Terajší stav prospeje mocenskému položeniu byrokracie. Je záujmom byrokracie, aby terajší stav zmenený nebol. Pričiní sa teda k tomu. Byrokracia presadí svoju vôľu všade. Byrokracia stojí dnes už nad parlamentom. Nie div, že sa to prenáša i do života, tá narastená hypertrofia byrokratického ducha. Je to duch mnohorazy iste bezvadný po stránke odbornosti. Ale teoreticky mnohorazy predsa nie v kontakte s praktickými exigenciami obyvateľstva republiky, v každom páde v menšom kontakte s nimi ako parlament. A ten kontakt je predsa najvyšším štátnym záujmom, lebo je zárukou spokojnosti obyvateľstva. Objavuje sa tá byrokratická hypertrofia v prvom rade v tom, ako sa určujú kvóty dotácie jednotlivých zemí republiky z jednotlivých štátnych fondov finančných, hospodárskych a komunikačných, alebo účasť Slovenska na prídeloch daňových, na rozličných štátnych podporných akciách nezamestnanosti, živelných pohrôm, elektrizácie atď., na štátnych dodávkach, na štátnom investičnom programe. Jestli Slovensko vôbec do úvahy prijde, určujú sa tajne interné kontigenty a kraj ina slovenská sa naraz dozvie, že vraj kontingent je vyčerpaný, ale o tom sa nedozvie nikdy, ako sa ten kontingent v lone vysokej byrokracie stanovil. A keď potom prijdu tí slovenskí poslanci všetkých na Slovensku zvolených strán svorne a slušne do Prahy, aby spolu s byrokraciou prebrali možnosti liečenia, musia sa skoro vždy uspokojiť s vľúdnym prijatím po stránke formálnosti, ale nie po stránke vecnej. Vo väčšine prípadov najde sa príčina pre omluvu neprevediteľnosti, najmä príčina finančná, obzvlášť dnes, avšak to sa nikdy neuzná, že nikto nechce štátne výdaje zvýšiť, že nám ide len o spravodlivejšie rozdelenie štátnych prostriedkov, a kritika v kruhoch vysokej byrokracie o nás naďalej zostane len: Slovenské kverulantstvo a separatizmus. Keby to tie kruhy vedely precítiť, ako krivdia samému štátu, keď prekážajú našim snahám na uspokojenie tých naj elementárnejších nárokov toho slovenského ľudu, vykonali by sme veľký krok napred. Dôkazom správnosti tejto výčitky sú tvoriace sa národohospodárske sbory na Slovensku.

Tá ojedinelá pozícia vysokej byrokracie nevoľky ešte i ďalšie choré ovocie prináša, ako následky neefektivného interpelačného práva a nedostatočnej parlamentárnej kontroly. Intervencie v prospech jednotlivcov ničia členov parlamentu. Zákaz je lex imperfecta. Dobrých 70% času poslancov vyžadujú zákroky pre jednotlivcov. Vieme, že sa to úplne nedá odstraniť, ale snížiť by sa to dalo, a je isté, že neefektívne interpelačné právo členov parlamentu zapríčiňuje nával osobných sťažností, krívd a žiadostí, ktoré nútia k tým mnohopočetným intervenciám. Byrokracia i nevoľky menej ohľadu bere na jednotlivcov, keď necítí kontrolu cestou parlamentárneho pojednania. Je zbytočné o tom hovoriť, v akej miere trpí tým úroveň nášho parlamentu. Ničia sa intervenciami členovia a ničí sa čas pre prípravy a štúdia, najviac potrebný pre zákonodarcu. (Tak je!)

Následkom nejednania o interpeláciách a ministerských odpovediach v plénume je už i parlament u nás úplne zbyrokratizovaný. Osobný dojem ako taký je podcenený, ako keby sme sa toho báli, že ktosi dokáže, že má pravdu. A v západnych parlamentoch práve tým osobným dojmom sa udržuje autorita parlamentu.

Nevyčerpal by som ani zďaleka to, čo s úpadkom nášho parlamentarizmu súvisí, keby som sa nezmienil o tom, ako málo pozornosti venuje náš parlament a verejná mienka záverečným účtom štátnym.

