Tu máme ďalej slovenské mlyny, jediný to slovenský priemysel, ktorý ešte nebol nenasyteným zamoravským kapitálom zničený a pohltený. Naše mlyny stoja na výške a úrovni českých mlynov, isteže s ními aj konkurujú, no veď aj môžu - v riadnych časoch melú svoju slovenskú úrodu a tak majú právo existenčné, - kým české mlyny melú zväčša len dovezené obilie. Pravda konkurencia je vec nepríjemná a kto má moc, ten konkurenta sa rád a ľahko strasie, a tak na naše mlyny bolo českými vypovedané: zničiť, znemožniť! Ako, no ľahko; na Slovensku úrody nebolo, no tak objednaly si naše mlyny v Rumunsku a v Jugoslavii, kým dovoz bol voľný, a takto obilie prišlo vo vlačniakoch do Komárna, Bratislavy a Parkanu a čakalo na prevzatie, - medzi tým však utvorila sa dovozná komisia v Prahe, pozostávajúca len z Čechov a táto ím jednoducho znemožnila prevzatie obilia. Tak nitriansky mlyn musel 1. októbra zastaviť prevoz, prepustiť 450 robotníkov a ostatné mlyny, ak sa len dovozná komisia nesmiluje, musia tiež zastaviť mletie a tak bude niekoľko tisíc robotníkov bez chleba a jediný priemysel na Slovensku zničený. Nestranné jednanie však od dovoznej komisie ťažko môžme očakávať kedže medzi jej členami je aj taký, ktorý je riaditeľom súčasne aj veľkonákupne a teda myslím, že hodne zainteresovaný pán Lustig a záleží mu v prvom rade na kontigente prideľovanom veľkonákupňou a nie na verejnom záujme a slovenských mlynoch. Ďalej aká je to objektivita štátneho úradníka jedného ministerstva, tiež člena dovoznej komisie, keď sa tento pred deputáciou sväzu mlynov vyjadril, že on väčši kontingent dovozu z cudziny povoliť nemôže, lebo vraj potom by slovenské mlyny robiť mohly konkurenciu českým mlynom. Pán minister financií, poťažne vláda, ak to s tou dovoznou komisiou vážne myslí, musí terajšiu komisiu ihneď rozpustiť a vymenovať novú pozostávajúcu z nestranných, nezainteresovaných členov, z ktorých najmenej polovička bude pozostávať zo Slovákov dľa percentuelnej kapacity mlynov. Nakoľko obilie z vlačniakov v prístavoch stojacích dovozná komisia nedovoľuje prevziať, vzniká štátu, poťažne konzumentom veľká škoda, lebo mlyny musia denne za neprevzatie obilia vo vlačniakoch skladný poplatok niekoľko desaťtisícov platiť a toto sa samozrejme bude javiť v cene múky a teda zastihne tie najchudobnejšie vrstvy robotnícke zvýšením ceny chlebovín. Keď sa dostatočné kvantum cudzozemského obilia zavčasu po Dunaji nedovezie, kde je doprava lacná, ale pomaly počasím už bude znemožnená, bude sa musieť neskorejšie obilie železnicou dovážať, čo je zasa veľa drahšie a zasa len múka zdraží. Toto sú všetko požehnania tej dovoznej komisie, smerujúcej v každom jej podnikaní pozdvihnúť český mlynský priemysel a ubiť slovenský.

Mlyny majú povolenie mlieť 4 vagony cudzieho obilia a jedon domácí. Teda musia mlieť v pomere 1: 4; kdeže ho však naší mlynári naberú, keďže u nás pšenice na Slovensku toľko sohnať nemôžu, aby svoje kontingenty z cudzej pšenice obdržať mohly a takto dľa svojej plnej kapacity mohly mlieť? Všetky tieto opatrenia sú robené vzhľadom na české pomery, kde tento rok je náhodou nadbytok domácej pšenice; o Slovensko a jeho mlynský priemysel ím neide, ba neúroda ím prišla čo vhodná priležitosť ubíť a zničiť slovenský mlynský priemysel.

