Ovšem ustanovenie tohoto platu je viazané len k tomu, že rumunská vláda získa znova voľnú dišpoziciu lokálnou rentou, ktorá bola priznána maďarským žalobcom. Jugoslavia má podobne každoročne platiť agrárnemu fondu od r. 1931 do r. 1943 1,000.000 zl. korún, od r. 1944 do r. 1966 ročne 1,672.672 zl. korún, s touže výhradou, ako je to u Rumunska.

Povinnosti Československa sa v podstate nezakladajú na plateni do agrárneho fondu, lebo i so strany Maďarska bolo uznané, že Československo prevádzalo svoju pozemkovú reformu veľmi liberálne. Memorandum maďarské dúfa, že táto prax zostane i naďalej vzhľadom k tomu, že pozemková reforma v Československu neni ešte ukončená. Články 11 až 21 tretej dohody parížskej následovne rieši spor o pozemkovú reformu medzi Maďarskom a Československom.

T. zv. prvú kategoriu tvoria tie spory, ktoré dnes už nie sú spornými, ktoré sa končily dohodou maďarských príslušníkov s Československom, kde tie žaloby už pred 20. januárom boly stiahnuté nazpät. Tieto spory sa týkaly plochy asi 275 tisíc kat. jutár.

Druhú kategoriu tvoria spory, týkajúce sa pôdy, u ktorej ešte vyvlastnenie nie je skončené a ktorá v dobe do 20. januára 1930 bola predmetom sporu. Týka sa to asi 586 tisíc kat. jutár. Z tejto výmery treba však odpočítať 145 tisíc kat. jutár, tvoriaciach t. zv. fideikomis koburgský, ohľadom ktorého síce už došlo k dohode, ale pozdejšie bývalý vlastník ne právom dohodu bral v odpor a tak je znova predmetom sporu pre býv. vlastníka nie práve výhľadného na úspech. V tejto veci ostatne stala sa vo veci krytia event. nebezpečia zo sporu zvláštna dohoda medzi Maďarskom a Československom.

Konečne treba odpočítať z uvedenej výmery i 90 tisíc kat. jutár, tvoriacich predmet vyrovnania žalôb grófov Pálffyových, ktoré medzi časom boly odvolané. Zostáva preto výmera 351 tisíc kat. jutár, o ktoré je spor. Dohodou touto Maďarsko vzhľadom k tomu, že Československo na základe svojho vnútorného zákonodarstva na základe 3. a 11. § záborového zákona a 20. § zákona prídelového, uvoľnilo alebo uvoľní pre prevádzanie pozemkovej reformy z tejto výmery asi 100 tisíc kat. jutár, uznáva, že voči Československu v tejto veci nároku viac nemá. Odškodné, ktoré Československo bude vyplácať pri prevádzaní pozemkovej reformy, je určované výhradne domácim zákonodarstvám a bude možno srážať pri týchto výplatách poplatky daňové, dávku z majetku a hypotekárne dlhy, takže vlastníkovi bude vydaný len zvýšok. Platy budú môcť byť konané priamo vlastníkovi a iba, keby vlastník zdráhal sa plat prijať, fondu agrárnemu. V článku 13, ktorý tu uvedenú dohodu obsahuje, je ďalej ustanovenie, že jestli bolo vlastníkovi udelené povolenie predať jeho majetok, bude čítaná do oných 100 tisíc kat. jutár len tá výmera pôdy, ktorá by bola ináče prepustená. Jestli však bolo vlastníkovi československými úradmi uložené, aby svoje nemovitosti predal osobám tretím, nebudú tieto pozemky včítané do oných 100 tisíc kat. jutár, ale predaje také sú považované za vyvlastnenie.

Článok 15 stanoví, že jestli Československu prepustí nad výmer 100 tisíc kat. jutár pôdu, tak sa sníži kapitál fondu o 226 zlatých korún za každé jutro takto prepustené. Jestli skončí spor o nemovitosti buď dohodou alebo odvolaním žaloby, alebo vyhlási-li sa súd o nich nepríslušným alebo ak zamietne žalobu, vo všetkých týchto prípadoch sníži sa kapitál fondu o 226 zl. korún za každé neprepustené jutro.

