Schůze zahájena v 10 hodin 2 minuty.
Přítomni:
Předseda: dr Soukup.
Místopředsedové: Donát, dr Heller, dr Hruban, Luksch, Trčka.
Zapisovatelé: Kahler, Votruba.
118 senátorů podle presenční listiny.
Zástupci vlády: ministři dr Dérer, dr Meissner, dr Slávik, dr Šrámek.
Z kanceláře senátní: tajemník senátu dr Šafařovič, jeho zástupci dr Bartoušek, dr Trmal.
Předseda (zvoní): Zahajuji schůzi.
Oznamuji, že dal jsem dovolenou na dnešní schůzi sen. Fidlíkovi, Hakenovi, Kellovi, Lokotovi a Stránskému.
Přikročíme k projednání pořadu jednání.
Pokračování v rozpravě o zprávě rozpočtového výboru o usneseni poslaneckej snemovne (tisk 125) k vládnemu návrhu štátneho rozpočtu republiky Československej a finaněného zákona pre rok 1930. Tisk 160.
Uděluji nyní slovo panu sen. dr Grosschmidovi.
Sen. dr Grosschmid (maďarsky): Ctený senát, dámy a pánovia! Parlamenty tnaly by byt vlastne kolbišťmi, kde delegáti ľudu, presvedčujúc sa navzájom váhou pravdy svojich ideí a argumentov, primäh by vlády každej doby, aby ony vykonávaly ustanovenia, zaistujúce rovnakou mierou blaho každého obyvateľa toho ktorého štátu. Dnes však vidíme - a u nás v miere svrchovanešej, než inde - že parlamentarizm poklesol tam, že mimo uspokojovania záujmov strán, podporujúcich vľádu, je celá táto inštitúcia púhym formalizmom, zaodievaním všexnohúcej vládnej moci v rúcho ústavnosti.
Nikde nie je to tak nápadným, ako práve u nás, a pri pojednávaní štátneho rozpočtu, kde už od celého desaťročia neposkytuje sa možnosť a príležitosť, aby prijatý bol návrh, učinený niektorým zákonodarcom nepatriacim ku strane vládnej, na spravodlivejšie rozdelenie položiek v ňom preliminovaných, na uspokojenie oprávnených nárokov ludov ých vrstiev a národov i zrejme podľa rozpočtu opomíjaných. Nestalo sa ešte že by údelom podobného návrhu bol alebo mohol byť iný osud, než príkré a bry skné zamietnutie.
Nie je to dôkazom sily. Podľa svedoctva rozpočtu ministerstva vnútra udržovanie četníckeho a policajného aparátu ztrávi pomerne obnos najväčší, zo 691,313.000 Kč viac ako 400,000.000, čo dokazuje, že panujúci vládny režim spočíva menej na spokojnosti tunajšich národov, ako viac na zauzdení v šeobecnej nespokojnosti týmito prostriedhy.
Všeobecné veľke zásady ústavný ch záhonov takto nedostanú sá k životu, a celý verejný život - menovite na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi - stoná poď ťarchou tej mýlnej mentality, že jedinou spásou tohoto štátu je nastolenie českej hegemonie a že tomuto záujmu musia byť podrobené v šetky hulturálné a hospodárske záujmny národov, vtesnaných voľky-nevoľky do tohoto štátu. - Takto sa prehlbuje navzájomná nedôvera tunajších národov, to je potom z valnej časti príčinou upadávania hospodárskeho rozkv etu a týmto pochybeným vnútropolitickým smerom možno vy svetliť i to, že záujem, ktorý sa objavoval voči politickému poslaniu tohoto štátu vo všesvetovej veľkej pospolitosti národov, - vyblednul.
