V souvislosti s projednáváním těchto neobyčejně důležitých otázek naznačil pan ministr financí ještě také řadu ožehavých otázek, které se týkají nejen veřejného, nýbrž i soukromého hospodářství všeobecně a zvláště se řeší myšlenka, jak by bylo lze trvale pomoci oběma druhům hospodářství.

Významné jest, že pan ministr financí ke konci svých vývodů zve ony vrstvy, které se chtějí zúčastniti odpovědné spolupráce o budování státu. Tu bych upozornil, že my pracujeme již mnoho let bezvadně na osudech státu, že jsme již řadu let vždy nabízeli svou spolupráci. Jest jen nutno, aby se konečně také jednou k této nabídce řádně přihlíželo. Ohledy jsou nutné nejen od nás, nýbrž i s druhé strany. Také rozhodující vrstvy ve státě musí se jednou samy k tomu vzchopiti. Kdyby tomu tak bylo, musilo by se především i v parlamentě samém mnohé změniti, také zde musila by naše spolupráce býti hodnocena docela jinak než dosud. Naše spolupráce nemůže přece konec konců záležeti jen v tom, abychom při hlasování o návrzích zákonů vyjadřovali svůj souhlas zdvíháním rukou, nýbrž musíme také míti příležitost, abychom podáváním zpráv měli spolurozhodující vliv na utváření návrhů zákonů. (Předsednictví převzal místopředseda Roudnický.) Ovšem, po této stránce platí úzkoprsá jazyková ustanovení, která by však mohla býti na konec beze všeho odstraněna uznáním těch, kteří by nám chtěli vyjíti vstříc. Zde připomněl bych jen jednu věc: Jde-li o uhašení ohně jak na venkově, tak také ve městě, jistě nikdo neodmítne pomoci. Při tom se především bude hleděti na dobrou vůli. Tuto dobrou vůli projevovali jsme již po léta, to měli by míti na mysli také páni s české strany. Skutečná spolupráce předpokládá odvrat od vnějších věcí, zvláště také od mínění, že stát jest jedinou záležitostí tak zvaného státního národa. I my, Němci, a zvláště němečtí zemědělci máme zájem na státu a jeho hospodářství, poněvadž všechny chyby, které se spáchají, pocítí především zemědělství. Chceme, aby stát byl řízen dobře a proto žádáme pro sebe právo na skutečnou spolupráci. (Potlesk.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Uděluji slovo dalšímu přihlášenému řečníku, jímž je p. posl. Rázus. Prosím, aby se ujal slova.

Posl. Rázus: Vážený snem! Ministerské prejavy veštia vážnosť tejto doby. Nesú sa hlavne trojím smerom: národohospodárskym, tedy finančným, vnútornopolitickým a zahranične-politickým. Čo vyznieva z tých prejavov a čo nám bije najmä v sluch, je rozumné úsporné hospodárstvo, regulovanie práce a odbytu, boj proti nezamestnanosti, možnosť regionalizmu, štátna a národná jednota. No a najmä v čom vyznel prejav tak pána min. predsedu, ako aj pána ministra zahraničia, že čsl. politika hľadá mier, ale občanstvo a štát bude sa hľadeť vynasnažiť najsť všetky prostriedky na obranu integrity tohto nášho štátu. Sú to slová, s ktorými každý roduverný Slovák i Čech súhlasí. Čo má človek na enunciácie povedať? Najviac osvietiť a doplniť. Doplniť v tom, čo je najpotrebnejšie. Zahraničná situácia naša sa priostruje. Pán min. Beneš poznamenal, že nemôže všetko vypovedeť v tomto parlamente práve pre záujem štátu. V Europe a na celom svete je stav nedobrý. Dohody sa tvoria. Musíme priznať, náš pán minister zahraničia má v nich obrovskú účasť. To je tak! Zástoj za tak malý štát, ako je Československá republika na mezinárodnom fóre, je ozaj skvelý. Otázka je len to, či sa v Europe a vo svete mier dohodami dá bezpečne udržať. To som pripomenul pri predešlom jeho exposé, že je ťažko veriť v to, že by dohody keď prijde na praktické upotrebenie, sa aj osvedčily.