Zmenší-li sa takto kapitál fondu, bude rozdiel medzi priemernou cenou 226 zl. korún a prie mernou náhradou, ktorá bola vypočítaná pre účely tohoto článku na 100 zlatých korún za katastrálne jutro, prevedený z fondu A do fondu B na čsl. účet.

Do t. zv. tretej kategorie naležia eventuálni žalobci, podobne i do štvrtej kategorie. Z prípadných platov lokálnej renty vlastníkov tretej a štvrtej kategorie bude sa tvoriť t. zv. zvláštna rezerva fondu agrárneho a účelom jej je, kryť tie spory, ktoré odpovedajú tretej a štvrtej kategorii.

Týmto dohodnutím sa o použití agrárneho fondu vyplýva, že žiadna žaloba maďarských príslušníkov z doby minulej, prítomnej a budúcej nemôže za žiadnych okolností byť vedená proti našej republike, ale jedine proti fondu agrárnemu, vyplýva ďalej, že je dohodou zachovaná nedotknuteľnost čsl. pozemkovej reformy a zákonov ju prevádzajúcich a že i náhrady, ktoré budú vyplatené, odpovedajú čsl. zákonom.

Môžu byť preto námietky, že snáď naša pozemková reforma nebola prevedená prísne, úplne, tak, ako si to mnohí z nás predstavovali, ale tieto výtky môžu byť oprávnene namerené len proti našim zákonom o pozemkovej reforme prijatým revolučným Národným shromaždením, ale nikdy nie proti parížskej dohode, ktorá úplne a do 100% obhájila našu pozemkovú reformu.

Dohoda čís. IV, učinená medzi Franciou, Veľkou Britaniou, Italiou, Rumunskom, Československom a Jugoslaviou, týka sa sriadenia zvláštneho fondu, nazvaného fond B.

Dohoda táto má slúžiť k vyriešeniu sporov vzniklých z prevádzania článkov 63, 191 a 250 mierovej smlúvy Trianonskej, ktoré sa netýkajú pozemkovej reformy. Jedná sa tu tedy o spory vzniklé z otázky opcie, spory, vzniklé z nárokov členov habsburskej dynastie, na statky, ktoré sa dostaly následkom mierovej smluvy Trianonskej Československu, konečne všetky tie spory vzniklé z maďarského výkladu článku 250, o ktorých som sa už bol zmienil a ktoré sa netýkajú pozemkovej reformy.

Fond B sriaďuje sa s nominálnym kapitálom 100 mil. zlatých korún, bude sriadený vo forme samostatnej ako právnická osoba. Fond vznikne z príspevkov veľmocí, a síce Britanie, Francie a Italie a od r. 1943 viacej než polovinou reparačných platov maďarských, totiž obnosom 7,400.000 zl. korun.

Rozdiel medzi charakterom fondu A a fondu B je ten, že keby sa fondu A peňazí nedostávalo, nesú riziko príslušníci maďarskí, keby sa nedostalo v fondu B, nesie riziko Malá Dohoda. Toto riziko je však v skutočnosti malé. Podstatná časť sporov, ku hradeniu ktorých má slúžiť fond B, sú nároky členov rodu habsburského a v tejto veci je ustanovenie Trianonskej smluvy obsažené v článku 191 príliš jasné a nedvojsmyselné, než-li by sa dalo očakávať, že súd rozhodne v prospech Habsburkov.

Pre nás je v každom prípade veľkým ziskom sriadenie tohoto fondu, na ktorý my neprispievame. Slúžiť bude predsa len na krytie eventuelných ztrát, ktoré by sme utrpeli prípadnými nepriaznivými pre nás rozsudkami rozhodčích súdov vo veci jednotlivých žalôb maďarských príslušníkov, zakladajúcich sa na pred tým už zmienených článkoch mierovej smluvy.

