Předseda: dr Staněk.

Místopředsedové: Roudnický, Stivín, Špatný, Taub, Zierhut.

Zapisovatelé: inž. dr Toušek, Vávra.

208 poslanců podle presenční listiny.

Členové vlády: předseda vlády Malypetr; ministři Bechyně, dr Beneš, dr Czech, dr Dérer, inž. Dostálek, dr Franke, dr Meissner, dr Šrámek.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha; jeho zástupci Nebuška, dr Záděra.

Předseda dr Staněk zahájil schůzi ve 2 hod. 15 min. odpol.

dal předseda: na dnešní schůzi posl. Zeminové; na tento týden posl. Richtrovi a Prokopovi - pro neodkladné zaměstnání.

nemocí posl. Langr.

Do výboru rozpočtového vyslal klub poslanců "Vereinigter parlam. Klub des Bundes der Landwirte und der Deutschen Arbeits- und Wirtschaftsgemeinschaft" posl. Halkeho za posl. Windirsche.

Do výboru zemědělského vyslal klub poslanců republ. strany zeměděl. a malorol. lidu dne 25. dubna t. r. posl. Škvora za posl. Dubického, posl. Haupta za posl. Nejezchleba-Marchu, posl. Pozdílka za posl. Teplanského, dne 26. dubna 1933 posl. Dubického za posl. Škvora, posl. Nejezchleba-Marchu za posl. Haupta, posl. Teplanského za posl. Pozdílka; klub poslanců čsl. soc.-dem. strany dělnické posl. Kučeru za posl. Srbu; klub poslanců čsl. nár. demokracie posl. Špačka za posl. dr Hodáče.

posl. Geyera ministru vnitra o přehmatech ašských četníků (č. D 1093-III);

posl. Lišky:

ministru vnútra:

ohladom dlažobných poplatkov v Bratislave (č. D 1095-III),

ohladom vyberania dlažobného v Bratislave (č. D 1097-III),

predsedovi vlády ohladom vyberania dlažobného v Bratislave (č. D 1096-III);

posl. Sladkého:

ministru železnic o jmenování a úpravě poměrů pomocných zaměstnanců čsl. stát. drah (č. D 1098-III),

ministru financí o neúměrném daňovém zatížení sokolských organisací, jež znemožňuje život v sokolských jednotách a župách (č. D 1099-III);

posl. Čuříka ministru soc. péče o porušování zákona a nařízení o noční práci v pekárnách (č. D 1094-III).

Předseda (zvoní): Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest:

1. Rozprava o prohlášení ministra zahraničních věcí dr Beneše, učiněném ve 263. schůzi posl. sněmovny.

Lhůtu řečnickou navrhuji podle usnesení předsednictva tak, aby pro celou rozpravu činila: pro každý klub tolikrát 4 minuty, kolik má klub členů, nejméně však na klub 60 minut.

Poslanci mimo kluby počítají se za jeden klub.

Hospitanti se počítají do počtu členů klubu.

Jsou nějaké námitky proti tomuto návrhu? (Nebyly.)

Není jich. Řečnická lhůta jest tedy podle něho stanovena.

Přihlášení jsou řečníci: na straně "proti" pp. posl. dr Szüllö, Rázus, Knirsch, inž. Kallina, Onderčo, Eckert, Szentiványi; na straně "pro" pp. posl. Světlík, dr Winter, Hrušovský, inž. Žilka, Taub, Zierhut, dr Markovič, dr Stránský, de Witte, Myslivec, dr Peters, Janček, dr Goldstein, dr Mičura, dr Štefánek.

Dávám slovo prvnímu řečníku "proti", panu posl. dr Szüllő.

Posl. dr Szülö (maďarsky): Ctená poslanecká snemovňa! Pán minister zahraničia predniesol včera svoje expozé v poslaneckej snemovni. Tento krok pokladám za správny, lebo doterajšiu prax, že mluvil len vo výbore zahraničnom, nemožno pokladať za demokratickú. V ľudovej republike treba vyhýbať záhadnostiam, a treba vyhýbať tomu, aby o osudoch národov rozhodovaly kabinety a nie ľud sám.

