Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1934.

III. volební období.

11. zasedání.

2757.

Interpelace:

I. posl. Štourače a soudr., min. vnitra o svévolném vypovězení a vystěhování Viléma Konečného a jeho rodiny z obce městysem Staňkov a obcí Staňkov Ves,

II. posl. Hlinku a druhov na ministerského předsedu vo veci prechmatov bratislavskej cenzúry,

III. posl. dra Holotu a druhov celej vláde vo veci nápravy velmi vážných protimaďarských výkyvov slavností poriadaných dňa 28. októbra t. r. v Šale n. V. za přítomnosti okresného náčelníka,

IV. posl. Seidla, Bendy, Dlouhého a soudr. min. vnitra ve věci revise systemisace služebních míst v kancelářských službách policejních úřadů a vyloučení mužstva stráže bezpečnosti ze služeb kancelářských.

2757/I.

Interpelace

poslance Štourače a soudruhů ministru vnitra

o svévolném vypovězení a vystěhováni Viléma Konečného a jeho rodiny z obce městysem Staňkov a obcí Staňkov Ves.

Do obce Staňkov čp. 67, okres Horšovský Týn u Plzně v Cechách, přistěhoval se Vilém Konečný, autolakýrník, vystehovaný z Německa, s manželkou a 3 dítkami 2-6 let starými. Byl zaměstnán v pivovaře fmy Trauttmamsdorf, kde utrpěl úraz při pádu s vozu. Po celou dobu pobytu v obci Staňkov, přes 2 roky, vedl bezúhonný život stejně Jako všichni příslušnici rodiny. Osobní průkazy (domovský list, vojenská knížka, legitimace nemocenské pojišťovny a j. ) měl v úplném pořádku. Na obecním úřadě městyse Staňkova byl řádně přihlášen.

Přesto byl dne 2. února 1934 vyhoštěn z obce a postrkem dopraven do domovské obce Dzbel,

okres Litovel na Moravě. Jeho svršky, nábytek a pod., byly mu z bytu op. 67 ve Staňkově (městys) vystěhovány a složeny v cizí obci Staňkov Ves (obec), okres Horšovský Týn, přímo na ulici před dům čp. 156; zde ležely tyto svršky složeny na hromadě po celých 9 měsíců bez ochrany, na pospas dešti, parnu, cizím lidem a pod. (Tyto svršky měly cenu 14. 867 Kč po 20% srážce na amortisaci. ) Po 9 měsících dopravila tyto svršky obec Staňkov Ves z nařízení okresního úřadu Horšovský Týn do obce Dzel, ovšem ve stavu úplně znehodnoceném a z části rozkradeném (i spisy a průkazy byly odcizeny), kam došly dne 27. dubna 1934. Nynější cena svršků je 50 Kč, takže škoda, odhadnutá obecním úřadem ve Dzbeli, činí 14. 797 Kč. Manželka s dětmi byly, 5 měsíců po Vilému Konečném, rovněž dopraveny do domovské obce Dzbel u Litovle na Moravě. Na to poslala obec Staňkov Ves domovské obci Dzbel účet za dopravu svršků s příslušenstvím v obnose přes 400 Kč. (Je to nehoráznost, neboť nechali dříve svršky zničiti, takže cena zbytků činila 50 Kč a za dopravu účtují 400 Kč).

Rodina Konečného je úplně ochuzena a existenčně zničena. Vilém Konečný je nemocen a také ostatní příslušníci rodiny jsou nyní pod ochranou domovské obce Dzbel. Tento jejich katastrofální stav zavinily obecní úřady městyse Staň-

kov a obce Staňkov Ves a nadřízený okresní úřad v Horšovském Týně.

Tážeme se pana ministra vnitra:

1. Ví pan ministr o vylíčeném protizákonném jednání zvláště starosty Jos. Helióna z městyse Staňkova, starosty z obce Staňkov Ves a okresního hejtmana v Horšovském Týně?

2. Je pan ministr ochoten dáti celou věc řádně vyšetřiti a vinníky pohnati k odpovědnosti?

3. Je pan ministr ochoten naříditi odškodnění poškozené a existenčně zničené rodiny Viléma Konečného t. č. v obci Dzbel, okres Litovel na Moravě?

