Při debatě v rozpočtovém výboru zpravodaj o rozpočtu ministerstva zahraničí dr Patejdl snažil se vyzdvihnouti zásluhy mírových konferencí. Ještě nikdy neukázal se krach této komise Společnosti národů tak dokonale, jako právě teď při vpádu Japonců do Mandžuska, při okupaci části východočínské dráhy. Čína a Japonsko jsou členy Společnosti národů. V Ženevě zasedá "Mírová konference" a na východě hřmí děla, jsou tam tisíce mrtvých proletářů Číny a Japonska. Provokace Japonska jsou však podepřeny celou frontou mezinárodních imperialistů. I čsl. buržoasie podporuje je svým štvaním proti Sovětskému svazu. "Pražský večerník" orgán vlády, kde sedí 7 "socialistických" ministrů, píše do slova: "Byla by to, panečku, ostuda pro Evropu a Ameriku, aby z Japonska a Číny vyšla akce, která by přispěla k zabití stohlavé saně, jež jako v zakletí 14 let drží nešťastnou Rus!" Nepřítel sovětského proletariátu, lupič, který se chystá v krvi utopit pětiletku a socialismus, nestojí jen na mandžusko-sovětských hranicích, nýbrž i tady u nás, v Československu. Dokazuje to i horentní zbrojení, sumy, která se dávají právě v rozpočtu na r. 1932 na čsl. militarismus. V položce preliminované na zbrojení je dáno na r. 1932 o 49 mil. více než r. 1931, a to se děje v době, kdy se na všech stranách křičí: šetřit. To ovšem nebude vadit sociálfašistickým žvanilům, aby dále nerozšiřovali pacifistické fráse o 100letém míru. Tak vypadá rozpočet útočně zaostřený proti pracujícím.

Ale právě tak jako celý rozpočet je zaostřen proti vrstvám pracujícího lidu, tak i rozpočet ministerstva nár. obrany. Tam se šetří, ale jen na té části armády, která patří k pracující třídě. Na prostých vojácích se šetří, zatím co se štábním důstojníkům přidává. Stav mužstva zůstává, porovnáme-li jej se stavem r. 1930 a 1931, celkem nezměněn. Ušetřilo se proti roku 1930 jenom na stravném vojáků 25,736.000 Kč, na chlebě 21,783.800 Kč, tedy na prostých vojácích proti r. 1930, ač jejich stav zůstává nezměněn, 45,519.800 Kč.

Na štábu, štábních důstojnících a generalitě se ovšem nešetří. R. 1930 bylo štábních důstojníků 419 a náklad na ně činil 23,705.910 Kč. R. 1932 bude jich 437 a náklad na ně 24,859.700 Kč. Tedy zde se přidalo štábním důstojníkům proti r. 1930 1,153.790 Kč. Tak vypadá zhruba základní charakter celého rozpočtu; [Další slova byla usnesením předsednictva posl. sněmovny ze dne 27. listopadu 1931 podle §u 9, lit. m) jedn. řádu vyloučena z těsnopisecké zprávy. Viz str. 89 této těsnopisecké zprávy.] (Potlesk komunistických poslanců.)

Místopředseda Stivín (zvoní): Dále má slovo p. posl. dr Markovič.

Posl. dr Markovič: Slávna snemovňa! Prihlásil som sa k prvej skupine rozpočtových kapitôl, k t. zv. skupine politickej, aby som poukázal niekoľkými slovy na naliehavé úkoly našich zákonodarných prác, pokiaľ sa týkaju sjednotenia zákonodarstva v našej republike. Pán minister pre sjednotenie zákonov a organizácie správy prehlásil v rozpočtovom výbore, že "nesjednotenosť, roztrieštenosť, a neprehľadnosť nášho práva je taká, že je nútné obávať sa trapných dôsledkov". Minister neposlednú príčinu toho, prečo sme sa so sjednotením práva zdŕžali, spatruje v snahách, aby právo súčasne so sjednotením bolo i reformované. Pán minister kladie ešte dnes veľkú váhu na to, aby reformám práva, u ktorých niekedy tak ťažko lzä docieliť dohody, predoslalo sa jednoduché jeho sjednotenie. Len takto dá sa, hovorí p. minister, sjednotenie urýchliť a o urýchlenie jeho nutno sa starať, poneváč naši občania nesjednotenosť práva nesú už veľmi netrpezlivo.