Avšak nemožnou vecou je, že na expozé, ktoré trvalo tri hodiny, poskytujú tunajšie predpisy jednotlivým poslancom len 4 minuty, a menšiemu klubu len 1 hodinu. Proti tomu musím sa ohradiť v mene demokracie a tu chcem poukázať na to, že je to práve také ustanovenie, ako prevažná časť všetkých ustanovení tunajšej administrácie: pri zachovaní zovňajšej formy zabíjajú vnútornú podstatu.

Z tohoto dôvodu nemôžem sa dopodrobna rozšíriť na celú reč a budem sa museť zabývať len jej niektorými dôležitejšími body. Chcem poukázať ešte na to, že oná reč vlastne nie je ani rečou, lež politickou poradnou pre politicky naivných nevinných ľudí. Nemyslím však, že by sa v celom veľkom svete našiel len jediný politik, ktorý, čítajúc toto Benešovo expozé, nevidel by, akým majstrovským dielom je ono po tej stránke, ako má byť skutočnosť kamuflovaná a ako majú byť soskupené argumenty položené na nepravdivý podklad. Báza celého jeho mudrovania spúšťa vždy so zreteľa veľkú okolnosť, že celý hospodársky riad v Europe i u nás je zo svojích základov vyvrátený, že celý svet leží v horúčke, že ho treba liečiť, a terapiou tohoto liečebného procesu je odôvodnené to, že treba liečiť základnú príčinu nemoci. A to sú mierové smluvy, ktoré nie tak ani svojím textom ako viac duchom zabily riady tohoto sveta, a tu je treba revízie a nie ztrnulého lpenia na formalizme. Lebo nie formalita je právom, lež právo je to, ktoré je vyjadrovacou formou pravdy. Mierové smluvy však nie sú spravedlné.

Ministri vecí zahraničných, aniž sa dotázali parlamentu a informovali verejnosť, uzavreli teraz to soit disant spojenectvo štátov, ktoré bolo sjednané s Jugoslavijou a Rumunskom, a my nesmieme strpeť, aby o nás a bez nás boly sjednávané smluvy, ichž eventuelne tragické následky musíme potom my, národy republiky, draho zaplatiť. Táto republika mala by sa konsolidovať. Ku konsolidácii však nemôže dojsť vtedy, jestliže republika bude stavaná vždy pred kritické faktá, ktoré zväčšujú trecie plochy a urážajú citlivosť súsedov.

Verejnosť celého sveta zná už dávno ten základný cieľ politiky Benešovej, že z toho, čo je právo, chce formovať politiku, a z toho, čo je politika, chce tvoriť právo. Formalizmom Společnosti národov snaží sa táto Benešova politika zabiť pravého ducha Spoločnosti národov. A tu sme u žriedla všetkého zla. Spoločnosť národov nebola utvorená k tomu cieľu, aby petrifikované boly nespravedlnosti, lež pre to, aby šľachteným duchom Spoločnosti národov bola sjednaná náprava v bezpráví a aby násilie, jehož politickým názvom je válka, bolo zo sveta vymýtené. Účelom Spoločnosti národov je - a totiež musí byť účelom i republiky - aby sa nezakladala na práve formálnom, ale na spravedlnosti, lebo žiadny útvar, žiadna ľudská ustanovizeň, žiadne brnenie a žiadna zbraň nie sú dosť mocné, jestliže nie sú podložené spravodlivosťou, a preto hľadanie pravdy a odstraňovanie nespravedlností je stejného smyslu s tým, čo nazývame konsolidáciou.

