Dnes vidíme tiež na mnohých miestach, že do tých nenávidených štát. škôl chodia deti veľmi vynikajúcich činiteľov Hlinkovej ľudovej strany (Slyšte!), ačkolvek majú v tej istej obci svoju katolícku církevnú školu. Lenže keď ide o moje deti, to je niečo iného; z toho musí byť pán, vzdelaný človek, ten nepotrebuje chodiť do katolíckej školy, tam nech chodia deti drobných roľníkov, delníkov a remeselníkov, ktoré nepotrebujú takého vzdelania ako deti nejakého pána poslanca alebo advokáta.

Takto sa veci majú v skutočnosti. Ešte ukážem v inej súvislosti, ako to vyzerá s uprímnosťou pánov s ich odporom proti štát. škole, keď uvediem, kto všetko vyučuje na štátnych školách, miesto aby vyučoval na školách cirkevných.

Keď uvažujem o dôležitých dôvodoch výchovných a vyučovacích, ktoré vedú k nutnosti dokonalejšej a vyššej organizácie školstva na Slovensku, musím poukázať na pr. tiež na učebné pomôcky a na rozdiel, ktorý je vo výprave škôl učebnými pomôckami podľa toho, či ide o školy štátne, obecné, alebo cirkevné. Viem, že v poslednej dobe sa mnohé v tomto smere napravilo, tak ako sa napravilo pri školských stavbách. Proste tlak, ktorý vykonáva školská správa, a potom konkurencia lepšie vybavených štátnych a obecných škôl viedly k tomu, že hmotnej výprave církevných škôl i po stránke stavby i po stránke ich dotovania učebnými pomôckami venuje sa väčšia pozornosť, ako tomu bolo predtým. Ale vzdor tomu, pochopiteľne, tam, kde sa udržuje nižšie organizovaná škola, jej vybavenie učebnými pomôckami nemôže byť také, ako môže byť vybavená škola vyššie organizovaná, ktorej i po stránke finančnej možno venovať viac ako niekoľko malým nižšie organizovaným školám v tej istej obci.

Konečne chcel by som poukázať na dôležitosť jednotnosti vyučovania, učebnej osnovy a učebného plánu, zase čiste so stanoviska spravedlivosti, čiste so stanoviska, aby každé dieťa, či je z takého alebo onakého domu, či je to dieťa v menšej alebo väčšej obci, pokiaľ možno malo zaistenú prípravu rovnakej úrovne podľa jednotného plánu a jednotnej osnovy a učebnými pomôckami pokiaľ možno čo najdokonalejšími. Samozrejme, že tomuto požiadavku je ťažko vyhovieť pri dnešnej roztrieštenosti školskej v takej miere, ako by mu bolo možno vyhovieť, keby školstvo bolo jednotne organizované a vedené a keby podliehalo jednotným predpisom i čo do učebného plánu, i čo do učebných pomôcok.

Druhým momentom, ktorý hovorí za uzákonenie týchto osnov menovite so stanoviska slovenského, je nutnosť, aby bola zavedená jednotnosť školskej správy. Podľa osnovy má byť zavedená jednotnosť školskej správy aj na Slovensku tým, že sa sriaďujú miestne a okresné školské rady a menovite zemská školská rada, inými slovy, že sa zavádza aj na Slovensku školská autonomia, po ktorej sa toľko volalo. Ale pýtam sa, pre koho sa má zavádzať školská autonomia a sriadiť zemská školská rada, keď všetci vydržovatelia doterajších škôl povedia, že na ich školy právomoc orgánov školskej autonomie sa vzťahovať nemôže? Prichádzaju náboženské obce a hovoria: naše školy nie, to my sami. Potom prijdu politické obce a povedia, ovšem tým istým právom: na naše školy tiež nie. A na konec prijde štát, ktorý svojou povahou je centralistický a povie: keď vy nechcete samosprávu, my vám naše školy do vašej samosprávy dávať nebudeme. Týmto spôsobom musí byť myšlienka samosprávy školstva od samého počiatku pochovaná, poneváč boly by tu síce orgány samosprávy, ale neboly by školy, ktoré by týmto orgánom samosprávy podliehaly, poneváč doterajší činitelia by si podržali správu škôl vo svojej vlastnej pôsobnosti.