Rozpočtová debata je každoročne tá najobšírnejšia a je vítanou príležitosťou k nastoleniu tých najrozličnejších otázok, problémov a kritík. I verejná mienka jej venuje tú najväčšiu pozornosť a robí to v tej domienke, že to, čo bude odhlasované, s presnosťou asi 99 % sa i prevedie. V odhlasovanom rozpočte vidí verejná mienka akési základy lepšej budúcnosti. Teraz však druhý, tretí rok zkrátia sa už prostriedkom roku jednotlivé položky odhlasovaného rozpočtu. My na Slovensku by sme mohli o tom predniesť smútočnú piesničku. Veď pri škrtnutí vo väčšine v prvom rade prídu na rad tie položky, ktoré sa týkajú Slovenska. Rozpočet už nemá tej starej reálnosti. Teraz rozpočet ani nie je odhlasovaný a vláda už uvažuje o snížení. Je k tomu nútená krutým vývinom, ale to nemení na fakte, že rozpočet už nie je tým dosavádnym podkladom jednoročného vývoja. Pri rýchlom vývine svetových obchodných a finančných udalostí je teraz jednoročná doba, hádam, i príliš dlhá k tomu, aby sa na takú relatívne už dlhú dobu mohol vyhotoviť pevný rozpočet. Musí byť teda vyvodená tá konzekvencia, že ten tak kolísavý rozpočet pre posudzovanie nestačí, musí byť pritiahnutá tá dosavádna popeluška pozornosti parlamentu, to svedoctvo blízkej minulosti finančnej a národohospodárskej: štátne záverečné účty. Kedysi sme dostali záverečné účty len po 2, 3 rokoch. Teraz však už tretí rok predostre ich najvyšší účtovný kontrolný úrad behom pol roka. Je to už taká normálne krátka doba, že účty ešte neztratily na aktualite, ba nadobudly na aktualite v takej miere, v akej ztratil rozpočet na reálnosti. A predsa účty náš parlament behom dňa odbavuje, nepovšímujúc si to, že opravdivú podobizeň činnosti vlády a tým podklad ku kritike a poučeniu pre budúcnosť len účty môžu dať vo spojitosti s rozpočtom. Je to chyba všetkých strán a opravdivý zjav poklesu nášho parlamentarizmu.

Keď sa pustím, slávna snemovňa, do merita štátnej správy a financií, všade tie stopy slabosti parlamentu, a najmä v otázkach Slovenska sa týkajúcich. Začnem už pri toľkoráz vláde vytýkanom okyptení pravomoci slovenského krajinského prezidenta, ktorému odobralo ministerstvo vnútra pravomoc menovania a preloženia obecných a okresných notárov ba i sluhov, a ktorý ani jedného policajta nie je oprávnený vymenovať - a končím tou čudnou výchovou četníctva, dľa ktorej každý četník v presvedčenom Slovákovi autononistovi musí videť separatistu a nepriateľa štátu.

Už či vzpomeneme, že ministerstvo financií briskne odmietá zákonom povolené delegovanie zástupcu zemskej finančnej správy do krajinského zastupiteľstva a krajinského výboru, avšak pri tom sa nepostaralo, aby krajina Slovenská skutočne i obdržala svoje dnes už 180 milionov obnášajúce prirážkové nedoplatky, následkom čoho je už všeobecným želaním, aby si mohly vyrúbiť zeme a okresy svoje nedoplatky samy. Už či vzpomeneme ďalej, že je udajne zakázané ministerstvom vnútra krajinskému prezidentovi, aby poveril predsedovaním v krajinskom zastupiteľstve člena tohoto samosprávneho telesa a nie úradníka, a to napriek tomu, že to zákon povoluje; že ministerstvo soc. pečlivosti zo 60 milionov odhlasovaných na podporu nezamestnaných najprv len 2, neskôr len 6 milionov venovalo Slovensku, následkem čoho je želanie na Slovensku všeobecné, aby sa všetky kontingenty a prídelové kvóty v jednotlivých zemiach už zákonom samým určily a ďalšie rozdelenie ponechané bolo zemským správam. (Tak je!) Lebo aby sme dokazovali, ako sa rešpektujú rezolúcie parlamentu pri projednavaní zákona o vodohospodárstve. Vlani prijala snemovňa rezolúciu, že na reguláciu rieky Váhu má sa venovať ročite 10 mil. Kč. Fakticky ministerstvo ver. prác rozpočtuje na miesto 10 len 7 1/2 milionov pre schválené projekty a do toho obnosu vsunuje ešte i náklady dunajského prístavu, na ktorý krajina nie je povinná prispieť. Na ostatné regulačné body samozrejme tým spôsobom nič nezostane a rezolúcia parlamentu zostane nepovšimnutá.

