Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1934.
III. volební období. 11. zasedání.
2799. Interpelace:
I. posl. dr Tisu a druhov min. spravodlivosti pre konfiškáciu Kalendára Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na rok 1934,
II. posl. Šaláta a druhov min. zemedelstva ohľadom udelenia náhrady za škody, spôsobené zverinou štátnych lesov v chotári obce Detvianska Huta, okr. Zvolen,
III. posl. Šaláta a druhov min. školstva a nár. osvety pre štátnu ľudovú školu v Lučenci.
2799/I.
Interpelácia
posl. dr Jozefa Tisu a druhov
ministra spravodlivosti pre konfiškáciu Kalendára Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na rok 1934.
Blížia sa 70. narodeniny predsedu Hlinkovej ľudovej strany posl. msgr. Andreja Hlinku, ktorý celý svoj život venoval práci za slovenský národ a ktorý ako národný buditeľ má nehynúce zásluhy o naše oslobodenie a o utvorenie ČSR. Slovenský ľud ctí si ho preto ako svojho vodcu a na znak svojej oddanosti poctil ho najkrajším menom dôvery: Otec národa.
Je prirodzené, že národ chystá sa dôstojne osláviť krásne jubileum tohoto svojho význačného muža. Naša strana, ktorá je najväčšou politickou stranou Slovenska, a ktorá je ideové vlastným dieťaťom Andreja Hlinku, chcela vhodným spôsobom upozorniť ľud na význam 27. sept. 1934 a chcela akoby započať oslavy. Učinila tak vydaním Kalendára, venovaného Andrejovi Hlinkovi. Do kalendára prispeli mnohí význační politikovia našej strany, v prvom rade sám oslávenec.
Stalo sa však, čo muselo zaraziť a do krvi uraziť každého národovca, že štátne zastupiteľstvo v Bratislave pod č. TI. 2-316/33 zo dňa 11. nov. 1933 Kalendár zkonfiškovalo a to takým nápadným spôsobom, že vycenzurovalo obidva články zaslúžilého oslávenca Andreja Hlinku, ba vytrelo ešte i jeho meno, aby sa národ ani nedozvedel, že Andrej Hlinka napísal články do kalendára. V tomto čine cenzúrou povereného štátneho zástupcu dr Nováka nijako nemôžeme vidieť len prílišné horlivé konanie povinností, ale sme nútení považovať to za čin provokačný a perze-
kučný. Takáto cenzúra neexistuje nikde na svete, iba v Bratislave v úrade dr Nováka.
Proti konfiškačnému nálezu podali sme Krajskému súdu námietky, ale považujeme za potrebné, aby sme aj interpelovali p. ministra spravodlivosti, lebo musíme sa ohradiť proti takejto neslýchanej perzekúcii. Uvádzame preto všetky konfiškované state Kalendára Hlinkovej slov. ľud. strany, aby p. minister mohol posúdiť, či je nejakého zákonného podkladu, aby tieto state mohly byť úplne vycenzurované.
Z oslavnej básne posl. Ignáca Grebáča-Orlova vycenzurované boly riadky: --------------
Úvodný článok jubilanta bol vytretý i s titulom a menom pisateľa. Znie:
Andrej Hlinka:
Za šťastné Slovensko.
V krušných časoch mi prichodí písať do nášho kalendára. Naši politickí protivníci slávia orgie, zabúdajú, že tráva neporastie do neba. Mohutné osvedčenie sa národa slovenského v Nitre za samobytnosť a z nej vyplývajúce dôsledky podrazilo kolená tzv. centralistických strán. Účinkovanie týchto strán bolo za 15 rokov tak otrocké, že dnes, za ich vlády, ide sa trestať a perzekvovať každý, kto sa osvedčuje a pracuje za národnú samobytnosť a za autonómiu. To, čo voľakedy bolo ctnosťou, vlastenectvom, to je dnes búrením, štvaním a rozbrojom, človekovi, ktorý zošedivel v práci za národ, krváca srdce, keď vidí, že k vôli politickému pohodliu a velikášstvu niekoľkých povýšených jednotlivcov, všetko pracuje proti národným právam Slovákov.