V Praze dne 8. listopadu 1934.

Štourač,

Kopecký, Bílek, Krehan, Hodinová-Spurná, Tyll,

Procházka, Novotný, Babel, Krosnář, Valáškova,

Zápotocký, Russ, Hadek, Kubač, Török, Kliment,

Juran, J. Svoboda, Hrubý, Čižinská, Dvořák.

2757/II.

Interpelácia

poslanca Andreja Hlinku a druhov ministerskému predsedovi

vo veci prechmatov bratislavskej cenzúry.

Prechmaty bratislavskej cenzúry sa v poslednom čas natoľko množia, že nútení sme touto cestou obrátiť sa na Vás a žiadať Vás o nápravu. Časopis Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, denník »Slovák« bol za posledné 4 mesiace konfiškovaný vyše 25 razy. Je krikľavé, že vo väčšine prípadov pre zákonom iste nie zabránenú kritiku strán socialistických, najmä sociálnej demokracie. Cenzurovanie protisocialistických článkov deje sa od vtedy, od kedy je ministrom spravodlivosti pán dr. Ivan Dérer, príslušník sociálnej demokracie. Iste nepreháňame, keď tvrdíme, že pod režimom pána ministra dra Ivana Dérera cenzúrna moc na Slovensku vyárendovala sa v prospech sociálnej demokracie a proti ľudovému autonomistickému hnutiu. Keďže sme si vedomí, že svojim bojom o uplatnenie autonómie Slovenska nepracujeme proti štátu, ba naopak za jeho posilnenie, lebo vedie nás snaha: spokojné národy v silnej Československej republike, musíme vidieť v činnosti bratislavskej cenzúry len - - zneužívanie zákonov v záujme jedného politického smeru.

Prednášame sťažnosť Vám, ako predsedovi vlády a dovoľujeme si Vám na podloženie našich tvrdení predložiť niekoľko dokladov.

V 236. čísle »Slováka« zo dňa 18. októbra 1934 zhabaný bol článok: »Zo zákulisia nitrianskeho soc. dem. sjazdu, v ktorom je reč o interných bojoch sociálne-demokratickej strany.

V 180. čísle »Slováka« zo dňa 11. augusta 1934 v článku Hitlerova amnestia a naši humanistickí socialisti« skonfiškovaná bola táto kritika socialistických strán: »Totiž za vlády našich socialistov, za vlády, v ktorej ministrom spravodlivosti je sociálny demokrat, ešte nikdy nebol vydaný taký zákon o amnestií, ktorý by sa čo len zďaleka mohol vyrovnať spomínanému zákonu nemilosrdného, krutého a tvrdého diktátora Hitlera! K tomu nezabúdať, že kým u nás za 10 rokov vydajú jeden uzučký zákon o amnestií, zatiaľ v nenávidených diktatúrach dávajú amnestie skoro každý druhý rok.

Ak ten Hitler a tí ostatní jemu podobní diktátori sú skutočne takí nemilosrdní a krvaví, ako to opisujú naši socialisti - v čom im koniec-koncov v mnohom dávanie za pravdu - čo máme povedať o našich pánoch socialistoch? Veď sú o mnoho nemilosrdnejší, tvrdší a diktátorskejší, ako sám Hitler, ku ktorému sa svojimi humanistickými amnestiami ani prirovnať nemôžu.

Veru tak, páni socialisti! Z Hitlera kvapká hrôza, krv a Boh vie čo ešte, ale z vás všetko kvapká v miere ešte väčšej!

V 212. čísle »Slováka« zo dňa 19. septembra 1934 je reč o nariadení ministerstva železníc, aby českí zamestnanci neboli prekladaní zo Slovenska do historických zemí jelikož na Slovensku nemáme spolehlivých lidí« (citát!) a o prijímaní ašpirantov do Železničných služieb. V článku tomto zhabané boly nasledovné riadky: majú na to právo naši ľudia, aby si nárokovali miesta pri železniciach, čiže aspoň kúsok slovenského chleba vo svojej rodnej zemi. Ale či im toto právo prizná i súdruh Bechyně, pred ktorým Slováci platia za ľudí nespoľahlivých?

