Promluvil bych jen několik slov k návrhům a k vývodům býv. pana ministra Mayr-Hartinga, jež k této věci přednesl. Žádá snížení militarismu, zavedení 14měsíční služební doby atd. Musíme se jen ptáti, proč křesťanští sociálové, kteří po tři léta seděli ve vládě, neuskutečnili sami těchto požadavků? Právě při zkrácení služební doby byli by křesťanští sociálové měli k tomu možnost; branný zákon stanovil přece 14měsíční dobu služební a přes to byl r. 1927 změněn v tom směru, že opět byla zavedena 18měsíční doba služební. Křesť. sociálové byli by tedy již měli možnost se svou vůlí vážně proraziti, kdyby také bývali skutečně měli dobrý úmysl. Bývalý pan ministr Mayr-Harting není příliš nadšen nynější vládní koalicí. To mu do slova věříme. A to tím více, že víme, jak veliké byly snahy právě křesťansko-sociální strany, aby se vetřela do vlády, kterou nyní zahrnuje hromy a blesky. Nazval dřívější koalici manželstvím z rozumu a ne manželstvím z lásky a prohlásil dále, že nynější vládní koalice není ani manželstvím z rozumu, ani z lásky. Nuže, musíme již říci, pozorovali jsme pramálo tohoto manželství z rozumu, když křesťanští sociálové seděli ve vládě, měli jsme pocit, že to nejen nebylo manželství z lásky, mnohem méně manželství z rozumu, nýbrž že to byla holá a čistá prostituce, kterou křešťanští sociálové tenkráte provozovali.

Při kapitole militarismus poukázal bych ještě na neobyčejně špatné platy vojáků. Musíme konstatovati, že žold vojáků, počítán celkovou částkou, je oproti gážím důstojníků stanoven příliš nízko. Na platy důstojníků je zařazena částka 425 milionů korun, na žold mužstva pouze částka 80 milionů Kč. Prostý voják má žold 1·50 Kč denně, a jak s tím má vystačiti, o to se pravděpodobně vojenská správa velmi málo stará.

V souvislosti s tím musíme poukázati také na skandál s vyživovacími příspěvky. To je kulturní ostuda, že se dnes udržuje vyživovací příspěvek na výši 1·80 Kč. Jak z toho mají býti hraženy nutné potřeby, také o to se správa státu nestará vůbec ani v nejmenším. Žádáme, aby konečně jednou byl učiněn konec této ostudě. Jako přitěžující okolnost přistupuje ještě praxe při přiznávání vyživovacích příspěvků, metoda, jež se prostě vymyká všemu vylíčení. Jsou vydávána nejnesmyslnější rozhodnutí. Ženy mužů, kteří nastoupili vojenskou službu, jsou odmítány lakonickým odůvodněním, že prý jsou schopny výdělku. Kde však mají ten výdělek vzíti a jak si vůbec mají nějaký výdělek opatřiti, po tom se nikdo neptá. Také zde žádáme, aby konečně nastala změna v této praxi.

Chci promluviti jen ještě několik slov o přiznávání státního občanství. Doufáme, že se to konečně bude prováděti liberálněji, aby byl odstraněn ten zahanbující stav, že tisíce ubožáků musí čekati po léta na vyřízení své žádosti a tím jsou citelně poškozováni.

V oboru spravedlnosti žádáme rychlého uskutečnění trestního práva pro osoby mladistvé, jehož návrh je již dohotoven a znamená znatelný pokrok. K jeho účinnosti je třeba vydati zákon o dobročinné péči o mládež, takže by bylo třeba změniti naše polepšovny v moderní ústavy pro péči a výchovu. Naléhavost této věci dokazuje počet mladistvých vězňů. Ze 78.875 uvězněných připadá 10.148 na osoby mladistvé ve věku od 10 do 18 let. Mládež má býti ne polepšována, nýbrž vychovávána. Jenom tak se sníží počet trestních činů mládeže a omezí se opakování. Reforma tiskového zákona je rovněž nutná, poněvadž většina novin je ohrožena ve své existenci žalobami podanými proti nim ve spoustě případů. Béřeme na vědomost prohlášení ministerstva spravedlnosti a doufáme, že ohlášená celková revise tiskového zákona bude provedena co nejdříve. Jen tenkráte, když tisk požívá potřebné svobody, může bezvadně plniti službu pro veřejnost.