Pohromami postihnutému roľníctvu pán minister zemedelstva dáva v núdzi pomoc zákonom zo dňa 16. júla 1931, č. 122 Sb. z. a n., ale toľkým formalitám viaže obdržanie tej pomoci, že náš roľník nezvyklý obstarávať doklady po úradoch a majúci už s rozdávaním umelého hnojiva, stavobnej podpory a podobných akcií, kde nikdá nič nedostal zlé zkúsenosti, radšej bude biedu trieť, lebo vie, že z toho, čo štát dáva - súc všetko tak spolitizované, - nebude sa dávať spravodlivo, ale dľa politického kľúča a politickej príslušnosti. Tak ďaleko sme to dopracovali, že ľud už spolitizovaným úradom a všetkým štátnym inštitúciam neverí. Nebolo treba viazať podporu na živelné pohromy žiadnymi formalitami, iba nariadiť notárom sostaviť soznamy potrebných podpory po obciach, notár majetkové pomery každého zná a vláda tieto akceptujúc, mohla nariadiť vyplatenie podpôr v hociktorej banke, veď štát za ne ručí a na to každá banka dá. Teraz však ti, čo sa o podporu hlásili, nedostanú overené výtahy pozemnoknižné, lebo vedúci pozemnej knihy ích nestačia vystavovať, pre krátku lehotu, a ktorí ich dostanú, musia do roľníckej pokladnice a tam mu dajú, ak je partajník agrárnej strany; nuž takto to isť ďalej nemôže a nesmie.

U nás robotník dľa zákona zo dňa 19. aprila 1921, č. 267 Sb. z. a n., je a musí byť organizovaný v daktorej odborovej organizácii, ak chce podporu v nezamestnanosti dostať. To je zasa len, že sme stvorení na tie šimle a formálne škatulky, lebo ináč by to u nás ostalo všetko stáť - keby sme nemali na to nejakú tú šému. Nuž a či ten neorganizovaný chudák nezamestnaný, či ten je menej hladný, poľutovania a podpory hodný, ako ten organizovaný?! Aká je to lžíhumanita, že štát. podpory viažeme k podmienkam? Či humanita, dobročinnosť, št. podpora môže byť podmienkami viazaná? A tu sme zasa u tej nešťastnej politiky, ktorá celý náš štátny a sociálny život zabíja, až ho zničí. - Pravda, čo by robily tie soc. strany, keby nebolo týchto organizácií a ony nemohly hlásať: vidíte len my a len my vám podpory dávame, a vymaháme. Tí však, ktorých na Slovensku do odborovej organizácie nemal kto vpratať a tých je veru na tisíce ešte na Slovensku - nuž to nie sú ľudia, tí ak práce nemajú, majú hladom umrieť!

Voči našim cirkevným školám vedie sa boj - myslím, tu v provom rade na ten protizákonný, systematický boj, ktorý v novšej dobe zaviedli podriadené i vyššie orgány vlády na Slovensku na oslabenie, prípadne vyhubenie cirkevnych škôl. A slávny sneme, keby sa tento umele strojený boj viedol v prísnych medziach zákona, možná, mlčali by sme. - No tu sa robí násilie právu, užíva sa úskoku. Dovoľte mne bližšie posvietiť na tie veci.

Na Slovensku platí posiaľ základný školský zákon uhorský z r. 1868, čl. XXXVIII. Tento v §e 25 ustanovuje, že od doby vynesenia zákona učebné ústavy vydržované z majetku a dôchodkov obce nebudú sa považovať za cirkevné školy, o ktorých hovorí: "Ohľadom už stávajúcich škôl vierovyznaní, ktoré sa dosiaľ vydržiavajú z majetku a dôchodku obce, ponecháva sa na vôľu patričnej obci doterajší zvyk aj naďalej udržať. Teda obec keď chce, môže postaviť novú školu, to ponecháva sa slobodnej jej vôli". Dľa zákona teda tam, kde obec nie je viazaná zvláštnym právnym záväzkom voči cirkevnej škole, závisí jedine od nej, či bude podporovať cirkevnú školu a či nie. To je právo, na to sa nemôže nikým nutiť, ale v tom jej nik nemôže prekážať. Ponecháva sa na vôľu patričnej obci.

Dovolím si opýtať sa pp. ministrov školstva a nár. osvety a vnútra, kto dal poverenie Krajinskému úradu v Bratislave, a menovite pánu referentovi dr Munkovi, kto mu dal poverenie, aby násilne prekrucoval jasné ustanovenie tohoto zákona? Keď zákon dáva slobodu obciam rozhodnúť sa za vydržiavanie církevnej školy, prečo ruší krajinský úrad usnesenia obcí tohoto smyslu? Obce chcú církevné školy udržovať a rozširovať, ako to potreba donáša. Krajinský úrad však ich v tom hatí, pripravujúc tým zánik církevnej školy.