My si vážime dohody s Franciou. Vieme, aká je to opora pre nás. Vieme, čo znamená pakt Malej dohody. Čo znamená balkánsky a prípadný východný pakt. Ale ako sa utvára konštelácia národov, bojujúcich už dnes skryte, keď začne boj zjavný, na to ťažko je byť človeku prorokom! Preto nezbýva mi nič iného než prízvukovať, k čomu som vydal už raz svedectvo na tomto mieste, že od počiatku i pri všetkej práci a úsilovnosti vytvárať dohodami vhodnú konšteláciu pre našu zahraničnú politiku, pre našu Československú republiku, základom našeho jestvovania je vnútorná situácia tu u nás doma.

A tu sa vraciam k prejavu pána ministra zahraničia dr Beneša, ktorý svojho času veľmi určite povedal, že zahraničnú politiku treba podložiť zdravou, konsolidovanou a sanovanou vnútornou politikou. A to je to, o čo my Slováci od prvopočiatku bojujeme v tomto parlamente. Keď by sa nás niekto pýtal, čo chceme, odpovieme toto: Podložte zdravou konsolidovanou politikou vnútornou zahraničnú politiku! To bude iste stáť viac než nie jeden ten pakt. Od kedy pán minister Beneš prešiel Slovenskom, kde bol vďačne prijatý, od kedy vypovedal túto správnu zásadu, uplynulo niekoľko mesiacov. Sám som bol zvedavý, ako sa pričiní vláda, aby v tejto zásade pokračovala, menovite v konsolidovaní našich vnútorných pomerov. To konsolidovanie má byť hospodárske, politické, kultúrne. To konsolidovanie predpokladá veľký, dobre rozmyšlený plán. Podľa tohto plánu očakávali sme, že vláda nastúpi tú prácu, ktorá konsoliduje naše československé pomery, naše specielne slovenské pomery, vyrieši slovenský problém a potom pristúpi k vyriešeniu ostatných problémov, nakoľko sú nevyriešené t. zv. národné alebo národnostné problémy.

