Předseda: Malypetr.

Místopředsedové: Roudnický, dr Lukavský, Stivín, Špatný, Taub, Zierhut.

Zapisovatelé: Dubický, Vávra.

127 poslanců podle presenční listiny.

Zástupci vlády: ministři dr Czech, dr Dérer, dr Meissner, Mlčoch.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha; jeho zástupci Nebuška, dr Mikyška, dr Záděra.

Předseda (zvoní): Zahajuji 151. schůzi poslanecké sněmovny.

Dovolené dal jsem na dnešní schůzi posl. inž. dr Touškovi, Remešovi a Polachovi - pro neodkladné zaměstnání.

Lékařské vysvědčení předložil posl. Rjevaj.

Došly odpovědi na dotazy. Žádám o přečtení.

Zástupce sněm. tajemníka dr Záděra (čte):

Odpovědi:

min. školství a nár. osvěty na dotaz posl. dr Schollicha a druhů o nestejném postupu školních úřadů při reklamacích žáků (č. D 507-III),

min. vnitra na dotaz posl. inž. Kalliny o těžkém poškození německých civilních inženýrů a jejich dorostu tím, že min. vnitra neuznalo dosud právního stavu, vytvořeného nálezem nejvyššího správního soudu ze dne 18. března 1929 (č. D 543-III).

Předseda: Počátkem schůze byly rozdány tištěné zprávy.

Zástupce sněm. tajemníka dr Záděra (čte):

1485. Zpráva výborů zahraničního a živnostensko-obchodního o vládním návrhu (tisk 1409), kterým se předkládá Národnímu shromáždění k projednání a udělení souhlasu dodatkový protokol ze dne 3. září 1931 k obchodní smlouvě uzavřené dne 16. února 1927 mezi republikou Československou a Švýcarskem, uvedený v prozatímní platnost vládní vyhláškou ze dne 24. září 1931, č. 149 Sb. z. a n.

1486. Zpráva výborů zahraničního a živnostensko-obchodního o vládním návrhu (tisk 1408), kterým se předkládá Národnímu shromáždění k udělení souhlasu dodatkový protokol ze dne 23. září 1931 k obchodní úmluvě, sjednané mezi republikou Československou a Francií dne 2. července 1928, uvedený v prozatímní platnost vládní vyhláškou ze dne 25. září 1931, č. 148 Sb. z. a n.

Předseda: Posl. Kopecký pronesl ve své řeči ve 150. schůzi posl. sněmovny výroky hrubě urážlivé a ohrožující bezpečnost státu.

Předsednictvo se usneslo podle § 9, lit. m) jedn. řádu vyloučiti výroky tyto ze zprávy těsnopisecké o 150. schůzi posl. sněmovny.

Přistoupíme k projednávání pořadu, na němž jest:

Zpráva výboru rozpočtového o vládnom návrhu (tisk 1410) štátneho rozpočtu republiky Československej a finančného zákona pre rok 1932 (tisk 1460) a rozprava o prehlasení ministra financií, učinenom vo 142. schôdzi posl. snemovne dna 14. ríjna 1931.

Budeme pokračovati v podrobné rozpravě o státním rozpočtu na rok 1932, a to o druhé části podrobné rozpravy, to jest o části kulturní a sociální, započaté ve 150. schůzi sněmovny.

Přihlášeni jsou ještě tito řečníci: na straně "proti" pp. posl. Sivák, dr Stern, dr Petrsilka, Dobránsky, Mojto, Hadek, dr Peters, Čuřík, Krosnář a Hodinová; na straně "pro" pp. posl. Sladký, Heeger, dr Lukavský, dr Štefánek, Jaša, Hodina, Al. Beneš, Vetterová-Bečvářová, Blatná, Stejskal, dr Kalaš, Jurnečková, Lanc, Neumeister a Košek.

Dávám slovo prvnímu řečníku na straně "proti", jímž je p. posl. Sivák.

