Místo těchto 8 Rusínů přišlo již z Košic nových 8 přeložených. To znamená, že u nás se Rusíni ze služby propouštějí a na jejich místa posílají se z Košic noví lidé - Češi a Slováci. To není stejný loket, pánové, pro bratrské soužití slovanských národů a nedokazuje to dobrou vůli připraviti půdu k bratrskému soužití slovanských národů a ku provedení autonomních práv karpatoruského lidu, jak nám to prohlásil nedávno pan předseda vlády Malypetr.

Místopředseda Stivín (zvoní): Upozorňuji pana řečníka, že jeho řečnická lhůta již uplynula.

Posl. Bródy (pokračuje): Hned skončím. V první své řeči dotkl jsem se odnárodňování prešovských Rusínů, a za to slovenská ľudová strana ve svém orgánu "Slovák" na mne útočila. Nechtěl bych zde polemisovati se "Slovákem", jsou-li na Slovensku Rusíni či nikoli. Doporučil bych jen provésti plebiscit, ať hlasují tito "Slováci", kam má východní část Slovenska patřiti: ke Slovensku nebo k Podkarpatské Rusi? Jest již jednou zapotřebí určiti hranice mezi Slovenskem a Podkarpatskou Rusí. (Hlasy: Jak bychom ty hranice dělali?) Můžeme si sednouti a promluviti o tom.

Pokud jde o denunciaci vládních lokajů, nechci zde o tom mluviti; pouze jim připomenu, že v Haliči již před válkou bylo známé přísloví: "Der größte Schuft im ganzen Land ist doch der Denunziant." Ostatně jsem si nemyslel, že můj krátký nástin pravého stavu věcí na Podkarpatské Rusi a historické fakty o dobrovolném připojení se Podkarpatské Rusi, které jsem vytáhl z mlhavých stínů a pohádkových legend, způsobí takový povyk, jaký způsobil. Staré přísloví: "Řekni pravdu, dostaneš po hlavě" i zde se vyplnilo. Pamatuji se, že ještě před válkou r. 1913 mladý maďarský dějepisec Szekfü ve Vídni napsal knihu o Rákoczim II, kterou rozbil pohádkové legendy o něm dosud kolující. Tenkráte celý tisk a veřejnost maďarská pobouřily se proti Szekfümu, nazvaly jej zrádcem a dokonce i v Rachovu dr Augustin Štéfan, bývalý poslanec, uspořádal protestní schůzi proti němu. Dnes tento Szekfü jest universitním profesorem v Budapešti. Stejně i historik Petrov byl loni napaden, že rozbil legendu o knížeti Korjatoviči.

Nechci srovnávati svou skromnost s těmito dějepisci, chci jen dokázati, že lidem narkotisujícím se pohádkami není příjemné slyšeti pravdu. Fakta, která jsem uvedl ve své první sněmovní řeči, nikdo nevyvrátil. Nikdo nedokázal, že by byla existovala "Svaľavská rada", neboť o nějakém Komarnickém, který podepsal zápis jménem rady, nikdo ani před tím ani potom nic nevěděl a neví, kdo to ve skutečnosti byl. Podpisy, které připojil k zápisu, byly nepochybně padělány, nebo byly sebrány nikoli k tomu účelu, ke kterému se jich zneužilo.

Také "Podkarpatské hlasy" nepopřely svou zprávu, že dobrovolné připojení Podkarpatské Rusi k republice stálo republiku 200.000 Kč. Pan Curkanovič v senátě dovolil si vyvraceti má tvrzení a dokazovati opak a tvrdil, že on jako účastník těchto historických událostí a člen Rady zná věc dobře, a sám dokazuje a dosvědčuje, že já falšuji historii.

Dovoluji si tázati se pana Curkanoviče, koho on zastupoval v Centrální Ruské Národní Radě, která dne 8. května 1919 zasedala v Užhorodě za účasti ozbrojených vojínů u dveří síně: zdali Halič nebo Bukovinu? A mluvil-li tam jménem Podkarpatské Rusi, tím spíše dokazuje, že tato rada nezastupovala karpatoruský lid. Panu senátoru Curkanovičovi musím připomenouti i to, že nemá práva mluviti...