Zvláštní kritiky vyžadují poměry v mnohých vězeních. Místnosti jsou většinou přeplněny, špatně větrány, vodovodní a kanalisační zařízení jsou nedostatečná, zařízení otopná a osvětlovací nadmíru zaostalá. Rovněž čistota u mnohých vězení je naprosto nedostatečná, což dokazuje nejlépe zavšivení vězení u okresního soudu v Děčíně. Výkon trestu přináší za těchto poměrů s sebou nejtěžší nebezpečí pro zdraví. Žádáme dále se vší rozhodností zvláštního postavení politických vězňů.

Pokud jde o soudní trestní řád, nemůžeme prohlásiti souhlas s chystanými v návrhu omezeními porotního soudnictví. Proti tomuto omezení stavějí se také odborníci - jak dokázal sjezd právníků v Teplicích - na jejichž mínění dlužno také bráti zřetel. Nejen působnost porotních soudů měla by býti rozšířena, nýbrž také práva porotců, a to v tom směru, že smějí rozhodovati nejen o vině, nýbrž také spolu o výměře trestu.

Při této příležitosti chci opětně postaviti v popředí jeden náš požadavek, a to zřízení živnostenského soudu pro kraj karlovarský. Nedostatek takového soudu pro tak vysoko průmyslově vyvinutý kraj znamená v prvé řadě pro dělnictvo citelnou škodu. Vzhledem k nynějšímu zatížení našich okresních soudů musí dělníci při uplatňování mzdových požadavků čekati často měsíce, ba dokonce po léta na rozhodnutí. Já sám jsem několikráte zastupoval mzdové žaloby, jež se táhly po mnoha měsíců. Tento stav mohl by býti alespoň zmírněn tím, že by okresní soudy obdržely příkaz, aby při projednávání dávaly žalobám ve věcech živnostenských přednost.

Slavná sněmovno! Přednesl jsem celou řadu požadavků, které budeme také ve vládě hájiti. Víme, ovšem, že tyto požadavky nemohou býti uskutečněny obratem ruky. Vždyť stojíme před daleko důležitějšími problémy, jež naléhavě potřebují vyřešení: Péče o oběti hospodářské krise, zachování ochrany nájemníků, vybudování podpory stavebního ruchu, zlepšení postavení válečných invalidů, jakož i pomoc státním zaměstnancům a staropensistům. Nicméně chceme se pokusiti o to, abychom pracovali na uskutečnění otázek mnou dotčených. Doufáme, že se nám to alespoň z části podaří. (Potlesk.)

Místopředseda dr Lukavský (zvoní): Dalším řečníkem je p. posl. dr Markovič. Dávám mu slovo.

Posl. dr Markovič: Slávna snemovňa! S prejednávaným rozpočtom prejavená bola z rôznych strán nespokojnosť. Naša strana rozpočet prijíma s určitými výhradami. Nespokojnosť prejavená bola ovšem i zástupcami strán, ktoré v predchádzajúcej vláde boly, ale v dnešnej vláde nie su. Aj pán úradujúci podpredseda slovenskej ľudovej strany v celom rade námietok prejavil svoju nespokojnosť s týmto rozpočtom. A tu treba jemu pripomenúť, že podľa deľby práce rozpočet časove začína sa pripravovať v máji a na podzim býva už hotový. To znamená, že tento rozpočet pripravený a hotový bol v dobe, keď slovenská ľudová strana bola ešte vo vláde a keď jej rečník v terajšej generálnej rozpočtovej debate bol ministrom Československej republiky. Vecne padá tedy zodpovednosť za tento rozpočet, i pokiaľ ide o potreby Slovenska, na slovenskú ľudovú stranu, ktorá tento rozpočet spolupripravovala, viac ako na našu stranu, ktorá v tej dobe na vláde účasť nemala. Zodpovednosť slovenskej ľudovej strany aj za tento rozpočet je tým väčšia, že v podstate, i pokiaľ ide o potreby Slovenska, nelíši sa od rozpočtov predchádzajúcich, tedy od rozpočtov, pri ktorých slovenská ľudová strana účastná bola nielen v prípravnej periode, ale které slovenská ľudová strana aj odhlasovala.