Posl. Sivák: Slávna snemovňa! V rámci prítomnej debaty rád by som poukázal na veci, ktoré, ačkoľvek sú veľmi dôležité a významné a majú i vysoké značenie v našom kultúrnom živote, nevenuje sa im toľko pozornosti, koľko by si zaslúžily. Oprávnené je toto moje tvrdenie, najmä vtedy, keď uvažujeme o tomto značení s nášho slovenského stanoviska. Veci, o ktorých chcem prehovoriť, uvedené sú v 10. kapitole štátneho rozpočtu. Finančný zákon v kapitole tejto, medzi mnohým iným, hovorí: Všeobecne pečovalo sa vhodnými podporami v medziach rozpočtových položiek o dôležité inštitúcie, jednotlivcom však podporami študijnými a cestovnými bola umožňovaná činnosť tvorčia a výkonná. Pomáhané bolo sociálne slabým nielen individuelne, ale menovite systematicky starobným a invalidným poistením pri zemskom poisťovacom fonde, čestnými a mimoriadnymi darmi spomínalo sa jubileí a životného diela vynikajúcich osobností. Podporovaná bola cieľuvedomá činnosť publikačná priamou podporou alebo zakúpením diel, ktoré potom venované školám a knižniciam, prenikly do najširšej známosti. A ďalej ministerstvo školstva uvádza, že v písomnictve uvedené boly zvláštné konkurzné štipendijné podpory mladým spisovateľom a žurnalistom na študium doma i v cudzine. Udelené boly opäť štátne ceny z príležitosti 28. októbra atď.

Je zaiste pochvaly hodná táto starostlivosť ministerstva školstva o význačných pracovníkov, ktorí stoja v službách umenia, literatúry a žurnalistiky, len veľkou škodou je, že pečlivosť ministerstva vyčerpáva sa vo valnej časti okolo zaopatrenia pracovníkov t. zv. historických zemí, lebo slovenskému umeniu, literatúre a žurnalistike zo štátnych prostriedkov dostáva sa podpory veľmi skromne, ačkoľvek na Slovensku žije presvedčenie, že ruka ministerstva školstva mala by sa otvoriť zavše štedre, keď ide o podporenie slovenského umenia a literatúry.

V rozpočte min. školstva a nár. osvety na str. 180 čítame, že riadné vecné výdavky na písomnictvo činia ročne 1,130.000 Kč. Z toho na podpornú činnosť spisovateľských inštitúcií venuje sa 350.000 Kč, na štátnu pečlivosť a činnosť literárnu a publikačnú 740.000 Kč, na zakúpenie literárne cenných pozostalostí po spisovateľoch 20.000 Kč. Ministerstvo poukazuje, že zakúpením získaná bola pozostalosť Jakuba Arbesa, spisovateľa, a pozostalosť vynikajúceho publicistu a politika J. St. Skrejšovského. Ktorého slovenského literáta pozostalosť zakúpená a získaná bola štátom, o tom v rozpočte nedočítame sa ničoho, preto, lebo v minulom roku ani jednu takúto pozostalosť ministerstvo nezakúpilo. A keď ministerstvo uvádza, že z príležitosti 28. októbra udelené boly opäť štátné ceny, treba nám tu dôrazne pripomenúť, že štátnou cenou bol odmenený len jeden slovenský spisovateľ, poťažne spisovateľka, ačkoľvek bolo by sa zaiste našlo i viacej zaslúžilých literátov slovenských na odmenu.

Avšak vôbec veľmi zaujímavou štatistikou by bolo, keby ministerstvo školstva uverejnilo výkaz o udelených stipendiach spisovateľom a žurnalistom na štúdiá doma a v zahraničí. Bezpochyby, že tento úradný výkaz bol by žalujúcím dokladom o tom, ako sa obchádza pri stipendiach mladý slovenský spisovateľský a žurnalistický dorast.

Ako som už spomenul, na podporu činnosti spisovateľských inštitucií vzaté je do rozpočtu na r. 1932 okrúhle 350.000 Kč. Zaiste pekná suma i primeraná takým významným ustanovizni am, aké sú spisovateľské inštitúcie. My ani ničoho nenamietame proti tejto výdajovej položke rozpočtu, nech nám je však dovolené opýtať sa, ako sa táto suma rozdelí medzi spomenuté inštitúcie a ktoré spisovateľské spolky budú tie, ktorým udelená bola pomoc a podpora? Otázka táto vnucuje sa nám celkom oprávnene a tým viac, keďže vieme, že kým spisovateľským inštitúciam v historických zemiach poskytujú sa značné podpory, podobné spolky na Slovensku dostávajú len odrobinky zo subvencií, ba ani tých odrobín sa im neujde. Nehovorím bez základne, tvrdenie svoje opieram o faktá.

