Naprosto nie som nepriateľom českého jazyka a českej osvety, vážim si ich a cením ako súčiastku veľkej slovanskej kultúry, v ktorej česká kultúra zaujíma nesporne čestné miesto, ale podľa môjho názoru česká škola, trebárs aj u nás v Podkarpatskej Rusi, má sa sriaďovat len v miestach, v ktorých je preto skutočná potreba a skutočné zákonité predpoklady.

Jak vyzerá u nás ruská škola? Vážení senátori! Podkarpatská Rus pripojila sa k republike ako ruská zem, náš národ sviazal svoj osud s osudom bratského českého národa ako ruský národ a plne verí, že len v takomto družnom spolužití zachráni svoj národný ráz a bude môcť sa kultúrne rozvíjať.

To môžu potvrdiť živí svedkovia nášho pripojenia, terajší náš vážený predseda pán dr Soukup, vtedajší minister národnej obrany pán sen. Klofáč, a veľa iných významných štátných pracovníkov.

A čo sa dialo s našou školou od tej doby? Dialo sa to, že dnes vo 12. roku po našom pripojení, náš ruský národ nemá jednoliatej ruskej školy má síce veľa škôl rozličného druhu, ale v týchto školách, v jednej a tej istej triede jeden učiteľ vyučuje zakrútenou ruštinou, druhý skazenou ukrainštinom, tretí akýmsi haličsko-ukrajinsko-karpatoruským žargonom, preto nie je divné, že naše školy včetne gymnázií a učiteľských ústavov prepúšťajú bezjazyčných mrzákov, ktorí neznajú žiadneho jazyka. ani ruského. ani českého, ani maďarského a vôbec žiadneho.

To je taká kultúrna ostuda, akej nikde na svete nenajdete. Je najvyšší čas učiniť prítrž tomuto jazykovému zmätku, najvyšší čas dať karpatoruskému ľudu. ktorý sa považuje za ruský, vždy sa nazýval a nazýva ruským a nie snáď ukrajinským alebo rusinským, ruskú školu s ruským vyučovacím jazykom. Iného riešenia niet a nemôže byť. Všetky iné jazykové pokusy sú u nás krajne nevítané, bezúčelné, nadmieru škodlivé a náš ľud ich vždy bude zamietať.

Poviete, stejne ako i vláda nám vždy povedá, že vyriešiť náš jazykový spor, ktorý nesporne bol u nás umele vyvolaný, môže len náš autonomný snem. To je pravda. Ale potom žiadame, aby ihneď boly rozpísané voľby do snemu a dokiaľ sa to nestane, žiadame, aby bol zavedený status quo ante, t. j. aby bol zavedený do všetkých naších škôl a úradov jazyk, ktorým sa vyučovalo v našich ruských školách až do doby nášho pripojenia, a ktorý bol sebavoľne z ruských škôl vyhodený.

A to bol určite jazyk ruský. Jazyk, ktorým včera mluvil kol. sen. Bačinský, je jazyk ruský s karpatoruskou výslovnosťou. Vyučovacím jazykom v našich ruských školách v našej ruskej zemi musí byť len jediný ruský kultúrny jazyk, ktorý behom stáročí vypracovali Veľkorusovia, Malorusovia, Bielorusovia a Karpatorusovia, a ktorý je podľa práva majetkom všetkých vetví stomilionového ruského národa.

Na tomto stanovisku stojí celý karpatoruský prostý ľud, to je presvedčením 90 % karpatoruského učiteľstva, a s tým musí počítať pán minister školstva a národnej osvety a raz pre vždy učiniť prítrž všetkým jazykovým pokusom v našich školách. (Sen. dr Bačinský (rusky): Ministerstvo hodlá zaviesť jazyk ukrajinský, a nie ruský!)

Ďalej dovoľujem si obrátiť pozornosť pána ministra školstva a národnej osvety ešte na jednu nepravidelnosť, ktorá u nás do dnes a škodlivo pôsobí na národnú osvetu, a to že vo veľa našich obciach môžete najsť niekoľko škôl rôzneho druhu a rôzneho typu: najdete v jednej a tejže obci školu grécko-katolícku, rímskokatolícku, reformovanú, erárnu a štátnu, a na všetky je smutná podívaná, keďže obec nemôže tieto školy vydržovať.

