Předseda: dr Staněk.

Místopředsedové: Špatný, Roudnický, Stivín, Taub, Zierhut.

Zapisovatelé: Langr, Rýpar.

77 poslanců podle presenční listiny.

Členové vlády: ministři dr Czech, dr Dérer, dr Spina.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha; jeho zástupci Nebuška, dr Mikyška, dr Záděra.

Předseda (zvoní): Zahajuji 244. schůzi poslanecké sněmovny.

Dovolené dal jsem: na dnešní schůzi posl. Hudcovi, Böhmovi, Platzerovi; na dnešní a pondělní schůzi posl. inž. dr Touškovi - pro neodkladné zaměstnání.

Počátkem schůze byla rozdána tištěná Těsnopisecká zpráva o 238. schůzi posl. sněmovny.

Předsednictvo usneslo se podle §u 9, odst. 1, lit. m) jedn. řádu vyloučiti z těsnopisecké zprávy o včerejší 243. schůzi sněmovny projevy ohrožující bezpečnost státu a hrubě urážlivé z řeči posl. Dvořáka.

Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest:

1. Zpráva výboru rozpočtového o vládním návrhu (tisk 2100) státního rozpočtu republiky Československé a finančního zákona pro rok 1933 (tisk 2150) a rozprava o prohlášení ministra financí, učiněném ve 227. schůzi posl. sněmovny dne 14. prosince 1932.

Zpravodajem jest p. posl. Remeš.

Budeme pokračovati v podrobné rozpravě o státním rozpočtu na rok 1933, a to ve druhé, kulturní a sociální její části, započaté ve včerejší, 243. schůzi sněmovny.

Přihlášeni jsou ještě řečníci: na straně "proti" pp. posl. Šalát, Hadek, Hodinová, Śliwka; na straně "pro" pp. posl. dr Markovič, Müller, Bezděk, Jurnečková, Jaša, dr Ivanka, Vičánek, dr Reisz.

Dávám slovo prvému řečníkovi, zapsanému na straně "proti", p. posl. Šalátovi.

Posl. Šalát: Slávna snemovňa! Včera po čas reči nášho rečníka dr Tisu znova sa v našom parlamente ukázalo, ako nás Slovákov majú "radi" niektorí českí politici. Rušili rečníka, jedovate sršali nad jeho vývodami. Tvrdá slovenská pravda kole im oči. Oni by radi počuť zo Slovenska len samé podlizačné, čechoslovácke chválospevy, bájky o Potemkinových krásnych, spokojných osadách, jasanie markírovanej "bratskej lásky", nadšenie nad výdobytkami slobody a demokracie. Kto zo Slovenska sa odváži poukázať vše aj na stinné stránky 14 ročného republikánskeho života, ten upadá v sneme a vo vládnych kruhoch v nemilosť. Je terčom vládnych útokov, intriky, detektivného stopovania, podozrievania z neštátotvornosti a perzekúcií.

Včerajšia rozčúlená vyhrážka jedného vlád. čsl. nár. socialistického poslanca na adresu Slovákov-ľuďákov, znejúca takto: "Počkajte len, však i na vás prijde rad!", svedčí len o diktátorských a teroristických sklonoch niektorých živlov tejto t. zv. "demokratickej" vládnej väčšiny českonemeckej.

Vyhrážok sa ovšem neľakáme, lebo ich považujeme - prepáčte za porovnanie - za púhé, bezmocné, jedovaté vrčanie chorého, zoslablého, bezzubého Dunča, čo už nevie hrýzť.

Ostrie vašich vládnych, koaličných zubov otupily tie mnohé špiny, aféry, podvody, okrádanie štátu, ktoré ste si vy sami, páni vládni, navzájom povykrikovali tu v parlamente, v tlači a ste ich nenapravili.

Vaši vlastní rodáci Česi vám vylamujú vládne zuby a demaskujú vás pred občianstvom a pred celým svetom, keď vám vyratúvajú vaše vládne hriechy, poklesky.