Místopředseda Stivín (zvoní): Žádám pana řečníka, aby skončil.

Posl. Bródy (pokračuje): ... pan Curkanovič nemá práva mluviti a protestovati proti revisi rumunských hranic ve prospěch Podkarpatské Rusi, neboť voličové, jejichž hlasy se dostal do senátu, nejsou téhož mínění jako on. Chápu, že pan sen. Curkanovič snadno se může zříci ruského města Marmarošské Sihoti a ruského tisského údolí, neboť on se snadno zřekl i své vlasti, Bukoviny, takže dnes si ani na ni nevzpomíná. Nezabýval bych se jeho řečí, kdyby on si nebyl dovolil vystoupiti proti historickým faktům jen proto, aby dokázal svou nenahraditelnost a svou svrchovanou loyalitu. Tato přílišná loyalita našich lidí jest právě příčinou, že vláda ani dosud nesplnila podmínek mírové smlouvy, neprovedla autonomii Podkarpatské Rusi, což i dnes poskytuje záminku nepřátelům republiky k tomu, aby útočili na republiku, na vládu, že se musí provésti revise mírových smluv, neboť vláda Československé republiky sama již od počátku roku 1920 neprovádí ustanovení mírové smlouvy.

Konečně musím zdůrazniti, že jako dosud, tak i příště budu se říditi jen svým svědomím a veřejným míněním myslící Podkarpatské Rusi, budu pracovati i dále se všemi autonomisty o zřízení autonomní země Podkarpatské Rusi v mezích mírové smlouvy, v hranicích Československé republiky, a kdo nám při této práci bude pomáhati, toho považujeme za svého přítele, a kdo nám bude překážeti, toho budeme považovati za svého nepřítele.

Poněvadž tento návrh zákona odporuje ústavní listině, hlasuji proti němu.

Místopředseda Stivín (zvoní): Dále má slovo pan posl. dr Törköly.

Posl. dr Törköly (maďarsky): Ctená posl. snemovňa! Prezident najvyššieho súdu dr Vladimír Fajnor napísal posledne, že v Československej republike je zásada práva, zákona a pravdy na ústupu, a zásada moci a to moci politickej na postupu. Návrh zákona, ktorý je podkladom dnešnej debaty, úplne dokazuje jeho stanovisko, ba kľudne lzä povedať i to, že po predostretí tohoto návrhu zákona mohol by odvodiť tiež záver, že v Československej republike je na ústupu i zásada ústavnosti.

Tento návrh zákona je naprosto protiústavný. Prvý paragraf ústavy vyslovuje, že prameňom všetkej moci je ľud, a ústavná listina ustanoví, ktorými orgány vynáša a prevádza suverenný ľud svoje zákony. Ústavná listina vyslovuje, že právom parlamentu je tvoriť zákony, a je to jeho právo neobmedzené a výlučné. Tým je definovaná nielen zásada suverenity ľudu, ale je stanovená tiež suverenita parlamentu. Suverenita parlamentu po práve znamená, že len parlament vlastní výlučné právo tvoriť zákony v tom smysle, že jedine vôle suverenného sboru, parlamentu, sú povinní štátní občania poslúchať a tiež poslúchajú.

Parlament nemôže obor svojej pôsobnosti a obor svojho práva obmedzovať a nemôže ho obmedzovať ani vzhľadom na svojích nástupcov, lebo veď ľud nie pre to udelil parlamentu mandát, aby týmto mandátom bolo znemožnené uplatňovanie vôle samého ľudu a aby právo na tvorenie zákonov parlament na niekoho iného preniesol rešp. obmedzoval. Vo smysle československej ústavy náleží právo tvoriť zákony výlučne parlamentu. Ústava ne obsahuje ani jediného ustanovenia, ktoré by umožňovalo taký výklad práva ústavného, že by parlament mohol svoje právo usnášať sa na zákonoch prenášať na iného, na jednotlivé osoby či sbory.

