Předseda dr Staněk.

Místopředsedové: Roudnický, Stivín, Špatný, Taub, Zierhut.

Zapisovatelé: Rýpar, Špatný.

193 poslanců podle presenční listiny.

Členové vlády: ministři dr Dérer, dr Hodža, dr Meissner.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha; jeho zástupci Nebuška, dr Záděra.

Předseda dr Staněk zahájil schůzi v 1 hod. 29 min. odpol. a konstatoval, že sněmovna je způsobilá jednati.

podle §u 2, odst. 2 jedn. řádu udělil předseda na dnešní, případně zítřejší den posl. Mlčochovi.

nemocí posl. dr Hodina.

Lékařské vysvědčení předložili posl. Katz, Szentiványi.

Za platnou podle §u 2, odst. 4 jedn. řádu uznal předseda dodatečnou omluvu posl. Blatné na tento týden, posl. Brožíka na včerejší den.

Výbor ústavně-právní zvolil ve dnešní schůzi místopředsedou poslance dr Slávika za posl. dr Černého.

Do výboru soc.-politického vyslal klub poslanců "Vereinigter parlam. Klub des Bundes der Landwirte und der Deutschen Arbeits- und Wirtschaftsgemeinschaft" posl. Viereckla za posl. Hellera.

Klub poslanců čsl. živn.-obchodnické strany středostavovské vyslal do výboru ústavně-právního posl. Ostrého za posl. Pekárka; do výboru zemědělského posl. Pelnáře za posl. Hýbnera.

Předseda senátu NSRČ sdělil přípisy ze dne 21. února 1934, že senát projednal a přijal:

ve 252. a 253. schůzi dne 19. a 21. února 1934 osnovu zákona o trest. stíhání presidenta republiky a členů vlády podle §§ 34, 67 a 79 úst. listiny (tisk 1202 sen. 1934) ve znění usneseném posl. sněmovnou;

ve 253. schůzi dne 21. února 1934 osnovy:

zákona o exekucích a konkursech proti nezaměstnaným (tisk 1214 sen.),

zákona o dočasných opatřeních v exekučním a konkursním řízení proti zemědělcům (tisk 1215 sen.).

Dotaz posl. Hynka, Stejskala ministru financí o daňovém odpisu cukerní rafinerii ve Skřivanech (č. D 125 4-III).

Odpovědi:

min. soc. péče na dotaz posl. Köhlera o podporovaní příslušníků rozpuštěných německých odborových organisací (č. D 1198-III),

vlády na dotaz posl. Štětky o svévolném odnětí státního příspěvku k podpoře nezaměstnaných Ústřednímu svazu tesařů v Praze (č. D 1194-III).

Předsednictvo usneslo se podle §u 9, odst. 1, lit. m) jedn. řádu vyloučiti z těsnopisecké zprávy o včerejší 318. schůzi sněmovny projevy hrubě urážlivé a ohrožující bezpečnost státu z řeči posl. Hodinové-Spurné.

Předseda (zvoní): Přistoupíme k projednávání pořadu schůze.

Nebude-li námitek, budeme projednávati nejdříve odst. 5 pořadu. (Námitek nebylo.)

Námitek není.

Přistoupíme tudíž nejprve k projednávání odst. 5. pořadu, jímž jest:

5. Zpráva výborů kultúrneho a rozpočtového o návrhu posl. Zemana, dr Ivanku, Hrušovského, Lišku, Ruppeldta, dr Štefánka, dr Slávika, inž. Žilku, Polívku, Machníka a druhov (tisk 2380) na zriadenie teologickej fakulty evanjelickej v Bratislave (tisk 2487).

Zpravodajem obou výborů jest p. posl. Zeman. Dávám mu slovo.