Spatrujeme-li tieto veci, je našou povinnostou - hoci bez nádeje, že by naša kritika bol sledovaná momentánnym úspechom, - dokázat v rozpočtovej debate, že tieto tvrdenia nie sú slovami zo vzduchu lapanými, nie sú tu k pozv zbudeniu oposičnej nálady, ale že sú to trpké pravdy, ktoré nemožno opomíjať tým. že nemohúcne založíme ruky, a poukázať treba s toho jediného miesta, kde o týchto otázkách možno ešte debatovať, t. j. s tribúny Národného shromaždenia, - na tie spôsoby a námety, dla ktorých mohlo a malo by sa týmto nedostatkom odpomôcť.
I k tomu naskytuje sa príležitosť len zriedka, lebo na pr. pre práce senátu je príznačné, že boly za sebou konané schôdze, ichž programy vyplnené boly niektoré veci nie prílišného dosahu, ako na pr. uzákonením obchodnej smluvy s Grönlandom a niekoľkými imunitkami; kdežto k prejednaniu rozpočtu má celá snemovna k dišpozicii len jeden - dva dni, a tak vymeraná rečnická lehota zabraňuje prehlbenejším úvahám, kritike anomálií, javiacich sa na celom poli štátneho života, a preto doby, ktorej sa mne dostalo, nútený som využiť len pre parcielnú kritiku, ktorú podopieram dôkazmi založenými iba na prípadoch tak rečeno príkladmo uvedených.
Verejná správa, pomery hospodárske, spravedlnost a pomery kulturné sú tie štyri sťažajné piliere, na korých spočíva život obyvatefov štátu, a, preto nedotýkám sa teraz otázky tých vela milionov, obrátených na improduktivné účely vojenské, ktoré som už v minulých rokoch povšechne kritisoval a o ktorých v tejto dobe už iní dopodrobna pojednávali, ani otázky zbytočných výdajov na politiku zahraničnú, ktorá vystupuje s allürami vefmocenskými, a majúc na zreteli osud Slovenska a Rusinska tážem sa, či centralizácia administratív y splnila túhy, ktoré boly v túto >reformu< kladené? Pred niekoľko týždňami sám pán tninister vnútra si sťažoval, že je málo úradníkov vzdelaných, že hmotné položenie úradníctva je špatné a preto, vraj chod agendy nie je uspokojivý. Avšak náklady vnútornej administratívy v porovnaní s minulosťou, s drievejším systemom, obrov sky vzrastly, a tedy ten svojho času prizvukovaný všeobecný účel a dôvod, aby vraj administratíva stala sa ry chlejšou a lacnejšou, sa neosvedčil, avšak skutočnosťou stalo sa naproti tomu to, že zemský system Slovensko poskoďuje.
Vhodnosť administratívy totiž neprejavuje sa v tom, aby niektorá forma verejnej správy teoreticky snaď s najúplnejšou precisitou vypracovaná - čo však v zákone o správnej reforme už podfa kritík v dobe jeho v ynesenia vyznelých vonkoncom nemožno povedat - bola niektorej zemi naoktrojovaná, ale v tom, aby spôsob, akým je lud administrovaný, odpovedal jeho životným odmienkam a zivotným pomerom. Avšak i o tejto reŕorme možno povedať to, čo istý výtečný maďarský právnik pri kritike jedného z cudziny importovaného zákona v yjadril tým spôsobom, že vraj akú má cenu tvorba, složená z paragrafov krásne vybrúsených, keď je ona taká, ako skvele vyzdobený cymbál, jehož tón je v dissonancii so základným akordom, vyznievajúcim zo srdca národa? Zo srdca národov na Slovensku však vyznieva túha po autonomii, pri ktorej autonomii v minulých dobách luď dedinský snadno vybavoval si svoje rôzné záležitosti v blízkych mestách, v župných ústredinch, pri tom zaopátril si tam svoje potreby a zaistil tým rušný obchodný život mest sídelných. Dnes je všade ztiesnená náleda, znechutenie, tióho, a s tým ruka v ruke hospodárska depressia. Avšak ako sa neosv edčila centralizačná, taktiež intencini odnárodnenia vedená snaha cisára Josefa II., ako zhíhaly asimilačné pokusy Bachove a Schmerlingove, práve tak neosvedčí sa, a to prež všetko násilie, ani teiae systém, lebo nemožno nikdy dosť opakovať, nikdy dosť zdôraznovať, že administratíva musí vždy počítať s historickým vývojom fudu, s jeho kultúranymi smery a hospodársky mi záujmy, musí pôvodiť z pôdy, ktorú chce spravovať.