Nahliadneme-li do ustanovení ústavy, nenajdeme tam ani jediného ustanovenia, ktoré by prevod učinilo možným, naproti tomu najdeme v nej ustanovenia, z ktorých docela právne lzä konštatovať, že právo usnášať sa na zákonoch v republike Československej nemôže ústavne prevedené byť na iného.

§ 55 ústavy jasne vyslovuje, že nariadenie môže byť vydané len cieľom prevedenia určitého zákona a len v jeho medziach, z čoho dôsleduje i to, že nariadením nemožno vládnuť a že nariadením možno prevádzať iba vynesený zákon. Čítam-li § 57 ústavy, vidím, že tvorcovia ústavy postarali sa o to, aby v prípade, keby parlament z akejkoľvek príčiny, na pr. v prípade rozpustenia snemovne, odročenia jej schôdzí alebo v prípade prestávky týchto schôdzí chcel činiť nezbytné opatrenie, mohol ešte vždy učiniť tak parlament sám a k tomu účelu utvoril ústavný zákon "Stálý výbor" cieľom kontroly vlády, vládnej a výkonnej moci, ktorý výbor vo smysle ústavy v každom naliehavom prípade činí svoje opatrenia, ktoré sa vyznačujú mocou prezatýmneho zákona.

A tedy keď zákonodarstvo samo vyslovuje, že v prípadoch mimoriadne naliehavých, keď parlament nemôže byť svolaný, len parlamentom vyslaný stály výbor môže prevádzať právo usnášať sa na zákone, čím zdôraznilo to, že v republike Československej žiadnym spôsobom, ani v prípadoch súrnych, nemožno previesť právo usnášať sa na zákonoch na vládu, ktorá by potom mohla vynášanie zákonov nahradiť vynášaním nariadení. Vôbec tedy nemôže byť tu ani reči o tom, aby takýto zmocňovací zákon mohol byť vynesený dotiaľ, kým vopred nebude pozmenená ústava, dotiaľ, kým ústava nebude obsahovať ustanovenie, ktorým sa vysloví, že parlament má právo vyniesť zákon, ktorým sa právo tvoriť zákony prenáša na jednotlivé osoby alebo sbory.

Má to však i významnosť tú, že zmocňovací zákon má vlastne povahu, ktorou sa mení ústava a tedy k platnosti tohoto zákona vyžaduje sa trojpätinová väčšina snemovne.

Uvažujem-li o tom, akým úkolom má slúžiť tento zmocňovací zákon, vidím z dôvodovej zprávy, že vláda pokladá za potrebné dať odhlasovať tento zmocňovací zákon tým cieľom, aby mohla uskutočňovať naliehavé rozhodnutia a naliehavé úkony v naliehavých otázkach hospodárskych. Avšak pánovia, ja už som vyložil, že parlament za žiadnych okolností nemôže preniesť na vládu právo usnášať sa na zákonoch, lebo to by porušilo zásadu suverenity ľudu, lebo vôľou ľudu je, aby zákony vynášaly poslanecká snemovňa a senát, a totiž ľud vykonáva svoje zákonodarné právo svojimi mandatármi.

Tomuto právu nemožno podľa ústavy odporovať, avšak to ani nie je treba, lebo veď v prípade nutnosti možno stály výbor vystrojiť právnym oborom plnej moci, že pokiaľ by bolo treba v hospodárskych otázkach súrne a rýchle rozhodovať, dá vláde stály výbor zmocnenie, aby svoje nutné návrhy nepredkladala plénu snemovne, lež stálemu výboru, a podľa tohoto ustanovenia musel by výbor do 24 hodín v dotyčnej otázke rozhodnúť a vyniesol by kvalifikovanou väčšinou usnesenie nadané podľa ústavy mocou prezatýmneho zákona. Takéto usnesenie by musel schváliť tiež prezident republiky, ba čo viac usnesenie to muselo by byť vo smysle bodu 13, §u 54 ústavného zákona ihneď predložené ústavnému súdu, ktorý by potom preskúmal, zda vynesené usnesenie neporušuje platný zákon ústavný, a v tomto prípade bolo by ústavnému súdu umožnené prezatýmny zákon pozbaviť platnosti.