Že je tomu tak, svedčí štatistika školstva na Slovensku. Ze 4065 škôl je len 1349 štátnych, 241 obecných a zbytok sú školy církevné, čo znamená, že temer 2/3 škôl na Slovensku sú cirkevnými a že je ťažko robiť školskú samosprávu v niektorej oblasti takým spôsobom, že by tejto samospráve nepodliehaly 2/3 školstva dotyčnej oblasti.

Pán posl. Tiso vo svojej včerajšej reči prehlásil, že "národ je viac než štát". Keď sa dívame na odmietavé stanovisko ľudovej strany oproti zavedeniu školskej samosprávy na Slovensku, musíme túto zásadu p. posl. Tisu, ktorou sa teraz zaoberať nechcem, doplniť inou zásadou, ktorá je pre týchto pánov vedúcou, t. j. že církev je viac než národ, že církev je viac než samospráva, že církev je viac než autonomia. Tu práve sa nám ukazuje jasne, a to by mali chápať všetci, ktorí posudzujú pohnútky tohoto hnutia, že neide o samosprávu slovenského ľudu, neide o samosprávu národnú, ale že menovite v školstve ide o samosprávu kňazskú. (Tak jest!) Nemôžem inak ako riecť, že kto odmieta osnovu o zavedení školskej samosprávy na Slovensku, odmieta školskú autonomiu. Tú školskú autonomiu, ktorej sa mnohí dovolávajú na základe Pittsburskej dohody, a keď prichádza, ju odmietajú proste preto, poneváč "církev je viac než národ."

Pán posl. Tiso včerajšou reč zakončil vývody, že dnešní slovenskí autonomisti naučili sa svojmu autonomizmu v Prahe. Môže mať pravdu, že skutočne medzi tými, ktorí sa dnes dovolávaju suverenity a samosprávy slovenského ľudu, sú dve kategorie: jedni, ktorí sa lepšej budúcnosti, vyššej úrovne a práv Slovenska naučili dovolávať ešte skorej ako sme chodily do Prahy, a druhí, ktorí sa naučili mysleť na potreby slovenského ľudu a si uvedomili, že sa treba domáhať pre slovenský ľud určitých práv, až keď začali chodiť do Prahy, poneváč kým chodili ešte do Pešti, sa autonomia samosprávy a práv pre slovenský ľud nedovolávali. (Potlesk.)

Ďaľšim dôvodom, ktorý hovorí za to, aby osnovy boly čo najskorej uzákonené, je jednotná úprava postavenia učiteľstva na Slovensku. Postavenie učiteľstva na Slovensku pri dnešnom stave nie je závidenia hodné, menovite postavenie církevného učiteľstva. Je staré porekadlo, že ťažko je dvom pánom slúžiť, a církevné učiteľstvo musí slúžiť niekoľkým pánom. Nie je žiadneho divu, že najsilnejšie hnutie pre zoštátnenie školstva, pre úpravu školskej správy vo smysle jej sjednotenia a soštátnenia je medzi cirkevným učiteľstvom. Učiteľstvo sa proste domáha svojej slobody a nezávislosti aspoň v takej miere, akú má učiteľstvo štátne na Slovensku, alebo učiteľstvo v historických zemiach. Cirkevnému učiteľstvu, ktoré na vlastnej koži poznáva následky dnešného stavu, ide o jedno: aby nezáviselo od ničoho iného, od žiadnych iných záujmov, ako od záujmov svojho povolania, od záujmov školskej a vychovávacej služby. Tu je kameň úrazu a tiež jeden dôvod, prečo je taký odpor proti sjednoteniu školskej správy v tom smysle, ako navrhujú tieto osnovy, poneváč toto sjednotenie znamená vymanenie cirkevného učiteľstva z područia jeho terajších pánov a podriadenie aj církevného učiteľstva do jediného oprávneného područia, t. j. záujmov učitelskej a výchovnej služby. Samozrejme, že vedla tohoto dôvodu prichádza do povahy u cirkevného učiteľstva i snaha po istote jeho hmotného postavenia v dobe aktivnej služby i v penzii, poneváč pri dnešnom stave, kde jeho vlastný zamestnávateľ prispieva na jeho plat a penziu celkom nepatrnou čiastkou a najväčšou čiastkou prispieva štát, cítí sa vo svojom právnom postavení neisté a volá po istote.