Tak, hľa, sme ďaleko zašli v šestnástom roku republiky! A my sa potom ešte divíme, že sa naša vyštudovaná mládež poneviera bez práce. Ani azda sama nevie, že je už vopred, ako nespoľahlivá, odsúdená na zahynutie. «

V 168. čísle »Slováka« zo dňa 26. júla 1934 zhabala cenzúra odpoveď na článok »Robotnických novín«, ktoré sa nešetrným spôsobom zmienily o zavraždení kancelára dra DoIlfussa. V článku bola reč len o socialistoch a cenzor ho z väčšej čiastky zhabal.

Myslíme, pán ministerský predseda, že nemusíme citovať ďalšie články na dokázanie tvrdenia, že bratislavská cenzúra neriadi sa pri konfiškácií »Slováka« predpismi zákonov a že každú mienku a kritiku o sociálnej demokracii znemožňuje.

Avšak bratislavská cenzúra vyznamenáva sa aj po inej stránke. V poslednom čase systematicky konfiškuje i len narážky na autonomistické hnutie slovenské. V zhabaných článkoch v posledných štyroch mesiacoch nebolo dovolené v »Slováku« vytlačiť ani slová: nech žije autonómia Slovenska a tým menej mohly uzrieť svetla dôvody, či už rečníkov na shromaždeniach, alebo

pisateľov článkov, pre autonómiu Slovenska. Každý národný slovenský pohyb poníma bratislavská cenzúra ako čin protištátny a potom dochádza k takej nemožnej praxi, aká tu v poslednom čase zavládla.

V 234. čísle »Slováka« zo dňa 16. októbra 1934 v článku Andreja Hlinku:. Októbrové nálady a myšlienky« zkonfiškovala cenzúra list jedného českého človeka, adresovaného Hlinkoví, v ktorom sú aj tieto riadky: »Sledujem dobre Vaše ťažkosti ba priekoria, ktoré sa Vám od určitých českých kruhov dejú. Ale prosím Vás, aby Ste mali trpezlivosť a uvedomte si, že je to nie česká myšlienka, ktorá ich k takému počínaniu núti, ale sú to lúky všesvetovej židovskej organizácie. Prosím Vás, vytrvajte na svojej dráhe a Vaše víťazstvo bude celé. «

Cenzúra nedovoľuje »Slováku« žiadnu kritiku politických úradov i keď je táto objektívna.

Cenzúra konfiškuje články, ktoré už predtým boly uverejnené v iných časopisoch (čís. 166 zo dňa 26. júla 1934).

Cenzúra konfiškuje veci, ktoré absolútne nemajú nič do činenia s protizákonnosťou a sú dokonca odsúdeným nemorálnych zjavov vo verejnom živote. Tak na pr. v článku: »Pred voľbami v Kežmarku« zo dňa 7. októbra 1934 skonfiškovaná bola veta »a tam, kde nieto Boha, niet ani pravdy, tam sú len uholné, odvodové, pražcové a Boh vie ešte aké aféry. «

V 169. čísle »Slováka«, zo dňa 29. júla 1934 v článku »Chystame sa na septembrové oslavy Andreja Hlinku zhabané bo1y nasledovné state:

»Sídle sa (totižto v Ružomberku) celá slovanská rodina, stojaca na podklade spravodlivosti a na podklade hesla rovný s rovným, slobodný so slobodným a každý osve - v svojom dome pánom! - »70. ročný Andrej Hlinka, ktorý sa v auguste roku 1933 v Nitre pred celým slovanským svetom ukázal tak veľkým a tak dôstojným, musí vidieť, že nadšenie jeho národa za jeho program a idey je nie slamenným plameňom, ale ohňom sŕdc, ktorý už nikdy nevyhasne. « Atď.