Nemôžeme plne súhlasiť s týmto názorom pána ministra. Máme totiž za to, že po radikálnom prevrate, ktorý sa stal práve vznikom Československej republiky, je skutočne ťažko prevádzať sjednotenie zákonov bez reforiem a je ťažko dať odpoveď na otázku, že keď sa má diať čiste mechanické sjednotenie, na základe ktorého práva má sa to sjednotenie prevádzať. My zo Slovenska máme zkúsenosť, že keď sa prevádza sjednotenie práva čiste mechanicky, ustupuje zpravidla právo platné v bývalom Uhorsku, trebárs by bolo dokonalejšie a modernejšie, len preto, že vo väčšej časti republiky nie je tak bežné, ako právo platné v bývalom Rakúsku.

Pán minister pre sjednotenie zákonov nemohol sa ovšem zmieniť ako aktívny minister - môžem sa zmieniť o tom ja ako bývalý správca tohoto rezortu - o jednej nie tak odbornej, ako viac ľudskej príčine, prečo v mnohých smeroch sme so sjednocovaním tak pozadu Myslím, že nie poslednou príčinou toho je určitá šlachetná konkurencia medzi ministerstvom pre sjednotenie a odbornými ministerstvami, ktoré z ministerstiev má to sjednotenie previesť. Ministerstvo unifikáčné by malo i aparát i času. Odborné ministerstvo je viac zamestnané aktuálnymi prácami a preto toľko času nemá. Ministerstvo unifikačné sa však k práci často nepripúšťa a odborné ministerstvo zase prácu nemôže previesť. Tak v celom rade prípadov ocitáme sa, ako ešte na to poukážem, v situácii, že trebárs by boly v ministerstve pre sjednotenie hotové osnovy, tieto nemôžu sa dostať na stôl parlamentu len preto, že z určitej šľachetnej žiarlivosti odborné ministerstvo toho nechce pripustiť. Vieme veľmi dobre, že s veľkými osnovami, ako sú pripravené sjednotené zákony občiansky, civilného pravotného poriadku, trestného pravotného poriadku, trestného zákonníka, iste sú spojené zdlhavejšie prípravné práce a že uzákonenie týchto osnov vyžaduje kľudnejších pomerov, kde by parlament týmto veľadôležitým osnovám, ktoré sa tvoria na desaťročia, mohol venovať náležitý záujem, a že preto snáď dnešná doba uzákoneniu týchto veľkých osnov nehovie. Chcel by som však poukázať na to, že sú tu niektoré odvetvia nášho občianskeho, právneho a štátneho života, ktoré po sjednotení práva volajú priamo naliehavo. Sú menovite to odvetvia nášho právneho života, ktoré sa dotýkajú základných občianskych slobôd.

§ 113 ústavnej listiny zabezpečuje slobodu tlače, právo shromažďovacie a spolkové. Určuje ovšem, že výkon týchto práv má byť upravený zvláštnym zákonom. Nutno žalovať, že k týmto zvláštnym zákonom dosiaľ nedošlo, že dosiaľ platí právny stav potvrdený rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu v r. 1922, podľa ktorého na poli týchto základných občianskych práv, shromažďovacieho a spolkového, platia ešte dodnes bývalé rakúske a uhorské zákony.

Pán posl. Patejdl s tohoto miesta prednášal niektoré sťažnosti na prevádzanie zákona shromažďovacieho, rešp. spolkového z r. 1867. Ale české zeme sú proti Slovensku aspoň v tej výhode, že majú shromažďovací a spolkový zákon. Slovensko do dnes žiadneho shromažďovacieho a spolkového zákona nemá, tam shromažďovacie a spolkové právo sa vykonáva na základe púhych ministerských nariadení, rešp. ani nie ministerských nariadení, ale púhych obežníkov, vydaných bývalým uh. ministrom vnútra. A tu mám za to, že nie je možné hovoriť o plných občianskych slobodách a o jednotnosti práva občianstva v celej republike, kým menovite v týchto odvetviach právneho života vykonáva sa právo v jednom území podľa iného zákona a v druhom území zase podľa iného zákona. Menovite nemôžeme hovoriť na Slovensku o shromažďovacom a spolkovom práve, keď sa ono vykonáva na základe ministerských nariadení z r. 1873 alebo 1875, nariadení, ktoré boly inspirované duchom potlačovať rastúci smysel pre shromažďovaciu a spolkovú slobodu, alebo nariadení, ktoré boly inšpirované duchom potlačovať rastúce organizované sily uvedomelého robotníctva. Týmito nariadeniami upravovať, poťažne vykonávať shromažďovacie právo v republike je ovšem stav, ktorý po 13ročnom trvaní republiky vyžaduje bezpodmienečne nápravu a odstránenie. Nechcel by som tu, slávna snemovňa, vysloviť podozrenie, že snáď nášmu ministerstvu vnútra tento stav neujasnenosti hovie, že snáď naše ministerstvo vnútra rado udržuje tento stav práve preto, že nariadenie, ktorým je upravené spolkové a shromažďovacie právo na Slovensku, dáva možnosť širokého výkladu a ľubovoľného uplatnovania určitých predpisov. Je však isté, že pri dnešnom stave je tažko hovoriť o plných občianskych slobodách a o plnej právnej istote.

