Z toho vidíme, že touto osnovou zákona máme dáti z ruky výhodu, kterou jsme měli oproti Maďarsku, že mohli jsme tento zákon předložiti jako kompensaci maďarskému státu, aby nám Maďaři při mezinárodních smlouvách musili koncedovati něco jiného, poněvadž máme tento právní stav v rukou, kdežto tímto zákonem se vzdáváme přednosti, kterou nám dosavadní stav přiznával.

Vidíme z toho, že tento zákon právě snad je výsledkem nějakého ujednání v oposici, aby Maďaři s tou oposici šli dále, že se jim dala jistá národnostní výhoda - o tom není pochyby, že to pro maďarské příslušníky je výhoda - a že to byla smluvená odměna oposici, což se vytýká celní majoritě, že za hlasování Němcům bude musiti platiti národnostní ústupky. Zde se s národními ústupky přišlo a je viděti, že oposice tímto návrhem, který prospívá Maďarům, vyšla jim vstříc a zákon ten byl skutečně v poslanecké sněmovně schválen.

Já se strany rozpočtového výboru, jak jsem již uvedl, nemám námitek proti uskutečnění toho zákona, poněvadž finanční náklad státu uložený bude pranepatrný.

Místopředseda dr Soukup (zvoní): Zahajuji debatu.

Ke slovu jsou přihlášeni páni sen. Chlumecký, dr Törköly a dr Klouda.

Uděluji slovo panu sen. Chlumeckému.

Sen. Chlumecký: Slávny senát! Po založení Československej republiky vznikly, ako to inak nemohlo byť, u tisíc a tisíc ôsob spory o tom, či sú ony príslušníkmi tohoto nového štátu alebo nie. Hlavne na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi nastal v tomto ohľade chaos veľký a najma v pohraničných obciach.

Hneď po štátnom prevrate muselo sa naše zákonodárstvo zaoberať touto otázkou, aby sa zjednalo čím skôr jasno, kam kto je příslušný. Z veľkej časti sa to aj novými zákony a vládnymi nariadeniami podarilo, ale ešte vždy zostávajú medzery v zákonníku, takže pre každý konkrétny pád niet ešte jasnej smernice, podľa ktorej patričné úrady mohly by s istotou správne rozhodovať.

Predloženou osnovou zákona majú byť niektoré takéto medzery vyplnené, a my komunisti, budeme hlasovať pre tento návrh, poneváč isté zlepšenie v tomto smere predstavuje.

Ja si dovoľujem ale, vážení pánovia, upozorniť, že by malo byť zákonom taktiež ustálené, že každý občan, ktorý bol v Československej republike do aktívnej služby vojenskej, alebo ako rezervista k cvičeniu povolaný a tejto občianskej povinnosti vyhovel, stal sa automaticky štátnym občanom Československej republiky a nadobudnul zároveň automaticky domovské právo v tej obci, ktorá ho rekrutovala. To by predsa malo byť samozrejmé! Akým právom povolával by sa niekto, kto nie je naším štátnym občanom, k službe v čsl. armáde? Povolanie občana k službe v čsl. armáde musí znamenať zároveň potvrdenie, že je on štátnym občanom československým. To vyhovuje právnemu citu, spravodlivosti a prirodzenému právu. Nemôžem si väčšiu nespravodlivosť predstaviť ako to, keď sa niekomu uložia, na jednej strane ťažké povinnosti a na druhej strane odoprú sa mu všetky občianske práva.

