Na Slovensku - a vďaka Bohu v záujme štátnej myšlienky, že tomu tak je - od politickej administrácie a jej funkcionárov požaduje sa, aby boli, keď už nie výhradnou dušou a iniciátorom hospodárskej, kultúrnej a sociálnej činnosti - aspoň ich významnou složkou a pomocníkom, bez ktorej úspešné prevedenie a prevádzanie často nie je možné a mysliteľné.
Docela iné postavenie proti tomu mali a majú bývalí páni okresní hejtmani, ktorí sedeli si vo svojích úradoch a starali sa o to, aby mali vybavené aktá. Málo kde a málo kedy pán okresný hejtman v Čechách alebo na Morave znamenal význačnejšiu osobu v hospodárskej, kultúrnej a sociálnej činnosti v jeho okrese. Bola to pohodlná izolácia. Je pravda, že zákonom o organizácii politickej správy toto ich izolované a pohodlné postavenie značne sa zmenšilo, poneváč zákon ten doniesol im aj obstarávanie a výkon dosiaľ autonomnej činnosti, ale na rozdiel od Slovenska, súčasne s touto prácou a s touto úlohou dostalo sa im zapracovaných pracovníkov vo volených zástupcoch obyvateľstva a po prípade aj zapracovaného úradníckeho aparátu, dostala sa im hlavne povinnosť udržovať a ďalej pokračovať a nie ako na Slovensku od základu budovať, robiť program a klásť základy k budúcemu vývoju a k nemu vychovávať.
Tento rozdiel niektorí páni nevedeli pochopiť a okrem toho vždy zúmyselne zatvárali oči nad tým, že politická správa na Slovensku bola vždy od počiatku aj výkonným orgánom autonomnej správy.
Rozsah vlastnej politickej, štátnej správy, merali podľa rozsahu štátnej správy v zemiach historických a nedaj Bože ich presvedčiť o niečom inom a vyvrátiť im vsugerovanú predstavu, že páni okresní náčelníci a páni župani na Slovensku s ich personálom nič nerobia a len si hrajú na pánov a vedú pohodlný život.
A tak Slovensku pri systemizácii napočítali podľa merítka moravského a pri tom si mysleli, prizerajúc k t. zv. intenzite správy na Morave, že slovenskej administrácii dali na úkor štátu Boh vie čo. Ja sa im konečne nedivím, poneváč chápem, že by som od nich príliš mnoho požadoval, aby vedeli na príklad, že takmer celý obsah býv. rak. trestného zákonníka o priestupkoch na Slovensku je agendou štátnej politickej správy a nie agendou súdov, že politická správa až do vydania nového živnost. zákona rozhodovala v súkromno-právnych sporoch živnostenských pracovníkov so zamestnávateľmi a v týchto sporoch dosiaľ rozhoduje u zemedelskej čeľadi atď. Pochopujem, že páni neznajú, čo je to notár a aké ťažké a zodpovedné úkoly ukládajú zákony politickej správe v urbariálnych záležitostiach, že neznajú, že na Slovensku je ešte systém trojpoľného hospodárenia a aké pri roztrieštenosti a rozdrobení majetku pre politickú správu vznikajú z toho potreby a možnosti zásahov a poučovaní, menovite jestli forsírovaný má byť priechod k voľnému hospodáreniu, že neznajú, čo sú to viničné obce a ich poriadky, čo je to otázka pastvín a pastevných poriadkov, ač v tejto veci máme už aj jedon československý zákon - zákon č. 87/1924 o užívaní niektorých pastvín na Slovensku, - o predlženie ktorého práve sa jedná, čo je to štátna správa lesov, aký je jej vecný a územný rozsah, čo a aké úkoly politickej správe ukladajú zákony o falšovaní potravných predmetov, že okresné úrady sú stavebnými úrady I. inštancie (stavebné povolenia) atď.
K tomu pristupuje tá nepopierateľná skutočnosť, že malý a drobný človek vo svojích ťažkostiach žiada poradu a radu u politických úradov a že podľa platného jednacieho poriadku musí mu byť poskytnutá a že väčšina obyvateľstva Slovenska patrí do tejto kategórie, ktorá radu a informáciu si zaplatiť nemôže, a nikde inde než u úradu ju zdarma dostať nemôže.