Pán posl. Tiso a p. posl. Šalát predstavovali vec tak, ako by volanie po sjednotení školstva na Slovensku po pr. po jeho poštátnení vychádzalo len z radov tak zv. pokrokových učiteľov. Som presvedčený, že keby bolo zavedené tajné hlasovanie medzi učiteľmi na cirkevných školách, či si prajú poštátnenie cirkevných škôl a svoje vlastné zoštátnenie, že by výsledok bol vo veľmi vysokej číslici za poštátnenie škôl a učiteľstva a že by tajne takto hlasovali i tí, ktorí inak patria do tábora ľudového, ako s tohoto tábora už vlastne hlasovali v tomto smysle a prejavili svoju vôlu celkom verejne niektorí vodcovia: Pán posl. Mojto bol pred tým učiteľom na církevnej škole, ale odpor proti štátnej škole viedol ho k tomu, že vynaložil všetko, aby bol menovaný učiteľom na štátnej škole. Bývalý posl. Pázmán, veľký hlásateľ zachovania cirkevného školstva, svoj osobný pomer k týmto dvom druhom školstva vyriešil tak, že vynaložil všetko, aby jeho manželka z cirkevnej učiteľky sa stala učiteľkou štátnou, a on sám tiež aby sa stal štát. učiteľom, trebárs nie s presným dodržaním príslušných predpisov ústavnej listiny, že poslanec nesmie byť vymenovaný do štátnej služby do roka po zániku poslaneckého mandátu. V Rimavskej Sobote na štátnej škole je učiteľ, Julius Celder, veľký odporca zoštátnenia škôl, pri čom sám je veľký prívrženec štátnej školy, poneváč tiež vynaložil všetko, aby sa na štátnu školu dostal. A pred nejakým týždňom, aby som dokončil výpočet, dostavil sa ku mne katolícky farár, ktorý si získal odbornú kvalifikáciu pre ľudové školy, a velmi mna žiadal, aby som sa prihovoril, aby sa stal učiteľom nie na cirkevnej škole, ale na nenávidenej škole štátnej.

Takto vyzerajú vo svojom súkromnom živote, kde ide o súkromné záujmy, tí, ktorí druhým cirkevným učiteľom kážu, aby sa staväli proti zoštátneniu školstva a učiteľstva, aby sa postavili za zachovanie dnešného charakteru veľkej čiastky škôl na Slovensku. Vodu kážu a víno pijú (Výborně!), poneváč sami dávajú prednosť tomu, čo so stanoviska učiteľského znamená byť učiteľom štátnej školy, a - aby som hovoril ľudove - nehrnú sa do toho, aby na cirkevnej škole pečovali podľa svojich vysokých schopností o cirkevnú, náboženskú a mravnú výchovu slovenského ľudu.

Keď hovorím o učiteľoch, musím poukázať ešte na jeden moment, t. j. na potrebu, aby obsadzovanie učiteľských miest na všetkých školách dialo sa podľa jediného principu: povolaní ľudia na patričné miesta. Potom prestane, že na cirkevných školách dáva sa prednosť uchadzačom nekvalifikovaným oproti kvalifikovaným len preto, poneváč vyhovujú určitým stranníckym požiadavkom, pri čom samozrejme deti, ktorým sa potom dostane vyučovania nekvalifikovanou silou na miesto kvalifikovanou, odnesú si následky tohoto stranníckeho postupu.

