Předseda: dr Staněk.

Místopředsedové: Špatný, Roudnický, Stivín, Taub, Zierhut.

Zapisovatelé: Langr, Rýpar.

187 poslanců podle presenční listiny.

Zástupci vlády: předseda vlády Malypetr; ministři dr Franke, dr Hodža, dr Matoušek, dr Meissner, dr Šrámek.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha; jeho zástupci Nebuška, dr Záděra.

Předseda dr Staněk zahájil schůzi ve 2 hod. 25 min. odpol.

dal předseda: na dnešní schůzi posl. Hauptovi, Špačkovi, Vierecklovi; na tento týden posl. dr Keiblovi a Petrovickému - pro neodkladné zaměstnání.

nemocí posl. Vetterová-Bečvářová, Ježek, Vančo.

Lékařská vysvědčení předložili posl. dr Kalaš, B. Procházka.

Do výboru imunitního vyslal klub poslanců "Deutsche christl.-soz. Volkspartei" posl. Fritschera za posl. Bobka.

Do výboru zahraničního vyslal klub poslanců čsl. strany nár.-socialistické posl. dr Patejdla za posl. Richtera.

Súrna interpelácia posl. Siváka a druhov ministru školstva a nár. osvety pre štipendia pre poslucháčov vysokej školy technickej z východného Slovenska.

přikázán počátkem schůze rozdaný návrh tisk 2032.

zahraničnímu a živn.-obchodnímu vládní návrh tisk 2020.

přikázal předseda žádost kraj. trest. soudu v Praze ze dne 4. listopadu 1932, č. Nt XXV 42/32, za souhlas s trest. stíháním posl. Schuberta, Krebse, Knirsche, inž. Junga a Kaspera pro zločin podle §u 2 a přečin podle §u 17 zákona na ochranu republiky (č. J 491-III).

Předseda (zvoní): Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest:

1. Rozprava o prohlášení předsedy vlády, učiněném ve 211. schůzi posl. sněmovny.

Budeme pokračovati v rozpravě, započaté ve 213. schůzi sněmovny dne 4. listopadu t. r.

Přihlášeni jsou ještě řečníci: na straně "proti" pp. posl. dr Hassold, Kopecký, Čuřík, Hadek; na straně "pro" pp. posl. dr Štefánek, dr Hodina, dr Černý, Hrušovský.

Dávám slovo prvnímu řečníku na straně "pro", p. posl. dr Štefánkovi.

Posl. dr Štefánek: Slávna snemovňa! Programové prehlásenie novej vlády, ktoré nám sdelil min. predseda Malypetr, nie je radostné. To, čo povedal, musí zarmútiť každého opravdového občana Čechoslováka. Kto je náchylný ku pesimismu, musí vycítiť z neho, že naša vlasť sa nachodí nielen vo velkej kríze hospodárskej, ale i mravnej a národnej. Zkúsený parlamentník si vie domysleť z oficiálneho prejavu i to, čo v ňom není. Nový pán min. predseda zaoberal sa nielen predpokladmi rovnováhy rozpočtu a poukázal v obdivuhodnej stručnosti na nebezpečia, ktoré vyvierajú z klesajúcej bilancie nášho hospodárstva, on apeloval aj na dobročinnosť, svornosť a vytrvanlivosť obyvateľstva. Nezazlievam vláde, že hovorí k nám priamo pythickými náznaky. Široká verejnosť netúži po dlhých rečiach a diplomatických eufoniách. Naopak ona chce vedeť z autentického prameňa, ako veci skutočne stoja a jak by sa daly aspoň zhruba napraviť. Nebudem sa zaoberať kritikou národohospodárskej a finančnej čiastky vládneho prehlásenia, poneváč o tom prehovorili čiastočne iste povolanejší odborníci národohospodárski.