Je to neočakávaná pomoc pre nás, lebo sme nepočítali a ani nemohli počítať s tým, že prípadné pre nás nepriaznivé rozsudky v sporných veciach žalovaných Maďarskom nebudeme museť platiť, nebudeme ich museť z vlastnej svojej kapsy hradiť. Riešenie, aké sa stalo ustavením fondu B na parížskej konferencii, znamená pre nás rozhodný zisk.

Fond bude spravovaný správnym výborom, v ktorom bude zasedať tiež náš delegát. Práve tak ako fond A, bude i fond B vydávať obligácie, dluhopisy, aby mohly byť úkoly fondu A financované. O tomto ale nechcem sa zmieňovať preto, lebo výstižne a obšírne o tom prejednáva tisková zpráva zahraničného výboru, ktorú predložil kol. dr Hnídek.

Rozdelenie fondu B medzi Rumunskom, Jugoslaviou a Československom bolo dňa 25. apríla 1930 prejednané v Paríži, a síce dohodou v tom smysle, že sa tento fond delí rovnakým dielom medzi troma štátmi Malej Dohody. Do fondu B prejdú prebytky z fondu A, ktoré prijdú k dobru jednotlivým národným oddielom tohoto fondu. Prípadné úspory tohoto fondu budú rozvrhnuté medzi Veľkou Britaniou, Franciou a Italiou v pomere ich príspevkov.

Konečne bol v Paríži podpísaný protokol dňa 26. apríla 1930 medzi Maďarskom a Československom, ktorým sa upravujú isté sporné otázky dosiaľ nevyriešené. V tomto protokole sa stanoví, že každý z oboch smluvných štátov podrží odkazy, dary, nadácie a fondy každého druhu, pokiaľ sú na jeho území, sú tedy riešené na základe territoriality a je stanovené, že každý štát podrží to, čo je na jeho území. Tej istej zásady treba dľa protokolu použiť pre rozdelenie majetku zmieneného vo čl. 256 a čl. 258 mierovej smluvy Trianonskej, totiž majetku náležiaceho hromadným útvarom a verejným osobám právnickým, pôsobiacím v územiach rozdelených smluvou trianonskou, ďalej rezerv nashromaždených vládami, alebo úradmi býv. mocnárstva rakúsko-uhorského alebo verejnými či súkromnými organizáciami právnymi činnými pod ich dozorom, určených k tomu, aby na týchto územiach mohly pôsobiť poistenie sociálné a štátné. Treba poznamenať, že nakoľko sa týče církevných majetkov, vyrozumievala sa táto dohoda v tom smysle, že tu je nutné i pritiahnutie tretej strany k riešeniu, to je Vatikánu (Výkřiky.) ako interesovanej strany.

V protokole zaväzuje sa ďalej maďarská vláda vzdať sa už teraz oboch základín Pálffyovských pre Slovensko tak dôležitých a sťahuje svoju tohodotyčnú žalobu podanú smiešanému súdu rozhodčiemu. Protokol však podotýka, že nakoľko sa týče žaloby budapeštskej univerzity vo veci základiny Pázmanyovskej, spor bude pred súdom vedený ďalej, podobne i vzájomné nároky, ktoré uplatňujú z jednej strany "Hangya" ústredňa družstiev v Budapešti, z druhej strany niektoré družstvá, ktoré majú sídlo v Československu a boly predtým členmi zmienenej ústredne. Pri týchto posledných sporoch, ale prv nežli by došlo k rozsudku rozhodčieho súdu, pokusia sa obe strany o dohodu priamu.