Prosím, pánovia, posúďte sami!
Za býv. uh. režímu až do prevratu na území terajšieho Slovenska bolo 402 systemizovaných právnických miest v komitátnej službe pri župných a slúžnovských úradoch, len tých, čo zostaly na území Slovenska, v municipálnych mestách a v mestách so sriad. magistrátom 252, teda dovedna 654 systemizovaných právnických miest. Teraz platná systemizácia systemizovala 306 miest, to je teda len 46·7% počtu uhorskej systemizácie.
Aby som nedostatočnosť tejto cifry ešte vypuklejšie podškrtol, musím upozorniť, že do tohoto počtu 306 úradníkov započítaní sú aj právnickí úradníci u mestských notár. úradov, ktorí obstarávajú tam agendu štátnej správy.
Lojálne priznám, že k tomuto počtu pripočítať treba ešte 27 právnických konceptných síl u policajných úradov na Slovensku, ale aj tak uvedený počet nestačí.
Slovensko má 77 okresných úradov, dva mestské notariáty, Morava len 45 okresných úradov a na 257 systemizovaných miest zapracovaného právnického personálu, ktorý nestretá sa s prekážkou jazykovej nedostupnosti a spletitosti právnych prameňov a po prípade zvykového práva. Nepomer je očividný a k tomu potrebné je pripočítať plus, ktoré politická správa na Morave dostala zo zrušených autonomných úradov.
Na Slovensku sú okresné úrady, pri ktorých je jeden jediný politický úradník-právnik (na pr. Považ. Bystrica s 24.475 obyvateľmi a 40 obcami, Ilava s 23.000 obyvateľmi a 31 obcami, Giraltovce síce len so 17.000 obyvateľmi, ale 61 obcami a iné ešte).
Prosím, pánovia, bývalé Uhorsko upravilo osobitým nariadením moderné a do detailov podrobné trestné pokračovanie pred politickými úrady zcela obdobne tak, ako sú trestné poriadky pre to pokračovanie pred súdmi - je to nariadenie č. 65.000/1909 o 286 paragrafoch - a je platný predpis, že trestné pokračovanie smie platne prevádzať len úradník-právnik. Uviedol som, že rozsah trestnej agendy politických úradov na Slovensku je mnohonásobne väčší, než v historických zemiach. Počet trestných prípadov následkom toho u jednotlivých úradov kolísa ročne od 1000 do 10.000. Prosím, ráčte si predstaviť okresný úrad s jedným právnikom a hoci len 1000-3000 trestných prípadov a k tomu ostatnú agendu. Nad tým zostáva rozum stáť.
Zákon o organizácii politickej správy doniesol politickej správe ako jednu vymoženosť aj kodifikáciu správneho pokračovania vládnym nariadením č. 8/1928, ale pri stave, ako obsadené sú politické úrady na Slovensku, je to vymoženosť len papierová, vymoženosť, ktorú od r. 1928 snáď väčšina politických úradníkov nemala času ani si prečítať, tým menej preštudovať a uvážiť.
Vybavovať sa musí, stránky na vybavenie čakajú, a vybaví sa tedy bez ohľadu na formálné právo a bez možnosti rozmýšľania a aplikovanej materiálnej normy a z toho potom štatistika najvyššieho správneho súdu rezultuje o kvalite politickej správy a jestli za tohoto stavu veci dostaneme na Slovensku nedostatočne a zcela nedostatočne, jestli tým vážne ohrožujeme právné a hospodárske záujmy obyvateľstva Slovenska, to zdá sa, že rozhodujúcich pánov nebolí, poneváč majú dôkazy o pravde svojho tvrdenia -na Slovensku môže sa administrovať akokoľvek a administrácia Slovenska je inferiorná.
Už ako župan a potom aj ako minister pýtal som sa úradníkov zo zemí historických, podľa akého kľúča určuje sa tam potreba úradníctva a úradov. Dozvedel som sa, že hlavným merítkom je pri tom počet čísiel podacieho protokolu, ktorému v prípade potreby sa vhodne napomáha, tak na pr. protokolovaním doručeniek, ač je to zakázané, reprodukovaním vecí a pod.