Jednako nemôžem pominúť v terajšej debate otázky národnej a tiež i cirkevnej politiky, už i preto nie, že súvisia priamo - nepriamo s terajšou hospodárskou krízou. Ovšem i tu nečakajte odo mňa obšírnejší výklad, menovite cirkevnej a zahraničnej politiky. Mám za to, že je nutno, aby som ako Slovák, ako člen najväčšej strany parlamentu poukázal na niektoré omyly, ktoré sú spojené s t. zv. autonomistickou politikou našich opozičních strán slovenských. Do rúcha hospodárskej biedy, ktorá je všeobecná a ktorou netrpia len Slováci, Nemci, Maďari, ale i Česi a vlas tne celý svet, zaodievajú naši opoziční poslanci zo Slovenska svoje desideria cirkevno-politické, nacionalistické a hlavne strannícke. Pri tom musím uznať a otvorene vyznávam, že som ani v poslednej reči Andreja Hlinku a menovite níe v reči kol. Rázusa nenašiel nejaké zvláštné útoky proti českému národu jako takového, hoci Martin Rázus užil niekoľkráť ironického výrazu Herrenvolk, čímž myslel samozrejme národ český. A keby títo pánovia, Hlinka a Rázus na ľudových shromáždeniach a v časopisoch, menovite vo "Slováku" a "Národných novinách" takýmto úmerným a vecným spôsobom hovorili, mohli bysme si tuná po tejto stránke gratulovať. Neboť kritiku vlády, vládnych strán a jednotlivých nás čsl. politikov musíme pripustiť a sme rádi, jestli je táto kritika tolko kolko vecná a na faktoch založená. Jestli tá kritika je takého druhu, aby s nou naši úhlavní nepriatelia - možeme to hovoriť, Maďari, Nemci a dnes i Taliáni - nemohli proti českému národu, resp. proti našemu štátu ťažiť materiál proti nám v cudzozemsku, taká, ktorá nám menovite teraz škodí a zaisté i v budúcnosti škodiť bude.

Systém moderného parlamentarismu je založený síce na kvantitativnej väčšine, ale predpokládá kvalitnú menšinu. Nie je pravda, že by opozičné reči, vecná kritika musely vyznievať vždy na prázdno. Z prakse nášho 14 ročného politického života mohol by som uviesť velmi mnoho príkladov a dukazov, že i opozícia sa môže v našom parlamente kladne uplatniť. Lenže skutočnosť, menovite u nás doma na Slovensku, je docela iná. Páni opozičníci neberú ohlad ani na pravo, ani na lavo, ofliňkujú holú pravdu faktami tisíckrát doloženú takým spôsobom, že slovenskej veci viac škodia než osožia. Nezazlievam opozícii, že ostro kritisuje vládu, úrady a strany vládne, ale divím sa ľuďákom i Martinovi Rázusovi, že samých seba stále dezavujú. Keď na jednej strane prízvukujú svoju štátotvornosť a príchylnosť ku republike Československej a dokonca lásku k českému národu, na druhej strane skoro denne pestujú proti českú a často nacionalistickú demagogiu, ktorá konec koncom nemôže byť ináč interpretovaná ako "preč od Čechov, t. j. preč od terajšej ústavy, preč od jednotného demokratického štátu."

Ctený pánovia, autonomie v tomto rúchu bezuzdnej protičeskej agitácii znamená federalizmus, založený na nacionalistickej antipatii, na izolácii Slovenska a citovom odpore, ktorý sa vo svojich konečných výsledciach nemôže uspokojiť ani federatívnym zriadením štátu, ale poženie Slovákov, samosebou sa rozumie i Nemcov a Maďarov k úplnej atomizácii, t. j. ku zničeniu tohoto štátu. Rozumný politik, majúcí trochu rozhladu po historii a svete, musí videť v žiadostiach Martina Rázusa a Andreja Hlinku akési československé vyrovnanie, ktoré by sa podobalo rakúsko-uhorskému vyrovnaniu z r. 1867, nebo vyrovnaniu maďarsko-chorvatskému. Ale ani takáto federácia nezaručí nám pokoj, poriadok a spokojenosť. Len naivní a neskúsený človek môže veriť, že uskutočnením autonomie, ktorú si žiadal prvý rečník v tejto debate, posl. dr Szüllö pre Slovensko - samo sebou sa rozumie najprv pre celé Slovensko a potom pre jeho maďarskú čiasť - možno zamedziť českú konkurenciu hospodársku, uplaťnovanie sa českého vlivu kulturného a politického, že ustanovením autonomie takéhoto druhu nastane večný mier a bratská láska a slovanská svornosť. Len naivní ľudia myslia, že autonomie takto sa dosiahne.