Nie pocit nutnosti vyvolal túto tak zv. reformu v život, lež snaha, aby závislosť ľudu od v ládnej moci bola čo najúplnejšia. Najlepším dôkzizom toho je osud Bratislavy a Košíc. Tieto mestá, ktoré cez storočia boly samostatnými mesty municipiálnymi, degradov ané boly zákonom čís. 243/1922, potažne prevádzajúcim nariadením čís. 335/1922 v obce so sriadeným magistrátom. Výslednicou toho bolo, že zastupitelský sbor mesta je teraz už len správcom svojho vlastného hospodárskeho života, avšak ani tento úkol nemôže vykonávat samostatne a s plným oborom pôsobnosti.
V minulých dobách vykonávalo samostatné municipium do určitej miery i funkcie štátné, za čo ako úplatu požívalo mesto od štátu určitý ročný príspevok v hotovosti, tak na pr. mesto Košice ročuých 77.000 zlatých K. Po prevrate tieto príspevky zanikly a pri nastúpení platnosti výšuvedeného zákona bol sriadený t. zv. mestský notársky úrad ako štátny orgán s tým, že konceptný personál tohoto úradu bude zo zamestnancov štátnych, platy personálu manipulačného a náklady vecné musí však hradit mesto. Kým tedy s jednej strany zbavili mesto jeho stáročných práv, dotiaľ s druhej strany uložili milionové bremeno na bedrá meštanov, tak že na pr. mesto Košice muselo zaradiť do svojho rozpočtu a platiť skoro 900.000 Kč ročného bremena za konanie funkcií za štátné prehlásených. Veľmi nepatrnou proticenou tejto ťarchy je poplatok za úradné výkony notárskeho úradu, čo v šak činí sotva 10 % bremien.
Aby som len u tohoto mnou dobre známeho príkladu zostal, oproti tejto takmer milionovej ťarche ztratilo mesto právo sostavovať soznam voličov a z tejto príčiny - z nedostatku náležitej znalosti osôb a osobných pomerov - je pripravovaná značna čast odvekých mesťanov o prevádzanie sv ojich občianskych práv. Živnostenské, stavebné záležitosti mesta vedie štátnv funkcionár, a jeho verejnozdravotnícke veci sú tiež obstaráv áné tak, že na pr. mesto Košice muselo na účet svojho rozpočtu na rok 1930 sriadit miesto školského lékara na ochranu dorastajúcej mládeže, ač funkciu túto za starej doby vykonávali ako funkciu čestnú lekári, volení valným shromaždením ntunicipia, a to horlivosťou svedomitou, k verejnej spokojnosti, av šak ako nobile officium.
Mesto ztratilo i to svoje právo, aby mohlo vystavovat prosté úradné vysvedčenia, avšak pri tom štátna moc postarala sa o to poťažne umožnila, aby notársky úrad, použi júc svojho zákonom zaisteného práva na veto, môhol pozbavit platnosti usnesenia schôdze mestského zastupiteľského sboru, vynesené v otázkach výslovne hospodárskych, čo znamená újmu už i preto, lebo tým vyvolána. zvlášte u obyvateľstva odvehého, naprostý desinteressement voči verejným súťažám pri vedomí neúšpechu a tedy zbytočnej práce.
Ďalej ztratilo mesto právo vyberať obecné prirážky; i to bolo prenesené na štát, a z daní, zaplatených obecenstvom mesta, participuje mesto podľa sadzbyštátom stanovenej. Len tak môže dochádzat k tomu, - aby som zase len mesto Košice uvádzal príkladom, kde s krátkym prerušením celé štvrťstoročie funngoval som a fungujem ako člen vý boru municipiálneho, administrativného výboru a zastupiteľského sboru a tedy s pomerami dobre som obznámený - že v záverečnom účte tohoto mesta za r. 1928 figuruje nedoplatok prirážok obnosom a prez to, potažne práve preto, že bolo opomenutí tento nedoplatok svojho času vydobyť a dn.es už je nevydobyteľný, musí mesto hradit všetky svoje, nezbytné inv caticie z pôžičiek drahých, ktoré pritom len veľmi tažko možno sohňat.