Zpravodaj posl. Zeman: Slávna snemovňa! Som neobyčajne šťastný, že ako bývalý poslucháč evanjelickej teologickej školy v Bratislave môžem podať zprávu k návrhu zákona o zriadení štátnej samostatnej evanjelickej teologickej fakulty v Bratislave. Národné shromaždenie uzákonením tohoto návrhu vyhovie dávnej požiadavke slovenského evanjelictva, ktoré od prevratu domáha sa zákonnej úpravy tejto svojej jedinej vysokej teologickej školy.

Evanjelická teologická škola má svoj koreň v dávnej minulosti. Počiatkom 17. storočia roku 1606, v dobe reformačnej, bola v našej Bratislave založená evanjelická škola, ktorá mala svoje odbory stredoškolské, filozofické a teologické. Táto škola podržala kontinuitu v národnom a cirkevnom duchu od počiatku 17. storočia až podnes. Osudy jej sú osudami dejín nášho politického i kultúrneho života na Slovensku. Táto škola a s ňou spolu ostatné školy cirkevné na Slovensku boly poslednou baštou, kde sa odohrával zápas o samostatnosť a zachovanie kultúry, svojrázu, života, bytia národa slovenského.

Evanjelická teologická škola dala národu dlhý, veľký rad mužov, ktorí stáli v predvoji tých tvrdých ťažkých bojov, keď ubíjali nás, keď brali nám i to posledné, čo patrí k majestátu človeka, reč a jeho individualitu. Na budove evanjelickej teologickej školy v Bratislave po prevrate umiestila generálna cirkev ev. pamätnú dosku. Na tejto doske zaznačených je 66 mien, ktoré majú nielen veľký význam v cirkvi evanjelickej, ale i význam pre kultúrne a politické zachovanie národa slovenského, ktoré mena sú nám drahé všetkým Čechom i Slovákom jednako. Títo mužovia pričinili sa pri tvorbe a budovaní kultúry našej, počnúc od Mateja Bellu, ktorý napísal gramatiku reči Československej, až po Palkoviča, ktorý zriadil r. 1803 prvú a jedinú katedru pre reč a literatúru československú.

Dovoľte, pánovia, abych niektoré mená uviedol v pamäť pri tejto príležitosti, ktoré oživia nám celú historiu a s ňou spolu i historiu školy, o ktorej máte dnes rozhodovať. Na prvom mieste je meno: Bohuslava Tablica z r. 1785, Juraja Palkoviča, Jána Kollára, básnika "Slávy dcery", Františka Palackého, "Otca národa", Karol Kuzmány, Sama Chalupku, Daniel Lichard, Jozef M. Hurban, Michal M. Hodža, August H. Škultéty, August Krčméry, Dionýz Štúr, Jozef Podhradský, Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Ján Matúška, Andrej Braxatóris, Ľudevit Rízner, Mikuláš Dohnány, Ján Král, Michal Kútzky, Samuel Ormis, Viliam Šulek, Ján Leška, Jozef L. Holuby, Štefan Fajnor, Ján Mocko, Július Markovič, Martin Braxatóris, Ján Kvačala. Posledný na tejto doske je muž, ktorého my Slováci z radov naších v našom národnom a politickom odboji staviame na prvom mieste, je to meno: Milana Rastislava Štefánika.