Pán minister zahraničia zo svojej úspešnej agitátorskej dráhy slávnej minulosti priniesol si do ministerstva zahraničia všetky kvality agitátora. Agitátor nikdy nemôže niečo činiť, lebo činiť nevie - veď preto je agitátorom - ale mluví. Minister zahraničia však nie je agitátorom - on by mal činiť a nie mluviť. Pán minister zahraničia však stále len mluví, mluví, mluví, a to je príčinou toho, že dáva také intervievy ako aj posledne v poľskom "Kurrier Poranny", kde - a to nie ku väčšej sláve pána ministra zahraničia - musel sa postarať o reparáciu pán minister Krofta svojím dezauvovacím prejavom. Nesvedčí dobre československému ministrovi zahraničia, jestliže zbraňou ironie chce snižovať veľkých, lebo československý minister zahraničia nikdy nesmie zabúdať na prostú poučku, že srazí-li sa hrnec hlinený s hrncom železným, tu to vždy odnese hrnec hlinený.

Prednáška pána ministra zahraničia vychádza z podkladu samovoľne voleného. Pán minister zahraničia tak dlho zdôrazňoval, vyhlašoval, povedal a rečnil o tom, že Malá dohoda je niečim, čo inkorporuje konsolidovanú politickú a hospodársku logiku, a tak dlho vyhlašoval, že Malá dohoda je najistejšou garanciou mieru, že na koniec sám tomu uveril. Chyba je však v tom, že dosiaľ tomu neuverili iní.

Práve sriadený trojspolok, "nová veľmoc", je snáď najtypickejším výtvorom politiky Benešovskej. Tri štáty, ktoré majú rôznu minulosť, rôzné expanzívné ciele a rôzné hospodárske záujmy, sa sídu a chcú sa honosiť ako "veľmoc" a jakožto kanclér tejto "veľmoci" hrá všade zástoj dnes zahraničný minister republiky Československej. Tento zástoj je navonok ligotavý a hodí sa k tomu, aby vyleštil tie odreniny, ktoré zamlžujú pozíciu Benešovskú dnuka štátu a aby sjednal váhu pánu ministrovi zahraničia v republike. Hľadím však na to, ako štátny občan tejto Československej republiky, celkom objektívne a tážem sa, či je táto nová kreácia výhodná s hľadiska republiky?

Výklad pána ministra zahraničia predstavuje nám tento trojspolok tak, že on s hľadiska hospodárskeho bude hodnotnou pevnosťou pre republiku samu. Zda je tomu tak či inak, o tom rozhodne budúcnosť, avšak táto báza je každým pádom nie reelná, lebo závisí od snov do budúcnosti. Reálnou bázou tohoto trojspolku je politika, pri ktorej však vzniká pochybnosť, zda zodpovie účelu, ktorému chce slúžiť.

Malá dohoda k obrane územia troch nových štátov už i dosiaľ jestvovala, avšak jej hrot nebol namierený proti nikomu inému, len proti Maďarsku, - a žiaľ dosiaľ to bolo pre celý svet hekubou. Terajší trojspolok, tak zv. "veľmoc", nesmeruje už len proti Maďarsku, má on jeden výhrožný hrot, ktorý je vyostrený proti Nemecku, tedy proti veľmoci, a iný hrot, ktorý je vyostrený proti Italsku, a tedy proti druhej veľmoci. Táto politika tedy vyvolá treciu plochu tam, kde trecej plochy dosiaľ nebolo, čo však nemôžem pokladať za zdravé a dobré so stanoviska republiky. Robí-li niekto bez potreby veľkú politiku, znamená to vždy nevýhodu, lebo kto konflikty seje, skľudí búrky.

Nechcem teraz skúmať, zda pán minister ako referent odzbrojovacieho výboru pokladá za vhodné a cieľu primerané, uzavrieť pre válečny cieľ spojenectvo na odboj a výboj.

Neskúmam, či je treba vyhľadávať krikľavo pózu válečnej pozície, keďže by bolo bývalo múdrejšie mlčať. Neskúmam, čo by bolo lepšie: odzbrojiť či zahrať si na konvencie, avšak hľadím objektívne na dôsledky.