Pripomínam, že otázka nároku nášho o náhradu za škody spôsobené boľševickým vpádom maďarským r. 1919 zostáva vyjmúc škôd spôsobených na erárnom majetku, ktorá otázka stala sa predmetom kompenzačným v súbore otázok reparačných, trvá i naďalej, že je vedená pred smiešaným rozhodčím súdom a máme oprávnenú nádej, že táto vec bude riešená spravodlive a že poškodení budú odškodnení. Svoju zprávu končím tým, že obyvateľstvo tohoto štátu a jeho zástupcovia v Národnom shromaždení môžu nielen s pokojným svedomím schváliť dohody parížské z 28. apríla 1930, ale môžu s pocitom sebavedomia prijať tieto dohody za úspech našej spravodlivej veci. Výsledok dohody je pre nás v každom smere priaznivý, dohodnutie sa prináša podstatný prvok mieru a smierenia sa v strednej Europe, môže slúžiť za základnu nášho smierneho spolužitia s naším súsedom maďarským. Každý občan tejto republiky môže len s úplnou povďačnosťou kvitovať prácu našej delegácie v Haagu a v Paríži a je len spravodlivé, keď to tu ako zpravodajca výboru vyhlásim.

Nebolo mi možno reagovať na prípadné námietky proti parížskym dohodnutiam preto, lebo v zahraničnom výbore ani jedon z pánov členov zahraničného výboru sa týmito dohodami parížskými nezaoberal. Domnievam sa, že snáď bude prehovorené k tejto otázke v pléne snemovne a preto vyhradzujem si na prípadné námietky reagovať v doslove svojom. Teraz moja úloha bola veľmi stručná, jednoduchá, referovať o obsahu smlúv. (Výborně! Potlesk.)

Místopředseda dr Lukavský (zvoní): Dávám slovo druhému zpravodaji, panu posl. Rýparovi.

Zpravodaj posl. Rýpar: Slavná sněmovno! Každá válka přinesla s sebou mírová jednání a po nich pak schválení důsledků války, to jest nejprve tvoření hranic jednotlivých zemí a pak jednání, kdo válku zaplatí.

Světová válka přinesla také řadu mírových jednání, kde se velmi měnily evropské hranice, ale přinesla také na konec úvahu, kdo zaplatí, a tu se ozývala na všech stranách otázka, kolik dostaneme, a na druhé straně, kolik budeme platit. Vítězné státy stále a stále uvažovaly, kolik dostaneme náhradou za to, co jsme musili na světovou válku vydati, státy poražené zase uvažovaly, kolik musí zaplatiti na útraty světové války. A když běží o finance, ani ta ani ona strana nerada spouští: ta nerada přidává a druhá nerada přibírá. Odtud je pochopitelné, že jednání o finančních otázkách světové války mezi Malou Dohodou a poraženými státy, zvláště Maďarskem, trvalo téměř 12 let a končí se konečným dojednáním v Haagu, které bylo ujednáno 20. ledna 1930, a pak dohodami o závazcích vyplývajících ze smlouvy trianonské, jež se týkají hlavně Maďarska a Malé Dohody, které byly podepsány v Paříži dne 28. dubna 1930. Tím vyřízeny jsou finanční otázky světové války, pasiva a aktiva na jedné i druhé straně, a všechny státy, které se světové války zúčastnily, mají nyní povinnost zaujmouti stanovisko k těmto dohodám.

Rozpočtový výbor, jehož jménem mám čest býti zpravodajem, jednal o této finanční stránce jak dohod a ujednání, podepsaných v Haagu dne 20. ledna 1930, tak ujednání a dohod o závazcích, vyplývajících ze smlouvy trianonské, podepsaných v Paříži dne 28. dubna 1930. Myslím, že mohu otevřeně říci, že stanovisko, které rozpočtový výbor zaujal, když uvážil důsledky naší politiky v letech 1919, 1920 a 1921, bylo totéž, jak to zde řekl pan ministr zahraničí, když podával zprávu o celém jednání v Haagu, jakož i o jednáních v Paříži slovy: "Nechtícího osudy vlekou, chtícího vedou." Tedy, kdybychom i nechtěli, podepsati jsme musili, jako musili podepsati Maďaři, dohodnouti jsme se musili již v zájmu světového míru, abychom se mohli jednou pustiti do opravdové hospodářské a sociální práce a tím také zajistiti finanční upevnění celého našeho státu.

