Předseda: Malypetr.

Místopředsedové: Stivín, dr Lukavský, Roudnický, Špatný, Taub, Zierhut.

Zapisovatelé: Marek, Petrovič.

181 poslanců podle presenční listiny.

Zástupci vlády: ministři Bechyně, dr Dérer, dr Engliš, dr Meissner, dr Slávik.

Předseda nejvyššího účetního kontrolního úřadu dr Koerner.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha; jeho zástupci Nebuška, dr Mikyška, dr Záděra.

Předseda (zvoní): Zahajuji 107. schůzi poslanecké sněmovny.

Dovolenou dal jsem na tento týden p. posl. dr Wintrovi pro odjezd do ciziny.

Došla oznámení o změnách ve výborech.

Zástupce sněm. tajemníka dr Mikyška (čte):

Do výboru zahraničního vyslal klub poslanců "Deutsche soz.-dem. Arbeiterrpartei" posl. de Witte za posl. Hackenberga.

Klub poslancov slovenskej ľudovej strany vyslal do výboru iniciativního posl. dr Gažíka za posl. Slušného; do výboru rozpočtového posl. dr Polyáka za posl. dr Pružinského; do výboru soc.-polického posl. Šaláta za posl. Mojto; do výboru ústavně-právního posl. dr Fritze za posl. dr Gažíka; do výboru zahraničního posl. Onderčo za posl. Grebáče-Orlova; do výboru zemědělského posl. dr Pružinského za posl. dr Labaje; do výboru zásobovacího posl. Galoviče za posl. Šaláta.

Předseda: Došel dotaz. Žádám o přečtení.

Zástupce sněm. tajemníka dr Mikyška (čte):

Dotaz posl. Kaňourka a druhů ministru veř. zdravotnictví a tělesné výchovy o potlačení záškrtové epidemie v kraji kladenském a slánském (č. D 442-III).

Předseda: Došly odpovědi na dotazy Žádám o přečtení.

Zástupce sněm. tajemníka dr Mikyška (čte):

Odpovědi:

min. zemědělství na dotaz posl. Navrátila, Světlíka a druhů o plýtvání penězi správou státních lesů a statků (č. D 358-III),

min. železnic na dotaz posl. Hokky vo veci zariadenia školského vlaku na trati Královo n. Tisou-Berehovo (č. D 403-III).

Předseda: Přikazuji výborům zemědělskému a rozpočtovému:

Zástupce sněm. tajemníka dr Mikyška (čte):

961. Vládní návrh zákona o státním fondu pro vodohospodářské meliorace.

Předseda (zvoní): Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest:

1. Zpráva výboru rozpočtového o státním závěrečném účtu republiky Československé za rok 1929 (tisk 635) spolu s účty státního melioračního fondu, státního bytového fondu a dávky z majetku (tisk 900).

Budeme pokračovati v rozpravě započaté ve včerejší 106. schůzi sněmovny.

Přihlášeni jsou ještě řečníci: na straně "proti" pp. posl. dr Peters, Štětka, dr Törköly, Kurťak; na straně "pro" pp. posl. Remeš, Bergmann, Biňovec.

Dávám slovo p. posl. dr Törkölymu.

Posl. dr Törköly (maďarsky): Ctená snemovňa! Skúmame-li výsledky záverečného účtu z r. 1929, predloženého posl. snemovni dňa 12. února 1931, môžeme na prvý pohľad konštatovať, že štátna správa finančná nebrala ani najmenší ohľad na záujmy poplatníkov a výroby, a tedy na záujmy štátu, ale brala zreteľ čiste len na záujem štátnej domácnosti.

Vieme veľmi dobre, že hospodárska kríza už r. 1929 v značnej miere dala pocitovať svoje účinky a závažne doliehala na zemedelstvo práve tak ako na priemysel. Vieme, že daňové predpisy vôbec nie sú v pomere so silou berných zdrojov, vydobytie starých daňových nedoplatkov mohlo sa diať vo veľa prípadoch iba v ceste exekúcie, čo zničilo poplatníka. Napriek tomu spatrujeme, že príjmový preliminár štátnej domácnosti presahuje 1.2 miliardou predpis rozpočtový, tak že oproti prebytku 35 milionov zaradených do rozpočtu končí záverečný účet prebytkom o 1.227 milionov väčším.