Prv zvlášte grécko-katolícke školy mali svoj význam, lebo ich úkolom bolo zachrániť ruský ľud pred odnárodnením, ale dnes, keď splnily svoje historické poslanie, ztratilv svoj význam a preto vo veľa miestach pustnú a upadajú.

Tedy ministerstvo školstva a národnej osvety malo by sa zamyslieť nad týmto žalostným stavom cirkevných škôl a čo najprv prikročit k unifikácii, zoštátneniu všetkých obecných skôl a učiteľských ústavov na Podkarpatskej Rusi, malo by organizovať školy jedného typu podľa v zoru škôl v Čechách a na Morave, čo radostne uvíta u nás i obyvateľstvo, zvlášte ruské, ako a i učitelia.

Nakoľko ide o rozpočtové číslice týkajúce sa národnej osvety, dovoľujem si poukázať len na niektoré: Tak na príklad na str. 144 v položke 22 zaraďuje sa na sriadenic, budovy, opravy a zariadenie obecných škôl úhrnom 3 miliony Kč, a zatým je známe, že u nás len v jedinom volóvskom okrese asi v 40 obciach pre nedostatok školský ch budov musíme sa uspokojiť s učebnými kurzy riadený mi kočovnými učiteľmi.

A v iných okresoch nie sú pomery o veľa lepšie. Preto bolo by si priať, aby táto suma bola o niečo zvýšení. Nedostatok v rozpočte obsahuje tiež na str. 148, položka 1. v sume prídelov občianskym školám, ktorých u nás nie je 15, ako je mylne poznamenané vo štatistike, lež 16 štátnych a 2 konfessijné. Preto i tu by bolo treba obnos nákladu primerane zvýšiť.

Rovnako tak i na muzeá na Podkarpatkej Rusi (str. 177, pol. 8) malo by sa určiť viac ako 37.000 Kč; lebo cenné muzeum, kúpené v Mukačeve za veľké peniaze, je nezbytne treba nielen udržovať, lež i doplňovať rozličnými sbierkami, nepostrádajúcimi významu a rozptýlenými po celej Podkarpatskej Rusi.

V odst. 12. týkajúcom sa národnej osvety, bolo by ši priať, aby nabudúce bola zaradená ešte suma na stavbu ľudový chovných domov v Podkarpatskej Rusi, ktoré u nás majú značne väčší význam než v iných oblastiach republiky.

V odst. 9. týkajúcom sa sociálnej pečlivosti o študentoch, malo by sa zriadiť niekoľko štátnych štipendií pre schopných a zdatných študentov z Podkarpatskej Rusi, ktorí sa ďalej chcú učiť, ale nemajú na to peňazí. Sám znám niekoľko dobrých a schopných študentov, ktorí pre nedostatok peňazí, aby mohli pokračovať v univerzitných štúdiách, chodia po Užhorode a Mukačeve a márne ťukajú na dvere rozličných referátov, aby dostali nejaké zamestnanie. Myslím, že pre schopných študentov, ktorí sa chcú vzdelávať, majú sa najsť prostriedky.

Dovoľte mi dotknúť sa náboženskej otázky v Podkarpatskej Rusi. Táto otázka snáď nezaujíma všetkých, ale u nás je aktuálnou ešte i dnes, tým väčšmi, lebo dosial nie je vyriešená. Pre vieru, a zvlášte pre vieru pravoslávnu maďarská vláda prenasledovala našich sedliakov za váľky, pre vieru našich sedliakov mučili a súdili - pripomeňte si len marmarošsko-sihošský proces v rokoch 1913/1914 - pre vieru naši sedliaci strádali i po prevrate. Ale neide o to. Nechcem vzbudzovať u vás účasť a sústrasť s nimi, chcem iba poukázať na to, že sa úrady k ním zachovávajú nespravodlivo a čiastočne nechápavo, a že to musia snášať do dnešného dňa.