Ja vám, vážení pánovia, poukážem na niekoľko konkrétnych prípadov, ktoré dokazujú, že treba ešte dôkladnejšie sa zaoberať zákonodarstvu s otázkou štátnej príslušnosti, aby sa také krikľavé nespravodlivosti odstránily, aké dnes ešte u nás sú možné. Prednesiem vám na ukážku len niekoľko prípadov, ktoré som behom dvoch dnov tak sohnal. 1. Občan Lipčej z Rahova, tam rodený, otec 4 detí, slúžil v čsl. armáde, - dostal vypovedací rozkaz, aby sa vykľudil do 48 hodín do Rumunska. 2. Alexander Gräber, narodil sa v Rumunsku 1890, do Rumunska ho nechcú prijať, poneváč vraj už nebydlí 20 rokov v Rumunsku. On žije od r. 1912 stále v Banskej Bystrici a platí dane. Nepatrí tedy do Rumunska a u nás si štátnu príslušnosť žiadnym spôsobom vykonať nemôže. 3. Bratia Nerčič, Jozef 32ročný a František 31ročný, obidvaja sa narodili v Banskej Bystrici. Ich otec tam žije už 35 rokov; on je narodený a bol príslušný do Subotice v Jugoslavii a má príslušnosť do Československa od r. 1918. Jeho synovia ale nedostali štátnu príslušnosť. Zaujímavé je, že starší syn Jozef dostal jedného dňa rozkaz na 30 dní cvičenia vo zbrani a druhý týždeň na to dostal upovedomenie, aby si ako cudzozemec vykonal pas. Obidvaja bratia konajú si už niekoľko rokov štátne občianstvo československé, ale márne. 4. Mojžiš Weil, narodený 1873 v Pastuchove v Maďarsku, býval na Slovensku od r. 1899 do 1903, a potom od 1. januára 1912 stále v Banskej Bystrici, platí dane, jeho deti sú tu zamestnané. Príslušnosť nemôže si vykonať. 5. Ľudevít Dani, 52ročný, rodený v Šalgó Tarjáne v Maďarsku, bydlí od r. 1899, tedy 27 rokov, v Banskej Bystrici, platí dane. Príslušnosť nadobudnúť sa mu nepodarilo, ačkoľvek sa o ňu dávno uchádzal. 6. prípad. Moric Gárdoš, narodený roku 1899 v Rumunsku. Dostal úradné upovedomenie, že Rumunsko ho nazpät neprijme za občana. On býva od roku 1909 stále na Slovensku. Z toho pripadá posledných 10 rokov na Banskú Bystricu. Platí dane, štátnu príslušnosť dostať nemôže u nás a tak nie je štátnym občanom nikde na svete.

7. prípad. Elek Palkovič, 55ročný, rodený v Maďarsku, bydlí na Slovensku 20 rokov, z toho posledných 10 rokov v Banskej Bystrici. Platí dane, príslušnosť nedostane.

8. prípad. Emil Rot, narodený 1877 v Jugoslavii. Od roku 1910 stále na Slovensku býva - v Banskej Bystrici - platí dane, príslušnosť nedostane.

9. prípad. Jozef Polgár, elektrotechnik, narodený 1880 v Mezőteleku v Rumunsku, býva na Slovensku od roku 1907, tedy 19 rokov, platí dane v Banskej Bystrici. Príslušnosť žiadnym spôsobom dostať nemôže.

10. prípad. Frant. Kasper, 25 rokov stále býva a daň platí v Banskej Bystrici. Je narodený r. 1875 v Pätikostoloch (Pécs) v Maďarsku. Príslušnosť u nás nemôže dostať.

11. prípad. Kováč, cukrár, rodený v Maďarsku, 15 rokov býva stále v Banskej Bystrici, odkiaľ roku 1914 aj narukoval na vojnu a prišiel z vojny nazad z Talianska s českými légiami, žije ďalej v Banskej Bystrici, občianstvo nedostane.

To je 11 prípadov z Banskej Bystrice, ktoré som predvčerom napochytro zistil. Každý z nich viac razy pýtal štátne občianstvo československé, ale všetci boli odmietnutí bez udania príčiny. Tak sa to už tiahne 5 až 6 rokov.

12. prípad. Leopold Gruber, rodený v Rakúsku, pracoval 43 rokov na Vrútkach u Košicko-Bohumínskej železnice. Dňa 26. januára 1919 složil prísahu ako maďarský štátny občan a dostal príslušnosť do obce Vrútky. Asi pred dvoma rokmi bola mu však štátna príslušnosť od československého štátu odobratá, ačkoľvek má domovské právo vo Vrútkach, a penzia mu bola snížená na 155 Kč mesačne. To sú, pánovia, nemožné pomery!

13. prípad. Občan Vojtász, rodený v Haliči, býva už 60 rokov v Lučenci, tam pracoval v továrni, tam sa oženil. Jeho syn Ladislav tam sa narodil, tam chodil do školy, tam ho rekrutovali k vojsku, tam sa oženil a za války sa dostal do ruského zajatia ako rakúsko-uhorský vojak. S legionármi prišiel nazpät. Tohoto človeka v Haliči, resp. v Poľsku, viacej nepoznajú, za občana ho neuznávajú a nechcú mu vydať pas. A teraz má byť z Československej republiky vypovedený.