Je síce smutná pravda, že od vašej tvrdej kože vládnej sťa hrach sa odrážaly Perglerové varovné reči. Stříbrný i driev i teraz o Anglobanke vám podal nejednu trpkú pilulku. Nestačí to ku skroteniu vašej agrárno-socialistickej megalománie. Nepomohly vám ani slová prezidenta o politickej nepoctivosti, ani doznanie Kramářovo o žití nad pomery. Zarezal vám do živého váš vládny poslanec Maceka nestranný pozorovateľ Stanislav Nikolau. Mládež odsudzuje chorú politiku nenapraviteľných, do seba zaľúbených, politicky vraj neomylných veteránov politických. Voličstvo sa vám odcudzuje, upadá do apatie, alebo do bolševizmu. No vy, ako by ste štátom v štáte boli - dovolíte si svoju zlosť vládnu vylievať na Slovákoch, len preto, že i medzi tými sa najdú nebojacní, mužní ľudia, ktorí sa vám t. zv. mocným koaličníkom odvážia povedat do očí tú prirodzenú pravdu, že ako všetko, čo je ľudské, má chyby, tak i vaše koaličné šafárenie so štátom má vady. Čo vás to tak rozčuľuje? Len preto, že mimo vašich ľudí odváži sa to povedať aj syn skromného slovenského národa? Radšej by ste mali uvažovať chladnokrvne o tom, v čom a prečo mal pravdu ten ktorý Slovák, čo a ako napraviť z inkriminovaných vecí k dobru štátu, k spokojnosti ľudu slovenského. Nože, v záujme lásky k pravde, v znamení pravej demokracie, zabezpečujúcej právo slobodného slova, slobodnej kritiky, zvlášť na pôde parlamentu, nech mi je dovolené predniesť niekoľko poznámok.

Není žiadnou tajnosťou, že je u nás tendencia či skrytá, či verejná, zbaviť sa konfesionálnych škôl. Aký to paradoxon životný!

Na jednej strane stále čítame a počúvame o tom vo verejnosti i v parlamente, že štát i pomocou múdrosti úsporných komisií snaží sa zbavovať tiarch, zodpovednosti, snaží sa i na poli štátneho školstva v podobe rodičovských sdružení najsť nového faktora, ktorý by sa i morálne, i hmotne delil na ťarchách, a tu razom z akejsi nerozvažitej predpojatosti voči konfesionálnym školám povstáva hnutie, ktoré môže štátu zapríčiniť veľké finančné starosti v podobe financovania štátom zrušiť sa majúcich, zobecniť, alebo poštátniť sa majúcich škôl.

Štát by vlastne mal byť vďačný konfesionálnym školským stoliciam, že z náboženskej horlivosti, z lásky k náboženskej škole starajú sa obetave o vecné a iné výdavky, čím sa mnoho uľahčí štátnej kase.

Myslia si páni protivníci církevných škôl, že ten idealizmus, tá obetavosť občianstva nášho voči škole zostane i po zobecnení, poštátnení školy? Veľmi sa mýlia.

Tí sami občania, ktorí driev voči náboženskej škole so sebazaprením vedeli prinášať mimoriadné obeti a výkony pre školu, po zobecnení, alebo poštátnení budú chladní ku škole. Súkromná obetavosť a horlivosť zakape. Všetko sa bude váľať na zbiedačené obce. Tie si ovšem budú vymáhať prídelu zo sanačného fondu štátneho na konto udržovania školy, alebo budú čakať priamu pomoc od štátu a kým tá nedôjde, nehne sa v prospech školy nič.

Občania si pomyslia, keď štát chce mať monopol, pokrokársky kartel na školy, nech sa stará o ich opravu, rozšírenie a vybudovanie. Naši pokrokárski pivoví národohospodári a reformátori kultúry ani si nevedia oceniť a domyslieť, akého cenného kultúrneho a hmotného spolupracovníka by ztratili v církevných školských stoliciach pre štátnu, krajinskú a okresnú kasu.

Obecný ľud hodne si našomre na dane, prirážky. Bráni sa proti nim apeláciami a tobôž oproti zvýšeniu daní. Ale keď sa mu udre na náboženský cit, obetuje na potrebné veci, medzi iným aj na církevnú školu. Od toho by štát odpadol.

