Aby pracujúci ľud nemohol svojim osloboditeľom Kramářovi, Benešovi, Dérerovi atď. povedať, ako sa cíti v tejto slobodnej republike, používa sa proti nemu tých starých dobrých maďarských zákonov. Maďarskí otrokári nás utláčali, mali k tomu zákony a naši českí osloboditelia nás učia dľa tých istých zákonov slobode. A myslím, že čsl. vláda by mala platiť Maďarsku autorské právo za používanie týchto zákonov. "Na chudý lid musí býti přísnosť", tak to asi povedal Švejk a pán minister Meissner ho následuje.

Nielenže na Slovensku sú stále v platnosti maďarské zákony, ale doteraz tieto nevedel nik tak dobre použiť, ako pán minister dr Meissner. To ukážem pozdejšie, ako sa konfiškuje.

Teraz na praks: na Geľnicku je zákaz všetkých schôdzí a okr. náčelník v Geľnici vypovedá na 3 roky z okresu z obce Krompachy dvoch robotníkov, ktorí viedli nezamestnaných. A dôvody? Že vraj medzi nezamestnanými znevažujú autoritu úradov a vynucujú z nezamestnaných vlastenectvo. To sú dôvody, pre ktoré majú byť vypovedaní. Nezamestnaní údajne sú aj vlastenci pri hladovení a nebyť komunistov, ktorí to vlastenectvo z nich vynucujú, tak by mreli hladom z lásky k vlasti, ako mreli z lásky k vlasti vo svetovej válke. Preto je treba odstrániť týchto, je treba ich vypovedať. Miesto, aby okr. úrad nasýtil nezamestnaných robotníkov, odstráni robotníkov, ktorí vedú boj nezamestnaných a hladujúcich.

Podporu nezamestnaní nedostávajú, ale majú byť vlastenci. To sú robotníci zo Sloviniek, ktorí boli vysadení pred pol rokom z práce a teraz v pravom slova smysle zmierajú hladom.

Prípad invalidu Almašyho: Tento človek, 90% invalida, za to, že je uvedomelý robotník, bol odsúdený pre verejnú schôdzu na 5 mesiacov, tedy pre prečin podľa zákona na ochranu republiky. Má maličkú živnosť a okr. úrad vo Spišskej Novej Vsi na základe toho, že bol odsúdený, odobral mu živnostenský list. Tento robotník rozširoval letáky cenzúrou povolené, ale okr. úrad vo Spišskej Novej Vsi za rozširovanie týchto letákov, čo sa obyčajne trestá 30 Kč, nameral mu 600 Kč alebo 30 dní väzenia, ač okr. úrad nemá podľa zákona právo dať viac než 8 dní väzenia. Ani maďarské zákony to nepredpisujú. (Výkřiky komunistických poslanců.) Ani jednotlivci, ani obce sa práva nedovolajú, lebo podľa maďarských zákonov je to možné.

Okr. náčelník v Moldave vydá zákaz akýchkoľvek schôdzí, tedy štatárium na celom okrese, ale jeho dobrý priateľ a snáď aj rodiny, pán učiteľ Ballay, funkcionár agrárnej strany, môže schôdze držať. Kto je tento pán Ballay? Celá obec Jánok žiadala jeho preloženie, ale nič sa nestalo, lebo ho chráni okr. náčelník, a pán minister školstva na sťažnosť občanov neodpovedal. O menovanom učiteľovi písali v komunistických novinách roľníci obce Jánoku, okres Moldava na východnom Slovensku: "V našej obci je ustanovený za učiteľa istý Vladimír Ballay a jeho žena za učiteľku. Menovaný pán ale sa v žiadnom ohľade nestará o svoje povinnosti, aby vyučoval naše deti. Naše deti nevedia ani maďarsky, ani slovensky a prečo? Bo pán učiteľ sa zdržuje väčšinu času na politických agitačných cestách s tunajším Hoffmanom a svojou ženou nechá seba zastupovať. Horšie je, keď sa menovaný vráti z agitácie. Vtedy riadi vo škole tak, ako bez rozumu, a na miesto, aby sa snažil naučiť deti láske ku vzdelaniu, vedie ich tak ďaleko, že sa našim deťom dochádzanie do školy zhnusilo a do školy sa boja chodiť. Prečo? Po návrate z jednej takej politicko-agitačnej schôdze (pre agrárnu stranu) zbil chlapca roľníka Rabčáka tak, že tento bol liečený v nemocnici a bolo na učiteľa urobené trestné oznámenie. Zakiaľ ale ku stíhaniu došlo, pokonali sa advokáti stránok na tom" - podotýkam, že roľník, ktorého chlapec bol zbitý, nedal súhlas k tomu, aby sa pokonávka stala - "že učiteľ zaplatil trovy za liečenie a ako bolestné vyplatil 900 Kč. Keď si išli sťažovať občania do Moldavy na okresný úrad, tedy ničoho nedosiahli, bo pán okr. náčelník je učiteľovi rodina a taktiež bývalý školský inšpektor bol príbuzným menovaného učiteľa. Tedy prez veškerú námahu nedocielili rodičia ničoho, ba naopak, zbíjanie detí sa denne opakuje a nie je možné dovolať sa nápravy. Posledný prípad sa stal dňa 21. februára 1931. Ten deň vyzauchoval pán učiteľ žiačku Jakubovú tak, že menovanej vypadly od rán naušnice, ktoré potom museli hľadať.