Dni moje sú spočítané, preto vystríham a varujem pri každej príležitosti bez oddychu: nedráždite ľud, nepozbavujte ho práv, ktoré mu patria ako každému Bohom stvorenému národu.
O čo ide v podstate?
My hlásame, že národ slovenský je samobytný, so samostatnou spisovnou rečou, so svojráznou kresťanskou kultúrou a ako takýto má právo na samosprávu, na autonómiu. Ľud, kdekoľvek je otázaný, či súhlasí s týmito základnými smerniciami, všade mohutne prisvedčí. Tobôž, keď na vlastnej koži cíti, že centralistický režim ničí ho i hospodársky.
Teda samobytnosť národa, to je ten kameň úrazu. Socialisti a agrárnici, ktorí na Slovensku účinkujú iba z milosti svojich pražských centrál, stavajú sa proti tejto samobytnosti a z nej vyplývajúcej autonómii. Ale nie všetci socialisti a agrárnici. Jedine ich vodcovia! Lebo zavedení voličia slovenskí, ktorí z rozličných príčin počítajú sa za agrárnikov alebo socialistov, cítia sa byť rozhodne údmi samobytného slovenského národa. Prízvukujem: na Slovensku proti samobytnosti nášho národa je iba čiastka tu usadených čechov a niekoľko desiatok Slovákov, ktorí pre hmotné a mocenské výhody vlastných osôb zradili národ.
Diviť sa treba, že reprezentanti českého národa a skutoční štátnici našej republiky nezbadajú a neskoncujú tento stav. Najväčšie tragikum je v tom, že v Prahe vládne strannícko-politický duch, ktorý sa díva na Slovensko nie so stanoviska spokojnosti dvoch bratských národov a prospechu štátu, ale výlučne so stanoviska stranníckeho prospechu.
Ale my tento boj vyhráme. Veríme, že terajší zvrátený stav nemôže dlho potrvať. Samobytnosť národa a samostatnosť slovenčiny zvíťazia. To nám potvrdzuje Nitra, to Pittsburgh, ba i Havlíček.
Už pred 100 rokmi sa pridal Karol Havlíček Borovský k snahám Štúrovým o právach slovenčiny, o zavedení slovenčiny za spisovný jazyk miesto jazyka českého. Píše toto:
"Štúr prevýšil Bernoláka. Urobil sa koniec jednotnému spisovnému jazyku českému. Za slovenčinu sa osvedčili všetci Slováci pred sto rokmi. Dnes už niet Slováka, ktorý by nechcel písať slovensky. "
V Nitre 13. augusta 1933 sa osvedčil národ za politickú autonómiu, ktorá vyplýva zo samobytnosti národa a spisovného jazyka.
Je to splnenie proroctva Havlíčkovho z roku 1856.
"Slovan" zo dňa 17., 20. a 24. júla píše: "Daj Bože, aby raz konečne Poliaci nadobudli toľko duševnej sily, aby pripustili k svojmu srdcu radu našich ohľadom strany Rusínov... Snáď mi namietnete: "Viete vy nám Česi dobre radiť, ale sami tiež rozhlasujete Slovákov za svoje nárečie, chcete, aby s vami jednu spisovnú reč mali. " Na to odpovedám: Okolnosti sú celkom iné. "My Česi sme ešte nikdy nepanovali politicky nad Slovákmi, ako Poliaci nad Rusínmi a národ slovenský posiaľ nič zlého od nás nezakúsil, ovšem ale všeličo dobrého.
Ale keby ešte teraz veľká väčšina Slovákov na tom stála, že Slováci chcú byť celkom zvláštnym slovanským kmeňom, že chcú založiť a mať zvláštnu literatúru: budem ja, trebárs som celkom iného presvedčenia, predsa prvý, ktorý túto vôľu našich za pravidlo uznám a im ako samostatnému slovanskému kmeňu k spoločnému braterskému
sväzku a k vzájomnej podpore zase ruku podám. Lebo som sa naučil vôľu každého, menovite slobodu vážiť. "
"Keby Slováci chceli utvoriť celkom neodvislú a zvláštnu literatúru, bolo by celkom márne uvádzať i na stá najsilnejších príčin proti tomu. V takýchto záležitostiach rozhoduje viac cit, ako osudy samé a všetky dôvody. "
Takto súdil pred 80 rokmi český velikáš Karol Havlíček Borovský.