Smelo môžem tvrdiť, že 75% predných kultúrnych pracovníkov, učencov, filozofov, národných vodcov vyšlo z evanjelickej teologickej školy. Ubíjali nás, ničili, ale vždy našli sa mužovia, ktorí prichádzali s nevšedným idealizmom, horúcim srdcom, bojovali za slobodu svedomia, za politickú samostatnosť, za zachovanie kultúrnych hodnôt národa slovenského. A i dnes evanjelická teologická škola v Bratislave koná svoje kultúrne poslanie vtedy, keď vychovala generáciu mladú, celý rad literátov, medzi ktorými sú básnici Emil B. Lukáč, Vladimír Roy, Ján Smrek, Martin Rázus, Štefan Krčméry, Michal Lučanský atď. Niekoľko týchto mien znamená skutočne celú kultúrnu historiu nášho Slovenska! Preto je nie malou vecou, keď evanjelická verejnosť od r. 1919 stále a stále sa dovoláva, aby starosť o túto školu prevzal štát, aby zriadil samostatnú teologickú fakultu, ktorá by bola rovnocenná s inými fakultami, tak tu doma, ako i v zahraničí. Ktorá by mohla svojích študentov, svojích odchovancov postaviť na kultúrnu a vedeckú úroveň, ktorá im podľa kultúrneho a politického poslania v národe skutočne patrí. Cirkev evanjelická na Slovensku bola posledná zákopa, v ktorej sa bojovalo neustále o samostatnosť slovenského národa, kde sa udržovaly živé tradicionálne spojky s historickými zemiami, kde sa pestovala a ešte aj dnes sa pestuje a zachováva reč Biblie Králickej, na ktorej spolupracovali i Slováci. A je-li kultúrna podstať, na ktorej možno bezpečne budovať jednotu Československú - zas to bude len evanjelická cirkev svojou veľkou minulosťou a tradíciou, ktorá zostane i v budúcnosti stálym a živým kontaktom medzi evanjelictvom v historických zemiach a na Slovensku. Má tedy prevzatie tejto školy do štátnej správy i hlbší kultúrno-politický význam, ktorý si zaslúži v celom národe Československom porozumenia a úprimnej podpory. Musí mať tedy predovšetkým Národné shromaždenie veľký záujem na tom, aby úpravou zákonnou i táto škola dostala sa na právny podklad so všetkými potrebami a požiadavkami vysokej školy, aby takto na úrovni univerzitnej mohla dať študentom svojím výchovu širokým svetonázorom, vedeckou pohotovosťou, aby mohli takto i naďalej závodiť na poli vedeckom, kultúrnom tak tu doma, ako i v zahraničí. Keď prichádzam, aby som podal zprávu o návrhu pre zriadenie evanjelickej teologickej fakulty, musím uviesť predovšetkým, aké bližšie príčiny boly, pre ktoré stala sa akutnou táto otázka dnes, v ťažkých dobách hospodárskych a tiež nie v menej ťažkých dobách politických.

Predovšetkým sú tuná pohnútky vnútorné. Vysoká škola teologická od samého počiatku postrádala zákonnej úpravy, aby bola rovnocennou s fakultami iných univerzit. V býv. Uhorsku z príčin decentralizačných systému vysokoškolského boly zavedené t. zv. akademie. Takéto akademie slúžily rozličným vedeckým disciplinam. Boly akademie zemedelské, banické právnické, teologické, ktoré maly charakter vysokoškolský a boly na stupni fakultnom. Sem patrily i tri evanjelické akademie v býv. Uhorsku: v Šoproni, v Bratislave a v Prešove. Na bratislavskej akademii teologickej zachoval sa slovenský charakter a slovenský duch až do prevratu. Spomeniem len, že v mojej dobe spomedzi 42 poslucháčov na teologickej škole v Bratislave bolo nás 30 Slovákov, ktorí sme si stále a húževnate bránili právo rečové, a to nielen vo styku súkromnom, ale obhajovali sme ho i medzi lavicami školskými.

Generálna cirkev v roku 1919 práve z týchto vnútorných dôvodov zrušila prešovskú akademiu a obrátila sa na vládu memorandom, v ktorom žiada, aby vysoká škola teologická bola vzatá do štátnej správy ako fakulta teologická.