Budúcnosť štátu, avšak i zabezpečenie rovnováhy štátnej domácnosti do budúcna, ešte väčšmi však i neporušenosť berných zdrojov by si vyžadovaly, aby za dnešných ťažkých hospodárskych pomerov postupovala finančná správa pri vydobývaní daní šetrne, avšak príjem vykázaný v tomto záverečnom účte 87 milionami, plynúci z úrokov zo zameškania a poplatkov exekučných, ktorý o 17 milionov presahuje obnos preliminovaný pod týmto titulom nasvedčuje práve opaku toho. A predsa 375 milionový nedoplatok, ktorý sa ukazuje voči rozpočtu na daniach priamych, dokazuje, že berná nosnosť a zárobky štátu ďaleko zaostávajú za kýženými výsledky.

My však vieme, že príjmy štátu nebazírujú na daniach priamych, ale na daniach spotrebných, a pri týchto daniach predpisy i príjmy každej dane bez rozdielu prevyšujú značne položky zaradené do rozpočtu. Len jediná daň obratová a prepychová vykazuje prebytok 353 milionov voči predpisu. 218 milionov colných poplatkov a príjmy rôznych spotrebných daní vykazujú prebytok 203 milionov, takže predpisy štátnych daní z r. 1929 spolu s 314 milionovým prebytkom poplatkov a monopolov presahujú položky rozpočtu nám predloženého v konečnom výsledku o 715 milionov.

Avšak ani s hľadiska štátnej domácnosti nemôžeme mať veľa radosti z týchto krutých daňových predpisov, lebo, nehľadiac na 338 milionovú hotovosť štátnej pokladne, nespatrujeme žiadne výsledky toho bezohľadne pracujúceho berného lisu. Naopak musíme konštatovať, že v r. 1929 došlo zasa k mnohým výdajom, ktoré neboly do rozpočtu zaradené a ktoré zákonodarstvo neschválilo, z ktorých však nemal takmer žiadneho osohu ani štát, ani poplatník, ktorý tieto berné haliere krvopotne zaplatil.

Ústredná správa ministerstva zahraničia a mé veľmocenské zahraničné náklady znamenajú väčší výdaj 4 milionov. Na náklady obrovskej armády, udržovanej na výsmech mierových intencií, nestačil výdaj takmer 1·4 miliard preliminovaných, ale štát ku doplneniu jeho spotrebil ďalších 68 milionov. Nehľadiac na obnosy, použité nad preliminár na náklady verejných prác a výdaje sociálné, nemožno ponechať bez poznámky nepredvídané výlohy, plynúce z planého hospodárenia štátnych dráh, ktoré výlohy objavujú sa v záverečnom účte v niekoľko detailoch a pod rôznymi tituly.

Shľadávame celý rad výdavkov, ktoré v rozpočte vôbec nefigurujú. Také sú na pr. vklad 1 mil. Kč poskytnutý ústrednému spolku živnostenských záložieň, bezúročná pôžička 1 mil. Kč poskytnutá pražskému filmovému podniku Millenium, príspevok skoro 2 mil. Kč, poskytnutý ku dokončeniu stavby istej vzornej školy francúzskej. Úhrn týchto nepreliminovaných výdavkov, ktoré sú účtované pod titulom všeobecnej finančnej správy, dosahuje po zarátaní úspor už takmer 50 mil. Kč, do ktorej sumy zaúčtovaný je tiež 40 milionový výdavkový zvýšok bez akéhokoľvek ďalšieho detailovania a proste, ako iné výdavky.

Záverečný účet za r. 1929 je ostatne napriek všetkým naším požiadavkom sostavený zasa len tak, že nedopustí žiadneho pohľadu do použitia štátnych výdavkov podľa jednotlivých zemí.