Najväčší kultúrny spolok Slovákov je bezpochyby spolok svätého Vojtecha v Trnave. Založili ho priekopníci čsl. vzájomnosti Radlinský, Palárik, Slota r. 1870 po 13ročnom boji okolo schválenia jeho stanov. Prvé valné shromaždenie spolku v Nitre rozbili šovinistickí Maďari, pri čom kameňmi doráňali popredných slovenských dejateľov. Keď zanikla Matica Slovenská, tento spolok bol jediným kultúrnym strediskom všetkých Slovákov. Činnosť jeho bola národne buditeľská, ľudovýchovná. Niet Slováka, ktorý by po tejto stránke neuznal zásluh tohoto spolku. Keď na Slovensku nebolo slovenských škôl, spolok sv. Vojtecha svojimi vydaniami propagoval kult slovenskej reči a tým i národné povedomie.

Keď prišiel prevrat, vedúci činitelia spolku boli predsedami národných rád slovenských.

V prevratových časoch legitimácia člena spolku bola znakom národnej spoľahlivosti. Zahraniční, najmä americkí Slováci môžu tomuto spolku ďakovať svoju národnú zachovalosť. Dnes spolok sv. Vojtecha sdružuje v sebe 90 tisíc rodín. Organizácia spolku je ozaj demokratická; za 5korunový ročný príspevok členský stávajú sa členmi spolku i tie najchudobnejšie rodiny a dostávajú ročne niekoľko znamenitých podielových kníh. A pri tom všetkom význam spolku sv. Vojtecha sa podceňuje, zamlčuje sa jeho kultúrne poslanie na Slovensku len preto, aby si za svoju činnosť nemohol nárokovať hoci i celkom skromnú odmenu v podobe štátnej podpory.

Spolok svätovojtešský nepožíva nijakých výhod a dobrodení, akými oplývajú iné menšie, ba i celkom bezvýznamné kultúrné spolky. Naopak. So spolkom stal sa prípad, ktorý zaslúží, aby sme ho tu spomenuli. R. 1926, keď správa spolku musela do Ameriky sbierať na rozličné základiny a vyberať príspevky pre spolok od amerických Slovákov ako členov spolku, naša finančná správa od peňazí na dobročinné ciele v Amerike nasbieraných žiadala od spolku temer milion korún dane. Takto sa meria svätovojtešskému spolku, zaslúžilému sa o národ a štát.

Ako je známo, prevádzala sa pozemková reforma, parcelovalo sa, rozdávaly sa i církevné majetky. Uchádzal sa i spolok o príde, a to i preto, aby bol hmotne lepšie zabezpečený a nemusel sa s roka na rok uchádzať o všelijaké subvencie, ale i preto, aby do svojej činnosti mohol pojať i tie najchudobnejšie vrstvy, aby podnik svoj mohol rozšíriť, čím viac zamestnancov prijať a dať im prácu. A čo sa stalo? Prídel spolok nedostal, ale pridelilo sa z církevných majetkov v Gúte istému občanovi, ktorý ani slovensky nevie.

Čo sa týka knižných vydaní, niet spolku na Slovensku, ktorý by bol v tomto ohľade toľko produkoval, ako spolok Svätého Vojtecha. V poslednom čase vydal spolok vzácné dielo "Dejiny výtvarného umenia na Slovensku". Dielo toto budí pozornosť i v literárnych odborných kruhoch zahraničných - len do knižníc našich škôl veľmi ťažko razí si cestu, ačkoľvek ministerstvo školstva malo by spôsob postarať sa, aby "Dejiny výtvarného umenia" dostaly sa i do tých školských knižníc, ktoré by takejto práce nemaly postrádať.

Keď po prevrate prišla prvá slovenská vláda na Slovensko, vtedajší referent dr Blaho požiadal spolok sv. Vojtecha, aby svoje slovenské učebnice, na Slovensku vtedy asi jediné, rozposlal do slovenských škôl, že totiž týmto činom preukáže veľkú službu naším školám, lebo vraj aspoň učitelia budú mať z čoho učiť. A spolok i skutočne doniesol túto obeť oslobodenému Slovensku z lásky k národu: Učebnice, čo mal na sklade, rozdal všetky školám slovenským.