14. prípad. Jozef Baumgartner, rodený v Rakúsku 1873 v Neudaubergu, býva od roku 1905 stále na Vrútkach, kde bol zamestnaný ako čalúnnik u Košicko-Bohumínskej železnice od r. 1905. Roku 1921 bol vymenovaný s dekrétom a r. 1924 ho dali do výslužby za to, že nemal štátnu príslušnosť, ačkoľvek o ňu žiadal tri razy a obci Vrútky poplatok vo výške 200 Kč složil.

Pätnásty prípad: Ludvik Kovács, rodený v Kaposváre r. 1879, prišiel na Vrútky 1904 a bol zamestnaný ako lakýrnik u Košicko-Bohumínskej železnice až do r. 1924. Od r. 1921 stal sa štátnym zamestnancom, poneváč ale nemal štátne občianstvo, bol 15. januára 1924 z roboty prepustený. Nepomohlo mu nič, že složil prísahu ako štátny zamestnanec a že si platil do penzijného fondu - ztratil všetko a nevie, kam patrí.

To boly tri prípady z Vrútok. Mám ale ešte 18 prípadov z Vrútok tu poznačených. Nebudem vás ale, pánovia, s tým dlho unavovať; vezmem to len sumárne, v krátkosti prečítam mená, o ktoré sa tu jedná. Sú to: Jozef Szakács, Štefan Nagy, Anton Kúmárk, Štefan Mészáros, Jozef Balli, Vendelín Horváth, Zigmund Drinóczy, Miloš Bokronyi, Aladár Fégler, Jozef Kovács, Matej Juhász, Ferd. Vagó, Frant. Farkas, Benjamin Bogdán, Vojtech Botoš, Fraňo Wölfl, Leopold Gruber, Ján Kún - všetko robotníci u Košicko-Bohumínskej železnice, ktorí tam pracovali 17-43 rokov a do dnes nemajú štátnu príslušnosť v Československu, ačkoľvek o ňu viackrát žiadali. Z týchto asi 10 složili prísahu a podpísali reverz ako štátni zamestnanci; všetci 18 platia do penzijného fondu, ale niektorí od Košicko-Bohumínskej dráhy dostávajú nepatrnú penzičku a štátni zamestnanci nič. Veľa z nich boli pokutovaní od 20-100 Kč za to, že sa zdržujú na území Československej republiky. Poneváč ale oni nemajú pasy, nemôžu cez hranice cestovať, a ešte k tomu do Maďarska! To sú strašné pomery.

33. prípad je najkurióznejší a preto som si ho nechal na ostatok. Pán kolega dr Törköly vyprával mi včera nasledujúce: Nedávno prechádzal sa on po Prahe s niekým známym, s ktorým hovoril v maďarskom jazyku. A tu k nim pristúpil mladý vojak a pýtal sa ich po maďarsky či aj oni sú Maďari. Pánovia sa ho pýtali zkadiaľ je on. "Ja som z Budapešti", odvetil vojak. "Z Budapešti? A kam ste príslušný?" "Príslušný som tiež do Budapešti." "No a ako je to možné, že ste československým vojakom?" Na to odpovedal vojak: "To je takto: Moji rodičia bývali na Slovensku a ja som sa tam narodil. Po prevrate boli vypovedaní z Československej republiky, poneváč neboli sem príslušní. No a ja som bol predvolaný k asentýrke na Československý konzulát v Budapešti - vzali ma - a musel som tedy narukovať sem na vojenčinu. Môjmu komandantovi som ale vravel, že ja som nie štátny občan československý a že by som tedy vlastne nemal slúžiť v čsl. armáde, ale on mi vravel, aby som nepolitizoval a bol dobrým vojakom."

Až si vojaček 18 mesiacov odslúži, potom ho pravdepodobne vyšupujú hneď do Maďarska, poneváč by to mohol byť nebezpečný iredentistický špión, ktorý by mohol vyšpehovať, aké máme pušky, granáty, signály atď., mohol by prezradiť, ako sa u nás salutuje a druhé dôležité veci niektorej cudzej mocnosti. Na tento čas ešte nie je nebezpečný, lebo je dobrým vojakom a nepolitizuje, tak ako mu to dobrý pán komandant rozkázal.

No vidíte, pánovia, tu máte nového dobrého vojaka Švejka v československej armáde. Keby ho boli zavolali v Budapešti na španielsky konzulát, bol by dnes dobrým španielskym vojakom a tiahnul by proti Abd-el-Krimovi.