Čo povedia dnešní politici? V Pittsburghu dňa 30. mája 1918 Slováci a Česi slávne vypovedali a smluvou sa zaviazali, že Slováci budú mať svoj slovenský snem, svoje súdy, svoje školy. Či vôbec bol dakedy a dakde slovenský snem? Slovákov ste vohnali do pražského snemu, kde ich proti ich vôli majorizujete. Veď sama Praha a okolie má viac mandátov, ako celé Slovensko.
Havlíčkovi bolo v 1850. roku zrejmé, že Česi, "keď by boli aj iného presvedčenia", ako my Slováci, že uznajú to naše stanovisko, ktoré o slovenskej kmeňovej a jazykovej otázke zaujmeme my Slováci sami. Toto je skutočne jediná demokratická zásada, ktorú nemôže nešetriť, "kto si váži slobody nado všetko".
A kdeže je tá zásada bratskej slovanskej lásky? V slovanskej jednote všetkých kmeňov a v jednote republiky môžeme zostať bratsky sjednotení v láske, cite a oddanosti k spoločnej vlasti. Keď budete rešpektovať našu vôľu a naše neodškriepiteľné právo na autonómiu, k čomu ste sa ináč zaviazali opätovne, staneme sa opravdovými bratmi. Ináč, keď nám budete nútiť vašu mienku o našej reči a našej národnej svojráznosti, sami vyvolávate nespokojnosť a kalíte pomer dvoch štátotvorných národov.
My sme Slováci, chceme byť Slovákmi. My máme svoju krásnu literatúru, svoju vypestovanú, samostatnú reč, svoj cvendžiaci a ľubozvučný jazyk. My si tento nedáme za žiadne sľuby a výhody.
My máme právo na národný život, chlieb, školy a kultúru. Od autonómie závisí náš náboženský a kultúrny život. My sme za tisíce rokov žili iným náboženským životom, ako vy. Vy nenávidíte vo veľkej čiastke to, čo nám je sväté a nedotknuteľné.
Od autonómie závisí budúcnosť našej mládeže.
A čo zkusujeme? Miesto triezvej Havlíčkovej zásady a rešpektovania našej vôle o literatúre a kultúre, chcú nás literárne a rečové odslovenčiť. Nedbajú nič na prejavy Matice, vojtešského spolku, mládeže v Trenč. Tepliciach, B. Bystrici, Zvolene a celého Slovenska dňa 13-15. augusta 1933 v Nitre. Ale mala by si česká politika svoje svedomie zpytovať a uvažovať o tom, prečo sme na Slovensku tak neobľúbení? Trebárs sme od prevratu 2% miliardy investovali do tejto zeme. Slovenský problém by nás mal hlbšie zaujímať, tým viac, že agitácia Jehličkova a maďarská propaganda dnes vystupuje moc aktívnejšie, ako kedykoľvek.
Teda zpytujte si už to svedomie, aby ste na Slovensku nevideli len roľnícku oblasť českej zeme, ale s vami rovnú čiastku bratského národa a bratskej zeme.
Zpytujte si to svedomie a pýtajte sa, kde išly a kto pobral tej 2½ miliardy? Slovenskí priemyselníci, živnostníci, úradníci, dôstojníci, profesori a direktori? A keďže sa na to Slovensko investovalo 2 a pol miliardy, nech nám povedia, na koho? Ale zároveň aj to, koľko sa vyťažilo zo Slovenska na priamych a nepriamych daniach? Na dávke z majetku? Za drevo a majetky z našich erárnych lesov? čo povedať o rozdiele na tarifách, ktoré trvalý vyše 12 rokov? Čo povedať o zabitom priemysle na Slovenska?