Ovšem, slávna snemovňa, odhlasovaním tohoto rozpočtu berieme zaň určitú zodpovednosť i my. Nevyhýbame sa tejto zodpovednosti, prijímame ju v predpoklade, že duch, ktorým bude sa tento rozpočet prevádzať, bude iný, ako bol duch, z ktorého rozpočet vyšiel. A tu pri rozpočte ministerstva vnútra stavia sa nám otázka, v akom duchu bude sa prevádzať tento rozpočet na Slovensku. Súdim, že hlavné predpoklady nového ducha v politickej správe na Slovensku neboly ešte vytvorené, že tých niekoľko mesiacov nestačilo, v každom prípade nebolo použité k tomu, aby tieto predpoklady nového ducha v politickej správe Slovenska boly vytvorené. Podľa nášho názoru - a súdim, že v tomto sme jednotní so zástupcami všetkých vládnych strán zo Slovenska - predpokladom nového plodného ducha v zemskej správe slovenskej je zmena v hlave politickej správy, je zmena v osobe prezidenta slovenskej krajiny. (Tak je!)

Zostávame odporcami zemského sriadenia. Svoje dôvody, prečo dávali sme a dávame podnes prednosť župnému sriadeniu, menovite pokiaľ ide o dobrú správu Slovenska, uviedli naší zástupci pri ústavnom prejednávaní zákona o novej úprave politickej správy. Ale práve preto, že menovite so slovenského stanoviska prednesené boly veľmi závažné pochybnosti, či táto reforma pre Slovensko sa hodí, povinnosťou bývalej vlády malo byť vykonať všetko možné, aby reforma na Slovensku sa dokázala. To ovšem znamenalo na vedúce miesta postaviť najlepších ľudí, to znamenalo na čelo zemskej správy postaviť človeka, ktorý svojími odbornými schopnosťami spôsobilý je k tomu, aby novú reformu na Slovensku previedol. Avšak miesto politickosprávnej reformy znamenalo prevedenie zemskej správy na Slovensku reformu strannícko-politickú, znamenalo zpolitizovanie politickej správy už v samých zárodkoch, a tu - neradi rekriminujeme, ale musíme podtrhnúť - padá zodpovednosť nielen na tých, ktorí toto zpolitizovanie požadovali, ale ešte viac na tých, menovite na tých zodpovedných politikov slovenských, ktorí k takému zpolitizovaniu zemskej správy slovenskej dali súhlas.

Musíme ľutovať, že pri prevádzaní nového zákona o politickej správe práve Slovensko stalo sa obeťou politicko-stranníckych požiadavkov. Na Slovensku už raz mali sme obdobie, keď vláda jednej strany v dôsledku volieb vymenila vládu skupiny druhej. Bolo to roku 1920, keď čsl. soc. demokratická strana podľa výsledkov volieb dostala úrad ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Ale, vážená snemovňa, našej strane nenapadlo, aby postavili sme požiadavok, aby z vedúcich miest odstránení boli ľudia, poneváč boli inými stranníkmi, a aby na tieto miesta postavení boli stranníci naší, hoci nemali by odbornej kvalifikácie. Mali sme príliš radi Slovensko a príliš nám záležalo na tom, aby Slovensko v tých ťažkých dobách bolo dobre spravované, než aby boli sme dávali pred odbornosťou prednosť strannícko-politickým požiadavkom. (Předsednictví převzal místopředseda Špatný.)