Výsledok štátnych podnikov vykazuje, ako tomu ani ináč byť nemôže, účinky hospodárskej kríze a vynímajúc tabákovú režiu všetky ostatné podniky končily oproti r. 1928 výsledkami horšími. Avšak príjmový prebytok tabákovej režie, presahujúci 200 mil. Kč, bol už naprosto ztrávený úbytkom nastalým v dôchodoch železníc a pošty. Deficit 840.000 Kč, ukazujúci sa u 4 úradných listov, a takmer 1 mil. ztratu tiskovej kancelárie nutno kvalifikovať ako ľahkomyseľné nakladanie s peniazmi štátnych občanov. Ukrutnou bremenovou položkou pre štátnu domácnosť je veľká suma štátnych dlhov, ktorá následkom konverzie prevedenej v r. 1929 vzrastla s 28 miliard na 32.5 miliardy a jejž úroky zabremenily rok 1929 2·4 miliardami. I pri tejto položke prekročila štátna finančná správa rozpočet a vyplatila o 220 mil. Kč viac než bolo preliminované.

Vo výdavkoch však, ktoré by boly v záujme produkcie a zvyšovaly by možnosti práce, neshľadávame už podobnú štedrosť, ale naopak - na tieto výdaje už nič nezbudlo. Chudý 153 milionový príjem fondu silničného neobdržal od štátu doplnenia a ač silničný fond vybral od ústredia sociálneho poistenia na miesto preliminovaných 100 mil. pôžičku 140 mil. Kč, a okrem toho tiež u šekového úradu zálohu presahujúcu 200 mil. Kč, vykazuje tento fond voči 132 mil. hotovosti z počiatku r. 1929 schodok 100 mil. Kč koncom roku. Špatným hmotným pomerom silničného fondu a jeho skrovnej dotácii prispôsobily sa i jeho slabé výkony a okrem 140 mil. Kč, použitých ku systematickej úprave štátnych silníc, nedostalo sa, zarátame-li i riadne stavby silníc, vybudovaniu silníc, rekonštrukcii mostov ako aj dotácii neštátnych ciesť ani len 100 mil. Kč.

A nieto nikoho, kto by vládu za prekročenie rozpočtu pohnal k zodpovednosti!

Ešte horšie bolo naložené s fondom melioračným, rešpektive s prácami melioračnými, ktoré by znamenaly veľkú pomoc k pozdvihnutiu zemedelstva postihnutého krizou. A kde máme hľadať výdaje na podporu Slovenska?

Už dosiaľ uvedené dôvody stačia, aby bolo dokázané, že zprávu rozpočtového výboru nemožno brať na vedomie. Avšak faktá tejto zprávy nasvedčujú i tomu, že krajná nedôvera Maďarov je odôvodnená, lebo položky záverečného účtu dokazujú, že vláda ani sa moc nesnaží o zmiernenie krívd. Nezbytným predpokladom zmiernenia a hlavne zdolania hospodárskej kríze je zjednať v medziach štátnych hraníc spolučinnosť národov v ceste ich usmierenia.

Úradná politika československá túto spoluprácu nielen že nehľadá, ale podniká všetko, aby národy obsažené vo sbernom pojme národných menšín nespravodlivými opatreniami vohnala do stavu krajnej rozhorčenosti, a podniká všetko, aby k tejto spolupráci nedošlo. Platí to zvlášte o Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Tuná došlo ešte i k tomu, že nesprávna vládna politika sama urážaním slovenského národného cítenia, napomáhaním hospodárskej ruine, vyostreným prizvukovaním kulturálnej inferiority v konkludentných faktách a plánovitým zabraňovaním hospodárskej, kultúrnej a národnej spolupráci národov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi dokázala, že počet národných menšín v Československej republike vzrastol o jednu, t. j. o národnú menšinu slovenskú.

Nuž, a čo sa tu Ostalo ešte s Maďarmi a Nemcami? A pán minister zahraničia zaiste v záujme zjednania mieru pokladal za nutné a naliehavé vložiť svoju veľkú duševnú energiju do toho, aby opravil vo verejnom intervieve tvrdenie, ktoré možno každým spôsobem faktickými dôkazy vyvrátiť, že totíž v Maďarsku v dobe minulej neboly práva národných menšín rešpektované a že nie sú rešpektované ani dnes.

Nuž objektivita môže na to kľudným svedomím odpovedať, že je to iba politika zastierania, že je to zdánlivá a podvodná politika, ktorá hádže prach do očí europskej verejnosti. Objektivita musí na to pánu ministrovi zahraničia hlasne pripomenúť, že pri spravodlivom posudzovaní menšinovej politiky republiky Československej nerozhoduje to, ako jedná alebo ako jednal štát iný, ale že rozhoduje jedine faktická otázka, ako vládny režim československý nakladal a nakladá dosial, s otázkou menšinovou.