Len nevereckej zášti a nie láske ku demokratickej škole možno pripisovať onú zášť a predpojatosť, akou sú u nás mnohí nasiaknutí voči konfesionálnym školám, a to v dobe, keď štátni inšpektori majú neobmedzené dozorčie a rozkazovačné právo na tieže konfesionálne školy. Z bezohľadnej praxe udeľovania "vládnych napomenutí" a iných sekatúr je jasné, že mnohým pánom školským činiteľom ide čisto len o naprosté udusenie cirkevného školstva, čím sa dopúšťajú nedemokratičnosti, lebo ubierajú prirodzené právo, dusia prirodzenú túžbu nábožensky cítiaceho ľudu po slobodnej náboženskej škole.

O bezohľadnosti "vládnych napomenutí" cirkevným školám pri dnešnej kríze hospodársko-finančnej dalo by sa hodne hovoriť. Spomniem tu len prípad rímsko-kat. školy v Hájnikách. Školská stolica vo smysle vládneho napomenutia prikročila k postupnému odstraňovaniu chýb, vytknutých vládnym napomenutím, nakoľko to čas a finančné pomery dovoľujú. A trebárs istá bratislavská komisia sa bole vyslovila, že by sa tešili, keby mnohé štátne ľudové školy maly takú ubikáciu ako hájnická rímsko-katolická ľudová škola a trebárs miestny učiteľ pri poslednej školskej návšteve školského inšpektora Sedláčka referoval, že sa už vážne prikročuje k odstraňovaniu závad, "vládnym napomenutím" vytknutých, predsa pán škol. inšpektor bez ohľadu na krízu chladnou tvrdosťou konštatoval: "Už ani to nestačí, treba stavať novú budovu". Pán školský byrokrat ovšem nevie poradiť, zkadiaľ vziať k tomu kapitál. Štát, krajina, okres, obec nedá, ani lesný erár ako patron nedá, on tobôž nie a zadĺžení, stiesnení církevníci majú hádam svoje chalúpky predať, len aby pán inšp. Sedláček mal slávu a lepší stupeň kvalifikácie, že vyforsíroval stavbu novej školskej budovy, alebo že sa mu podarilo zabiť jednu cirkevnú školu. O koľko viac cirkevných škôl sa vám podarilo zabiť, o toľko viac tiarch ste naváľali na štát a na samosprávu krajinskú, okresnú a obecnú.

Včera tu odznely z vládnych socialistických kruhov posmešky, keď sa dr Tiso domáhal vydania štátom zhabaných a církevných statkov do správy cirkve bez dlžôb a s príslušným hospodárskym ziskom. Posmešní pánovia nemajú asi ani poňatia o tom, čo sú to t. zv. účelové majetky, zaťažené patronátnou povinnosťou voči kostolom, farám a cirkevným školám, slúžiace nielen ad personam užívateľovi, ale aj kultúrnym a humanitným účelom.

Pánovia, navyknutí každý svoj milodar si dať kvitovať a hodne rozchýriť, nevedia, že tá t. zv. "čierna ruka" klerikálna, keď má možnosť, si aj bez svetského hluku a chvály koná svoju povinnosť kultúrnu a humanitnopodpornú. Mám spomnieť na pr., že najdôsť. p. biskup bansko-bystrický zo svojich hodne stenčených dôchodkov koľko patronátnych kostolov, fár dal do príkladného poriadku, koľko cirkevných škôl sa jeho obetavosťou vybudovalo, ako umožnil výstavbu internátu školákov - sirôt v Banskej Bystrici, ako výstavbu detskej opatrovne vo Zvolene, ako sa obetavo stará o udržanie svojho kňazského seminára, ako obetuje reholiam, kultúrnym spolkom, chudobným?

Naši pokrokári a závistníci cirkevného majetku nevedia o obdivuhodných obetiach najdôsť. p. biskupa spišského a iných. Nič nevedia o tom, koľko chudobných podporia a nasýtia denne na našich farách. Z toho sa ovšem výkazy a štatistiky nerobia, ani sa hneď neotŕča dlaň o štátny prídel na podporovanie chudobných a kultúry.

Keď sa my v mene demokracie domáhame perfektuovania ujednaného "Modu vivendi" a vydania štátom zhabaných církevných majetkov, nerobíme to z chamtivosti, ale úmyslom, aby tieto objekty neslúžily obohaťovaniu sa niektorých predákov štát. dozorčej komisie, ale účelu, k čomu sú určené, teda i podporovaniu cirkevného školstva, kultúry a humanity.

