka Tatra a Živnostenská banka v Ružomberku, ktorá zmenila svoju firmu na >Slovenská banka<. V Tatrabanke boly zastupované výlučne slovenské záujemstvá, kdežto patronom ružomberskej banky bola už v dobe mieru Živnostenská banka.

Týmto dvom ústavom bolo povolené, aby mohly svoj základný kapitál zvyšovať a sriaďovať odbočky. A tak vybudovaním svojích odbočiek a svojej afiliačnej sieti absorbovaly značnú časť starých, menších maďarských peňažných ústavov zakupovaním starých priemyslových podnikov, a sriaďovaním nových podnikov snažily sa tiež v priemyslu vydobyť si značného vlivu. Táto ich snaha bola nadovšetko očakávanie rýchle úspechom korunovaná, čím boly velmi postihnuté staré peňažné ústavy, odsúdené k nečinnosti. Tatra banka, ktorá v r. 1919 mala základný kapitál iba 1,600.000 korún, dnes pri základnom kapitále 75,000.000 Kč má 38 odbočiek, a Slovenská banka, ktorá v r. 1919 mala 6,000.000 korún základného kapitálu, pôsobí dnes so 70,000.000 Kč základným kapitálom a s 36 odbočkami. Americkí Slováci založili so sídlom v Bratislave a so základným kapitálom 25,000.000 Kč Americko-slovenskú banku, ktorá so svojimi 12 filiálkami pracovala v okolí Bratislavy.

Pri týchto favorizovaných ústavoch zostávaly kapitálovo produkčné pokusy starých maďarských ústavov jalovými, keď že im vôbec povolenie nedávaly, alebo viazaly to k takým podmienkám, ktorým nemohly vyhoveť, správnejšie rečeno ich tak zvaná nostrifikácia rovnala sa zániku bývalej ich starej povahy a tedy väčšina týchto ústavov bola donútená buďto likvidovať, alebo úplne vzdať sa svojej samostatnosti. Akciové kapitály boly odpísané a značná časť úradníkov bola pustená k vode.

Veľa nových ústavou síce potrebovalo veľa nových, pracovných síl, avšak v týchto neboli umiestení starí, vyskúšaní a odborne vzdelaní úradnici, ztrativší svoje miesta následkom zrušenia alebo fúzie starých ústavov, lež úradníci noví, ichž kvalifikácia zakladala sa z väčša na národnosti než na odbornosti.

Lačnosť však, ktorou sa sem nakolonizované filiálky a presítené ústavy ako aj s nimi spojené afiliácie hodily na všetky možné obchody, mala však svoju reakciu a vyžadovala si intervencie a podpory vlády. Žiadosti o podory vzrástly počtom do tej miery, že vláda v r. 1924 sriadila dva podporné fondy pre ústavy, octnuvšie sa v nesnádzach. Jeden z ních mal za účel zaistenie vkladov vkladateľov, a k tomuto fondu prispieval každý ústav v Československu 1 ¹/₂ %om z úrokov každého vkladu ním vyplatených. Druhým je fond špeciálny, z ktorého sú podporované ústavy, poukázané na podporu následkom válečných strát.

Nemusím ani pripomímať, že z týchto fondov dľa môjho vedomia maďarské ústavy podpory - aspoň vážnej podpory - sotva obdržaly, napriek tomu, že veľmi značná je suma, ktorú zaplatily maďarské ústavy z úrokov svojích maďarských vkladateľov. Ani Národná banka neposkytuje úveru ústavom, podliehajúcim maďarskej správe, alebo poskytuje im úvery tak nepatrné, takže tieto ústavy musia platiť vyššie úroky z vkladov, aby sa moly dostať k novým kapitálom.

Známy je tiež plán vládnej správy finančnej, dľa ktorého novým vnúteným slučovaním chce snižovať počet ústavov a samozrejme i počet odvekých ústavov menšej odolnosti v dôsledku toho, čo už bolo o tom rečené. Teoreticiky odôvodňuje sa to tým, že veľký počet ústavov, založených na podklade akciovom, je prekážkou lacného úveru a sriaďovania obecných sporitelieň a družstiev.

Tento dôvod však v živote praktickom neobstojí. Konkurencia vačšieho počtu akciovej spoločnosti je viac vzpruhou než prekážkou lacného úveru a prekážkou lacného úveru nie je menší i väčší počet akciových spoločností, ale proste nedostatok finančných zdrojov.