Nejdem dokazovať kol. Rázusovi a kolegom ľudové strany, že ich ideologia, ovšem na koľko nie je iba politickú taktiku a neúprimným predstieraním účelov iných, sa protiví tisícročným zkúsenostiam politického vývoja europejských štátov a národov. Nikde na svete sa nedokázala súdržnosť národov a štátov na základoch izolačných a krajove vyhranených nacionalistických tendenciách. Tento fakt treba stále a stále konstatovať. V Amerike, v Indii, vo Švýcarsku, v Nemecku sa síce osvedčily do istej miery federácie, ale tieto federácie majú spoločný národný základ. I Švýcary napriek svojim trom národným jazykom sa cítí byť jednotným švýcarským národom. V Amerike rozhoduje anglosaský jazyk a neexistujúcí síce ešte národ americký, ale v dušiach všech Amerikánov sa rodíací - a samozrejme, že všichni Amerikáni naň veria - vôľa tvoriť národ americký, po každej stránke jednotný, ovládá hlavy a srdce pravých Amerikánov. Na tento fakt neslobodno zabudnúť. Tam, kde sa národy nacionalisticky alebo nábožensky nenávidia, kde nieť vôle ku spoločnému národu, je možná iba absolutná izolácia a večný boj všetkých proti všetkým.

V stredoveku sa ľudia vraždili a nenávideli pre náboženské rozdiele. V modernom svete sa nenávidia a vraždia a izolujú pre rozdiel nacionalistického cítenia. Nie jazyk slovenský, alebo český, ani ne starý, alebo mladý pravopis, ale cit spolupatričnosti alebo cudzoty spojuje alebo rozdvojuje národy. Že v takomto vzájomnom zapolení o vládu a uplatnenie sa hrajú hospodárske záujmy vážný zástoj, rozumie sa samo sebou. Ale ja som pevne presvedčený a moderná sociologia dokazuje túto pravdu dôkazy tisícorakými, že i vtedy by protivy medzi českými a slovenskými nacionalistami boly nebezpečne silné, keď by terajšej hospodárskej krízi nebolo. Veď najlepším dôkazom toho je práve nedávne účinkovanie pána Belu Tuku pred niekoľko roky, keď sme mali ešte dostatočnú konjunkturu a blahobyt a keď sa najviac štvalo proti Čechom a republike Československej. (Tak je!) Není tedy pravda, jestli niekto tvrdí, že by sa nejakými úľavami akýmikoľvek mohly city nacionalistické, ktoré sa navzájom vylučujú, nahradiť a utlumiť.

Československá republika bola založená na národnej idei československej. Všetky dokumenty nášho predprevratového vývoja v posledných 40 rokoch, potom i dokumenty nášho zahraničného odboja, dokumenty našich legionárskych bojov, práca Masaryková, Štefániková a Osuského, dokumenty z r. 1917 a 1918, dokumenty Slovenského klubu z r. 1918, 1919 i 1920 nasvedčujú tomu, že idea československej nár. jednoty sa stala základom nového našeho štátu. Jej raison d' étre je iba táto idea. V nej je obsažené všetko, čo sa stáva podkladom národného štátu československého. Akonáhle sa jej odcudzíme, nastane rozklad a všetko ostatné vyplynie samosebou, čo je s rozkladom štátu spojeno. Toto moje presvedčenie sdielajú všetci čsl. politikovia a národovci slovenskí i väčšina prostého ľudu slovenského, ktorí nezabudli ako sa nám žilo v starom Uhorsku a ktorí vidia ďalej cez plot svojej skromnej domácnosti. Toto presvedčenie prevláda i v Ženeve, ba aj v Maďarsku, v Nemecku a Italii. Preto načuvajú naši priatelia i nepriatelia v zahraničí pozorne, čo sa deje u nás. Preto by si mal každý slovenský politik, nakoľko nechce vedome ničiť základy štátu, rozmyslieť, čo hovorí a píše práve na tomto mieste. Maďari a Nemci, v posledných rokoch i Taliani sledujú pozorne "Slováka" i "Národné noviny" a naše ministerstvo zahraničia má už celú biblioteku maďarských, nemeckých, italských a anglických kníh a brožur a časopisov, ktoré sú plné dokladov o tom, "ako Slováci sa s Čechmi nenávidia a jak sa československý štát pomalu mení v akési v tohuvabohu národnej nenávisti, trenic, rozkladného zápachu". Na sta kníh a tiskovín by som mohol citovať na dôkaz tejto smutnej pravdy, ale ono stačí unum pro toto, hnusný tisícstránkový pamflet nemecký od liptovského rodáka Steiera. Tam je dôkaz, keď všechny ostatné knihy nedostačujú. Marne sa budete vyhovárať páni ľudáci a prívrženci prípadne Rázusovi a marne budete i v parlamente hovoriť tak, ako sa píše vo vašich tlačivách proti Čechom teraz, nepísalo sa horšie za éry neblahej pamäti Tuku Bélu (Potlesk.), odsúdeného zrádcu a maďarského špiona na Pankráci. Nacionalistickí horlivci idú tak daleko, že "Národnie noviny" v poslednom čísle k 30. októbru sa neostýchajú vytlačiť tučnými literami toto: "Odstavec o československom národe do deklarácie slovenského národa bol pribraný len k vôli zahraničiu, t. j. k vôli tomu, aby našim zahraničným pracovníkom Masarykovi, Štefánikovi, Benešovi uľahčená bola práca na mierových konferenciách, kde oprávnenie československého štátu dokazovali tým, že otázne územie obývané je vlastne ľuďmi, patriacími pod pochop jednoho národa. Národná jednota československá bola teda potrebná pre vonok, ale skutočne nejestvovala, ako nejestvuje ani dnes." Tak písaly "Národnie noviny" práve k svátku 30. októbra, posledne 3. novembra 1932.