V 238. čísle »Slováka« zo dňa 20. októbra 1934 v referáte o udalostiach po Marseilli zhabaní boly nasledovné riadky,, týkajúce sa vyšetrovania smrtí emigranta Števa Duiča: »Neskoršie dezertoval a žil v cudzine, väčšinou v Čechách. Jeho meno sa vynorilo aj v známej hirtenbergskej afére dodávok zbraní do Maďarska. V poslednom čase žil Duič nepozorovaný už dva roky v Karlových Varoch. Teraz jeho samovražda uvádza sa do súvislosti s marseillským atentátom a Duič sa považuje za jedného osnovateľa atentátu a dirigenta jeho prevedenia. «

Aby sme úplne charakterizovali bezhlavosť našej cenzúry citujeme ešte zhabanú čiastku článku »Uznanie 30. októbra de facto*, ktorý článok vyšiel dňa 30. októbra 1934 na úvodnom mieste »Slováka«: »Tak ako veľký Perikles - píše sa tu - i my musíme si želať k našej slobode i smelosť, neohrozenosť a nebojácnosť. Bez smelostí sloboda sa vždy zmení v otroctvo najprv ducha

a potom i tela. A toto my, slovenskí autonomisti, pripustiť nesmieme. Náš autonomismus je hybnou silou nášho národného organizmu, je horúcou krvou vo všetkých údoch národného tela - my máme ísť vpred za cieľom národným smelo a neohrožené.

Len tak sa dožijeme splnenia našich národných túžob, keď si ich uznanie vynútime svojou smelosťou a stálosťou, ako sme si smelosťou a stálosťou vynútili úplný rešpekt a uznanie pre náš národný sviatok, pre historický 30. október.

Za uznanie národných práv sa bojuje. Z ľútosti, uznanlivosti a lásky dáva sa iba žobrákom almužna. Nikdy nie právo na rovnocennosť, spolusuverénnosť a spolurozhodovanie.

Bili sme sa za toto právo a budeme sa biť ďalej za ďalšie dôležitejšie práva. Tak sa zdá, že strašná zima, ktorá ešte len pred rokom lomcovala našim telom, už prestáva. Najchladnejšie je totiž pred východom slnka.

Uznanie nášho národného sviatku možno pokladať za predzvesť toho, že vychodí už slnko autonómie Slovenska. Treba nám teda vytrvať a v pamätný deň 30. októbra nabrať ďalšie sily do (boja za naše národné idey. Lebo, ako to hovorieval Štúr «nazpäť cesta nemožná, napred sa ísť musí. «

Slovutný pán ministerský predseda!

Mohli by sme v citátoch pokračovať, mohli by sme uviesť zhabaný citát z úvodníka Andreja Hlinku: »Naše stanovisko«, ktorý vyšiel dňa 4. novembra 1934 v »Slováku« a bol z veľkej čiastky skonfiškovaný. Tak iste aj článok »Nad hrobom našich martýrov« dňa 1. novembra 1934 bol skonfiškovaný preto, lebo spomenul, že boj za autonómiu na Slovensku má už aj svojich martýrov. Ale načo pokračovať? Ráčte si dať, pán ministerský predseda, predložiť cenzurovaná čísla »Slováka« za posledné mesiace a uvidíte, ako bezohľadne sa proti nám, slovenským autonomistom so strany štátneho zastupitelstva pokračuje. Po väčšine sú tu skonfiškované štátnym zastupiteľstvom články, ktoré nevyčerpávajú skutkovú podstatu trestných činov a menovite nie trestných činov podľa zákona na ochranu republiky. Sme toho názoru, že týmto pokračovaním poškodzuje štátne zastupiteľstvo záujmy štátu, lebo dáva zbraň do rúk nepriateľov tohoto štátu, ktorí sa právom môžu odvolávať, že v Československej republike niet žiadnej tlačovej slobody.

Prosíme Vás, pán ministerský predseda, ráčte si našej interpelácie povšimnúť a zariadiť potrebné kroky, aby sa prechmaty bratislavskej cenzúry voči nám neopakovaly.

Praha, dňa 6. novembra 1934.