Bez ohľadu na to, že pravoslávni sedliaci. americkí vysťahovalci, boli prví, ktorí prehlásili svoje pripojenie k Československej republike - pripomína to vo svojej knihe >Svetová revoluce< sám prezident Masaryk - že stajne i tu pravoslávni ako prví a bez váhania sa vyslovili pre pripojenie k bratskému československému národu, naša vláda, ktorá ihneď po prevrate oficiálne odovzdala do rúk pravoslavných cirkevné budovy a cirkevný majetok k užívaniu v tých obciach, kde neboli gréckokatolíci a niekto musel toto immie spravovať - po niekoľko rokoch sa rozhodla všetky kostoly a celý majetok pravoslavným odobrať.

Vo veľa prípadoch dochádzalo i ku krvavým srážkam (Ďulovo, Kerecky a iné), vo veľa prípadoch boly na sedliakov podané žaloby, že užívali cirkevnej pôdy, čo tiež spôsobilo im statisíce korún na súdnych a rozličných iných útratách. Ale pravoslavní neklesli na duchu a rozhodli sa obetovať posledné a počali stavať nové kostoly.

Nelzä sa divit, že dnes vo veľa obciach uvidíte jeden alebo dva kamenné kostoly zatvorené, poneváč sa v ních nikto nemodlí, a jeden drevený je preplnený ľudom. V posledných 4 rókoch ľud postavil si asi 60 nových pravoslavných kostolov. Veľa milionov národných, ťažko zarobených peňází išlo na tieto stavby v dobe, keď v týchže obciach kostoly neveriacich sú tesne zatvorené.

Či je to racionelné hospodárstvo? Či by nebolo lepšie najsť spôsob, zákonitý spôsob, ako odovzdat ľudu tie cirkevné budovy, ktorých nikto nepoužíva a užívať nebude a ktoré sú vlastným majetkom národným, majetkom týchto ľudí, a tieto miliony vyhodené na zbytočné nové stavby použiť na školy a národnú osvetu? Keď vláda mala odvahu sahať na súkromé vlastníctvo, na veľkostatky, prečo sa nerozhodla odňať u nás cirkevný majetok v tých prípadoch, kde niet nikoho, kto by ich spravoval?

Podľa štatistiky pravoslávnej eparchálnej správy Podkarpatskej Rusi je teraz asi 1.80.000 pravoslávnych, t. j. skoro toľko, ako gréckych katolíkov. Prečo tedy na účely pravoslávnej cirkvi v Podkarpatskej Rusi je určené v rozpočte v odst. 142. na str. 227. na osobné výdavky len 300.000 Kč a na vecné výdavky len 100.000 Kč. keď na tieže výdavky gréckych katolíkov nachádzame na str. 227.4,140.000 Kč a 196.000 Kč bez ohľadu na to, že grécki katolíci majú kostoly i kostolný majetok, i školy, i semináre, a pravoslávni nemajú vôbec žiadneho majetku. Prosím pána ministra financií, aby pri sostavovaní rozpočtu na budúci rok poskytol pravoslávnym viac pozornosti a spravodlivosti, než tomu bolo dosiaľ.

Dovoľte, aby som sa ku koncu krátko dotkol ešte niektorých dôležitých u nás otázok hospodárskeho a sociálneho rázu.

Dane. Dane sú neobyčajne boľavým miestom nášho karpatoruského obyvateľstva. Dane ho utiskujú a gňávia, zvlášte najchudobnejšie vrstvy nášho ľudu, proti ktorým sa neustále - s výnimkou volebného obdobia - vedú neľútostné exekúcie. Opätujem, exekúcie proti najchudobnejším našim roľníkom, proti ľuďom, ktorí pracujú denne 16 až 18 hodín, aby aspoň núdzne nasýtili seba a svoju rodinu, pri čom, ako bolo zistené, 80 % exkúcií sa vedie proti zákonu. Či snáď niet spôsobu a možnosti sostaviť presnú štatistiku tých chudákov, ktorí po celé týždne márne hľadajú zárobok a doslova mrú hladom? Domnievam sa, že je to možné, a záleží to úplne na vás, pane minister financií, aby ste uľahčili situácii našich sedliakov, ktorí stonajú pod nepomerne vysokými daňami.

Zakážte len predpisovaľ dane tam, kde niet k tomu povinnosti. zakážte od daní oslobodzovať rozličných špekulantov, bohatých obchodníkov, velké firmy - čo sa robí i u nás a na čo mám dôkazy; spôsob, ako pomôcť po tejto stránke naším maloroľníkom a bezzemkom, najde sa snadno, pri čom rovnováha rozpočtu ani v najmenšom nebude porušená.