Poneváč jednanie horeoznačené nie je za prvé ľudské a ďalej naprosto nezodpovedá postaveniu učiteľa, ktorý má mať celkom iné starosti a celkom inakšie povinnosti, obraciame sa týmto otvoreným listom na pána ministra školstva s prosbou..." - To písaly noviny, podotýkam, nie komunistickej strany, ale strany, ktorá sa rozpadla, strany dr Zaja.

Na tento otvorený list, trebárs bol poslaný na ministerstvo školstva pred jedným rokom, ešte vôbec nebolo odpovedané.

A ako to vypadá u pána ministra Meissnera? Konfiškovanie "Pravdy", slovenského časopisu, je na dennom poriadku. Konfiškujú sa články, ktoré naprosto nemôžu dať podklad k zákonnému zakročeniu.

Pôsobenie pražskej cenzúry začína vyvolávať značnú pozornosť medzi verejnosťou, a to nie iba robotníckou, ale i medzi tou, ktorá sa dosiaľ dala upokojiť výkladmi o tom, že konfiškácie komunistických časopisov sú potrebné a nútne, pretože ony nezodpovedne štvú. Neberie-li pražská cenzúra ohľadu na verejnú kontrolu svojej činnosti, neberie na ňu dvojnásobne ohľadu cenzúra bratislavská, ktorej šéfom je z Majorovho procesu známy prokurátor dr Bořický. Je treba upozorniť na jej činnosť a to tým viac, že inštitúcia dr Bořického sa už dnes ani veľmi nenamáha zdôvodniť formálne právnicky svoje výčiny. Po rozsudku Najvyššieho súdu nad poslancom Majorom dala cenzúra zabaviť zprávu i poznámky k rozsudku vo slovenskom komunistickom časopise "Pravda" od titulu po posledné slovo. Pracujúci ľud Slovenska, ktorý očakával nedočkave, ako páni naložia s jeho Majorom, nemal sa proste dovedať, ako sa košútska tragédia súdne ukončila. Hlavnou zásadou bratislavskej cenzúry je, nepustiť nič na verejnosť v komunistickom časopise, čo sa Slovenska dotýka. O tom nás presvedčuje konfiškácia posledného čísla "Pravdy", kde bol zabavený článok tohoto znenia - tedy cenzúra tak krásne spracovala "Pravdu" - kde obsah bol nasledovný: "Učme sa na Slovensku od Lenina!" Ktorá otázka je dnes hlavnou otázkou pracujúceho ľudu? Podobne ako v ostatnom kapitalistickom svete, aj na Slovensku na čo hlavne myslia robotníci, maloroľníci, maloživnostníci? Myslia na to: ako sa dostať z tohoto strašného položenia, z hladu, biedy a zúfalstva, z toho pekla, ktoré nám prináša kapitalistická kríza, do ktorého nás uvrhol kapitalistický poriadok? Mnohí si myslia: "Praskne to, musí to prasknúť." Pri tom nemajú jasnej predstavy o tom, ako sa to stane a ako to príde, že "to praskne".

Sociál-demokratickí vodcovia robia všetko, aby robotníctvo na svoju otázku nepoznalo správnu odpoveď. Hovoria: "Robotníci, nič nerobiť, naopak buďte kľudní - kapitalistický poriadok sa zrúti sám od seba." Nahovárajú robotníkom, aby nečinne čakali - zatiaľ však kapitalisti a vláda, v ktorej sedia sociál-demokratickí ministri, zo dňa na deň uberajú robotníctvu chleba.