V tom ohľade býv. uhorský systém, ktorý u trestných vecí pozná len jediné podacie číslo - celá vec prejedná sa pod jedným číslom - a ktorý u jednotlivých vecí pozná evidenciu zvláštnymi evidenčnými soznamy, ktoré v podacom protokole figurujú len pod jedným číslom, je veľkou nevýhodou našej administrácie, poneváč v zemiach historických takmer z každej trestnej veci majú priemerne najmenej 5-6 čísiel a z evidenčných vecí iste priemerne aspoň 2-3.
Myslím, že to, čo som uviedol, dostatočne preukazuje nedostatok systemizovaných právnických miest v slovenskej administrácii. Netvrdím, že by sme potrebovali počet 650 bývalej uhorskej systemizácie, keďby skutočne bolo pravdou, že niektorí úradníci boli úradníkmi len preto, aby boli zaopatrení alebo aby sa im dostalo spoločenského a úradného postavenia, ale potrebujeme najmenej o 100-150 úradníkov-právnikov viacej, jestli pracovná kvalita naších úradov má sa zvýšiť a ich pracovná schopnosť a výkonnosť držať krok s rastúcou potrebou.
To, čo som uviedol o úradníkoch právnických, platí ceteris paribus o aktuároch, účtovných úradníkoch, kancelárskych úradníkoch a kancelárskych pomocníkoch.
Politickej správe na Slovensku vytýkalo sa za mňa a vytýka sa aj dnes, že má nadbytok kancelárskych síl a že v politickej službe zamestnáva notárov. Je to jediná výpomoc a odpomoc, ktorá je možná, poneváč konceptného úradníka a aktuára nesmie nahradiť kancelársky úradník a pomocník a jestli je to možné, obecný notár. Prehlašujem, že za môjho účinkovania trestnú agendu obstarávať museli aj kancelárski pomocníci a úradníci a viem, že je to u mnohých úradov do dnešného dňa. Nebolo a niet inej pomoci. Kancelársky pomocník a kancelársky úradník, jestli k tomu sa hodí, musí pribraný byť ku konceptnej práci a aj k judikovaniu, a buď týmto najlepšie sily odoberú sa kancelárskej službe, nedostatočná kvalita musí sa nahradzovať kvantitou a úrady pomáhajú si prijímaním t. zv. čiernych síl na trovy kancelárskeho paušálu a na trovy autonomné. To bolo v dobách pred 8 rokmi, v dobách budovania a tvorenia aparátu slovenskej administrácie a je to dosiaľ. Krajinské výbory, okresné výbory platia kancelárske pomocné sily, držia sa sily na účet paušálu, zakazuje sa to, ale ja nemôžem než vzdať svoju vďaku všetkým tým, ktorí s nebezpečím disciplinárneho stíhania pomáhajú udržať chod administrácie.
Aktuárov pre Slovensko systemizované je 66 miest, pre Moravu 56, pri čom je príznačné, že Morava pri 56 miestach má 1 miesto vo 4. platovej stupnici a 5 miest v piatej. Slovensko pri 66 miestach jedno vo 4. a len 3 v piatej platovej stupnici.
Podobné nesrovnalosti a anomálie najdeme menovite aj u kategórií odborných úradníkov. Potreba účtovných úradníkov presahuje najmenej o 100% systemizovaný stav Slovenska, ktorý je 156. Podobne je tomu aj v iných kategóriach politickej správy.
Slovensko, zem prinajmenej tak zemedelská ako Podkarpatská Rus, má 25 systemizovaných miest hospodárskych technikov, a Podkarpatská Rus 21, ač aj pri započítaní všetkých síl slovenskej zemedelskej rady, ktorých pôsobnosť čiastočne je iná, k terajšiemu počtu Podlkarpatskej Rusi malo by ich mať najmenej 50 až 60, pri čom ani nepočítam, že 1/2 pôdy na Podkarpatskej Rusi sú lesy, na Slovensku ani nie 1/3.
Lesná odborná služba na Slovensku má síce pri približne rovnakej ploche lesnej pôdy 71 systemizovaných miest proti 25 miestam v Čechách, ale lesná služba na Slovensku hospodári na 400.000 ha lesnej pôdy štátom spravovanej a na túto prácu tento počet je nedostatočný.
Pri tom ovšem, poneváč v Čechách nie je možné na 25 miest systemizovať miesto 2. plat. stupnice, nesmie ho mať prirodzene ani Slovensko so 71 miestami.
