Tieto rozdiely dnes už nie sú rázu politického, sú rázu hospodárskeho, ale vzdor ochabnutiu spomenutej demagogie využíva sa ich politicky. Preto bude nutné odstrániť i tieto rozdiely hospodárske. Aby som konkrétne poukázal na nesrovnalosti, dovolím si pripomenúť dve najzávažnejšie priemyslové podnikania na Slovensku, na drevopriemysel a na priemysel mlynársky.

I jeden i druhý priemysel týka sa celého Slovenska, i jeden i druhý úzko súvisí s naším roľníkom.

Náš roľník na severe Slovenska pracuje, dováža a pltničí. Tu okolo dreva, v papierňach vyrába groš, zadovažuje časť svojho živobytia - lebo skalnatá hruda by nevyživila jeho s početnou rodinou. Dolu na juhu Slovenska roľník dováža do mlyna svoju úrodu. I jeden i druhý priemysel má nemožné železničné tarify.

Vezmime mlynársky. Uznávam, že je nutné cieľom pozdvihnutia naších prístavov na Dunaji poskytnúť úľavy v železničných tarifách, aby dovoz po Dunaji sme koncentrovali nakoľko možno u nás, ale neuznávam, aby touto tarifnou politikou bol postihnutý slovenský mlynársky priemysel a roľník Slovenska. Len jedon príklad: Za dovoz 10.000 kg cudzieho obilia, t. j. jedného vagona obilia z prístavu bratislavského do Benešova u Prahy platí sa 1168 Kč, ale za dovoz 10.000 kg domáceho obilia z Bratislavy do Benešova u Prahy platí sa 1814 Kč. Tu sa javí pri dovoze jedného vagona rozdiel 646 Kč. Táto sadzba, ktorá protežuje zahraničné obilie oproti obiliu slovenskému, sa tiehne celou našou tarifou, a poneváč nemáme odstupnujúcích taríf smerom k hlavnému spotrebiteľovi slovenského obilia, menovite pšenice, smerom zemí historických a menovite Čiech, Prahy, máme tú anomaliu, že dovoz jednoho vagona obilia z Košic do Benešova u Prahy stojí 3064 Kč. To značí, že náš sedliak v Košiciach musí pre Prahu dať jeden vagon obilia lacnejšie o 1896 Kč, ako sedliak z Maďarska, ktorý leží prípadne na pravom brehu Dunaja 5 km od Bratislavy.

Mnohí by mysleli, a snáď sú aj tej mienky, že táto diferencia cenová sa vyrovná jakosťou múky. To je omyl. V Uhorsku sa rodila prvotriedna pšenica na t. zv. "Malej rovine". Táto "Malá rovina" sa rozprestiera od Bratislavy po Sob. Táto "Malá rovina" je u nás, patrí nám a dodala typu a mena maďarskej pšenici a maďarskej múke. Toto sa ovšem do ohľadu neberie v obchodnom svete pri nákupe, snáď len preto, lebo dnes je to už pšenica slovenská a nie maďarská.