Čo to znamená, ctení pánovia? Nič iného, ako to, že poprední národovci sídení v Martine 30. októbra 1918 luhali a klamali svet. Martinskí deklaranti incl. Andrej Hlinka, Jozef Škultéty, Stodola atd., boli teda klamármi a podvodníkmi, ktorí len tak na oko dokumentovali pred svetom, pred slovenským ľudom, pred Čechmi, že Slováci a Česi sú jedon národ s dvoma spisovnými jazykmi, že sa spojili dovedna v osudnej chvíli dejinej, aby získali dobrodenia politickej a národnej slobody, a že v duši svojej nikdy neverili, že by tvorili kultúrnu a národnú jednotu v lone Slovanstva. Národná jednota bola potrebná pre vonok, bola to iba taká pia fraus, dnes už nepotrebná, dnes máme už právo, ba povinnosť rvať sa o slovíčka a nenávideť sa pre nejaké ř a ě. Takýmto spôsobom píše nacionalistický vedúci list p. Martina Rázuse a takýmto spôsobom kompromitujú nás a náš celý národ pred svetom a pred námi. Čo ten národ a ten prostý ľud roľnícky o nás musí si potom pomysleť, keď páni takýmto spôsobom vraj hovorili r. 1918 a hovoria dnes?

Ústa máme plné slovenskej jednoty, svornosti, vzájomnosti a boh vie čo ešte, ale dokumenty, ktoré nám samá Božia prozreteľnosť dala, nie sú ani ešte dostatečne suché, už posielame do Versailles a Trianonu posmešné vyznania, že sme diplomatov mierových smlúv poriadne napálili. Túto nehoráznosť a viditeľnú nepravdu šíria páni národniari a páni ľuďáci v republike i v cudzine vedome i nevedome a priamo potvrdzujú, čo povedal nedávno prezident Spojených štátov Hoover, čo opakujú Nemci a Maďari stále, že Trianonský a Versaillský mier bol omyl, osudný omyl v dejinách a svetovej politike, poneváč z troch veľkých štátov nadrobil 12 malých, ktoré nemajú oprávnenia, ani síly, ani vôle ku samostatnej existencii, ktoré sú na závadu hospodárskej konzolidácii Europy.

Takýmto spôsobom sa štátotvorná a vlastenecká politika slovenská robiť nesmie. Je to šialenstvo a do neba volajúcí hriech. Ale je to i nespravedlivosť a nevďak. Československá štátná a národná myšlienla nie je žiadnou chymérou a väčšina národa i v terajších ťažkých časoch verí v túto myšlienku. Ba ani všetci národniari a ľuďáci tak nesmýšlajú. Zacitujem vám citát jednoho vynikajúceho člena národnej strany, ktorý docela ináč píše o Čechoch než píše "Slovák" a "Národnie noviny" (čte):

"Lvú účast osloboditelskej práce vykonali Česi, vďaka ich inteligencii, energii a aj pomerne značnej číselnej prevahe - 6 mil. Čechov proti 2 mil. Slovákom - a to tak v tuzemsku ako aj za hranicami. Česi si Slovákov vo spoločnom záujme pochopitelne už pred válkou pripútali k sebe a vo válke sa ich ešte lepšie zaujali. Ich praktickému vždy na reálnost smerujúcemu duchu, ich širokému horizontu, obetavosti a energii možeme ďakovat, že sa naše oslobodenie podarilo, a teší nás to, že sme im mohli v tejto práci osožné a cenné služby preukázať. Robím čestnú povinnosť, keď toto zdoraznujem z príležitosti 10ročného trvania Československej republiky.

