Stredoeuropské štáty a štáty podunajské musia sa posadiť ku zelenému stolu a musia národy zachrániť od útrap zkazy. Hospodárské sbliženie, europská hospodárska dohoda a kooperácia, ktoré s revíziou súvisia, sú dnes už štátnym záujmom, a to záujmom existencie štátu. A tomu musí tiež úradná vôľa byť nápomocná i za cenu obetí.

Avšak nemožno tento rozpočet odhlasovať ani preto, lebo on nepostaral sa o účelné prostriedky, ktorými by mohla byť nezamestnanosť zažehnaná. Nezamestnanosť nemožno podporami nezamestnaných odstrániť. Je to opatrenie neproduktívné, ktoré samo produkuje nezamestnanosť a zvyšuje verejné bremená do tej miery, že veľa súkromých hospodárství už to nesnesie a musí práce zastaviť. Tým počet nezamestnaných stále vzrastá. Keby si vládna správa bola vytýčila za cieľ vybudovanie životaschopnosti hospodárstva, dobrú cirkuláciu, obeh krve v hospodárstve a tým utvorenie stále nových a ďaľších pracovných príležitostí, v tom prípade odvrátila by od štátu a jeho života veľké nebezpečenstvo. Upevnilo by to silu národnú, zaistilo by to tvorbu národnej energie a viedlo by to k všeobecnému ľudskému blahobytu. Treba utvoriť neobmedzenosť pracovných príležitostí a potom bude práca najhlavnejším faktorom v ľudskom živote hospodárskom a bude učinený konec procesu depauperizácie. Úhradu toho možno najsť v dostatočne tvorivom kapitále mobilnom, vo zvýšení hodnoty výroby, vo zvýšení pracovných miezd, v úbytku hodnôt, ktoré zaniknú zánikom nadvýroby, krizí a stávok, a v iných zdrojoch. K tomu však je treba veľkých hospodárskych zmien, ktoré vláda nie je v stave privodiť.

Avšak nemožno rozpočet odhlasovať ani preto, lebo rozpočet neuskutočňuje tú tak veľmi hlásanú úspornosť tak, ako by toho bolo treba ku zabezpečeniu rovnováhy v štátnej domácnosti. V celej štátnej a neštátnej administratíve musí dojsť ku zmene systemu. Musí byť nastolená hospodárna a úspešná administrativa. Predimenzovanú byrokraciu treba odbúrať, treba vyniesť zákon o ministerstvách, ktorý je predpísaný ústavou, lebo je to kautelou ústavy, keďže je to však tiež kautelou slobody, možná, že práve preto nebol vynesený od doby 14 rokov.

Racionalizácia vo verejnej správe je už všade životnou potrebou, lebo veď štátny občania majú oprávnený nárok, aby mali dobrú administrativu, ktorá berie v úvahu tiež únosnosť štátnych občanov. Ministerstvo unifikácie treba zrušiť a treba ho prideliť k prípravnému legislativnému oddeleniu ministerstva spravedlnosti a min. vnútra. Ministerstvo verejného zdravotníctva treba prideliť ministerstvu vnútra a ministerstvu sociálnej pečlivosti, ministerstvá železníc a pošt a telegrafov však ministerstvu obchodu.

Hlavou celej administrativy, ktorá by bola odpovedná za správnosť, hospodárnosť a úspešnosť administratívy, treba učiniť predsedu vlády, v jehož ministerstvu musel by byť podľa vzoru anglického erárného úradu jeden erárny úradník, ktorý vykonáva prácu usmerňovania, dozoru a kontroly.

Tým by bola vytvorená jednotnosť v administratíve. Zákonom treba upraviť tiež otázku kompetencie, ktorá by sa mala niesť v znamení zjednodušenia, hospodárnosti a úspešnosti. Verejnú správu treba decentralizovať, zvlášte na poli, kde sa tak môže stať s výhodou a bez akejkoľvek škody. Tak na pr. správu sociálnej pečlivosti treba poukázať do oboru samosprávy pri úplnej decentralizácii.