A konečne mám tu ešte jeden zaujímavý prípad. Tu je vojenská knižka jedného občana - meno je vedľajšia vec - narodil sa r. 1892 v Bratislave a je tam príslušný, k rakúsko-uhorskej armáde bol asentovaný r. 1923, a to k 23. pešiemu pluku, je vojakom v zálohe, III. náhr. roty a prestúpi do II. zálohy 31. decembra 1932. Ale pas nemôže dostať, nie je štátným občanom. Možná, že preto má také ťažkosti, poneváč hovorí len maďarsky.

Vážení pánovia, takéto neudržiteľné pomery musia byť odstránené, keď nechceme, aby naša republika stala sa smiešnou.

My budeme hlasovať pre túto predloženú osnovu zákona s vami, pánovia, a žiadame vás, abyste s nami odhlasovali našu rezolúciu, ktorá má docieliť, aby každý, kto v československej armáde slúži z povinnosti, bol aj štátnym občanom.

A vláda by urobila dobre, keby hneď pri tejto príležitosti zvláštnym nariadením odstránila všetky prekážky, ktoré znemožňujú, aby ľudia žijúci v našej republike 20 až 30 rokov, mohli dostať štátnu príslušnosť.

Místopředseda dr Soukup: Další slovo má pan sen. dr Törköly.

Sen. dr Törköly (maďarsky): Veľavážený senát! Návrh, ktorý poslanecká snemovňa už prijala, je prvým prejavom tej vôle ľudu, ktorá neuznáva za správne a nestrpí ďalej politiku pozbavovania práv a proti tejto vôli môže vláda a pán minister zahraničia robiť čo chce, lebo pravá vôľa ľudu nepopustí a donúti výkonnú moc k uznaniu správnosti jej stanoviska, keď usnesením, ktoré poslanecká snemovňa prijala a ktorý bude dnes i senátom prijatý, uloží ministerstvu povinnosť, aby čo najskôr predložilo návrh, ktorý pojme a podľa zásad spravedlnosti a slobody vyrieši všetky otázky domovského práva a štátnej príslušnosti a hodí sa k právnemu systému moderného právneho štátu.

Ľud tedy neuspokojí sa s čiastočným riešením, on chce úplnú a hotovú prácu, lebo už viace nechce vidieť bežencov.

Veľavážený senát! Tento návrh zákona len zmierni tie utrpenia, ktorými sú trápení maďarskí štátni občania materinského jazyka slovenského, maďarského, nemeckého a rusínskeho na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi preto, lebo trianonský mierový diktát činí závislým právo na československé štátne občianstvo od domovskej príslušnosti na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi dňa 1. januára 1910. Najvyšší správny súd neuznal proti uhorskej právnej praxi a príslušnému právu automatické nabývanie domovského práva a tým veľa, preveľa bývalých uhorských štátnych občanov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi zbavil možnosti dokazovať, že niekto nadobudnul tu dňa 1. januára 1910 domovského práva, čím zrodila sa kategória bežencov. Vyhostenie, vyhadzovanie, postrk na hranice - a poneváč Maďarsko vyhostencov neprijalo - zpätný postrk, z toho nasledujúce utrpenie, nárek, zničenie existencie, stála nezamestnanosť, nemožnosť nabývania stáleho zárobku sú tie smutné skutky, ktoré ako pohanu lásky k bližnému odkrývajú pred celým svetom, koľko ťažkých utrpení bolo a je tu uvalené na šije bežencov. Návrh tento odpomôže týmto nerestiam, ale nezažehná ich úplne, avšak môže umierniť utrpenia a pôsobiť, aby veľká časť trpiteľov mohla tu zostať. Môže tu zostať určitá časť Slovákov, Nemcov, Maďarov a Rusínov a môže si poctivou prácou zaistiť tu poctivé živobytie; a pravý význam tohoto návrhu je v tom, že tento návrh zákona značí počiatok toho, že politika olupovania o práva začína mizieť.

Avšak, pánovia, tento návrh zákona má aj svoje chyby. Jedna z najväčších jeho chýb je, že na miesto uznania práva, ktoré nám náleží podľa trianonského mierového diktátu, poskytuje len uznanie nároku, kdežto my máme právo na uznanie práva a preto zreteľne a bezpochybne prejavujeme, že neuspokojíme sa dotiaľ a bojovať budeme dotiaľ, dokiaľ sa nám nedostane uznania práva, ktoré nám patrí.