Lenin nás učil naproti týmto podvodným povedačkám, že buržoazia vie najsť východisko z každej, aj najzapletenejšej situácie, keď jej robotníctvo nezkríži cestu. To musíme na Slovensku zvlášť dobre pochopiť, lebo tu je zvlášť rozšírený medzi ľudom názor, že "to prijde" samo od seba.

Aké východisko hľadajú kapitalisti z dnešnej neobyčajne zapletenej situácie? Chcú zachrániť svoje panstvo tým, že snižujú pracujúcemu ľudu životnú úroveň na nejnižšiu mieru. Ak im v tom chceme zabrániť, musí pracujúci ľud brániť každý kúštik chleba, ktorý mu chcú kapitalisti vziať.

Kapitalisti chcú zachrániť svoj vykorisťovateľský poriadok, ktorý sa im už rúti pod nohami, tým, že snižujú robotníkom platy, že ich vyhadzujú z práce, český finančný kapitál sa chce liečiť zo svojej choroby tým, že za pomoci slovenských pánov odbúrava vo väčšej miere závody na Slovensku.

Ak má nastať koniec kapitalistickému peklu, je nutné, aby si robotníctvo každého závodu bránilo bojom každý halier platu, aby sa bojom bránilo proti prepušťaniu, aby bojovalo proti odbúravaniu závodov. V tom musí byť robotníctvu na pomoci ve štok pracujúci ľud, veď všetok pracujúci ľud to pozná na vlastnej koži, keď vyhadzujú robotníkov, keď odbúravajú posledné zbytky závodov na Slovensku. Nezamestnaní robotníci, to je veľká armáda hladu, zvlášť na Slovensku. Už dosiaľ si na mnohých miestach vybojovali núdzové práce a podpory. Pre nich platí: nedajte sa vyhladovieť, neumierajte dobrovoľne hladom, všade, na celom Slovensku, hromadne sa ozývajte, bojujte za prácu, za chlieb. Maloroľníci a maloživnostníci by na to tiež doplatili svojimi existenciami, keby si povedali, že budú čakať, až to prijde samo od seba. Nie, žiadajte, aby vám odpísali dane, aby vám škrtli dlhy, aby zastavili exekúcie. Nedajte si ani vy nič ľúbiť.

Je potrebné, aby všetok pracujúci ľud bojoval proti každému útoku pánov, proti každému prejavu panského násilia a aby sa tak približoval k okamžiku, kedy sa bude rozhodovať o všetkom. Na Slovensku je to zvlášť nutné, veď pracujúci ľud Slovenska je dvojnásobne vyciciavaný vlastnými aj cudzími pijavicami.

Treba však spojiť boj všetkých vrstiev pracujúceho ľudu v mohutný jednotný prúd, a o tom povedá Lenin, čo si my na Slovensku musíme vštiepiť v pamäť: "Skúsenosť všetkých hnutí utlačených tried, skúsenosť socialistického svetového hnutia nás učí, že jedine proletariátu je dané spojiť v jednotu rozptýlené a zaostalé vrstvy pracujúceho a vykorisťovaného obyvateľstva a viesť ich."

Proletariát aj na Slovensku musí stáť na čele všetkých vrstiev pracujúceho ľudu, ak má byť náš boj dobojovaný víťazne. Robotníctvo podbrezovských železiarní, handlovských baní, žilinskej súkenky atď., robotníctvo fabrík na Slovensku je povolané jedine k tomu, aby okolo seba sjednotilo ostatné vrstvy pracujúceho ľudu a viedlo ich do boja, bojujúc za svoje vlastné záujmy proti pánom a ich náhončím. To na Slovensku nemáme ešte ani zďaleka dostatočne uskutočnené, a v tom sa musíme hlavne učiť od Lenina. V mnohých závodoch Slovenska ovlivňujú ešte robotníctvo, alebo jeho veľkú časť, sociál-demokratickí alebo kresťanskosociálni vodcovia. To sú korteši pánov, ktorí držia robotníkov na uzde. Ak chceme koniec dnešného pekla, musíme získať sociál-demokratických robotníkov aj kresťansko-sociálnych atď. do jednotného frontu.