A vediac toto, čo zkusujeme, slávna snemovňa? Tento najmohutnejší, najväčší spolok slovenský ani vlani ani tohto roku nedostal zo štátnych prostriedkov subvencie ani haliera - vraj z rozpočtových dôvodov. Treba to na tomto mieste vytknúť, a to tým viacej, keďže iným, hoci i celkom malým, nepatrným, ba bezvýznamným spolkom podpory dostáva sa v značnej miere, ačkoľvek spolky tieto ani nemajú takého významného kulturného poslania, ako ho má spolok Sv. Vojtecha. Ja prosím a žiadam pána ministra školstva a nár. osvety, ktorému je činnosť spolku svätovojtešského dobre známa, aby na spolok tento pamätal a z rozpočtových prostriedkov aby mu poukázal primeranú pomoc a podporu, keďže spolok pod pory tejto si v plnej miere zaslúží.

Slávna snemovňa! Ráčte dovoliť, aby som po tomto poukázať mohol na ďalšiu veľmi zajímavú stať rozpočtu, vlastne kapitoly ministerstva školstva a nár. osvety. V stati tejto medzi iným čítame: V divadelníctve vyvíjala sa mimoriadna pečlivosť, vynútená krízou divadiel, menovite moravsko-sliezskych, slovenských a podkarpatskoruských. Veľmi naliehavým úkolom bola menovite konsolidácia Slovenského národ. divadla v Bratislave. Z dôvodov úsporných bolo od počiatku sezóny 1931/2 prevedené na Slovensku prakticky slúčenie prevozu niekoľkých divadiel. Slovenské národné divadlo v Bratislave obstaráva tiež i vedenie divadla v Košiciach.

Nás Slovákov veľ prekvapuje, že m ti, čo sa dnes okolo Slovenského národného divadla robí, nazvané je konsolidáciou divadla. My totiž konsolidáciou rozumieme čosi celkom iného, ako čo vidíme dnes pri Slovenskom národnom divadle; rozumieme menovite rozmach a prekvietanie, alebo aspoň zveľaďovanie sa slovenskej národnej scény, po čom však na Slovensku niet dnes ani stopy.

Slávna snemovňa! Nehovorím tu po prvý raz o Slovenskom národnom divadle, o tejto dôležitej složke národnej kultury. Ani nie tak dávno, keď Slovenské národné divadlo prežívalo už raz krízu, ozval som sa na obranu divadla - a dnes, keď Slovenské národné divadlo dostalo sa do veľmi neblahých pomerov, pokladám si za povinnosť ozvať sa znovu a žiadať súrnu nápravu.

Slávne národné shromaždenie! Stačí podívať sa do minulosti niektorých slavianskych národov, na pr. do historie bratrov Čechov a Poliakov a presvedčíme sa, čoho dosiahli tieto národy pomocou divadla na poli národného prebudenia, na poli živej národnej kultury. Po našom národnom oslobodení azda nikde na svete nenašlo divadlo tak skvelej úlohy, nemalo tak dôležitej funkcie, ako naše Národné divadlo na Slovensku. Išlo tu o prostriedok, pomocou ktorého mali sme prinavrátiť rodu svojmu, čo mu storočia urvaly: národnú hrdosť a pýchu, národné sebavedomie. Išlo hlavne o tých občanov, ktorí po prevrate našli sa na rozcestí, nevediac kam; o tých občanov bola reč, ktorých národne nebol vstave prebudiť zákon, ani rozkaz, ba ani trest, ale jedine len výchova, systematická výchova, a to i pomocou divadla. Tohoto si boli vedomí všetci, ktorí po prevrate o osude slovenskej kultury, slovenského národného povedomia rozhodovali. Ale možno že nie ani všetci, lebo poniektorým Slovenské národné divadlo stálo v ceste, a tak sa potom stalo, že divadlo toto plnilo i neplnilo svoje poslanie podľa toho, akí ľudia stáli na čele divadla.