Už či ďalej spomenieme, že vláda tú ochranu, ktorú jednou rukou poskytuje priemyslu ochrannými clami, druhou rukou odoberie tým, že sa stále zdráha previesť prepočítanie taríf miestnych dráh na Slovensku. Alebo že vláda síce pripravuje zákon o úprave bankovníctva, ale pri tom dovolí Národnej banke stálé udržovanie diskontnej sadzby na terajšej bezpríkladnej výške i na ďalej, i vtedy, keď to medzinárodný trh už v takej výške nevyžaduje, a to udajne len preto, aby sa banky mohly hmotne vzmáhať. Nik nepopiera dôležitosť prosperity bánk a hromadenie kapitálov, ale miera vzmáhania teraz, keď tým sahajú už nie ani na životnú úroveň, ale na existenciu pracujúcich tried, časove každopádne je nemiestna. Avšak najnemiestnejšie je rozpiatie medzi úrokomerom bánk v zamoravských zemiach a bánk tých istých na Slovensku, kde je úrokomer o 2 až 3% väčší, a to vláda trpí.

Alebo že vláda síce stanovila komisiu pre dovoz obilia, ale jednak právomoc tej komisie ešte, napriek interpeláciám, na dovoz dobytka a ošípaných nerozšírila, jednak pripustí pri udelení dovozných povolení protekcionizmus, a vylúčením zdravej konkurencie potom šťastlivý málopočetní dovozci platia domácemu roľníctvu za pšenicu také ceny, ktoré sú ďaleko pod normálnou mierou. Medzi tých, ktorí svoje monopolistické položenie tak využijú, patria i niektoré družstvá, ktoré na doma nakúpenom 1 q pšenice, súc bez konkurencie, i 20 až 30 Kč zarábajú od roľníka. (Posl. Čuřík: To je lichva!) Áno.

Ani to nevidíme, že by sa vláda snažila zaviesť normálne pomery na Slovensku na poli školského spravovania. To, čo na Morave a Čechách už dávno spravujú zemské školské rady, na Slovensku spravuje ešte vždy ministerstvo. Národnostná otázka ani na Slovensku nie je spletenejšia ako v historických zemiach. A keď nieto peňazí, na čo forcírovať tú Bročnú školskú dochádzku?

To nemôže byť sporné, že v terajšej krutej krízi finančne výnosné investičné stavby, ako meliorácie, vodoregulácie, úprava ciest, stavba železníc, elektrizácia, využitie vodných síl, sú súrnejšie ako investície školské, a keď už treba verejný kapitál investíciou immobilizovať, vtedy, aby sme zmiernili nezamestnanosť, majú mať prednosť pred novostavbou štátnych a verejných budov investície, ktoré oživením rentability súkromnej i ďanovú kapacitu pracujúcich zvýšia, a to hlavne vtedy, keď sa tie novostavby budov za dnešných časov so zbytočným luxusom prevádzajú. Starobylé župné domy môžu okresom ešte stačiť. Odstránenie zbytočného prepychu vo všetkých vzťahoch verejného i súkromého života vôbec je každopádne jedon z naj účinnejších prostriedkov k zmierneniu kríze.

Čo sa týka odčinenia nezamestnanosti, nevidíme ani to, že by vláda rozlišovala medzi jednotlivými stupňami nezamestnanosti a zariadila by svoje opatrenia podľa toho, do akej miery má robotník svojú celoročnú existenciu zaistenú a do akej nie. Je to neobyčajne dôležité obzvlášť na Slovensku, kde na príklad typ nezamestnaného, hospodárský sezonný robotník, tohoročnou neúrodou následkom neobyčajne malého podielu je už od nového roku skutočne ubiedený. Nevidíme ani to, že by vláda dala tých ľudí zvlášť popisovať, ani že by v ich prospech pripravovala zvláštnu akciu podporovaciu.

Ani také opatrenie vlády nevidíme, aby také subvenčné obnosy núdzových prác, ktoré pre krátkosť času v r. 1931 využitkovať nebolo možno a tým sa pre štát ušetrily, v r. 1932 znova boly na dotyčnú núdzovú prácu poukázané.

A keď už hovoríme o investiciách, radi by sme to zdôraznilí, čo zástupcovia z Čiech a z Moravy v silničnej rade tak ťažko berú na vedomie: že rozpočet slovenskej krajiny do miery 60% je zaplnený silničnými výdajmi. Kým tedy Čechy i Morava svoj rozpočet môžu venovať v ďaleko prevažnej väčšine potrebám kultúrnym, sociálnym a hospodárskym, Slovensku ostanú na tie ciele nielen absolutne, lež i percentuálne o veľa menšie prostriedky.