Aby som poukázal na niektoré anomálie zo spolkového práva, chcem uviesť na pr., že od našich spolkov podľa obežníka bývalého uhor. ministra vnútra z r. 1875 sa vyžaduje, že smie byť členom len čsl. štátny občan, že nepripúšťaju sa všeobecne - ačkoľvek máme národnostnú rovnoprávnosť - spolky národnostnej povahy, poneváč uhorské nariadenie oproti vtedajším narodnostiam určovaly, že národnostné spolky môžu byť len literárne a vzdelávacie. Výklad tohoto ustanovenia ide tak ďaleko, že na Slovensku nebolo možno sriadiť spolok pečlivosti o mládež, ktorý dával do svojich stanov, že je spolkom nemeckým. Zriadenie spolku bolo povolené len, keď zo svojich stanov označenie "nemecké" škrtnul. Je tedy výklad platného práva taký, že vzdelávací alebo literárny spolok síce môže byť národnostnej povahy, ale spolok, ktorý vykonáva sociálnu pôsobnosť, národnostnej povahy byť nemôže. Ukazuje to, opakujem, len stav, ku ktorému musí viesť, keď zákony nezodpovedajú duchu doby a duchu štátu, v ktorom sa prevádzaju, a keď nieto dosť pohotovosti, aby tento stav po 13ročnom trvaní republiky bol odstránený.

Podobne je to i pri shromažďovacom práve na Slovensku. Rakúsko poťažne historické zeme maly zákon č. 135 z r. 1867. V Uhorsku platia nariadenia ministra vnútra z r. 1848, potom z r. 1868 a 1898, z ktorých stačí uviesť jedno ustanovenie, že k tomu, aby oznámenie o verejnom shromaždení vyhovovalo predpisom, musí byť podpísané 4 štátnymi občany republiky. To znamená, že podľa vôle okresného úradu možno alebo nie je treba od osoby, ktorá oznámenie o verejnom shromaždení podpisuje, požadovať osvedčenie o čsl. štátnom občianstve.

Roku 1920 vtedajší minister pre správu Slovenska dr Dérer vydal nariadenie, ktorým sa shromažďovacie právo, vzdor tomu, že bola vtedy diktatúra, upravovalo liberálnejšie, ale v každom prípade jasnejšie. Avšak toto nariadenie bolo už vydané po vstúpení do života ústavnej listiny a najvyšší správny súd pri jednej príležitosti, trebárs nepriamo, zaujal stanovisko, ako by toto nariadenie nebolo platné; následkom toho via facti sa toto nariadenie prestalo prevádzať a oživila sa zase platnosť nariadenia bývalého uhorského ministra vnútra.

Tieto dôvody viedly práve posledný sjazd našej strany k tomu, aby zvláštnou rezolúciou sa dožadoval, aby shromažďovacie a spolčovacie právo bolo na Slovensku novo upravené, menovite sa dožadoval, aby odpadol požiadavok, podľa ktorého k oznámeniu verejnej schôdze je treba podpisov 4 štátnych občanov s preukazy čsl. štátneho občianstva. Podľa mojich informácií ministerstvo pre sjednotenie zákonov i v tomto ohľade pripravilo príslušný elaborát, takže je treba len učiniť tento elaborát predmetom ministerského jednania. Mám za to, že tak by sme dospeli aspoň k tomu, že by sa prejavila so strany príslušných vládnych orgánov dobrá vôľa upraviť túto materiu zákonodarne; ak by už potom následkom politických jednaní vec uviazla, by zodpovednosť za to, že zákon nebol uzákonený, prešla na iných činiteľov. Dosiaľ ovšem zodpovednosť za to padá na činiteľov vládnych, menovite na ministerstvo vnútra. Považujem za svoju povinnosť, opierajúc sa práve o stanovisko nášho posledného sjazdu, s dôrazom sa obrátiť na prítomných pánov zástupcov ministerstva vnútra a unifikácií, aby sa konečne láskave dohodli, ktoré z týchto ministerstiev má príslušnú osnovu pripraviť a aby osnova v oboch smeroch bola skutočne pripravená.