Ale čo sa nestalo? Kým v prvých počiatkoch vysokoškolský charakter školy sa síce uznáva - a tak ako to píše tehdajší minister dr Štefánek, že na tejto škole pracovalo sa vždy methodami vedeckými a že i v minulosti bola považovaná za vysokú školu, stalo sa, že keď poslucháči evanjelickej teologie žiadali započítanie svojích semestrov na filozofickej fakulte Komenského v Bratislave, ministerstvo odpovedalo, že nemôžu byť tieto semestry započítané preto, poneváč teologická akademia nie je vysokou školou. Po dlhom boji ministerstvo konečne uznalo vysokoškolský ráz tejto školy, ale deklarovalo ju za súkromnú školu. Toto stanovisko ministerstva školstva malo neblahé dôsledky, nielen pre školu samú, pre jej profesorov, ale i pre jej poslucháčov. Predovšetkým škola zostáva súkromnou a pre nezriadený charakter školy nebolo ju možno nijak vkliniť do školskej správy štátnej. Odkázaná bola škola táto na štátnu podporu, ktorú síce dostávala, ale ktorú musela s roka na rok opätovne vymáhať. Profesorský sbor nemal zriadené platy, ale zúčastňoval sa platove na štátnej podpore, ktorú zo štátnych prostriedkov cirkev dostávala. Tieto platy profesori nemajú zriadené ani dnes. Upiera sa im často právo na pôžitky primerané, nemajú zriadené penzie, a to ani v dobe sociálne tak citlivej, akú prežívame dnes; keď je postarané o to, aby štát podchytil všetky vrstvy obyvateľstva a upravil ich stav humánne asociálne, keď o najposlednejšieho robotníka pre prípad práce neschopnosti je postarané, je nemožné, aby ľudia zaslúžilí na poli kultúrnom, vedeckom, v službe národa na prvom mieste stojací, boli ponechaní v starobe bez opatrenia, bez penzie i s ich rodinami.

Neni to však lepšie ani so študentstvom. Študentstvo neni považované za rovnocenné so študentstvom iných univerzit. Semestry strávené na teologickej vysokej škole nezapočítavajú sa im, nemajú výhod žiadnych pri vysokoškolských a zahraničných štipendiách. Na evanjelickej vysokej škole nemohol byť nikto graduovaný, nemohol si nikto zaopatriť najvyšší stupeň univerzitný. Študenti vysokej školy teologickej museli odchádzať do zahraničia, aby svoje štúdia doplnili na univerzitách. Nebolo to síce na škodu študentstvu, ale na druhej strane reciprocita medzi evanjelickou vysokou školou a medzi inými pod. fakultami, ktoré prijímaly našich študentov a udelovaly im doktoráty, nedala sa žiadnym spôsobom udržovať. A to práve bol nedostatok, ktorý sa často veľmi škodlivým ukázal, hlavne v našom styku s evanjelickým svetom zahraničným. Pre nevyjasnený ráz vysokoškolský evanjelickej teologie profesorský sbor nemohol sa zúčastniť na medzinárodných kongresoch, škola nemala zastúpenia na medzinárodných sjazdoch a poradách, kde často sa jednalo o otázky veľmi vážne, ktoré hlboko zasahovaly nielen do nášho kultúrneho cirkevného života, ale často týkaly sa i samého politického denia, kde by bolo bývalo treba hájiť a brániť podstatné a zásadné otázky, vzťahujúce sa na našu štátnu samostatnosť.