Služba zverolékarská ako v pomere k Podkarpatskej Rusi, tak v pomere k Čechám tiež je nedostatočne dotovaná. Uvádzam len to, že zemský úrad v Prahe má 17 veterinárnych úradníkov a zemský úrad v Bratislave len 6 pragmatikálnych úradníkov a niekoľko smluvných, ač pri polohe Bratislavy, útvaru Slovenska a nedostatočných komunikáciach len k prevádzaniu dozornej agendy mal by ich mať v pomere k Čechám aspoň 2 ráz toľko.
Čo sa už napísalo a čo došlo petícií o nedostatkoch personálu kultúrne-technickej zemedelskej služby a v rezortoch verejných, a aké újmy tým Slovensko utrpelo, že nemohlo využiť zákonom mu daných možností, poneváč nebolo personálu, ktorý by dotyčné veci spracoval a vybavil, o tom bolo by zbytočné hovoriť.
Poznám a súhlasím s p. ministrom Englišom, že otázka je v tom, aby pravý človek prišiel vždy na pravé miesto, a že aj v tom je istý nedostatok administratívy vo štáte a aj na Slovensku. Pripúšťam, že postavením pravých ľudí na pravé miesto dalo by sa niečo napraviť, ale pán minister vie, že v Československej republike politická správa robí ešte mnoho kompromisov. Raz spraví kompromis veľký, druhý raz spraví kompromis "drobný". A takýto "drobný" kompromis má aj "drobné" účinky. Politickej správe na Slovensku chybuje v prvom rade kvantum a nesporne chybuje jej aj kvale a iste bude nutné aj v tomto ohľade uvažovať o nápravách.
Viem, že odpovie sa mi, že aj keďby nám bol potrebný počet úradníctva systemizovaný, že ho nemôžeme zaplniť Slovákmi a uchadzačmi zo Slovenska. Je to pravda a bola to pri nízkej systemizácii a pri tom, ako sme boli obstrihovaní, naša útecha, že na tieto miesta nemáme naších ľudí a počítali sme, že v krátkom čase pomery sa zmenia. Ak uvažujem dnes o veci, vidím a som toho názoru, že viacej čakať sa nedá a že jestli nebudú uchádzači zo Slovenska, budeme nutení voľné miesta zaplniť uchádzačmi z Čiech a Moravy.
Život nestojí a nemôže viacej čakať a jestli kandidáti na systemizované miesta nebudú zo Slovenska, siahneme a v záujme Slovenska musíme siahnuť ku kandidátom z Čiech a Moravy. Sám mám s mnohými úradníkmi z Čiech a Moravy len dobré zkúsenosti, a Slovensku len prospeje, jestli takých bude mať čím viac.
V záujme celého štátu a Slovenska ku koncu menovite uviedol by som ešte niektoré veci, menovite keď pán minister unifikácií je prítomný, ktorých náprava je nutná a súrna.
Je to menovite unifikácia zvero-zdravotníckych zákonov, aby slovenský roľník nemusel prosiť o náhradu za porazené kusy dobytka pri nákazách v prípadoch, kde roľník z Čiech a Moravy má na náhradu právny nárok; je to ďalej unifikácia predpisov o falšovaní potravín, aby živnostník na Slovensku nebol stíhaný za predaj tovaru, ktorého výroba a predaj mimo Slovenska je beztrestný a vice versa, je to odstránenie povinnosti poplatkovej z dobytčích pasov, aby roľník zo Slovenska nemusel platiť kolok na dobytčom pase, zatým čo roľník v Čechách a na Morave tento kolok neplatí, a je to konečne aj unifikácia zdravotných predpisov o nákazlivých chorobách, aby izolovaným nemocným na Slovensku dostalo sa takých právnych nárokov na náhradu ušlého zárobku ako nemocným mimo Slovenska.
Konečne žiadam, aby pred revíziou systemizácie vypracované boly úplné a presné výkazy o stave úradníctva pri jednotlivých úradoch s vysvetlivkami, podľa akého kľúča určovala sa potreba, aby zabránilo sa takým nedopatreniam a nesmyslom, aké urobily sa pri ostatnej systemizácii. Ostatne som presvedčený, že pán minister vnútra dr Slávik, ktorý na svojej vlastnej koži pocítil strasti a slasti systemizácie, postará sa už sám, aby v mnohých smeroch nastala náprava.