Obchodný svet v historických zemiach pozná ovšem veľmi dobre túto kvalitu a preto pridržiava sa, že i slovenská múka musí byť dodávaná s maďarskými vignetami. Ešte i trenčiansky mlýn, ležiaci v srdci Slovenska, musí na vrecia múky dávať maďarské vignety, lebo veď český národ nevedel by preglgnúť múčne jedlá, keďby na vrece slovenskej múky bola slovenská vigneta. Je to lepšie, keď je tam vigneta maďarská. Keď som pri tej múke, my máme štátny výzkumný ústav v Prahe i v Bratislave. Toto je druhá anomalia. Čo je za rozdiel medzi týmito dvoma štátnymi ústavy? Keď prijde na Slovensko alebo do historických zemí zahraničná múka, bratislavský štátny výzkumný ústav je oprávnený preskúmať múku, akej jakosti je, či patria jej tarifné výhody alebo nie. Toto preskúmanie koná výskumný ústav v Bratislave. Keď ale ide zo Slovenska múka do zahraničia, povedzme do Rakús, musí byť dľa predpisov analyzovaná v štátnom výskumnom ústave vo Vršovicích u Prahy. Vzorky všetkých vagonov, ktoré idú do zahraničia, sa berú na stanici v Marchegu, z každej zásielky dvojmo. To má za následok, že kým vzorka dôjde do Vršovíc, trvá to 3 až 4 dni a kým ju výskúmajú a patričný o tom dostane zprávu, minie obyčajne 14 dní. Voz s múkou samozrejme nemôže stáť na stanici v Marchegu, preto ujal sa ten uzus, že voz po odobratí vzorky je poslaný ďalej za hranice. Ale stane sa pri niektorých zásielkach, že múka obsahuje o 1/100 alebo až 1/10 viac popola ako je predpis na vydanie dovozného listu, ktorý činí hodnotu pri jednom vagone 3.450 Kč. V páde, že múka obsahuje o 1/10 viac popola a vagon bol poslaný do zahraničia, pre priestupok, že nebolo vyčkané z výskumného ústavu protokolu, dostane patričný dodavateľ múky 100 až 150 Kč pokuty. Neviem, čím by sa toto prevádzanie v tom istom štátnom výskumnom ústave mohlo pomenovať, ale menujme to čímkoľvek, neprospeje to ani štátnej pokladnici, ani konsolidovaniu nášho štátu. Je to len mrhanie štátneho a národného majetku a k tomu je to ešte i protizákonné, nakoľko táto praks patričného oddelenia ministerstva financií sa protiví ustanoveniu §u 4, odst. 2. zákona zo dňa 5. júna 1930 Sb. z. a n., čís. 73. A podobne, ako s tarifami železničnými pri múke a obilí, je i pri tarifách na drevo. Dnes v Podkarpatskej Rusi následkom zrušenia smluvy s Maďarskom máme mnoho dreva, ktoré nemôžeme predať a nemôžeme ho zužitkovať ani doma v mieste. Naše továrne na papier a cellulozu nemôžu toto drevo dostať do svojich továrieň pre vysoké tarify a nútené sú kupovať drevo v Poľsku, kde im to nielen naše, ale i železničné tarify poľské umožňujú. (Posl. dr Štefánek: A je to vôbec možné?) Tak sa to praktikuje, že každý kus dreva má dve tarify. Dovoz tenšieho konca dreva na meter, keď sa porúbe na polená, je vždy drahší než dovoz hrubého dreva, poneváč to tenké drevo sa považuje za drevo priemyslové, z ktorého sa vyrába papier a celuloza, pri tom sa zamestnávajú naši ľudia, z toho platia sa dane štátné, obecné poplatky, krajinské prirážky, kdežto to druhé drevo ide celé do zahraničia, na ktorom sa nemôže vyrobiť ani na dane a nemôže byť pri ďaľšej jeho výrobe zamestnaný ani náš robotník. To je tá t. zv. obchodná politika ministerstva železníc.

Viem, že pre sriadenie našej tarifnej politiky útvar nášho štátu hrá neobyčajne ťažkú rolu, ale bude nutno čím prv pristúpiť k vyriešeniu tejto pre Slovensko tak dôležitej a životnej otázky. Táto otázka je práve tak vážna pre priemysel ako i pre naše zemedelstvo a preto žiadam, aby ministerstvo železníc pristúpilo čím prv k prepočítaniu dosiaľ neprepočítaných 41 miestnych železníc na Slovensku, aby poskytovalo individuálné tarifné sľavy na zemedelské plodiny, ktoré sa dopravujú na veľké vzdialenosti. Na výstavbu nových spojovacích tratí bude treba venovať každoročne primeranú sumu, ovšem stanovenú podľa určitého plánu. Po výstavbe dráhy do Hornej Štubne bude treba poskytnúť väčšiu tarifnú sľavu do hlavných odbytíšť, menovite však pre elektrárne ako do Trnavy, do Nitry, a nižšími tarifnými sadzbami umožniť export handlovského uhlia do zahraničia, na ktoré reflektuje menovite Rakúsko. Bude treba previesť čím skoršie veľkú tarifnú reformu a v prvom rade jej najdôležitejšiu čiastku, väčšie odstupňovanie železničných tarifov na veľké vzdialenosti.

Ohľadom osobnej dopravy žiadame čím skoršie zavedenie tiež motorových vlakov na tratiach spojovacích, na trati Nové Zámky, Nem. Pravno, medzi Parkanom, Šahami, Krupinou a Zvolenom.