Nejdem vypočítavať všetky bolesti kultúrne, hospodárske a politické; terajšie časy, keď je umlčovaná naša tlač a zakazované naše shromaždenia, jasne svedčia, že nie je medzi dvoma bratskými národmi všetko v poriadku. Treba čím skôr sadnúť si k zelenému stolu, povedať si zoči-voči vzájomné sťažnosti a podmienky spokojného spolunažívania. My chceme zachovať samobytnosť národa, chceme zveľaďovať jeho kultúrne a hospodárske hodnoty a k tomu cieľu má slúžiť autonómia. Áno, autonómia je len prostriedkom plného slobodného žitia nášho slovenského národa v československej republike. Preto celá naša práca, naše úsilie, naše obety sú za autonómiu a za republiku!
Šťastné Slovensko v šťastnej československej republike!
Okrem tohoto vlasteneckého článku úplne bol vytretý aj článok predsedu posl. A. Hlinku, v ktorom úprimne hovorí o Nitre a o dôsledkoch nitrianskych slávností.
Úprimné slovo o Nitre
Napísal: Andrej Hlinka
Veľké udalosti nechávajú veľkú ozvenu. O nich sa hovorí po všetkých kútoch sveta. Hovorí sa o nich na malých dedinách i vo veľkých metropolách.
Slovenský národ mal v dňoch 13-15. augusta 1933 neobyčajné a mimoriadne slávnosti: oslavoval 1100-ročnú pamiatku prvého slovenského kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa. Túto udalosť a slávnosť oslávilo Slovensko tak neobyčajne a slávnym spôsobom, ako nikdy. Národ, krajina, vláda i spolky behaly o závod, aby sa tieto slávnosti čím krajšie vydarily. Každá obec vyslala svojich delegátov. Nitra videla dni, akých ani predtým, ani za tým viac neuvidí. Do starobylej Nitry prišlo v tieto dni od 13. do 15. augusta do 300. 000 ľudí. Bol to krásny zástup. Nie div, pod protektorátom vlády, v prítomnosti zástupcu prezidenta republiky, ministerského predsedu Jána Malypetra, štyroch aktívnych ministrov, niekoľko bývalých ministrov, v prítomnosti niekoľkých generálov, delegátov a diplomatov cudzozemských. V prítomnosti všetkých slovenských cirkevných hodnostárov, biskupov a prelátov sa dialy tieto neobyčajné slávnosti.
Slovenský národ sa ukázal veľkým a nezlomným. Robily sa veľké prípravy. Veď jubileum 1100 rokov je vecou zriedkavou a nevídanou, Prišla celá slavianska rodina: Poliaci, Horvati, Srbi, Rusíni. Žurnalistov celé légie z celej Európy. Slováci mali ukázať svoju minulosť a 1100-ročné kresťanstvo.
Bohužiaľ že sme o našej minulosti málo vedeli. Meno Pribinu bolo skryté pred nami. Maďari nám
ho umele zakrývali. Mámili nás po školách a v dejinách, hovoriac nám o Álmošoch, Arpádoch, Kundoch a Hunoch. Učili nás, že sme nikdy sami národom neboli; po ľudových školách nás učili, že
sme nemali minulosti, ani histórie. ----
Toto sa protivilo našej duši a nášmu smýšľaniu, preto vydali sme heslo, že my, zástupci slovenského národa, hovoriť budeme. Klub slovenskej ľudovej strany vydal heslo, že sa na Pribinových slávnostiach zúčastní, že každým spôsobom prekazí, zneužitie týchto slávností, že na nich musí prehovoriť Andrej Hlinka, ako zástupca najväčšieho a najstaršieho slovenského kultúrneho spolku sv. Vojtecha.
Vláda to nijak nechcela dovoliť. Klub slovenskej ľudovej strany uzavrel, že dá prehovoriť celému národu.
Nikdy neuzavrela slovenská ľudová strana krajšie a historickejšie, nikdy nevyniesla vlasteneckejšieho a národnejšieho výroku, ako pri rozhodovaní o Pribinových slávnostiach.
Vedelo sa, že sa síde celé Slovensko, nech rozhodne celé Slovensko.