Slávna snemovňa! V poslednej dobe rozvírila sa debata o cirkevnom školstve na Slovensku. Mnoho nesprávneho bolo o tejto otázke pohovorené a preto cieľom dôkladnej informácie širokej verejnosti niektoré závažné momenty treba zdôrazniť:
1. Boj proti cirkevným školám je neodôvodnený. Cirkevné školstvo má skvelú minulosť. Do r. 1868 na Slovensku, poťažne v býv. Uhorsku, bolo len cirkevné školstvo. Cez mnohé storočia jedine toto školstvo plnilo úlohu ľudovýchovy a šírilo vzdelanosť. Nebyť tohoto školstva, boli by sme na kultúrnom stupni balkánskych štátov. R. 1868 vynesený bol zák. čl. XXXVIII, ktorým zavádzajú sa aj iné školy: štátné, obecné a súkromné. Tento zákon ponechal a uzákonil úplnú autonomiu cirkevného školstva, štátu uznávajúc len dozorné právo nad týmito školami.
Cirkevné školstvo bolo najvážnejším a najlepším kultúrnym činiteľom. Pre slovenský národ znamenalo ono o veľa viac: život. Bez cirkevnych ľudových škôl dnes sotva bolo by Slovákov. V dobe najtuhšej maďarizácie cirkevné ľudové školy boly útulňami slovenčiny. Keď je reč o národných zásluhách cirkevných škôl, robí sa istý rozdiel medzi rímsko-katolíckymi a inými školami, a to na úkor predošlých, a preto za potrebné považujem aspoň trochu posvietiť na národnú prácu a zásluhy rímskokatolíckych škôl pred prevratom. Prevažná väčšina ľudových škôl na Slovensku ešte aj teraz sú rímsko-katolícke ľudové školy. Že akú prácu konaly tieto školy v záujme udržania slovenského jazyka a slovenského národného povedomia, vidno z toho, že tieto školy užívaly slovenských učebníc, vydávaných Spolkom sv. Vojtecha. Uvediem tu len niektoré takéto učebnice: Prvá čítanka pre I. triedu katolícko-slovenských počiatočných škôl od Gabriela Zaymusa vydaná bola v 100.000 exemplároch; Naučná čítanka pre II. triedu katolíckych počiatočných škôl, ktorú vydal Spolok sv. Vojtecha v 115.000 exemplároch; Čítanka malých od Franka Macvejdu v 40.000 exemplároch; Abecedár pre katolícke počiatočné školy v 160.000 exemplároch. Poznamenávam, že tieto učebnice vydané boly v r. 1909 a 1910, teda v dobe, keď iné školstvo stálo v službe maďarizácie. Každý objektívny človek snadno utvorí si pravý obraz o veľkosti a význame tej národnokultúrnej práce, ktorú katolícke cirkevné školy pred prevratom konaly. Bolo by teda nesprávné tvrdiť, ako by katolícke cirkevné školy nemaly národných zásluh. Treba toto zdôrazniť zvlášte teraz, keď miesto odmeny katolíckym cirkevným školám dostáva sa mnoho útokov a hany.
2. Ako krivdí sa katolíckym cirkevným školám?
a) Tieto školy predstavujú sa ako menej cenné, inferiorné od iných, zvlášť od štátnych škôl, hoci práve opak tohoto je pravda. Rímsko-katolícke ľudové školy, čo sa týka ako vnútornej školskej práce tak aj didaktických výsledkov, úplne snesú porovnanie so štátnymi. Ba vo všeobecnosti práca cirkevných škôl je intenzívnejšia a preto úspešnejšia. Treba totiž na zreteli mať, že dnes cirkevné školy sú pod mimoriadne prísnou kontrolou štátnych orgánov, hneď vytýka sa im i najmenší nedostatok a hrozí sa im odňatím štátnej podpory. Je to psychologický zjav, že koho takto kontrolujú, ten intenzívnejšie pracuje. Mám známosť o tom, že keď pred dvoma rokmi na Slovensku bola výprava českých učiteľov, v istom inšpektoráte ako vzorná škola ukázaná bola im r.-kat. škola v Chynoranoch.