V celku nielen v záujme Slovenska, ale i v záujme celého štátu je žiaducné, aby naše železnice prenikol duch obchodný. Nestačí pomenovať ministerstvo železníc podnikom obchodným, je treba vteliť do tohoto nášho podniku i obchodnú mentalitu a pružnosť. Tú pružnosť vedelo vložiť do svojích tarifov, povedzme, Nemecko. Na celej čiare sa dožadujeme zľavnenia všetkých cien všetkých produktov - a klesly ceny miestami až na 40% - ale naše železnice, naša tarifná komisia zvýšila osobnú dopravu o 20%. Aké budú výsledky, možná, že bude vedieť nám poskytnúť ministerstvo železníc s januárovou štatistikou.

V Ružomberku máme handráreň, stredisko handár z Rumunska, Poľska a Československa. Táto handráreň zasielala svoje handry niekoľko tisíc vagonov ročne do Hamburku, prístavného mesta pre Angliu a Spojené štáty americké. Následkom zľavnenia tarify železničnej v Rakúsku asi pred 5 rokmi ružomberská handráreň prestala vyvážať svoje handry prez Nemecko na Hamburk, ale posielala ích na Bratislavu prez Rakúsko a tak prišly do prístavov buďto nemeckých, buďto francúzskych, aby sa dostaly s týmito handrami do Anglie a do Ameriky. (Předsednictví převzal místopředseda Špatný.)

Po dvoch týždňoch, ako prestala ružomberská firma posielať svoje vagony prez Nemecko, firma handrárne v Ružomberku dostala dopis od riaditeľstva železníc z Drážďan z Nemecka, že keby bola tak laskavá a vysvetlila, čo je príčinou toho, že od 2 týždňov prestala posielať svoje handry prez Nemecko a či by bolo možné v tejto veci snáď ísť v ústrety ružomberskej handrárni. Myslím, že toto je asi ten obchodný duch nemeckých železníc, ktorého by sa mohly naučiť trošíčka naše železnice. Nestačí chytiť 5, 6 rezortov, prehodiť tabulky ministerstva železníc, ale je nutné vniknúť do obchodu celou mentalitou, nebáť sa tých privátnych tarifárov, a nebáť sa priemyslu, zavolať a sadnúť ku stolu a spoločne určiť veci.

Ja nechcem slávnu snemovňu traktovať nejakými separatistickými požiadavkami; uznávam, že v prospech Slovenska vykonalo sa mnoho. Kto od prvopočiatku sleduje, ako rastieme a silnieme, musí uznať, že preskočili sme na Slovensku 30 rokov. Za 30 rokov bývalej vlády maďarskej sa nevykonalo toľko, čo sa vykonalo v posledných časoch. Žijúc s Čechmi... (Výkřiky komunistických poslanců: Krompachy!) Vy tomu nerozumiete!... v zahraničí a doma viem, že na mnohých miestach je mnoho dobrej voľe a že pri spolupráci a porozumení budeme v stave vybudovať si dôkladne to, čo vybojované bolo v záujme nášho štátu a národa.

Abysom sa vrátil ešte: Sovietom sa vytýka, že vo svojom systéme etatizmu využívajú pracujúci ľud a ponižujú ho na otroctvo. Pýtam sa slávnej snemovne, či v Maďarsku prestal už systém otroctva? Myslím, že budete súhlasiť so mnou, keď si dovolím tvrdiť, že nie. Kým v Rusku panuje Stalin so svojou gardou, v Maďarsku drží moc v rukách gróf Bethlen so svojou vyvolenou aristokraciou. My žalujeme sa, že naši Slováci sú ďalej utlačovaní, ako sme boli my do prevratu. V Maďarsku ani dnes není slobodný maďarský roľník, ani maďarský robotník a ani jeden občan, ktorý neprikyvuje Bethlenovej garde a jeho náhončím. V Maďarsku i dnes panuje žandársky bajonet, panuje jeden program, jedna vôľa - vôľa grófa Bethlena. V Maďarsku niet všeobecného hlasovacieho práva, ktoré by umožnilo každému občanovi beztrestné vyznanie svojho politického i hospodárskeho programu.