Neobstojí a liché je odvolávať sa na ospravedlnenie slov osnovy zákona "doterajší zvyk aj naďalej udržať", naťahujúc na tieto slová ten smysel, akoby sa obciam dovoľovalo církevným školám udelovať iba to, čo sa udeľovalo do r. 1868 a viac nič. Do r. 1868 na Slovensku zvykom bylo církevným školám udeliť všetko, čoho im bolo treba. Keď opraviť, opraviť, keď rozšíriť, rozšíriť. Zákon povoľuje tento zvyk udržať i naďalej a preto politické obce od vynesenia zákona až do najnovších časov, tedy po dobu viac než 60ročnú užívaly tohoto svojho práva, církevné školy zo svojej vôle prestavovaly, nové stavaly, nové triedy pristavovaly, a to vždy s povolením župnej právomoci, prípadne s vedomím samého ministerstva, ktoré povoľovalo novým učiteľským silám státné podpory. Či obstojí proti tomuto mohutnému, jednotnému právnemu postupu slabé mudrovanie daktorého pomýleného úradníka na krajinskom úrade v Bratislave, hoci by to bol aj pán dr Munka?

Najvyšší uhorský súd, kuria, v spornom prípade 12. februára 1904, pod č. 1511/903 vypovedala, že keď politická obec starú katolickú školu novšími učebnými sieňami rozšírila, týmto ju podporovala na základe §u. 25 zák. čl. XXXVIII. z r. 1868. Z tohoto autentického rozhodnutia je zjavné, že politická obec rozširujúca cirkevnú školu o nové triedy, pokračuje dľa zákona; no, nepodvratne zjavné je i to, že keď krajinský úrad brání politickým obciam církevnú školu rozšíriť o nové triedy, svojim zákazom pokračuje proti zákonu. Preto je treba, aby pp. ministri školstva a vnútra získali v interpretácii tohoto zákona jasnosť a jednotné a správné pokračovanie krajinského úradu a školského referátu v Bratislave.

Vo svojej reči dovolil som si poukázať hlavne na veci hmotné, hospodárske z oboru dvoch ministerstiev, ministerstva hospodárstva a financií, z ktorých kým jedno šrúbom daňovým bere zo Slovenska toľko, že poplatníci sú nútení dávať viac, ako ich hospodársky stav stačí, musia predávať a takto umenšovať svoj majetok, aby mohli verejné dávky zaplatiť, čo vedie k hospodárskej katastrofe štátu druhé ministerstvo orby na miesto toho, aby zoslabenému poľnohospodárstvu subvenciami prispiechalo na pomoc, svojimi nevhodnými opatreniami priamo napomáha depauperizačný systém, zavládnuvší v republike voči Slovensku od niekoľkých rokov. My poslanci slovenskej ľudovej strany, teda zástupcovia najväčšej strany Slovenska, v záujme štátu upozorňujeme a žiadame vládu, aby Slovensku pomáhala zavčas. Nám Slovákom dorastá mládež, inteligencia vychádza zo škôl, túto treba umiestniť; hovorí sa, že štát musí šetriť a nových úradníkov prijímať nemôže. Dobre, ja teda reklamujem len tie miesta dočasne pre našich na Slovensku, ktoré sa uprázdnia prirodzeným odchodom, penzionovaním a odumretím pri železnici, pošte, financoch, slovom vo všetkých štátnych úradoch. Nemá sa však obchádzať takéto možné a oprávnené umiesťovanie slovenských vyštudovaných tak, že keď sa miesto na Slovensku uprázdni, preložia tam úradníka z Čiech, lebo vraj nových brať nemôžu, len premiestnili vraj starého už úradníka, kým na miesto týchto v Čechách na stá nových prijímajú. To je veľmi priezračná chytristika odo dávna už praktizovaná z Prahy voči Slovensku.