Centralizmus nutno silne omedziť tak, aby do ministerských centier dostávaly sa hlavne veci vládnej správy, kým jednoduché administratívné veci maly by byť vybavované v ceste miestnych úradov. Zo samosprávy treba učiniť samosprávu opravdovú, treba ponechať pole k rozšíreniu správneho súdnictva vzhľadom na potrebu, že musíme dospievať ku štátu právnemu, ďalej pole k utvoreniu správneho súdnictva nižšieho stupňa a v každej zemi bolo by treba zriadiť aspoň dva správné súdy nižšieho stupňa, ktoré by odbremenily najvyšší správny súd.

Potreba dospievania k právnemu štátu vyžaduje si rozšírenie správneho súdnictva. Tu však možno konštatovať, že na tomto poli nemožno vôbec mluviť o vývoji k právnemu štátu, a to tým menej, lebo všetko nasvedčuje tomu, že vláda snaží sa o to, aby tu petrifikovaný bol skutok štátu policajného.

Dôkazom toho môžme sa dovolávať predsedu najvyššieho súdu dr Vladimíra Fajnora, ktorý v ustavujúcom shromaždení spolku právnikov v Košiciach konal prednášku s titulom "Sudca a advokát". Mám pri ruke autentický text tejto prednášky a z nej citujem v prvom rade vetu, ktorá znie takto: "V našom verejnom živote je zásada práva, zákona a spravedlnosti na ústupu, moc však, hlavne moc politická, na postupu".

Nevyslovil to poslanec národnostnej menšiny, nevyslovil to poslanec opozičný, ale vyslovil to predseda najvyššieho súdu štátu československého, a ja sa domnievam, že túto konštatáciu uslyší každá objektívna hlava, ktorá dovedie mysleť a konštatuje, že to znamená, že tuná zavládlo stanovisko "Macht geht vor Recht". A že tuná vôbec nemôže byť reč o právnom štáte.

Krásne to možno dokázať, zmienime-li sa o tom, že ešte i odvetvie justičné mnoho a mnohokráť sa previní proti pravde a spravedlnosti. Že tuná i mentalita otvára veľké pole národnostnej zášti a deklaruje za hriech lásku k národu, napriek tomu, že prezident republiky sa vyslovil: "Láska k národu, idea národná je veľmi hodnotnou a šľachetnou silou politickou, ktorá jednotlivcov zorganizuje v obetavú pospolitosť. Organizovaná národná pospolitosť dáva ľudskosť. Láska k národu nemôže byť predmetom diskusie, diskusia je možná len o kvalite lásky a o tom, čo sa má docieliť pre národ."

Cudzí sudcovia na Slovensku - česť výnimkám - pátrajú u obžalovaných po vnútornej loyalite, a nekonštatujú-li u nich jej absolutnú prítomnosť, trestajú to ako delictum sui generis podľa kvalifikácie činu, ktorý je predmetom obžaloby. A tedy ešte aj de internis judicat praetor. A predsa povinná je iba loyalita zovňajšia a príslovie: "Nech srdce mení, kto vlasť menil" má hlboký národný a ľudský význam, a jestliže sa prez to sudca prenesie, spácha atentát proti pravde.

Pán minister spravedlnosti už pred troma rokmi v rozpočtovom výbore výslovne odsúdil pri zákone na ochranu republiky široký právny výklad a prisľúbil, že dá rozsudok vrchných súdov revidovať dvoma univerzitnými profesormi a vyžiada si od ních odborné dobré zdanie k nutnej reforme, Tejto reformy nikde niet. Avšak rozšírený právny výklad, ktorý útočí na základy práva a zákona, prevádza sa ďalej.