Národ cítil vánok nového nevídaného rána. V Nitre sa povie, čo sa má. Povie sa ústami nie českými alebo československými, ale ústami slovenského autonomistu a reprezentanta slovenského národa, Andreja Hlinku.
Národ nikoho nepripustil k slovu, dokiaľ Hlinka neprečítal túto "Nitriansku rezolúciu":
Nitrianska rezolúcia.
Vedomí sme si neoceniteľného dejinného významu 1100-ročných udalosti, ktorých pamiatku dnes tak okázalé oslavujeme. Viac ako 1100-ročná slovenská minulosť hľadí na nás. Slováci už na úsvite dejín Slovanov mali samostatnú vlasť, mali svojho vladára Pribinu; boli sme teda už vtedy národom slobodným, samobytným, svojráznym; národom kresťanskej a slovanskej kultúry. Kým iné národy slovanské v tých časoch nedospelý ešte k dostatečnej výške kresťanskej vzdelanosti, my, Slováci, žili sme už ako národ kresťanský a slobodný.
V plnom pochopení tohoto historického faktu, plesajúc nad vznešenou významnosťou dnešného veľkolepého národného jubilea chrámu, postaveného kniežaťom Pribinom, pod dojmom dejinných chvíľ na národnom shromaždení tu v Nitre, usnášame sa jednomyseľne na tejto Nitrianskej deklarácii:
My, národ slovenský, hrdý na svoju 1100-ročnú národnú i kresťanskú minulosť, Božou Prozreteľnosťou dnes znova oslobodení a do republiky Československej včlenení, osvedčujeme sa, že v republike tejto chceme žiť a štát tento považovať za svoj; tu chceme nájsť svoje národné blaho. Avšak, keď republiku československú považujeme pre nás za jedine možný štátny útvar, vyhlasujeme, že v štáte tomto chceme vidieť svoju budúcnosť nielen ako národ svojprávny a nielen ako národ rovnoprávny s národom českým, ale aj ako národ samobytný, samostatný, ktorý sám chce spravovať svoje veci a sám chce riadiť osud svoj!
Chceme byť národom suverénnym!
Keď toto žiadame, nadväzujeme len na svoju 1100-ročnú národnú minulosť, na svoje slovenskonárodné tradície, založené na svetlej pamiatke kniežaťa Pribinu, prvého v dejinách spomínaného Slováka. V duchu tejto tradície pokračovali i bratia naši v Amerike, ako predstavitelia národa slovenského, keď uzavreli a podpísali Pittsburghskú dohodu, posiaľ však do života neuvedenú.
Keby národ slovenský po prevrate nebol azda ani našiel správnu cestu v hľadaní svojej pravdy a nebol by uplatňoval svoje politické práva ako národ samobytný, dnešné jubileum bolo by preň nevyhnutným príkazom, aby sa vzpamätal a dožadoval sa práv, ktoré mu patria. A ak by to neurobil, prehrešil by sa nielen proti svojej historickej národnej minulosti, ale i proti úmyslom kniežaťa Pribinu, tohoto prvého slovenského vladára, silné zasiahnuvšieho do behu svetových dejín.
Klaňajúc sa pamiatke Pribinovej, pokladáme za potrebné verejne poukázať, že národ slovenský nikdy nikoho nepoveril, nikomu nedal splnomocnenie na to, aby sa zrieknuť mohol národnej samobytnosti, národnej suverenity, vyjadrenej v samourčovacom práve, uznanom celým vzdelaným svetom. S tohoto miesta vyhlasujeme, že každého, kto opovrhuje slovenskou národnou samobytnosťou, považujeme za ničomníka a ničomník je i ten, kto nám akýmkoľvek spôsobom prekáža byť samobytným národom.
My všetci, zo všetkých končín Slovenska tu sídení, vítajúc bratské národy slovanské, ktoré prišly pokloniť sa tiež pamiatke Pribinovej, koríme sa pred štátnickou múdrosťou nášho prvého vladára slovenského, prejavenou tým, že pochopil a prijal vznešenosť kultúry kresťanskej a národu nášmu nadobudol tak hodnoty, akej v tom čase mnohé národy slovanské ešte nemalý.