Druhou podstatnou a veľkou jeho chybou je, že určil dôvody, vylučujúce uplatňovanie nároku, tak, že tým zrušil obor opravy, a dôvody tie zosnoval tak, ako keby dôvody tie musely pri návrhu zákona demonštrovať uznanie práva proti duchu osnovateľa. Po tejto stránke musím zdôrazniť, že dôvody tieto neosnoval poslanec Szent-Ivány, lebo tie on ani po smrti nechce, avšak nechcel ich ani dr Ivan Dérer. Ak museli však predsa k tomu svojimi hlasy prispieť, príčinou toho je, že počet tých, ktorí s vládou držia a ju podporujú, činil pochybným dosaženie ³/₅ väčšiny a tedy nechceli tým obetovať i to málo dobra, ktoré tento návrh zaisťuje. Museli tedy aj oni tento návrh svojimi hlasy podporovať tak, že použili naprostej právnej výhrady a protestu.

Veľavážený senát! Ani my nemôžeme nastúpiť inú cestu a nemôžeme navrhovať zmenu tohoto návrhu zákona, lebo z toho by bol dôsledok, že by sme tento návrh museli vrátiť poslaneckej snemovni, a vtedy by bolo zase odložené ad graecas calendas nastúpenie platnosti zákona. Nemôžeme učiniť ináč, leda rezolúciou pokúsiť sa zlepšiť tento návrh a pripraviť k právnemu výkladu prostriedok, ktorý by bol účinnou zbraňou proti prípadnému zneužívaniu.

Zpomedzi dôvodov, ktoré vylučujú uplatňovanie nárokov, vyžaduje si opravy lit. A., odstavca tretieho §u 1, ktorým sa vyslovuje, že vylúčení sú tí, ktorí spáchali trestný čin proti bezpečnosti republiky. K oprave toho bolo by treba taxatívne uviesť delikty, ktorými nutno rozumieť trestné činy proti bezpečnosti republiky. Toto taxatívne uvedenie mohlo by poskytovať istotu proti zneužívaniu a tomuto úkolu môže dobré vyhovieť i prevádzacie nariadenie, a preto podal som návrh v tomto smere.

Náš návrh čo do lit. D., odst. tretieho § 1, smeruje k tomu, aby nepriateľské smyšľanie mohol pán minister vnútra konštatovať len vtedy, ak je ono dokázané podľa súdneho poriadku. Tu pán referent prejavil názor, že je to prirodzené, avšak zostáva otázkou, aká bude úradná zásada pri posudzovaní jednotlivých prípadov. (Předsednictví převzal předseda Klofáč.)

Pri lit. c), § 1, nutno bezpodmienečne predpísať, že tu môže íst len o vyhostenia, ktoré nadobudly moci práva pred nastúpením platnosti tohoto zákona, lebo ináč je tu možnosť zneužívania samozrejmá.

Pri lit. e), § 1, je dôležité, že môže ísť len o sľub poslušnosti a že jeho odopretie konštatovať možno len vtedy, ak dokazuje sa verejnou listinou, ak napísala sa zápisnica o konkrétnom prípade alebo ak sú tu právoplatné usnesenia o prepustení. Tedy aby len prípady takto dokázané mohly byť uplatňované ako dôvody vylučujúce nárok. K tomu smeruje môj rezolučný návrh.

Tu musím podotknúť, že v praktickom živote dúfam, k tomuto dôvodu nikdy nedôjde, lebo najväčšia časť železničiarov a úradníkov složila sľub poslušnosti, a z tých, ktorí sľub odopreli, prevažná väčšina už má štátne občianstvo. Predsa len dôjde asi ku 200 prípadom, čo je bolestné, avšak poneváč osud niekoľko tisíc ľudí nemôže byť činený závislým od tohoto dôvodu, musíme návrh zákona odhlasovať.