Bez rizika nemožno robiť politiku, to viem; zda však to risiko, ktorého sa podujíma republika s touto novou "veľmocou", zakladá sa na reálnych výpočtoch, či nie - to predsa len musím učiniť predmetom rozpravy v tomto parlamente. Pán minister predstavuje to tak, že je tuná 45 milionov ľudí a že ozbrojená moc týchto 45 milionov ľudí je tá, ktorá je dnes už zvlášte sjednoteným zdrojom sily a že je faktorom väčšej váhy než dosiaľ; ja však skúmam, zda je tomu tak?

Československá republika chce byť štátom národným, a ja tedy tu musím konštatovať, že v tejto 45milionovej novej "veľmoci" je len 6 milionov Čechov, ostatní sú Slováci, Rumuni, Iliri, Juhoslovani, Slovinci, Maďari, Poliaci, Židi, Nemci, Malorusi, a je tedy otázkou, či je výhodné toto spojenectvo v dobe, kde etnografická spolupatričnosť a vývoj národnostnej otázky sú vedúcimi usmerňujúcimi zásadami života. Avšak najväčšie nebezpečenstvo vidím v tom, že bezpečnosť republiky je dotknutá tým, že táto trojdohoda - aspoň podľa zpráv sdelených v tlači - obsahuje v sebe i to, že tento spoločný sväz troch štátov sa zaviazal i v tom ohľade, že i v prípade vnútropolitických zmätkov prispeje si navzájom pomocou. A po tejto stránke rád bych počul od pána ministra odpoveď konkrétnu, lebo tu je ten bod, kde republika len dáva, nemôže však dostať nič. Veď ráčite vedeť, že i keď je v republike Československej nespokojnosť, revolučných hlasov nepočuť, ani netreba sa obávať vnútorných svárov. Iná je už však situácia v Jugosláviji a Rumunsku, - nuž a či bude vďačné a dobré a v záujme štátu, budeme-li museť zasahovať v Jugosláviji a Rumunsku do takého vnútorného vrenia, ktoré môže každým pádom podporovať snahy, ichž protihodnotá nevyváži to, že by sme sa mohli nášmu ministrovi zahraničia klaňať ako kanclérovi syntetického sväz štátneho. Starodávnou diplomatickou konštatáciou je - ešte od Colberta - že ješitnosť je v politike najhorším poradcom. Táto kanclérska hodnosť nestojí za to, čo znamená nebezpečenstvo pre miliony národov a po tejto stránke bolo by žiaducie, aby sme boli v parlamente ukľudnení. Ostatne nehľadiac ani na to, musím brať v uváženie to, že Československo je typickým štátom priemyselným a musí hľadať odbytištia pre svoje priemyselné produkty.