I z tohoto načrtnutého obrázku je vidieť, že administratíva nefunguje lepšie, nie je lacnejšia a hospodárnejšia, života a vývoja schopnejšia. naproti totnu pravdou je, že od politického stanoviska mest - a per analogiam i okresov a obcí - závisí ich hospodárska politika a na miesto vol,ného sebavedomia občianskeho nastúpila možnosť vegetácie, dosažiteľnej iba za cenu podliezavosti. Na takejto administratíve nemôže byť vybudovaná mestská politika rozšafná, sociálna a snažiaca sa po uskutočnení cieľov kulturálnych nemôže na nej spočívať životnej sily plná podnikavosť a obchodný život, a veru je tomu tak, že tento >cimbál< hrajúci podľa chutí a záujmov štátnej všemohúcnosti a s ňou úzko spolčených >štátotvorných< národov - tón to novozavedenej administratívy - je v dissonancii so základným akordom, ktorý vyznieva zo srdca odvekého obyvateľstva. Tu bade znova život, znova blahobyt a spokojnosť až vtedy, keci lud nielen zdánlive, ale skutočne bude vplývať na riadenie svojho osudu, keď s krku mest bude sňaté toto politické tútorstvo a decentralizáciou administrácie znova sa pohne zastavený kolobeh krvi.
Centralizácia so zmienenou tendenciou, zjednávanie závislosti od štátu, jej systematické vybúdovanie možno pozorovať nie len v administratíve. Sebavedomá a tendenciózna je táto práca na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi, a voči Maďarom zvlášte i na poli hospodárskom. Dokázal som to už drieve a inde čo do spôsobu prevádzania pozemkovej reformy Tu už len opakujem slová tej >historickej<, konštatácie a odôvodnenia, ako ony vyznely z úst vedúceho štátníka - pána ministra zahraničia, a od tých ciaš staly sa svetoznámymi a povestnými: >Pozemková reforma bola odvetou za bitvu bielohorskú!<
K tomu netreba komentára! Ale ani k tomu nie, že české strany samy konštatovaly, že správúa rada pozemkového úradu následkom nedostatku náležitého počtu členov nebola oprävnená vynášať usnesenia. Dostaneme-li sa k objektívnejšiemu zornému bodu, bude muset prijsť i doba reparácií nespravedlností, utrpených za takéhoto nábehu a takéhoto prevedenia bezpodstatne, lebo je to voči poškodeným takým četným dlhom, na ktorý sa v rozpočtoeh budúcnosti bude museť najsť úhrada.
Avšak márne hľadáme v rozpočte úhradu na sanáciu podobných otčimských krívd i na inom poli hospodárskeho života. A predsa je faktom všeobecne známym, že značná časť starých uhorských neňažných ústavov zanikla, a to zväčša následkom pohrôm, ktorými boly zasiahnuté narysovaním nových štátnych hraníc a vo spojitosti z krisou deflačnou, a tedy z prevažnej časti bez vlastnej viny.
Zákonom čís. 237/1924 bol síce sriadený zvláštny žond ku zmierňovaniu ztrát plynúcich z poválečných pomerov, avšak z lohoto obdržaly ústevy maďarské len omrviny, i to len za nemožných podmienok, a bolo by naozaj zaujímavé vedieť, na čom som sa už raz pri preječinávaní rozpočtu resolutue dotazoval, aké ústavy a akými obnosv boly z tohoto niekoľkomilionového fondu podporované?