Nebolo by bývalo treba tedy učiniť nič iného, než buďto stály výbor vystrojiť takým to oborom pôsobnosti, alebo sám parlament mal by delegovať výbor, ako je tomu na pr. v Maďarsku, kde 33-člennému výboru je sverené vybavovanie súrnych hospodárskych otázok na základe zákona a zmocnenia. Parlament mal takýto výbor voliť a tomuto výboru mala byť daná plná moc, aby súrne ro zhodoval. Stalo-li by sa tak, zostalo by právo tvoriť zákony v rukách parlamentu, lebo veď výbor na základe zmocnenia získaného od parlamentu prevádzal by svoje zákonodarné právo tak, že by nebolo možno povedať, že nie parlament prevádza svoje právo zákonodarné, lebo výbor sám bol by orgánom parlamentu a tedy sám parlament by prevádzal právo zákonodarné.

Nemožno žiadnym spôsobom pripustiť to, aby zákonodarné právo bolo obchádzané, bolo nahradené právom vydávať nariadenia a aby týmto právom vystrojená bola vláda. Ovšem, že urobiť to bolo by tým nesnadnejšie a preto s hľadiska ústavy a práva je takéto opatrenie tým závadnejšie, lebo zákon o ministerskej zodpovednosti ešte ani dnes nie je vydaný prez to, že jeho predloženie urguje parlamament už 13 rokov. Ako si môžte predstavovať, že by udelenie plnej moci bolo právnym opatrením voči vláde, voči ministerstvu, ktoré nemá ani zákonite stanovený obor pôsobnosti, a tedy ani nemožno podľa zákona riešit otázku, zda príslušný minister svôj obor pôsobnosti prekročil čili nie.

Avšak nemôže byť ani reči o tom, aby sme právo zákonodarné sverili vláde zvlášte tam, kde sa zákony vlastne nerešpektujú, kde nieto vláda práva, a ministri sami sa od rokov previňujú a dávajú špatné príklady, ako možno zákon nezachovávať.

Sveriť takémuto ministerstvu právo zákonodarně znamená vlastne vybudovať všemohúcnosť exekutívnej moci a podporovať hypertrofiu výkonnej moci, aby potom výkonná moc uchopila sa nadvlády nad parlamentom a zatlačila všemohúcnosť parlamentu do pozadia.

Dôvodová zpráva návrhu zákona hovorí, že nutnosti a nebezpečia v cudzine odôvodňujú, aby vláde bola daná takáto plná moc, lebo parlament nie je v stave rýchle rozhodovať, lebo že parlamentná technika je tak ťažkopádna a vybavovanie návrhov pohltí mnoho času, kým stane sa návrh zákonom.

Nuže prosím, už predo mnou to povedali a i ja som sa v ústavnoprávnom výbore dovolával toho, že sám dej tohoto návrhu zákona dokazuje, že parlament je v stave veľmi rýchle pracovať a veľmi rýchlu prácu vykonať, lebo veď návrh, ktorý bol o 2. hodine rozdaný, už o 1/4 na 3 hod. bol v ústavnom právnom výbore prejednávaný, debata bola o 6. hod. dokončená a nasledujúceho dňa bude s ním i parlament hotový. Tento postup je tedy dosť rýchly, a i keby nebol dosť rýchly, ani vtedy nemusí dojsť k tomu, aby parlamentu bolo právo zákonodarné odňaté a prevedené na výkonnú moc, lež treba, aby vláda umožnila, by parlament mohol súrne a rýchle rozhodovať. Poukázal som na možnosť rýchleho rozhodovania v stálom výbore, kde možno vyriecť, že do tej a tej doby nutno návrh vybaviť, čím nebola by dotknutá ani ústavnosť ani právny obor parlamentu a mohly by byť zachované všetky zákonité formality, lebo tu je právo prezidenta na veto a sankciu a tu je tiež funkcia ústavného súdu.