Všetky tieto príčiny uvádzam ako dôvody pre zriadenie evanjelickej štátnej fakulty, a to platové otázky profesorov, otázku poslucháčstva tejto školy, ktoré príčiny boly stálou pohnútkou nielen sboru profesorského, ale celej verejnosti evanjelickej, ba i verejnosti evanjelickej, aby sa domáhala riešenia tejto eminentne kultúrnej a osvetovej otázky slovenskej. Na základe tohoto otázka evanjelickej teologickej fakulty v Bratislave neni výlučne len otázkou evanjelictva, ale je eminentnou kultúrnou požiadavkou celej našej verejnosti bez rozdielu vierovyznania, tak ako sa to i ukázalo počas pojednávania tejto osnovy vo výboroch. Veď sa všeobecne uznáva, že stalo sa nedopatrenie, keď evanjelická cirkev, ktorá má 400.000 duší asi v 300 sboroch, domáha sa tak dávnu dobu, aby jej duchovenstvo bolo vychovávané na úrovni vedeckej, aby jej kňazi boli vybavení vysokoškolským vzdelaním, keď túto požiadavku kladie i sám kongruový zákon. Poukážem len na to, že štáty, ktoré majú iné složenie a snáď jednotnejší charakter konfesionálny, ako naša demokratická republika, pokračovaly na tomto poli liberálne a umožnily svojím evanjelickým menšinám, aby mohly vychovávať svoje kňažstvo na teologických univerzitných fakultách. Apelujem na slávne Národné shromaždenie a prosím, aby porozumením honorovalo túto dávnu požiadavku evanjelictva. Robím to v tom povedomí, že práve štátna fakulta dá práve možnosť štátu, aby malo vplyv na výchovu svojho duchovenstva. Nebo nemôže byť podružnou otázkou štátnej správe, aby duchovenstvo, vôdcovia budúci širokých vrstiev obyvateľstva, bolo vychovávané bez štátneho dozoru, ale aby sa vychovávalo v intenciách štátnosti a aby slúžilo vysokej idey jednotného štátu republiky československej.

Po stránke kultúrnej odôvodnený návrh prejednal kultúrny výbor a uznal dôvody tak, že jednomyseľne osvojil si návrh predostretý, ktorý v tejto snemovni neni novým, nakoľko r. 1924 podáva návrh na zriadene štátnej samostatnej fakulty ev. teologickej býv. minister dr Ivan Markovič. Roku 1930 poslanci zo Slovenska podávajú inciativný návrh tiež v tomto smysle. Jedná sa tedy o vec, ktorá v plnom slova smysle dozrala zákonnému riešeniu.

Rozpočtový výbor skúmal návrh nastolený po stránke finančnej a bolo zistené, že evanjelická teologická fakulta v Bratislave neznamená žiaden nový výdaj pre štátnu pokladnu. Veď dosiaľ udržovaná bola zo štátných prostriedkov. Štát prispieval v rámci svojho rozpočtu 520.000 Kč, potom 500.000 Kč a od roku 1933 470.000 Kč a po úsporných opatreniach a prevedených škrtoch tohoročný rozpočet v kapitole X, tit. 13, položka 19 zaisťuje pre vysokú školu náklad 400.000 Kč. Obnos v štátnom rozpočte zaistený postačí na udržanie štátnej fakulty, ba máme domienku, že potreba neprekročí ani tento zaistený obnos v štátnom rozpočte.

Keď uvádzam dôvody zo zprávy výborovej kultúrneho výboru a tiež i výboru rozpočtového, dovoľujem si tlumočiť usnesenie oboch týchto výborov a navrhujem, aby slávna snemovňa usniesla sa na základe zpráv výborových na zákone o zriadení štátnej samostatnej evanjelickej teologickej fakulty v Bratislave. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Poněvadž jsou k této věci přihlášeni řečníci, zahájím rozpravu.

Podle usnesení předsednictva navrhuji řečnickou lhůtu 20 minut. (Námitky nebyly.)

Námitek není, navržená lhůta je tedy schválena.

Přihlášen jsou řečníci na straně "pro" pp. posl. dr Štefánek a Ruppeldt.

Dávám slovo prvnímu řečníkovi, jímž je pan posl. dr Štefánek.

Posl. dr Štefánek: Slávna snemovňa! S veľkou radosťou konštatujem, že v kultúrnom výbore a ako som sa dopočul, i v rozpočtovom, bol návrh na sriadenie evangelickej fakulty v Bratislave, resp. na povýšenie evangelickej akademie na fakultu a jej poštátnenie, prijatý jednohlasne a že nebolo vlastne proti tomuto návrhu žiadnej opozície. Je to v našom parlamentarizme snáď prvý prípad, že predloha, a predloha takéhoto druhu, ktorá by inák narazila na odpor u tých, ktorí so svetonázorových a iných príčin stojá na inom stanovisku, preca len nenarazila na žiadnú opozíciu.