Ústavy, ktoré tieto ťažké doby prežily, pôsobia síce dnes už na základoch konsolidovaných, avšak ich rozvoj je hatený zvlášte tým, že akákoľvek možnosť expanzívna je pre ne takmer vylúčená § 6 zákona čís. 239/1924 totiž otvorenie nových odbočných závodov akciových spoločností, zapodievajúcich sa bankovými a finančnými obehody, viaže na povolenie vládné.
Intenciou vlády podla doslechu bolo, že otváranie nových odbočiek vzhľadom na hypertrofiu bánkový ch závodov prezatým vôbec nebude povoľovať. Avšak redsa len vidíme - aby som sa zase len dovolával príkladu košického - že, tam dostala banka československých leŕií minulého roku povolenie k otvorenia filiálky.
I tento príklad dokazuje, že vláda nie podľa hospodárske j potreby uplatňu je svoje diškrecionálne právo, zaistené jej v práve uvedenom zákone, - veď i Košiciach pôsobí viac ako 20 väčších bank, rešp. filiálok veľkobank, - ale plynú z toho výhody zase len pre tých, ktorí sú srdcu vlády bližší.
A veru bolo by i na Slovensku veľa takých peňažných ústevov, ktoré dišponujú takou finaněnou pohotovosťou, ktorou by v krajoch, kde by sa usadily, prispelyku zveľaľadeniu a rozvoju hospodárskeho života a ku zmierneniu krise úverovej.
Z pomedzi starých neusporiadaných vecí hlavne riešenie predprev ratových uhorských záväzkov zaujímá finančné úatavy na Slovensku, lebo prevažná ich väčšina následkom svojej pohraničnej polohy pestovala veľmi živé hospodárske styky s krajami, patriacimi k dnešnému Maďarsku. Veci tieto čakajú na svoje riešenie už desať rokov, až potom nedobytnost týchto pohľadávok dokonala svoju záhubnú, ničivú prácu.
Čo sa týče všeobecných pomerov úverových, neide ani tak o krizu finančnú, ako viac o krízu dôvery, čoho hlavnou príčinou je postupná pauperizácia obyvateľstva Slovenska. Banky by vydupaly obnosy nutné k ukojeniu úverových potrieb krátkodobých, av šak následkom uďaných už príčin ríverová schopnosť obyvateľstva stále sa zhoršu je, počet úpadkov a insolvencií prekotne rastie, takže peňažné ústavy sú nútené pri posudzovaní úverovej nosnosti postupovaf s najväčšou rigoróznosťou.
Širším vrstvám obyvateľstva bolo by treba tedy dopomôcť k práci a zárobku. K investíciám bolo by na Slovensku i v Podkarpatskej Rusi, príležitostí v hojnosti, bola by tu aj ochota k tomu zvlášte u obcí a verejných sborov, a bolo by lzä postarať sa aj o vhodné financovanie, ovšem pri dobrej vôli. Sociálné a penzijné poisteriie totiž odníma hospodárskemu životu ročne stomilionové obnosy, a inštitúcie tieto bude pro či neskôr dišponovať najmohútnejšou kapitálovou sílou štátu. Maly by tedy všetky možnosti a príležitosti, aby aspoň určitú časť týchto značný ch obnosov, ktoré zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi vybraly, vynaložily hu stvoreniu nový ch pracovných príležitostí a zdrojov zárobkových.
Tieto inštitúcie mohly by riešiť aj otázku úveru priemyselného, po prípade začlenenim nejakého medzitýmného orgána, na pr. priemyselného úverného ústavu, priemyselného hypotekárneho ústavu podľa vzora maďarského, - lebo za dnešných pomerov malopriemyselník na Slovensku vôbec nemôže sa dostať k úveru, o Rusinku už ani nemluviac.
Zemedelec snáď by ešte mohol sohnať drahý úver krátkodobý, avšak to by len uspiešilo jeho definitivnú ruinu, ktorá mu hrozí následkom poklesu cien produktov. Úvery dlhodobé - amortizačné - poskytuje jedine česká hypotečná banka, resp. jej odbočky, avšak jej organizácia je dost ťažkopádna a počíta su za rekord, uvidí-li niekto od nej do sesť mesiacov peniaze. Pri tom však poskytuje pôžičku iba do výšky nepatrnej kvóty kurzivnej ceny nemovitosti tak že len pri rozsiahlejšom statku je hodno tejto pôžičky použiť, ktorá je ostatne zväčša veľmi výhodná.