Vláda Československej republiky však nebere na to zreteľ. Dnuka sleduje politiku agrárnu a opevňuje produkciu agrárnu baštou ochranných ciel. Preto pracuje ochrannými cly proti dovozu agrárnych produktov. Druhé dva štáty Malej dohody, Jugoslavija a Rumunsko, sú štáty agrárné, ktoré hľadajú odbytištia pre svoje produkty. Tomu však kladie prekážky systém ochranných ciel vlády. A teraz: buďto vpustí sem republika agrárné produkty Jugoslavije a Rumunska - čím budú ceny tunajších agrárnych produktov nezbytne stlačené - a v tomto prípade bude tunajšie zemedelské obyvateľstvo nespokojné a agrárna väčšina bude zničená, čo znamená nielen krízu vládnu, ale i krízu ústavy; buďto tieto produkty sem nepripustí - ale v tomto prípade ako si to predstavuje pán minister zahraničia, že by Jugoslavija a Rumunsko otvorily svoje trhy priemyselným výrobkom československým? Túto hospodársku nevýhodu ministerstvo zahraničia dozaista vidí. Ale veď ani toto ministra zahraničia a najmocnejšieho činiteľa ministerstva zahraničia ministra Kroftu nepobáda, a preto sú tie protivy medzi ministrom agrárnym a ministerstvom zahraničia i vo vláde. Páni ministri Beneš i Krofta honia sa za veľkou panslavistickou myšlienkou, ktorej chcú byť vodcami. Že táto vedúca panslavistická myšlienka nie je ďaleká vládnej správy zahraničnej, dôkazom toho uvádzam slová jedného z dôverníkov pána ministra, pána kanoníka Světlíka, ktorý ako referent akiste s vedomím ministerstva hlásal, že germánský, anglosaský a latinský svet musí byť poučený, že nie západ diktuje východu, ale východ západu a že slovanská sila je tá, ktorá si razí cestu dopredu oproti starým silám germánsko-latinským. Tomuto tónu slúži "Prager Presse", "Lidové noviny" a v tejto jednej veci súhlasia s pánom ministrom i "Národní listy" a strana Kramářova, avšak táto tendencia nie je s veľkým nadšením honorovaná ani v Paríži, ani v Ríme, ani v Londýne. Pociťuje toto politické vykoľajenie tiež parížsky vyslanec republiky, pán minister Osuský, ktorý na miesto obrany odpovedá náramne šikovnou agitáciou a útokom a snaží sa pokiaľ možno zastierať panslavistický smer republiky a stavia republiku do takého svetla, ako keby ona bola ďaleká všetkých panslavistických cieľov imperialistických a ako keby tento nový trojspolok bol novým základným kameňom mieru. Podľa môjho skrovného názoru tento trojspolok neslúži mieru, lebo to horúčnaté zbrojenie, ktoré sa deje v Jugoslaviji, Rumunsku i v našej republike, to rozširovanie závodu Škodovky, ktorej kapacita je dnes väčšia, ako bola za monarchie, ako aj to, že toto spojenectvo - ako som už zkrátka na to poukázal - s hľadiska hospodárskej politiky nemá žiadnej ceny, všetko to nasvedčuje tomu, že toto spojenectvo o veľa viac prispeje k soslabeniu základov mieru než k udržaniu mieru. Pridám-li k tomu, čo sám Kramář vyjadril tak, že "za chrbtom protokolov sú zbrane", pripojím-li k tomu, čo riekol Hodža, že "republika bude bojovať do poslednej kapky krvi", všetko nasvedčuje tomu, že ani ministra zahraničia, ani vládu nepreniká smierlivý duch Spoločnosti národov, ale že sú bez váhania odhodlaní k tomu, čo Spoločnosť národov s váhaním chce zo sveta vymýtiť, a že tedy je opravdu ich cieľom: v danom prípade válka. (Výkřiky posl. dr Jabloniczkého.)

Obyvateľstvo tejto republiky však si války nepraje. Ráčte položiť otázku v celej republike, ráčte vypísať tajné hlasovanie a voľby, či sa najde v tejto republike väčšina, ktorá by chcela válku a či si neocení viac systém Spoločnosti národov, ktorý chce návrat pravdy a pokojnú nápravu nespravedlností.

Táto republika, ako to teraz už i pán minister Osuský konštatoval, obdržala právny titul svojho utvorenia na základe politického daru. Už som tu raz vyložil, že demokracia republiky záleží v tom, že tu boly zrušené všetky tituly, i "titul právny". Kongruentnou odpoveďou na to je asi konštatácia pána ministra Osuského, jehož mudrovanie vyčerpáva sa v tom, že keďže Spoločnosť národov "darovala" územia rozbitej monarchie štátom následníckym a držbu týchto území garantovala, v dôsledku toho by Spoločnosti národov nikdo viac neveril, keby Spoločnosť národov chcela túto garanciu rozšíriť na iný prípad a keby chcela dnešné pomery zmeniť. Ja sa domnievam, že toto mudrovanie splieta si príčinu s dôsledkom, lebo účelom Spoločnosti národov v dobe, kedy utvorená bola nová stredná Europa a stanovené boly jej hranice, nebolo to, aby tým spravedlnosť bola nabudúce umrtvená, lež cieľom týchto teritoriálnych ustanovizní bolo, aby staré domnelé nespravedlnosti boly reparované, a totiž generálnym cieľom všetkých opatrení Spoločnosti národov je vždy to, aby autoritou Spoločnosti národov bola zjednaná spravedlnosť a aby riešenie otázok nebolo sverené zbraniam.