Žial Bohu, musím vypovedať svedoctvo pravde. Na Slovensku tá konsolidácia sa absolutne neprejavila, lebo od toho času, čo som počul pekné slová v tomto parlamente o potrebe konsolidácie vnútornej, boly zastavené "Národnie noviny". "Národnie noviny" sú prvým časopisom slovenským, ktorý vychádzal 65 rokov bez zastavenia. Osvedčujem sa tu pred tvárou tohto parlamentu, podľa mojej mienky "Národnie noviny" neprestúpily tlačový zákon, jeho štát a demokraticky poriadok hájuce paragrafy. Ja sa dobre pamätám, ako sme ho usniesli, "Národnie noviny" nemohly sa nikdy postaviť proti tomuto štátu, za ktorý vyšla v nich Martinská deklarácia. Tu po podpisoch deklarácie bola tam uverejnená naša slávna hymna: "Hej Slováci, ešte naša slovenská reč žije", ktorej storočie vznik práve svätíme. (Výkřiky posl. dr Štefánka.) Môžu byť redaktori, ktorí prestrelia, ale zásadne, že by jeden časopis stal sa neverný svojej veľkej tradícii, to odpusťte, pánovia, nie je pravda (obrácen k posl. dr Štefánkovi), pán kolega. Ináč, prosím, ja som doniesol "Národnie noviny" sem do tohoto parlamentu, i tie cenzúrované, i tie necenzúrované články. Ja ich veľmi vďačne dám predsedníctvu snemovne k dispozícii. (Posl. dr Štefánek: Bazovský!) S Bazovského článkom nemal som ničoho. (Hluk.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Rázus (pokračuje): Ani som o ňom nepísal. Čo Bazovský písal o dakomsi ohrožení revíznom, musím povedať, asi toho druhu články ozvaly sa v "Prítomnosti", ozvaly sa na stľpcoch aj iných novín, z obavy pred revíziou a nie za revíziu! (Posl. dr Markovič: V druhých novinách z obavy!) Vážení pánovia, v "Národných novinách" práve za revíziu? Odpusťte, to už tým "Národným novinám" krivdíte! (Výkřiky.) "Národnie noviny" slúžia tomuto štátu tak verne, ako ktorýkoľvek vládny časopis. (Posl. dr Štefánek: A boly konfiškované!) Áno, boly konfiškované. Máloráz boly konfiškované. Boly konfiškované aj "Národní listy", ktorých si bol kedysi redaktorom a ktoré ťa živily. A konfiškovaný bol i ten najlepší časopis! Konfiškovaný bol "Slovák". A keď ten "Slovák" bol žalovaný pre niektoré články, súd ho oslobodil. Taká je konfiškačná prax. (Posl. dr Štefánek: Konfiškovaný je každý časopis, ktorý takýmto spôsobom podkopáva štát!) My štát nepodkopávame! Tento štát podkopáva ten, kto ho okráda a kto schvaľuje neporiadok. My tento štát nepodkopávame, lebo je tento štát náš. (Výkřiky posl. dr Štefánka.) Dosť na tom, ešte išlo sa ďalej. "Národnie noviny" vychádzaly triráz do týždňa, nie sú týždeníkom. Jednako potiahli na "Národnie noviny" 6 mesiacov ako na týždeník. A prax je taká, keď ide o alternatívu pri odsúdení voľakoho, vyberú mu tú ľahšiu stránku k dobru. Tedy keď už chcely zastaviť "Národnie noviny", mohly ich zastaviť na 3 mesiace, ale nie na 6 mesiacov. (Výkřiky posl. dr Štefánka.) Myslím si, pánovia, tie "Národnie noviny" sa neprehrešily! "Národnie noviny" chýbaly dne 28. októbra v našej verejnosti. Chýbaly 30. októbra v našej verejnosti! "Národnie noviny" keby aj maly niektorý článok chybný, za to vždy to vynahradily. Línia "Národných novín" bola vlastenecká, národná a štátotvorná. (Posl. dr Štefánek: Ale daj pokoj!) To je jednoducho cynizmus! (Posl. dr Štefánek: Musíš byť kritickejší!) Ty, hádam, "Národnie noviny" nečítaš. (Posl. dr Štefánek: Čítam!) Máš mnoho na svedomí? Prečo zastavili "Národnie noviny"? Zastavili ich preto, že napadaly netaktne socialistov, agrárnikov, socialistických a agrárnych exponentov. Ja nehovorím, že je to správne. Ja som to nerobil nikdy, ale videl som jednako, že toto bol kameň úrazu. "Národnie noviny" prekážaly komusi a preto musely byť zastavené. Pánovia, ja nežalujem. Nežiadam vládu, aby "Národným novinám" dovolila vychádzať. Je to päsťou do naší slovenskej tváre. To je pravda, ale ja neprosím! Keď 6 mesiacov, tak 6 mesiacov! Som presvedčený, že vy ducha "Národných novín" budete ešte až veľmi potrebovať. Budete ho potrebovať vtedy, keď bude treba nie republiku stranícky děliť, rozdávať, ale keď bude treba Československú republiku brániť, vtedy ich povolíte. (Posl. dr Štefánek: Keď budú dobre písať!) "Národnie noviny" písaly dobre a budú dobre písať, keď budú vychádzať.

Ale poďme ďalej. Konsolidovanie na Slovensku? Politické pravoty! Politické pravoty za Maďarska boly najväčšou provokáciou na Slovákoch. Bývalý pán minister dr Štefánek to veľmi dobre vie. Tá provokácia viedla nás ku Scotu Viatorovi, k Tolstému, k Björnsonovi. Nikdy nebolo toľko politických pravôt na Slovensku ako teraz. Keď konsolidovať, tedy nerobiť politické pravoty! Abysom poukázal na to, že nedemagogizujeme, spomeniem: vyptával som sa obžalovaného v t. zv. Bazovskom procese, istého Dvorského: Povedzte, čo ste robili v Banskej Bystrici, keď ste žiadali Národnú radu slovenskú? Vy sa pamätáte, vážený snem, o národnej rade sme začali hovoriť tu, keď s exposé pána ministra Beneša neboli sme uspokojení v otázke revízie. Chceli sme určitú odpoveď, takú odpoveď, akú dal pán minister Beneš po Titulescovom osvedčení v Košiciach. Vypovedali sme vtedy: musíme mať veľkú korporáciu, čo by bránila Slovensko oproti Jehlicskovi, ktorá by ho bránila v Europe a pred celým svetom štátotvorne. Tí ľudia, povedal mi dotázaný, sišli sa v Banskej Bystrici za bieleho dňa. Šli na schôdzku zrovna manifestačne. Poradili sa o tom, že potrebujeme my Slováci národnú radu, ale jej utvorenie robili odvislé, ako som informovaný, od toho, ako rozhodne nielen Hlinka a Rázus, nielen oposičníci, ale i dr Ivan Dérer a dr Milan Hodža. V tom nevidím, vážený snem, žiadnu vlastizradu. I keby to bol pomýlený čin, vidím v tom naivnosť, konanú bona fide. Keď chce niekto vlasť zradiť, nejde k aktívnemu ministrovi žiadať ho o mienku.