Lenin nás učí, že pracujúci ľud nemôže zvíťaziť, keď nemá dobrú komunistickú stranu. Aj tomu sa musíme naučiť na Slovensku. "Strana musí byť" - tak to vyjadril najlepší žiak Leninov, súdr. Stalin - "predovšetkým avantgardou robotníckej triedy. Strana musí v sebe shromaždiť všetky najlepšie živly robotníckej triedy, ich skúsenosť, ich revolučnosť, ich bezmedznú oddanosť veci proletariátu."

Na Slovensku strana teraz silne vzrastá. Získavame tisíce nových členov. Musíme dbať toho, aby sme získali do strany všetky najlepšie živly robotníckej triedy, predovšetkým však v závodoch. Pri tom nesmieme zabúdať na to, že pre veľkú masu robotníctva musíme budovať rudé odborové organizácie ako organizácie každodenného chleba, že pre masu pracujúcich roľníkov musíme budovať skupiny sväzu maloroľníkov. Strana vedie tieto všetky ostatné organizácie pracujúceho ľudu.

Strana vedie boj za prácu a chlieb. Strana vedie proletariát bez rozdielu národností. Pri tom však vedie český proletariát na pomoc slovenskému pracujúcemu národu a pracujúcemu ľudu ostatných menšinových národov proti vlastným pánom. Strana vedie pracujúci ľud k rozhodujúcim zápasom. Na jednej šestine zemegule slávi triumfy budovanie socializmu. Sú to triumfy leninizmu.

Učme sa, dobre sa učme na Slovensku od Lenina!" To bolo konfiškované.

K riadeniu ministerstva vnútra spolu s ministerstvom Meissnerovým posiela slovenské ústredie Rudej pomoci tento otvorený dopis vláde Československej republiky: Slovensko je zemou, ktorá dvojnásobne ťažko snáša krízu kapitalistického systému. Skôr ešte ako bol celý kapitalistický svet zachvátený strašnými rozmery nezamestnanosti. Slovensko dodalo do zahraničných kapitalistických podnikov robotníkov, ktorí ztratili prácu v zastavených fabrikách železiarskych v Krompachoch, Zvolene, Hrabušiciách, Lučenci atď., v tekstilných v Čadci, Kežmarku, Apatovej, Rybárpole atď. Slovensko je tou zemou, kde ešte v dobách konjunktúry od r. 1918 do r. 1926 strieľalo sa do robotníctva dvacaťkráť, Slovensko je tou zemou, ktorá v r. 1924 dodávala 64% vysťahovalectva z celej republiky. (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.)

Je preto pochopiteľné, že dôsledky krízy Slovensko postihly čo najkrutejšie. Slovensko trpí strašnou nezamestnanosťou. Po uliciach blúdia desaťtisíce nezamestnaných, hladujúcich a otrhaných robotníkov, zemerobotníkov, bez práce, bez chleba a bez akýchkoľvek podpôr. Postavenie malo- a stredných robotníkov, ktorí sa i bez toho nachádzajú v strašnej situácii následkom neúrody, je katastrofálné.

Živnostníci následkom biedy a veľkej nezamestnanosti pracujúcích živoria so dňa na deň, proletarizovanie pokračuje veľmi rýchle a tiež veľmi charakterizuje postavenie týchto i tá okolnosť, že každým dňom ohlašujú sa hromadné insolvencie. Podľa výkazu Štatistického úradu v decembri 1930 v celej republike bolo 96 nútnych vyrovnaní, v decembri 1931 343. Vyhladovené desaťtisíce robotníckych a maloroľníckych más domáhajú sa aspoň zachrániť svoj holý život pred smrťou hladom, žiadajú prácu, chleba a podporu. Chcú byť živí! Odpoveď, zvlášte v posledných týždňoch, je tak neľudská, cynická a brutálna, že považujeme za nutné obrátiť sa na zodpovedných vodcov štátu a tiež i pred najširšou verejnosťou pranýrovať túto od praxe ktoréhokoľvek fašistického štátu nijak sa neodlišujúcu, utlačujúcu činnosť.

V tomto dopise uvádzame iba nepatrnú časť prípadov, ktoré zistily vyšetrujúce komisie Rudej pomoci na Slovensku, stačia však úplne na to, aby bol veľmi jasne demonštrovaný celý reťaz persekucií, ktorým má byť zgniavený národ Slovenska ubitý a v jeho biede umlčaný! Nech však hovoria zprávy, zápisnice a výsledky vyšetrovaných prípadov: 1. Ústava štátu zaručuje slobodu zhromažďovaciu: na Slovensku však 95% všetkých schôdzí robotníkov, maloroľníkov a intelektuálov zakazujú.