V r. 1919 bola na Slovensku protiústavne odňatá advokátska sloboda a zrušená bola autonomia slobodných advokátov na Slovensku. Od doby 14 rokov nekonala sa na Slovensku valná hromada advokátskej komory, avšak je tu poplatné advokátstvo, ktorému, aniž bolo na to dotazované, vyrúbil absolutistický výbor advokátskej komory komorné poplatky a tieto aj vyberá. Sťažovali sme si na to veľakráť vo verejnosti a minister spravedlnosti vždy sľuboval verejne nápravu, novú zákonitú úpčavu. Avšak tento nový zákon nechce sa nijako zrodiť. Situácia je od 13 rokov nezmenená, lebo stav, ktorým sa uráža pravda a spravedlnosť, je veľmi pohodlný a pri ňom možno popierať, že by to bolo odnárodňovanie násilné. Mimochodom pripomínam, že na Slovensku sú vo väčšine ešte i dnes advokáti maďarskí.

Ústavný zákon rozkazuje: treba utvoriť zákon o sudcovskej neodvislosti a súdnej organizácii. Zákonom treba upraviť kompetenčný obor ministerstiev, právo spolčovacie a shromažďovacie a zákaz násilného odnárodňovania. A ani tento vznešený zákon nemôže si zjednať platnosti.

Platnosti si nemôže zjednať ani zákon o ľudovej osvete, ani sloboda kultúrna a hospodárska. Naproti tomu ľud už nesnesie bremená verejných dávok.

V otázke sudcovskej neodvislosti bude záhodno vyslyšať dr Vladimíra Fajnora, ktorý povedá toto: "Treba otvorene konštatovať, že nepreložiteľnosť, zaistená našou ústavnou listinou, nestačí k praktickému zabezpečeniu sudcovskej neodvislosti. Nestačí hlavne preto, lebo podľa dosavádnych organizačných predpisov má justičná správa, v čele s ministrom spravedlnosti, absolutne rozhodujúci vliv na existenciu a karieru sudcu. Tieto organizačné a správné predpisy vyhradzujú justičnej vládnej správe rozhodujúci vliv na menovanie a pridelenie sudcov, na pridelenie, rozmnoženie alebo uľahčenie ich práce, na ich rôzné služobné, riadné i mimoriadné, zdravotné, rodinné atď. dovolené, jej je vyhradené právo dozorčie, ktoré umožňuje dozorčie dobrozdania takmer nekontrolovateľné, právo kontroly kvantitativného pôsobenia sudcu rôznymi mechanickými mierami - pracovné dni - právo poskytovať alebo odopierať sudcom rôzné odmeňované sudcovské funkcie, na pr. u rozhodčích a samosúdcov, právo poskytovať remuneráciu za činnosť za t. zv. viacprácu, a to právo vyhradené justičnej správe vládnej, že môže v prípade nehôd utrpených bez vlastného zavinenia poskytovať odmeny a existenčné podpory, služobné zálohy, a je tu ešte celá hromada iných dôležitých oprávneností."

"Orgánovia vládnej správy justičnej majú za dnešných organizačných predpisov tedy fakticky tisíce spôsobov, aby mohly dať sudcovi pociťovať svoju ľubosť alebo neľubosť. Nemáme vedomostí ani o jedinom prípade, že by sa vládna správa justičná bola dala viesť inými než vecnými ohľady, je však isté, že v týchto smeroch je sudca naprosto odkázaný na blahovôľu vládnej správy justičnej. Teoreticky musíme pripustiť možnosť, že táto blahovôľa alebo nespokojnosť nemusí byť vždy vecne odôvodnená a nepopierame, že sudca v takýchto - teoreticky zaiste možných - prípadoch je naprosto bezbranný, aspoň kým nedojde k disciplinárnemu pokračovaniu, ktoré jemu poskytuje určitú možnosť obrany. Sudca tedy musí chovať slepú dôveru v nadľudskú dokonalosť vlády justičnej, že totiž táto nikdy nedá mu svoju ľubosť alebo neľubosť pociťovať z iných než naprosto vecných dôvodov. Mimo toho musí byť sudca dokonalého charakteru sparťanského, ktorý nikdy a v ničom nehodí svoje neodvislé sudcovské rozsudzovanie prez palubu, napriek svojej existenčnej a postupovej závislosti od vládnej správy justičnej."

"Bolo by naivitou nepozorovať, že takéto sparťanské charaktery z radov sudcov mizia, ba že v dôsledku nášho verejného života ani nie je možné, aby nemizely."