Nuže my tvrdíme, že československá vládna politika nakladá s Maďarstvom a Nemectvom čo najmacošskejšie a najnespravodlnejšie, že verejne i tajne, násilím i lišiackou rafineriou olupuje Madarstvo a Nemectvo o národnú, kultúrnu i hospodárskou slobodu a o menšinové práva zaistené medzinárodnou smluvou saint-germainskou.

Tvrdíme, že tie dokázané a dokázateľné faktá, ktorými môžeme naše tvrdenie kdekoľvek, či už pred verejnosťou europskou a či pred Spoločnosťou národov, alebo pred rozhodčím súdom haagským procesuálne dosvedčiť, stoja v ceste tomu, aby sa zrodilo porozumenie a pravý mier. A z nedostatku toho plynie zase to, že jed rozlievajúci sa po boľavých ranách vyvoláva národnostnú nenávisť, ktorá je smrteľnou prekážkou spolu práci.

Nechcem tu teraz znova uvádzať konkrétnosti. Veď týmito otázkami zabývali sme sa už veľakráť, aniž na to sledovalo vyvrátenie alebo reparácia. Nechcem tu taxatívne uvádzať celú legiu negatív, ktorými je demonstrovaná povaha vládnej politiky, ktorá pozbavuje práv, zároveň odnárodňuje a zaplašuje humanitu. Proste dovolávam sa reči bývalého ministerského predsedu československého, pána Kramářa, odznelej v nedávnych dňoch v parlamente, v ktorej on zazlieva prílišné zpolitizovanie štátnej správy a povedá, že dnes už u štátnych úradníkov takmer nie je závažná spôsobilosť a kvalifikácia, ale čiste politická legitimácia.

Tedy československý politik prvej triedy dokazuje, že vládny režim v otázkach osobných špatne jedná, čo má prirodzene v zápätí i tých veľa objektívne špatných vybavení. U nás na Slovensku všetko sa deje v záujme politiky odnárodňovacej. Kvalifikácia a spôsobilosť je až treťoradým momentom. Od každého, nech je to obuvník, krajčír, zemedelec, obchodník, sa požaduje, aby tomu dotyčný rozumel, iba od okresného náčelníka sa to nepožaduje, ktorý fušuje do osudu 50.000 ľudí.

Kramář má pravdu! A ja jeho pravdu podopriem jedným konkretným prípadom, a to čiste v záujme verejnom, lebo proti okresnému náčelníkovi, o ktorého v príklade beží, osobne žiadnej námietky nemám, avšak verejný záujem si toho vyžaduje, aby som poukázal na potrebu, že všade, kde schádza kvalifikácia a schopnosť, má zaniknúť tiež culpa in eligendo a majú byť zamestnaní vhodní úradníci.

V okrese rimavsko-sobotskom, ktorý bol okresom 20%ným, menovaný bol augsburskoevangelícky duchovný Emil Hanes bez akejkoľvek kvalifikácie, lebo práva neabsolvoval, avšak schádzajú mu i schopnosti, lebo nemá citu pre požiadavky dobrej administrativy a nemá citu ani pre spravodlnosť, a mimo toho svojím počínaním priamo pracoval na tom, aby nedošlo k dorozumeniu medzi národnosťmi a náboženstvami. Pustil sa do Židov, nedopustil, aby v Rimavskej Sobote, v meste, kde maďarstvo má pôvodne 94%nú väčšinu, bol úradným a jednacím jazykom jazyk maďarský, pozmenil usnesenie zastupiteľského sboru prostredníctvom štátneho notára a pripustil veto, avšak o jeho usnesení najvyšší správny súd vyslovil, že je bezzákonné.

Napriek tomu, že mu bolo známé rozhodnutie najvyššieho správneho súdu, chcel zbaviť mandátu 9 členov zastupiteľského sboru a len na výslovný pokyn ministerstva vnútra, poťažne ústredného župana, spravujúceho ministerstvo s plnou mocou, upustil od tohoto bezzákonného úmyslu.