Pozemková reforma v Podkarpatskej Rusi, od ktorej naši maloroľníci a bezzemci očakávajú spásu, nebola bohužiaľ prevedená spravodlivo. Pozemková reforma väčšinou poskytla tým, čo mali dosť pozemkov, ešte v iac, a chudákom, ktorí nemali peňazí a nemohli dostať úver, nedala nič: mimo toho rozliční pozemkoví špekulanti a politikovia boli obdarení zbytkovými statky.

Vyvrcholením nepriaznivého pomeru zemedelskej správy k naším malým roľníkom je odovzdanie ohromného majetku Schönbornového do dlhodobého prenájmu cudzej firme Latorici, ktorá vysáva z tejto pôdy a lesov všetko, čo len možno z ních vyssáť, a vykorisťuje pri tom strhané sily našich sedliakov a robotníkov.

Preto nelzä sa diviť, že naši drobní roľníci všade a stále žiadajú a prosia: >Preveďte revíziu pozemkovej reformy a napravte zlo, ktoré bolo u nás páchané pri pozemkových operáciách. Preveďte u nás melioráciu tých obrovských plôch pustej zeme, ktorá sa teraz nehodí ani na pasienky, rozdeľte ju sprav odlivo a aspoň čiastočne ukojíte náš hlad po pôde.< Ale márne. Úrady, ktorých sa to týka, neslyšia toho hlasu zúfalstva.

Ani lesné hospodárstvo sa nevedie úplne racionálne. I tento náš štátny a národny majetok sa nespravuje vždycky presne a svedomite, čo možno usudzovať trebárs len z rozpočtových položiek, ktoré vykazujú, že prijiny z neho sotva plne hradia výdavky na správu a na investície. Príčinou je zrejmo to, že naše milionové lesné bohatstvá sa predávajú a rozdávajú bohatým židovským firmám, často za cenu menej než prostrednú, kým aparát lesnej správy je príliš veľký a drahý, a mimo toho sa týmto bohatým firmám odpisujú a od púšťajú ohromné obnosy. Tak na pr. firme >Standart< č. j. 12.645/27 bola odpísaná suma 25.775.77 Kč a pod č. j. 2045/29 suma 65.431.90 Kč; firme Reichert pod č. j. 19.996/26 5.994.60 Kč a pod č. j. 11.223/26 137.169.30 Kč. Ako vidíte, len dvom bohatým židovským firmám behom pomerne krátkeho času bolo odpísané z akýchsi >vyšších dôvodov< asi štvrt milionu Kč, a takýchto prípadov sú u nás celé desiatky.

Takýto je u nás pomer k bohatým židovským firmám, ale k chudobným sedliakom práve opačný. Bohatým firmám sa odpisujú stá, tisíce a miliony, a družstvám, ichž členovia sú chudobní sedliaci, ktorí majú odvahu obchodovať drevom, nielen že sa nevychádza v ústrety, lež často pre nepatrný obnos sa proti ním vedú exekúcie a privádzajú sa k úpadku. Milionárom sa odpúšťajú miliony a chudobní sedliaci za bezcenné suché raždie, za suché listie, za hŕstku jahôd sobraných z lese nemilosrdne sú trestaní a zatváraní do žalárov. Nebolo by možné i po tejto stránke dosiahnut zlepšenia?

Ale aby som nebol nespravodlivý, považujem za svoju povinnosť s uspokojením poznamenať, že u terajšieho generálneho riaditeľstva štátnych lesov a u niektorých miestnych lesných riaditeľstiev, zvlášte v poslednej dobe, možno pozorovať ochotu a dobrú vôľu napraviť chyby v lesnom hospodárstve, spáchané prv, a uviesť vôbec hospodárenie týmto štátnym á národným majetkom na patričnú výšku.