Musím ešte pripomenúť, že návrh má ešte jednu chybu v bode 6., ktorý dáva zpätnú moc do 28. októbra 1918, avšak v dôvodoch sa uvádza, že ustanovenie to nemôže byť právnym prameňom pre penzie a iné služobné pomery. Prejavuje, že treba vyčkať, až v týchto územiach budú vynesené špeciálne zákony, až budú vynesené všeobecné penzijné zákony, až dôjde medzi Československom a Maďarskom k dohode v otázke penzijnej a tieto ustanovenia upravia túto otázku úplne. Bolo by bývalo lepšie, keby bola táto otázka definitívne riešená, a ak nebola riešená, tedy to znamená, že ohľadom všeobecného penzijného zákona, ktorý sa pripravuje, ako aj ohľadom iných sociálnych zákonov a ku vyriešeniu penzijnej otázky medzi republikou a Maďarskom dohodou predpísanou mierovým diktátom je zaistená voľná ruka a poneváč tu podaná bola rezolúcia, ktorou sa ministerstvu ukladá, aby čo najskôr podalo moderný zákon ku vyriešeniu všetkých otázok domovského práva a štátnej príslušnosti - uspokojíme sa i s týmto riešením, vyhradzujúc si pritom úplné právo. (Předsednictví převzal místopředseda dr Hruban.)

Chcem sa ešte zmieniť o námietke, ktorá tu odznela proti návrhu. Je veľmi dôležité a zvláštne, že námietka tá odznela práve zo strany pána ministra zahraničia. Jedna námietka je tá, že riešenie toto je veľmi rýchle. - Nuž veď za 8 rokov malo vedenie celej administratívy a celá štátna správa dosť času, aby sňaly s bedier človečenstva toto utrpenie. Po osemročnom nečinnom trpení je veľmi zvláštne povedať, že je to veľmi rýchle odbavenie zákona o štátnej príslušnosti. Avšak ako možno tu vôbec hovoriť o rýchlosti, keď návrh zákona podaný bol v januári; za šesť mesiacov už to mohlo byť hotové alebo pripravené; a ešte i dnes. to muselo byť len násilne vynýtené, lebo ináč by ho ani neboli vybavili.

Druhá námietka, ktorá vyznieva tiež z luhov pána ministra zahraničia, aby sme s týmto návrhom vyčkali, kým nevyrieši Spoločnosť národov sťažnosť, ktorú v tejto veci podali Maďari. Na to odpovedám, že zákonodarstvo nemôže brať zreteľ na to, aká sťažnosť je alebo nie je u Spoločnosti národov, vtedy, keď humanitné ohľady vyžadujú si rýchleho činu. A po druhé nech si pán minister zahraničia nemyslí, že my nevieme, čo znamená politika odkladania a akému účelu slúži. My vieme, kde je tu lišiactvo! Pán minister zahraničia nechce, aby Spoločnosť národov dala tejto sťažnosti za pravdu, ba podniká všetko, aby sa jej pravdy nedostalo, a vtedy prečo chce odkladať vyriešenie? Poviem prečo! Preto, lebo si myslí, že keby sa tu musel pojednávať návrh, zaťažený zamietajúcim rozhodnutím Spoločnosti národov, vtedy by to dokázal, že by sa ³/₅-nová väčšina nesohnala a potom by musel návrh zmizieť.

Nuž ale do tejto hry my nevskočíme. Jestliže Spoločnosť národov - a v to dúfame - vyhovie sťažnosti, vtedy bude musieť byť tento zákon čo do uznávania práva rozšírený a eventualitu, že by sťažnosť mohla byť zamietnutá, nechceme tu vidieť ako zaťažujúci fakt. I táto námietka je nám mementom, aby sme mali o to viac dôvodov tento návrh zákona prijať a predstaviť všetko pred hotovú vec.

Nedávno počuli sme volajúce lákavé slová pána ministra zahraničia. Pozýval národy do Locarna a vtedy mnohí nepozorovali, že všetky tie sladké zvuky boly hlasom sirény, len pokus k ošialeniu, len taktika a praktika, aby sa prikrylo to, čo má byť prikryté. Dnes však, vážený senát, zo stanoviska, ktoré zaujal pán minister zahraničia a jeho strana, ktohoľvek môže vidieť, že pán minister zahraničia nie je viace oprávnený hovoriť o nutnosti sblíženia národov, lebo kto nechce nastúpiť cestu uznania práv, kto nechce, aby duše po zasžehnaní utrpenia a vysušení sľz budovaly cestu ľudskej solidarity, kto ztrpí a sám páše ďalšie pozbavovanie práv, ten len farizejsky môže prizoukovať prianie, aby sa národy zblížily.

Taktiež so strany pána ministra zahraničia odznel včera v ústavne-právnom výbore prejav, že predsa nie je možné, aby republika bola útočišťom Maďarov. Veľavážení pánovia! Na to mám priamočarú odpoveď. Nech pán minister zahraničia prevedie revíziu mieru a tým nech zažehná tento stav, ktorý chcel charakterizovať tak, že Československá republika stane sa útočišťom Maďarov. Kým sa tak nestane, požadujeme pre Maďarov právo, aby oni v tomto štáte nemali len útočište, ale aby im boly dané rovnaké štátno-občianske práva, ktoré im náležia.