Pri tejto príležitosti musím konštatovať, že už aj intervenciami, aj interpeláciou a novinami bolo neraz poukázané na to, v akom hroznom stave sú na málineckom kraji štát. ľudové školy, aké sú školské pomery po ľazoch hriňovských, detviansko-hutianskych, cerovských, ako sa občania uchádzajú o štát. podporu na školy, predsa až do dnes veľmi málo a niekde vôbec nebolo povšimnuté prosieb ľudu slovenského. Tam, kde bol dobrý mecenáš, ako na pr. bansko-bystrická kapitula pre školu v Sielnici, tam to so stavbou išlo ľahko, kde však chudobný ľud očakával od štátu pochopenia voči školským potrebám, tam ešte i teraz sú veci neriešené s výhovorkou, že rozpočet ministerstva školstva nestačí na všetky ťarchy a žiadosti. Nestačí on ani na šľachetné podujatia Slovenskej Lígy.

A pri takomto stave rozpočtu ministerstva školstva snívajú pokrokoví zaslepenci o zatváraní mnohých cirkevných škôl, chtiac ich vyhlásiť za "zbytné". Človek nevie, či je to cynizmus výsmešný alebo predstieraná naivita, keď ešte i také dosť vážné "Lidové noviny" nedávno s tým chcely uchlácholiť zastancov a priaznivcov cirkevných škôl, že však vyhlásením tej-ktorej cirkevnej školy za zbytnú sa nehovorí, že tá škola musí byť zrušená, len sa jej zarazí štátny príspevok na učiteľa. Nech si ho - vraj - platia cirkevníci. Cirkevníci s napiatím síl obetavosti hradia vecné, udržovacie, penzijné poplatky, čím štát odbremeňujú od tiarch značných, ešte sa majú starať i o platový doplnok učiteľa!

Kto by nevidel, že je to holá a nedemokratická nemožnosť, veštiaca zánik "zbytných" cirkevných škôl? Urážlivá je pri tom hlavne tá farizejsky predstieraná blahosklonnosť vládnych pokrokárov, ktorí žiadajú od nábožensky cítiaceho občianstva, aby si svoje daňové a štátoobčianske povinnosti voči štátu plnilo rovnako, ako hocktorý bezverec, pokrokár, ale mu povedia: Keď chceš mať dľa svojej vôli a presvedčenia slobodnú, nenaoktrojovanú školu, plať si, vydržiavaj si ju. Štát bude len jej byrokratickým kontrolórom, kým iným z tvojich daní postavíme štátné, alebo štátom hodne subvencované obecné školy za odmenu, že sa pokorne podrobili nevereckému diktátu.

Alebo čo povedať k tomu, keď erárne veľkopanstvo na Pstruši ako patron cirkevnej školy tamojšej silou-mocou chce zrušiť túto školu. Nehľadí na to, že sa deti celé mesiace nevyučujú, alebo že učiteľ pre úradné prieťahy celé mesiace nedostáva platu. Čo pánom záleží na tom, že by malé deti chudobných birešov a robotníkov denne 3 až 4 km maly v daždi, v blate, v mraze, autami hodne frekventovanou cestou chodiť do víglašskej rím. kat. cirkevnej školy? Hlavné je zbaviť sa ťarchy na školskú kultúru, nech sa ľud a jeho deti trápia, ako vedia. Takéto je to humánné a kultúrné pochopenie pokrokových ľudí voči škole. Kňaz všemožne pracuje na záchrane školy, úradný aparát zase proti nej. Kto je tu tmárom, nepriateľom ľudu prístupnej kultúry?

Cirkevné školstvo naprosto si nezasluhuje oného furoru, akým sa naň vrhajú pod rôznym maskovaným kepienkom pokrokárske kruhy. Vo Francii štatisticky bolo dokázané, že o moc väčšie procento previnilcov, zlosynov, slabého charakteru ľudí vyrástlo z laických škôl, než z náboženských. U nás by to percento dopadlo ešte hroznejšie, keby sa zisťovalo. Svedčia o tom časté samovraždy alebo takéto pokusy laxne vychovaných žiakov, ich poklesky a výčiny, oproti ktorým i učiteľské a profesorské sbory sú neraz bezradné.