Svet sa civilizoval, svet sa demokratizoval. Práve tak ako za starodávna veľa otázok bolo riešené stredovekou inštituciou súboja a súbojom zvíťazila vždy pravda formálna nad pravdou skutočnou a tedy prijatím občianskych práv vyšiel súboj z módy a rozhodujúcim stal sa rozsudok riadneho, neodvislého a nestranného súdu, práve tak i v práve medzinárodnom uchopil sa nadvlády názor demokratický, aby právo nebolo riešené silou zbraní, lež aby sila práva rozhodovala o sile zbraní. Pán minister Osuský uznal, že Spoločnosť národov darovala republike územia, ktorá tvoria jej teritorium. K tomu môžem uviesť malú epizodu, ktorá pochádza od Tardieuva samého. Keď boly Clemenceauovi sdelené dnešné hranice, spýtal sa Clemenceau, zda budú i Karlové Vary v republike, lebo že vraj tam žiadneho Čechoslováka niet - on o tom vie, lebo už od dávnej doby užíva prameňov Karlových Varov - rozptýlili pochybnosti tygra tým, že Čechoslováka opravdu niet v Karlových Varoch, lebo veď rasa "československá" sa teprve utvára, avšak že tento jazyk má už tri slová, a to prvým je: "Čechoslovák", druhým: "Karlové Vary" a tretím: "Beneš".

Viem, že je to len anekdota, ale je ona charakteristická, lebo naozaj v dobe, kedy boly určované hranice, ani sami štyria najvyšší činitelia pri určovaní hraníc, a to ani Wilson, ani Lloyd George, ani Clemenceau, ani Orlando nemali pojmu o tom, čo činia. Veď Lloyd George vo svojích pamätiach sám uznáva, že sa mýlil, ale že vraj mal ťažkú situáciu, keď si jeden jeho druh o sebe domýšľal - a to myslí na Clemenceau - že je on Julius Caesar, a druhý - a tu myslel na Wilsona - že je Ježiš Kristus.

Pán minister vo svojom expozé zvlášte sa zaoberal s dnešnou otázkou revízie. Dôkazom bystrozrakosti pána ministra je expozé, ktoré vyložil v zahraničnom výbore na jeseň. Tu pribil, že jestliže rok 1933 uplynie bez akejkoľvek krízy, bude to veľkým úspechom jeho politiky. A dnes sme na tom tak, že nesmieme zažhmúriť oči, musíme sa podívať na skutočnosť bez okolkov, musíme sa podívať, zda je v tomto svete tendencia po revízii a či nie?

A musíme sa podívať v záujme samej republiky na to, zda revízia poškodzuje záujmy tejto republiky, áno či nie? V parlamente môžem prehovoriť o tom, o čom som už viackráť hovoril, avšak bolo to vždy zkonfiškované, že totiž jedna otázka vyvstáva pred každým do republiky inkorporovaným Maďarom, a to je: buďto bolo treba starú rakúskouhorskú monarchiu rozbiť preto, aby každá z rôznych národností monarchie mohla založiť národný štát, a v tomto prípade z akého dôvodu bolo odtržené od Maďarska toľko Maďarov, žijúcich v jednom komplexe, a pripojené k štátom následníckym, a prečo utvorili tiež z republiky národnosťmi presýtenú monarchiu v menšom vydaní? Alebo nebolo cieľom utvoriť štáty etnografické, lež utvoriť jednotky hospodárske, avšak v tomto prípade prečo boly rozbité také prirodzené hospodárské jednotky, akou je dolina Dunaja alebo Polabie? Na túto otázku odpovedá tlač republiky Československej unisono tak, že v Podunají nemožno tvoriť také územia, kde by mohly byť čisté etnografické jednotky vedľa seba a že v dnešných útvaroch stáva sa každá národnosť v dôsledku menšinových práv a menšinových smlúv účastnou takých slobôd, ktorých pred tým nikdy nemala.