Ani čo do vecí zahraničných nie je treba zvláštneho opatrenia, lebo prvý odstavec §u 64 ústavy poukazuje do oboru pôsobnosti prezidenta republiky uzavieranie a ratifikovanie medzinárodných smlúv, ako aj uzavieranie smlúv, z ktorých by mohly plynúť pre štát alebo pre občianstvo akéhokoľvek majetkové alebo osobné bremená. Ústava ovšem činí výhradu, že k takémuto úkonu hlavy štátu vyžaduje sa svolenie Národného shromaždenia. A tedy nutnosť a naliehavosť, ktoré sa tu môžu vyskytnúť, žiadnym spôsobom si nevyžadujú, aby právo zákonodarné bolo prevedené na vládu.

Je veľkou otázkou, zda v konkrétnych veciach, pre ktoré dostane vláda, aspoň pod všeobecným názvom, plnú moc, stáva v prítomnosti prípad naliehavosti a či nie. Otázku všeobecných colných tarifov urgujú už od 13. rokov býv. ministri Hotowetz a Schuster, avšak tých čias to ešte nebolo naliehavé a vláda vôbec nepokladala za potrebné upraviť rýchle tieto všeobecné colné tarify. Prečo sa to stalo teraz tak naliehavým? Hovorí sa, že vraj s hľadiska svetovej konferencie londýnskej. A predsa keď už raz tieto všeobecné colné tarify utvoríte a tieto ani neprejdú parlamentom, v každom prípade môžete s nimi dosiahnuť toho účelu, ktorého je opravdu treba vo smysle usnesenia svetovej konferencie londýnskej.

Avšak v ostatných otázkach, menovite v otázkach cenovej politiky, produkcie a odbytu a v relácii veľkého a malého priemyslu k zemedelstvu bolo by bývalo treba už od troch rokov činiť naliehavé opatrenia, avšak vláda po celú túto dobu tieto opatrenia nepokladala za nutné a ani neučinila, až teraz konečne prikladá im vláda naraz súrnu nutnosť. Za zameškanie je ovšem každopádne zodpovedná vláda a vláda nemôže sa vymknúť svojej zodpovednosti tým, že si chce dať odhlasovať zmocňovací zákon.

Nesmiernou chybou návrhu zákona je, že zmocnenie, ktoré chce udeliť, nekonkretizuje taxatívne. Keď prezident Spojených štátov žiadal prvé zmocnenie od senátu, vtedy bolo v ňom konkretizované to, k čomu si zmocnenie žiadal. Riekol, že je to otázka sníženia platov úradníkov a odpočivného penzistov, k čomu si žiada zmocnenie, a len pre túto vec zmocnenie dostal.

Podívame-li sa na tunajšie zmocnenie, vidíme, že tu sa žiada zmocnenie v prvom rade čo do colných tarifov, potom čo do úpravy cien živnostenských, obchodných a zemedelských, čo do úpravy otázok produkcie a odbytu, ďalej pre udržovanie rovnováhy štátneho hospodárstva, pre úpravu pomerov v štátnych a štátom spravovaných závodov, ústavov a fondov, ktoré na zákonitom podklade vyberajú príspevky, poplatky a dávky.

Nech sa dotazujem kohokoľvek, kto je členom zákonodarstva, do akej miery sa rozširuje toto zmocnenie na pr. v ohľade úpravy cien a výroby, nebude môcť mi dať na to odpoveď. Zda možno zákon kartelový upravovať nariadením a zda sa zmocnenie i na toto rozširuje? Či možno otázku zemedelského úveru v tejto ceste upravovať a či možno na základe tohoto zmocňovacieho zákona upravovať tvorenie verejných skladíšť, nariadiť obilný monopol, upravovať sociálne poistenie, zmeniť gentský system, snížiť výrobné náklady a zmeniť železničný tarif?

Nuž prosím, na to nikto mi nedá určitú odpoveď, lebo toto všeobecné zmocnenie, ktoré sa dáva pre túto skupinu hospodárskych otázok ministerstvu, môže byť rozšírené naozaj na ktorúkoľvek otázku, lebo veď široký výklad zmocnenia nie je zakázaný a jeho široký výklad je v záujme vlády a vláda ho i použije.

Nemôže nám povedať nikto, do akej šírky sa rozprestiera otázka udržovania rovnováhy štátneho hospodárenia, a nikto nám nevie dať odpoveď ani na to, zda tu môžu byť snížené platy úradníkov a penzie penzistov, zda tu môže byť zmenšená kongrua, a mnoho iných podobných otázok sa tu naskytuje, ktoré nemožno vyňať z rámca takéhoto všeobecného zmocnenia, takže ministerstvu je daná plná moc i v týchto veciach.