Hlinka,

Danihel, dr. Fritz, dr. Gažík, dr. Labaj, Galovič, Mojto, Onderčo, dr. Polyák, dr. Pružinský, dr. Ravasz, Slušný, Suroviak, Sivák, dr. Mederlý, dr. Petersilka, Fritscher, Zajíče, Grebáč-Orlov, Šalát, dr. Tiso, Rázus.

2757/III (překlad).

Interpelácia

poslanca dra Holotu a druhov cele) vláde

vo veci nápravy veľmi vážnych protimaďarských výkyvov slávností poriadaných dňa 28. októbra t. r. v Šale n. /V. za prítomnosti okresného náčelníka.

Republika Československá oslavovala tohoto roku 16. výročie svojho trvania. Úradné oslavy poriadané v Šale n. /V. končily takým trapným incidentom, urážajúcim hlboko city Maďarov, že táto urážka musí byť nezbytne napravená. O týchto udalostiach podáva podrobnú zprávu týdenník »Érsekujvár és Vidéke« z 4. novembra vo svojej prílohe »Sellye és Vidéke« a na základe tejto zprávy uvádzanie i my predohru toho, i to, čo sa teraz stalo.

V prvých rokoch republiky bol okresným náčelníkom v Šale n. V. Bela Beňus a za jeho doby sa národnostná otázka veľmi vyostrila. Poneváč Beňus neučinil nič, aby sa pomery upravily, preto Maďatstvo neúčastnilo sa štátnych osláv dňa 28. októbra.

Nástupcom Beňusa stal sa okresný náčelník Michal Lukachyč. Keď sa ujal svojho úradu, učinili mu čestnú návštevu zástupcovia maďarskej strany a žiadali ho, aby sa venoval Štúdiu psyche Maďarstva v okrese, a potom pozná, že Maďar rešpektuje zákony a úrady, nežiada pôdu ani odpustenie daní ani inej hmotnej výhody, žiada len Spravodlivé zachádzanie a pokoj. Lukachyč prejavil pochopenie s maďarskou väčšinou v tomto Okrese, sjednal mier národností a Maďarstvo potom v impozantnom počte zúčastňovalo sa národných sviatkov.

Šala n. V., konsolidovaná pod účinkami pokoja, pred niekoľko rokmi spontánnym prejavom plnej praporovej ozdoby privítala prezidenta republiky Masaryka, ktorý pri príležitosti veľkých Vojenských manévrov prejel obcou. Za toto privítanie poďakoval sa prezident republiky zvláštnym dopisom.

Potom bol menovaný okresným náčelníkom dr. Imrich Csenryanszky, ktorí sa ukázal byť tiež mužom pochopenia a niekoľkokrát podal dôkaz svojho taktu v otázkach národnostných. Za jeho úradovania teraz po tretie bol oslavovaný deň 28. októbra. Tohoročné oslavy záhami okresný náčelník v jazyku slovenskom a maďarskom. Vyslovil svoju radosť, že obecenstvo dostavilo sa v tak

krásnom počte bez rozdielu národnosti, náboženstva a spoločenského postavenia. Vyzdvihnul, že natpriek ťažkým zahranično-politickým pomerom je situácia republiky pevná. Obecenstvo oduševnelým potleskom kvitovalo reč okresného náčelníka. Potom nasledovala slávnostná reč slovenská, na to Alois Kovács riadiaci učiteľ v Nedede predniesol svoj slávnostný proslov v reči maďarskej. Mária Mesztihová deklamovala potom príležitostnú slávnostnú báseň. Ako posledný bod programu slávnosti vystúpil mladý. študentík Michal Hornyak a k hlbokému pohoršeniu velikého počtu maďarského obecenstva predniesol báseň pre Maďarov tak pohanlivú, že len ukáznenosti prítomného Maďarstva možno ďakovať, že Škandál nevypukol verejne, avšak každý Maďar vo svojej duši hlboko urazený a so zahanbujúcimi pocitom zneuctenia opúšťal javište. Jednoduchý volný preklad tohoto »básnického diela« znie takto:

». Vyhnali mňa z príbytku, bola zima, vzali mi šaty, bol som smädný, nedali mi vody, bol som hladný, kŕmili mňa kameňmi. Moje meno neuctive zmenili. Bol sám sluhom, kdeže sluhom, veď ma zapriahli do jarma a honili mňa po svojej vlastnej pôde, ako vola. Nechali mňa pracovať v daždi, horkú. Pozdvihol toych ruku, ona de vSak v reťazoch, išiel bych, ale nohy mám sviazané. Hovoril bych, ale urezali by mi jazyk, rád bych prosil, iaii, jaj, avšak korbáčom mi odpovedajú. Oplakávam svoj osud, a moje slizy utierajú mi päsťou. Som smutný, smutný Je môj osud, lebo jarmo zarezáva sa mi do mäsa, jarmo mi ureže hlavu a zahyniem na svojej vlastnej pôde. Nikto mňa neumyje, ani rubáša mi nedá, nikto nevyroní slzy po mne, ani ma nepochovajú, ani mi neodzvonia. Dolu chlapci. dolu s dereša! Nech má každý úder bičom, sloboda sa krstí krvou. Vytrhneme im korbáč z ruky a dľa ľúbosti bijme do nich, nech to bolí toho, kto nás dosial bil. Nech svišti korbáč a nech ich udiera, nech to bolí toho, kto nás dosial bil. Nech svišti korbáč a nech uhodí do tvári tej čiernej hordy zbojníckej, aby toľko rán vyvstalo na ich tele, koľko rán je na našom tele, a nech E nich strieka toľko krvi. koľko slzí a potu sme ronili my, a nech stonajú toľko rokov, koľko rokov nás trýznili. «

Snáď nemusíme zvlášte dovodzovať, na koho boly tieto »básnické« výlevy namierené. Tiež okresný náčelník, ktorý bol slávnosti prítomný. cítil, že sa stalo niečo nemiestneho, lebo bez obvyklého zakončenia slávnosti rýchle odišiel.

(Namane sa otázka, či je v prospech zveľaďovania spolupráce národov prednášať takú báseň na verejnej národnej slávnosti, ktorá do krve uráža Maďarstvo republiky hromadením nepravdivých pomlúv? Či bolo na mieste, že dradníci okresného úradu a četníci, dostaviviši sa v úradnom steinokmji k slávnosti, jakožto strážcovii zákona, poriadku a mieru, bezo slova, ba ešte súhlasne dovolili deklamáciu básne ktorou sa uráža a zneuctieva národnosť? Je isté že slávnosti prítomní šovinisti s radosťou počúvali túto báseň, a však v tomto prípade nesmie byť demokracia ako vedúca idea spomínaná, lebo s demokraciou

nemožno srovnař, aby v okrese s maďarskou väčšinou bola maďarská národnosť za prítomnosti úradných osôb u príležitosti štátnych osláv verejne zneuctená. Naskytá sa otázka, kto nesie odpovednosť za poriadanie slávnosti, ktorá konala škandálom. Možná, že odpovedná osoba bude sa obhajovať tým, že zabudla na cenzúru. To však nemôže byť omluvou, lebo i v tomto prípade bolo možno deklamáciu prerušiť a bolo treba prerušiť, lebo už po prvých statiach videl každý, že báseň nehodí sa v rámec osláv 28. októbra.

Maďar sa nikdy nikomu nevnucoval a nevtieral. A veru zúčastnili sa Maďar takej oslavy, kde ho verejne urážajú a dávajú mu na vedomie, že je členom len trpenej a nie hodnotenej národnosti, tu Maďar miesta nemá. Po takýchto udalostiach nikto nemôže nám mat za zlé, a síce nielen Maďarom v Šale n. V., ale i vôbec Maďarstvu na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, jestliže nabudúce budeme brat účast na štátnych oslavách len vtedy, ak odpovedné poriadateľstvo podrobným a predbežným oznámením programových bodov slávností alebo prednášky zabezpečí členom maďarskej menšiny, že sa tam nebudú odohrávať udalosti, ako o tohoročnom štátnom sviatku v Šale n. V.

Tážeme sa vlády:

Či vie o tom, že v rámci štátnych osláv dňa 28. októbra v Šale n. V. za prítomnosti okresného náčelníka a veta iných úradných osôb, ako aj veľkého počtu oslavujúceho obecenstva maďarskej národnosti bola deklamovaná báseň, ktorou sa Maďarstvo neohrabane zneuctieva?