Veľké Spojené štáty americké, zem pokroku, ešte väčšia a konglomerátnejšia Anglia nebála sa dať svojmu ľudu všeobecného tajného hlasovacieho práva. My, štát nový, nemajúc postupnej pokrokovej tradície v nových politických prúdoch, odhodlali sme sa dať hlasovacie právo ľudu, a to v takom rozsahu, že sme predišli v demokracii vybudované pevné štátné organizmy. A hľa, napredujeme, silnieme, vzmaháme sa i bez rozumov a patronancie dedičnej aristokracie. Bethlen tvrdí, že jeho ľud, ľud maďarský, neni zralý ešte na demokraciu, že je nie dosť vzdelaný, aby bez poruchy jestvujúcich poriadkov vedel správne použiť daru slobody.

Nakoľko žijú medzi nami Maďari a my žijeme s nimi, vidíme, že našim spoluobčanom maďarskej národnosti nebola na škodu námi vydobytá a im tiež v rovnej miere pridelená sloboda. Vidíme, že sa jej tešia, že menovite na pohraničí veľmi správne posudzujú rozdiel medzi republikou Československou a Maďarskom. Cítia svoju rovnoprávnosť s ktorýmkoľvek spoluobčanom, lebo vedia, že ich hlasovací lístok pri volebnej urne je rovnocenným s hlasovacím lístkom nielen svojho najbližšieho spoluobčana z dediny, ale i s hlasovacím lístkom ktoréhokoľvek i úradne vysoko postaveného spoluobčana Čecha, Slováka, Nemca, alebo Maďara. A vtedy, keď my dali sme plné právo všetkým občanom, teda i Maďarom, maďarský min. predseda gróf Bethlen chodí od Berlína po Rím, cez Athény a Viedeň a osnuje plány proti nám, roztrusuje rečičky o krivdách, ktoré sa vraj dejú našej maďarskej menšine. Hľadá spojencov na rozbitie našej republiky. Doma ovšem prihrieva si všelijakými politickými fíglami a silnou nadvládou svoju polievčičku. Napomahá všetkému, o čom vie, že by mohlo poškodiť nám. Maďarským politikom je dobrá každá lož, každý prostriedok od falšovania frankov až po klebety o sčítaní ľudu, ktorými si myslia, že nám môžu poškodiť, ač práve, ako hovorím, ani maďarský občan v svojom národnom štáte nemá toľko práva a slobody, nemá toľko príležitosti ku vzdelaniu, ako občan menšinový u nás, nehovoriac o našich bratoch, ktorých pomery prinútily ostať v Maďarsku.

Naši Slováci v Maďarsku, ktorých máme tam na 300 tisíc, nemajú ani len jednej obecnej školy s vyučovacím jazykom slovenským, o iných školách, ako meštiankach, gymnaziách, odborných školách, o katedre slovenčiny na univerzite ani nehovoriac.

Dáta o počte škôl, časopisov, o kulturnom živote Maďarov u nás prednášať nebudem, sú známé každému, kto číta noviny. Práve tak je faktom, že naši Slováci v Maďarsku nemajú ani jednej slovenskej školy, ani jedného politického časopisu, ani jedného kulturného spolku. Nie preto, že by to nechceli, ale preto, že to tam není dovolené dľa maďarskej slobody.

Neviem, do kedy sme ochotní trpieť tento stav, toto utlačovanie našich bratov v Maďarsku, toto násilné odnárodňovanie. Keď sa našim bratom ináč nedá pomôcť, budeme sa musieť postaviť na zásadu, ktorú každý uznať musí, na zásadu reciprocity, na heslo: koľko vy, toľko my! Možno - a nielen možno, ale je isté - že Maďari by pohnali záležitosť pred Spoločnosť Národov, ale ani tam by sme to prehrať nemohli, ale mali by sme príležitosť premluviť tam o krivdách našich bratov v Maďarsku.

My prevádzame čestne a spravodlive naše zákony voči každému, my dodržiavame dopodrobna všetky ustanovenia ohľadom menšín a to nám kladie za povinnosť a dáva nám právo hájiť našich bratov, našu krv, našu rodinu, odštiepenú a žijúcu v Maďarsku. Slovenská verejnosť dnes bez ohľadu na politickú príslušnosť žiada vládu, aby zaviedla reciprocitu tak v školstve, ako i v kultúrnych stykoch, v umení, divadelných predstaveniach, v žurnalistike, na knižnom trhu atď.