Pod starobylými múrami hradu nitrianskeho slávnostne sľubujeme, že verní ostaneme kresťanskému odkazu kniežaťa Pribinu a že pevne vytrváme pri národnej tradícii, oprenej o pamiatku Pribinovu,
Žiadame, aby spravovanie vecí samobytného národa slovenského na oslobodenom Slovensku sverené bolo Slovákom, ako nám to plným právom patrí, ako nám to bolo sľubované a Pittsiburghskou dohodou spečatené.
Vyhlasujeme, že národných práv svojich, v Pittsburghskej dohode zabezpečených, nikdy sa nezriekneme a že za lepšie blaho národa slovenského bojovať budeme mužne a vytrvale, ako nám to káže povinnosť k národu slovenskému a posvätná pamiatka Pribinova!
Slováci! Dnešné veľkolepé jedenásťstoročné jubileum je živým dôkazom, že boli sme samobytným samostatným národom a takých chceme i ostať.
V Nitre, 18. augusta 1933.
Národ jasal. V prítomnosti vyše 100-tisícového ľudového zástupu, v prítomnosti delegátov zo všetkých obcí Slovenska, v prítomnosti ministerského predsedu, našich aktívnych ministrov, v prítomnosti žurnalistov, reportérov, spisovateľov, v prítomnosti 10. biskupov bez protimluvy, jednohlasne uznal ľud a mlčala pri tom československá vláda,
že slovenský národ má nárok na autonómiu v rámci československej republiky.
Máme sú už všetky intriky a vykrúcačky, za prítomnosti zástupcu prezidenta a vyše 100. 000 Slovákov povedali Hliníka, že:
"My všetci, zo všetkých končín Slovenska tu sídení - vítajúc bratské slovanské národy - pod starobylými múrami nitrianskeho hradu slávne sľubujeme:
1. Že zostaneme verní kresťanskému odkazu Pribinovmu.
2. že pevne vytrváme pri národnej tradícii, opretej o (pamiatku Pribinu.
3. Žiadame spravovanie vecí samobytného slovenského národa Slovákom, ako nám to plným právom patrí.
4. Ako nám to bolo sľúbené v Pittsburgskej dohode.
5. Že sa národných práv, v Pittsburghksej dohode obsažených, nikdy nezriekneme.
6. Že za lepšie blaho národa slovenského budeme bojovať mužne a vytrvanlive, ako nám to káže národná povinnosť.
7. Slováci! Dnešné jedenásťstoročné jubileum je živým dôkazom, že sme boli samobytným, samostatným národom. A takým chceme i ostať!"
Za hrobového ticha vyhlásil Hlinka túto Magnu chartu slovenského národa. Stotisícový zástup z celej republiky počúval tento slovenský Dekalog bez blesku, hromobitia a búrky. Vláda bola ako skamenela. Mlčala a mlčaním súhlasila. Mlčali sokolici, selská jízda, mládež i stárež. Hlinka hovoril v mene národa la celému národu.
Praha ustrnula a vysielače vypála. Ľud aj to zbadal a žiadal, aby sa jeho rezolúcia za autonómiu celému svetu na vedomie dala. Dalo se na vedomie, že sme boli, že sme dnes a ostaneme na veky samobytným slovenským národom.
Rozuzlená je záhada, vypovedaný jednohlasný verdikt. Navrátila sa doba Štúrova. Tápali sme dlho v tmách a neistote. Ale vyhrali sme spor a zato sa nám odplatilo ísť do Nitry. Akoby sme sa boli prebudili zo sna, tak to vyzeralo v Nitre. Žiadneho zmätku, žiadneho kriku, žiadnych nadávok nepadlo. Slovenský národ vzal do svojich rúk správu svojho osudu. Bol mohutným; mlčala vláda, mlčali delegáti, jedine Andrej Hlinka hovoril, hovoril v mene národa a koril sa jeho majestátu. Pražská vláda a Prahou menovaný prezident Slovenskej krajiny mohol hovoriť len z milosti Hlinkovej ako to napísaly samotné české noviny.