Či je ochotná vyšetriť a presne zistiť, na koho spadá odpovednosť za toto vážne porušovanie mieru medzi národnostnú republiky?

Či je vláda ochotná vhodnými preventívnym opatreniami zabrániť podobným prípadom, aby sa nemohly opakovať incidenty podobné prípadu v Šale n. V., ktoré žiadnym spôsobom neposlúžia konsolidácii republiky?

V Prahe, dňa 8. novembra 1934.

Dr. Holota,

Nitsch, Dobránsky, dr. Jabloniczky, Eckert, Prause, Oehlinger, Hokky, Greif, dr. Törköly, Fedor, Szentiványi, dr. Szüllö, Krumpe, Stenzl, Zajíček, dr. Petersilka, Kunz, Fritscher, Scbarnagl, Bobek.

2757/IV.

Interpelace

poslanců Frant. Seidla, Ferd. Bendy, Frant. Dlouhého a soudruhů

ministru vnitra

ve věci revise systemisace služebních míst v kancelářských službách policejních úřadů a vyloučení mužstva stráže bezpečnosti ze služeb kancelářských.

U policejního úřadu byl systemisován naprostý nedostatek kancelářských sil a kancelářská agenda je svěřována uniformovaným i civilním strážníkům, na úkor vnější služby bezpečnostní.

Policejní mužstvo obou sborů je celodenně zaměstnáno ve spisovnách, podatelnách i výpravnách, v přihlašovacích odděleních, v pasových referátech, v odděleních spolkových, daktyloskopických, fotografických, u protokolů, indexů a jiných čistě kancelářských službách, ke kterým není třeba školeného mužstva od vnější výkonně služby bezpečnostní a stačí plně levnější síly civilní s kancelářskou službou obeznámené. Tento stav trvá od vyhlášení platového zákona a spíše se ještě zhoršuje, t. j. počet sil od obou sborů stráže se v kancelářské službě rozmnožuje a jsou i ojedinělé případy, že i místa systemisovaná pro zaměstnance kancelářské jsou po více roků obsazena uniformovanými nebo civilními strážníky.

Bylo zjištěno, že u policejního komisařství v Chustu je pouze 1 civilní kancelářská sila, ale kancelářskou agendu obstarává 8 strážníků, v Berehově 4 civ. kancel. síly a 8 strážníků, v Mukačevě (8 kancel. sil) 6 strážníků, v Užhorodě

(17) 16 strážníků, v Rožnavě (3) 7 strážníků, v Parkáni (2) 5 strážníků, v Komárně (3) 7 strážníků, v Lučenci (4) 8 strážníků, v Prešově (5) 10 strážníků, v Rimavské Sobotě (2) 8 strážníků, v Košicích (39) 17 strážníků, v Bratislavě (12) 18 strážníků, v Krnově (2) 12 strážníků, v Šumperku (3) 10 strážníků, v Novém Jičíně (5) 8 strážníků, ve Znojmě (3) 8 strážníků, v Jihlavě (6) 8 strážníků, v Opavě (7) 13 strážníků, v Moravské Ostravě 12 strážníků, v Brně 16 stráž., v Jablonci n. /N. (6) 12 strážníků, v Ústí n. /L. (3) 8 strážníků, v Mar. Lázních (1) 11 strážníků, v Karlových Varech (9) 7 strážníků, v Chebu (6) 10 strážníků, v Kladně 15 strážníků, v Plzni

(18) 18 strážníků, v Liberci (13) 19 strážníků atd. Je tedy jen v místech uvedených zaměstnáno v kancelářské službě po 7-8 roků celkem 306 strážníků uniformovaných a civilních, tedy počet mnohem vyšší než civilních kancelářských zaměstnanců. Tato praxe je nadále neudržitelná, poněvadž zkracuje civilní kancelářské zaměstnance, resp. nové uchazeče o více než 300 služebních míst, ale je také výkonná vnější služba bezpečnostní zkrá-