Tie politické pravoty nám zle robia i v zahraničí. Čím skôr ich zlikvidujeme, tým istejšie prijdeme k t. zv. vnútornej konsolidácii. A keď vieme, vážený snem, ako pánu ministrovi Benešovi a dúfam, celej vláde je záujmom, abysme mali dobrú dohodu v zahraničí, aby bol pevný náš sväz s Franciou a Malou dohodou, aby bol pevný sväz napravo i naľavo, je naším záujmom, abysme mali konsolidované pomery doma. A keď odstraníme tieto boľavé zuby, budeme na pol cestě konsolidovať naše vnútorné pomery.

Prichádzam k t. zv. generačnému problému, ktorý, ako viete, zdvihá silne hlavu i v historických krajinách a zdvihá silne hlavu i u nás na Slovensku. Pán min. predseda spomínal aspirantského zákona, ktorý má predísť veľkému prílivu, veľkej fin. zaťaženosti pri štátnych úradoch. Odkazoval na to, že pred prevratom za Rakúska-Uhorska vlastne tento aspirantský zákon bol tiež. Dovolím, je tomu tak! Ale vtedy boly iné pomery. Som presvedčený, že z nás tu ani jediný by sa nerád podroboval tomu nádejnému aspiranstskému zákonu! My sme zaopatrení a keď prijde rad na mladú generáciu, hľadáme dôvod, aby sme jej tú trpkú pilulku osladili. Naopak. Ja s tohoto miesta žiadam, aby sme hľadali ešte vždy spôsob, aby taký krutý zákon nemusel prísť do života, lebo časy sú celkom iné než kedysi pred prevratom alebo pred vojnou. Vtedy sa dalo žiť! Dnes, keď príde ten skončený študent, hladový, nahý a hľadá miesto, povie sa mu: Tri mesiace nedostaneš nič a za niekoľko rokov 450 alebo koľko korún mesiačne! Dokiaľ my, ktorí máme od dvoch do päť či desať tisíc mesačne, budeme vedeť na to hľadeť, dotiaľ o spravodlivej demokracii ťažko hovoriť. Musíme najsť spôsob, aby sme inak riešili problém mladej generácie českej i slovenskej.

V tomto duchu demonštrovalo študenstvo v Prahe, v Brne a aj v Bratislave. V Bratislave stalo sa to, že policajné riaditeľstvo považovalo za potrebné toto naše študenstvo, kvet slovenského národa, rozohnať policiou, obuškami. Vážení pánovia, tak sa mládež nevychováva, tak sa konsolidácia nerobí. To je naša mládež! Ak je ten policajný úrad náš ako že je náš - a chcem si ho brániť, tak musíme povzniesť slovo aj tam, kde vrchnosť bez toho, že by demonštrácia znamenala násilnosť, vybíjanie okien alebo neviem aké iné nepekné a nedôstojné spôsoby, chcela by vháňať policiu medzi našu mládež, medzi naše študenstvo slovenské, ktoré raz povede slovenský národ a tento štát. Stalo sa teraz v Bratislave to isté, čo sa stalo kedysi v Prahe, a to, myslím, za ministrovania ministra vnútra Slováka. Vám, Čechom to zle padlo, nám Slovákom to podobne na srdci leží! A tu s tohoto miesta apelujeme na pána ministra vnútra, aby láskave zasiahol, by sa policia voči nášmu študenstvu, voči našej slovenskej mládeži dôstojne chovala. Mohol by som i iné doklady priniesť. Nehovorím o tom, lebo mi neide o to, aby som antagonizmus vzbudil proti policii. Ale o to, keď sa má konsolidovať, nech sa konsoliduje i na tomto poli. Nech najde naša administratívna vrchnosť i vrchnosť policajná to dobré slovo k dobrým ľuďom. Tí študenti sú dobrí ľudia!