Žiaľ, nebolo tomu tak pri prevádzaní nového zákona na Slovensku. Vtedy už mali sme odborníkov, mali sme ľudí, ktorí ako župani veľkých žúp dokázali, že a ako spôsobilí sú spravovať väčšie územie ako jeho náčelníci. Preto župná reforma na Slovensku vykazovala určité úspechy, nakoľko v tých časoch a za tak krátku dobu bolo možné úspechy vykázať. Bol tu výber, avšak miesto aby šéf politickej správy, prezident slovenskej krajiny, bol sa vybral z odborníkov, županov býv. slovenských velkých žúp, na čelo slovenskej správy postavený bol prednosta okr. súdu zo Žiliny. (Slyšte!) Miesto reformy veľkého štylu na Slovensku urobený bol drobný, ale veľmi drobný kompromis. Podobne i pri obsadzovaní mnoho iných vedúcich miest v zemskom úrade i v okresoch. Dnešná vláda musi odčiniť, čo sa stalo. Dnešný minister vnútra tento stav nemôže ponechať. Pán minister dr Slávik bol tiež županom a odstrčenie jeho kolegov znamená aj odstrčenie jeho samého. (Posl. Zeminová: Byl veľkožupan a ne okresní náčelník!) Okresný náčelník aspoň rozumie politickej správe, ale okresný sudca politickej správe, i keby chtel, ťažko môže rozumieť. Opakujeme, musí byť zjednaná náprava. Politických prekážok v rámci vládnych strán, aspoň pokiaľ ide o príslušníkov vládnych strán zo Slovenska, myslím, že nebude, aspoň by nemalo byť. Súdim, že žiadna politická strana zo Slovenska, mimo slovenskej ľudovej strany, by neodporovala tomu, aby vo vedení slovenskej krajiny nastala potrebná zmena. Nešlo by, slávna snemovňa, o nejaké nové zpolitizovanie, nešlo by o nejaké vyháňanie diabla Belzebubom, poneváč nikto - a to zdôrazňujem - nestavia pri tomto strannícko-politických osobných požiadavkov. Ide proste o prevedenie toho, čo sa malo stať na samom počiatku. Ide o to, aby na čelo správy Slovenska postavený bol odborník. Je jedno, či má a či nemá a akú má strannícku legitimáciu. Ide o to, aby mal za sebou legitimáciu desaťročnej práce v administratíve Slovenska. Takejto legitimácie dnešný zodpovedný správca slovenskej krajiny nemá, a treba podškrtnúť, že ani vo svojom dosavádnom pôsobení nesnažil sa, aby si bol aspoň v tomto svojom krátkom pôsobení takejto legitimácie získal.

Ovšem, že vedľa zmeny v hlavách požadovať musíme i zmeny v údoch, na zemskom úrade i okresných úradoch. Musíme požiadovať, aby niektorým pánom šéfom okresných úradov učinené bolo jasným, že protirobotnícky, protisocialistický režím na Slovensku už prestal, pán minister vnútra náčelníkom niektorých okresných úradov musí urobiť jasným, že nie sú exponenty žiadnej politickej strany, ale že sú úradníkmi okresov, sú úradníkmi obyvateľstva okresov, povolaní k tomu, aby slúžili potrebám tohoto obyvateľstva a potrebám štátu. (Výborně!) Okresných náčelníkov treba poučiť, že nie je možné, aby veci, ktoré vo vyšších inštanciách už boly vybavené, zdržovaly sa na okresných úradoch - ako sme toho svedkami na pr. na okresnom úrade v Malackách - len preto, že žiadateľ je príslušníkom československej sociálne-demokratickej strany robotníckej.