Vedľa týchto vecí pri riešení otázky, o ktorej hovoríme, prichádzajú do povahy i veci čisto hmotné. Bolo už poukazované, aká anomália je pri dnešnom stave, že síce osobný náklad na učiteľstvo cirkevných škôl temer výhradne nesie štát, avšak služebne toto učiteľstvo nepodlieha tomu, kto nesie jeho osobný náklad. Ale i pri vecnom náklade máme zistené skutočnosti, že na cirkevné školy len z menšej čiastky prispievajú ich vydržovatelia, kým z väčšej čiastky prispieva štát, obce alebo iní mimocirkevní činitelia. Mám tu štatistiku stavieb rímsko-katolických cirkevných škôl na Slovensku. Táto štatistika nám ukazuje niektoré zaujímavosti. Na všetky rímskokatolícké školy bol vynaložený od prevratu do r. 1932 stavebný náklad 54,714.615 Kč. Z tohoto dala církev 26,579.111 Kč, t. j. 48˙58%, iní činitelia 28,135.504 Kč, t. j. 51˙42%. To je bez rozdielu národnosti. Pokiaľ ide o slovenské církevné školstvo rímskokatolícke, je pomer ešte horší. Zo 40 mil. nákladu - aby som hovoril v okrúhlych čísliciach - dala rímsko-katolícká církev 17 mil., presne 42˙39%, iní činitelia 23 mil., presne 57˙61%. Vidíte tedy, že i pri stavebnom náklade vydržovateľ prispieva ani nie polovicou celého nákladu. Pri tom táto štatistika nás ešte učí, že prispievanie na stavebný náklad vo väčšej miere začína až r. 1927, 1928 a pozdejšie. Prečo? Páni sa o svoje školstvo po stránke spôsobilosti jeho budov po celé roky po prevrate vôbec nestarali a až pod tlakom štátnej školskej správy - to sú tie napomenutia, o ktorých hovoril p. posl. Šalát - dospeli k tomu, že venovali tejto stránke zdokonalenia svojho školstva aspoň akú-takú pozornosť. Je zaujímavé, že na pr. ešte r. 1923 bolo vynaložené na stavby slovenských katolíckych škôl všetko spolu 64.000 Kč a z toho tiež len čiastku dala cirkev a zbytok ostatní činitelia. Vidíte tedy, že i pokiaľ ide o vecné náklady nie je pečlivosť dosavadných vydržovateľov škôl o školstvo taká, akú by ste očakávali, keď počúvate zdôrazňovanie ich práv a nárokov. Práva, to áno, ale povinnosti nech koná ten druhý.

Vedľa tejto skutočnosti by som chcel poukázať - to súvisí zase s výchovnými ohľadmi - kam vedie dnešný stav pri školských novostavbách. V tej istej obci je škola štátna i církevná. Obec sa rozhodne pre novú stavbu štátnej školy a vtedy i vydržovateľ církevnej školy sa rozhodne pre novostavbu, a tu začne konkurencia, ktorá stavba má byť uskotočnená. Jedna skupina znemožňuje druhej, aby k stavbe školy došlo. Na koniec, po dlhých ťahaniciach, k stavbe snáď dôjde, ale je zrejmé, že tam, kde sa postavia pre pomerne malú obec dve školy, tieto, trebárs novostavby, nemôžu tak vyhovovať moderným školským potrebám, ako by mohla vyhovovať jedna stavba, ktorá by pri tom mohla byť postavená menším nákladom ako dve stavby, a predsa by mohla byť dokonalejšia. Tieto zjavy vidíme aj pri rôznych úsiliach o verejné subvencie, už či štátne, obecné, zemské alebo okresné, a to všetko nemôže mať na vývoj nášho školstva žiadny blahonosný vliv.

Jestli si pán posl. dr Tiso tuná včera sťažoval na nedostatok učebieň a na to, že sa musí na mnohých školách konať striedavé vyučovanie, neprávom adresoval túto výtku ministrovi školstva alebo školskej správe. Ako som už uviedol, temer 2/3 škôl na Slovensku sú školy cirkevné a ak je tu nedostatok učebieň, ak sa musí vykonávať striedavé vyučovanie, zodpovednosť za to - aspoň pokiaľ ide o cirkevné školy - musí padnúť na toho, kto tento nedokonalý stav svojho školstva udržiava a nedbá toho, aby jeho školy boly v takom stave, aby nebol nedostatok učebieň a sa nemuselo striedave vyučovať.

Oproti Dérerovským osnovám sa uvádza, že vraj týmito osnovami je ohrožená náboženská výchova. Pýtam sa, slávna snemovňa, čou starosťou je náboženská výchova na všetkých školách, i na školách národných? Je to iste duchovná správa. Myslím, že naše zákonodarstvo v ničom nebráni, aby duchovná správa venovala náboženskej výchove i na národných menovite i štátnych školách takú pozornosť, ako to uznáva za potrebné. Mal som však príležitosť skusiť - a myslím, že to mali príležitosť všetci ministri školstva i všetci činitelia školskej správy - že náboženskej výchove na štát. školách venuje duchovná správa väčšiu pozornosť, ako náboženskej výchove na církevných školách. Z veľmi jednoduchého dôvodu: Na štát. školách sa za náboženské hodiny platí, na církevných školách je to povinnosť, ktorá plynie z duchovného úradu. Videl som i sabotáž vyučovania náboženských hodín so strany príslušného funkcionára duchovnej správy len preto, že bol spor, či má dostať nejaké, tuším, kilometrovné, lebo nie, a dotyčný činiteľ prehlásil, že ak nedostane zvláštnu odmenu za to, že bude chodiť učiť náboženstvo do súsedstva, náboženstvo vyučovať nebude. Tedy nie len v mene Kristovom sa vyučuje náboženstvo, ale v mene zásady: hodný je delník mzdy svojej. Naša strana túto zásadu v najväčšej miere uplatňuje, nevytýkam ju, len chcem upozorniť, že pri vyučovaní náboženstva rozhoduje aj zásada, či, ako a kým je dotyčný činiteľ za túto svoju prácu platený.