Keď asi 10. apríla 1930 uzavieral rozpočet mesta Rim. Soboty, podal na základe nepravdivých údajov návrh na rozpustenie zastupiteľského sboru a po rozpustení spolupôsobí so svojim švakrom vládnym komisárom na zahrdúsení práva samosprávneho. Svojou úradnou mocou zasahoval okresný náčelník do voľby biskupa aug.-evan. vierovyznania a v dopise zaslanom notárovi nešikovne dovolával sa toho, že činí tak z poverenia ministra vnútra. Ovšem toto dovolávanie bolo oprávnené, avšak ostatní okresní náčelníci o tom hlboko mlčia. Pán minister vnútra dal mi na moju interpeláciu odpoveď, že zavedie proti nemu vyšetrovanie. Uplynuly od tých čias už tri štvrti roku, avšak z vyšetrovania nebolo nič. Zdá sa, že sa všetko zatušovalo.

Naproti tomu však, keďže politika pána okresného náčelníka, krivdiaca právam národných menšín, ľúbi sa vláde, bol on, aniž má náležitú kvalifikáciu a aniž svojim pôsobením dokázal svoju spôsobilosť k okresnému náčelníctvu - ako taký, aby som použil výroku Kramářa, kto má politickú legitimáciu - povýšený do štvrtej platovej triedy. Nuž či roztrpčený výrok Kramářa nie je ospravedlnený? A teraz už štátní úradníci premietajú vo svojích hlavách, ako by sa mohlo s Maďarmi nespravodlivo alebo zle nakladať, aby i v prípade nejakej chyby dostalo sa im nie trestu, lež povýšenia na základe politickej legitimácie.

Uvediem ešte len to, že vládna politika československá je odhodlaná pozbaviť ustanovizeň miestnej samosprávy i tej jej podstaty, ktorá zaisťuje slobodu národným menšinám a zamýšľa proste pohrobiť vo svojích opatreniach majetkovú nezávislosť a majetkovú významnosť miestnej samosprávy. A predsa tieto hmotné sily, budú-li z kladu v zápor pozmenené, zapríčinia nezbytné prehlbenie hospodárskej kríze.

Maďarské obce sú v stálom nebezpečí, že zemský úrad rozpustí ich zastupiteľské sbory, či už dajú k tomu príčinu a či nie. Stačí k tomu dôvod, že väčšina je maďarská, že nie sú ochotné zapredať samosprávu a podporovať asimilačnú, odnárodňovaciu politiku na úkor Maďarstva. Rozpustenie ani netreba odôvodniť a správu obce lzä do rúk vziať tak, že potom obec môže sa dívať, ako zmizí samospráva obce na dobu štyroch desaťročí. Tento recept sa vždycky osvedčuje. Veď § 28 zákona č. 243/1922 nepredpisuje, kedy možno zastupiteľský sbor obce rozpustiť a do akej doby môže rešp. smie platnosť rozpustenia trvať a že koho možno vládnym komisarom menovať, a čo je právnym oborom rešp. oborom pôsobnosti vládneho komisara. Prostredníctvom menovaného vládneho komisara možno potom vykynožiť všetko, zkrátka možno bezmedzne vládnuť v najužšom smysle slova.

Príkladom na to je prípad Rim. Soboty, čo s tohoto fóra prednášam preto, aby sa mohol dozvedeť prezident republiky a celý svet, čo znamená tuná voľnosť a právo miestnej samosprávy maďarskej národnej menšiny.

Zastupiteľský sbor mesta Rim. Soboty bol dňa 10. apríla 1930 rozpustený. Odôvodnili to tým, že v administrácii mesta ukazujú sa príznaky hospodárskej dezorganizácie. Učinili to vtedy, kedy okresná komisia pred týždňom pojednávala ročný rozpočet pod predsedníctvom okresného náčelníka Emila Hanesa, ktorý podal návrh na rozpustenie. Zemský miestopredseda, byvši interpelovaný ohľadom dôvodu rozpustenia, naznačil vyšší štátny záujem. Minister vnútra na interpeláciu jemu podanú odvetil, že zastupiteľský sbor rozpustený bol preto, lebo knihy účetné neboly v poriadku a vládny komisar musel proti účtovníkovi nariadiť disciplinárné pokračovanie.