Sedliak náš sám v biede sotva môže vyžiť. Kam to potom povedie, pokiaľ to trpezlivosťou vydrží, keď ešte ani len toho syna, bo dcéru, ktorú on sám strádajúc dal vyučiť, umiestniť nevie. Pýtam sa, či z toho nevzniknú pomalu prejavy verejnej nespokojnosti? Poslanci, nútení dnešným neprávnym systémom a nútení biedou ľudu a našej dorastajúcej inteligencie, chodíme, prosíme, kľučkujeme od ministra k ministrovi, aby sme tým našim hladným deťom chleba zadovážili, ale márne, pre našich učených miesta niet. Žiadon nám nevyhovuje a nespokojnosť vrie, ale dokiaľ to pôjde? Zamýšľame - a okolnosti nepochopenia a odmietania ako centrálnych, tak aj exponovaných úradov v Bratislave nás nútia - že nebudeme túto pre nás nie práve dôstojnú úlohu ďalej konať. Či to pre štát bude dobré, keď vypriahneme, uvidíte, vy, pánovia! Robiť roky a roky v záujme ľudu a pre štát takúto úlohu, odvázať nárazy nespokojnosti národa bez výsledkov - nie sme ďalej vstave a ochotní konať pri dnešnom parlamentnom a byrokratickom systéme.

My poslanci slovenskej ľudovej strany nemôžeme dnes nasýtiť svoj tábor voličov rekrimináciami starého maďarského systému a chválením dnešného. Ľud od nás žiada viac už dnes, chce, aby sme mu z Prahy doniesli po 13 rokoch jestvovania nášho štátu a po toľkých sľuboch ak Čechmi, tak aj námi daných, chleba a trochu blahobytu. Keď mu to my nedonesieme, najde si iných vodcov a verte, že si ich z vás nevyberie, a či títo povedú ten ľud, náš národ na cestách štátotvornosti, ako to my robíme, pochybujem. Teda voľte si, pánovia, vy sami.

Slovenská ľudová strana po toľkých obetiach a dôkazoch vernosti a lásky ku tomuto štátu obetovala hodný počet svojho voličstva pre svoju loyálnosť k štátu radikálnejším stranám a živlom, badá však, že táto jej snaha, smerujúca udržať svoje voličstvo pre štátotvornosť, nenachádza so strany štátu a jeho vedúcich žiadneho porozumenia, uznania a Slovensku prajného režimu. Zákony a menovite rozpočet sa robia bez povšimnutia prianí našej strany, ako jedinej legálnej zastánkyne Slovenska. Vyčerpali sme v boji za práva Slovenska a jeho samosprávy, autonomie, všetky legálne a zákonom dovolené spôsoby politického boja, avšak márne, a preto okolnosti a vážne události na Slovensku nás nútia uvažovať o tom, či je správne brať účasť v zákonodarnom shromaždení takej demokracie, kde sa vôľa ľudu slovenského ani vtedy neuplatňuje, keď národ a poslanci Slovenska voči štátu svoje povinnosti príkladne konajú.

Rozpočet, hoci potrebný pre život štátu, ale vzhľadom na to, že Slovensku nedáva toho, čo mu patrí, moja strana neprijíma a bude hlasovať proti nemu. (Potlesk.)

Místopředseda Zierhut (zvoní): Slovo má dále p. posl. Vančo.

Posl. Vančo: Slávna snemovňa! Kto opravdove miluje svoj domov, svoju vlasť, ten má najväčšiu radosť z toho, keď môže svojmu štátu takú podporu poskytnúť, akú tento od neho požaduje. Ťažko mu ale padne, keď pri svojej najlepšej vôli nemôže svojmu štátu takú podporu dať, akú on od neho v danej situácii žiada. Není tu snáď nikoho, kto by svoj štát tak miloval, ako práve náš zemedelec, veď on je spiatý s pôdou tohoto státu, s ktorou sa nikdy a za žiadnych okolností nerád lúči. Preto je pravdivé príslovie, ktoré vraví, že sedliak, roľník je koreňom štátu. Keď je pravdivé toto príslovie, je pravdivé aj to druhé, ktoré hovorí: Kto poškodzuje korene, ničí strom. A čo dnes vidíme? Vidíme, že každý sa u nás omluví, za každého je prímluva, len nie za zemedelca, za roľníka, na ktorého sa hľadí ako na niečo, čo by bolo tomuto štátu na obťaž, čo by mu bolo na ťarchu. Na nikoho štátné ťažkosti tak nemilosrdne nedoliehajú, ako práve dnes na nášho roľníka, na nášho zemedelca. Len preto dnes ten roľník odvracia všetku pozornosť od svojich ťažkostí k ťažkostiam štátu, k životu štátnemu. Nikdy náš štátny rozpočet tak pečlivo a svedomite nebol roľníctvom sledovaný ako práve dnes. Nikdy náš roľník nevenoval štátnemu rozpočtu toľko pozornosti, koľko mu venuje práve dnes. Niekto povie, že je to správné. Áno, správné je to, lebo skutočne náš štátny rozpočet si zaslúží, aby mu bolo venované viac pozornosti, než to bolo zvykom dosiaľ.