Zmocnenie nemožno dať bez akéhokoľvek obmedzenia. Tí, čo tento návrh zákona podali, mohli najsť príklad na to, že obmedzenie treba stanoviť taksatívne a vyriecť, že zmocnenie vzťahuje sa len na to či ono. A v tomto prípade by musela byť vyňata celá kopa vecí, na ktoré sa zmocnenie za žiadnych okolností nemôže vzťahovať, tak ako to vymedzila ústava pri stanovení oboru pôsobnosti stáleho výboru, kde ústava činí opatrenie vyrieknuc, k čomu nemá právo stály výbor.

Ústavný zákon vyslovuje, že stály výbor nemá práva meniť zákon ústavný, nemôže meniť príslušnosť úradov, vyslovuje, že stály výbor nemôže ustanovovať opatrenia, ktoré by štátnych občanov zaťažovaly trvalými finančnými záväzky, nemôže tedy zavádzať nové dane a vôbec nemôže stály výbor finančné hospodárstvo štátu novými bremenami zaťažiť.

Z týchto vecí mohol by byt vzatý príklad; keď už ste nechteli rešpektovať tieto ustanovenia ústavy, aspoň v tomto návrhu zákona by bolo bývalo treba tieto obmedzenia vytýčiť. V návrhu zákona spatrujem len dve obmedzenia. Jedným je, že je-li treba vo smysle ústavnej listiny k učineniu opatrenia zvláštneho zákona, v tomto prípade toto opatrenie nemôže byt učinené. Druhým obmedzením je, že mena československá nemôže byt menená. Návrh zákona stanoví tiež obmedzenie časové, lebo určuje, že právo vlády vydávať zákony platí do konca tohoto roku.

Nuž prosím, dôvodová zpráva to presne udáva, avšak od stupňovania samovôle, ktorá je týmto zmocňovacím zákonom daná vláde, nezachráni tým občanov štátu. Bude-li sa tejto plnej moci pol roka užívať, môže vláda nahromadiť toľko nešťastí, škôd a samovoľných činov, že to nebude môcť ani do 6 rokov byť napravené. Návrh zákona neobsahuje žiadnych kautél voči tomuto zneužívaniu.

Inou kautelou má byť, kde sa vyslovuje, že nariadenia, ktoré vydá vláda na základe tohoto zmocňovacieho zákona, musí podpísať tiež prezident republiky. Dľa môjho názoru podpis prezidenta republiky nemôže nahradiť to, že sa vôla ľudu v dôsledku tohoto zmocňovacieho zákona nemôže uplatňovať v zákonodarstve. Podpis prezidenta republiky môže byť užitý r v ceste inej, jestliže totiž parlament na svoj vlastný výbor prenesie výnimečnú moc v otázkach hospodárskych, a potom nebude mocť dojsť ku zvrátenej situácii, že dosiaľ prezident republiky revidoval opatrenia parlamentu a buďto ich schválil alebo ich zamietol. Toto sa bude diať teraz obrátene, lebo nariadenie podpíše prezident republiky spolu s vládou, vláda príjde s ním do 14 dní pred parlament, a potom parlament bude revidovať opatrenia prezidenta republiky, o ktorých parlament vysloví prípadne svoj názor, že ustanovenie je neprávné alebo nesprávné.

Zmocňovací zákon neobsahuje žiadnej kautély, ba činí naprosto pochybným prevádzanie §§ 47 a 48 ústavy, lebo nie je v ňom postarané o to, čo sa má stať na pr. v prípadoch, keby prezident republiky podpis odoprel.