Vo výbore rozpočtovom som uviedol, že ešte v dobe pôsobenia zastupiteľského sboru bolo bez akejkoľvek ingerencie dozorčieho úradu nariadené, aby účetné knihy boly do poriadku uvedené, a povedal som, že poriadok ten už bol zjednaný a že disciplinárku proti účtovníkovi nariadil ešte sám starosta.

Z toho ovšem bola by pre ministra vnútra plynula povinnosť, aby rozpustenie zrušil, lebo dôvod bol len domnelý a ostatne už zanikol. Pán minister vnútra mal tak učiniť tým väčšmi, lebo mne v troch prípadoch rukoudaním prislúbil, že do 6 mesiacov vypíše obecné voľby. Nuže, čo by riekla Anglia k tejto fotografii: Minister vnútra, ktorý nedodržal svoj sľub rukoudanim potvrdený? Zmieňujem sa o Anglii len preto, lebo tam platí príslovie "Ein Mann, ein Wort".

Voľby však dosiaľ preto neboly vypísané, lebo nebolo ešte dosažené účelu, ku ktorému bolo rozpustenie nariadené. Účelom je zničenie majetkovej nezávislosti Rim. Soboty podstatným soslabením jej majetkovej sily. Mestskú elektráreň totíž, ktorá je veľmi výnosná, treba dať do rúk stredoslovenskej elektrárne a mesto treba zmrzačiť rozpočtom, ktorý nemožno hradiť ani 300%nou daňovou prirážkou. Tým bude mesto odkázané na štátnu podporu, ztratí právo na rozpočet, čím zmizí podstata práva samosprávneho. A to sa zove zabezpečením národnej bytosti.

Vládnym komisarom menovaný bol švagor okresného náčelníka v prvom stupni, aby si bol vládny komisar istý v tom, že nespáše-li len dajakú nemožnú formálnu chybu, vtedy jeho tendenčné rozhodnutia budú okresným úradom trebárs do 24 hodín schválené.

Zemský úrad vydal štvrtého dňa po rozpustení rozhodnutie, v ktorom je veta, že mesto musí uzavrieť smluvu so stredoslovenskou. Vládny komisar vydal stredoslovenskej všetky dáta, aby táto mohla nazrieť do útrob mestskej elektrárne. Z offert stredoslovenskej bola vyvolená tá, ktorá by stredoslovenskej najviac vynášala, táto offerta podopretá bola na oko odborníckymi dobrozdaniami, na základe nepravdivého skutkového stavu vytvorili vedome naliehavé nebezpečie života, aby cieľu čo najrychlejšie dosiahli a zabránili tomu, aby obyvateľstvo mohlo nahliadnuť a zasiahnuť do tejto veci. Vládny komisar, oprávnený k prezatýmnemu opatreniu, dal mestskú elektráreň na 40 rokov do prenájmu stredoslovenskej prez písomný protest dvoch tretín obyvateľstva.

Vládny komisar vlastnými očima videl a vidí, že sieťové stlpy stoja pevne a že je nepravdou, čo tvrdili ním volení predpojatí odborníci, že drevené stlpy sú všetky nahnilé, že stlpy železné sú tak nahnuté, že vraj vedenie mohlo by ľahko spadnúť. Pán vládny komisar mohol i vo dvoch dobrozdaniach čítať, že chyba vo stroji vôbec nemôže znamenať životné nebezpečenstvo. A predsa nepravdu vzal za pravdu a na základe týchto povestných odborníckych dobrozdaní a s vylúčením odkladného účinku prípadného odvolania znemožnil rýchlu sebaobranu. Švagor, okresný náčelník, ovšem pri všetkom spolupôsobil. Do 24 hodín vybavil všetky odvolania a schválil konečné usnesenie vládneho komisara, ktorým je mesto o niekoľko milionov zkrátené a ktorým sa stredoslovenskej daruje viac než milion len odovzdaním inventúrnych hodnôt. Viac ako dvojtretinová väčšina mesta chcela so stredoslovenskou pojednávať o nákupe prúdu vo veľkom, vládny komisar však to vedome zmaril. Za každú cenu chcel stredoslovenskú do 1. januára 1931 uviesť do držby a oproti ustanoveniu smluvy, ktoré stipuluje počiatok nájmu prvým dňom mesiaca nasledujúceho na deň nadobudnutia právoplatnosti smluvy, odovzdal mestskú elektráreň stredoslovenskej, ktorá, ako tretia osoba mala fide, od tých čias vybiera peniaze, profit ako verejne prospešná spoločnosť.