Náš štátny rozpočet nebol síce sledovaný tak, ako by skutočne bolo potrebné, a preto dnes roľník vidí, že treba sa dívať a treba nachádzať v rozpočte, nakoľko je dobrý pre naše útvary, koľko sa tam môže dovedať každý pozorný sledovateľ a i on o svojom domove a svojej vlasti. Že dosiaľ nebol náš rozpočet tak sledovaný, ako je treba, toho hlavná príčina je tá, že tí, ktorí ho složili, domnievali sa, že ho složili vo svojej neomylnosti tak, že nielen verejnosť, ale ani zástupcovia ľudu nemajú práva v rozpočtovom výbore a tuná v snemovni previesť na ňom i seba lepšie zmeny. Myslím, že je to zlé, ba priamo odsúdenia hodné, lebo tým nielen že sa znevažujú zvolení zástupcovia ľudu, ale tiež znehodnocuje sa parlamentarizmus. A kto tak robí a toho robiť si praje, ten dľa mojej mienky je hrobárom nielen parlamentarizmu, ale aj samej demokracie.

My, zástupcovia roľníckeho ľudu, s radosťou kvitujeme dobrú snahu našej vlády, že sa postarala o sníženie štátneho rozpočtu na budúci rok o pol miliardy korún. Minulé roky trnuli sme strachom, lebo bolo u nás zvykom rozmnožovanie štátneho rozpočtu snadno a rýchle bez ohľadu na to, bude-li naň úhrada či nie. A v minulom roku išli sme až tak ďaleko, že sme zabudli na toto krásné slovo: "vydaj menej než príjmeš" a dovolili sme toho, že náš štátny rozpočet bol zvýšený až o 600 mil. Kč. Bohužiaľ, musíme zaujať iné stanovisko do budúcnosti, musíme vydávať len toľko, koľko dľa našej sily do štátnej pokladnice budeme môcť vložiť. Šťastie, že za minulé roky od r. 1926 dovolila nám hospodárska prosperita úspory v našej štátnej pokladni, z ktorej mohly sa štrbiny nášho rozpočtu zase snadno a rýchle poplátať.

Pri rozpočte na r. 1932 nie je možné, aby sme tak na budúce nerozumne jednali, ale musíme veľmi dôsledne sa pridržiavať terajšej hospodárskej a cenovej kríze. Zemedelské výrobky klesajú a budú strhávať ceny priemyslovej výroby, lebo nie je možné, aby zemedelec raz nanajvýš dvakráť tak draho predával ako pred válkou, keď priemysel ešte dnes 8- až 12kráť tak draho predáva svoje výrobky. Mimo toho sme svedkami, ako štátne príjmy rýchle klesajú. V rozpočte na r. 1930 bol preliminovaný prebytok 53 mil. Kč a podľa uzávierky skončilo štátne hospodárstvo schodkom okolo 600 mil. Kč. Aké nám prekvapenie pripravuje štátna uzávierka na r. 1931, neviem, ale myslím si, že toto prekvapenie nebude pre nás radostné. Lebo keď snížil nám schodek z r. 1930 našu pokladničnú hotovosť na 1.345 mil. Kč, tak doopravdy je dnes nútné, aby parlament bol na svojom mieste, pochopil vážnosť doby a snížil doopravdy všetko, čo sa len snížiť dá v našom štátnom rozpočte, lebo môžme byť skoro presvedčení, že už dnes tohoto zbytku z dobrých rokov nemáme.