Na mnohých miestach budovy cirkevných škol sú lepšie a zodpovednejšie ako štátné. Na pr. v Nitre cirkevné školy, ľudová a meštianka, majú vhodné miestnosti, kým štátné, zvlášť meštianka, umiestená je v nemožných a nehygienických miestnostiach. Rozhodne je to krivda, keď cirkevné školstvo predstavuje sa ako inferiorné. Že budovy nie sú všade moderné, to je preto, lebo cirkevné školstvo je o veľa staršie a potom, ono tvorí asi 2/3 všetkých škôl, v takomto množstve snadné je najsť aj horšie budovy.
b) Štátna školská správa s cirkevným školstvom zachádza macošsky. Často i pre nepatrné vecné závady cirk. školám udeľujú sa vládné napomenutia, aby im po treťom vládnom napomenutí odňatá mohla byť plat doplňujúca štátna podpora. Známe sú prípady, že r.-kat. škole odňatá bola štátna podpora z toho dôvodu, že budova nie je zodpovedná, a po zaniknutí cirkevnej školy v tej istej budove ďalej účinkuje obecná, poťažne štátna škola. Pre túto je budova už vyhovujúca; ba naštrbuje sa tu aj vlastnícke právo cirkvi, poneváč tieto budovy sú cirkevným majetkom a bez dovolenia cirkevnej vrchnosti umiestená je v nich obecná, poťažne štátna škola.
Macošské zachádzenie s týmito školami javí sa aj v tom, že žiadosti o udelenie plat doplňujúcej štátnej podpory pre učiteľov vybavujú sa veľmi pomaly a školské stolice predkladať musia i celkom zbytočné doklady. Sú cirkevní učitelia, ktorí od počiatku šk. roku, od 1. septembra na cirkevných školách účinkujú a doteraz ešte nemajú poukázanú štátnu podporu. Takmer od všetkých školských stolíc požaduje sa predložení písomného dokladu o tom, že udržovateľom školy je politická obec. Takýto požiadavok je úplne zbytočný a vyhovieť mu často vôbec nemožno. Treba totiž vedieť, že § 25 zák. čl. XXXVIII/1868 politickým obciam dáva právo udržiavať cirk. školy a keďže takmer všetky cirk. školy r. 1868 už jestvovaly, úplne zbytočné je žiadať dôkaz o tom, kto je ich udržovateľom.
3. Veľký problém cirk. škôl je rozširovanie týchto škôl. Podľa zákona zo dňa 13. júla 1922, č. 226 Sb. z. a n., zavedená bola Bročná školská dochádzka. Týmto nastala potreba ľudové školy rozširovať. Udržovatelia škôl uznávajúc potrebu tohoto v najviac prípadoch prikročili k rozšíreniu. Narážajú však na najväčšie ťažkosti. Podľa vyhlášky ministra financií zo dňa 2. novembra 1927, č. 159 Sb. z. a n., udržovatelia škôl do svojích rozpočtov pojali primeranú čiastku na rozširovanie škôl, avšak okresné úrady, poťažne krajinský úrad tieto položky škrtajú. Udržovatelia škôl odkazujú sa na vyzdvihnutie pôžičky, ktorú Zemská banka vôbec nie alebo len v tom páde chce povoliť, jestli úhradu tejto krajinský úrad zabezpečí z prídelového fondu. Je to vlastne circulus vitiosus, súci iba na to, ako znemožniť rozširovanie cirkevných škôl.
4. Čo potrebuje cirkevné školstvo?
a) Uhradenie vecného nákladu cirkevného školstva upravuje už spomenutá vyhláška ministra financií č. 159/1927 Sb. z. a n., podľa ktorej vecný náklad cirkevných škôl uhradený môže byť podľa úľav zákona zo dňa 15. júna 1927, č. 77 Sb. z. a n. Táto vyhláška mala platnosť na roky 1928, 1929 a 1930. Platnosť tejto vyhlášky potrebné je predĺžiť.