Nech hovorí o tom, akými dôvodmi sú tiež schôdze zakazované, tieto 2 prípady:

a) V Turč. Sv. Martine oznámená verejná schôdza komunistickej strany zakázaná bola z dôvodu, že referent uvedený na oznámení nie je štátnym občanom Československej republiky. Ako referent oznámený bol okresnému úradu člen Národneho shromaždenia posl. Hrubý.

b) Komunistická strana v dvoch prípadoch podala proti zákazu schôdze odvolanie na krajinský úrad. Odpoveď došla z policajného riaditeľstva v Bratislave. Odvolanie bolo zamietnuté policajným riaditeľstvom vraj preto, že doba k podaniu odvolania bola zameškaná. Bolo však v oboch prípadoch zistené, že apelácie podané boly na 3. deň po doručení zákazu, a v odvolaní je stanovená doba 15 dní.

Je tiež všeobecne známé, že okresné úrady zásadne nepovoľujú žiadne prednášky niektorým politickým činiteľom intelektuálov, a prevádza sa to na rozkaz shora.

Nezakazujú sa však iba verejné schôdze. Zistili sme, že v obci Valašská Belá konaná bola členská schôdza miestnej organizácie komunistickej strany, behom schôdze vrazili četníci, zistili všetkých prítomných a okresný úrad odsúdil všetkých prítomných členov KSČ na pokutu po 30 Kč, predsedu schôdze dokonca na 100 Kč.

Okresný úrad v Komárne pod čís. 457/1931 zo dňa 3. júna 1931 vydal "Trestný rozkaz" 67 obyvateľom obci Veľký Meder, podľa ktorého odsudzuje sa každý na Kč 30.- pokuty na základe oznámenia četníckej stanice vo Veľ. Medere preto, že "dňa 6. apríla 1931 dostavili sa na verejnú schôdzu do Komárna, ačkoľvek táto zakázaná bola". Zákaz schôdze doručuje sa posledný deň pred schôdzou, nemôžu vedieť o zákaze schôdze obyvatelia vidieckych obcí a preto že sa dostavia na miesto schôdze, sú odsúdení.

Konfiškačná prax policajných cenzorov má neobmedzené pole. To, čo z imunizovanej reči niektorého zákonodarca v parlamente predsedníctvo nevyškrtá, šktrne cenzor v Bratislave. Tak môžem uviesť prípad: V slovenskom týždenníku komunistickej strany v "Pravde" zo dňa 18. decembra 1931 cenzurovaná bola celá reč člena senátu sen. Mikulíčka o Majorovej výzve k pracujúcemu ľudu Slovenska. Z celého článku ani slovo neprepustila cenzúra. V poslednom, treťom čísle tohoto časopisu zo dňa 17. januára na prvej strane môžeme čítať: "Pozor, pane cenzore! Doslovne citujeme z "Národného Denníku" zo dňa 9. januára 1932." Ďalšie je biely fľak. Bol na tomto mieste citovaný článok meštiackeho časopisu bez komentáru, ktorý pred tým vyšiel vo všetkých meštiackych novinách. Bol to článok s nadpisom v "Národnom Denníku": Zvonili na poplach".

c) V poslednej dobe celý útok a persekúcia v najostrejšiej forme je namierená proti nezamestnaným. Citujeme zo zpráv vyšetrujúcich komisií vyposlaných Rudou pomocou na Slovensku.

V Rim. Sobote: Nezamestnaní robotníci a zbiedačení maloroľníci sostavili svoje požiadavky a poverili 5- a 3člennú deputáciu, aby predložila tieto na okresnom a bernom úrade. Tretí deň po tom predvolaní boli členovia deputácie na policajné riaditeľstvo a odsúdení každý na 5 dní väzenia a po 100 Kč pokuty.

V obci Šaľa predložili nezamestnaní požiadavky na obecné zastupiteľstvo, na to bol vedúci nezamestnaných odsúdený na 100 Kč pokuty.