Nie menej dôležitá je u nás otázka pasienkov. Pasienky majú pre našich sedliakov neobyčajne veľký význam. Náš sedliak pase svoj dobytok skoro celý rok na pasienkoch, lebo iného krmiva mu dať nemôže. Chov dobytka je u nášho sedliaka jediná podstatná položka jeho hospodárenia, ktorá mu môže poskytnúť dajaký dochoď, v ktorý dúfa, s ktorým počíta, že môže kúpiť chlieb pre seba a svoju rodinu. Ale bez pasienkov je chov dobytka nemožný. Je na čase i u nás zrevidovať túto otázku a vyriešiť ju tak, aby naši sedliaci, zvlášte na vrchovinách, pocítili úľavu.

Nakoľko ide o otázku nezamestnanosti v Podkarpatskej Rusi, domnievam sa, že nechybím, keď poviem, že nikde ani v jedinej zemi našej republiky nie je toľko nezamestnaných ako u nás v Pod karpatskej Rusi. Úhrnné číslo v celej republike činí teraz asi 85.000, ale podľa štatistiky z tohoto čísla pripadá na nás, ačkoľvek naša zem je svojími rozmery najmenšia, skoro štvrtina celého počtu. Rozumie sa, že len zapísaných nezamestnaných. A koľko je u nás sed1iakov bezzemkov, nikde nezapísaných, ktorí postupujú s hôr a márne po celé týždne hľadajú prácu i takých je u nás skoro dvakráť až trikrát toľko než tých, čo dostávajú štátnu podporu. Aj po tejto stránke treba nasej zemi poskytnúť naliehavo pomoc. Nezbytne je treba nezamestnaným poskytnúť prácu pri stavbách ciest, mostov, pri regulácii riek a potokov, alebo otvoriť hranice a poskytnúť týmto nezamestnaným chudákom možnosť, aby si našli prácu za hranicami.

Máme ešte veľa iných dôležitých otázok, ako na pr.:

otázka hromadných koncessií na predaj liehových nápojov, ktorými židovskí krčmári beztrestne otravujú našich horalov trpiacich podvýživou a večným hladom;

otázku hospodárenia v našich nemocenských pokladniciach, naplňovaných ťažko zarábanými korunami robotníkov a súkromých sriadencov, ktorým tieto pokladnice za to skoro nič nedávajú, ale zato bohatým firmám sebavoľne odpisujú ohromné sumy;

otázka niektorých štátnych podnikov (na pr. štátne tlačiarne), tešiacich sa rozličným úľavám a výsadám a. svojou súťažou ničiacich súkromý domáci priemysel;

otázka našej zemedelskej krize, ktorá sa u nás nenapraví ani zavedením ciel na rozličné dovážané výrobky ani monopolom, ani miešaním 35% pšeničnej múky so žitnou múkou - veď náš hladový vrchovinec nemá ani kukuričnej múky, aby si ju smiešal s ovesnou - lež zemedelskú krízu u nás treba liečiť radikálne od koreňa a predovšetkým nezbytne je treba uviesť do poriadku kataster a pozemkové knihy v Podkarpatskej Rusi, ichž smutný stav tak živými barvami správne dnes nakreslil kol. inž. dr Botto; a ešte veľa iných otázok. Ale keďže trvanie reči je obmedzené, som nútený ponechať tieto otázky prezatým otvorené á budem sa nimi zabývať podruhé. (Pokračuje česky):

Ačkoliv načrtnutý mnou obraz Podkarpatské Rusi není z daleka úplný, mohu přec doufati, že majíce před sebou byt neúplný nárys situace naší země, můžete nahlédnouti do šerého a těžkého života našeho karpatoruského mužíka.

Věřím však spolu s naším dlouho trpělivým národem, že ode dneška ústřední vláda začne se více než doposud zajímati o osud naší vzdálené země a že za nedlouho světlé paprsky karpatského slunce ozáří temný život všech pracujících vrstev i našeho chudého lidu.

Budu hlasovati za přijetí rozpočtu. (Potlesk senátorů strany národně-demokratické.)

Místopředseda Luksch (zvoní): Dalším řečníkem je pan sen. dr Feierfeil. Uděluji mu slovo.