Dôvodová zpráva návrhu zákona hovorí, že kautélou je ustanovenie to, že vláda je povinná do 14 dnů od vydania nariadenia predložiť nariadenie zákonodarstvu a podrobiť ho usneseniu obidvoch snemovieň. Opomína však postarať sa o to, čo sa stane vtedy, keby snemovňa poslanecká alebo senát po prípade neprijaly vydané už a platné nariadenie. I tento nedostatok poukazuje na povrchnosť zákonodarnej práce, ktorá je tu v móde, že totiž bez akéhokoľvek uvažovania predhadzujú sa parlamentu návrhy zákona s večera na ráno práve vtedy, keď parlament odsudzujete po dobu celých mesiacov k nečinnosti, a naraz potom príjdete s takými záplatami, ktoré v otázkach naozaj vážnych nasvedčujú tomu, že parlament sám stane sa vlastne bezradným, čím učiní sa pochybnou platnosť nariadenia predloženého parlamentu.

Avšak v návrhu zákona nevyslovuje sa ani to, čo sa má stať, keď parlament nariadenie neakceptuje. Návrh zákona stanoví, že nariadenie, ktoré Národné shromaždenie nepríjme, pozbýva odo dňa zamietnutia platnosti, avšak ako bude možno opatrenia, ktoré boly dotiaľ prevedené, uviesť v pôvodný stav, a dojde-li ku škode, kto bude povinný eventuelné škody hradiť, o tom návrh zákona neobsahuje vôbec ničeho.

Tento návrh zákona, ráčte, pánovia, dovoliť, nemožno na žiaden spôsob prijať. Nemožno ho prijať už ani preto, lebo obsahuje nedozierné nebezpečenstvá, lebo veď poskytuje vládnemu režimu bezmedznú moc, a obsahuje nedozierné nebezpečenstvá preto, lebo pozbavuje štátnych občanov národných menšín veľmi dôležitých kautél ústavných, suverenity parlamentu, lebo veď my nemáme inej ústavnej kautély než tú, že usnášať sa na zákonoch nemožno inak, než v parlamente, a ústavnou kautelou pre nás je i to, že za zločin možno podľa zásady ústavnosti kvalifikovať len čin, ktorý i zákonodarstvo kvalifikuje za zločin. Tento návrh zákona však láme túto zásadu, lebo zmocňuje vládu, aby konštruovala delikty a trestala štátnych občanov.

Tam, kde je samovláda, tam, kde je parlament lžiparlamentom, tam, kde exekutívna moc využije všetkého, aby zničila všemohúcnosť parlamentu, kde sa láme každý zákonitý odpor, kde centralizácia ide až do krajností, kde sa uplatňuje zámer odňať miestnym úradom samosprávnu nezávislosť, kde sa predkladajú a pojednávajú také návrhy zákona, ktorými sa práva slobody pristrihujú, ktoré každé voľné slovo chcú v každom ohľade v hrdle udusiť, kde sa uplatňuje v tak veľkej miere samovláda, tam nemožno predkladať taký návrh zákona, ktorý moc a možnosť tak zv. demokratickej samovlády len stupňuje.

Takýto návrh zákona porušuje slobodu, je protidemokratický, lebo je proti slobode. Obsahuje nebezpečenstvo pre všetkých občanov, lebo rozlamuje suverenitu ľudu. Zákonodarca liberálne smýšľajúci a za slobodu nadšený, ktorý je presvedčený, že ústavnosť treba bez podmienky rešpektovať, nemôže takýto návrh zákona odhlasovať.

V mene maďarskej národnej strany tento návrh zákona neprijímam. (Potlesk.)

Místopředseda Stivín (zvoní): Dále má slovo p. posl. Čuřík.

Posl. Čuřík: Slavná sněmovno! Včera p. posl. dr Stránský prohlásil ve výboru ústavně-právním, že rozeznává poslance podle výše jejich kultury, podle toho, jak v oposici kritisují vládní počiny, anebo podle toho, jak ve vládě si počínají. To znamená, že dr Stránský nás chce ceniti podle toho, jak se chováme vůči vládním osnovám, které dnes také projednáváme.