Návrh tento sa týka církvi nie najväčšej a preca bol prijatý jednohlasne. To je symptomatické pre nás a pre celú našu politiku a ovzdušie, v akom sa dnes v parlamente našom a vo verejnosti československej nachodíme. Nie je to zaisté žiadná náhoda. Pred niekoľkými rokmi podobný návrh narazil na taký odpor, že musel byť vzatý z dennieho poriadku. Či sa pomery skutočne tak zmenily, alebo či tí, ktorí boli v minulosti proti tomuto návrhu, sú dnes presvedčení, že je to nutné? Na každý prípad je to symptomatické a nebude od veci niekoľkými slovami uzrejmiť si celý problém.

Mám za to, že 15ročný vývoj verejného života v našej republike nás poučil, že neslobodno dokrinársky a čiste dogmaticky, so stanoviska cirkevného alebo iného, povedzme historického materializmu, posudzovať náš vývoj, a že republika a opravdový dobrý demokratizmus môžu byť životaschopnými len vtedy, keď budeme situáciu posudzovať tak, aká skutočne je, realisticky a konkrétne. Naše názory o praktickej politike musia byť založené na skutočnej štruktúre nášho štátu i po stránke sociálnej, hospodárskej, kultúrnej, cirkevnej a nesmieme sa púšťať do žiadných zbytočných experimentov, ktoré by mohly ohrožovať zdravý vývoj našej mladej republiky. Doktrinarizmus, či už on vychádza z pozitivizmu vedeckého alebo cirkevného stanoviska, má hodnotu vždy teoretickú, a často býva nepraktický. Praktická politika, praktický život a menovite snaha, aby Slováci a Česi si porozumeli, a vývoj československej myšlienky šiel riadným krokom, abysme sa nakoľko možno vyhnuli zbytočným sporom zprava i zleva, nás prinútily k tomu, že prijímáme predložený návrh jednosvorne. (Předsednictví převzal místopředseda Špatný.)

Ctená snemovňa! Evangelícka církev na Slovensku, ako som už spomenul, nie je veľká. I keď bysme priznali, že má 400.000 členov, preca len vôči katolíkom je malá. Ale pres to všetko má táto církev pre nás, pre československý štát, československú národnú myšlienku, mimoriadný význam, a síce z dvoch príčin. Jedna príčina vyvierá zo skutočnosti, že evangelíctvo na Slovensku tradične súvisí s celou historiou nášho národa od pradávna. Príliš ďaleko by som zašiel, keby som chcel tu reprodukovať historicky čo len v krátkosti, jak úzko súvisí evangelícke náboženstvo na Slovensku s husitským a česko-bratrským pohybom v historických zemiach. Nedávno vydal mladý historik slovenský Branislav Varsík peknú knihu "Husitizmus na Slovensku", v ktorej podrobne poukazuje na to, že už pred belohorskou bitvou a po nej na sta, snáď na tisíce inteligentných slovenských mužov účinkoval v Čechách a na Morave a naopak, že mnoho vynikajúcich českých kňazov, učitelov a iných pôsobilo n Slovensku. Možno povedať, že evangelícka církev zachovala mnoho prvkov českej reformácie. V ďalšom vývoji zvíťazilo síce luterské vyznanie, ale Králicka biblia a Tranoscius sú spojiva Čechov a Slovákov velmi vážne. Ľud náš evangelícky lpí na týchto svatých knihách a na reči, v ktorej sú napísané, s mimoriadnou láskou. Odmietá poslovenčenie Králickej biblie nielen z púheho konzervatizmu, ale zaiste i z podvedomého presvedčenia, že by narušením jazykovým tejto sakrálnej reči utrpelo jejich náboženstvo škodu.