Či Slovensko, vážený snem, má právo pri takých pomeroch, ako vidieť, absolutne nekonsolidovaných, na protest? To je tá najvážnejšia otázka, ktorej sa chcem dotknúť. Myslím, má! Slovensko čakalo od československej vlády iné zaobchádzanie, žiadalo a čakalo najmä od členov Slovákov vo vláde, aby mali pozornosť proň, mali preň takt. Od prevratu sme my Slováci rozbití. Od prevratu povstaly na Slovensku metody, ktoré v ničom nezadajú predprevratovým metodám. Získavanie ľudí hmotne, získavanie ľudí za výhody, úrad, získavanie ľudí politicky, to všetko kvitne na Slovensku. Vlastne to je spôsob agitácie vašich strán, pánovia. (Posl. dr Štefánek: Nikdy si sa nemal tak dobre, ako teraz!) Ty sám veľmi dobre vieš, že keby ste nemali od Čechov tajomníkov, peňazí, tak by nikdo na Slovensku na vás nehlasoval. (Posl. dr Štefánek: I ty to bez peňazí robíš?) Ja peňazí nemám, ale keby som ich mal, tak by som vám ukázal, ak to robiť. (Posl. dr Štefánek: Vy ste tiež dostali!) To boly čisté peniaze. Ja vam poviem i to. Dávali "Národným novinám" a to niekto z vašich, ale keď vidali, že "Národnie noviny" neposlúchajú, prišlo to zastavenie. Zdá sa, že celá tá historia o zastavení "Národných novin" je v tom objasnená. (Různé výkřiky. - Místopředseda Roudnický zvoní.)

Vážení pánovia! Odznela veľmi vážna myšlienka z úst pána ministra Beneša i z úst pána min. predsedu o potrebe jednoty. Zpytujem, kto túto jednotu nerobí od prevratu? (Posl. dr Štefánek: Vy!) Túto jednotu vy nerobíte! Keby ste ju robili, boli by ste dávno sjednotili tarify, vydobyli kvotu atp. Ale to ste nesjednotili, lebo ste potrebovali dva štáty v jednom štáte! Tú jednotu musí budovať i vláda sama. Ministerstvo sjednotenia má tu veľmi krásnou úlohu. Vy, pravotári, poznáte veľmi dobre, že i v takých malicherných veciach nemáme jednotu, akú by sme si my, Slováci, vďačne priali. Národnú a štátnu jednotu treba budovať od hospodárskych, životných podmienok. Jestliže my nebudeme vedeť rozriešiť otázku stolovú, existenčnú, nebudeme vedeť rozriešiť ani otázku národnú a štátnu. A jestliže my miesto toho, aby sme hľadali cestu k srdciam, budeme dvíhať päsť a mocou štátu udierať na srdcia, k jednote nikdy neprídeme. Jednota sa začína ako jednota duší. Pánovia, v tomto ohľade ma nik nepresvedčí, že by k československej vzájomnosti - odhliadnuc od štátnej jednoty, ktorá je pevná - k československému spolužitiu bolo prísť bez toho, že by sa získal národ citove. Bývalý minister pán dr Štefánek vie veľmi dobre ako psycholog, že je to pravda. A to je to, čo vy nerobíte. Keby ste to robili, tak by ste nás takto netrápili.

Vážené dámy a pánovia! Tu je otázka monopolu a to je tiež jedna z vážnych vecí, prečo boly "Národnie noviny" zastavené. Začaly biť do monopolu, ale prečo? Nie pre monopol. My sme preca Slováci a Slovensko je agrárné. My keď hovoríme proti agrárnikom, hovoríme preto, že nie sú dosť dobrí agrárnici. My sme tiež agrárnici, veď slovenského priemyslu už dnes skoro nemáme. Ale odpusťte, pánovia, keď "Národnie noviny" videly, že český sedliak dostáva viac za obilie než slovenský sedliak a slovenský zasa viac než podkarpatoruský, prišlo nám na myseľ, či vo všetkom musí byť takýto rozdiel! To je to, prečo sme sa rozčuľovali. Mali ste to lepšie spraviť vy, ktorí ste to mali v rukách. Veď to mal v rukách pán minister Hodža, tedy Slovák! Mal to spraviť tak, aby to malo prijateľnú jednotnú tvár, a vtedy by nebol býval hriech a neboli by sme sa vadili pre monopol. My monopolu prajeme mnoho zdaru, ale tomu spravodlivému monopolu, ktorý každému sedliakovi dopraje, čo mu patrí. Pravda, nezostaneme len pri monopole, ale žiadame stejnú opateru pre všetky vrstvy, celý národ v Česku, i na Morave, i na Slovensku. Takou cestou dojdeme k jednote, keď budeme pracovať aj na ujednotení hospodárskych, sociálnych i kultúrnych pomerov, ale nie tak, že jednomu priznáme mnoho, druhému málo a tretiemu nič; takým spôsobom k jednote nikdy neprídeme!