Tento zdroj už od prvopočiatiku bol a je zatvorený pred odvekými a zvlášte maďarskými peňažnými ústavy. Nie až v terajšej hospodárskej krize, ale vôbec. Vo smysle práve platných bankových zákonov totiž výška vkladov musí byť v pomere k základnému kapitálu ústavu. Až sem je to správné. Základný kapitál možno však iba so svolením vlády zvyšovať a určitú časť' povoleného zvýšenia kapitálového treba ponuknúť vládnej správe finančnej, ktorá, ide-li o ústav, v ktorom chce uplatniť svoje vlivy, naznačí, ktorý iný ústav musí prevziať počet akcií, ponúknutých vláde. U ústavov bezvýznamných nereflektuje sa na nové akcie, avšak tým väčšmi reflektuje sa na to u stredných a väčších ústavov v krajoch maďarských, čím Maďari, hľadajúci úver, octnú sa v ich mocenskej sfére. Akcie takýchto ústavov dostanú sa z najväčšej časti do filiálok Legiobanky.

Po dokončení svojích transakcií rozvrhuje sa záujemstvo Legiobanky na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi takto: Má úhrnom 108 záujemstiev. Z týchto je 12 samostatných odbočiek, 18 afiliovaných ústavov, ktoré majú zasa 53 filiálok. Počet jej družstiev činí 24.

Z týchto záujemstiev pripadá na Slovensko 11 odbočiek, 14 afiliovaných ústavov so 44 filiálkami a 13 družstiev.

Na Podkarpatskú Rus pripadá 1 odbočka, 4 afiliované ústavy s 9 odbočkami a 11 družstiev. V mestách zemí historických má asi 14 záujemstiev. Legiobanka už neraz protestovala síce proti tomu, že by svojim rozširovaním sa na Slovensku a v Podkaratskej Rusi sledovala ciele politické. Číslice tieto však dokazujú ničo iné.

Je dosť známy pomer tejto banky k vláde a známa je zmienená už tendencia vlády, že totiž novým slučovaním chce snižovať počet ústavov starých relácií. Je na bielom dni, že touto bankovou a úverovou politikou možno docieliť toho, že za 2-3 roky nebude na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi nezávislého peňažného ústavu a že zmienené banky pod hesly racionalizácie čo najskôr slúčia ústavy octnuvšie sa v ich záujmovej sfére a odstone to maďarské obecenstvo a maďarské úradníctvo.

Bankové obchody, vedenie obchodné zmienených ústavov samozrejmo nebudem tu kritizovať. K tomu, čo činia, majú formálné právo vo smysle platných zákonov. Pozrem-li však do menoslovu ríaditeľov afiliovaných ústavov, musím videť, že takmer u každého sú vo väčšine Česi, a vedúcimi úradníkmi ústavov sú vo väčšine zasa len Česi. Čo má v zápätí táto osobná dislokácia? Má to v zápätí, že z užívania jazyka u dotyčných ústavov bude vypichnutý jazyk maďarský a jazyk nemecký, úradníci tiež v tomto ohľade octnú sa pod oktrojom a odveké obyvateľstvo vo svojej tiesni sotva sa dosťane k úveru, a i keď sa k nemu dostane po veľkých nesnádzach, v tedy jeho hospodárska devinkulácia prinesie mu prirodzene i závislosť politickú.

Rečené predniesol som preto, lebo z nich vyplýva i to, ako sa pokračuje podľa dobre premysleného plánu v kultúrnej a hospodárskej asimilácii, v duchovnom i hmotnom zbiedačení obyvateľstva Slovenska a Podkarpatskej Rusi, zvlášte obyvateľstva maďarského. Jestliže to však tak jasne vidíme, je primitivným rozkazom národného povedomia a počestnosti, aby sme pozdvihli proti tomu naše ohradzujúce slovo, aby sme poukázali na to, že naše opozíčné stanovisko nie je buričstvom, ale je nutnosťou, plynúcou z neblahých skutkov.

Predpokladať musím, že národ český, akožto národ čo do národného povedomia veľmi citlivý, precíti a pochopí oprávnenosť protestu proti takejto vládnej mentalit. Nemám vo zvyku nikdy sosmiešňovať politickú alebo osobnú citlivosť kohokoľvek. Nechcem to predpokladať ani u iného. Na tomto podklade odhaľujem tuná vo všeobecnosti i s uvedenými príklady uprimne - ako k tomu maďarských zákonodarcov vyzval v jednom svojom posolstve tiež pán prezident republiky - naše hlboké krivdy človečenské i národné, dúfajúc, že možná konečne ich vyslyšíte, snáď im porozumiete a pochopíte, že cestou k pokojnému spolužitiu nie je cesta, volená dosiaľ vládou a jej väčšinou.