Jednou z hlavných príčin prieťahu poukazu je neurovnalosť pozemnoknižného stavu, čomú odpomôcť bolo by súrnym úkolom štátu, na to však rozpočet žtadnu zvláštnu úhradu neobsahuje.
K ukojeniu menších úverovych potrieb gazdovského obecenstva boly by povolané peňažné ústavy, pôsobiace na podklade družstevnom, avšak tieto znajú altruismus zväčša len vo svojich stanovách, ináče sú však zpravidla dŕahšie než akciové banky. Na tomto poli čakajú na roľnícke vzájomné pokladnice veľhé úkoly; tieto sú na Slovenskti najrozšírenejšími družstevnými útvary, ktoré i štát veľmi značnými obnosy podporuje, avšak tieto majú tú veľkú chybu, ze považujú samy seba za exponentov strán politických (strany agrárnej).
Ústavy, ktoré vydávajú záložné listy, dvolávajú sa toho, že na Slovensku nemôžu intenzivnejšiu činnosť vyviňút preto, lebo vraj svoje na Slovensku emittované a tam kryté záložné listy ani pri vyšších úrokoch nemôžu umiestiť. Každopádne je to zvláštny m dištinguovaním jednej části štátu, avšak tomu by sa,dalo ľahko odpomôcť, keby výšuvedené iuštitúcie, ústredne sociálneho a penzijného poistenia, ako aj iné štátne fondy, ktoré značnú časť svojho imania ukladajú bez toho v cenné papiere, venovaly zvláštnu pečlivosť nákupu týchto záložných listov.
Takto prevádzané usnadňov anie získania záloho-listového úveru, intenzívnejšie zveľaďovanie zemedelských družstiev a hlavne ich imunisovanie od straníckopolitickej a národnostnej predpojatosti to by boly tie prostriedky, ktorými i keby úverová, kríza zemedelská nébola riešená, bola by aspoň zmiernená, a tu by maly vládné zásahy o veľa vďačnejšie pole, než v prebičovaní centralistických snáh, v príkrom používaní zákona policajného, v zhabúvaní maďarshých kníh a časopisov atď. atď.
Zvlášte ťažkou váhou dolieha na najaktuálnejší problém dneška, na krízu hospodársku, takmer illuzórnost toho, aby mohol niekto použiť právnej pomoci.
Jedným z najväčších svízeľov prisluhovania práva je pomalosť súdnej agendy. Na základe zkúseností, odvodených z pripadov nespočetných, môžem kónštatovat, že vec vydobytia prostej pohľadávky sotva možno do jedného roku zkoncovať. Priemerné pomery vypadajú na Slovensku tak, že k výtýčeniu roku treba 2 mesiacov, ku zisteniu právoplatnosti rozsudku pre opomenutie 1 mesiac, k vy baveniu exehučnej žiadosti 3 mesiace, k vytýčeniu termínu výkonu exekúcie 1/2 mesiaca, k vytýčeniu dražby 4 mesiace, medzitým súdné prázdniny zahatia v šetky ďalšie kroky, to je 2 mesiace, k poukázaniu dražobnej kupnej ceny 4 mesiace, treba tedy úhrnom 161/2 mesiaca k tomu, aby veriteľ mohol dostaťsvoje peniaze od passívneho dlžníka.
Dôjde-li k meritornému pojednávaniu, vtedy utvári sa situácia ešte nevýhodnejšie, lebo na pr. oddelenie II. okr. súdu v Košiciach vvtýčuje v tejto dobe rohy na konec júna, tedy s 3 mesačným intervallom.
Pomery u krajského súdu sú ešte nevýhodnejšie. Odvolací senát civilný na pr. ešte ani do počiatku marca nevytýčil rokovacie termíny k pojednávaniu odvolaní, podaných v mesiaci júni minulého roku.