Na túto konštatáciu som nútený v plnom povedomí svojej zodpovednosti učiniť prejav v mene nášho klubu. Menšinám v republike Československej nie je dané právo, ktoré je zaistené v medzinárodnej menšinovej smluve danej menšinám, a tie veľké maďarské komplexy, ako sú Žitný ostrov, dolina Ipľa a Hrona, Medzibodrožie, ktoré sú tak čiročiste a jednotne, skoro 100%ne maďarské a ichž odlúčenie s hľadiska národného nebolo odôvodnené - tieto územia sú dnes vo svojej maďarskosti ohrožené.

Argument však, že dnešné hranice napomáhajú s hľadiska hospodársko-politického prosperite Europy, je vyvrátený životom samým. Vo výbore zahraničnom som už vyložil a tuná znova poukazujem na to, že dolina Dunaja a Polabie majú rôznu hospodársku tvárnosť a násilné odlúčenie a smiešanie území malo za následok, že obyvateľstvo Slovenska a Podkarpatskej Rusi na okraj biedy zápasí so životom, svoje drevo nemôže odpredať do doliny Dunaja, a tiež obyvateľstvo Polabia pociťuje biedu, lebo nemôže pre hranice uplatňovať svoju expanzivitu. Avšak i nad tieto argumenty je ešte jedna otázka, ktorú nikdy nemožno vynechať z uvažovania, chceme-li pomery sanovať, a je to otázka morálna materiálna. Žiaľ, v poslednej dobe toto hladisko veľmi vybledlo, avšak uvádzam na pamäť ctenej poslaneckej snemovni veľké slová kráľovny Viktorie, že Anglicko stalo sa veľkým tým, že vedľa právnych kodexov nikdy nezanedbávalo Sväté Písmo. Morálna otázka je dôležitá, lebo bez morálneho vyrovnania a bez reparácie uraženej spravodlivosti nebudú duše usmierené, a predsa od uspokojenia duší závisí vždycky mier. Na istú časť obyvateľstva tejto republiky pohliada sa dnes ako na porazených a tak sa s ňou i nakladá. A predsa vo štáte demokratickom bolo by treba so všetkým obyvateľstvom rovnako nakladať. Z tohoto miesta poukazujem na to, že nás Maďarov pokladáte za rasu porazenú, a my len veľmi ťažko chápeme, prečo sme my Maďari porazení, keď sme vo svetovej válke s Čechmi a Slovákmi pomiešane v jednej armáde bojovali proti Veľkej dohode, a keďže naše porážka nie je dôsledkom toho, že by niektorý kmeň, ktorý tvorí obyvateľstvo štátu, bol vystúpil proti nám s mečom a zbraňou v ruke.