Reklamujem nielen určitú výmenu, ale aj určitú revíziu a kontrolu. Ak by tieto naše dôrazné slová nenašly na zodpovedných miestach náležitej ozveny, príslušných činiteľov museli by sme robiť zodpovednými nie za to, čo sa stalo, poneváč snáď na tom účastní neboli, ale za to, že tento stav konzervujú, museli by sme ich robiť zodpovednými za neistotu a nedôveru, ktorá je dnes v slovenskom úradníctve, ktorá je dnes v celej politickej správe. Neistota a nedôvera práve preto, že sa očakáva, že budú odčinené krivdy, kde miesta obsadzované boly nie podľa odbornej znalosti, ale podľa politickej legitimácie. Odčinením tejto krivdy dá sa možnosť ukázať úradníctvu politickej správy Slovenska, v zemskom úrade i v okresných úradoch, že sú spôsobilí, aby i správu na Slovensku vytvorili takým spôsobom, že by - i keďby nemusela byť hneď vzorom dokonalosti, aspoň nezostávala by vzorom nedokonalosti a protekčného režímu. Inak zostane podlomená chuť k práci, pasivita, bezradnosť a všetky zlé následky takéhoto stavu. Opakujeme: Bolo už dosť politických machľov na účet rozvoja zemskej správy slovenskej, je čas, aby došlo k ozdraveniu a náprave. Sme si ovšem, slávna snemovňa, vedomí mnohých ťažkostí, ktoré ešte treba zdolať. Je to menovite nedostatok úradníctva. Treba poukázať na bezvýslednosť alebo malý výsledok mnohých konkurzov, vypísaných na konceptné miesta na Slovensku, nielen v politickej správe, ale aj v iných odvetviach štát. správy, menovitej i v súdnictve. Tu treba sa pýtať, kde je slovenský dorast, ktorému maľoval sa čert, ktorý štval sa stále tým, že mu Česi odoberú miesta a vezmú chleba. Zdá sa, že tu na Slovensku, aspoň v časti vysokoškolsky vzdelaného dorastu, je určitá desorientácia, ktorá zanesená tam bola nesvedomitou agitáciou, že každý, akonáhle opustí školské lavice, môže sa stať hneď ministerským radcom alebo nejakým iným vysokým a dobre plateným úradníkom. Prešly doby, keď na Slovensku pre nedostatok ľudí bolo možné velmi rýchle dostať sa na veľmi vysoké miesta, ako stalo sa s niektorými z našej generácie. I na Slovensku, ako všade na svete, treba začínať od piky, od najnižšej úradníckej kategórie, aby potom podľa odborných schopností a vývinom doby niekto dostal sa na vyššie úradnícke miesto.

To treba jasne povedať, poneváč inak, tak sa zdá, dospejeme k tomu, že budeme musieť prosiť sa ochotným ľudom z Čiech, aby prišli nám zaplniť neobsadené miesta konceptných síl na okresných úradoch a v súdoch, aby sme sa so správou a súdnictvom na Slovensku mohli ďalej hýbať.

V tejto súvislosti volá sa po menovacom práve prednostov jednotlivých odvetví štátnej správy v zemiach, tedy rôznych zemských prezidentov. Súdim, že o tejto otázke malo by sa uvažovať. Ovšem, nemôžem sa zdržať jednej poznámky. Bolo by veľmi nepríjemné, keby proti požiadavku menovacieho práva pre šéfov jednotlivých zemských úradov na Slovensku boly sa uplatňovaly námietky, ktoré dôvodily by niektorými zjavy zo Slovenska proti takémuto menovaniu, nakoľko pre takéto námietky bolo by možno najisť oporu v četných zjavoch, ktoré vyskytly sa práve na Slovensku pri obsadzovaní miest úradných lekárov a pri udeľovaní lekární v dobe, keď ministrom zdravotníctva v poslednej periode bol Slovák.

Slávna posl. snemovňa! Štátnická reč p. kol. dr Tisu, aj iné prejavy z ľudovej strany by naznačovaly, že aj táto strana konečne začína si upovedomovať, že k náprave naších pomerov na Slovensku nevedú cesty, na ktorých dosiaľ videli sme blúdiť túto stranu a jej vodcov. Vítame aspoň reč, ktorá hlása, že je koniec romantizmu a nastává realizmus, že je koniec hesiel a nastáva doba drobnej práce i pre ľudovú stranu. Čítame a počuli sme v reči p. posl. Tisu: Doba romantizmu prestala, nastáva "doba pražskej politickej školy, školy drobnej práce na poli uplatňovania národných a triednych záujmov."

Vítame reč a čakáme skutky. Reč vítame so zadosťučinením. My, čsl. strany, zanechaly sme slovenský romantizmus hneď po prevrate. My sme si uvedomili hneď po prevrate - aby zasa citoval som slová pána posl. Tisu - že "práca za národ vyrástla z okruhu citového do rozmerov tak širokých a spletitých, ako je sám život.".