Prijmy sa veľmi rýchle menia. Továrne zastavujú prácu, obchod viazne, roľník, ako som prehovoril, predáva pod svoju výrobnú cenu. Kto bude platiť dane a z čoho bude platiť dane? Preto je čoho sa báť, že ani teraz rozpočet není ešte taký, aký by mal byť v danej situácii, t. j. že není ešte tak nízky, aký by mal byť. Podívajme sa, ako rýchle klesajú štátne príjmy. V r. 1929 bolo ich o 715 mil. viac, než rozpočet stanovil, ale v r. 1930 dosahuje výšky už len 62 mil. Kč. A úbytok tento ďalej vrastá. Sám p. minister financií sťažoval si nám, že do 30. septembra t. r. malo prijsť do štátnej pokladne na dani dôchodovej 770 mil. a prišlo len 674 mil., teda menej o 96 mil. Kč. Dane obratovej malo prijsť 828 mil. a prišlo len 717 mil. Kč, teda o 109 mil. Kč menej. Už len na týchto dvoch daniach javí sa nám úbytok cez 200 mil. Kč. Pri tom ale p. minister financií si sťažuje, že máme daňových nedoplatkov koncom r. 1930 4.719,664.000, tedy skoro 5 miliard. A tu, kto to dlhuje, pýtame sa my zemedelci p. ministra financií, lebo sme presvedčení, že tých 5 miliard nachodí sa vo vačkoch veľkého kapitálu. Roľníkom sa dane neodpustia, ale ešte skôr pripíšu. Roľník platí, lebo musí platiť, inak mu exekutor predá aj pôdu pod nohama. Klesá síce pod ťarchou štátnych bremien, ale platí hoci jie bez soli posne gruľki s kapustu. Veľkým podnikom, továrňam štátné podlžnosti boly odpísané a teraz ešte dlhujú 5 miliard Kč. Zaplatia ich? Nikdy! Lebo keď ich nezaplatili v dobe dobrej konjunktury, keď mali zisky, nezaplatia ich teraz v dobe kríze. No, ale štátu niekto musí dať. A bude to zasa roľník, z ktorého berní exekutori budú vymačkávať ten posledný groš.

Hovorí sa u nás o akejsi bernej morálke. Aká berná morálka panuje u nás a hlavne na východnom Slovensku, páni moji, je pod všetku kritiku. Sedliakovi krava sa predáva za 50 Kč kupcovi, ktorého si exekutor privede sám na miesto.

U roľníka vyrubujú sa exekucie i za päť až šesť Kč. Roľník nevie, aké dane mu vyrubujú, lebo katastry naše sú v takom neporiadku, v akom snáď dosiaľ neboly. Dokiaľ katastry boly u notárov, tí robili v ňom opravy čas od času a podľa toho sa daň primerane vyrubovala. Dnes sa najdú obce, kde vôbec ani hnuté nebolo v katastroch od r. 1914 a za týchto pomerov vyrubáva finančná správa dane našim roľníkom. Není tak možno správne vyrúbiť a finančná správa sa ani o to nestará, aby správne vyrúbila. Ona sa hlavne stará o to, aby daň bola vyrubená, ale či ju vyrúbi Jánovi Varholovi mladšiemu alebo staršiemu, do toho jej nič.

A tu som nútený žiadať čo najdôraznejšie, aby už raz prišla v tomto smere náprava, lebo nesmieme dovoliť, aby poplatník náš bol takto týraný a žil vo vedomí, že dane sa mu vyrubujú podľa toho, ako sa niekto vyspí. Poplatník musí mať už raz záruku, že daň bola mu správne predpísaná, ináč zasa len štát bude trpeť, lebo nik nebude chceť platiť dane, ktoré sú takýmto spôsobom predpisované. Najhoršie je však to, že mnohokráť pošle sa platebný výkaz i poplatníkovi, ktorý je už niekoľko rokov v matke zemi. A to uzná každý a musí to uznať i slávna finančná správa, že nerobí dobrý dojem u nášho poplatníctva.

"Sme národom sedliakov a delníkov" hovoří prvý občan nášho štátu, a som rád, že to práve tí naši Tomášovia z jeho úst slyšia. Aspoň v budúcnosti zaujmú iné stanovisko k našim zemedelským požiadavkom. Keby si snáď niekto myslel, že sme národom bohatých sedliakov a chudobných delníkov, odkazujem ho, nech sa podíva do našej štatistiky, ktorá hovorí, že u nás maloroľnícky element reprezentuje 87% z celkového počtu zemedelských podnikov, to je, že z každých 100 zemedelských podnikov pripadajú len dva podniky na statkárov, ktorí majú viac než 30 hektarov pôdy, 11 podnikov na sedliakov, ktorí majú od 10 do 30 hektarov pôdy a 87 podnikov maloroľníkom, domkárom, chalupníkom, ktorí vlastnia do 10 hektarov pôdy. Z týchto číslic môže sa každý presvedčiť, že maloroľnícky živel u nás v zemedelských usadlostiach má veľkú prevahu a preto keď sa tu s tohoto miesta niečo pre zemedelcov žiada, nežiada sa to pre válečných zbohatlíkov, pre veľkostatkárov, ale žiada sa pre toho maloroľníka, pre toho najchudobnejšieho dnes pomalu v našom štáte. Maloroľnícky živel na Slovensku veľmi trpí a ťažko snáša tú dnešnú krízu, ale nie snáď preto, že svoje výrobky musí dávať skoro za babku, ale hlavne preto, že je veľmi nevyrovnaná cenová hladina výroby priemyslovej a zemedelskej a tiež preto, že z jeho lacnosti nemá nič ten chudobný robotník, ten konzument, ale najviac priekupník.