Ja som vládneho komisara vo verejnom dopise obvinil z úmyselného alebo z nedbalosti spáchaného porušenia jeho úradnej povinnosti a obvinil som ho z toho, že uzavretím nájomnej smluvy na 40 rokov veľmi poškodzuje mesto. Obvinil som ho, že vedome dal dar stredoslovenskej z imania mesta. Učinil som tak preto, lebo zemskému úradu, ktorý dal rozkaz k uzavretiu smluvy na úkor záujmov mesta Rim. Soboty, nedôveroval som a nedôverujem.

Domnieval som sa, že takto snáď dostanem sa pred súd a v záujme verejnom budem môcť dokazovať tieto ťažké prehmaty. Avšak svojho cieľu som nedosiahol ani takto. Pán vládny komisar nepohnal mňa k zodpovednosti tlačovým procesom, lebo vraj nechcel presunúť otázku na pole osobné. Mám za to, že nie z tejto smiešenej príčiny, ale z pravého dôvodu neodvažuje sa pred súd, lebo tam by vyšlo na svetlo všetko, čo nie je dobré, čo je neriadné, čo je nedbalosť, ľahkomyseľnosť, zneužitie a vedomé bezprávie.

Istý ministerský radca mi riekol, že celý ten postup je rydzí absolutizmus. Iný ministerský radca povedal, že oni nikdy nepotvrdia jednanie, ktoré oktrojom chce odbaviť smluvu so stredoslovenskou. A predsa všetko marné. Oproti vyšším štátnym záujmom ani pravda nie je dosť silná.

Na koho sa máme tedy obrátiť? Snáď na ministra vnútra? Nuž či možno očakávať sanáciu od neho, ktorý i dané slovo obetuje, aby nemusel administratívné zneužitie napraviť? A preto som prišiel s touto vecou sem, dúfajúc, že tu vyforsírujem vyšetrenie veci, ktorá smrdí panamou a poškodzuje mesto o niekoľko milionov, lebo daruje sa tu proste z imania mesta viac ako jeden milion. V našom odvolaní žiadali sme o vyslanie objektívneho technického odborníka - buďto z techniky pražskej alebo brňenskej - a knihového odborníka, nech by to bol už knihový odborník z banky Živnostenskej a či z banky Zemskej. Jestliže vláda nechce dokazovať, že tu vedome zamýšľa pozbaviť Rim. Sobotu materielnej nezávislosti úmyselným ztenčením majetkovej sily, jestliže nechcete dokazovať, že tu chcete obetovať všetko v záujme profitu, vtedy nech sa vláda postará, aby vyšetrovanie bolo prísne prevedené, lebo ináče podozrenie vzrastie vo verejnú obžalobu.

Vládny komisar vypracoval i program ďaľší. Shotovil tiež rozpočet. Rozpočet zvýšil asi s 2,700.000 Kč na 9·5 mil. Kč, daňové prirážky zvýšil so 180% na 300%, nariadil realizovanie pôžičky 2,600.000 Kč, ktorá má byť do 5 rokov zaplatená, a nariadil požiadať o štátnu podporu. Ovšem v prvom rade preto, aby kríza v Rim. Sobote bola aspoň u Maďarov zmiernená, aby živobytie bolo snadnejšie. Keďže však sa s vecou pregalopoval a rozpočtové usnesenie nevyložil na 14 dní k nahliadnutiu, možno si predstaviť, za akého duševného zkormútenia musel švagor, okresný náčelník, tento rozpočet zrušiť. Teraz sa začína komedia znova a keďže účel sa nezmenil, vidím už vopred, že pravda v odvolaniach marne sa hlási ku slovu.