To nám snáď škodilo na popularite, ale slúžilo i štátu i Slovensku. Náš realizmus, ovšem i naša bezvýhradná oddanosť republike a čsl. jednote, nás zachránila, že v prvej dobe poprevratovej slovenský klub nemusel protestovať proti naším príslušníkom slovami, ktoré p. posl. Tiso citoval so súhlasom a ktoré znely: "Vyhlašujeme, že slovenské politické strany alebo skupiny nepoverily nikoho, aby ich menom pracoval v zahraničí za oddelenie Slovenska od Československej republiky a za jeho pripojenie k inému štátu."

Proti nášmu príslušníkovi takýmito slovami slovenský klub nemusel protestovať práve preto, že sme hneď zanechali obdobie romantizmu.

To, že chápali sme postavenie Slovenska reálne, zabránilo ovšem v radoch naších "československých" strán i tomu, aby do naších strán votreli sa vlci v baránčom rúchu hesiel slovenského romantizmu.

Opakujem: Vítame zjavy vytriezvenia v slovenskej ľudovej strane. Podškrtujem slová p. posl. Tisu, že "staršie, šedinami obsypané hlavy naších vodcov sú nám jedinými pamiatkami tejto romantickej doby". (Veselost.)

Tedy "stará, šedinami obsypaná hlava" zakladateľa je uložená ako úctyhodná relikvia romantickej doby slovenskej ľudovej strany. Prajeme novému úradujúcemu podpredsedovi slovenskej ľudovej strany, aby ponechajúc svätožiaru romantického fanatika zakladateľovi, on sám stal sa skutočným vodcom svojej strany v reálnej práci pre republiku a Slovensko. (Výborně!)

Páni zo slovenskej ľudovej strany vydávajú sa za jedinú slovenskú stranu. Nerád by som im kazil radosť, ale predsa len nemôžem im nepripomenúť, že Hlinkova slovenská ľudová strana kandidovala v Čechách a na Morave, čím jej slovenská írečitosť a exkluzívnosť tak trochu bola naštrbená. Ovšem, slávna poslanecká snemovňa, my k svojej československosti sa hlásime, (Výborně!) my to, že sme stranou československou, že sme Čechoslovákmi (Potlesk.) neprijímame ako potupu, ale sme na to hrdí. (Potlesk.)

A keď páni už tak často citujú moju reč, ktorú povedal som pri pojednávaní ústavnej listiny r. 1920, to by mali citovať aj tieto slová: "Hovoríme, že stojíme na stanovisku československej národnej a štátnej jednoty. Keď toto hovoríme v Národnom shromáždení a keď toto ústavne vyslovujeme v naších ústavných zákonoch, tým len opakujeme a zdôrazňujeme to, čo hovorili zástupci Slovenska v najťažších dobách."

Pán posl. Hlinka vo svojej reči k vládnemu prehláseniu citoval slová z týchto ťažkých dôb. Ja som tiež citoval, a to z manifestu Slovenskej Národnej Rady, ktorým r. 1848 obracia sa "k synom Čiech, Moravy a Slovákom" s týmito vyznamnými slovami: "Jeden národ sme my, vy tam synovia Českej zeme, vy zo súsednej Moravy a vy slovenskí synovia od brehu Váhu, Hrona a Dunaja. Jedna reč sa po týchto kraj inách ozýva."

Jestli takéto slová, tieto zásady neboly zahanbujúcimi pre Štúra, Hodžu a Hurbana, tedy i my hrde môžeme hlásiť, že sme československými stranami. (Potlesk.)

Páni dovolávajú sa mojej reči v ústavnej listine ako doklad toho, že vraj po 10 rokoch - nechcem užívať slova, že nastalo vacuum iuris, poneváč by všeličo napadlo - ale že po 10 rokoch malo byť znova rozhodované o autonomii Slovenska.

Páni citujú slová, ktoré znely: "Všetci účastníci shodli sa potom na tom a usniesli sa, že v otázke autonomie Slovenska nech rozhodnú po desiatich rokoch volení slovenskí zástupci a toto rozhodnutie nech je rešpektované".