O tom nelzä ďalej debatovať. Cudzí sudcovia na Slovensku - česť výnimkám - neznajú tamojšieho súkromého práva uherského a nedostatok tejto znalosti činí právo a právnu istotu pochybným. Ani tá jestvujúca slabá miera práva k užívaniu jazyka sa neuplatnuje. Veľká väčšina sudcov nerozumie jazyku ľudu, ako že by tedy mohli sudcovia vniknúť do duše ľudu? Ako že by mohla byť ich väčšina sudcom dobrým? A je tu i nedostatok sudcov, lebo nie sú tu cesty k ďaľšiemu právnickému vzdelaniu. Rozdelenie súdnych okresov smeruje umele ku zničeniu práva k užívaniu jazyka menšín. A tedy je opravdu pochyba o významnosti práva a zákona. A tieto pojmy ani nie sú arogantné, ani už nedbajú veľa o to, aby boly uplatňované. Sú na ústupu. A pravda? Možná že ešte celkom nezomrela, len spí. U nej spánok znamená toľko, ako ústup. Naproti tomu moc, zásada a fakt politickej moci a následky toho sú na postupu.

Moc je v znamení šovinizmu. Najvyšším správcom je moc výkonná. Má práva diskrecionálné a nesnaží sa obmedzovať zákonom alebo ináč. Na policiu a četníctvo utráca, ako tomu nasvedčuje rozpočet, o 130 milionov viac, ako na celú justičnú správu. Musíme 420 milionov utratiť na četníctvo a policii. To tvorí tu moc a to nám ukazuje bilanciu: "Právo, zákon a spravedlnosť je na ústupu, moc, moc politická je na postupu."

Je veľa významné, že pravdu už nepredkladáme len my, ale tiež predseda najvyššieho súdu československého. A my to tuná z tohoto fóra vykričíme do sveta, nech vidí každý, v akom osudu ocíta sa tuná Maďarstvo. (Předsednictví převzal místopředseda Taub.)

My na vládny systém takéhoto ducha nemôžeme prispieť hmotnými prostriedky. Utvorenie národnej autonomie nevideť nikde a tu musí prestat vládny odpôr proti utvoreniu toho. Prezident Masaryk ukladá demokracii povinnosť utvoriť samosprávu na podklade čo najširšom. Český univerzitný profesor Emanuel Rádl povedá, že národná samospráva musí byť vybudovaná na tejto zásade: "Dajte národu, čo jemu patrí, a štátu, čo patrí štátu." Vo strednej Europe ide v prvom rade o jazyk. Každý národ má právo na prirodzené užívanie jazyka, a vstupuje do štátnej organizácie ako živel konstitutivný. Štát musí mluviť jazyky svojích národností a verejnú správu musí zariadiť tak, aby nemecký, maďarský jazyk a ostatné jazyky požívaly tých istých voľností, ako jazyk český.

Rádl povedá toto: "Národnosť možno bližšie definovať tak, ako sa to deje v cirkvi, kde národnosť zachová si na poli kulturného života svoje suverenné právo, a po tejto stránke nezasahuje štát do záujmov národných, práve tak ako nesmie zasahovať ani do otázok náboženských. V ostatnom podliehajú členovia rôznych národností štátu v ohľade hospodárskom, sociálnom a trestne právnom."

Slovensko nemá takejto národnej autonomie. Tá, ktorej sa takto nadáva, je len paskvilom, výsmechom pravej národnej samosprávy. Kým Slovensko nebude mať pravú autonomiu, kým Rusinsko nebude mať zaistenú autonomiu predpísanú a zabezpečenú ústavnou listinou, nemôže odveký obyvateľ zákonodarca zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi odhlasovať rozpočet.