Rezumujem, že argumenty, ktoré sa uvádzajú proti revízii s hľadiska menšinovej politiky, s hľadiska etnografického a hospodárskeho, neobstoja, čo som sa snažil shora celkom krátko dokázať. Uspokojenie môže poskytnúť len to, ovládne-li duch duše, duch, jehož červánky spatrujem v článku "Přítomnosti", jehož autor dobre zná republiku Československú, ale dobre zná i svet. Konsolidácia je záujmom Československej republiky samej, jej záujmom je dorozumenie so súsedom, s Maďarskom, lebo veď vo strede Europy tieto dva štáty sú to, ichž kultúrny stupeň, vzdelanosť a hospodárska na seba odkázanosť činí nutným dohodnutie, avšak nikdy obchádzaním počestnosti. Ja cítim, že táto myšlienka žije i v duši pána ministra, ktorý vždycky bol príkladom národného sebavedomia, a žije ona tiež v dušiach objektívnych českých politikov čistej mysli. A preto netreba zamlčať, že áno, i v našich dušiach žije túha po revízii, avšak samozrejme nenajdeme ani jediného rozumného Maďara a ani jediného rozumného československého politika, ktorý by si prial revíziu násilnú. Nie! V dnešných dobách nutno násilie vylúčiť, avšak treba vyhľadávať pochopenie, ktoré privádza v skutok intencie poctivých ľudí dobrej vôle. My Maďari sme rasou loyálnou a poctivou. Nikto z nás nikdy neprekročí hranice zákonitosti, nikto z nás nechce sa sprostiť stávajúcich zákonov a poslušnosť neodpierali sme nikdy. My plníme naše štátnoobčianské záväzky, ale konštatujeme, že naších práv užívať nemôžeme. Školou, kulturou, hospodárskou politikou vystavení sme nebezpečiu asimilácie a konštatujeme, že snaha, ktorá preniká dnešný vládny režim, chce nás ochromiť v našej národnej samobytnosti a chce nás asimilovať. Konkrétnym príkladom na to je, čo sa deje teraz, že chcete ochromiť našu tlač - o čom teraz nechcem podrobne prehovoriť, iba poukazujem na veľké krivdy, - že stálym konfiškovaním nášho orgánu majú byť umlčané prejavy maďarskej duše.

Keďže jednou oporou tejto politiky je i panslavistická tendencia pána ministra zahraničia a keďže imperialistická tendencia nehodí sa k vytvoreniu pokojnej konsolidácie a pokojného kľudu zdravého ovzdušia, preto expozé p. ministra neprijímame a zachovávajúc proti nemu vždy stanovisko loyality prehlašujeme najkrajnejšiu opozičnosť a použijúc zákonitých prostriedkov budeme bojovať za víťazstvo pravdy, čo sa rovná pokojnej revízii ne spravedlností.

Expozé neprijímame! (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Uděluji slovo dalšímu řečníku, p. posl. Světlíkovi.

Posl. Světlík: Slavná sněmovno! Mezinárodní politika byla v posledních týdnech ve znamení dobrodružného pokusu dostati ji z reelních kolejí ženevských na pochybnou fantastickou kolej vedlejší, o které se neví, kam vede a jak by skončila. Pokusem tímto byl návrh Mussoliniho, aby zjednán byl pakt čtyř velmocí hlavně za účelem územní revise mírových smluv. Tento návrh šéfa italské vlády a spojená s ním cesta anglického premiera do Říma způsobily v Evropě mnoho znepokojení a rozhořčení. Také výklad zahraničního ministra, tentokrát v plenu sněmovny,- a naše debata jsou s tím v souvislosti. Záchvěv bylo cítiti zvláště u slovanských států a pak u států středních a menších vůbec.

A není divu. Plán Mussoliniho nebyl ani politicky, ani diplomaticky připraven. V Ženevě bylo na programu odzbrojení, chystala se mezinárodní hospodářská konference po úpravě mezinárodních dluhů, debatovalo se o obnovení mezinárodní důvěry, o spolupráci v oboru hospodářském a o možnostech zmírnění finanční a sociální krise. Najednou však vládce Italie dává na denní mezinárodní pořad revisi hranic, o které mezinárodní instituce dosud nejednaly a materiál k jejímu řešení nechystaly, kdyžtě na staré otázky odzbrojení a bezpečnosti není stále ještě dána odpověď. Odzbrojovací konference dokonce musela býti přerušena, když Macdonald navrhl rovněž nečekaně zvýšení branné moci Německa, místo aby požadované zrovnoprávnění provedeno bylo snížením armád na menší stavy. Místo aby evropské veřejnosti byl plán na direktorium velmocí vyložen a vysvětlen, napsán byl italským vůdcem ofensivní článek proti Malé dohodě.