Padly tu i slová, že proti osnovám, ako boly predložené ministrom školstva, hovorí aj ohľad na veľké zásluhy církevného školstva, ktoré má o udržanie slovenčiny na Slovensku. Bolo by s mojej strany najväčšou krivdou, keby som nepriznal, že církevné školstvo má skutočne svoj veľký podiel na tom, že slovenský národný duch bol na Slovensku v dobe Uhorska zachovaný. Ide však predovšetkým o to, že tento dôvod pre dnešnú dobu nemá už žiadneho významu, poneváč niet iste pochybnosti, že na štátnych a obecných školách, pokiaľ ide o národnú výchovu a výchovu k čsl. štátnosti, je tejto venovaná aspoň taká pozornosť, ako na školách církevných. Nebolo by ďalej správné a historicky presné, keby sme zveličovali alebo zkreslovali to, čo po tejto stránke sa javilo pred prevratom. Na Slovensku bolo 1. septembra 1918, t. j. bezprostredne pred prevratom 3.641 škôl. Z toho bolo 906 štátnych a obecných, 2.632 církevných. Z týchto škôl vyučovalo sa po slovensky na 4 obecných školách a vedľa maďarčiny aj po slovensky na 6 štátnych školách. Pokiaľ ide zo 2632 církevných škôl vyučovalo sa po slovensky na 132 školách a vedla maďarčiny aj po slovensky na 177 církevných školách, tedy zo 2632 církevných škôl vyučovalo sa po slovensky alebo aj po slovensky len na 309 církevných školách, kdežto na 2323 církevných školách sa vyučovalo len po maďarsky. (Slyšte!) To znamená, že len na 1/9 všetkých církevných škôl sa vyučovalo po slovensky alebo len na 1/7 církevných škôl, ktoré boly v slovenských obciach. Bez toho, že by som chcel uberať zásluhu tých 309 církevných škôl, kde sa vyučovalo po slovensky alebo aj po slovensky, chcem zdôrazniť, že vynímajúc týchto církevných škôl ostatné církevné školy konaly svoje maďarizačné poslanie ako školy štátne, trebárs ich väčšia čiastka bola v slovenských obciach. Nie je možno sa tomu diviť, keďže býv. ostrihomský arcibiskup Csernoch, Slovák zo Skalice, vydal pastiersky list, v ktorom celkom jasne prehlásil, že maďarizácia na slovenských školách deje sa z vôle božej. (Slyšte!)

Ale je zaujímavé podívať sa i na to, aké boly tých 309 církevných škôl, na ktorých sa vyučovalo po slovensky alebo aj po slovensky. Zo 132 škôl, na ktorých sa vyučovalo po slovensky, bolo 39 rímsko-katolíckych a 93 protestantských, evangelických a čiastočne kalvínskych. Zo 177 škôl slovensko-maďarských bolo 107 rímsko-katolíckych a 70 protestantských. Tedy tam, kde išlo o určitý kompromis maďarčine, boly rímsko-katolické školy v prevahe. Zo všetkých 309 škôl, kde sa vyučovalo po slovensky alebo vedľa maďarčiny aj po slovensky, bolo 146 rímsko-katolických a 163 protestantských. Z tohoto je patrné, že je-li možno právom sa dovolávať zásluhy církevných škôl o zachovanie slovenskosti na Slovensku, táto zásluha pripadá v prvom rade školám protestantským.