My sa pripojujeme k deklarácii, predloženej pánom poslancom Szent-Iványm v poslaneckej snemovni a návrh zákona odhlasujeme len s právnou výhradou a protestom v deklarácii obsaženým. Výslovne sa osvedčujeme, že tento návrh zákona pokladáme len za východisko a prijímame ho v záujme ďalšieho vybudovania resp. uznania práv. Budeme od ministerstva požadovať, aby čo najskôr predložilo návrh zákona, ktorým by bola zaistená humánna a právnemu štátu dôstojná úprava celej otázky domovského práva a štátneho občianstva.

Žiadam o prijatie rezolučných návrhov, ktoré som podal a návrh i v mene mojej strany prijímam.

Místopředseda dr Hruban (zvoní): Dalším řečníkem je pan sen. dr Klouda. Dávam jemu slovo.

Sen. dr Klouda: Slavný senáte! Přihlásil jsem se jménem klubu československé strany socialistické k prohlášení, jaké zaujmeme stanovisko k projednávanému návrhu zákona. Ale jednak vzhledem k vývodům obou pánů zpravodajů, jednak vzhledem k důležitosti věci, budiž mi dovoleno, abych přičinil několik stručných poznámek, údělem senátu, pánové, je, že dávají se nám v poslední chvíli k projednávání velmi důležité věci, (Hlasy: To je pravda.!) aniž by nám bylo popřáno s dostatek času, abychom věci na výsost důležité důkladně mohli uvážiti, projednati a porokovati o nich. (Hlasy: Zcela správně! - Sen. dr Heller [německy]: To jsme měli již často, pane kolego, velmi často!) To nevadí, pane kolego dr Hellere, abych tuto starou pravdu znova konstatoval vám k libosti, i ostatním pánům k libosti.

Tak se stalo, že dnes, pánové, projednáváme v senátě první zákon, kterým se mění ústava naší republiky a projednáváme jej takřka tempem rychlíkovým. Včera projednávali jsme věc v ústavně-právním výboru, stejně projednávána byla včera ve výboru rozpočtovém, a pánům zpravodajům nebylo popřáno ani tolik času, aby mohli své velmi obšírné a velmi podrobné zprávy dáti do tisku, musíme se spokojiti pouhými zprávami ústními. To ukazuje, že není něco v pořádku a já na konec svých vývodů řeknu, co je to, že není něco v pořádku. Třeba však uvědomiti si, že věc zasluhovala opravdu větší pozornosti, nežli kterou jí můžeme věnovati. Jedná se o změnu předpisů ústavních, jedná se o součást ústavní listiny, jakou je ustanovení zákona o státním občanství. Podle naší ústavní listiny, § 4, státní občanství v Československé republice je jediné a je jednotné. A podle odst. 2 téhož paragrafu 4 ústavní listiny podmínky nabývání, účinku a zániku státního občanství upravují se zákonem. Ze znění obou těchto ustanovení zákonných je zřejmo, že jako je jediné a jednotné státní občanství v Československé republice, tak mohou býti jedinými a jednotnými zákony, které upravují podmínky nabývání, účinku a zániku státního občanství.

Proti této základní zásadě ústavních předpisů prohřešuje se zákon, který projednáváme. Není nejmenší pochybnosti, že zákon, který je předmětem jednání našeho, je zákonem výjimečným. Je zákonem výjimečným, jak pokud se týče území, na které má platiti, tak také pokud se týče osob, pro které má platiti.

V nadpisu zákona, který byl přijat poslaneckou sněmovnou, čteme, že se jedná o zákon "o udělení štátneho občianstva československého niektorým osobám". Pánové, ústava, základní zákon každého státu má platnost pro všechny občany státu, pro všechny příslušníky bez rozdílu. (Zcela správně!)