Sen. dr Feierfeil (německy): Slavný senáte! Chceme také při této příležitosti, kdy se projednává státní rozpočet v senátě, zdůrazniti svůj starý požadavek po kulturní samosprávě. Národ čítající 3 ¹/₂ milionu - a v tom jsou si zajistι všechny strany sudetského Němectva za jedno - který, jak se svého času řeklo ve vládním prohlášení Švehlově, je zde stejně po tisíc let usazen jako druhý národ, národ, který jako menšina vykazuje počet jako obyvatelstvo mnohých států, který valnou většinou obývá související území, kterému ani to, co jsme v posledních letech zažili pode jménem pozemkové reformy, nemohlo ubrati povahu německého území - takový národ má na to nezadatelné právo. Tento požadavek je přirození, a právě každý příslušník jiného národa, který se zasazuje o práva svého národa, měl by to uznati. A dále ve státě, který, jak se nám to zde tah často říkalo, vybudován je na zásadě demokracie, nemělo by něco jiného vůbec moci existovati, a lze také klidně říci, že skutečná konsolidace státu, jeho vnitřní konsolidace by dnes již pokročila mnohem dále, kdyby tento náš přirozený požadavek byl býval splněn.

Když dřívější koalice, které se po prvé zúčastnily německé strany, nastoupila svůj úřad, hlásal také ministr školství této vlády školskou autonomii jako svůj program. Jestliže se potom uplatnily vlivy, že tento projev při každé možné příležitosti byl vždy více zeslabován, až konečně nic více nezbylo, pak dlužno ovšem věc ponechati nerozhodnutu. V každém případě není v nynějším vládním prohlášení o školské samosprávě ani nejmenší zmínky. Nepřestali jsme tehdy volati po tom, a nepřestaneme ani dnes. Ovšem, kdy by tomu tak bylo, jak jsme to zde včera slyšeli, že v koaličních kruzích nesmějí se projednávati národnostní a náboženské otázky - míním zde především národnostní - pak bylo by to velmi zlé. Musím již říci, že máme právo žádati od svých německých vládních stran, že všechen německý lid má právo žádati od nynějších německých vládních stran prohlášení, zdali to odpovídá pravdě. (Sen. Stöhr (německy): Kdo to řekl?) Včera to bylo dvakráte řečeno. (Sen. Stöhr (německy): Kým?) S české i s německé strany. (Sen. Stöhr (německy): S které německá strany? Včera přece mluvil jen Kahler!) Kahler to neřekl.

(Sen. Stöhr (německzy): Pak to nemohlo býti s německé strany!) Jeden z našich německých kolegů se odvolával na českého řečníka, jenž mluvil před ním, že to bylo vysloveno, a to, co jsem řekl, žádal také on již včera.

Cestu k tomuto cíli, ke školské samosprávě, musí otevříti opětné osamostatnění plena německé zemské školní rady v Praze a v Brně, obnoveni její moci jakožto nejvyššího úřadu pro veškeré školství, obzvláště odstranění lex Metelka, jakož i nové složení zemské školní rady, poněvadž funkční období starých členů již od desetiletí uplynulo. To jest jen začátek školské samosprávy, která však musí býti zdokonalena tak, aby veškeré německé školství, ostatně školství každého národa, od místního zastupitelstva až nahoru k ministerstvu spravovaly korporace téhož národa. Že při tom, pokud jde o nás, nutno užívati jako obcovacího jazyka ve všech případech jazyka německého, je věcí samozřejmou.