Pán posl. dr Tiso vytýkal ministrovi školstva, že týmito osnovami "siaha kradmou rukou" po církevných školách. My s nášho strannickeho stanoviska by sme museli vytknúť p. ministrovi školstva, kebysme nechápali jeho ťažké postavenie, iné, že totiž vo svojich osnovách po církevných školách nesiaha, že v nich zachováva církevný charakter dosavádnych církevných škôl a že v §e 64, odst. 2, v §e 67, lit. b) a lit. c) a v §e 68 zachovávaju sa v mnohých smeroch dosavádnym cirkevným činiteľom práva, ktoré nie sú úmerné s povinnostiami, ktoré im podľa tejto osnovy zostávaju, poneváč tieto povinnosti sú v podstate veľmi nepatrné. Tedy my bysme mohli vytýkať, že minister školstva aspoň v nektorých vážnych smeroch konzervuje dosavádny stav na Slovensku, keby sme chceli skutočne vyvolávať kultúrny boj. Musíme však s p. ministrom školstva súhlasiť, že v prvom rade ide o to, aby bola zdokonalená úroveň slovenského školstva. Jestli tedy pán minister školstva i proti svojmu osobnému a stranníckemu presvedčeniu práve konzervovaním určitých zjavov dnešného stavu hľadá prijateľné východisko, je krivdou a nespravedlnosťou vytýkať mu preto chúťky po kultúrnom boji, poneváč práve z týchto ustanovení osnovy je patrné, že je od kultúrneho boja veľmi ďaleko a že je naklonený aj k určitým ústupkom, len aby dosiahnul, o čo mu ako ministrovi školstva a ako sociálnemu demokratovi musí ísť v prvom rade, to je sjednotenie a zdokonalenie školy, do ktorej chodí slovenské dieťa, sjednotenie a zdokonalenie školy, ktorá má vytvoriť nové skutočne sjednotené, skutočne rovnocenné Slovensko. (Výborně! - Potlesk.)

Práve preto dúfame, že skorej alebo pozdejšie najde sa v tejto snemovni väčšina, ktorá tieto školské osnovy odhlasuje. Čím skorej k tomu dôjde, tým lepšie, čím pozdejšie, tým väčší hriech tých, ktorí to zapričinili.

V úvode svojej reči som povedal, že oproti Slovensku má čsl. republikánsky režim po svojom 14ročnom trvaní ešte jedon ťažký nezaplatený dlh, t. j. úprava slovenského školstva. Je to dlh, ale žiaľbohu, úroky dlhu neplatia tí, ktorí bránia, aby bol splatený, ale platí úroky tohoto dlhu štát a menovite Slovensko a slovenský dorast.

Kto usiluje o sjednotenie a zdokonalenie slovenského školstva, usiluje o rovnocennosť Slovenska a slovenského ľudu nie len na poli kultúrnom, ale tým aj o rovnocennosť politickú a hospodársku. Kto chce zachovať dnešný stav, odníma Slovensku možnosť kultúrneho a tým i politického a hospodárskeho vývoja.

Československá soc. demokratická strana robotnická je za povznesenie Slovenska v každom smere, preto sa staviame k osnovám kladne a budeme sa usilovať, aby sa staly zákonom. (Výborně! - Potlesk.)

Místopředseda Roudnický (zvoní): Dále ke slovu se hlásí pan posl. Kliment. Uděluji mu slovo.

Posl. Kliment: Projednávaný rozpočet je znamením nejenom bídy a hladu na hospodářské frontě, nýbrž i bídy a hladu kulturního. Je to rozpočet, který opravdu řídí se a bude se říditi zásadou: chudým vzíti a bohatým dáti. Hladoví celé kraje. Včera zde bylo mluveno, jak to vypadá v Rudohoří. Ale tak, jak to vypadá v Rudohoří, vypadá to ve více krajích republiky. Hlad, který je na Valašsku, na Ostravsku a v řadě jiných krajů, nijak si nezadá s hladem, který je v Rudohoří. Bída je nejenom sociální, nýbrž i kulturní. Děti hladoví i ve školách a ani reformistický tisk nemohl popříti a musil přiznati, že učitelé v polských školách na Karvínsku konstatovali, že děti jsou celý den ve škole o hladu, že jedly naposled předcházející den večer kousek chleba a trochu náhražky, které se říká černá káva. Při tom všem se ve školách netopí. 91 škol musí vydržovati polský pracující lid z vlastních prostředků, a poněvadž prostředků není, šetří se na všem, i na školních potřebách. Hladové děti ve zmrzlých školních budovách, to je výsledek vašeho hospodářství!