Je nám treba novej administratívnej reformy, nového administratívneho zákona. Je treba vyniesť nový volebný zákon, a aby sa vyhlo chybám tajnej voľby, treba zaviesť voľbu elektorov, ktorej by sa na základe dnešného práva volebného zúčastnili všeci jednotlivci, čo majú právo volebné, avšak zákonodarci, členovia samosprávnych sborov a úradníci autonomní boli by volení len elektormi. Je nutné nové rozdelenie volebných obvodov. Okresy treba zrušiť, na miesto ních zriadiť župy v čele so županom, s niekoľko administratívnymi oddeleniami, v čele ktorých by stáli teoreticky vysoko vzdelaní a prakticky spôsobilí vedúci úradníci, ktorí rozumia jazyku ľudu.

Zvýšenie počtu úradníkov nenapomôže zlepšeniu administratívy, ale áno, napomôže jej kvalita úradníkov. Nesmie sa šetriť snižovaním úradníckych platov, lež treba dať ľudu vhodných a veci znalých úradníkov.

Rozpočet ukazuje nám len obrázok administratívy štátnej, avšak do administratívy samosprávnej a jej stavu nevidí dnes nikto, a predsa samosprávné bremená, včetne i daní cirkevných, kumulujú sa na bedrách toho ubohého štátneho občana, ktorý ako nešťastný poplatník musí snášať tiež ťarchy štátnej administratívy.

Požadujeme, aby vláda všetky bremená tejto administratívy predložila zákonodarstvu, aby zákonodarstvo mohlo posúdiť, do akej miery sa používa národného dôchodku k obstarávaniu verejných služieb, aby zákonodarstvo mohlo konečne videť, koľko stojí štát činnosť zbytočnej byrokracie a ako vedie tento verejný zdaňovací systém verejné hospodárstvo viac na cestu skazy ako na cestu zlepšenia.

Nemôžeme odhlasovať rozpočet vláde, ktorá prevádza planú zemedelskú politiku. Pán minister zemedelstva vo svojom prejave v rozpočtovom výbore bez pochyby uznal, že zemedelské vzdelávanie na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi je nedostatočné, avšak ohlásil svoju snahu, že tomuto nedostatku vláda odpomôže. Sľubuje sa to už 14 rokov stále. Nedostatky odborného zemedelského vyučovania konštatuje tiež jeden vedúci úradník ministerstva zemedelstva, Eduard Reich, ktorý vo svojej knihe "Die landwirtschaftliche Kultur in der Čechoslowakei" zreteľne vykazuje, že zemedelská škola maďarská je len jedna v Komárne, ktorá môže prijať 50 žiakov. Tento zaslúžený a spravodlivý odborník uverejňuje i mapu o zemedelských odborných a pokračovacích školách, ktorá nápadným spôsobom ukazuje na jestvujúce pomery, a dľa toho zeme historické sú preplnené zemedelskými odbornými školami, lebo vie sa veľmi dobre, že rozvoj zemedelstva je vlastne najvyšším záujmom štátu, naproti tomu vidíme na mape tú veľkú púšť, ktorá je na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi a dokazuje, ako macošsky nakladá vláda s menšinami, ba i s ľudom slovenským, ktorý sa nazýva štátotvorným.

Poukázal na to ostatne už pri príležitosti jubilea Scotus Viator, ktorý pribil akožto oprávnený požiadavok národnostných menšín, aby nedostatky zemedelského odborného vyučovania boly odstránené. Nedostatok meliorácie a tvorenie zemedelskej pôdy na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi kričí a ukazuje na to, že tuná zemedelská nezamestnanosť začína nabývať hrozných rozmerov. Sriaďovanie samostatných zemedelských nemocenských pokladníc na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi sa nepovoľuje, kdežto tieto krásne pôsobia v zemiach historických.