K vypestovaniu mocných, pilných charakterov neoceniteľným koeficientom je i pestovanie náboženského citu v žiactve, úcty k Božstvu, svedomitosti. Púha úcta a strach pred ľudskou auktoritou a disciplinárnym poriadkom len ľudsky vymysleným nepostačí k vypestovaniu ľudského, korektného karakteru, lebo ľudská auktorita, disciplina a dovednosť postráda známky o všadeprítomnosti, vševedomosti, ktorú má Božstvo a čoho vedomie neraz a nejedného odradilo vo svedomí, aby sa ani v tajnosti, nikým nepozorovaný nedopustil nekorektného činu.

Výchovných úspechov náboženských škôl a ústavov v duchu často uznávajú i t. zv. pokrokoví, alebo v náboženstve ľahostajní rodičia a nejedni si dávajú svoje deti vychovávať do takýchto ústavov, lebo vidia, ako z rôznych laických internátov, pokrokárstvom napáchnutých škôl vychádzajú mladí ľahtikári, bezúzdni svojhlavci, ktorí v živote buďto stroskotajú, alebo sa topia v rôznych krikľavých chybách.

Mnohí nám namietajú, že však o tom není ani reči, že by sa náboženský cit v žiactve nemohol pestovať aj na zoštátnených a zobecnených školách, však sú tam predsa zákonom zabezpečené hodiny k výučbe náboženstva.

Odpovedáme však otázkou, do kedy to bude a za akých ťažkých podmienok vyučovacích a súladných? Istí sme, že keby nábožensky cítiace občianstvo republiky len tak mlčky, bez protestu nechalo prehrmieť terajší ostrý nápor pokrokárov oproti cirkevným školám, ich trúfalosť by čoskoro zašla i ku perfektovaniu zámerov povestného Bartoška, čo znamená úplný zákaz prístupu duchovenstva do škôl, i keď by tam zdarma chcelo pestovať v žiactve náboženské city.

Smutná skúsenosť s "malým školským" zákonom, ktorého zhubné následky pociťuje zvlášť český katolicizmus na stredných školách, naučila nás oprávnenej ostražitosti oproti pokrokárskemu učičíkaniu, vyhováraniu a okrášľovaniu ohľadom toho, čo skrývajú v sebe školské návrhy p. ministra dr Dérera a jeho tábora. Škoda sa tu pretvarovať za kultúrneho reformátora, keď vidíme jasne do duše pokrokového a bezvereckého tábora politického.

Vieme i to, že tento tábor, a hlavne socialistický, uspokojí sa i s prípadným zahamovaním svojich protináboženských tendencií, jedno ho však teší, že snahou vyvolať kultúrny boj podarilo sa mu aspoň na čas a čiastočne odvrátiť pozornosť utýranej verejnosti a hlavne roztrpčenej chudoby od chlebových, existenčných otázok.

Uveríme, že socialistom, navyklým vždy len sľubovať platové výhody, prídavky, povýšenia, bolo - k vôli sotrvaniu vo vláde - ťažko odhlasovať platové srážky. Ale vyvolaním kultúrneho boja sa im nepodarí zastrieť holú skutočnosť, že keď pre prospechárstvo nemajú odvahy siahnuť na bohaté kartely, na vyhadzovačov robotníctva z práce, na tých, čo bez zvláštnej dane a dozoru nahradzujú ľudskú pracovnú silu strojovou silou, vtedy si vyhútali lstivý plán, hodiť prachu kultúrneho boja do očí utrápenej, práce a chlebachtivej chudoby.

Pomysleli si, keď nemôžeme biť veľkých lapajov, vyciciavateľov chudoby - lebo tým sú oni zaviazaní za tantiemy a príspevky na stranu - nuž bime cirkev, náboženstvo. To je vraj najosvedčenejší prostriedok pobaviť na čas utrápené občianstvo a odvrátiť jeho pozornosť od vládnych chýb, nemohúcnosti a viny. Nič to nového! Takého čosi urobil aj Nero, podpaľač Ríma!