b) Zavedenie Bročnej dochádzky nutným činí rozširovanie škôl. Poneváč toto spojené je s mnohými a veľkými ťažkostmi, výnos ministerstva školstva a nár. osvety zo dňa 26. apríla 1927, č. 45305-I, dovolil do konca tohoto školského roku striedavé vyučovanie. Ako som už spomenul, udržovatelia škôl so svojej strany učinili potrebné opatrenia pre zväčšenie školských budov, avšak so strany administratívnych úradov konané sú im také prekážky, zvlášte čo sa týka schválenia rozpočtov, že stavba nových tried pre školský rok 1930/1931 nemôže byť prevedená. Preto potrebné je predlžiť platnosť spomenutého ministeriálneho nariadenia, aby ešte aj v budúcom školskom roku striedavé vyučovanie bolo povolené.
c) Cirkevné školy konajú tú istú prácu ako školy štátné a obecné. Úplným právom žiadame, aby s nimi zachádzalo sa tak, ako s týmito. Zvlášť čo sa týka poskytovania úveru na náklad rozširovania a novostavieb, nech cirkevné školy majú tie úľavy ako iné. Protiví sa to citu spravodlivosti a demokracie, keď postaví sa zásada, že politické obce na udržovanie cirk. školy nemôžu dostať pôžičky od Zemskej banky, kým tie isté politické obce na stavbu štátnych alebo obecných škôl takúto pôžičku obdržia snadno. Cirkevné školy sú práve tak verejnými školami ako štátné a obecné a preto jedine správna unifikácia bola by v tom, keby jednakou mierou meralo sa všetkým verejným školám.
d) Keď o školstve na Slovensku sa hovorí a poukazuje na nedostatočný stav nášho školstva, veci obyčajne tak sa predstavujú, ako by jedine odstránením cirkevných škôl mohla sa stať náprava. Musím prízvukovať, že celá školská otázka týmto dostáva sa na bočnú koľaj. Nie bojovať proti už jestvujúcim školám, lež tvoriť nové školy! Škoda tej energie, ktorá vyčerpáva sa v tomto neblahom boji proti tak zaslúžilému a povolanie svoje verne konajúcemu školstvu. Miesto tohoto vypovedať by sa mal boj analfabetizmu na Slovensku a štátna školská správa mala by vznešené povolanie, vznešené pole svojho účinkovania presadiť na iný terén; stavať nové školy pre tie kraje, ktoré ešte škôl nemajú. Na príklad v Hornej Marikovej vyše 200 detí pre nedostatok škôl vôbec nie je zaškolených, na petrovických kopaniciach "Magala" a "Planie" - ktoré od najbližšej školy vzdialené sú na viac hodín cesty, je do 50 školopovinných detí úplne nezaškolených, a takýchto prípadov je na Slovensku mnoho a mnoho.
Pripomínam, že v Hornej Marikovej je štátna škola, kde po 2 roky niet ani lavíc, ani stola, ani tabule, tak že keď učiteľ chce dietkam niečo vysvetliť, musí nadýchať na okno a tam to napísať.
Toto je najväčšia rana nášho školstva. Túto ranu nech naša štátna školská správa zahojí a nech neudiera nové a nové rany ťažením proti cirkevným školám.
Pán minister školstva je Slovák, ako sa hovorí: starý, predprevratový Slovák, ktorý pozná minulosť cirkevných škôl na Slovensku, zná ich zásluhy a vidí aj terajší stav týchto škôl. Ufám sa, že pán minister cirkevnému školstvu na Slovensku neodoprie to, čo mu v demokratickom a spravodlivosťou riadenom štáte patrí a nedá sa strhnúť k veciam, ktoré ničím neprispely by ku konsolidácii, ale novší materiál daly by do rúk tým, ktorí naň čakajú a ktorí potrebujú ho ku štvaniciam v oči štátu.