Vážení páni zo slovenskej ľudovej strany vydávajú sa za jedinú slovenskú stranu, tedy pravdepodobne oni sú tými volenými zástupcami, ktorí mali sa sísť po 10 rokoch po prevrate a vyniesť nový zákon o autonomii Slovenska. Tedy, vážené shromaždenie, ak v citovaných mojích slovách bol nejaký predpoklad, bola nejaká výhrada, bol nejaký záväzok, nový zákon, ktorý znamená "záblesk autonomie" Slovenska, tento záväzok bol už vyčerpaný. Vyčerpala ho najnárodnejšia a najslovenskejšia politická strana slovenská a preto dnes už na toto sa odvolávať znamená strkať hlavu do piesku alebo znamená vedome predstierať veci inak, ako vo skutočnosti sú.

R. 1920 vynesený bol ústavný zákon, rešp. zákon o župnom sriadení, a v dobách, keď slovenská ľudová strana bola vo vláde, keď bola vo vládnej väčšine, vynesený bol zákon o zemskej politickej správe. Tak seriózni ľudia, ako je pán posl. dr Tiso, iste nebudú chcieť tvrdiť, že zákon o politickej správe vynáša sa každý druhý rok, ale pravdepodobne uzná, že taký zákon tvorí sa na dlhšiu dobu. Keď tedy páni odhlasovali zákon na prahu 10. výročia republiky, vykonali to, čo podľa citátu z mojej reči vykonať sa malo; ako to vykonali, za to ovšem nesú zodpovednosť tí, ktorí toto dielo osnovali a dokončili. (Tak jest! Výborně!)

Pán posl. Tiso vo svoje reči rozhovoril sa o autonomistickom bloku. Uvádzal, že vraj tvoreniu tohoto bloku slúži za príklad riešenie pomeru česko-nemeckého. Slovenská ľudová strana tedy predstiera veci tak, ako by na Slovensku chcela vykonať úkol previesť Maďarov na pôdu Československej republiky. Musíme zdôrazniť, že pri plnení tohoto úkolu slovenskú ľudovú stranu už predstihly iné československé strany. Dnes dopoludnia počuli sme zástupcu republikánskej strany, ktorý hovoril o záujmoch maďarského roľníctva, ktoré ho volilo, a v senáte Národného shromaždenia možno počuť zástupcu maďarského organizovaného robotníctva, voleného na program čsl. soc. dem. strany robotníckej.

Naše strany svoj úkol previesť robotnícky, po pr. roľnícky ľud maďarský na pôdu republiky konaly a konajú. Chceli by sme však upozorniť, že máme určité pochybnosti, o čo vlastne v tom autonomistickom bloku komu ide. Možno, že niekomu ide o to, aby previedol toho druhého na pôdu republiky, ale nevieme, či niektorým zasa nejde o to, aby odviedli tých druhých s pôdy republiky. (Potlesk.)

Vážené shromáždenie, boly tu stavané rečnícke otázky. Tedy i ja staviam túto rečnícku otázku a rozhodne odporúčam pri poslaní, ktoré slovenská ľudová strana berie na seba, veľkú opatrnosť. Minulosť ju k opatrnosti priamo pobáda. Preto by som chcel upozorniť, že nestačí, čo povedal posl. Tiso, že totiž "pre Maďarov cesta k autonomistickému bloku vedie len cez plné hodnotenie a uznanie Slovákov vo štáte a na Slovensku", ale je treba, aby tu nešlo len o hodnotenie a uznanie Slovákov na Slovensku, ale aby šlo aj o hodnotenie a uznanie Československej republiky (Potlesk.) a nedotknuteľnosti jej územia. (Výborně! - Potlesk.)

Slávna posl. snemovňa! Dovoľte, aby ešte krátko zmienil som sa o niektorých iných naliehavých problémoch vnútornej správy na Slovensku. A tu predovšetkým upozorniť chcem na nutnosť unifikácie obecného sriadenia a úpravy rozšírenej pôsobnosti mest a veľkých obcí na Slovensku.