Tento týden byla u ministerstva soc. péče deputace z Valašska. Sekční šéf jí odpověděl: Nemůžeme vám víc dát, protože ministerstvo financí, tedy vláda nám nedala více peněz. Máme 27 1/2 mil. Kč pro 3/4 milionu nezaměstnaných. Dostali jsme právě tolik jako dříve, kdy bylo o 48.000 nezaměstnaných méně. Rozdělíme-li tento obnos na t. zv. stravovací akci, připadá na jednoho nezaměstnaného 7.33 Kč týdně. Z toho má býti živ nezaměstnaný s rodinou, v níž někdy bývá několik krků, o které se nezaměstnaný stará.

Jsou případy, že se umírá hladem. Při příležitosti schůze v Hrušově jsem byl sám vyzván dělníky, abych šel do kolonie do bytu nezaměstnaného horníka, kde mezi 5 dětmi umíralo 6leté dítě opravdu hladem. Lékař sice řekl, že je to tuberkulosa, chrlení krve, že není pomoci, ale to dítě umíralo následkem několikaměsíční strašlivé podvýživy, která je ve všech hornických rodinách, obzvláště v rodinách nezaměstnaných horníků nebo horníků, kteří pracují jednu nebo 2 směny za týden.

Rozpočet, který se projednává, znamená ještě dalekosáhlé zhoršení tohoto stavu. Sanační opatření nového rozpočtu, jejichž obhájcem je p. posl. Remeš, vyvolávají velké bouře odporu a nespokojenosti, jak jsme toho byli v poslední době svědky v boji autodopravců, kteří se bránili a brání proti svému zničení, jak jsme toho byli svědky při nástupu nezaměstnaných, ale již nejen nezaměstnaných dělníků, nýbrž s nimi společně demonstrujících živnostníků, malorolníků a všeho malého pracujícího lidu, který byl vámi do tohoto stavu přiveden.

Pracující lid se sjednocuje. Vidí, že není nikoho mimo komunistickou stranu, kdo by pracující vedl do boje proti vyhladovování, a proto také vidí a poznává, že komunistická strana čsl. je jeho vůdcem. Pod vedením komunistické strany, pod vedením rudých odborů rozvíjí se a vede řada bojů. Stojí Rosice. Pod vedením rudých odborů brání se rosičtí horníci proti svému zbídačení, rozvíjí se boj ve všech uhelných revírech. Komunistická strana stojí v čele tohoto boje, zrovna tak rudé odbory, které získávají sta a tisíce nových stoupenců, na Ostravsku v posledních měsících vstoupilo do komunistické strany 629 nových stoupenců a do rudých odborů 1.237 nových stoupenců. To je odpověď na politiku, kterou provádíte, a důkazem, že komunistická strana jediná vyvstává a stojí v čele všech bojů pracující třídy. Vy ovšem děláte všechno, abyste znemožnili boj pracujících proti vyhladovělým. Bráníte sjednocení dělnické třídy. Vláda na pomoc rozmnožuje řadu četníků, dává jim polnice, aby strašili demonstrující lid, že se bude střílet. Domníváte se, že znemožníte spravedlivý boj. Rozmnožujete řady četníků a policie, kupujete lidi, kteří nemají co jíst, aby vám donášeli. Vedete úklady proti komunistické straně Československa. Vyrábíte velezrádné a špionážní aféry. Proletářské veřejnosti je známa celá serie policií organisovaných velezrádných procesů. Byl to před 10 lety velezrádný proces Jílka, Neuratha a spol., který musil býti likvidován, protože zjevně se prokázal jeho agentský provokační charakter. Je to známý případ Vodičky a velezrádný proces konstruovaný na základě provokatérské činnosti Bartáka v Praze. Je to dále případ odhalené policejní provokace atentátu na Vanderweldta při jeho zájezdu do Prahy. A nyní v poslední době znovu organisovaný, na světlo vytažený velezrádný proces proti vůdcům, soudruhům a poslancům komunistické strany, jakož i nyní v poslední době špionážní velezrádné aféry v Plzni, soudr. Širokého v Bratislavě, případ chomutovského sekretáře Appelta, anebo teď ve vězení nacházejícího se sekretáře libereckého kraje Korba. Po Plzni, Bratislavě, Chomutovu, Liberci a jiných místech měla nyní následovat i Ostrava. (Slyšte!) Proto, aby oslaben byl vůdce, aby zbaven byl svého funkcionářského vedoucího kádru. Policejní ředitelství ostravské dělá vše možné, aby opravdu zbavilo revoluční dělnickou třídu, sbírající se a sjednocující se dělnické hnutí, svého vůdce. V posledních dnech bylo provedeno v Ostravě přes 100 prohlídek, několik desítek lidí bylo zatčeno a odvedeno na policejní ředitelství. Na 20 jich dnes sedí u soudu, soud nemůže o nich rozhodnout, protože vlastně policejní ředitelství shání doklady. Týden tam sedí ve vyšetřovací vazbě a dosud policejní ředitelství nedalo soudu žádné trestní oznámení a soud přes to, že ví, jak skončí tato aféra, odvolává se na policejní ředitelství a prohlašuje, že nemůže v jejich propuštění zatím nic udělat. (Výkřiky.)