My projednávajíce od vzniku své ústavy první zákony, kterými ústava se mění, docházíme k tomu, že vydáváme zákon pro některé osoby. Není většího neštěstí v zákonodárství, než když se vydávají zákony jenom pro některé části obyvatelstva, pro některé vrstvy, pro některé třídy a pro některé stavy, nebo dokonce pro některé osoby. Kasuistické zákonodárství je neštěstím vždy, také i u nás. Jestliže dnes vydáváme ústavní zákon pro některé osoby, pak jsme na šikmé ploše, a je k tomu pouze malý krůček, abychom vydávali zákony pro některé rodiny, anebo dokonce pro jednotlivé osoby. Vydáváme zákon ústavní, který má platiti jen pro určitá území, zákon, který má platiti pro státní občany bývalého Uherska, kteří přede dnem 1. ledna 1910 aspoň 4 roky nepřetržitě měli bydliště v některé obci slovenské, nebo Podkarpatské Rusi. Tedy opakuji, výjimečný zákon, který má všechny náležitosti zákonů výjimečných.

Při projednávání tohoto zákona v ústavně-právním výboru a i v rozpočtovém výboru postavili jsme se proti tomuto zákonu z těchto zásadních důvodů. My však poukázali jsme také na celou řadu věcných nesprávností, které v zákoně zůstávají. Mohu konstatovati s povděkem, že jak pan zpravodaj výborů ústavně-právního pan kol. Krupka, tak také zpravodaj výboru rozpočtového pan kol. Karas vytkli celou řadu těch nedostatků. Ovšem nemohu souhlasiti se závěry, které oba zpravodajové učinili. Jestliže kol. Krupka mluvil o tom, že zákon nemá se přesně a přísně vykládati, jestliže zákon vykazuje slabiny, jestliže zákon je v rozporu s určitými jinými zákony, jestliže zákon obsahuje nejasné a těžko vykladatelné ustanovení, vyplývá z toho závěr: Zákon, který je stižen těmito vadami, nepřijímati, neschvalovati. Nechtěl bych, aby bylo jednou v budoucnosti vydáno svědectví, že aspoň v senátě, když zákon těmito vadami stižený byl nám předložen, neměli jsme dosti přehledu a dosti odvahy, abychom se proti vydání takového zákona opřeli. Poukázal jsem již k tomuto zásadnímu nedostatku, kterým zákon je stižen, to je, že se jedná o zákon ústavní. Původně nejednalo se o zákon ústavní. Genesi zákona správně zde podal p. dr Krupka. V únoru letošního roku byl podán v poslanecké sněmovně návrh posl. Szent-Iványho, který byl docela logický a docela správně přihlížel ke skutečnému zákonodárnému stavu a který čelil k tomu, aby vydán byl zákon o doplnění §u 10 zákonného článku 22 z r. 1886. O podstatě a obsahu tohoto zákonného ustanovení mluvil zde sdostatek p. dr Krupka, proto není potřebí se k němu vraceti. To byl návrh, který byl logický a který byl odůvodněn stavem zákonodárství našeho. Pan posl. dr Dérer podal o nějaký čas později druhý návrh, který zněl: Návrh posl. dr Dérera, inž. Nečase a súdr. na vydání zákona, o udělení statného občanství československého niektorým osobám. Oba tyto návrhy byly potom spojeny ke společnému projednání v poslanecké sněmovně a byly také tak projednány. Tento návrh kol. Dérera nenesl naprosto žádného označení, že se jedná o zákon ústavní, ani zdaleka nebylo naznačeno, že mají navrhovatelé tímto iniciativním návrhem v úmyslu provésti změnu našich ústavních předpisů, a tak také tyto oba návrhy ke společnému projednání sloučené byly projednány. Nikde ani zmínky o tom, že se jedná o změnu ústavy. Podle naší ústavní listiny článku 2 uvozovacího zákona k ústavní listině ústavní listina i její součástky mohou býti měněny nebo doplněny jen zákony označenými za ústavní. (Hluk. - Místopředseda dr Soukup zvoní.) Nemůže býti pochybnosti o tom, že v tomto označení zákona, kterým mají býti měněny ústavní zákony, kterým má býti měněna ústava, v tomto označení za ústavní hned od počátku musí býti jasně znáti úmysl zákonodárcův, snaha jeho, kam se míří, kam se cílí.

Tímto prvopočátečním nedostatkem je tedy už stížen návrh kol. Dérera, nehledě k tomu, že návrh kol. Szent-Iványho se vůbec o tom nezmiňuje. Také kol. Dérer, když podával svůj návrh, neoznačuje jej ani zjevně, ani v odůvodnění. Tam se mluví jen o nutnosti, že se jedná o věc nanejvýš nutnou, a proto se žádá za projednání ve lhůtě velmi krátké.