V dôsledku odvolania môže zemský úrad na základe §u 28 zákona č. 234/1922 postarať sa len o prezatýmné vybavovanie vecí obce. Vládneho komisara môže menovať len v tomto pojmovom rámci. Nájem na 40 rokov, usnesenie o rozpočte a vôbec o všetkých otázkach majetkovej povahy, pri ktorých zákon vyžaduje prítomnosť dvoch tretín a absolutnú väčšinu zastupiteľského sboru, nie je prezatýmnym opatrením. Odňať samospráve právo na rozhodovanie o majetkovej otázke sahajúcej do 40 rokov, vyzdvihnúť na úkor mesta 2.6 mil. Kč pôžičku na 5 rokov a trestať mesto rozpočtom, do ktorého bez akéhokoľvek predbežného usnesenia sú zaradené položky potrieb, ktoré znamenajú dôkladné zabremenenie mesta na dlhé roky - to všetko je manévr, ktorým právo samosprávné nemá byť len suspendované, ale ktorým má byť ono na dlhú dobu konfiškované. Čo môže robiť po voľbách nový zastupiteľský sbor, keď vládny komisar všetko už na 40 rokov vopred vykonal?

Avšak nedelimitovaná moc vládneho komisara je veľká, neobmedzená a nezodpovedná. Prepustil na pr. mestského tajomníka s vylúčením odkladného účinku prípadného odvolania, bez disciplinárky a so ztratou práva na penziu, na tom podklade, že vykonáva reštrikciu. Zabúda, že táto už dnes je neprípustná, lebo dva roky zákonom predpísané už uplynuly a po tejto dobe nevyžiadala si finančná komisia rozhodnutie zemského výboru stran reštrikcie. Zemský výbor tedy nemohol rozhodovať a preto ani vládny komisar nemohol rozhodovať. Zabudol, že reštrikciou nutno zrušiť i miesto, avšak prepustiť úradníka s miesta a miesto to ďalej udržovať - a obsadiť úradníkom iným, jehož plat je ešte vyšší - to je nemožné. Zabudol, že zákonami č. 77/1927 a č. 169/1930 už dávno je zrušený zákon o reštrikcii a že mesto má právoplatný organizačný štatut.

Zabudol, že zákon chráni právo nadobudnuté, jedno však nezabudol a to je, že prepustený úradník je Maďar a že má rovnú chrbetnú kosť. Švagor zasa prispel pomocou a schválil bezprávné rozhodnutie vládneho komisara, avšak pri vybavení odvolania proste zabudol na to, že k vylúčeniu odkladného účinku odvolania vôbec nieto zákonitého podkladu. A prepustený maďarský úradník nedostáva plat ani naďalej až do právoplatného vybavenia odvolania. Avšak pán vládny komisar pod rúškom rozsiahleho prezatýmneho vybavovania obdaroval mesto novým platovým systemom a novou systemizáciou.

Minister vnútra vie alebo mal by vedeť, že vládny komisar nemôže činiť opatrenia na 40 rokov, že nemôže nahradiť dvojtretinovú väčšinu, že nemôže vykonávať konfiškáciu práv samosprávnych. Prečo ho tedy nezastaví na ceste, na ktorej on zbavuje práv vedomým administratívnym zneužitím? Alebo snáď pán minister vnútra chce silou mocou brať účastenstvo na rvúcich administratívnych prehmatoch ku väčšej sláve republikánského absolutizmu?

Ctená snemovňa! Za tunajšieho parlamentarizmu ani tu neočakávam nápravu. Prezident republiky však v Lučenci povedal, aby sme mu my maďarskí zákonodarcovia pomahali v jeho práci, smerujúcej ku zabezpečeniu rovnoprávnosti pred zákonom. Opierajúc sa o túto výzvu pána prezidenta, dovoľujem si doporučiť pozornosti pána prezidenta prípad mesta Rim. Soboty a snažne ho prosím, nech ráči prípad ten vyšetriť a konať spravedlnosť v záujme rovnoprávnosti pred zákonom. O to sa postaráme, aby všetky dáta boly pánu prezidentovi predložené.

Postup snáď neobvyklý, avšak lze ho odôvodniť verejným záujmom. Lebo aby mesto Rim. Sobota mohlo zostať tým, čím je, t. j. maďarským, a mohlo sa vyžiť svojím vlastným národným životom, je i podľa verejného učenia prezidenta republiky záujmom verejným.

V dôsledku najkrajnejšej nedôvery voči vláde a na základe uvedených objektívnych dôvodov zprávu rozpočtového výboru, ktorá požaduje honorovať stanovisko vlády, neprijímam.