Ďalej tu bolo rečené o možnosti regionalizmu. Vážený snem, pán min. predseda pripustil regionalizmus, ale ja sa zpytujem, čo spravil tento režim od prvopočiatku za regionalizmus na Slovensku? (Hlasy: skoro nič! - Výkřiky. - Hluk.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Rázus (pokračuje): Regionalizmus začína sa s tým, že sa usporiadajú pomery zastupiteľstiev krajinských, krajinského zastupiteľstva v Bratislave, i v Brne i v Prahe. A nič sa nerobí! Hľadí vláda na všetko ako tá Lotova žena na pustnúcu Sodomu a Gomorhu. Nič sa nehýbe a to je to, čo najviac dráždi! Diskutuje sa: musí byť štátna jednota! Ano, my sme za ňu. Národná jednota, občianská jednota! Ale čo sa za to spraví? Veď to treba vybudovať. Je to isté, ako keď

farár pekne povie kázeň, ale z kázne nič sa neplní. To je to, vážený snem, čo musíme zvrátit,. Tu má znieť nielen pekné kázanie, ale to kázanie sa musí tiež vo verejnom živote uskutočňovať, aj plniť. (Posl. dr Štefánek: Sám to tiež musíš začať!) Ja som teraz v opozícii až budem vo vláde, tak ti ukážem, ako to treba robiť. (Veselost.)

Regionalizmus sa tedy ešte nebuduje na Slovensku. Je pravda, že regionalizmus by bol istým liekom, ale robí sa v tomto ohľade málo alebo skoro nič. Regionalizmus vybudovať, i na to treba plán. Toho nieť! My sme autonomisti a ja hovorím, že regionalizmem sa nedá rovnováha medzi historickými krajinami a Slovenskom a Podkarpatskou Rusou vybudovať. Tu je raz prepotencia. Tu je prepotencia hmotná, hospodárska, organizačná a politická. Pri takejto silnej prepotencii, vážený snem, ťažko vybudovať regionalizmom alebo centralizmom rovnováhu. Lámte si hlavy, budeme rádi, keď to spravíte, ale vy to nespravíte, veď za 16 rokov ste to nespravili, a keď príjde nových 16 rokov, nebude to hotové. Myslím, že sa Slovensko musí vybudovať autonomne, po tú mieru, pokiaľ súdržnosť štátu nekazí. (Výkřiky.) My nie sme proti jednote štátu, my sme za jednotu štátu, ale za primeranú distribúciu, za primerané organizovanie i administratívne i hospodárske, i kultúrne v každom druhu. (Posl. dr Štefánek: I vojenské?) No, vojenské! Vidíte, sami prišli ste k tým vojakom a vy, ktorí ste boli na Slovensku, na manévroch, viete - keď neviete, pýtajte sa našich vojakov náš slovenský ľud veľmi vďačne všade prijal. A je-li kde duch pre vojsko, tak je to na Slovensku. Len, by u vás v Čechách bol ten istý dobrý duch k armáde! O to idee kto vám dá tých dobrých vojakov, keď ich budete potrebovať? Agrárna strana lebo socialistické strany alebo akákoľvek iná strana? Vojakov vám nedá strana, dá vám ich národ, dá vám ich národ český a národ slovenský! (Výkřiky.)

Místopredseda Roudnický (zvoní): Prosím, aby řečník nebyl vyrušován.