Bylo ovšem divné, proč najednou tak veliké zatýkání. Kde jsou ty příčiny? [ ]. Policie snažila se získati někoho z našeho vedení a podařilo se jí získati člena komunistické sekce mládeže, mladého kovodělníka Herbsta. Kdo to je Herbst? Herbst je německý příslušník, dělník, který jako tisíce jiných na Ostravsku se narodil. Nepatří nikam zásluhou vládní většiny a zásluhou nemožného našeho zákona, který desetitisíce polských i německých příslušníků zbavil na Ostravsku jakékoli příslušnosti. Mladý kovodělník Herbst byl před 1/2 rokem zatčen při jedné demonstraci. Policejní ředitelství nejen že mu vyměřilo trest, nýbrž oznámilo mu, že po odpykání trestu bude do 24 hodin vyšupován za hranice, poněvadž patří do Německa. Mladý kovodělník Herbst krátce před tím se oženil, nechtěl tedy odejíti z Ostravy. Sám jsem v jeho věci intervenoval, aby vyšupován nebyl. Policejní ředitelství neřeklo ani, že vyhoví, ani neřeklo, že nevyhoví. Udělalo jednu věc: Slíbilo, že ho (Herbsta) ponechá v Ostravě dál, ale jen za těch podmínek, když jim bude donášeti zprávy, a to nejen zprávy o věcech, které se projednávají ve vedeních komunistické sekce mládeže a jiných odborových organisací, nýbrž třeba i zprávy vymyšlené, ze kterých by se dala konstruovati nějaká aféra. Herbst uvalil na sebe podezření již před několika týdny. Byl pověřen prací, aby organisoval kovodělnickou mládež, jsa sám dělníkem v kovozávodě. Herbst několikráte přišel a říkal, že se mu tato práce nelíbí, že by chtěl revolučnější, radikálnější práci, že boj proti propouštění vyžaduje všechno rozbít, roztřískat a pod.; chtěl, aby byl přidělen na práci v nějakých úderných ozbrojených brigádách, pravděpodobně v těch brigádách, které vymysleli pánové na policejním ředitelství. Jak vznikla myšlenka úderné brigády? Pánové z policejního ředitelství, kteří mají o nás velkou starost, každou chvíli přijdou a dělají prohlídky, našli oběžník, vydaný rudým odborem, který dával skupinám pokyny, aby byly na každém závodě vytvořeny úderné brigády, ale pro získávací kampaň, pro práci mezi soc. demokratickými dělníky, mezi horníky v národním sdružení, aby úderné brigády pracovaly pro jejich sjednocení, aby mohla býti znemožněna vyhladovovací politika uhlobaronů, prováděná v revíru za pomoci vlády reformistických a fašistických vůdců. Takové brigády to tedy byly. Policejní ředitelství chtělo míti ovšem ozbrojené brigády, aby mohlo vésti a prováděti velezrádný proces. Jenže Herbst svou činností na sebe upozornil, byl sledován a tento týden se podařilo zjistiti, že Herbst se schází s policejními agenty. Je zajímavé, jakým způsobem se na to přišlo. V úterý ráno přišel Herbst do sekretariátu a hlásil, že nastupuje 3 týdny trestu vězení, ke kterému byl odsouzen pro demonstraci. Dobře; ale v po ledne přijdou soudruzi a říkají, že Herbst nesedí, že ho potkali na ulici, tak se šlo za ním. Šli za ním ne soudruzi známí, nýbrž soudruzi neznámí a ve 4 hodiny ve bzenecké vinárně byl dopaden ve společnosti policejních agentů, se kterými pil a kteří za něj platili. Před přítomnými našimi lidmi ve vinárně prohlásil číšníkovi majitel vinárny: To jsou páni od policejního ředitelství, oni mají všechno zaplaceno, i ty cigarety.