Tiež do tejto kategorie patrí sloboda tlače a vítame prejav pána ministra spravodlnosti v rozpočtovom výbore, že tlačový zákon je v hlavných rysoch hotový, nemôže byť však snemovni predložený, poneváč nebolo dosiaľ v medziministerských jednaniach docielené dohody v niektorých otázkach. Priali by sme si, aby jednanie o dohode bolo urýchlené, poneváč to, čo bolo povedané o slobode shromažďovacej a spolkovej, platí aj o slobode tlačovej. Aj tlačové právo je upravené na oboch územiach rôznym spôsobom, rôznymi zákony z doby, keď ešte pre slobodu tlače nebolo takého porozumenia a záujmu, ako je dnes.

Do kategorie zákonov, ktoré sa najbližšie týkajú občianskej slobody, patrí i zákonná materia o štátnom občianstve. Ťažko je hovoriť o jedinom a jednotnom štátnom občianstve, kde podmienky nabývania a pozbývania štátneho občianstva sú v rôznych územiach rôzne a kde v jednom území, ako je Slovensko, panuje v tejto veci ešte vždy hodne nejasnosti a neistoty.

Je pravda, že praks ministerstva vnútra v poslednej dobe, ako bolo uvedené v rozpočtovom výbore, je hodne blahovoľná. Pravý stav po tejto stránke neukazuje však počet podaných žiadostí, ale neistota, ktorá sa objavuje ešte veľmi často a ktorá musí byť odstránená práve jednotným zákonom, nielen pokiaľ ide o Slovensko a Podkarpatskú Rus, ale aj o bývalé plebiscitné územie, po prípade iné pohraničné územia.

Je tedy úprava tejto otázky všeobecným jednotným čsl. zákonom veľmi naliehavá a práve táto okolnosť viedla náš klub k tomu, že podal najskôr návrh rezolučného usnesenia (tisk snem. 960) a v posledných dňoch už aj detailne vypracovaný návrh o úprave štátneho občianstva, ktorý bude rozdaný v najbližších dňoch. By som si len prial s tohoto miesta, aby bol splnený sľub, ktorý bol daný v ústavne-právnom výbore senátu, že totiž ministerstvo vnútra miesto toho, aby predĺžilo platnosť opatrení známych pod menom lex Dérer, predloží všeobecnú osnovu o jednotnom zákone štátneho občianstva v celej republike. Ak ministerstvo vnútra vlastnú osnovu ešte nemá hotovú, nech nerobí prekážky, aby táto otázka bola prejednaná na základe iniciatívneho návrhu podaného naším klubom.

Vážené shromaždenie! Keď hovorím o nutnosti sjednotenia práva, nemôžem sa nedotknúť tiež samosprávy, poťažmo niektorých zákonodárnych opatrení, ktoré sa týkajú úpravy samosprávy v historických zemiach a na Slovensku. Bolo už poukazované niektorými rečníkmi zo Slovenska i v tejto debate i pred tým na inštitúciu notárov na Slovensku. Zástupca pána ministra vnútra prehlásil k dotazu o obecných a obvodných notároch, že táto inštitúcia sa na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi osvedčila a že je nutná ako pre obce, tak i pre štátnu správu.

Nechcem nijako popierať, že snáď sú ešte na Slovensku obce, ktoré túto kuratelu štátneho úradníka potrebujú, kde snáď ešte nenašlo by sa dostatok ľudí, ktorí by boli pre obecnú samosprávu zralí. Možno, že i finančný náklad, ktorý by znamenalo pre obce zrušenie inštitúcie notárov, bol by pre mnohé obce ťažko snesiteľný. Ale mám za to, že nebolo by správne, aby pri zavedení tejto inštitúcie nasledovaly historické zeme Slovensko a aby inštitúcia notárov bola zavedená i v historických zemiach, ako o tom občas počúvame. Bude treba pristúpiť na Slovensku k odbúraniu tejto inštitúcie, ktorá svojou povahou protiví sa základnym princípom samosprávy. (Tak jest!)