Posl. Rázus (pokračuje): Národ slovenský a národ český vám dá dobrých vojakov. Neberte to za urážku, teší mňa, že s takou pozornosťou sprevádzate moju dikciu, ale zamyslite sa nad tým: Strany máte na čo? Máte ich podložené hospodársky a materielne a u vojaka není otázkou len či sa dobre najie, či má dobrú zupu. Je u neho otázkou i či má dobrého národného ducha - a toho vy im na tom podklade materielnom nikdy nedáte. A to je to, čo my chceme doložiť k tomu, čo vy budujete. To je to, čo my menujeme národným duchom, nacionalizmom, ktorý nás všetkých spojí, i agrárnikov i socialistov i ľuďákov i lidákov, vtedy, keď príde o obranu tohto štátu. (Výkřiky posl. dr Štefánka.) Nediskutujte, veď je to pravda a ty sám vieš, že to je pravda. (Posl. dr Štefánek: Není to pravda!) Nuže, Slováci si zapamatujte, čo povedal!

Budovať štátnu jednotu znamená vyriešiť tieto vážne, hoci drobné problémy. (Výkřiky posl. dr Štefánka.) Dočkaj, až ja sa vyrečním, prijď sem a rečni ty. (Veselost.)

My sme za štátnu jednotu. To vedia i v Maďarsku, aj vo Varšave, to vedia všade. My Slováci sme sa osvedčili nespočetnekráť, že sme verní k tejto republike. Ja myslím, že sme sa viackráť osvedčili ako ty, dr Anton Štefánek. (Výkřiky.) Vy nám neveríte, hoci nemáte na to príčinu neveriť nám. (Posl. Slavíček: Vždyť nám nedáváte žádné dary!) Nie je od vás pekné a niet je to osožné pre štát. (Posl. Slavíček: Děláte to pro sebe!) Deláme to pre seba ako aj vy, ale my uznáme vám, že chcete tento štát brániť a vy nám to nechcete uznať. (Posl. Slavíček: My že Slovensko nebudeme bránit?) My hovoríme, že my si ho budeme brániť, a keď na to dojde, aj vás budeme brániť! Vy nás potrebujete a čím ťažšia bude situácia či vnútorná, či zahraničná, tým istejšie nás budete potrebovať. A aj vtedy, keď nás budete persekvovať a naše noviny zastavovať, my aj vtedy, keď nás budete trestať politickými pravotami, ostaneme svojej vlasti a svojmu štátu verní. Ja vám to nehovorím preto, aby som hľadal vašu vôľu, mne o to nejde, ale chcem vám to na plné ústa povedať, lebo my sa bezpočtukráť nebudeme osvedčovať. Nemáme prečo. My sme tento štát aspoň tak stavali a bránili ako ktorýkoľvek z pomedzi vás a chceme, aby tento štát našiel ten základ a poriadok, aby vtedy, keď prijdú zlé časy, dokázal sa silným. Aj vtedy, keď neráz plačeme v tomto štáte, keď je nám ľúto, že sa nám naša predstava o slobode zlomila - vaším pričinením zlomila - i vtedy my ten to štát milujeme, za ním stojíme. Ide nám o to, aby tento štát bol nielen váš, ale bol i náš a aby patril niekdy i našim detným deťom! (Potlesk.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Uděluji slovo dalšímu přihlášenému řečníku, jímž je p. posl. Světlík. Prosím, aby se ujal slova. (Výkřiky posl. Rázuse, posl. dr Štefánka a poslanců čsl. strany nár. socialistické.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Prosím o klid.

Posl. Světlík: Slavná sněmovno! Zahraniční obzor je stále ještě pod chmurou dosud plně neobjasněného vražedného zločinu marseilleského, který do mezinárodního života, beztoho stále silně vzrušeného, vnesl další prvek neklidu. A vyšetřování tohoto teroristického atentátu marseilleského jistě způsobí ještě další mezinárodní nesnáze. Slyšeli jsme to i z exposé pana ministra zahraničí, který prohlásil, že už se podobné teroristické atentáty, jako byl marseilleský, nikterak nemíní dále trpět v mezinárodním životě a že se přijde s určitými návrhy na zamezení tohoto mezinárodního terorismu.