Ale na druhej strane musíme uznať jedno - a to je príznačné a veľmi zaujímavé - že práve evangelíci, resp. protestanti, inklinujú k príslovečnému u Slovanov individualizmu, že velmi silne inklinujú k sektárstvu, k izolácii a jakémusi strachu pred tým veľkým konkurentom, ktorého vidia stále v katolíckej církvi. Následkom toho, že protestantizmus - už to slovo samo o sebe naznačuje individualistický princip, "protesto" - inklinuje viac k individualizmu, prechádza tento individualizmus samozrejme s cirkví i na život ostatný, prechádza i na národne cítenie, a evangelíci sú veľmi značne vystaveni práve tomu, čo menujeme národným separatizmom. U evangelíkov sú kňazi a nie práve najhorší, ktorí skutočne vidia ochranu a budúcnosť Slovenska zaistenú len vtedy, bude-li Slovensko čo možno izolované pred konkurenciou, ktorá sa tu javí vo forme velikého celku, t. j. českého národa, českej kultúry, že týmto spôsobom by sa zachránili pred akýmsi odnárodnením.

Ako vidíme, sú tu dve veci, ktorých si treba všimnúť. Ačkoľvek sú to otázky snad teoretické, preca na ne upozorňujem, aby štátna správa a politika prestala vyhlašovať ominósne desinteresement v otázkach církevnych a v ďalšom sledu i výchovy kňazov. Dosiaľ bolo zvykom u nás, že sme hovorili: To sú odborné školy, nejaké Fachschulen, nech si vyučujú a vychovávajú svojich kňazov jednotlivé církve ako chcú Nám do toho nič. My stojíme na stanovisku odluky církve od štátu. To znamená, že štát má svoj vlastný život a církve nech si upravujú svoje vnútorné pomery ako chcú.

Ctená snemovňa! To je stanovisko na najvýš chybné. V skutočnosti sa ani nedá prevádzať. Ak je výrok Marie Terezie pravdivý, že "schola est politicum et non ecclesiasticum"", tak bych si trúfal povedať, že "et ecclesiasticum est politicum", že církev sama je v istom smere štátnou záležitosťou a že rozluku církve od štátu, i keď bysme ju administratívne a z vyššieho církevne-politického stanoviska jakokoľvek preorganizovali, nemožno prakticky uskutočniť. Je samozrejmé, že možno štátnu správu v istých oblastiach odlúčiť od církevneho života, ale vždy budú církve úzko súviseť so štátnym životom. Jedno s druhým tak splýva, že nadmieru ťažko naisť presnú hranicu, kde štát prestáva mať záujem o život církevný. Církve a menovite katolícka církev, ale i evangelická, sú také mocnosti, ktoré treba rešpektovať a ktoré treba pre štát a štátne myšlienky čo najtesnejšie zainteresovať. Církve boly a budú i v budúcnosti elementom štátotvorným, keď štát nájde prostriedky a spôsoby intímneho spolužitia s církvami. Mám za to, že opravdoví politikovia proti mojmu stanovizku nenajdú kladných protidôvodov.

Jestli sa postavíme na takéto stanovizko, vtedy má štát nielen povinnosti podporovať církvie a s nimi spolupôsobiť, ale i právo dozerať na výchovu kňazov. Kňazské pôsobenie menovite na vonkove a zvlášť u nás na Slovensku je velmi vážna vec. U nás je náboženský život intenzívny, následkom toho majú kňazi veľký vliv na svojich veriacich a môžu snadno ovlivňovať smýšlanie občianstva. Ale i keby sme odhliadli od čiste politického stanoviska, tak musíme uznať, že treba kňazské pôsobenie na vonkove posudzovať i so stanovizka mravného, zvlášť v terajšej ťažkej dobe, keď žijeme tak rečeno na prelome doby, keď anarchia nezasahuje len do hospodárskych, sociálnych a politických sfér života, ale priamo do duší a mravných názorov. Nám ide o to, aby veriací ľud sa nedostal na scestie a netratil vieru v demokratické poriadky našej republiky. Štát má záujem na národnej a všeobecne štátotvornej a občianskej výchove kňazov. Do bohosloveckých a čistote církevných vecí sa vmiešať nemôže. Ide o to, aby profesori škôl teologických nevideli v tomto štáte a v jeho národnej idei nepriateľa, ale aby ruka v ruke s ostatnými našimi činiteľmi výchovnými odchovávali mladých kňazov za dobrých vlastencov a politicky spolahlivých štátotvorných mužov, ktorým by československá i štátna myšlienka nebola cudzou.