Rozpočtový výbor jednal o obou těchto dohodách. Pan zpravodaj rozpočtového výboru dr Macek řekl, jaké mínění má rozpočtový výbor o dohodách a ujednáních podepsaných v Haagu. Mně připadá úkol říci, jaké mínění má rozpočtový výbor o dohodě o závazcích vyplývajících ze smlouvy trianonské, podepsané v Paříži 28. dubna 1930. Rozpočtový výbor jak ústy svých zpravodajů, tak i ústy všech řečníků, vyjímaje komunisty, kteří zásadně mluví proti všemu, poněvadž z jejich programu nic jiného nevyplývá (Výkřiky komunistických poslanců.), se vyslovil, že výsledky Haagu a zvláště výsledky Paříže jsou příznivé pro nás a že patří dík všem, kteří jednali v Paříži, jak panu ministru dr Benešovi, tak i všem ostatním, kteří pracovali na dohodách o závazcích vyplývajících ze smlouvy trianonské. Toto řekli řečníci čeští i němečtí. Samo sebou, že jsou tu a tam právní nedokonalosti, že jsou snad také ještě finanční nedokonalosti, ale, jak jsem se již zmínil, řekl správně pan ministr: "Chtícího osudy vedou, nechtícího donutí." Nás také osud donutil k tomu, že jsme musili podepsati, poněvadž bychom jinak k žádné pevné základně dospěti nemohli.

S rozpočtového čili finančního stanoviska jsou obě tyto smlouvy základnou pro další opravdovou pevnou budoucnost, pro další pevný rozpočet, základnou pro další hospodářskou práci a také základnou pro náš zahraniční obchod, ovšem i pro obchodní smlouvy, takže můžeme již jednou zaříditi svůj rozpočet tak, aby vyhovoval jak našim povinnostem do zahraničí, tak našim povinnostem doma, abychom opravdu spěli dále k upevnění finančnímu, hospodářskému, sociálnímu a tím k všeobecnému upevnění státnímu.

Pan ministr zahraniční řekl výslovně, že tyto dohody se netýkají otázek církevních, a podotkl, že otázky tyto nejsou sporné jen s toho hlediska, nýbrž i s hlediska jiného. A tu i toto bych částečně uvítal, že se již začíná řešiti tato otázka, že církevní statky jsou veřejnoprávním tělesem, že s tohoto hlediska dojde i zde na základě modu vivendi k dohodě; tak jako na všech stranách dochází k dohodám, na př. v Italii k velké dohodě mezi Italií a Vatikánem, dojde i zde k opravdové přátelské dohodě, k přátelskému spolužití a spolupůsobení ve prospěch státu a obyvatelstva. Smlouvy jsou zde a nyní má dojíti k jejich provádění. Bude záležeti na nás, jak budeme tyto smlouvy prováděti, jakou sílu budeme míti, abychom je prováděli a samo sebou, jak budeme moci své závazky plniti.

Že politickým cílem celého maďarského národa je obnovení historických hranic státu uherského, o tom víme, že na jiném místě přátel nemáme, o tom také víme, že se ozvala také v parlamentě maďarském ozvěna, že chtějí dosíci obnovení svých hranic prý ne zbraní, nýbrž cestou míru, o tom také víme, že kdesi se začalo řinčeti trochu zbraněmi minulý týden, je nám také známo, ale myslím, že naším stanoviskem pevným je, že chceme jíti podle mírových smluv k velikému světovému míru a k tomu chceme stále a na všech stranách pracovati.

Ano, světový mír má býti naším cílem, světový mír na podkladě naší vlastní práce doma. Všichni pro stát, ku blahu státu a jeho obyvatelstva!

Na tomto základě mohu podle jednání v rozpočtovém výboru s plným vědomím a svědomím doporučiti dohody o závazcích, vyplývajících ze smlouvy trianonské, které byly podepsány v Paříži 28. dubna 1930, jako příznivé slavné sněmovně k ústavnímu schválení. (Potlesk.)

Místopředseda dr Lukavský (zvoní): Ježto v 50. schůzi sněmovny dne 20. května t. r. bylo usneseno, aby o prohlášení p. ministra zahraničních věcí, které v oné schůzi učinil, provedla se rozprava sloučeně s projednáváním Dohod a Ujednání podepsaných dne 20. ledna 1930 v Haagu a Dohod o závazcích vyplývajících z mírové smlouvy Trianonské, podepsaných dne 28. dubna 1930 v Paříži, jakož i Ujednání je doplňujících, přistoupíme nyní k této sloučené rozpravě.