Na prvom ustavujúcom valnom shromaždení krajinského sjazdu slovenských obcí, mest a okresov, ktorý konal sa 6. júla 1929 vo Spišskej Novej Vsi, prednesený bol predsedou sväzu, nitrianskym starostom Coborim, podrobný elaborát o unifikácii obecného sriadenia a úprave rozšírenej pôsobnosti mest a veľkých obcí. Vrele odporúčam pánu ministrovi vnútra, aby všimnul si dôvodov tohoto elaborátu a aby, ak už nemožno okamžite dospieť k unifikácii obecného sriadenia, aspoň na prechodnú dobu prevedená bola úprava rozšírenej pôsobnosti mest a veľkých obcí, aby tieto obce mohly konať svoje poslanie. Neupravenosť tejto otázky brzdí rozvoj naších obcí a zťažuje im úsilie dosiahnuť úrovne obcí v historických zemiach. K tomu ovšem treba dodať, že toto úsilie ako v historických zemiach ešte viac podlomené je na Slovensku zákonom č. 77 z r. 1927, ktorý ešte len vyvíjajúcu sa obecnú samosprávu na Slovensku v jej ďalšom rozvoji veľmi citeľne zahatil.

Ďalšia naliehavá otázka, o ktorej bolo už hovorené, ale ktorú nutno znova a znova opakovať, je otázka úpravy štátneho občianstva na Slovensku. Slávna posl. snemovňa, sme už v druhom desaťročí trvania nášho štátu a pri tom všetkom mám ešte tisíce a tisíce obyvateľov, drobných ľudí, na Slovensku práve tak ako v niektorých iných pohraničných územiach, menovite v plebiscitnom území a na Sliezsku, ktorí štátné občianstvo podnes v poriadku nemajú. Nie len ľudia, ktorí na územie Slovenska prišli po prevrate, po prípade v dobe válečnej, ale aj ľudia, ktorí na území republiky bývali už pred prevratom, ale následkom niektorých nedopatrení, na Slovensku následkom určitej nevšímavosti, ktorá panovala vo veci domovskej príslušnosti, podnes nemajú v poriadku svoje domovské právo, vystavení sú najväčším nepríjemnostiam. Mnohí, ktorí opätne podávajú žiadosti, hodne systematicky sú zamietaní. Pri rozhodovaní o týchto žiadostiach uplatňuje sa totiž dosiaľ prílišné stanovisko: pokiaľ možno nevyhovieť, miesto aby uplatňovalo sa stanovisko: pokiaľ možno vyhovieť, a nevyhovieť len tam, kde tomu bráni vitálny záujem štátu. Ťažko je prisvedčiť, žeby robotník, ktorý býva na Slovensku už niekoľko desiatok rokov, ktorého synovia slúžili v československej armáde, žeby otec i deti nemali dostať československé štátné občianstvo len preto, že následkom nejakej reminiscencie z minulosti ich chovanie vraj ohrožuje záujem štátu.

Nie je dobrým znakom báť sa svojho vlastného obyvateľstva, menovite obyvateľstva, ktoré obýva naše územie už od doby predprevratovej. Nie je správné trestať ľudí za to, že prevratom stali sa obyvateľmi územia Československej republiky. Akým spôsobom ich poťom získať, akým spôsobom majú byť oddaní tomuto štátu, keď štát nechce ich prijať za svojích synov?

O týchto veciach bolo už hovorené mnoho so strán opozičných i vládnych. My obnovíme návrh zákona, ktorý podali sme v tejto veci v minulom období Národného shromaždenia. Ale je treba, aby dotiaľ, kým získaná bude náprava zákonom, získaná bola v praxi. Je treba, aby pán minister vnútra všímal si týchto vecí a aby nedal sa ohromiť číslicami, ktoré predniesol v rozpočtovom výbore, v koľko prípadoch československé štátné občianstvo bolo udelené. Tieto číslice sú úctyhodné, ale ničoho nemenia na postavení tých, ktorým dosiaľ štátné občianstvo udelené, po prípade uznané nebolo.

Aké sú pomery, chcel by som poukázať práve len na plebiscitné územie, kde rozhodnutie konferencie veľvyslancov z r. 1920, ktoré dávalo opčnú lehotu jedného roku, vyhlásené bolo až r. 1925. Je to č. 20 Sb. z. a n. z r. 1925. Tedy 4 roky po tom, keď už opčná lehota uplynula, dozvedeli sa ľudia, že pred 4 rokmi mali právo a povinnosť optovať.