O tom, že naši Slováci v Maďarsku nič nechcú, nech páni politikovia maďarskí nehovoria, to im môže veriť ich priateľ Rothermere, my im to neveríme. I o nás tvrdili Maďari pred zahraničím, keď sme boli v starom Maďarsku, že nič nechceme a že sme nič nechceli. Opak toho dokázaly najlepšie väzenia v Segedíne, Vacove, Ružomberku, v Banskej Bystrici, dokázaly to Lúčky a najkrvavejšie dokázala to Černová. I o nás tvrdili, že sme nič nechceli, že sme netúžili po slobode, po vzdelaní, po kultúre. My museli sme dokázať v danom okamžiku, že chceme slobodu, vo svetovej válke. Dokázaly to naše legie a náš ľud doma po čas prevratu, keď pred jeho hnevom o zlomkrk utekaly zo Slovenska všetky exponované figúry okresných úradov, notári, železničiari, ferštri spolu s voľakedy nepremožiteľnými maďarskými žandármi. Ovšem my vieme, že nezmenila sa mentalita maďarských grófov od predválečnej doby nielen voči Slovákom a Nemcom v Maďarsku, lebo sa nezmenil systém ani len voči maďarskému sedliakovi a občanovi, a preto v tejto "oáze slobody" ani dnes nemá práva nielen Slovák, ale ani maďarský roľník a robotník a je naďalej otrokom veľkých pánov.

Toľkoto na adresu tých maďarských politikov, ktorí ani dnes nevidia, že dnešný stav je v Maďarsku neudržiteľný, a tých politikov, ktorí miesto riešenia otázok ich vlastných starajú sa o nás a vmiešujú sa do záležitosti nášho štátu.

Naša široká demokracia však umožnila, že do nášho parlamentu československého na základe platných a dôsledne dodržiavaných zákonov dostali sa v nemalom počte zástupcovia maďarskej menšiny u nás a môžu tak uplatňovať politické a sociálne záujmy svojho národa pri vynášaní zákonov. Je to spravodlivé. Som presvedčený, že v našom národe niet človeka, ktorí by našej maďarskej menšine upieral právo na to. Nie je však dosť oportunné, keď práve s tohoto miesta zákonodarného z úst zástupcov maďarského ľudu počúvame sťažnosti, ktoré nie sú faktami dostatočne doložené.

Pred niekoľkými dňami čítali sme rozhovor ministra vnútra dr Slávika v "Prager Presse", v ktorom sám minister vnútra bol nútený poukázať na niektoré falošné údaje tej maďarskej tlačovej propagandy, ktorá má za cieľ doma i v cudzine zviklať dôveru k nášmu sčítaniu ľudu. Bolo by veľkou chybou, keby sa mylné faktá tejto propagandy prenášaly na pôdu nášho parlamentu.

Nikto nemôže mať proti tomu, keď zástupcovia maďarského ľudu na pôde parlamentu zastupujú politické a národné záujmy tých, ktorí ich sem vyslali. Je to docela prirodzené, že padne tu niekedy aj ostré slovo, keď sa nejaká krivda stane, ale rozhodne treba nám odsúdiť náreky, keď sa ony preháňajú. Ktokoľvek by sa pokúsil predstavovať náš štát, našu demokraciu, že sú založené na systeme odnárodňovania, patril by medzi tých, ktorým nezáleží na pravde, ale ktorým ide len o nedôstojné vyvolávanie sporov a srážok, ktoré de facto neexistujú.

Jeden mluvčí maďarských poslancov, pán posl. dr Törköly, vo svojej reči hovoril, že oni svoj národný cit dostali od Boha a že si ho nedajú vziať len samým pánom Bohom. Zdôrazňujem, že Maďarom v Československu nikto národnosť nebral, neberie a nebude brať, ale zdá sa, že p. dr Törköly vyznáva tu svojho extramaďarského pána Boha (Tak jest! Výborne!), ktorého známe my Slováci pod menom "Magyarok Istene", ktorý pre nás voľakedy a pre našich bratov v Maďarsku i dnes má svoju lásku, pravdu a spravodlivosť zariadenú podľa národností. Nám je ľúto, že sme si nevedeli vytvoriť boha slovenského, ktorý by pre nás mal svoju zvláštnu lásku, svoju pravdu, svoju spravodlivosť, a že uctievame len toho jediného, ktorého uznávajú všetky národy sveta. A tento boh všetkých nám dovoľuje a nikto nám nemôže uprieť právo, abysme vrátili svojmu národu tých, ktorých nám maďarské vlády svojim krutým systémom, mocou maďarskej žandárskej politiky a pri asistencii "Magyarok Istene" odtrhli od nášho tela, pomaďarčovali násilím, školou, spoločenským životom.