Dobylo sa, o čom sníval Hodža, Hurban, Francinsci, Paulíny a Štúr. Odo dneška nemajú žiadneho miesta dišputy a rozopry.
Národ rozhodol, cesta je daná, odchýliť sa s nej nemožno žiadnemu čestnému človekovi.
Sláva ti, národe!
Obidva tieto články boly do litery vycenzurované. Z ďalšieho obsahu zkonfiškované bolo: Z článku posl. dr. Jozefa Tisu: "Národná jednota" nasledujúci odstavec:
Preto žertvujeme za ňu. preto ideme so sebazapieraním za ňou, ako za vyšším cieľom, lebo v nej vidíme nezbytný prostriedok k dosiahnutiu
úplného a konečného svojho víťazstva. Že tak sústavne pracuje proti nej bystrozrakosť nepriateľa a že musíme zápasiť i s predsudkami vo vlastných radoch, je len tým zrejmejším dôkazom súrnej potreby uskutočnenia tejže jednoty. Minulý rok znamenal veľký krok v dosiahnutí našej národnej jednoty a že v úspechoch svojich vyčaroval nám tie najslávnejšie udalosti našej národnej minulosti, môže nás len potvrdiť v tom presvedčení, že na dobrej ceste kráčame, keď v znamení jednoty národa slovenského boríme sa ďalej za symbolický súhrn práv jeho: za autonómiu Slovenskej krajiny.
Z príspevku sen. dr. Jozefa Budaya za závadné uznala bratislavská cenzúra nasledovné:
Nie náhodou, lež železnou logikou dejín sa stalo, že v ohromnej väčšine zo slovenských katolíkov pozostávajúca "Slovenská liga" v Amerike to bola, ktorá v rodiacej sa v tom čase ČSR známou Pittsburghskou dohodou pribrala sa zabezpečiť samobytnosť slovenskej reči a národa. A ešte výmluvnejšia je okolnosť, že Slováci-katolíci na Slovensku to boli, ktorí hneď na úsvite našej republiky, bez toho, žeby boli mali vedomosť o dohode amerických bratov, založili politickú stranu, slovenskú ľudovú, ktorá za hlavný bod svojho programu vytýčila si to isté, čo obsahovala Pittsburghská dohoda. Je to podivuhodná shoda spontánneho výjavu duše slovenského národa v Amerike i doma na Slovensku!
Áno, naša Hlinková slovenská ľudová strana nadväzujúc na národné tradície vyššie vypočítaných národných velikášov, stáva se dedičom ich veľkého národného závetu.
Keď však oni museli mnohé, veľké a dlhotrvajúce boje podstúpiť, kým k víťazstvu priviedli spisovnú slovenčinu, niet sa čo diviť, že také isté boje musíme podstupovať i my, kým sa dopracujeme politickej autonómie slovenského národa.
Hovorí sa, že história je učiteľkou života. To je nám zábezpekou, že ako napriek všetkým prekážkam spisovná slovenčina predsa došla víťazstva, takého istého víťazstva dopracuje sa aj náš politický boj o autonómiu. Lež ako predkovia naši, tak ani my nesmieme sa zdráhať žiadnych obetí, ale vydržať musíme až do konca. A k tej vytrvanlivosti nech nás povzbudzuje istý výhľad na víťazstvo, ktoré, súdiac z vyskytujúcich sa znakov, nemôže už dlho meškať.
Slovenské porekadlo hovorí, že "Po Jure tráva rastie, čo by ju i kladivom tĺkol". I pre náš politický boj o autonómiu nastalo už Jura. Politická autonómia Slovenska príde, lebo prísť musí. Neprekazí ju ani kladivo tej najkrutejšej politickej perzekúcie!