Keď som aj pripustil, že sú na Slovensku obce, ktoré snáď ešte by v tomto ohľade plne nevyhovovaly, tak iste sú na Slovensku veľké komuny, ktorých občianstvo je na dostatočnom stupni vyspelosti a ktoré i hmotne sú dostatočne spôsobilé, aby mohly obstarávať i svoju samosprávu, i štátnu správu v prenesenej pôsobnosti obcí, bez kurately, ktorú znamená právo veta a celé postavenie obecného notára ako exponenta štátnej správy na Slovensku. (Tak jest!)

Chápem, že inštitúcia obecných notárov je veľmi vítaná pri obecných voľbách, pri násilnom tvorení t. zv. jednotných kandidátok určitej strany, ale nemožno nám zazlievať, že pre toto zvláštné poslanie obecných notárov my s našej strany nemáme nijakého porozumenia a že toto ich poslanie čo najrozhodnejšie odmietame. (Výborně!) Na ukázku, ako ďaleko môže zajsť notárska zvôľa alebo neznalosť zákonov, chcem uviesť prípad z obce Chtelnice na Slovensku, kde po obecných voľbách pri zvolení obecných komisií pán obecný notár z čista jasna dal voliť vedľa ostatných obecných komisií i školskú stolicu len preto, že složenie školskej stolice snáď nevyhovovalo niektorým činiteľom v obci, ačkoľvek platný zákon z r. 1876, ktorým je postavenie školskej stolice upravené, celkom jasne určuje, že školská stolica sa volí každé 3 roky úplne nezávisle na tom, ako a kedy sa volí obecné zastupiteľstvo. Ale toto jasné ustanovenie nevadilo obecnému notárovi v Chtelnici, aby po jednom roku... (Posl. Teplanský: Tam je obecná škola, pred tým tam bola cirkevná!) A práve preto, že tam bola cirkevná škola a bola sriadená obecná škola, bola pred rokom sriadená školská stolica na 3 roky, ale pán obecný notár si zariadil, aby po jednom roku, bez toho, že by bola uplynula zákonná lehota doterajšej školskej stolice, bola zvolená stolica nová, tiež bez toho, že by existujúcu školskú stolicu k tomu kompetentný orgán bol eventuelne rozpustil.

Máme ešte jednu bolesť pri našej obecnej samospráve a dnes, myslím, môžeme už o tom hovoriť. Je to postavenie hlavného mesta Slovenska. (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.) Hlavné mesto Slovenska a Košice vedľa 2 mest na Podkarpetskej Rusi sú mestá v republike, ktoré nevolia svojho starostu, ale ktorým ho menuje vláda. Keď sa zákon č. 243 z r. 1922 vynášal, mali sme pre toto opatrenie v tých dobách neistoty určité porozumenie a preto sme sa proti usneseniu tohoto zákona nestavali. Od vtedy uplynulo bezmála 10 rokov, pomery, menovite v Bratislave, sa podstatne zmenily, a preto mám za to, že je na čase zrušiť ustanovenia zákona, ktorý odoberá hlavnému mestu Slovenska právo voliť svojho starostu, dáva mu len právo voliť akési 5členné prezidium, ale právo menovať starostu hlav. mesta Slovenska ponecháva vláde. Tiež bude treba korigovať ustanovenie tohoto zákona o postavení mestského notárskeho úradu, poťažne šéfa mestského notárskeho úradu, ktorého kurátorské práva nad mestom Bratislavou nie sú o nič menšie, ako kurátorské práva obecného notára v najposlednejšej zapadnutej dedine.