Dnešná kríza Slovenského národného divadla datuje sa od chvíle, ako pán minister školstva a nár. osvety sveril divadlo slovenského národa do rúk súkromného podnikateľa Ant. Drašara. Ako je známo, pán riaditeľ Drašar bol riaditeľom divadla v Olomouci, avšak o tamojšom jeho účinkovaní nemienim na tomto mieste hovoriť. Dosť na tom, že riaditeľ Drašar je človek bez umeleckého cítenia a bez odborných vedomostí. Je pravda, o pánu Drašarovi sa hovorí, že ako divadelný riaditeľ má jednako i jednu dobrú vlastnosť, a to, že je človek obchodne znamenite založený. I pri bratislavskom Slovenskom národnom divadle nejde mu vraj o nič iné, len o finančný zisk. Avšak má to i svoj následok: divadlo vystavené je toľkej a takej ostrej kritike, akej ešte nebolo. Kritiky tejto dopúšťa sa obecenstvo a tlač, a nie bez dôvodu. Žialbohu, temer všetky výčitky proti Slovenskému národnému divadlu sú oprávnené. Ďaleko by ma viedlo, keby som sa odvolával a citoval tu všetko, čo sa vytýka dnes pánu Drašarovi, ako riaditeľovi Slovenského národného divadla. Chcem len sucho poukázať, že riaditeľ Drašar prevzal divadelníctvo celého Slovenska a Podkarpatskej Rusi a vedie tieto podniky čisto na obchodnom základe. Sostavil si operetu, operu a činohru. Pravda, dve tieto posledné hrajú sa len akoby z núdze; repertoár z väčšej časti vyplnený je ľahkou frivolnou operetou. Je samozrejmé, že na polonahé subretky dá sa dnes získať viacej obecenstva ako na cennú činohru alebo na vážnu operu. Avšak či kult lascívnych operetiek ma byť poslaním Slovenského národného divadla? Či Slovenské národné divadlo je len preto, aby vychovávalo obecenstvo pre operetky veľmi pochybnej hodnoty? Od prevratu nepoklesla ešte azda úroveň Slovenského národného divadla tak, ako sa to stalo dnes. Zjav tento je tým povážlivejší, keďže pokles úrovne divadla prichádza práve vtedy, keď pán riaditeľ požíva vysokú subvenciu štátnu, krajinskú a inú.

V jeseni odišla činohra Slovenského národného divadla na slovenský východ, a to na jeden mesiac - zarábať. Za ňou má ísť alebo už aj išla opereta a opera. Čo znamená odchod činoherného alebo operného súboru na dlhší čas z Bratislavy, to ťažko je i vypočítať, najmä keď uvážime, že mesto Bratislava je ešte stále oživované vplyvom maďarskej a nemeckej kultúry.

Čo sa týka činohry samej, tá rozdelená je dnes na českú a slovenskú. A pri takomto rozdelení má slovenská činohra konkurovať s činohrou českou. Kto pozná naše divadelné pomery, uzná každý, že medzi dnešnými okolnosťami takáto konkurencia nie je možná, že sa nezdarí, a keď sa nezdarí, tento nezdar pripisuje sa zväčša na vrub hercom a to hercom slovenským.

Slovenská verejnosť je právom zvedavá, kam povedie dnešné spravovanie Slovenského národného divadla. Je sa čo obávať, že dnešné súkromé podnikanie skončí s veľkým fiaskom. Pravda, v tomto prípade dobrá výhovorka bude i tu pri ruke; povie sa: ťažká finančná kríza donútila nás sveriť Slovenské národné divadlo do rúk osvedčeného divadelného riaditeľa, ktorý však nepoznal dobre pomery na Slovensku, ale práve preto za to, čo vykonal, nemôže. Ak sa však podarí to, o čo sa dnes riaditeľ Drašar snaží, pozbaviť totiž Slovenské národné divadlo svojho poslania, isteže sa mu dostane za to nielen pochvaly, ale aj odmeny. Tak treba chápať všetko, čo sa dnes okolo Slovenského národného divadla v Bratislave deje v súkromnom podnikaní.