Že vláda napriek mnohopočetným zákrokom ešte vždy sa nepostarala o zamestnávanie dostatočného počtu technických síl pre účele silničné, vodohospodárske a melioračné, to j e hriechom už skutočne neobyčajným. Je aj to hriechom, ako vláda neriešenú otázku spravodlivej úpravy verejných dodávok stále odďaluje a tým umožňuje, aby filiálky zamoravských podnikov na Slovensku vystupovaly ako samostatné slovenské podniky, keď ide o dosiahnutie slovenskej výhody. V akej miere sú zanedbané zvláštne záujmy slovenského remeselníctva a obchodníctva, ako aj tých partií toho zamestnania, to je podomového obchodníctva, o tom svedčia tieto dáta.

Triedy tie nachádzajú sa vlastne medzi kliešťami jednak daňovými, jednak administrativných nedokonalostí a hospodárskej kríze. Úverová otázka vôbec neriešená, štátna dotácia na nákup strojov snížená. Ako má dnes remeselník, obchodník zarobiť tých 11 až 12% úrokov, čo ho dlžoba stojí? Ochrana proti fušerstvu nedokonalá. Pri verejných dodávkach dlho musia čakať, kým sa im zárobok vyplatí a medzitým žiť za cenu 12% pasivných úrokov. Vo väčšine prípadov musia ustúpiť pri verejných dodávkach slovenskí remeselníci zamoravským podnikateľom a ich slovenským filiálkam. Finančné úrady neprevádzajú predpis §u 276 zákona o priamych daniach, aby daň bola odpísaná, keď je existencia ohrožená. Paušalizácia dane z obratu veru práve teraz by bola na čase. Prirážky obchodných komôr tak by sa maly limitovať ako prirážky samosprávné a stát a verejné korporácie by maly prestať robiť konkurenciu naším živnostníkom tým, že na pr. vlastné tlačiarne udržujú a ešte i školské knihy pre Slovensko v historických zemiach dajú vytlačiť. O prevedení Baťového sanačného projektu v prospech našich obuvníkov ešte nič nečujeme. Čo sa konečne našich kočujúcich partií, slovenských podomových obchodníkov týka, ktorých vláda ani proti juhoslovanskej konkurencii tuná doma neochrání, je už na najvyššom čase, aby šikanovania policajné a premrštené paušálné odanenie zmiernené a zákon o podomovom obchodníctve zreformovaný bol.

Čo sa týka medzičasového zkrátenia odhlasovaného rozpočtu, vieme, že sa táto zlá obyčaj nedá úplne odčiniť. Musíme však rozhodne žiadať, aby sa to nerobilo ex offo v prvom rade na slovenských investíciách a výdajoch, a bude to veľkým omeškaním vládnych strán so Slovenska, keď si to v budúcnosti dajú ľúbiť bez toho, že by presadili komisiu vládnych činiteľov so Slovenska, s ktorou príslušné ministerstvá o miere zkrátenia vopred sa majú dohodnúť. (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.)

Vláda sa zapodieva i prípravou nového zákona bankového; nezbytne potrebné je, aby išla o jedon krok ďalej. V účastinárskych spoločnostiach vôbec nevyhovuje terajšia ochrana účastinárskej menšiny. Kto má 51% účastín, je absolútnym pánom ústavu, alebo podniku, a minorita je dobrá len na to, aby svoj kapitál poskytovala, bez tej najmenšej garancie, niekde výhľadu, normalného úrokovania, najmä keď majoritný učastinár väčšinu zisku venuje členom správy predstavenstva a výkonných výborov. Treba zaviesť obligatne pomerné menšinové zastúpenie vo správe a výkonných výboroch účastinárskych spoločností. Tým by sa spoločnosti zdemokratizovaly, ba spopularizovaly.

Keď som v minulom roku na medziparlamentárnej konferencii v Londýne predniesol názor, že začiatkom hospodárskeho sblíženia europských štátov má byť úprava medzinárodných kartelov, bola táto myšlienka síce so sympatiou prijatá, ale minul celý rok, kým som v zahraničnej tlači čítať môhol, že sa táto myšlienka i v Ženeve osvojuje a sleduje. Nie div, lebo tí, ktorí majú na tom záujem, aby medzinárodné kartely nedostaly reglementy, zaiste všetko podniknú proti myšlienke. Avšak to nemení na tom, že pred odčinením colných hraníc táto úprava musí prísť a každý štát j e v tom položení, aby k tomu potrebné prípravy previedol.