My varujeme p. ministra, nech sa ani pod silným tlakom pokrokárskeho a rudého tábora nedáva na takéto kĺzke chodníky, lebo dočasná vládna sláva a bezverecký jasot by sa časom premenil na dejinné opovrhnutie jeho mena a pamiatky veľkými zástupami nábožensky cítiacich ľudí. Meno ministra Slováka je lepšieho osudu hodné, než by sa k nemu mala viazať rozpomienka ľudu, že to bol ten, ktorý nás drakonicky obral o naše cirkevnokultúrne svätyne!

Nech si pán minister povšimne varovných slov a rezolúcií duchovných vodcov katolicizmu celej republiky, najdôstojnejších pánov biskupov. Nech si povšimne rezolúcie katolíckej školskej rady na Slovensku, nech nezabúda na skoro milion podpisov kat. rodičov zo Slovenska, žiadajúcich ponechať cirkevné školstvo, nech si povšimne, že nielen katolíci, ale i evanjelíci a iné konfesie sú za zachovanie svojich cirkevných škôl.

Myslím, že v demokratickom štáte, kde je heslom "Hlas ľudu, hlas boží", toto má stačiť demokratickému ministrovi, aby upustil od niečoho, k čomu ho iní huckajú alebo o čom si prípadne aj myslí, že dľa jeho presvedčenia by to bola štátu osožná vec. Nedráždiť ľud, čiže morálny osoh je tiež veľké plus pre štát, väčší než tá údajná úspora na "zbytných" cirkevných školách. V predpoklade, že pán minister a vláda nepredostrie parlamentu oné školské návrhy p. ministra dr Dérera, neidem sa z bodu na bod s nimi zaoberať. Žiadame od ministerstva školstva vyslyšanie a prajné vybavenie mnohých žiadostí, ktoré sú mu zo Slovenska predostreté.

Napokon v mene demokracie, úcty k občianskej slobode, v mene parlamentárneho slobodného ducha čo najráznejšie protestujem oproti tomu zlozvyku niektorých poslancov, aby si dovoľovali systematicky - ako sa to i včera prihodilo výkrikom vládneho poslanca - že by sme my kňazia-poslanci tu v parlamente boli uličníckym spôsobom stále tupení a že by sa nám tu cynicky popieralo občianske právo samozrejmé: byť parlamentnými zástupcami a mluvčími nášho vrele milovaného slovenského národa. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. dr Markovič. Dávám mu slovo.

Posl. dr Markovič: Slávna snemovňa! Osnovy ministra školstva o sriaďování a vydržovaní národnych škôl a o úprave školskej správy vyvolaly značný rozruch, čo dosvedčuje i táto parlamentná debata. Mám za to, že minister školstva, práve aby zistil názory širokých interesovaných kruhov na úpravu týchto otázok, dal svoje osnovy verejnosti k dispozícii. Očakával ovšem právom, že o osnovách bude sa hovoriť vecne a že pri debate i úvahách o týchto dôležitých otázkach nebudú ľudia naplnení takou žlčou, nenávisťou a hnevom, ako sme to videli u môjho predrečníka. Tam, kde hovorí žlč, nehovorí rozum a preto je ťažko s týmito názory debatovať.