Nám na slovenskom cirkevnom školstve záleží, prajeme si, aby budúca generácia, ktorej neporušene a s pocitom bezpečnosti odovzdať chceme svätováclavské dedictvo: obnovený československý štát - mravne, a to nábožensko-mravne bola odchovaná. Tejto túžby, tejto snahy tým viac sa musíme pridržiavať, keď vidíme, čo dnes deje sa v najväčšom slavianskom štáte: v Rusku. Vláda sovietského Ruska v poslednej dobe previedla prudký, takmer neslýchaný útok na kresťanské náboženské vyznania a vôbec na náboženstvo. Článok IV ich zákona z r. 1929 hovorí, že "sloboda náboženstiev a protináboženskej propagandy priznaná je všetkým občanom" - a už z tohoto textu zákona zrejmá je nesloboda a nemožnosť náboženskej obrany proti protináboženskej akcii bezbožníckych sväzov, podporovaných sovietskou vládou. V sovietskom Rusku niet náboženskej slobody; článok 49 toho samého zákona z r. 1929 zbavuje kňaza a všetkých služobníkov náboženských kultov práva voliť a byť voleným a deklasifikuje ich takto na občanov druhého radu - ba ešte viac: vyraďuje ich zo spoločnosti občianskej. Podľa tohoto zákona všetky chrámy a modlitebne sú majetkom štátu, ktorý svojho práva užil ku konfiškácii a blasfemickej zmene kresťanských kostolov na protináboženské muzeá, spolkové a zábavné miestnosti - a či skladištia.
Organizácia cirkvi bola zničená. Všetky hierarchické sväzky pretrhané a styk biskupov s kňazstvom znemožnený a zakázaný. Priestupok týchto protináboženských zákonov, spútavajúcich cirkev, trestaný je ako vzbura proti štátu. Práve preto sovietská vláda má možnosť sofisticky tvrdiť, že tisíce kňazov a biskupov, vypovedaných alebo väznených v žalároch Ruska, bolo odsúdené pre pikle proti sovietskému štátu, ale vo skutočnosti prenasledovaní sú len pre plnenie svojich náboženských a cirkevných povinností.
Protináboženský teror stupňoval sa vždy o veľkonočných a vianočných sviatkoch - čo toho roku dostúpilo vrcholu nikdy nebývalého. Sväzy bezbožníkov organizovaly protináboženské akcie práve v týchto dňoch, ktorých náboženský karakter bol zrušený. Tisíce ruských chrámov, hrdé to diela ruskej kultúry a umenia, bolo dosiaľ zavreté a použité k účelom iným, vandalsky zachádzalo sa s ich zariadením, po svete známe ikony boly hromadne pálené a nové prenasledovanie kňazstva pravoslávneho i katolíckeho - zosilené.
Najhrubší protináboženský teror, ktorý je výsmechom všetkým ideálom civilizovaného sveta XX. století vládne v sovietskom štáte, ktorý hlásajúc oslobodenie ruského človeka, vrhnul ho do najtemnejšieho duševného žalára a osobného poddanstva.
Proti tomuto režímu násilia ozval sa celý kultúrny svet a prvý pápež Pius XI v mene katolíckej cirkvi. Svätý Otec dovoláva sa svedoctva diplomatov v Moskve, pred očima ktorých o vianociach v organizovanom sprievode tiahli výrastkovia - posmievajúc sa krížu a pluvajúc naň - a Sv. Otec vznáša výzvu ku Slovanom a všetkým kresťanským národom k modlitbám na deň 19. marca.
Po prozreteľnostnom proteste Sv. Otca ozvali sa zástupci cirkví anglikánskej i katolíckej Anglie, kde býv. min. predseda Baldwin a minister zahraničia, v Nemecku kardinál Faulhaber učinili veľavýznamné prejavy, ozvali sa členovia parlamentu v Anglii, Francii, Nemecku, Holandsku, zástupci pravoslávnej cirkvi gréckej, a ku tomuto protestu celého civilizovaného sveta nie na poslednom mieste pripojujeme sa my, zástupci katolíckeho ľudu československého, ktorý uctieva tých istých svätcov: svätého Cyrila a Metoda za svojích patrónov ako nešťastný kresťanský ľud bratského národa slovanského. Pán minister zahraničia má príležitosť ukázať - a ja ho prosím, aby tak učinil - na príklade sovietského krvavého protináboženského režímu na prudký rozpor ideálov ľudskosti a demokratickej slobody, na ktorých je vybudovaný náš štát a štáty europského západu - s režímom násilia, ktorý vládne v sovietskom Rusku. Katolícký ľud československý v predvečer 19. marca bude protestovať proti prenasledovaniu kresťanstva v sovietskom Rusku a svoje prosby spojí s modlitbou pápeža Pia XI v tom presvedčení a v tej viere, že Božská Prozreteľnosť v okamihu Ňou určenom dá ruskému národu sily ku obnove náboženského života a náprave zla, dnes spôsobeného.