Vážené shromaždenie! Keď už hovorím o našej samospráve, nemôžem pri tejto príležitosti nezdôrazniť znova, že ďalšie zkúsenosti so zemským sriadením dávajú len znova a znova za pravdu tým, ktorí sa proti tejto inštitúcii stavali. My len so zadosťučinením počúvame prejavy príslušníkov strán, ktoré uskutočnily zemské sriadenie, menovite na Slovensku, proti tomuto monštru, ktoré z Bratislavy má spravovať celé slovenské územie, ovšem podľa hesla: Boh vysoko a car ďaleko! Slávna snemovňa, mám za to, že bude na čase, aby tí pánovia zo strán občianskych, ktorí na Slovensku dnes celkom tak sú proti zemskému sriadeniu, ako boli proti nemu, keď sa zavádzalo, ale ovšem museli podľahnúť, aby títo pánovia sami veľmi dôrazne naliehali na to, aby tedy boly z tohoto stavu vyvedené konzekvencie a aby sa uvažovalo, aby nazdarený pokus, ktorý menovite pre Slovensko zavedenie zemského sriadenia znamenalo, bol likvidovaný.

Aby som sa vrátil ku svojmu pôvodnému tematu, musím upozorniť na ďalší veľmi dôležitý úkol, ktorý čaká na ministerstvo pre sjednotenie zákonov a organizácie správy. Je to otázka sjednotenia poplatkového práva. Zákonom č. 120 z r. 1931 bola prevedená nová úprava súdnych poplatkov. V tomto zákone bolo zmocnené ministerstvo financií, aby vo zvláštnej vyhláške vyhlásilo znovu pozmenené predpisy poplatkového práva, pokiaľ sa týkajú historických zemí. Ministerstvo financií tomu vyhovelo vyhláškou č. 151 Sb. z. a n. z r. 1931. Ale aký je stav na Slovensku, toho najlepším dokladom je prejav pána ministra pre sjednotenie zákonov a organizácie správy v rozpočtovom výbore, kde poukázal na to, že v ministerstve unifikácií pripravuje sa príručka "Soudní poplatky v zemi Slovenské a Podkarpatoruské". Musím s vďakom konštatovať, že táto príručka je hotová a je dokladom, ako ťažko dá sa u nás dnes zistiť platný právny stav. Pokiaľ ide o súdné poplatky, v uvedených zemiach nedajú sa vraj staré a nové predpisy srovnať tak, aby ich redakcia mohla byť usporiadaná a uverejnená autoritativnou vyhláškou. To hovorí člen vlády v rozpočtovom výbore. Nie je tedy možno poplatkové predpisy na Slovensku sjednotiť v jednej sbierke tak, aby bolo možno prevziať zodpovednosť, že je to skutočne platné právo. Čo z toho nasleduje? Keď sa v dosavádnom platnom práve nevyznáme, je autoritativný príkaz vytvoriť právo nové, iné. Tu je však práve tiež jedna kapitola zo šľachetných bojov o prvenstvo medzi ministerstvom unifikácie a ministerstvom financií; v ministerstve unifikácie je osnova sjednocovacieho poplatkového práva pripravená, ale poneváč prvenstvo si nárokovalo ministerstvo financií, je stav ten, že v ministerstve unifikácie je materiál pripravený a príslušný referent ministerstva financií zomrel skorej ako mohol uskutočniť svoju snahu, aby túto zákonodarnú materiu pripravil pre zákonodarné usnesenie ministerstva financií. Tedy snáď po tomto tragickom konci na jednej strane bude možno, aby sme konečne dostali jednotné poplatkové právo na Slovensku, aby nemusel vyhlašovať zodpovedný člen vlády, minister pre sjednotenie zákonov a organizácie správy, že nemožno proste zistiť spoľahlive, aký je platný právny stav na Slovensku v tejto veci. Chcem ešte upozorniť, že nejasnosti dochádzaju do takých absúrd, že na príklad sa stane následkom určitej novej úpravy v kolkovaní exekučných žiadostí, kde nie je výslovne rečené, že kolkovné nad určitú výšku môže byť zaplatené v hotových peniazoch, že nemožno v menšej obci žiadosť okolkovať, poneváč nie je možno dostať v celej obci toľko kolkov, koľko je treba na okolkovanie žiadosti. Práve z týchto dôvodov obrátila sa advokátska komora v Turč. Sv. Martine na ministerstvo spravodlivosti memorandumom, kde žiada úpravu tejto otázky a ja by som veľmi odporúčal ministerstvu spravodlivosti i financií, aby si tejto odôvodnenej žiadosti advokátskej komory povšimly.