Pána posl. Törköly a mrzí naše vojsko, mrzí ho, že máme odvahu stáť na stráži za našu slobodu a neodvislosť vtedy, keď do Maďarska sa dodávajú guľomety a zbrane všetkých druhov, keď maďarský sedliak sa búrí pre kruté zachádzanie vo vojenských organizáciách maďarských, ako je Levente, keď členovia maďarskej šľachty na čele s Windischgrätzom pre ciele irridentistické falšujú francúzske franky.

Pán Törköly tvrdí, že vládna politika československá vedie vraj k zahraničnej a domácej válke. Ja by som odporúčal p. Törkölyovi a jeho priateľom, aby tieto starosti ponechal nám a našej zdravej demokratickej povahe. Uisťujeme ho, že nebyť nad mieru vyvinutej irredentistickej propagandy maďarskej - čo je jedinou politikou maďarských feudálov a jediným liekom na všetky neresti hospodárske maď. ľudu - neťažili by ohromné daňové ťarchy našich občanov, ktoré sme nútení snášať pre bezpečnosť nášho štátu.

Pán Törköly vytýka vláde a nám to, čo vlastne robí politika maďarská, vytýka nám to vtedy, keď celý svet vie, že na celom svete jedine v Maďarsku sa udržal systém feudálnej moci a že týmto systémom nevedela hnúť ani svetová válka. I dnes prevádza sa v Maďarsku akcia podporovaná vládou na pomaďarčenie, vieme zo starej zkúsenosti, vieme všetci. Chce tým ukázať pred zahraničím, že v Maďarsku niet Nemca, Rumuna, Srba, Slováka, že veď samé mená - tie "Magyar hangzatos név" - majú dokazovať írečitosť tejto rasy. Že ako sa prevádza toto pomaďarčenie, vieme zo starej zkúsenosti. A takto sa prevádzalo a prevádza i sčítanie ľudu - kde miesto 300.000 vykazuje maďarská štatistika 150.000 Slovákov. (Hanba!) A vtedy, keď Maďari bezohľadne dlávia všetky práva človeka, prijde p. dr Törköly a vznáša na náš najideálnejší systém demokracie hory sťažností.

Ale Maďari pri tom všetkom majú štastie, majú štastie v tom, že istá časť Maďarska bola pridelená k nám. Tak sa stalo, že maďarská irridentistická myšlienka pomocou našej demokracie má možnosť vyslať obhájcov a hlasateľov svojich i na pôdu parlamentu, a tu, odtiaľ posielať do sveta sťažnosti na domnelé krivdy. Toto sme umožnili my. Maďari našim bratom to neumožnili. Naopak zariadili si volebné okresy tak, aby sa do parlamentu maďarského nedostal ani jeden Slovák a tým menej aby sa dostal do zahraničia, kde by mohol prehovoriť o živote Slovákov v Maďarsku.

Ináč pán dr Törköly zaoberal sa vo svojej reči i sčítaním ľudu. Nehovorím, že nemá k tomu práva. Právo k tomu má, ale je otázka, či je dosť vkusné hovoriť maďarskému poslancovi maďarskej národnosti o nejakých prehmatoch u nás, keď jeho súrodenci, keď jeho ideoví spolupracovníci, jeho politickí priatelia v Maďarsku, ktorých reprezentuje on tu u nás na pôde nášho parlamentu, nešetria žiadnych zákonov, ani božských ani svetských, keď cieľuvedome pošlapávajú všetky práva človeka na život nielen národný, ale i sociálny. (Výborně! Potlesk.)

Místopředseda Špatný (zvoní): Uděluji slovo dalšímu řečníkovi, kterým je pan posl. de Witte.