V obci Madar, kde na žiadosť nezamestnaných o prácu a podporu četníci zbili nezamestnaných, vyšetrovanie viedla 6členná komisia, ktorej sa zúčastnili: Dr Kendi Zoltán, pravotár z Komárna, advokáti dr Clementis Vlado a dr. Okáli Dániel z Bratislavy, sen. Štefan Mező a Szeberényi József a Domonkos Ferenc, obyvateľia z Komárna. Vyšetrujúca komisia sostavila 12 protokolov. Uvádzame iba niektoré čiastky, nie je treba dopis predlžiť uvádzaním celých protokolov. Kedykoľvek môžeme tieto protokoly predložiť. Čo hovoria robotníci, nezamestnaní v Madare:

Tóth Márton: "... v kancelárii notárskeho úradu bol prítomný notár Ballay a 3 četníci z četníckej stanice Kurtakeszi. Dotazovali sa, aká bola schôdza u mňa, kto bol prítomný a čo sme pojednávali. Behom celého výsluchu četníci mňa bili pendrekom. O dva dni pozdejšie bol som znovu predvolaný. V kancelárii bol notár, starosta obci Ipoth András, pokladník Szücs Mihály a 6 četníkov. Jeden četník zaviedol mňa do druhej miestnosti a tam pendrekom zbil..."

Szekeres Vince: "... K četníkom boli sme predvedení jednotlive. Keď som bol zavolaný, notár vzal mňa na zodpovednosť, prečo sme sbierali na kauciu posl. Majora. Behom výsluchu jedon četník mňa bil pendrekom, vypliaskal a kopal do mňa. Četníci boli opitý. Keď notár informoval četníkov, že my štveme obyvateľov tým, že sme žiadali pre nezamestnaných prídel dreva a podporu, začali mňa četníci biť znovu... Poznamenávam, že keď pred tým boli sme u notára žiadať podporu, odpovedal nám: "Dostanete kopanec do riti." - Mám na to svedkov, ktorí boli prítomní..."

Gaspár Illés: "... četníci vzali mňa na zodpovednosť, prečo som kúpil podobenku posl. Majora. Akú schôdzu sme konali. Odpovedal som, že na schôdzi bol zástupca politickej organizácii, jednali sme o otázkach príspevkových a pri rozhovore o miestnych pomeroch a našej situácii navrhoval nám, aby sme išli na notársky úrad ako orgán štátny a žiadali prácu. - Notár po týchto slovách na mňa skríkol a jedon četník bil mňa pendrekom. - Potom bol som zavretý v zasedacej sieni do pozdnej noci..."

Szuri Dénes: "... četníci mňa vypočúvali od rána do 1 hodiny v poludňa. Prítomní boli: notár Ballay, starosta obci a 6 četníkov. Pítali sa mňa četníci: Či som tiež prispel na kauciu posl. Majora. Kedy som sa organizoval. Čo sme chceli 15. decembra 1931 u notára. Vtedy sme boli u notára žiadať prácu, a ktorý nám odpovedal: "Vyženiem vás karabáčom a zavolám na vás četníkov." - Keď som toto četníkom vypovedal, priskočil ku mne notár Ballay a päsťou uderil do tvári. Četník na začiatku päsťou, pozdejšie pendrekom zbil. Pri odchode četníci vyhrožovali, že keď ešte raz budeme konať schôdzu, vyporiadajú sa s nami s pendrekmi..."

Ollé Dezső: "... četníci mňa bili pendrekom, aby som vypovedal. Bol medzi inými i jedon vysoký četník z četnickej stanice Perbete. Aby už ďalej mňa nebili, vypovedal som, čo chceli, i to, čo vôbec pravda nebola. Bolo to 17. decembra 1931..."

d) V Nitre proti demonštrujúcim nezamestnaným pred obecným úradom policajti a četníci brutálne útočili a zbili ich. Vyšetrujúca komisia Rudej pomoci vyposlatá do Nitry prípad popisuje v 6 protokoloch zostavených v mieste. V komisiách boli: dr Poníčan Ján, právník, Schwartz Daniel, robotník a Schultz Ján, úradník. Uvádzame výpovedi:

Zlatohlávková Anna: "... stáli sme asi 250 pred mestským domom. Ja v čele ako člen deputácie. Naraz vybehlo 10 policajtov s pendrekmi a 8 četníkov s nasadenými bodákmi bez akejkoľvek výzvy započalo surove biť každého. Bola som veľmi zbitá a dokopaná, zvlášte policajtom Czabajom."