Podle usnesení předsednictva navrhuji, aby lhůta řečnická stanovena byla 60 minutami. (Námitky nebyly).

Námitek není. Navržená lhůta jest schválena.

Přihlášení jsou řečníci: na straně "proti" pp. posl. dr Szüllö, dr Pergler, Macháček; na straně "pro" pp. posl. Knirsch, dr Stranský, dr Kafka.

Dávám slovo prvnímu řečníku proti, p. posl. dr Szüllömu.

Posl. dr Szüllö (maďarsky): Ctená poslanecká snemovňa! Pri pojednávaní dohôd, ktoré sú na dennom poriadku, ocíta sa opozičný rečník v ťažkej situácii, lebo na tejto dohode nemožno meniť nič a túto vládu tým menej možno podporovať prijatím dohody.

So samou haagskou dohodou a na túto nasledujúcou parížskou dohodou nechcem sa zabývať s hľadiska finančného. Zabývať sa budem však politikumom samej dohody.

Táto dohoda je výslednicou kompromisu, v ktorom nestejnými silami musel zápasiť porazený štát proti tým, ktoré sa zaraďujú medzi štáty víťazné, ač i medzi týmito štáty sú také, ktoré počiatkom a v priebehu války bojovaly v jednej fronte so samým porazeným štátom.

Dohoda táto bola vnúteným dokončením takej epochy, ktorá nedaj Bože aby ešte raz človečenstvo navštívila. Lebo veď mier, počítaný od r. 1918, znamenal väčšiu deštrukciu pre človečenstvo než válka sama. Vo válke totiž zmeraly sa navzájom sily a silnejší porazil slabšieho. Po r. 1918 až do dnešného dňa nezápolia sily, lež zápasia pletichy a také faktory vo svete, ichž základom nie je mravná pravda, ale nemorálna nespravedlnosť.

Dohoda táto je pre veľmoci iba významnosti podradnej, pre nás však má významnosť eminentne dôložitého medzinárodného aktu. Je povolaná k tomu, aby práve tak, ako Youngov plán rieši veľké otázky západu, riešila táto dohoda otázky východu a previedla ich na kľudný bod. K tomuto cieľu slúžila univerzalita veľmocí vtedy, keď všetko možné učinila, aby válečné pohľadávky, obligácie a otázky medzi Malou Dohodou a Maďarskom definitivne vyriešila.

A tedy táto haagská a parížská dohoda nie je cieľom, lež prostriedkom k tomu, aby sa tá atmosféra, ktorá dolieha na strednú Europu v dobe poválečnej, vyčistila. Chceme-li však niektorú miestnosť zprostiť otravný ch plynov, vtedy má to len jeden spôsob a to je ten, že musíme pripustiť do tejto miestnosti čistý vzduch a čisté slnečné paprsky, nie však, aby sme miestnosť naplnili novými plyny, ktoré síce môžu mať imunizačný účinok voči otravným plynom predošlým, avšak pôsobia zase i naďalej účinkom otravným.

Účelom dohody o východných reparáciach je, aby ona medzi Maďarskom a štáty malodohodovými vytvorila takú atmosféru, v ktorej by tunajšie národy mohly si navzájom pomahať v tej všeobecnej hospodárskej krizi, ktorá teraz na celú Europu dolieha.

Ja teda hľadám, zdali táto dohoda v tejto svojej forme slúži tomu účelu.

Tu beriem v úvahu jeden determinantný faktor, a to je ten, že Československo nie je štátom balkanským, a že ani Maďarsko nie je štátom na Balkane. Tieto dva štáty musia najsť v záujme všetkých svojich relácií spôsob, aby mohly spolunažívať.