Podobné sú pomery u vrchného súdu i u súdu najvyššieho. Príčiny tohoto zjavu nesmieme však hladať v sudcovskom sbore: sudcovia sú prácou preťažení a konajú opravdu prácu nadl,udskú. Smutným dôkazom toho sú tie stále opätujúce sa novinárske zprávy, ktoré znejú o vyčerpaných nervoch alebo zdravotnom zrútení sudcu X či Y. Príčinou neresti je nedostatok sudcov a tomu by mala vláda čo najsúrnejšie odpomôcť zvýšením stav u sudcov a úpravou platovou.
Je to záujmom nielen tohoto ctihodného stavu, ale v prvom rade záujmom obecenstva i štátu samého, lebo len funguje-li prialuhovanie spravedlnosti bezveldne, možno si predstaviť obchodný život, cudzozemský a tovarový úver, a vôbec oživotvorenie tej bona fides, ktorá je vôbec potrebná ku zaisteniu obligačných pomerov.
Že toto demoralizačné zpozďovanie, hlavne v stoliciach nižších, je špecialitou. Slovenskou, toho dôka zom je, že kým na pr. exekučná žiadosť, podaná u istého slovenského okresného súdu dňa 25. apríla 1929, vybavená bola až 29. júla 1929, avšak z úradnej moci žiadané vykonanie nestalo sa ani do januára 1930, dotiaľ okresný súd v Litomyšli vybavil exekučnú žiadosť do 5 dní.
Je tedy zrejmé, že personálné pomery u súdov zemí historických sú nepomerne lepšie, a predsa bolo by viac dôvodov pre to, aby tomu bolo tak na Slovensku, kde spletitosť právnych systemov, uhorského a rakúskeho práva občianskeho a nových zákonov vyžaduje si viac práce a študia. To je tiež príčinou, prečo sa tam používa v takom veľkom počte opravných prostriedkov.
A agenda súdnych kancelárií - zo stejných príčin - vyžadovala by si teprve dôkladnejšej nápravy. S poľutovaním postrádam tedy v rozpočte resortu justičného nutné a schádzajúce obnosy ku zlepšeniu pomerov u súdov na Slovensku, a vyzývam pozornosť pána ministra spravedlnosti, aby otázky tieto súrne upravil.
Nemôžem však zamlčať istú protiadvokátsku tendenciu, ktorá sa prejavuje proti advokátskemu stavu zo Slovenska, menovite proti advokátom národnosti maďarskej. Prejavuje sa ona v prvom rade v tom, že otázka advokátskej autonomie, na ktorú bolo už tolko sťožované, ešte ani dnes nie je urovnáná, avšak zjavuje sa ona i v návrhu, ktorý ju má urovnať a ktorý chce advokátov maďarskej národnosti z vedúcich funkcií vylúčiť. Zjavuje sa ona - k môjmu upŕimnému podivu - na pr. i v obežníku prozidenta krajského súdu v Košiciach, pripojeného rešp. doručeného spohi s menoslovom tohoročných členov advokátske j komory, ktorý obežník znamená pre advokátov veľkú urážku, lebo mieru loyality určutje podla podaní gramaticky a štilárne dokonalých a od toho a od pravopisných chýb - a nie od hodnoty právnickej práce činí závislou výšku pracovnej odmeny advokáta. Avšak prejavuje sa táto tendencia prakticky i v tom, že zvlášte maďarským advokátom, ktorí už bez toho musia zápasiť s ťažkými materielnými sťarosťmi, skutočne existujúcimi, jazykovými nesnádzami, s naprostým úbytkom svojej klientély, stáva sa veľmi často, že pri stanovení útrat nedodržuje sa ani normálny tarif, že mimosúdné prípravné práce sa zpravidla nehonorujú, čakacia taxa - a veru niekedy do rána až do poludnia treba čakať - je pojmom neznámym, a stáva sa, že i vo väčších veciach exekučných s poukazom na § 27 novely čís. 23/1928 k zákonu exekučnému odopierajú stanoviť trovy vykonávacie, spojené s advokátskym zastúpením, dovolávajúc sa toho, že zastúpenia advokátom nebolo treba, a že podľa citovaného zákona ustáliť možno len trovy, ktoré k uplatňovaniu práva exekventa nezbytne sú potrebné. K tomu musím ešte podotknúť, ze na základe úplne totožného predpisu v zemi Českej nikomu tam ani nenapadne, aby ustálenie advokátskych útrat bolo činené závislým od úvahy, či advokáski zastúpenie bólo potrebné.