Želal by som si, aby sa chyby, ktoré sa staly snáď v minulosti, neopakovaly, aby církve a kňazi v štátnych medzitkách nevideli ani protináboženske, ba ani len nie indiferentné elementy. Mám za to, že pomery sa zlepšily, málo slyšať žaloby na našich učitelov a profesorov, že by vystupovali protinábožensky. Preto nebudú videť církve v prípadnej intervencii ministerstva a školskej správy vo výchove kňazov žiadnú animozitu alebo zasahovanie do jejich autonomných práv. Dosavádny stav je neudržitelný. Ministerstvo školstva, rešp. školská správa nemá práva alebo nepoužíva ho pri dozore, na výchovu vlasteneckú a štátotvornú na teologických učilištiach. Zmenou evangelíckej akademie v Bratislave na vysokoškolskú fakultu zmení sa samozrejme i celý právny pomer a prial bych si, aby naši zodpovědní štátni činitelia sa postarali o to, aby táto nová škola našla pravú cestu opravdivého obrodenia i po stránke vedeckej, i po stránke mravne náboženskej a národnej výchovy. Na mysli mi tane i zdokonalenie a harmonická súčinnosť svetských i církevnych činiteľov pri výchove katolíckych kňazov.

Abych sa vyjádril konkrétne, uvediem dva príklady: pred rokami sme mali škandálik nacionalisticko-slovensko-maďarský v semeništi biskupa Jantauša v Trnave. Poneváč školskú správu nikdy nenapadlo, aby urobila skromnú návštevu na tejto škole alebo aby sa interesovala, v akom duchu sa tam mladí seminaristi vychovávajú, akých kvalit sú jednotliví profesori a žiaci, preto sme boli odkázaní na informácie z druhej alebo tretej ruky a náš vyslanec v Ríme nemohol dať papežskej stolici oficiálnu a na presných skutočnostiach založenú informáciu. Slyšíme ďalej rôzne žaloby na seminár biskupa Bubniča v Rožnave. Neviem o tom nič pozitívneho, poneváč samozrejme žiadon svetský úrad tam prístupu nemá a informácie na pr. p. biskupa Bubniča nemajú valnej n ceny. Tu treba urobiť nápravu. Nehovorím, že by sa maly všetky seminári poštátniť v takom smere, ako to robíme teraz s evangelickou akademiou v Bratislave. Ale nebolo by od veci, keď by si ministr školstva získal buďto cestou zákonodárnou, alebo via facti akési právo dozoru, abysme tak získali garancie, že výchova kňazov v štátno-politickom smere pokračuje a dobrej ceste.

Dobre by bylo i to, keby sa katolícka fakulta v Bratislave, ktorá de jure existuje, preca len uviedla do života už i s ohľadom na to, aby v Bratislave pri fakulte evangelíckej mohla účinkovať i katolícka, aby tak popri univerzite boly ešte dva vedecké a výchovne ústavy, ktoré by mohly velmi úspešne súťažiť na poli duchovného a mravného pokroku. My všetci máme záujem na tom, aby ani katolícki kňazi neupadali vo vzdelaní a vedeckej zdatnosti. Že sa katolícka fakulta v Bratislave neuskutočnila, tomu nie sme na vine ani my poslanci, ani vláda. Vatikán zaujíma v tejto otázke stanovisko odmietavé a všetko to nadšenie, ktoré zavládlo r. 1919, keď sme zákon o katolíckej fakulte odhlasovali, vyznelo na marno.