Hatinová: "... išla som pre šaty do domu, kde sa stavia budova banky. Naráz dostala som do zadu úder na hlavu, takže som spadla. Postavila som sa na nohy a chcela isť ďalej. Priskočil však policajt a zaviedol na strážnicu. Tam som videla, ako priviedli jednoho chlapa, tvár jeho bola celkom krvavá. Pozdejšie počula som, že zo súsednej izby asi štyrikrát vykríkol bolesťou..."

e) V obci Veľký Meder: Nezamestnaní žiadali splnenie svojich požiadavôk. Boli četníkmi surove zbití. Miestna skupina Rudej pomoci poslala nám lekársky nález zbitej Vörös R., ktorá išla po ceste za svojou súkromnou vecou, kedy četníci útočili na demonštrujúcich. Bola strašne zbitá. Zavolaný lekár dr Chemez z obci v náleze hovorí: Nález: na koži pravej nohy a vrchnej časti nohy menovaná má 3 asi 4-5 cm dlhe podliatky krvi. V bruchu cíti bolesti. Mienka: úraz sa vylieči behom 8 dňov. Nakoľko menovaná je asi v 5. až 6. mesiaci tehotenstva a cíti krče, je možný abortus...!"

Čo zákazov schôdzí, rozháňanie demonštrujúcich nezamestnaných, bitie tehotných žien až k najkrajnešiemu prostriedku, ako sa to stalo v Košútoch, všetké možné prostriedky sa proti hladujúcim masám Slovenska používajú, aby takto utišovali volanie o chlieb a prácu! Práve preto nie sa čomu diviť, že pri tejto praxe, ktorá je schvaľovaná a chválená buržoaznou tlačou, v Bratislave dozorca Štach smrteľne zranil nezamestnaného mladého robotníka, ktorý sa "opovážil" žiadať väčší kúsok chleba k obedu! Ako sa doviedame zo zpráv, z novín, menovaný dozorca bol za niekoľko dní prepustený na slobodu!

Nestačí však policia, nestačí četníctvo. V Ipolských Šahách bolo proti nezamestnaným povolané dokonca vojsko. Proti komunistickej strane - ako tomu nasvedčujú zprávy z novín z posledných dňov - kujú sa nové pikle, chcú sa zbaviť vodcu vyhladovených más slovenského národa. Pokuty, zavieranie, bodáky a pažby pušiek, to sú metody, ktorými sa robia pokusy zachrániť krachujúci kapitalistický svet.

Že ako sú tieto zákroky oprávnené ani nielen zo stanoviska ľudského, ale i zo stanoviska platného práva, ukazuje prípad, že štátne zastupiteľstvo v Bratislave muselo okamžite prepustiť z väzby nezamestnaných, ktorí boli tam dodaní četníkmi z južného Slovenska len preto, že žiadali prácu a chlieb. Avšak zákroky proti nezamestnaným nestačia. Zvyšovaná je persekucia proti všetkým tým, ktorí sa stavajú za práva nezamestnaných a polozamestnaných. Stačí, aby bola niekde založená organizácia komunistickej strany, ihneď sú zakladatelia a svolavatelia volaní na četnícke stanice, robené sú u nich bezdôvodné prehliadky, sú vyšetrovaní a proti zákonu šikanovaní. Týždenník komunistickej strany na Slovensku, časopis "Pravda" v čís. 3. ze dne 17. ledna 1932 na poslednej strane cituje kratičkú, ale charakteristickú zprávu. Citujeme: Na miesto chleba sľubujú oheň. V Kremnici nezamestnaní robotníci sa shromaždili pred okresným úradom a žiadali mimoriadnu výpomoc. Okresný náčelník rýchle telefonoval pre četníkov. Keď četníci sa v plnom výzbroji dostavili, jeden četník sa opýtal: Čo vy tu chcete? Keď dostal odpoveď, že chleba, odpovedal: "My vás nakrmíme ohňom!"

Pri spomenutej četnickej inkvizícii v obci Madar 15. decembra 1931 boli všetci predvolaní robotníci četnictvom vyšetrovaní, kto z nich a koľko dal na sbierku na kauciu Majora, boli habané podobenky posl. Majora, dokonca i s rámom, a tomu, kto dobrovoľne neprinesol četníkom obraz posl. Majora, bolo hrozené, že bude uňho prevedená domová prehliadka. Podobne si počínalo četníctvo v obciach: Gajáre, Gúta, Horný Pial, M. Lieskovce atď., atď., kde dokonca boli okresnými úrady trestaní i tí, ktorí sbierali na kauciu posl. Majora. V Diosegu boli predvolaní na četnícku stanicu Grossmann a Hrdlica a vzatí na zodpovednosť za to, že prevádzali sbierku na kauciu Majora. Četníci chodili z domu do domu a hrozili tým, ktorí sa sbierky zúčastnia, že budú trestaní. V Piešťanoch hľadali četníci u Nikodéma Pobjeckého listinu a peniaze. V Michalovciach Jánovi Serdinovi bola vzatá sbieracia listina a peniaze a bolo mu pohrozené, že bude ešte trestaný. V Nitre bol Síkora vyzvaný četníkmi, aby odovzdal listinu a peniaze. Četníctvo tieto prehliadky robí celkom ľubovoľne a proti zákonu, ako to dokazuje nasledovný dokument:

St. 6856/31 Usnesenie. Stopovanie proti Štefanovi Ráczovi, Michalovi Hrubému, Karlovi Hujzovi pre sbieranie na kauciu Štefana Majora dľa § 101: 1 tr. por. zastavujem, lebo neobsahuje trestný čin, zejmena nie § 16 tr. zák. č. 50/23. Štátne zastupiteľstvo. V Bratislave, dňa 19. decembra 1931, dr Fr. Bořický.

Na Slovensku a v celej republike vydávané sú stovky a tisícky fotografií a pohľadníc, ktoré nikdy nikým k cenzure neboly predkladané a nikdy neboly preto konfiškované. Jedine pohľadnice so súdr. posl. Štefanom Majorom sú habané a ľud a, u ktorých sa nachádzajú, sú perzekvovaní a šikanovaní. Nie inak postupuje sa pri prehliadkach, pri ktorých sú četníctvom a políciou bezdôvodne habané legálne tlačivá, prihlášky, zvlášte prihlášky do Rudej pomoci, ba dokonca habané sú i prípisy Rudej pomoci rozosielané v obálkach a "chránené" "ústavnou listinou", ktorá jasne hovorí o listovom tajomstve.

Tak boly zhabané tiež obežníky, podané v obálkach na poštový úrad v Bratislave, a proti tajomníkovi Rudej pomoci zavedené trestné pokračovanie.

Podali sme iba nepatrný zlomok konkretných prípadov, ktoré sa na Slovensku odohrávajú každým dňom, avšak i tieto uvedené jasne hovoria a sú dôkazom toho, že sa nejedná tuná o ojedinelé prípady, ale o celý reťaz, ktorý sa potom vyvrchoľuje v Košútoch.

Je pochopiteľné, že tento teror vyvoláva zo strany hladujúcich ďaľší a stupňovaný odpor, ktorý má svoju ozvenu v búrlivých demonštráciách, štrajkoch po celom Slovensku.

Tento náš dopis podávame nielen ako činitelia proletárskej organizácie Rudej pomoci na Slovensku - ktorá si vzala za úkol poskytovať bojovnú, morálnu, právnu a hmotnú podporu rodinám persekvovaných pre účasť v boji za chlieb, prácu a slobodu - ale tiež so súhlasom tých desaťtisícov, v mene širokých más obyvateľstva, ktoré sú odporcami teroru a persekúcie pracujúcej triedy.

Žiadame, aby vláda Československej republiky:

1. zaviedla okamžite vyšetrovanie vo všetkých prípadoch teroru administratívnych a výkonných orgánov,

2. aby boli po vyšetrení posadení na lavicu obžalovaných vinníci a potrestaní,

3. aby boli do tej doby okamžite suspendovaní zo služby,

4. aby boly vydané pokyny príslušným orgánom proti obmedzovaniu shromažďovacieho, spolčovacieho a tlačového práva,

5. aby bol s okamžitou platnosťou zrušený zákon na ochranu republiky, ktorý umožňuje najväčší teror a persekúciu proti každému prejavu nespokojnosti,

6. aby bol zrušený s okamžitou platnosťou tlačový zákon, ktorý dáva neobmedzenú moc policajným úradom zhabať každé slovo o biede a hladu,

7. aby boly uznané úradmi akčné výbory nezamestnaných a všetké orgány pracujúceho ľudu,

8. aby bolo uznané právo Rudej pomoci organizovať právnu a hmotnú podporu persekvovaným a ich rodinám,

9. aby bolo zastavené trestné pokračovanie proti všetkým, ktorí sú žalovaní pre účasť v boji za chlieb, prácu i a slobodu a aby zatčení boli prepustení,

10. aby boly vrátené všetké zhabané legálne tlačivá, brožury, pohľadnice posl. Majora, obnosy sosbierané na kauciu posl. Majora.

V zastúpení krajského výboru Rudej pomoci na Slovensku Matich Jozef, predseda, Drotzar Štefan, tajomník." (Potlesk komunistických poslanců.)