Celý rad ponosov mohol by som ešte uviesť čo do prideľovania vecí insolvenčných, úpadkových, sekvestračne-opatrovníckych, avšak to sú už všetko veci známé a nechcem zabŕdat do podrobností, avšak mám za to, že nelzä opomenúť a pokladat za malichernosť, ilustrujem-li aspoň jedným či dvoma príklady, že maďarshý advokátsky sbor na Slovensku, ktorý svoje záväzky štátno-občianske a svoje advokátske povolanie, ač jeho materinský jazy k je maďarský, vždy vzorne plnil, je účastný iného nakladania, - od odňatia autonomie až po starosti o chlieb - ako jeho kolegovia v inύch zerniach republiky a inej národnosti, a ja očakavam od pána ministra spravedlnosti slušnejšie interné inštrukcie v záujme toho, aby v týchto neudržatelných pomeroch nastala náprava.
Prehovoril som o týchto veciach, lebo rozpočet je svedoctvom toho, koľko rozmanitých, len tak namátkou a v tých najrôznejšich životných prejavoch prichádzajucich otázok je, ktorým rozpočet, ač detailnou pečlivostou dbá o ukojenie potrieb národného života československého, žiadny zreteľ nevenuje. Všetko to, ako som už pov edal, nie je náhodou, ale pro5tým dôsledkom toho odnárodňovacieho jednania, ktorý obzvlášte oproti národnej menšine maďarskej javí sa byť vo všetkých reláciách verejného života jednoliatym, jednotn m a systematickým. Najbolestnejším a najnápadnejším jé však vtedy, keď vidíme, že v láda neplní ani ten svoj záväzok, uložený jej mierovou smluvou a ústavnou listinou, aby maďarskej menšine na účet verejného majetku zelistila v štátnom rozpočte príslušmí sumu k účelom výchovným.
Úhrnný počet obyvateľstva republiky Československej podľa sčítania ľudu z r. 1921 činí 13,600.000. Z toho podľa úradného sostavenia Maďarov je 750.000. tedy 5,57 % všetkého obyvatelstva. Vo skutočnosti je ich však viac, veď >Bulletin de la Republique Tchecho-Slovaque<, priamo pred sčítaním ľudu, v januárí r. 1921, vykazuje 1,071.578 Maďarov. Avšak i keď len tých úradne uznaných 5,57 % vezmeme za podklad, i z toho by nasledovalo, že z obnosu, zaradeného do štátneho rozpočtu, mali by dostat Maďari aspoň 5,57 %, t. j. z Kč 955,715.742 v rozpočtu zaradených 53,233.568 Kč, z čoho však ani veľmi malý zlomok nedostáva sa výslov ne účelu maďarskej kultúry. Pomer tedy ani zďaleka nie je taký, ako to uznal tu pán sen. Danko za dobré vylíčiť vo svojej záštiplnej, nespravodlivej reči. Pomer totiž u jednotlivých položiek utvára sa takto: k účelom vysokoškolského vyučovania je zaradené 155,800.000 Kč. Z toho malo by byť po užité k účelom vysokej školy maďarskej podla výšudanej kvóty 8,880.000 Kč. Naproti tomu jediným skutkom na poli maďarského vysokoškolského vyučovania je katedra maďarského lektorátu na univerzite v Bratislave, a vydržovanie zkúšebnej komisie pre zkúšky spôsobilosti k vyučovaniu jazyku maďarskému na stredných školách.