Opakujem raz už spomenutú okolnost, že medzi Čechmi a Slovákmi už dávno pred vojnou možno povedať: cez celé storočia mali národné a kulturné styky. Pri takých pomeroch nie je div, že Slováci na základe starej sympatie, ktorú k Čechom mali, a blízkeho kmenového príbuzenstva k nim, ale i vďaka múdrosti vedúcich kruhov českých hodili sa s radosťou do otvoreného náručia Čechov. Je zásluhou českej inteligencie, že jednu čiasť našej mládeže vychovávala na českých vysokých, stredných a odborných školách, a to s veľkými peňažnými obeťami; Čechom môžeme ďakovať, že sme si zachovali vlasteneckého ducha slovenského a národného. Spomínám tu na pr. výborného českého básníka Heyduka. Len ten, kto pred prevratom nestál pod týmto blahodárnym vlivom, alebo sa opodial držal, alebo kto trpí na slávomam nacionalistický, môže nechápať, čo za služby nám Česi vo válke preukázali. Reálna politika vyžadovala intimnejšiu vzájomnosť s blízkymi kmenovými príbuznými, na ktorých sme boli odkázaní v kultúrnom a inom ohľade; vzrastajúca politická osvietenosť žiadala revíziu názorov o ruskom jedine spasnom absolutizme. Stúdia na českých vysokých a stredných školách, úzky kontakt medzi oboma kmeňmi zosilnily obapolnú prítažlivosť, následkom ktorej sa utvoril vo válke československý štát.

Darujúcou stránkou v tomto úzkom kontakte bol starší, pokročilejší brat Čech, ale mladší brat Slovák tiež prispel podľa svojej síly ku spoločnej domácnosti. Niejedno z najlepších mien v českej literature a českom verejnom živote pochádza zo Slovenska. Diferencovanie, ktoré nastalo v duševnom živote československom, pri utvorení sa slovenskej literatury v 40. rokoch minulého storočia bolo aktom nutnosti; plodilo pekné pôvodné duševné tvorby a nebude škodiť nijako spoločným záujmom.

Vojna a prevrat našly Čechov a Slovákov hotových k stálemu spolužitiu, hotových sjednotiť sa v jedon politický celok. Po prevrate nastala nová kapitola vplyvu Čechov na Slovensko. Aby sme v krátkosti shrnuli ich činnosť tu vykonanú, musíme povedať, že Česi nám boli veľmi nápomocní na poli súdnictva, správy, vzdelania ľudu, nacionalizovania, socializovania a demokratizovania. Bez českej pomoci by bola bývála nemožná organizácia správy Slovenska, spomeňme si tu na poštu a telegraf, na dráhy, ktorých personál odoprel službu; chýbaly spoľahlivé domáce sily.

Čo sa týka vzdelávacej činnosti Čechov, poznamenáme, že oni umožnili svojou nadmiernou prebytečnou inteligenciou utvorenie vysokých, stredných, čiastočne aj ľudových škôl, a to s vyučovacou rečou slovenskou.

Ako korollarium vzdelávacích vplyvov českých musím vyzdvihnúť smysel Čechov pre umenie a obzvlášte pestovanie hudby. Im môžeme ďakovať bratislavské a košické Národné divadlo, viac hudobných škôl a celé rady vzdelaných umelcov a diletantov.

Vďaka mocnému kultúrnému impulzu Čechov a ich pomoci mohli Slováci na Slovensku vystupovať ako kultúrny faktor. V starom Uhorsku bola neznáma štátom organizovaná charitatívna činnosť výjmúc cirkevných dobročinných ustanovizní a Červeného kríža, ktorý posledný však rozprestieral sa iba na úradné kruhy a len v nepatrnej časti na slovenskú inteligenciu.

Pri nemocenských pokladňách chybovala takrečná vrchná stavba: starobné a invalidné poistenie. Neznáme bolo i obligátné penzijné poistenie súkromých zamestnancov.

Prevrat prinesol Slovensku už dávno vytúžené, avšak vždy popierané všeobecné volebné právo, čím sa k politickej práci najmenej štyrirazy toľko občanov pritiahlo, ako pred tým. Počet slovenských poslancov a senátorov sa zdesaťnásobnil až spätnásťnásobnil.