Dnešný stav Slovenského národného divadla je nemožný a znamená pre slovenské divadelné umenie vyložený úpadok, ba znamená záhubu, ačkoľvek laik záhubu túto ani nezbadá, takým rafinovaným spôsobom sa ona pripravuje. Avšak odborníkom je vec priezračná a tendencia celého súkromného podnikania až príliš okatá. Len ľutovať možno medzi takýmito okolnosťami, že Slovenská krajina, ktorá prispieva pomerne značnou sumou na Slovenské národné divadlo, chová sa v celej divadelnej otázke veľmi ľahostajne.

Vo svojom interwievu, uverejnenom v časopise "Pondelok", riaditeľ Drašar uvádza, že Slovenské národné divadlo nesmie byť posudzované len so stanoviska kultúrneho, ale i sociálneho, keďže dáva výživu 220 angažovaným silám, a keďže denná potreba Slovenského národneho divadla stojí 14.500 Kč, treba sa vraj usilovať sumu túto sohnať z divadelných predstavení, nakoľko štátna a krajinská subvencia nestačí, a poneváč vraj zkúsenosti ukazujú, že značnú časť prijmov donáša práve opereta - treba pestovať operetu. Je tomu tak, len škoda, že keď sa riaditeľ Drašar odvoláva na veľký počet personálu divadla, počtom 220, neudáva súčasne, že z tohoto počtu je len asi 20 Slovákov a že z dennej potreby divadla, ktorá činí 14.500 Kč, dostáva sa Slovákom len mizivá čiastka.

Ak nám má ísť úprimne o konsolidáciu Slovenského národného divadla, ktorú spomína i ministerstvo školstva, v prvom rade je potrebné, aby Slovenské národné divadlo nebolo vedené ako podnik súkromného podnikateľa, ale ako inštitúcia národného kultúrneho poslania. Povinnosťou ministerstva školstva je teda postarať sa, aby sa dnešný režim Slovenského národneho divadla zmenil.

Ďalšia úloha čaká tu na Slovenskú krajinu, ktorá Slovenské národné divadlo mala by prevziať do svojej správy - ako som to už pred troma rokmi práve s tohoto miesta navrhoval. Pokrajinčiť a poslovenčiť Slovenské národné divadlo a postaviť mu na čelo svedomitého odborníka, ktorý by spravoval a viedol naše divadlo ako významnú složku národnej kultúry - v tom vidí slovenská verejnosť jedinú záchranu svojej prvej divadelnej scény.

Slávna snemovňa! Čo sa týka školských otázok slovenských, v tejto veci odznely už mnohé námietky so strany poslancov slovenskej ľudovej strany, a to tak v rozpočtovom výbore ako i tu v pléne. Slovensko bolo by teraz len zvedavé, či ministerstvo školstva námietok týchto si všimne a bude sa snažiť vyhoveť žiadostiam tu predneseným. Ja už i pre krátkosť rečníckej lehoty nemôžem opakovať tu všetky ponosy, prednesené na adresu štátnej školskej správy. Poukazujem len stručne, že na Slovensku najboľavejšou otázkou je dnes rozširovanie čiže budovanie národných škôl. Totižto obce nútené sú stavať školy bez ohľadu na to, či sú finančne k tomu schopné alebo nie. Práve preto však výdatná hmotná pomoc ministerstva bola by tu veľmi vítaná, a to tým vítanejšia, keďže hospodárska kríza zaľahla najmä na chudobné slovenské obce a dediny. Dnes nenajsť temer obce na Slovensku, kde by nebolo potrebné rozšíriť školu, avšak tým menej najsť takej obce, ktorá by toto rozšírenie bola v stave vykonať zo svojich vlastných prostriedkov.

Vládne napomenutia posielajú sa udržovateľom konfesijných škôl veľmi usilovne, avšak ja mal by som za to, že takéto napomenutia maly by sa poslať predovšetkým školám štátnym, čiže štátna školská správa mala by sama sebe poslať napomenutie, keďže budovy mnohých štátnych škôl sú horšie ako budovy škôl církevných - a jednako školy tieto sa trpia, kým církevné sa zavierajú. Bezpochyby je v tomto pokračovaní štátnej školskej správy určitá tendencia proti katolíckym školám. Zámer je až príliš priezračný: likvidovať pomaly církevné školstvo na Slovensku. A to sa i darí.