Slávna snemovňa, minister školstva konal len svoju povinnosť, keď predložil svoje osnovy verejnosti. Nie len preto, že mal priamy príkaz vlády, aby pripravil zákonné osnovy o tejto materii, ale konal svoju povinnosť aj ako minister zo Slovenska a ako Slovák, a menovite zo Slovenska za tento svoj počin by zaslúžil len pochvalu a uznanie. Ťažkým dlhom demokratickej republiky oproti Slovensku dosiaľ nesplneným je úprava slovenského školstva: sjednotenie národneho školstva a jednotná demokratická úprava jeho správy. Najťažšou pasívnou položkou republikánskeho režimu na Slovensku je, že za 14 rokov trvania republiky k úprave tejto otázky nedošlo. Výtka pre toto omeškanie nepadá na hlavy ministrov školstva. Myslím, že všetci ministri školstva so svojej strany vykonali, čo mohli, aby pripravili zákonné riešenie tejto otázky. Dali vypracovať osnovy, avšak úsilie ministrov školstva, aby pripravené osnovy staly sa zákonom, ztroskotalo na odpore činiteľov, ktorí záujem strannícko-politický a kňazský kladú nad záujem zdokonalenia školskej výchovy slovenského dieťaťa. Nutno ľutovať, že nie len na Slovensku, ale aj v historických zemiach vidíme odpor proti úprave školstva vôbec a proti úprave školstva na Slovensku zvlášte. Nutno ľutovať, že so strany predstaviteľa čsl. strany ľudovej padly v Brne slová, že tieto osnovy nestanú sa zákonom. Je-li zpráva o tomto prejave pána ministra pre sjednotenie zákonov a organizácie správy i ako ministra pre sjednotenie zákonov a organizácie správy autentická, musel by som vysloviť, že by takýto prejav p. ministra unifikácie nebol dôkazom štátnickej múdrosti a politickej prezieravosti, na ktorú sme práve u tohoto štátnika a politického činiteľa zvyklí; nebolo by dôkazom jeho dosavadných method v práci, keby zabrániť uzákoneniu osnovy o tejto materii bolo jeho vážnym a rozhodným úmyslom. Bolo by ťažko zodpovedať pred verejnosťou, ale menovite pred novým Slovenskom, keby bolo zmarené uzákonenie osnovy miesto toho, aby sa hľadaly cesty k dohode. Ukazovalo by to, že s kúpeľom sa vylieva i dieťa: sjednotenie školstva na Slovensku a povznesenie jeho úrovne na úroveň školstva v historických zemiach. Opakujem: Jestli by pri tomto pokuse terajšieho ministra školstva bola znovu zmarená konečná úprava školstva na Slovensku v duchu jeho sjednotenia a v duchu sjednotenia školskej úpravy v celom štáte, bola by to veľká zodpovednosť a bol by to ťažký a nenapraviteľný hriech. Preto my zo Slovenska: Varujeme!

Slávna snemovňa! Slovensko potrebuje úpravu svojho školstva nie len z dôvodov unifikácie školskej správy v celom štáte, ale menovite zo zvláštnych dôvodov pomerov na Slovensku. Sú to dôvody vyučovacie a výchovné, dôvody správné a dôvody jednotnej úpravy osobných pomerov a celkového služobného postavenia slovenského učiteľstva. Všetci - aspoň tvrdíme to - usilujeme o zvýšenie úrovne Slovenska a jeho ľudu. Ale jestli zvýšenie tejto úrovne myslíme vážne a poctive, tak predovšetkým nám musí isť o zvýšenie úrovne slovenskej ľudovej školy, o zmenu jej doterajšej nedokonalej organizácie, o jej jednosmerné, jednotné vedenie, o jej organizáciu vyššieho stupňa.

Bolo už mnoho poukazované na mimoriadne ťažkosti, ktoré so stanoviska správneho vyučovania a výchovy spôsobuje roztrieštenosť slovenského školstva. Pán minister školstva v rozpočtovom výbore uviedol, že na Slovensku je 398 obcí, v ktorých sú 2, 3, 4, 5 i viac škôl vydržovaných rôznymi vydržovateľmi, medzi ktorými až na niektoré výnimky, kde už došli místni činitelia k rozumu, nieto žiadneho organizačného kontaktu. Je samozrejmé, že tým dochádzame k zhoršeným možnostiam vyučovania, poneváč kde je mnoho od sebe oddelených, na sebe organizačne nezávislých škôl, nie je možno vytvoriť vyššie organizované školy, je nutno pracovať v jednotriedkach alebo dvojtriedkach miesto toho, aby všetko žiactvo tejto obce bolo rozdelené do viacej tried, v ktorých by mohlo dostávať dokonalejšiu výchovu. A keď hľadáme príčiny nedostatočného úspechu slovenského detstva na stredných školách, menovite v počiatkoch, a hľadáme príčiny, prečo slovenskí uchadzači neobstoja na prijímacich zkúškach do rôznych odborných škôl oproti uchadzačom, ktorí navštevovali školy české alebo dokonalejšie školy na Slovensku, tedy v tejto roztrieštenosti, nejednotnosti, zaostalosti slovenského školstva musíme videť jednu z hlavných príčin. Nie je to tvrdenie zo vzduchu. Ako minister školstva považoval som za svoju povinnosť svojho času zistiť anketou príčiny, prečo úspechy slovenského žiactva na stredných školách nerovnajú sa úspechom žiactva českého. Táto anketa prevedená v r. 1925 uviedla ako jednu z hlavných príčin slabších úspechov slovenských detí na stredných školách nedostatočnú ich prípravu na školách národných. A keď som sa informoval, čím sa vysvetľujú sťažnosti, že na odborných školách sú prijímaní uchadzači českého pôvodu, snáď vo väčšom počte ako uchadzači slovenského pôvodu, ukázalo sa, že proste preto, že ich pripravenosť pre prijímaciu skúšku a ich úspechy v dosaváďnych školách sú značne vyššej úrovne, ako bola pripravenosť mnohých slovenských uchadzačov.