Vytvorenie ochrany zemedelských záujmov sa neforsíruje a vláda vôbec nemá starosť o to, aby organizované a ustavené boly zemedelská rada a zemedelské komory. Zemedelský odbyt je naprosto neorganizovaný a vláda žiadnym spôsobom nechce vybudovať na Slovensku sieť družstevnú. Ani s otázkou zemedelského úveru nezaoberajú sa vážne zodpovední činitelia. Uvádzam jako zaujímavý konkretný prípad, že Maďarstvo má na Slovensku jediné zemedelské odbytové družstvo, ktoré bolo sanované štátom a vrstvou maďarského národa, a teraz za ťažkých hospodárskych pomerov vyrubuje tomuto družstvu finančné riaditeľstvo neexistujúce dane, a to 93.000 Kč daní iného družstva podobného mena, ktoré ani nie je vlastne družstvom, ale spolkom. Na tieto dane vypíše sa proti tomuto jedinému odbytovému družstvu dražba a znemožní sa tým jeho činnosť. A predsa toto družstvo je vlastne spoločným družstvom tamojších slovenských a maďarských zemedelcov a jeho zánik bude bez pochyby znamenať poškodenie zemedelského odbytu a zánik rozkvetu zemedelského života.

Všetko to, čo som dosiaľ povedal, môže byť vecnými dôvody k tomu, prečo nemôže rozšafný a blaha svojho ľudu dbajúci zákonodarca, nech jeho národnosť je akákoľvek, tento rozpočet odhlasovať. Avšak sú zvláštné, speciálné dôvody, ktoré zákonodarcovi národnostnej menšiny znemožňujú odhlasovať rozpočet.

Rozpočet, ktorý poskytuje finančné prostriedky ku konfiškácii práva a pravdy národných menšín, k ich národnému, hospodárskemu a kultúrnemu útlaku, nemôže ani jediný poctivý zákonodarca národnostnej menšiny odhlasovať. Tí, čo sú nespravodlivo k smrti odsúdení, nemôžu velebiť katov provaz, nemôžu mu dať svojimi hlasy za pravdu.

Toto stanovisko je nadovšetku pochybnosť spravedlné a pádné, dokážeme-li, že členovia národnostných menšín, hlavne Maďari a Nemci, sú nespravodlivo a s tendenciou odnárodňovacou utlačovaní. Najlepšie možno to dokazovať ako svedkami československými štátníkmi, zo spisov a prejavov prezidenta Masaryka, ministra spravedlnosti Meissnera, spisovateľa Čapka, Scota Viatora, českého univerzitného profesora Rádla a iných.

V ústave sú práva národných menšín inartikulované ako individuelné práva slobody, avšak vláda od doby prevratu nemala kedy vyniesť zákony, ktoré by konkretizovaly tieto práva slobody. Právo shromažďovacie a spolkové dnes ešte nie je zákonom upravené, právo na verejnú podporu proste neexistuje a tiež sloboda hospodárska je iba vidinou.

Rozvoj kultúrny je len zdánlivý, avšak silne je postarané o to, aby vládné ustanovenia učinené na poli kultúrnom slúžily vo skutočnosti tendencii odnárodňovacej. Stačí tu poukázať na Dérerovu školskú reformu s na to, že v tak zvaných maďarských školách vyučuje sa maďarským dejinám a dejinám svetovým zo záväzne predpísaných učebníc, ichž účelom je vyhubiť lásku k národu. Tiež vec nalezincov je v službách odnárodňovania. Maďarský nalezenec dostane sa do cudzích krajov, kde jeho materinským jazykom nestane sa jeho vlastný jazyk materinský, ale jazyk český, či československý, možno-li vôbec o existencii jazyka československého mluviť.

Agrarizmus, zvlášte v koloniách, na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, uplatňuje sa iba ako kortešský prostriedok k účelom stranícko-politickým. Hlavné je, aby zemedelec odovzdal svoj hlas agrárníkom československým. O jeho vzdelávanie a o to, aby za zmenených pomerov mohol dobre produkovať a aby mal znalosti potrebné k dobrému odbytu, o to sa vláda nestará, hrubšie rečeno, to úplne zanedbáva.

Najviac bitou obeťou zemedelskej krizy bude maloroľník maďarský a nemecký. Možná, že vás to ani nebolí, ztratí-li tu tento zemedelec všetko, lebo žobrácký národ vlasti nemá. Priemysel národných menšín už dávno skonal a teraz lzä na ňom pozorovať iba pohyby reflexné, a to len u maloživnostníkov úplne života neschopných. Obchodu nieto, lebo nie je s kým obchodovať. Obrovská výška verejných bremien odníma dve tretiny individuelnému dôchodku.