Je ještě v živé paměti, jaký rozruch vyvolalo zavraždění jihoslovanského krále Alexandra I. a francouzského ministra zahraničí Barthoua v celém světě, a nescházelo těch, kteří předpovídali, že Marseille bude míti důsledky dalekosáhlé, kteří předpovídali, že přijde k nové válce, že bude mobilisace a že bude museti zasáhnouti Společnost národů. Ale Marseille nové války nezpůsobila. Ukázalo se, že pravdu mají ti, kteří nevěří v nějaké bezprostřední válečné nebezpečí. A opravdu, srovnával-li se letošek s rokem 1914, byl to omyl, poněvadž mezinárodní situace a světová situace hospodářská i politická r. 1914 (Hluk. - Místopředseda Roudnický zvoní.) byla docela jiná než dnes. Světová válka r. 1914 byla důsledkem anebo zakončením velikého období národohospodářského, finančního a vitálního rozmachu národů ve střední Evropě, hlavně v Německu a v býv. Rakousku. (Výkřiky posl. K. Procházky. - Místopředseda Roudnický zvoní.) Tehdy byly státy, které čekaly na příležitost k válce a které byly připraveny na válku. Letos je hospodářská situace světová docela jiná, dnes nežijeme v době nebo na konci periody velikého hospodářského rozmachu, nýbrž v době hospodářské krise, dnes je situace docela jiná, válce nepříznivá a není dnes také žádného státu evropského, který by byl připraven a hotov k válce, jak to bylo r. 1914.

A tak Marseille novou válku nezpůsobila, novou válku nevyvolala, nýbrž působila právě opačně. Způsobila právě to, že všecky národy a státy, které cítí mírově, se ještě více semkly, způsobila reakci proti mezinárodnímu teroru, proti zločinným atentátům, jaký se stal v Marseille a který musí býti odsouzen vždycky, za každých okolností. Obětí tohoto zločinného atentátu se stal právě král Alexandr, representant oněch mírových snah, které právě v poslední době takovým neobyčejným způsobem rozvinul jeho druh v tragické smrti, ministr Barthou. Alexandr a Barthou padli. Prapor mírový, který nesli, poklesl. Ale je ještě v Evropě dosti a mnoho těch, kteří jsou ochotni znovu tento prapor vztyčiti a kteří mají také pevnou vůli držeti a nésti jej i dále.

Je pochopitelné, že zraky celého světa v poslední době byly obráceny na Jugoslavii, poněvadž atentát marseilleský byl spáchán nejen na krále jihoslovanského, nýbrž byl namířen především na jednotu Jugoslavie. Ti, kteří stáli za tímto atentátem a kteří posud nejsou bezpečně zjištěni, třebaže celý svět ukazuje prstem jistým směrem, chtěli právě způsobiti rozvrat a vnitřní chaos v Jugoslavii, chtěli přiostřiti protivy, které tam byly a které tam zůstaly. Ale také zde měl marseilleský zločin docela jiný účinek. Vidíme, že Jugoslavie byla zachvácena nesmírným žalem, a slyšeli jsme líčiti živými barvami vše to, co se dálo v Jugoslavii po zavraždění krále Alexandra a při jeho pohřbu. Byl tam způsoben nesmírný a hluboký žal, ale zmatek a chaos tam vyvolán nebyl, právě naopak, viděli jsme, jak nad rakví krále Alexandra podávají si ruku všichni v Jugoslavii, jak i ta chorvatská a slovinská oposice prohlašovaly, že dnes si podávají ruce ochotněji než kdykoliv jindy ke společné práci pro jednotu Jugoslavie.

Ale nejenom na Jugoslavii mířili ti, kteří stáli za marseilleským atentátem, oni mířili dále, na Malou dohodu. Věděli, že král Alexandr patří k těm, kteří byli pevnými sloupy Malé dohody, a proto povalením tohoto sloupu chtěli zasáhnouti i Malou dohodu, neboť jim bylo dobře známo vše, co i v Jugoslavii samé i v Rumunsku se podnikalo, jenom aby se otřáslo Malou dohodou. Ale tak jako na vnitřní poměry Jugoslavie působil atentát tak, že tam vyvolal tím těsnější sblížení, tak tento atentát působil i na Malou dohodu. My jsme byli svědky, jak hned po pohřbu krále Alexandra Malá dohoda podala nové vroucí prohlášení, že se ničím nedá rozvrátiti, a k tomuto prohlášení přidal se i Balkánský svaz. Dnes jsme svědky, že i Bulharsko, které po světové válce tak dlouho stálo stranou, začíná zaujímati jiné postavení k Malé dohodě; právě dnes čteme, že není vyloučeno, že Bulharsko dokonce přistoupí za člena Malé dohody.