A teraz prizerám k tomu, zdali spôsob, ako je on v tejto smluve fixovaný, znamená cestu, ktorá by viedla ku spolunažívaniu týchto dvoch štátov, Československa a Maďarska, aniž by to vyvolalo konflikt, alebo či stanovisko pána ministra Beneša nebude zabraňovať budúcej konsolidácii?

Jestliže sme s pozornosťou sledovali komuniké vydané o pojednávaniach konaných v Haagu a potom v Paríži, jasne z nich vysvitá to, čo pán minister dr Beneš vo svojom "Českém Slove" s tak veľkou emfázou prizvukuje a neostýcha sa vyhlašovať, že "jemu sa podarilo preťahovať právné pojednávania desať rokov, a totiž podarilo sa mu kompromitovať opatrenia rozhodčieho súdu".

Pridáme-li k týmto faktorom jakožto ďalší koeficient zástoj Titulescuho v otázke optantskej, ktorý priateľstvo Ameriky honoroval tak, že proste "amerikanizoval" a odvolal svojho sudcu z pojednávaní, prizeráme-li k tým tisicerým námietkam, reflexiám, preťahovaniu, odďalovaniu, vykrucovaniu, vtedy vidíme, že páni ministri Beneš a Titulescu boli tí, ktorí zabránili tomu, aby rozhodčí súd mohol sa všade uplatňovať, a v podstate do opravdy kompromitovali inštitúciu rozhodčieho súdu.

A ja práve v tomto stanovisku vidím tú chybu, ktorú tu musím vyhraniť a na ktorú musím dôtklive poukázať.

Za cenu momentánneho úspechu kompromitoval pán minister Beneš zásadu samu a vyvolal precedent, že rozhodčí súd možno pod zámienkou praktičnosti vypojiť. Keď tak pyšne prizvukuje vo svojich interwiuvách to, že pri tejto dohode "vynechané boly všetky právné hladiská z rámca ujednania", vtedy zaútočil priamo na základy tej budovy, ktorá bola r. 1919 a 1920 v Saint-Germainu, Paríži a Trianone zbudovaná. Lebo eliminujete-li právo pod zámienkou praktičnosti a jednáte len s hľadiska účelnosti, vtedy dotiaľ, kým prevaha sily je u vás, možná že si počínate účelne, avšak uchylujete sa od jedinej cesty, na ktorej je možno niečo trvalého vytvoriť, lebo veď nielen iustitia, ale i ius je tým, čo je regnorum fundamentum.

Vo svojom exposé predstiera pán minister Beneš vec tak, ako keby on všetko bol učinil v záujme suverenity Československa, zachoval vo všetkých reláciach agrárnu reformu československu a neuplatnila sa zásada položená v medzinárodnej smluve, ktorá zaisťovala cudzincom, optantom zvláštné nakladanie. To je úspech momentálny.

Avšak až sa kostka obráti - a kostka sa vždycky obraci - dojde k situáciám, že by bolo bývalo v záujme štátu československého, keby nebolo tu precedentu na to, dľa ktorého medzinárodné ujednania nie sú záväzné a možno ich vypojiť.

Nezamýšľam celú poslaneckú snemovňu unavovať obsiahlym rečnením o agrárnej reforme, avšak jedno je isté, že totiž agrárna reforma bola príčinou toho, že maďarskí optanti zahájili spory voči československému štátu, a že agrárna reforma bola tá, ktorá zavinila, že následkom spojitosti reparácií s otázkou optantskou nemohla sa atmosféra strednej Evropy po dobu 10 rokov vyjasniť.

Agrárna reforma u nás nevyvierala z intencie, ktorá viedla Gracchov a Irčanov, agrárna reforma mala u nás docela iný účel. Jeden jej účel vylíčil sám pán minister Beneš, keď prehlásil, že ona bola mstou voči českej aristokracii pre ich stranenie Habsburkom, druhým jej účelom bolo však ku ktorému sa priznal pán minister Hodža, aby agrárnou reformou zlomená bola hegemonia Maďarov na Slovensku a aby na Dunaji pod zámienkou toho boly vytvorené také body, kde by sa mohli Maďari asimilovať a kde by mohly byť vytvorené strategické body voči Maďarsku vo strede maďarského ľudu.