Pri vyrubovaní daní a dávky z majetku učinili ste prvý rez v záujme majetkovej záhuby na základe fiktívnych hodnôt. Pri vymáhaní objavuje sa špecielné nakladanie s národnými menšinami. Brachiálné vymahanie daní, skaza a predsa marné sú všetky ponosy, marné sú všetky sťažnosti.

Najmocnejšie dotýka sa nás úradná vládna politika, ktorá odsúdila k smrti mládež maďarskej národnej menšiny, ktorá dovoľuje, aby sa mládež vzdelávala, študovala, nabývala duševných pohotovostí k plneniu svojho životného úkolu, naproti tomu činí všetko, aby diplomovaná a vzdelaná mládež maďarskej národnej menšiny nenašla nikde svoje uplatnenie, možnosť k živobytiu a aby v nej zanikla národná budúcnosť Maďarov.

Všetko to činí nám, poslancom národnej menšiny, nemožným odhlasovať rozpočet. Avšak odhlasovanie rozpočtu je tiež vecou dôvery. Nuže, my k tejto vláde žiadnej dôvery nechováme, lebo akože by sme mohli chovať dôveru k vláde, ktorá slobodu nechce učiniť podľa učenia demokracie pokladom spoločným, ktorá nás násilne nepripúšťa k hlave štátu, márne žiadame o slyšenie, márne posielame jemu memorandá, vláda za žiadnych okolností nedovolí, aby hlava štátu bola národnostnými menšinami informovaná o ich sťažnostiach. Podali sme memorandum na celú vládu ešte v r. 1931. Nedostali sme ani odpoveď, že ho vláda obdržala. Podali sme memorandum prezidentu republiky, toto však nebolo prezidentovi republiky predložené. Podali sme memorandum o daňových mizeriach pánu ministrovi financií a nedostali sme odpovedi ani po tej stránke, zda memorandum riadne došlo a zda boly vzaté v úvahu priania, ktoré boly priania zákonité a smerovaly k tomu, aby zákony boly zachovávané a zneužívania páchané finančnou správou boly zažehnané. Naše ponosy sú marné. Nedostávame na ne ani odpovedi.

Zákon o štátnom občianstve na hanbu republiky ešte i dnes nie je vybavený napriek niekoľkým ministerským sľubom a parlamentným rezolúciám a ešte i teraz veľké tisíce ľudí bez vlasti ubierajú sa po ceste biedy.

Ustavenie justičných organizácií vôbec nie je predmetom starosti, nemluviac o tom, že by vláda republiky mohla byť vedená myšlienkou, že práva slobody bolo by treba prevádzať, rozdiele medzi štátnymi občany zrušiť a dať národným menšinám to, čo im patrí. Len tak možno prijímať od národných menšín plnenie povinností, ktoré im predpisujú záväzky štátne-občianske.

Keďže dôvera je naprosto vylúčená, lebo nemá vôbec žiadneho vecného podkladu, poneváč v našich srdciach zavládla nedôvera voči vláde, nie sme ochotni poskytnúť tejto vláde hmotné prostriedky k vládnutiu a preto rozpočet neodhlasujem.

Místopředseda Taub (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. dr. Černý. Uděluji mu slovo.

Posl. dr Černý: Slavná sněmovno! Pan ministr financí dr Trapl prohlásil ve svém věcném, kritickém a národohospodářsky založeném exposé, kterým provodil státní rozpočet pro r. 1933 v poslanecké sněmovně, že sdělání rozpočtu věnována byla mimořádná péče, která nesla se k tomu, aby státní hospodářství naše přizpůsobeno bylo krisovému stavu výroby a podnikání. Státní rozpočet pro r. 1933 jest, jak již vícekráte bylo podotčeno, výsledkem spolupráce parlamentu s vládou, výsledkem spolupráce, po které dlouho bylo voláno a která se osvědčila. Parlament ukázal nejen vůli ku práci, parlament dokázal, že pracovati dovede. Dovedl se přesunouti přes nejtěžší problémy politické, finanční i sociální a předkládá posl. sněmovně rozpočet velmi podstatně snížený, předkládá rozpočet, který je v opravdové rovnováze.