Tvrdím, že udržovanie tohoto stavu je veľkou krivdou páchanou na deťoch slovenských rodičov, že je to konzervovaním nižšej úrovne slovenského dorostu, ktorá ho robí nedostatočne spôsobilým v konkurencii s dorostom vyšlým zo škôl vyššej úrovne ako je úroveň mnohých slovenských škôl.

Nech si to páni s ľudovej strany berú na zodpovednosť! Hlásajú zrovnoprávnenie Slovenska, povýšenie Slovenska na úroveň ostatných častí republiky, ale hlásajú vodu a pijú víno. Hlásajú zvýšenie úrovne slovenského ľudu, ale chcú konzervovať všetky prostriedky a ustanovizne, ktoré viedly v minulosti a žiaľ, vedú ešte i v republike k tomu, že jeho úroveň nemôže sa dostať tam, kam práve vďaka svojmu dokonalému školstvu už pred prevratom i po prevrate sa dostáva ľud v historických zemiach. Opakujem, udržovanie tohoto stavu je páchaním veľkej nespravodlivosti na deťoch i rodičoch všade, kde by bolo možno sjednotením a dokonalou organizáciou školstva zvýšiť jeho úroveň. Deje sa to len preto, že nebolo možno dospeť dosiaľ k uzákoneniu osnov, ktoré predkladá terajší minister školstva. (Předsednictví převzal místopředseda Roudnický.)

Račte uvážiť, aký je rozdiel pri tomto stave mezi detmi z tej istej obce. Na jednej strane vyššie organizovaná troj- alebo štyrtriedna štátna alebo iná škola a na druhej nabitá jednotriedka alebo dvojtriedka niektorej církvi. Ako prijdu deti, ktoré chodia v tej istej obci do nižšie organizovanej školy k tomu, aby boly horšie pripravené pre život ako deti rodičov, ktoré môžu chodiť do školy vyššie organizovanej v tej istej obci? Neuprímnosť a obojetnosť pánov, ktorí hlásajú príkaz konzervovania dnešného stavu, je v tom, že pri svojich deťoch všimli si týchto závad a pri vlastných deťoch pokračovali a pokračujú celkom inak, ako by chceli, aby sa pokračovalo pri deťoch chudobných rodičov. Panské deti pred prevratom i po prevrate nemajú taký odpor proti štátnej alebo inonáboženskej škole, ako by sa zdalo z niektorých projevov. Pred prevratom najdokonalejšie organizovaným školstvom v mnohých slovenských mestečkách boly židovské školy, ktoré boly štvortriedne a kde preto bolo možno dostať náležitú prípravu pre ďaľší postup na strednú školu. A keď sa podíváme na štatistiku žiactva týchto škôl podľa náboženstva, vidíme, že v mnohých školách deti katolíckeho alebo iného kresťanského náboženstva prevažovaly nad deťmi židovskými, ačkoľvek v dotyčnej obci bola i katolícka i luteránska škola. Ja sám som chodil do židovskej školy s deťmi mnohých katolíckych rodičov, ktorým nevyhovovala katolícka cirkevná škola, poneváč nebola spôsobilá pre svoju nižšiu úroveň dávať deťom takú výchovu a prípravu pre postup do strednej školy, akú im dala škola židovská.