Avšak keď už spomínam školy, nech mi je dovolené poukázať tu aspoň na jeden veľmi zaujímavý prípad. Dostal sa mi totiž do rúk originálny výmer okr. úradu v Prešove, ktorým nariaďujú sa odstrániť kríže zo štátnej školy v Bogdanovciach. Výmer nosí číslo 13.966/1931 zo dňa 14. novembra 1931. (Posl. Čuřík: Co tomu říká dr Mičura a Šrámek ve vládě?) Obsah jeho znie:

Na základe ustanovenia §§ 92, 96, 123 až 125 vládn. nar. č. 8 a so zreteľom na ustanovenie §u 7 zákona čís. 96 Sb. z. a n. z r. 1925, nariaďujem na návrh školského inšpektorátu II. v Prešove č. 1694/31 obecnému starostovi v Bogdanovciach, aby od správcu štát. ľudovej školy v Bogdanovciach behom 8 dní prevzal do zodpovedného uschovania v budove štátnej ľudovej školy v Bogdanovciach sa nacházejúce 2 kríže a tieto po presnom zistení ich majiteľov týmto odovzdal. V prípade, že tieto kríže boly venované rímsko-katolickou církvou, nech starosta obce dohodne sa o ich odovzdaní církvi s príslušným duchovným. Dôvody: Školská správa ako držiteľka a správca budovy štát. ľudovej školy v Bogdanovciach dáva k dispozícií rím. kat. církvi v Bogdanovciach s farským sídlom v Brestove 2 posvätené kríže, ktoré boly v tejto, príslušníkom rôznych vierovyznaní neobmedzene prístupnej škole, proti právnym predpisom o vzájomných pomeroch náboženskych vyznaní umiestené a v učebniach proti vôli školskej správy ponechané. Nakoľko jednanie školskej správy podľa §u 3, odst. 3, zák. č. 226/22 o prevzatie protiprávne do školy vnesených krížov bez súhlasu príslušníkov, alebo duchovných iných vierovyznaní v škole zastúpených, a to k výkonu náboženských úkonov len rím. kat. cirkvi služiacich a školským učebniam náboženský ráz jednoho vierovyznania dávajúcich zostalo bezvýsledným, nariaďuje sa na návrh školskej správy prevzatie krížov orgánom obecnej správy, ktorá zariadí ich odovzdanie dosiaľ neznámemu majiteľovi, potažne - ako posvätenej veci bez pána - príslušnej církvi. (Posl. Čuřík: Slyšte! To je možné ještě na Slovensku dnes?)

Dľa mojej mienky štátna školská správa mala by dbať, aby sa podobné prípady nestávaly, lebo takéto pokračovanie dáva podklad k tvrdeniu, že na Slovensku vyhadzujú sa zo škôl kríže i dnes.

Slávna snemovňa! Práve je tomu 150 rokov, ako bolo v Prahe založené vysoké technické učenie. Je to bezpochyby vzácné jubileum, ktorému sa tešíme i my Slováci, ktorí máme tiež svoje jubileum: 13ročné nezaloženie slovenskej techniky! Pri tejto príležitosti opytujeme sa: Kedy sa Slovensko dožije svojej techniky, po ktorej volá od prevratu? Sriadenie slovenskej techniky stáva sa čo deň aktuálnejším. Slovensko nároku na techniku nezriekne sa nikdy, lebo tým zrieklo by sa i jednej z podmienok svojho žitia a bytia.

A na koniec mal by som úpenlivú žiadosť na ministerstvo školstva, aby totiž nezabúdalo na vybudovanie univerzity Komenského v Bratislave. Kým v Prahe a v Brne vybudovaly sa už temer celé univerzitné mestá, pre vysoké školy postavily sa nádherné budovy, v Bratislave v tomto ohľade vykonalo sa veľmi málo. Komenského univerzita po stránke svojich budov je dnes skoro ešte i tam, kde bola po prevrate, ačkoľvek vybudovanie univerzity v Bratislave má, dovolil by som si povedať, o veľa väčší kulturno-politický význam ako vybudovanie vysokých škôl v historických zemiach. Dnes, keď v kresle ministerstva školstva a nár. osvety sedí Slovák, úfame, že volanie naše po výstavbe Komenského univerzity neodznie na prázdno. V štátnom rozpočte na r. 1932 vzaté je na vybudovanie Komenského univerzity 3,720.000 Kč, suma ozaj nízka, nedostatočná. Je na pánu ministrovi školstva, aby sa obnos ten zvýšil. Predpokladáme, že sa tak i stane. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je p. posl. Sladký. Dávám mu slovo.