Posl. de Witte (německy): Dámy a pánové! Při pohledu na strašnou nouzi, do které bez nejmenší své viny upadlo statisíce státních občanů, při pohledu na to, že dnes statisíce lidí zoufale bloudí kolem a marně hledá chléb a práci pro ženu a děti, při pohledu na hrůzné poměry, že ohromný počet dětí chodí s hladem spáti a musí o hladu a jen nuzně hadry oblečen choditi do školy, jistě bychom se domnívali, že zde všechny ostatní rozpory musí na krátkou dobu umlknouti, že zde musejí ustoupiti do pozadí i všechna stranická hlediska, že ke slovu smí přijíti jedině hlas lidskosti. Co všechno nás ostatně dělí a zase spojuje, často ve vášnivém sporu, co nás dělí podle našeho programu, ba dokonce světového názoru, všechny naše plány do budoucnosti, to všechno mělo by ustoupiti před jedním programem, před jednou otázkou: jak zachráníme tyto lidi před smrtí hladem? Hladovějí bratři a sestry, hladovějí děti, děti jsou zbídačeny, děti se vydávají všanc mrzáctví a není ještě, byť tato slova zněla sebe krutěji, dokonce ani nejhorší, že děti propadají předčasné smrti, neboť četným z nich hrozí ještě něco mnohem horšího.

A zde, v takové době, má-li býti ještě něco zachráněno z toho zdání, na které myslíme, když mluvíme o kultuře, musili bychom přikročiti k tomu, abychom všechny své síly věnovali jednomu úkolu, odvrátiti tuto bídu.

Řekl bych, že v této chvíli jest jediná skutečná kulturní otázka: Chléb pro lidi, kteří chleba potřebují, aby předčasně bídně nezahynuli.

Když hoří dům, jest jen jediné nutno: Hasiti. Topí-li se člověk, jde o to, aby byl zachráněn, a všechny rozpravy, proč dům hoří - byť byly sebe potřebnější, aby se podobným událostem příště zabránilo - stejně jako otázka, proč tento muž spadl do vody, musejí ustoupiti před jediným, co jest v té chvíli nutné: před záchranou. To jest příkaz chvíle. Táži se: Jest zde tato vůle k záchraně? Nikoliv! Musíme konstatovati, že těm, kdož mají největší užitek z tohoto společenského řádu, nezbývá nic pro oběti tohoto řádu, musíme konstatovati, že především českoslovenští podnikatelé nepokoušejí se dobrovolně naprosto nic učiniti pro oběti svého hospodářství. Naši podnikatelé jsou jediní ve střední Evropě, jimž pro oběti krise nic nezbývá. Rakouští podnikatelé dali na péči o nezaměstnané 60 mil. šilinků. Když to přepočítáme na naši měnu a na poměr naší velikosti, odpovídalo by to 600 mil. Kč. Ale naši podnikatelé shrábli zisky, a v době dobré konjunktury zisky velmi značné. Zvláště chci zde ukázati na textilní podnikatele. Jakmile zisky poklesly a přestaly, ihned uzavřeli svou boudu a starého čerta se starali o to, co se má státi s dělníky, které vyhodili na ulici. Zisků užili k racionalisaci, nakoupili racionalisační stroje, které dnes nepracují. Máme dnes mnoho drobných podnikatelů, kteří již skutečně nemohou stačiti a stanou se asi levnými objekty bank, a vedle toho velké podnikatele, kteří mají smělost a smutnou odvahu užívati strašné situace, která dnes pro ziskuchtivé hospodářství zachvátila zástupy lidí, k loupežím mzdy.