Demokracia umožňuje Slovákom a každému občanovi dosiahnuť všetky postavenia v štáte, až po najvyššie. Ak po prevrate spolková činnosť vôbec rozkvitla, bolo to obzvlášte zrejmé na politickom poli vo forme schôdzok a organizácií politických strán.

Vplyv novej demokracie nivelizuje v takej miere, že stavovské privilegiá zmizly, ale súčasne zmizla aj arogancia triedy, predtým na Slovensku panujúcej, ktorá si namýšľala, že je jedinou oporou štátu; vysoké tituly vyšších úradníkov a zemänov tiež zmizly a mizne i príliš velká poníženosť ľudu a následkom toho sa chovajú teraz ľudia povedome, ako sa patrí na človeka. U nás je každý občan, aj pán prezident republiky, len "Pán" (Monsieur).

Ako na poli verejnom, tak aj na poli súkromno-hospodárskom, pociťujeme presnosť a pracovitosť Čechov, asi v nemeckej škole nadobudnutú, ale ovšem cítiť aj rozmnoženú ostrú konkurenciu.

Prv, než bych svoje riadky skončil, musím s vďakou spomenúť pomoc takých českých idealistov, ktorí nám pred prevratom pomohli na pranier postaviť maďarské násilie. Nespomínajúc starších, spominem len niektoré mená z novšej doby: tak meno dr Lederera, ktorý informoval Björnsona o útisku maďarskom, dr Kolíska, informátora pápežskej stolice v Hlinkovom procese, Kálala autora spisu "Vyhubiť" - a iných, taktiež českých poslancov v rakúskom parlamente: Staňka, Kramářa, Udržala a iných ako aj českú žurnalistiku.

Už samé jestvovanie českého národa bolo pre Slovákov dávno neoceniteľnou morálnou podporou, o mnoho vyvinutejšia česká literatura najbližším a veľmi často vyhľadávaným prameňom poučenia a zábavy, ako aj vyššieho estetického požitku.

Ovšem nie jedno želanie Slovákov sa nesplnilo. V dôsledku rôznosti krajov a národnej psyche povstalo nie málo a nie bezvýznamných protív. Na niektorom poli, tak najmä na poli hospodárskom, naplňujú duše Slovákov ťažké obavy a politická stránka utvorenia československého štátu musí prísť do správneho súladu so stránkou hospodárskou. To ale nič nemení na veľkej zásluhe Čechov, totiž že národ slovenský previedli pomocou spojencov z politického otroctva do národnej svobody, za čo im všetky vrstvy slovenského národa, bez rozdielu strán, vďaku vzdávajú. Oslobodením sa dostal slovenský ľud teprv do styku s ostatnými slobodnými národy a nevyhnuteľne potrebnú podporu im pri tom podávajú starší, zkúsení Česi." Tak, ctení pánovia, píše dr Emil Stodola, býv. predseda národnej strany martínskej, člen tejto strany, ktorý napísal po vzore švajcarskom i knižku o autonomii Slovenska, ktorý ale vždycky stál na tom stanovisku, že autonomia len pri naprostej súhre a pri naprosto ideálnom súťažení a súžití Čechov a Slovákov je možná, ináč naprosto nie.

Ale i na poli církevnej politiky katolíckej i evangelíckej som očakával, že Msgr Hlinka a Rázus prednesú niečo konštruktívneho, positívneho, niečo skutočne obsažného. Na miesto toho sme vypočuli akési kompromitujúce citáty z poslednej knihy Peroutkovej, ktorými sa Msgr Hlinka snáď chcel zalichotiť min. zahraničia dr Benešovi - alespoň nič iného v tom nevidím. Hlinka mohol na poli církevnej politiky všeličo vytknúť, mohol žiadať, aby zákon o katolíckej fakulte v Bratislave bol skutočne do života uvedený, aby chudobní Františkáni nemuseli zakladať svoju vlastnú fakultu v Bratislave, ak to skutočne robí, podobne mohol sa kol. Rázus zmieniť o kýženej fakulte evangelickej v Bratislave, ktorá by nestála žiadné nové peniaze, poneváč i tak musí štát cele vydržiavať tú akademiu, ale ktorá by sa predsa takým spôsobom dostala do inej formy, aby bola tu možnosť akejsi súhry a súčinnosti štátnych činiteľov s touto fakultou. Pri tom mohol vodca ľudovej strany poukázať i na modus vivendi, ktorý de jure existuje, a iné církevné záležitosti slovenské, event. takým spôsobom, ako to prednáša opat bojnický Karol Medvecký, ktorý píše o církevnej otázke tiež v tej knihe Scotusovej, zo ktorej som citoval Emila Stodolu, takto:

"1. Územie Slovenska bolo pred tým rozdelené a organicky pripútané k dvom maďarským arcibiskupstvám: Ostrihomu a Jágru. Tento, kulturným záujmom Slovenska zrovna osudný železný kruh bol našim štátnym prevratom šťastne pretrhnutý; zprvu len de facto vymenovaním výlučne od Ríma závislej slovenskej hierarchie; de jure podla "Modus vivendi" sa to aj inštitutívne prevedie, založením slovenského arcibiskupstva, pod egidou nádejného pražského prímasa.

2. Slovenskí katolíci, pred tým majorisovaní v biskupstvách košickom, rožnavskom, ostrihomskom a satumarskom, stali sa po prevrate v svojich, štátnymi hranicami zaokrúhlených diecesách rozhodujúcou majoritou, živlom vedúcim. Neprirodzené hate padly navždy.

3. Cirkevná správa sa zdemokratisovala v tom smysle, že už dnes nie synovia maďarských magnátskych rodín, ani nie preláti Jágra a Ostrihomu majú rezervované hierarchické pozície slovenské, ale dosahujú ich mimo zásluh i za odmenu vernosti svojmu slovenskému rodu duchovní trebárs z tých najodľahlejších faričiek." (Posl. dr Tiso: Ktorých ovšem neuznávate!) Čo sa toho týče, Kmeťko je uznávaný i rad iných.

"4. V čistoslovenských krajoch ztratilo duchovenstvo pôvodu nemeckého dosavádne privilegiá na církevné hodnosti nad Slovákmi.

5. Kláštorské rády, mimo Františkánov, pred tým svojou maďarskou, aristokratickou kulturou slovenskému ľudu odcudzené, dnes nútené budú snížiť sa k svojmu okoliu a pestovať kulturu slovenskú alebo preniesť činnosť svoju tam, kam ích srdce tiahne. Miesto ních už osadzujú sa na Slovensku nové rády, povstávajú nové mužské i ženské kláštory, ktoré sa rýchle prispôsobujú svojmu slovenskému okoliu a našim kultúrnym potrebám."

To sú veci, ako vidíte, pánovia, ktoré naznačujú čo pozitívného štát i církvi katolickej priniesol, ale v tom sú naznačené i motivy, ako politiku si práve klerikálne strany alebo katolícke predstavujú. Človek by práve čakal, že v takom rámci sa tu bude hovoriť, ale to nepočúvame.

Posl. Hlinka tvrdil, že tlumočí stanovisko ľudovej strany, jedinej slovenskej strany. To znamená, že mimo ľudovej strany nieto zástupcov iných slovenských strán. Konštatujem tieto faktá: r. 1929 bolo odovzdané pri snemovných voľbách 988.000 československých hlasov. Pri tom nepočítam slovenské a české hlasy, odovzdané na maďarské strany a komunistickú stranu. To je 69.3% všetkých na Slovensku odovzdaných hlasov. Z toho dostala ľudová strana 404.000, t. j. o 85.000 hlasov menej ako pri voľbách r. 1925, dohromady 28.3% slovenských hlasov. Všetky ostatné strany dostaly 41%. I keď bysme voličov p. posl. Rázusa pripočítali k ľudákom, vyjde najvýš 30% zo všetkých na Slovensku odovzdaných hlasov. Prepočítame-li percentuálny pomer hlasov ľudovej strany ku hlasom ostatných československých strán, t. j. republikánskej, soc. demokratickej, nár. socialistickej, lidovej, nár. demokratickej, živnostenskej na Slovensku, obdržíme pomer 40.8% ku 59.2%, alebo čo do počtu voličov 404.000 ľudákov ku 584.000 neľudákov. Ako videť, logika Msgr. Hlinku trpí pri najmenšom na hypertrofiu vodcovského velikášstva. (Výkřiky poslanců slovenské strany ľudové). To je úradná štatistika a na nej práve som sostavil tieto dáta, a to práve preto, aby verejnosť nebola mýlená rôznymi takými povedačkami.