Posl. Sladký: Slavná sněmovno! Již několikrát měl jsem čest a možnost zdůrazniti s tohoto místa, v parlamentární demokracii nejdůležitějšího a nejkompetentnějšího, že "vláda demokracie jest největší zkouškou výchovných zařízení ve státě", abych citoval anglického premier ministra Macdonalda, čili že demokracie znamenajíc odpovědnost za život státu a ve státě, je především otázkou vzdělání, neboť v životě malých národů nerozhoduje o jejich čestném umístění na kolbišti světovém počet, nýbrž jedině kvalita, jakost jejich jedinců. I pro osvobozený národ platí a vždy bude platiti ono buditelské: "V práci a vědění jest naše spasení", neboť lepší zítřek nám všem drahé republiky vybojujeme a probojujeme jen a jen zbraněmi ducha. A nejspolehlivějším měřítkem a kriteriem kulturních a osvětových snah pro každý rok života státu a národa jest rozpočet ministerstva školství a nár. osvěty a jeho porovnání s rozpočty ostatních resortů.

Proto očekával zejména letos netrpělivě a s určitými obavami každý kulturní pracovník předložení rozpočtu ministerstva školství pro rok 1932, neboť přípravy naší vlády k citelným škrtům a k podstatnému snížení celkové cifry rozpočtu pro r. 1932 budily obavu, aby nedošlo i na rozpočet určený pro školskou výchovu a nár. osvětu, čili aby nebyly seškrtány i ony důležité položky, na jej ichž souhrnu spočívá zdárná a úspěšná kulturní práce v budoucnu. Proto s upřímným ulehčením a s povděkem konstatuji, že nynější vláda Československé republiky správně hodnotíc svou odpovědnost za nebrzděný kulturní vývoj našeho státu, dala i v restringovaném rozpočtu ministerstvu školství, což jeho je, takže proti r. 1931 stoupl rozpočet ministerstva školství a nár. osvěty ne sice o mnoho, ale přece jenom o 3,633.000 Kč, ovšem především z vyššího nákladu personálního. Opakuji znovu, co již loni jsem řekl s tohoto místa, že ideální hodnoty kulturní a osvětové nedají a nesmějí se měřiti jen hmotně čsl. korunami, že peníze na kulturu věnované jsou nejproduktivnějšími výdaji a že nerozvážné šetření na kulturních položkách vymstí se v budoucnu opravdu povážlivě. Jsme národem Komenského, a jest tedy naší oprávněnou pýchou, že ministerstvo školství i v rozpočtu pro r. 1932 udrželo první místo mezi 22. rozpočtovými kapitolami, neboť k výše jmenovanému číslu 1.014,199.000 Kč je nutno ještě připočísti 800 mil. Kč záloh na platy učitelské ve skupině III A pol. 3, tedy i s podporami pro platy a pense učitelů církevních škol na Slovensku a Podk. Rusi více než 2 miliardy. Při tom nezapomeňme, že i v rozpočtech některých jiných resortů jsou cenné a značné položky pro kulturní účely, na příklad v rozpočtu ministerstva zahraničních věcí "kulturní styk s cizinou" 5,530.000 Kč, "kulturní slovanské instituce" 1.5 mil. Kč, v ministerstvu národní obrany "tělesná a mravní výchova" 2,243.000 Kč, "vojenský zeměpisný ústav" 1,292.000 Kč, v ministerstvu zemědělství "zemědělské školství" 21,111.200 Kč, "jiné vzdělávací příspěvky" 2,180.000 Kč atd., takže z celkového rozpočtu výdajového pro r. 1932 v částce 9.318,708.600 Kč připadá asi 1/3 na účely školské, kulturní a osvětové, což musí naplniti nás upřímnou radostí a oprávněným zadostiučiněním, zejména když si přimyslíme i školská a kulturní vydání zemí a obcí.