Bol som posledný týždeň na jarmoku v Lipianoch na Slovensku v Šaryši a tu som bol svedkom, keď roľník z Orlova predal svoju kravičku za 160 Kč. Ale keď si išiel kúpiť kabát ten najjednodušší, lebo už lacnejší na trhu nebol, žiadali od neho 200 Kč. Prosím, ten ubohý roľníček musel priplatiť ešte 40 Kč, ale ten kabát bol najjednodušší. Dnes, keď náš zemedelec hlavne na východnom Slovensku predáva svoj dobytok za predválečnú cenu, ba ešte níž, čo vidíme? Vidíme to, že mäso a kožený tovar predáva sa ešte dnes 8, 10 až 12kráť tak draho, ako pred válkou. Vlna je drahá asi dvakráť, ako bola pred válkou, ale vlnené zbožie je desaťkráť tak drahé ako pred válkou. Chmel predsa vieme, že je na predválečnej cene a náš jačmeň je asi 4 až 5kráť tak drahý ako pred válkou, ale pivo 9 a 1/2kráť tak drahé. Drevo mäkké, ktorého leží u nás na Slovensku toľko a hnije, je ledva 3 až 4kráť tak drahé, ale rotačný papier je ešte vždycky 10kráť tak drahý.

A preto, páni moji, keď sme nemohli zdvihnúť výrobnú cenu našich zemedelských produktov, musíme sa starať, aby sa tá náprava stala v tom smere, aby priemysel predával nášmu zemedelcovi tak, ako on tiež predáva druhému, t. j. lacnejšie. Nie je možné žiadať, aby roľník polodarmo dával a priemysel draho svoje výrobky predával. Dnes je príhon dobytka na trhy katastrofálny a to následkom neúrody na Slovensku. Menovite malozemedelci, želiari tým najviac trpia, lebo nútení sú svoj dobytok odpredať za každú cenu. Ako si počínajú kupci, hlavne u nás na našich trhoch, je viac než žalostné. Odpredávajucí slúžia im len za terč posmechu a vtipu. Dnes náš sedliak už ani neni pýtaný, že koľko by rád dostal za svoju kravičku, ale len šepotom sa pýta, čo mu za ňu dajú, poneváč ju predať musí.

Keď je u nás tak veľká nabídka, dovolím sa opýtať, prečo je ešte k nám dovážaný tak veľký počet dobytka z cudziny? Či snáď preto, aby sme našu valutu znehodnocovali, alebo snáď preto, aby sme toho zemedelca ešte viac ubíjali? Tu bude treba nápravy, páni moji, ale rýchle, lebo už u nás na Slovensku a hlavne v krajoch najvzdialenejších sa hovorí: Praha je ďaleko a spravedlnosť ešte ďalej. (Předsednictví převzal místopředseda Taub.) Bieda na nás dolieha tak nemilosrdne, že u nás nám je jedno, ako čo prijde po nás a čo sa stane s námi. Náš sedliak smeje sa, keď exekutor mu prijde do maštalky a exekvuje mu dobytok. Keby bol pred válkou prišiel exekutor do našej dedinky, bol by roľník trnul. Však viete sami dobre, ako sa v miere roľník bránil exekutorovi, rovnež po prevrate, keď mu prišiel do dvora, poneváč náš roľník na exekucie nebol zvyklý. Ale dnes sa smeje a hovorí: Ale veďte si tú kravičku, však už 4 exekutori ju exekvovali: to za dane, to za poplatok banke, to za obchod alebo niečo podobného, čo som dlžen. Takto mluví dnes apaticky ku všemu náš roľník.

Je to zlý zjav a správne poznamenal predrečník, že to bude mať zlé následky pre každý stav nášho štátu.