Jaký je význam rozpočtové rovnováhy pro stát, pro poplatnictvo? Význam rozpočtu tohoto je především psychologický a na druhé straně ovšem také věcný. Dnešní dlouhotrvající krise je všeobecná a postihuje veškeré vrstvy podnikatelské, veškerou výrobu, prostě všechny vrstvy národa. V důsledku toho občanstvo mnohde malomyslní, ztrácí myšlenkovou orientaci, propadá defaitismu a nechává se unášeti často i nerozumnými vášněmi, které svádějí mnohdy i k nerozvážnostem, které pak jsou příčinou toho, že lid přestává věřiti a ztrácí důvěru, že bude v budoucnosti lépe.

Taková situace dnes je všude, tato mentalita jest i u nás, a proto z psychologického hlediska význam rovnováhy rozpočtu je prvním krokem k vrácení důvěry občanstva. Lid chce viděti pevnou vůli, chce viděti silnou ruku, chce viděti obrat v celkovém hospodářství státním. Občanstvo musí nabýti přesvědčení, že se s prostředky finančními, které za nejtěžší hospodářské situace státu svému odevzdává, hospodaří rozumně a že se ve státní správě opravdu šetří. Hospodářsky význam rovnováhy stát. rozpočtu spočívá v tom, že konečně parlament sestupuje k nižšímu životnímu standardu ve státní správě, že přijímá snížená čísla rozpočtová, která odpovídají sníženému národnímu důchodu a která aspoň relativně odpovídají také rozvrácené výrobě ve státě. Rovnováha rozpočtová znamená novou éru hospodářské i politické konsolidace, éru spolupráce všech těch, kterým blaho státu leží na srdci. Velmi rád s tohoto místa upozorňuji na řadu význačných řečí, které během debaty v rozpočtovém výboru byly proneseny ne se strany vládní majority, nýbrž i se strany oposice, a to oposice německé. Vzpomínám řečí posl. dr Bachera, dr Peterse a zejména hluboce národohospodářsky založené řeči posl. dr Roscheho, který v generální debatě rozpočtové končil výzvou po spolupráci, voláním po překlenutí veškerých rozdílů stavovských a po překlenutí rozdílů nacionálních; nemůže býti dnes rozdílu mezi Čechy a Němci, kde jde o zájmy státu. K tomuto boji a k této práci musíme se všichni spojiti.

Jsou to jistě vážná slova oposičního poslance a třebas s meritem celé řeči jeho není možno souhlasiti, přece jen je zde již něco, co i z naší strany musí býti konstatováno a kvitováno jako obrat rozumných příslušníků německé menšiny, kteří chápou a vidí, že zájem jejich je uvnitř tohoto státu a že otázka prosperity, otázka hospodářského vývoje není jen věcí národa československého, nýbrž také i našich národních menšin.

Slavná sněmovno! Spolupráce, o níž mluvím, musí nás přiváděti a přiblížiti k realisaci velikého programu, se kterým nedávno předstoupil před parlament pan ministerský předseda, k realisaci všech jeho bodů, které bych shrnul asi v to, že povinností a úkolem parlamentu je, nahospodařiti v nejkratší době to, co bylo prohospodařeno vinou naší - a to ať již mnohde z lehkomyslnosti, nebo vlivem nepříznivých hospodářských poměrů. Snaha naše musí se proto nésti k tomu, aby výdaje ve státní správě byly z těchto důvodů pokud možno a pokud snesitelno trvale snižovány a příjmy poplatníků naproti tomu zvyšovány. To by znamenalo aspoň částečné vrácení odčerpaných kapitálů z naší výroby.

V rozpočtovém výboru i v této sněmovně za dosavadní debaty bylo mnoho mluveno o tom, zda je možno, aby rovnováha našeho státního rozpočtu byly udržena, zda rovnováha tato jest skutečnou, anebo zda je fiktivní, jak jsme to ostatně viděli u některých také rovnovážných rozpočtů již v letech předešlých.