Tiež minister Nemcov očakáva skutky a mocnejšiu iniciativu. I my to očakávame! Snáď spoločná beznádejnosť dnešného života a jeho neistota sblíží viac duše národov, úfame v tom, avšak naše sebavedomie a povedomie našej pravdy a na tom zakladajúce sa naše

práva nemôžeme ani v biede odhodiť a účelom vládnutia, ktoré dosiaľ naše utrpenia iba zväčšovalo, nemôžeme oferovať berné haliere nášho národa. Rozpočet neodhlasujeme. (Potlesk.)

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Dalším řečníkem je pan sen. Filipínský.

Sen. Filipínský: Slavný senáte! Vždy při projednávání rozpočtu ministerstva národní obrany nemůžeme se ubrániti pohledu do nedaleké, ale strašlivé minulosti. A pohlédneme-li těch několik roků zpět, stáváme se pesimisty.

Hudbu různých těch mírových mezinárodních koncertů přehlušuje u nás stále ještě ozvěna příšerného řvaní bestie válečné, do klidného pacifického uvažování doznívají nám hrany milionů a milionů utracených, i v pravém slova smyslu zavražděných lidí.

Vidíme stíny, pohybující se na kopcích i děrách, slyšíme jejich křik, dožadující se milosrdenství a proklínající válku se všemi těmi, kdož nenalezli vhodnějšího prostředku k dorozumění, než je zabíjení lidí a ničení kultury. Je to zvláštní, že nám všechno válku tak připomíná.

Stojíme klidně u hrobu Neznámého vojína, přejeme mu věčného míru za vše, co vytrpěl i co své vlasti obětoval. Stojíme u těch zahrabaných kostí jedné oběti války a do paměti nutí se nám i ti ostatní.

Všichni chtějí, aby se jich vzpomínalo, a nejen toho jednoho neznámého, na jehož ostatky se náhodou přišlo. A nechtějí jen tu vzpomínku, žádají pomstění. Ne stát jen klidně minutu nebo dvě, ale rozběhnout se a křičet do celého světa, že vražda zůstává zločinem, ať ji kat následuje nebo posvěcená ruka žehná.

Čteme zprávy o mírových konferencích a zdá se nám. že stále více jsou bezradnější. Slyšíme a čteme slova, velebící lásku a mír a zatracující válečná běsnění - a jací jsme již pesimisté, posloucháme, jaký zvuk mají ta slova. Zdá se nám být docela prázdný nebo aspoň málo upřímný, i když se snaží z těch pánů mluvit pokud možno nejhlasitěji. O míru se mluví pro rozhlas, aby to každý mohl slyšet, ale zcela potají se objednávají nejnovější modely zbraní, staví se válečné lodě a hledají se opatření, která by zajistila pokud možno největších úspěchů každé dělové ráně. To je ovšem divná ozvěna nadšených řečí mírových a odzbrojovacích konferencí.

Po převratě, uzavření příměří a míru věřili jsme, že máme za sebou nejstrašnější válku, jakou jen si peklo na lidstvo mohlo vymysliti. Věřili jsme, že příští pokolení se už něčeho tak hrozného nedožije. Ale nyní se dovídáme, že šílenství válečné furie nedosáhlo ještě plného rozpětí, že proti válce budoucnosti byla právě uplynulá světová tragedie učiněnou rvačkou a že příští válka musí zničit kulturu a civilisaci. Toho jsou ovšem si vědomi i ti, kdož tuto příští válku nehlučně, ale, vytrvale připravují. Tím smutnější a tragičtější je, že tento útok na kulturu a civilisaci podnikají vlastně mužové vědy, kteří vynalézají nejnemožnější ničivé prostředky, aby ukojili krvežíznivost militarismu. A nebudou řvát šíleně tito učenci a vynálezcové, až jejich důmysl vyhubí valnou část lidí a těm zbylým vezme vše to, co jim věda a kultura až dosud poskytla. - Hrozné válčení slibuje se ze vzduchu. Jakého to bylo jásání, když pokusy s prvními letadly se zdařily. Nadšeně se volalo, že člověk stal se pánem vzduchu, když před tím již zemí i mořem vládl. A ejhle, ten pán vzduchu se svým dokonalým rozumem bude se shora trávit a zabíjet dole lidi bez ohledu na to, mají-li zbraň či nikoliv, jsou-li to starci, ženy, nebo děti. Člověk vyletí do vzduchu, aby potloukl a zadusil vše, co nezaleze do skalních děr, aby zničil všechno, co dosud činilo člověka kulturním tvorem.