Keď štát má dnes možnosť nahliadnúť do vnútorných výrobných kalkulácii, na príklad výroby cukrovej a liehovej, v záujme svojich daňových príjmov, nieto žiadnej príčiny, prečo by si nemôhol vyžiadať vnútorné výrobné kalkulácie i ostatných priemyselných odvetví, na príklad výroby umelého hnojiva a bánskej výroby, tiež kartelovaných, v záujme prípravy medzinárodnej o regulative, cieľom zaistenia výroby a odbytu, na prípad medzinárodnej hospodárskej kooperácie. Keby vláda presne poznala rámce výrobných nákladov všetkých výrobných odvetví, znamenalo by to možnosť mimo toho i cestou colnej, tarifovej, daňovej a poplatkovej politiky upraviť, urovnať proporciu domácich konzumných cien vonkoncom na celej čiare. Vláda by bola v tom položení zvýšiť ochranu tam, kde je treba, a uvoľniť ju, kde sú ceny premrštené, a tým odčiniť tú starodávnu sťažnosť roľnickej triedy proti triede priemyselnej, že priemyselné články sú pomerne dražšie ako zemedelské výrobky. Je to záujmom i samého veľkokapitálu, aby vykázaním pravdivých reálnych nákladov získal nielen ochranu vlády tam, kde je to naozaj potrebné, ale aby presunul v dnešnej kritickej dobe i spoluodpovednosť na vládu. Keď sa mnohorazy tak ľahko kujú zbrane proti veľkokapitálu z otázok konzumných cien, platov a miezd, z redukcie a zastavenia výroby, racionalizácie atď., vtedy to sebazaprenie vo forme povolenia vládneho dohľadu do výrobných nákladov je i pre kapitál najsprávnejšou sebaochranou. Srovnaly by sa tým spory vzniklé z neodbornosti, neinformovanosti a nedorozumenia. Ovšem iniciativa musí vychádzať od vlády a toto postrádame. Slávna snemovňa, keď z toho všetkého robíme resumé, tak sa nám zdá, že vláda i teraz miesto liečenia len diagnozu hľadá a že nikto - snáď mimo Francie, kde to nie je potrebné - vláda v tak malej miere k odstraneniu príčin kríze neprispela ako u nás. Nemôže to ani ináč byť, keď nieto jednotnej hospodárskej koncepcie, hospodárskeho plánu a kde čisto hospodárske otázky sa podrobujú mocenským ohľadom úplne. Pracovať proti zjavom, proti následkom kríze a nie proti príčinám tejže, je iste ľahčím koncom problému. A dnešný vládny systém už následkom svojho heterogenného složenia nestačí k zápasu so zjavmi kríze, tým menej k odstraneniu príčin. Protichôdné smery sa vo vláde paralizujú a sú určité strany vo vláde nie preto, ako keby od tej vlády moc pozitivného očakávaly, ale len preto, aby možnosť sebe neprijemných vládnych zámerov prekazily. Efekt je vlastne ten, že je terajšia vláda taká, jako úradnícka vláda, pozostávajúc z politikov vo svojom položení ochromených. Výhovorka, že kríza je svetová, môže omluviť len do istej miery, čo do merítka. Podpora nezamestnaných bola i pred krízou a núdzová práca a devizové opatrenia, ináč potrebné vo svojom účinku, naozaj ďaleko zostanú pozadu za tými plánovitými akciami a opatreniami, ktoré prevádzajú na pr. nemecká vláda proti príčinám kríze a ktorými sa snaží úmerne zaistiť existenciu svojho roľníctva, remeselníctva a obchodníctva, ako na pr. opatrenia, aby ceny produktov hospodárskych a priemyselných boly v správnom pomere, aby ceny dobytka boly clom ochránené atď. U nás naproti tomu nie je postarané ani o to, aby neodčiniteľné následky kríze, keď už sú tu, úmerne a spravodlivo zaťažovaly každé povolanie, každé zamestnanie obyvateľstva a nielen jednostranne roľníctvo, remeselníctvo a obchodníctvo. Tiež následok nedostatku jednotného plánu!

Pán ministerský predseda implicite už i doznal, že vláda nie je vstave pomôcť, keď vyhlásil: nech sa každý spoľahne na seba. Bolo by naozaj zaujímavé, či by mohla zostať v úrade vláda v Anglii, ktorá by učinila takýto prejav. Ako vidíme, pri našom systéme je i toto možné. Kde je opravdivý parlamentarizmus, tam už k vôli systému zamieňaciemu, systému striedania platí "tolerari posse" akýkoľvek politícky smer, veď tam každá politická akcia je len dočasná a budí svoju reakciu. Ale terajší náš vládny systém, ako to i pan ministerský predseda doznal, vôbec nemá smeru a preto je každá politická strana šťastlivá, ktorá za ten systém nemusí snášať spoluzodpovednosť pred verejnosťou.

I naša strana sa cítí byť šťastlivou, že v súvislosti s pojednávaním tohoročného rozpočtu mala možnosti túto oprávnenú kritiku predniesť. (Potlesk.)