To sú tie intencie, pre ktoré tak húževnate trval pán minister Beneš na svojom stanovisku, t. j. na suverennom zachovávaní agrárnych zákonov, a preto vychádzam ja úplným skepticizmom tým mierovým deklaráciam v ústrety, ktoré pán minister Beneš pokladal za vhodné prejaviť v záujme pozorumenia s maďarským ľudom. Dokiaľ pán minister Beneš a vláda budú vedení touto práve zmienenou intenciou, aby totiž agrárna reforma jednak absorbovala v republike Maďarov, jednak aby pri medzinárodných vlivoch oslabovala Maďarsko, dotiaľ tuná nebude môcť byť vytvorená tá zdravá atmosféra, ktorá je potrebná k tomu, aby tuná opravdový mier a duševná harmonia ovládala národy.

To je jedna príčina, pre ktorú nemôžem veriť v uprimnosti prejavu pána ministra Beneša. Avšak nielen toto stanovisko je tým, ktoré charakterizuje pokleslú loyalitu pána ministra Beneša voči Maďarsku. Lebo veď i spôsob, ako pán minister Beneš smýšla o otázkach církevných a otázkach církevných statkov, nemôže slúžiť k tomu, aby sa či už s Maďarskom a či s tunajšou katolíckou verejnosťou dorozumel.

Na moju otázku kladenú v zahraničnom výbore, či totiž táto parížska dohoda vzťahuje sa tiež na statky církevné, ležiace na území Československa, avšak ich beneficiáti sídlia v Maďarsku, či tá agrárna reforma vzťahuje sa tiež na církevné statky zmienené v modu vivendi, a či nie - odpovedal pán minister docela srozumiteľne, že stanoviskom vlády je to, že vlastníkom církevných statkov v Československu je štát a církev je iba ich uživateľom. Toto stanovisko manifestoval pán minister tak, ako stanovisko vlády.

Naproti tomu ja docela krátko citujem jednak kánon čís. 1495 kodexu smerodajného čo do vecí církevných: "Ecclesia catholica et apostolica sedes nationum ius habet libere et independenter a civili potestate aquirendi, retinendi et administrandi bona temporalia ad fines sibi proprios prosequandos."

Tu je tedy jasne vyslovené, že cirkevné statky sú vlastníctvom církvi a nie štátu. Avšak poukazujem i na to, že toto stanovisko pána ministra Beneša čo do církevných statkov patriacich k bývalému Uhorsku naprosto sa protiví názoru, ktorým je celé uhorské verejné právo preniknuté. Patronátné právo vo verejnom práve uhorskom tvorí docela zvláštnu inštitúciu kráľa korunovaného korunou Sv. Štefana, na základe ktorého práva ako kráľ apoštolský udeľuje biskupské stolce, avšak bola to ustanovizeň spiatá s kráľovstvom tak úzko, že dnes, keď v Maďarsku kráľa nieto, právo patronátné nemôže vykonávať ani hlava ani vláda štátu, lež udeľovanie biskupských stolcov a menovanie biskupov prísluší práve s hľadiska cirkevných statkov rímskej kurii.

Čo tedy pán minister Beneš povedal, diametrálne sa protiví jak kánonu, tak uhorskému verejnému právu, ktoré na území Slovenska ešte platí. Je mojou povinnosťou zmieniť sa o tom a poukázať na to, že jestliže pán minister zaujíma toto stanovisko, vtedy dorozumenie s Maďarskom a s tunajšou katolíckou širokou verejnosťou je vylúčené.

To mne čuduje, že také veci a také delaní, čo je proti zákonom vatikánskym, pán kanonikus Světlík a pán kanonikus Šrámek podporujú, že podporujú takú vládu, ktorá jedná proti zákonom. Neni pravda, čo tu povedal pán minister dr Beneš, že majotok cirkevný je majetok štátny, poneváč sa to príči každej dohode vatikánskej a katolicizmu (Výkřiky) a to podporujú ľudáci a povedajú, že sú katolíci.