Dnes jest v novinách zpráva, že se sklářští průmyslníci z okolí Boru u České Lípy usnesli vydati k dělníkům prohlášení, že se budou moci vrátiti do podniků jen tehdy, když si dají snížiti mzdy, a to, praví se v tomto prohlášení, že srážka na mzdě, s kterou by měli dělníci souhlasiti, má činiti: 5 % u dělníků, kteří týdně vydělávají méně než 120 Kč a 10% při týdenní mzdě vyšší než 120 Kč. Představte si jen, co to znamená. Slyšeli jsme zde řeči o krisi v zemědělství, slyšeli jsme stížnosti od mnohých poslanců, kteří se zde ujali slova. Ale měli bychom si jednou představiti: kde se to stane po druhé, že si někdo troufá nutiti lidi, vydržující rodiny a mající týdně 120 Kč, tedy ani 20 Kč denně, aby si ještě dali snížiti mzdu. Měli bychom si představiti, jak ohromná lehkovážnost k tomu patří. Řekl bych, že tito podnikatelé asi vůbec netuší, co mohou způsobiti touto svou vyzývavostí, naprosto nehledě k tomu, že tato špinavost, která se v tom jeví, nemůže nikterak přispěti k nápravě hospodářské krise, poněvadž takové zbídačení lidí může všeobecnou situaci jen zhoršiti. Naprosto nehledě k tomu, musím takové jednání prohlásiti za necitelnost, za krátkozrakost, za špinavost. Mluvíme tolik o jednotě národa. To jsou němečtí podnikatelé, kteří něco takového dělají německým dělníkům. Tu máme řeči, fráze o spojení celého německého národa v tomto státě pod vedením pana Junga, sudetskoněmeckého vůdce. A zde máte lidi, s nimiž se máme spojiti. To má býti jednota národa, jednota vykořisťovaných lidí s jejich vykořisťovateli, s jejich nejbezohlednějšími vykořisťovateli. To jsou věci, které nejsou možné. Musím říci, že to je na celé čáře tak asi stejné. Dělníci založili si spolek "Péče o dělníky". To jsou lidé se skrovným výdělkem, kteří ze svého malého výdělku a nepatrného příjmu ještě dávají peníze, aby pomohli svým bratřím a sestrám, kteří jsou v nouzi ještě větší. Kde jsou příspěvky těch, kdož dostávají tantiemy? Kde vidíme něco podobného charitativní péči u těch, kteří mají všeho dosti a žijí v nadbytku? Když jsem jel do Prahy, měl jsem příležitost vyslechnouti rozmluvu, která jest pro situaci příznačná. Jedna paní si stěžovala, do jak nepříjemné situace se dostala; objednala si totiž místo ve spacím voze do Nizzy a v kanceláři jí řekli, že nemohou nic udělati, že všechna místa ve spacích vozech jsou již na 4 neděle předem obsazena. A pro nezaměstnané není nic. Při tom jest krise výsledkem tohoto kapitalistického hospodářství, výsledkem bezmyšlenkovitosti, ziskuchtivosti a přemrštěné racionalisace, zničení domácího trhu zničením kupní síly dělníků. To nás uvrhlo do této pohromy. Dnes rádi říkáte: Hladovíme, poněvadž máme nadbytek chleba a statků, poněvadž příliš mnoho vyrábíme. To jest správné jen podmínečně, jen napolo, jen zdánlivě, pravda jest poněkud jiná. Máme nadbytek zboží, poněvadž masy lidí nemohou tohoto zboží kupovati. Jako druhý řečník přede mnou mluvil p. kol. Hodina. Také jednal o racionalisaci průmyslu a mínil, že dělníci a dělničtí vůdci, kteří si od racionalisace slibovali mnoho dobrého, těžce se zklamali, že ve skutečnosti stalo se z racionalisace něco mnohem horšího. Co jsme říkali o racionalisaci? "Nemáme v zásadě nic proti tomu, aby se ve skutečnosti racionalisovalo, nemáme nic proti strojům, které ušetří práci, nestojíme na stanovisku, že se po věky věkův nesmí na př. sklo vyráběti jinak, než že tolik a tolik lidí bude si ničiti plíce tím, že budou přikládati k ústům sklářskou píšťalu, spalovati si ústa a konati tuto práci zdraví škodlivou, když se může sklo vyráběti stroji bez poškozování dělníků. Nemáme námitek proti tomu, aby se do služeb lidstva postavily vymoženosti techniky a chemie. Proti čemu máme námitky, to jest způsob, jak se to děje." Když se tyto racionalisační methody provádějí neomezeně při stejné pracovní době, při stejné mzdě, vedou ovšem k neštěstí. Neštěstím jest, že máme dnes hospodářství vybudované jen na zisk, neštěstím jest, že toto hospodářství musí pracovati bez plánu, poněvadž není možné dostati nějaký plán do tohoto hospodářství. Připomínám pouze, že na př. podnikatelé již dávno zamýšleli zříditi ústav pro zkoumání konjunktury a zříditi účelnou výrobu, ale že to všechno ztroskotalo, poněvadž jim ziskuchtivost zabránila, aby to vedlo k úspěchu. A říkáme si, že vymoženosti techniky a chemie, že stroje na úsporu práce, že všechno, co lidská vynalézavost mohla dosud a ještě dále bude moci vytvořiti, nás musí vrhati z jednoho neštěstí do druhého, dokud trvá hospodářství opírající se o zisk,- a že to vše se stane požehnáním pro lidstvo v té chvíli, kdy místo dnešního hospodářství pro zisk budeme míti záměrné hospodářství hospodářského socialismu.