Mluvíme-li v tomto smyslu o našem německém školství, musíme opět poukázati na hypertrofii českého školství v německém území. Připomínáme opětně: kde je prokázáno oprávnění tím, že tu jsou výtky některé menšiny, nutno pro ně zřizovati také školy. Musí platiti zásada, že každé dítě má míti příležitost navštěvovati školu svého mateřského jazyka. Kde však oprávnění pro založení menšinové školy má býti prokázáno teprve sháněním dětí jiné národnosti, tam ji za takovou neuznáváme. Považujeme to za rušení míru a spolužití obou národů.v tomto státě. Stejně jako způsobem pozemkové reformy, jak jsme ji prodělali, zahražuje se nyní obzvláště menšinovým školstvím cesta, na které by bylo lze dojíti ke zdárné spolupráci. Béřeme na vědomí, že se pro oprávnění menšinového školství ozvaly podobné hlasy také s českého tábora; nemá se prováděti lov duší. Ale musíme bohužel říci, že skutečnost jest jiná. Dodnes pěstuje české menšinové školství většinou jen lov duší, nehledě vůbec k tomu, že konečně také náš lid musí srovnávati, pro jak směšně nepatrný počet žáků, kteří ostatně ještě částečně jsou jiné národnosti, zřizují se celé třídy netoliko třídy, celé školy s několika třídami, nádherné stavby se vším možným zařízením, kdežto vedle sedí často německé děti stísněny ve třídách, které vykazují sotva místo pro polovinu počtu žáků. Pro české menšinové školy zřizují se školní paláce, vedle toho pro stavbu německých škol nelze získati skoro ničeho, když se o něco žádá. Musí konečné přijíti jasná zákonná ustanovení, že každé dítě patří do školy svého mateřského jazyka, zákonná ustanovení také o tom, která stanoví trest pro každé uplatňování vlivu, aby děti jedné národnosti byly nuceny navštěvovati školu jiného jazyka. Dále žádáme opětně, aby předložen by 1 seznam, který dosud nebylo lze obdržeti, o stávajících menšinových školách, kdy a kde byly založeny, kolik žáků je navštěvuje a kolik z těchto žáků je německého a českého původu a obzvláště, jakého nákladu k tomu bylo použito. (Sen. Stöhr (německy): To bude vypadati krásně!) Ano, to bude vypadati krásně.

Chci se nyní obrátiti ke druhé věci, která nám jakožto křesťanské straně musí ve věcech školství obzvláště ležeti na srdci. Jako křesťanská strana žádáme, aby se náboženské myšlence ve školství dostalo toho místa, které ji s pedagogického stanoviska přísluší, má-li míti nějaký účinek na pozdější život. Ve školách, do kterých nábožensky orientovaní rodičové posílají své dítky, v těchto školách musí náboženský moment tvořit to, co nese, co spojuje všechno vyučování. Chceme-li to, pak víme - a to chtěl bych obzvláště zdůrazniti - že s námi souhlasí pokročilá vědecká pedagogika, víme také, že s námi souhlasí velmi značná část obyvatelstva tohoto státu, a proto budeme a zůstaneme hlasateli této věci a budeme ji žádati tak dlouho, až stát vyslechne a vyslechnouti musí náš hlas, má-li slovo demokracie nějaký smysl.

S tohoto hlediska chtěl bych nyní zaujmouti stanovisko ke slovu, které jsme v poslední době tak často slyšeli a které vždy znovu slýcháme, ke slovu >jednotná škola<. Slovo samo o sobě neposkytuje ještě určitého pojmu. Je-li však míněno tak, že se pod tím má rozuměti, že jen stát má právo na školu a její zakládání a že jiné školy vůbec tu nemohou býti, tedy slovo >jednotná škola< ve smyslu státního školského monopolu a vnucené školy, pak musíme to a budeme to vždy odmítati. Tento státní školský monopol, béře-li se v tomto smyslu, odporuje přirozenému právu rodičů, zejména jestliže se monopol charakterisuje tím, že to má býti škola nábožensky indiferentní, snad dokonce protináboženská. Děje se tím přirozenému právu rodičů, kteří musí míti starost o své děti, jež posílají do školy, násilí, jakému není rovno. Odporuje to také zásadě demokracie. Volnost, a nikoli donucení, nikoli monopol v tomto oboru, to je demokratické. Odporuje to však potom také větě, kterou jsme svého času označili jako státní základní zákon: >Věda a její učení jsou svobodné<. Svobodné pro každý směr, tedy také svobodné pro směr, který je nábožensky orientován. Není žádné státně monopolisované vědy, a proto musíme státní školský monopol odmítnouti. Odporuje to však také zásadě zdravého pokroku, který dán je zdravou soutěží. Skoro všechen pokrok vzdělavacích ústavů má svůj původ y soukromé iniciativě. To dokazují dějiny pedagogie. Většinu školských typů, které dnes spravuje stát, založili původně soukromníci. Nejúspěšnější pedagogove - jmenuji jen Pestalozziho a v novější době jednoho, který má snad větší význam, Don Bosco - byli, smíme-li použíti moderního slova - soukromými podnikateli ve školství. Proto odmítáme státní školský monopol. Odporuje to také zařízením, jaká shledáváme v jiných státech. Francie, kde přece laické školství je velice vyvinuté, nemá tohoto školského monopolu.