To je ovšem měřítko velmi pochybné. Není možno ztotožňovati postup poslance vládního s postupem poslance, který je v oposici proti vládě. Je samozřejmé, že jsou jisté hranice, pokud až sahá kritika poslance oposičního, který byl také dříve ve vládě. Mohu konstatovati pro své stanovisko, že jsem si vždycky zachovával, i když jsem byl ve vládní straně, jistou dávku kritiky vůči vládním počinům a neměl jsem nikdy zavřená ústa, když se jednalo o nějaké špatnosti, třebas i ve vládní straně. Tím chci říci, že p. dr Stránský nemá pravdu, když nás chce hodnotiti podle našeho postupu vůči této vládě.

Jde o mimořádná opatření, která mají v zápětí dnešní atmosféru v této sněmovně. A já, bohužel, musím konstatovati, že takové atmosféry nebylo zde už po dlouhou dobu, aby se poslanci vládních stran chovali tak mlčenlivě, tak přímo apaticky nebo dokonce tak ustrašeně. Ten stav zde snad ještě nebyl. Je to snad přímo jakási předzvěst blížících se dnů, které máme před sebou. Já bych se tázal vládních stran, jakou mají příčinu k tomu, že chtějí zaváděti mimořádná opatření v tomto státě vůči parlamentu a vůči demokracii? Byly přece u vlády a jsou u vlády delší čas a měly možnost docela v klidu řešiti otázky sociálně politické, hospodářské, i státně-finanční. Nikdo jim nepřekážel, nebylo žádných bouří na ulicích, kde by snad byl ohrožován veřejný pořádek a pokoj, kde by se snad musilo střílet do lidu pro počiny protistátní. Stalo-li se tak, byly to případy ojedinělé, ale v celku chová se národ a pracující lid velmi klidně a trpělivě, až příliš trpělivě.

Byl jsem před týdnem v Mor. Ostravě na konferenci, která se zabývala otázkou propouštění horníků z práce. Bylo tam konstatováno, že horník vydělá za 14 dnů 100 až 150 Kč. Za 14- dnů, pánové! A to je tam všeobecné. A přese všechno tito horníci chovají se velmi klidně a trpělivě a čekají, jak jim pomůžete z této tísnivé situace. Nepotřebují zmocňovacího zákona pro sebe, aby se jím chránili proti kapitalistům, čekají od vás pomoc bez zmocňovacího zákona. Textilníci a chudí dělníci, věc to dnes přímo zarážející, neví si v té bídě rady, ale nebouří se, nýbrž čekají od vás skutečnou pomoc.

Ale vám, vážení pánové, nejde o to, abyste lid nasytili a nakrmili v době bídy a hladu, vám jde o to, abyste lid, který čeká od vás nějaké činy, ještě více umlčeli a udusili. V tom je důvod vaší snahy o nový zmocňovací zákon. Prosím, co se doposud dělalo, vážení pánové? Rozpočet státní byl parlamentem schválen bez překážek, ale vydávání peněz ve vládě dálo se bez kontroly parlamentu, bez kontroly veřejnosti. Já jsem častokrát na to upozorňoval tento slavný sbor, že se vydávají peníze na všelijaké sanace bez naší parlamentní kontroly. Kolikráte jsem zde prohlásil s tohoto místa, že nekonají se žádné práce pro stát užitečné. Prosím, dnes máte půjčku práce, jejíž lhůta k upisování téměř skončila - a dosud nekonají se nějaké práce za tyto peníze půjčkou práce sebrané a od lidí vypůjčené. Dovídám se, pánové, že budete platiti pouze staré dluhy z této půjčky práce, a ne abyste konali práce nové, na které lid venku čeká.

Lidu se závidí několik korun podpory v nezaměstnanosti; a je smutné, že musím konstatovati, že najdou se v republice i dokonce strany křesťanské nebo katolické, které dokonce chtějí znemožniti, aby se chudák najedl, když nemá práci a nemá co jísti. Je to skvrna, kterou musím zde jako takovou přibít na pranýř, poněvadž je to něco nemorálního. Rozdáváte peníze na všelijaké subvence nekontrolované, zbytečné, jedincům, osobám a mamonářům, to je morální...! Ale krmit chudáky a nezaměstnané, to je něco špatného! Tyto věci se doposud zde dály a měli jste možnost věci řešiti prakticky; ale nevidím zde žádný plán, žádnou práci, žádný hospodářský systém - a tento zákon má k tomu pomáhati.