Šéfredaktor Karol Sidor napísal do kalendára článok "K sedemdesiatke Andreja Hlinku", ale tužka cenzorova i tu zasiahla. Cenzurovaná bola nasledovná stať:
Najkrajším zadosťučinením nám boly udalosti, ktoré sa odohraly dňa 13. augusta 1933 v Nitre. Celá cudzina tu mohla vidieť, že je Hlinka skutočným otcom národa a že tento národ, ako dobré a poslušné dieťa, vie vždy poslúchnuť svojho otca, Andreja Hlinku.
Ale po krásnych chvíľach Nitry prišlo znovu ťažké navštívenie. Zrada nás nezničila, útoky politických strán nás nerozhádzaly. Prišlo čosi, čo tu
bolo iba v malom merítku vtedy, keď roku 1919 v októbri bol Hlinka zavretý. Vtedy nám bol zastavený "Slovák". Naši agitátori a rečníci pozavieraní v Ilave, Terezine a kde inde. Teror úžasný po celom Slovensku.
A teraz to máme vo zväčšenom merítku. Náš denník "Slovák" bol nám v septembri 1933 zastavený na tri mesiace, to jest do Vianoc roku 1933. Ten istý osud zastihol i "Slovák-týždenníka. Ružomberský náš týždenník "Tatranský Slovák" bol podobne zastavený. Ostali sme akoby bez hlasu a bez pľúc. Nesmieme písať, ľud nemá čo čítať.
Okrem toho naši ľudia znovu začínajú naplňovať väznice. Proti sto a sto Slovákom sa vedie prísne vyšetrovanie pre ich účasť na Pribinových slávnostiach v Nitre.
Ale nás i toto všetko len otúži. Zlato sa v ohni čistí. Kto pretrpí oheň zkúšky, kto nepoklesne na mysli - ten pôjde ďalej s nami, za našim vodcom, Andrejom Hlinkom a dožije sa víťazstva.
Lebo víťazstvo pod neochvejným a nezraniteľným Andrejom Hlinkom iste príde. Jeho môže bolieť srdce, keď vidí, ako sa s nami, Slovákmi, nakladá. Ale z jeho očí nevideli ani maďarskí žandári slzu vypadnúť. Veď Maďari jeho vlastnú sestru pre slovenčinu odsúdili na tri roky do väzenia a veď medzi štrnástimi černovskými martýrmi ležali i mŕtvi dvaja jeho najbližší príbuzní. Hlinka vie, že ako sa dvere na žalároch zatvárajú, tak sa ony aj otvárajú a že trpieť za národ, donášať na jeho oltár obete - nikdy je nie zbytočné. I tá najmenšia obeť potisne našu slovenskú vec vopred a nič nezapadne do zapomenutia, nič sa bezvýsledne nerozplynie vo vzduchu. Dobrá siaťba donesie dobré ovocie, dobré semeno zaletí vždy do dobrej zeme. Z utrpenia mnohých ľudí píše sa história národa a rodí sa trvalá a svätá sloboda.
Andrej Hlinka prežil spolu s nami mnoho. Prežije aj dnešné trápne časy. A my veríme, že keď sa 27. septembra 1934 sídeme do Ružomberka, aby sme mu vzdali hold, budeme tam môcť povedať o Hlinkovi a o všetkých nás slová básnika Sama Chalúpku:
Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som! To jediná moje vina a okrem tej žiadna iná!
Z článku posl. dr. Karola Mederlyho "Obec a politika" vytreté boly viaceré vety:
Ak si sám nevieš pomôcť, ak ti svoj nepodá pomocnú ruku, cudzí ti nepomôže. Preto nech je našou národnou povinnosťou, naším kresťanským predsavzatím voliť vždy a všade, teda aj do obcí, len Slováka, katolíka, človeka svojho.
Svoj k svojmu, táto zásada sa má uplatňovat vždy a všade, hlavne v našich slovenských obciach. Tam, kde mali postavených na čele obcí ľudí svojich, nebojácnych, smelých, presvedčených Slovákov a katolíkov, --- nemohli zohnúť jednotnú
vôľu občanov.
a
ktorý súc štátnym zamestnancom, ťažko aj proti svojmu presvedčenia uplatňuje rozkazy shora a o týchto veru vieme, že sú nie diktované slovenským citom a záujmom slovenským.