Najviac ale nás zemedelcov bolí - a tomu nemôžeme rozumeť aspoň my na Slovensku - že výroba, ktorú jedine roľník upotrebuje, t. j. umelé hnojivo, nedrží cenovú paritu so zemedelskou výrobou. Dnes, keď je obilie lacnejšie o 50% a živočišná výroba na hodne predválečnej cene, je umelé hnojivo lacnejšie o 3 až 8%. Poneváč ale nesmieme dovoliť, aby miliony ztrát povstal v našom hospodárstve následkom toho, že náš zemedelec prestane kupovať umelých hnojív a tým sníži výnos svojho hospodárstva, sme nútení žiadať vládu, keď kartel umelých hnojív nemá toľko citu, aby sám uznal vážnosť doby a snížil cenu svojich výrobkov, aby ho vláda donútila k tomu všetkými možnými prostriedkami.

"Treba šetriť", hovorí p. min. predseda, "nesmieme stavať všetko väčšie než potrebujeme a nesmieme si zadovažovať vecí, ktorých nútno nepotrebujeme," - hovorí pán minister financií. S tým súhlasím, ba musí s tým súhlasiť každý slušný a poriadny občan tohoto štátu, lenže, bohužial, u nás sa to robí práve naopak. Nestavia len občianstvo paláce, nestavia len štát paláce, ale stavajú paláce i tí, ktorí žijú z tých najchudobnejších, z toho sociálneho poistenia. A to je už veľmi trapné. Je krásné mať peknú školu, je to krásné mať krásny okresný dom, je to pekné mať pekné kasárne, ale vždycky pri tom musíme sa pýtať, či máme na to peniaze? Neviem, ako sa bude cítiť náš študent, ktorý vyštuduje dnes v našej pohodlnej škole, v našom pohodlnom internáte, keď prijde do života a mnohokráť nebude mať ani miesto, kde sa vyspať a ešte horšie, keď mnohokráť nebude vedeť, čo bude na druhý deň jiesť.

Že ako sa u nás zadávajú stavby, mám jedon krásny príklad z východného Slovenska, zo Sabinova. Sabinov mesto dalo plány na stavbu okresného domu. Ministerstvo ver. prác tieto plány neschválilo. Išiel ten, ktorý plán robil a pýtal sa: Pánovia, prečo ste mi neschválili plány? Plány sú nedobré, bola odpoveď.

Upozorňujem, že tento človek zrobil tieto plány za 50 tisíc korún a dojednal s mestom, že keď nebudú schválené, dajú mu len 25 tisíc Kč. A čo sa stalo? Ministerstvo rozkázalo, aby plány boly zrobené v Prahe a prišlo za plány platiť 100 tisíc korún. Prečo? Preto, že ten, ktorý plány robil, dal tam mramorové schody, mramorové dvere a bohvie čo, len aby hodne procentov mohol si napočítať. Potom prišiel krásny prípis, že čo je nepotrebné, môže sa odpísať. Ale stavba je tak rozvláčna a veľká, že okresný úrad sám hovorí, že okresný náčelník, ktorý dostane tam byt, nevie, čo si do tých miestností složí, že keby 40 rokov bol okresným náčelníkom, tak by si ešte nábytok do tých miestností nemohol zadovážiť.

A to je tiež v školskej otázke. Robia sa plány na miesta, které potom berú procentá od toho, ako vysoko plány sú ocenené. Tu by mal štát zakročiť a sjednať nápravu. Nie je možné, aby sa to tak ďalej prevádzalo.

Podívajme sa ešte, ako sa u nás udeľujú koncesie, dodávky a miesta. V každom inom štáte štátny aparát podporuje len štátu oddaných občanov, v republike Československej sa to robí celkom ináč, niekedy i bez ohľadu na tú spoľahlivosť. Ku príkladu miesta, ako je verejný notariát, nedávajú sa dľa zásluh, ako sa dávaly pred tým a ako by sa maly dávať, ale dľa toho, ktorý ktorej politickej strane patrí. A prosím pekne, k tomuto sa prepožičiava i minister Československej republiky. Ale ešte horšie - už o tom by som nehovoril, že minister sa prepožičia - ale i legionár, ktorý má potom ešte toľko smelosti opýtať sa: aké má zásluhy ten váš mladý Slovák, o ktorého sa primlúvate? Ale neopýta sa, aké má zásluhy ten, ktorého on protežuje, ktorého on sa zastáva a ktorý ešte trebárs pred niekoľko rokmi vandroval niekde v cudzine a nebol ani našim štátnym príslušníkom.