Chcel by som, vážená snemovňa, v tejto súvislosti poukázať ešte na jeden veľmi naliehavý úkol nášho ministerstva pre sjednotenie zákonov, po prípade iných rezortov skupiny, o ktorej je teraz debata. Chcem totižto upozorniť, že v našom právnom stave na Slovensku máme ešte pozostatky zo starých dôb nevoľníctva, máme právné pomery, ktoré sa s dnešným právnym nazieraním nijako srovnať nedajú. Asi pred rokem dostali sme všetci memorandum od občanov v Handlovej, kde poukazujú na nemožný stav oprený o pravidlá t. zv. judexkuriálnej konferencie z r. 1861, podľa ktorého baňské clo na príklad v Handlovej nedostávaju majitelia poddolovaných pozemkov, ale toto clo ešte dnes patrí býv. zemepánovi grófovi Pálffymu, ktorému handlovské uhoľné bane platia 1/2% z ceny odpredaného uhlia. Neviem, čo bolo na základe tohoto memoranda občanov z Handlovej podniknuté, ale dotýkam sa tejto veci, poneváč i tento prípad patrí medzi právné pozostatky z minulosti, ktoré musia byť odstránené a reparované.

Druhým takýmto pozostatkom z minulosti sú ujednania z dôb likvidovania poddanstva, podľa ktorých ešte dnes v niektorých obciach sú obyvatelia povinní voči býv. zemepánovi naturálnym plnením, a držba, poťažne užitok určitých nemovitostí závisí od týchto naturálnych plnení. Po prevrate následkom revolúcie samozrejme občania prestali tieto staré poddanské povinnosti plniť a následok je, že po dlhom spore boli odsúdení najvyšším súdom podľa textu zákona, aby vydali nemovitosti, poneváč neplnili záväzky, ktoré s úžitkom nemovitostí boly spojené.

Ďalším podobným pozostatkom minulosti sú pomery v našich tatranských kúpeľoch, kde majú niektorí privilegovaní vlastníci určité výsady. Je to samotná štátna správa v Tatr. Lomnici, je to Szonntágh v Smokovci, ktorí majú do dnes na veľkej časti pozemkov, patriacich súkromníkom, pozemnoknižne zaistené práva, že na dotyčných pozemkoch nesmú byť prevádzané žiadne hostinské živnosti. To znamená monopol a podlomenie cudzineckého ruchu, to znamená vydanie určitých tatranských lázní úplne do rúk týmto privilegovaným osobám. Treba konštatovať, že štátna správa, ministerstvo zdravotníctva v poslednej dobe od tohoto svojho privilegovaného postavenia upúšťa, ale na druhej strane treba zistiť, že i štátna správa po dlhé roky chránila svoje výsadné postavenie a nechcela pripustiť, aby boly na príklad v Tatranskej Lomnici sriadené iné samostatné živnosti. Robily sa prekážky ešte i takej inštitúcii, ako je zotavovňa zemskej moravskej poisťovne. Vychádzalo sa snáď z názoru, že týmto spôsobom budú sa viac priťahovať hostia a bude sa lepšie podporovať cudzinecký ruch?! Efekt bol, že sa potom hostince sriaďovaly na pozemkoch, ktoré nepatria pod moc štátnej správy, a že obce, ktorým tieto pozemky patrily, urobily veľmi dobrý obchod.

Vážení pánovia, chcel by som ukončiť. Viem, že v dobe dnešnej ťažkej hospodárskej krízy nieť ani v našom národnom shromaždení pre otázky sjednotenia a zdokonalenia právneho stavu v našom štáte toho záujmu, ani času, ktorý vyžaduje riešenie týchto otázok. Práve preto je mojou povinnosťou - nie pre to, že ide o klubového kolegu, ale preto, že je tu fakt - poukázať na to, že vzdor tomuto stavu ministerstvo spravodlivosti v poslednom období celým radom zákonných osnov ukázalo, že i v dnešnej dobe je možné vykonať na poli sjednotenia a zdokonalenia nášho zákonodarstva záslužný kus práce.

Ja by som si prial, aby tohoto dobrého príkladu ministerstva spravodlivosti nasledovalo i naše ministerstvo vnútra a vtedy snáď na takto rok miesto toho, aby sme vytýkali, že práve na tom poli nášho občianskeho a právneho života, ktoré sa najbližšie dotýka občianskych slobôd, nemáme do dnes sjednoteného moderného práva, že snáď o rok budeme môcť vysloviť s tohoto miesta slová uznania, že táto závada nášho právneho poriadku bola konečne odstranená. (Potlesk.)