Tak daleko vyspěl člověk, že v potu tváře a s napětím všech nervů tvoří, aby měl co ničit. Ale on také plodí, aby měl co zabíjet. Do kobky zločinců vrháme ženy, které ve snaze nerozšiřovat bídu svou a své rodiny zabrání, narození nového dítěte, ale oslavujeme a vyznamenáváme muže, kteří svými vynálezy umožňují vraždění lidí narozených, vyspělých a užitečných.

Člověk ve své lačnosti krve nemůže být nikdy nasycen; hledá stále dokonalejší a účinnější vražedné nástroje, aby se jednou mohl pochlubiti: Teď zničím všechno: sebe, i to, co jsem stvořil. To je člověk dnešní doby. Tvor, kterého příroda učinila nejvýš dokonalým, ale který by neváhal také ji zničiti, kdyby to šlo. Opravdu, člověk dovede rychle poznávat své nedostatky a odstraňovat je. I v tom vzájemném hubení lidí jsou nedostatky.

Dnes, zatím co lidé srdcí a citu křičí do světa hrůzu čtyřletého světového vraždění, zatím co kreslí nejživějšími barvami všechen ten vlastenský zápal, který dal klesnouti lidem pod dravost zvířecí, zatím co jedni lidé nadšenými slovy budí odpor proti vraždění ve jménu boha, císaře.a vlasti, vyvstávají druzí a hledají a pátrají, v čem byla světová válka nedokonalou, co je tím vinno, že nebyli otlučeni a usmrceni všichni ti, kdo stád na frontách proti sobě, že se jich vrátilo ještě několik domů, že není pro ně práce a že svou bídou.kazí:dobrou náladu těch najezených. Hledají tedy střely, které by braly více najednou.

Ale oni hledají také prostředky, které by nevymezovaly válce, vraždění a pustošení jen úzký pruh země při hranicích, ale které by zpustošily celé říše, všechna města s továrnami, všechny dědinky s polnostmi, zkrátka, jak jsem již v úvodu řekl, všechnu kulturu a civilisaci.

Mohli jste čísti v novinách, že jsou vy nalezeny strašlivé bomby, které budou ničit přímo zázračně.

Jedna taková bomba, vržená z letadla, pohřbí celé město, domy i obyvatele a flotila takových letadel za hodinu zničí celé části říše i se statisíci obyvateli.

Ale tím není řečeno, že by tohle bylo vyvrcholení hromadného vraždění lidí. Na tyto hrozné pumy přišel učenec X., ale učenec Ypsilon musí je zdokonalit. Za hodinu zničit pás země to je přece málo. Takhle za hodinu celou říši, za den celý svět. To bude teprve potom triumf techniky. Za tímto cílem půjde člověk tak dlouho, dokud budeme jako důmysl obdivovat a dokud proti podobným ničitelům lidstva a ku tury nebudou mezinárodní zákony.

Zní-li zpráva o příští válce příšerně a trhá-li nervy i nejklidnějším ladem, pak ještě více zaráží, že se těmito zprávami znepokojuje veřejnost právě v dnešní době katastrofální hospodářské tísně, kterou trpí, celý svět a o níž není ani nejmenší pochyby, že je důsledkem hrozné světové války.

Není proto možné označiti dosti případnými a přilehavými slovy šílenství lidí, kteří na hladovící svět, zmítající se v těžkých následcích jednoho hrozného zločinu, připravují zločin nový, ještě hroznější.

A aby se nemyslelo, že se tu jedná jen o plané strašáky a že válka pro dnešní a také příští pokolení je nemožná, aby snad se neřeklo, že toto všechno jsou mračna, z nichž nebude deště, zažehne se oheň v Asii a dá se vzplanouti válce mezi Japonskem a Čínou.

Imperialisté a nacionalisté všech odstínů těší se pak, že i dnes, za několik let po světovém válčení, je další válka možná a že Společnost národů, z níž přece měli jenom jakýsi strach, je institucí tak malého významu, že její zásahy v Asii zůstávají bez účinku. A nebojí-li se Asie, nebudou se bát ani jinde.