Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1925 – 1929

Odpověď na mou interpelaci (tisk 1652/I) o jmenování do silniční rady (tisk 1887/XVI) jistě úmyslně se nedotýká jádra mého dotazu. Výslovně jsme vytkl, že se zemským výborům, které nemají ve správě skoro žádných silnic, neobyčejně nadržuje proti okresním silničním správám, které mají ve správě 40.980 km okresních silnic. Neboť ze zemských výborů, nehledě ke Slovensku, byli jmenováni členy: Josef Crha, Leonhard Kaiser, dr. Josef Kazimour, Julius Kopeček, náhradníky: Jan Černý a František Drobný. Proti tomu dostal Svaz českých okresů právě jako Svaz německých samosprávných sborů pouze jednoho náhradníka (Leopold Vítek a František Peterle). Kromě toho byl ještě poslanec Jaroslav Bečák jako předseda Ústředí starostenských sborů a silničních výborů na Moravě jmenován členem a profesor Alois Žípek, jako zástupce Svazu československých měst, náhradníkem, kdežto za německé obce nebyl jmenován nikdo. Jak jsem zjistil, Svaz německých samosprávných sborů navrhl dr. Utischilla z Jablonce , ale jmenován nebyl. Moje tvrzení, že se silně a bez důvodů dávala přednost zemským výborům a že silniční okresy a samosprávné sbory přímo urážlivě byly odstrčeny, podržuje tedy úplně platnost.

Na můj poukaz, že při jmenování nebyl dodržen ani národnostní klíč, odpovídá pan ministr, že mezi 56 členy a náhradníky silniční rady jest 13 Němců, tudíž téměř jedna čtvrtina (23%), čímž se i národnosti německé dostalo v silniční radě přiměřeného zastoupení. Podle dat sčítání lidu, jistě nikoliv zcela bezvadně zjištěných ze dne 15. února 1921, činí účast Němců ve složení obyvatelstva Československé republiky sice 23.4%, ve skutečnosti jest však jistě větší a stoupá daleko přes 30%, t.j. přes jednu třetinu, přihlíží-li se pouze k sudetským zemím, co se zřetelem na kulturní výši, bohatý průmysl a vysoce vyvinutou silniční síť v těchto zemích jest ospravedlněno. Ostatně nelze vždy zcela bezvadně zjistiti národnosti jmenovaných osob. Nelze tedy ani zde mluviti o přiměřeném zastoupení Němců.

Podle tohoto stavu věci táží se tedy podepsaní ještě jednou ministra veřejných prací a prosí ho o jasnou a zřetelnou odpověď, proč při jmenování silniční rady nebylo přihlíženo k českým zastupitelským a k moravsko-slezským silničním okresům, tudíž k návrhu Svazu německých samosprávných sborů a proč dále národnostní poměr nebyl lépe dodržen ve prospěch Němců, a zároveň se prosí o oznámení, kteří němečtí zástupci byli jmenováni?

V Praze dne 19. února 1929.

Jelikož si spotřebitelé často a právem stěžovali na špatnou jakost zboží, které prodává československý solní monopol, uvedl monopol konečně do obchodu lepší jakost označenou jako tabulová sůl. V poslední době však dodávka tohoto lepšího druhu uvázla a to proto, že vláda zamýšlí zvýšiti ceny a to prý neméně o 1200 Kč za vůz.

Toto bezohledné využívání monopolního postavení stalo nedotknutelným, poněvadž byl zakázán dovoz mnohem lepší a přes to značně levnější soli německé, a musí vyvolati ostrý protest. Bohužel nelze přezkoumati hospodářství solního monopolu, poněvadž data uvedená ve státním rozpočtu jsou příliš skrovná. Přes to dlužno konstatovati, že důchody solního monopolu byly rozpočteny pro rok 1928 na 26,590.800 Kč, kdežto již v prvních desíti měsících tohoto roku vynesly skutečně 25,534.693 Kč. Jsou tedy 24,590.800 Kč, které sjou rozpočteny pro rok 1929, vypočítány velmi obezřele a finanční správa mohla i při značném zvýšení výrobních nákladů s jistotou počítati, že předvídaný výsledek bude skutečně dosažen, ne-li dokonce překročen. Za těchto okolností není ani nejmenšího fiskálního důvodu pro zdražování, ale s hlediska zájmů spotřebitelů dlužno za velice zhoubné označiti toto zdražení, na které vláda pomýšlí.

Tážeme se tedy pana ministra:

1. Jest pravda, že se pomýšlí podstatně zvýšiti ceny soi od 1. března 1929 ajak může pan ministr ospravedlniti toto nové zatížení spotřebitelů?

2. Jest pan ministr ochoten předložiti obšírnou účetní zprávu o hospodářství státního solního monopolu?

V Praze dne 26. února 1929.

Dňa 23. júla t.r. vydal okresný úrad v Rožnave úradné predvolanie 95 maloroľníkom v Plešivci, dľa ktorého dňa 27. tohože mesiaca dostaví sa do obce komisia, ktorá na základe zákona č. 43/1928 vyvlastní v prospech Plešiveckého Blum-ového ústavu pre choromyselných, slabomyselných a epileptikov malý statok v súsedstve Blumového ústavu, patriaci týmto 95 gazdom vo výmere 7674 štv. siah.

Predvolanie toto obdržali záujemci odpoludnia resp. večer dňa 26. júla a napriek jasným ustanoveniam jazykového zákona, ktorý predpisuje, že tam, kde Maďari prevyšujú 20%, treba predvolania mimo jazyka úradného vydávať tiež v jazyku národnej menšiny, - boly predvolania doručené iba v jazyku slovenskom a tak prirodzene väčšina predvolaných, keďže nebola v stave porozumet tomu, o čo ide, k pojednávaniu sa ani nedostavila, avšak tí, čo sa tam dostavili, protestovali i v mene ostatných proti vyvlastneniu, vyvodiac, že oni tento pozemok bez podmienky potrebujú s hľadiska hospodárského, lebo veď v celom chotári nieto iného vhodného miesta, kde by mohli úrodu sena na zimu uskladniť, tu sú postavené ich senové kôlne a v prípade odňatia týchto pozemkov neboli by v stave systematické hospodárstvo prevádzať, následkom toho žiadali komisiu, aby pozemky, ktoré im maly byť odňaté, ponechané boly v držbe ich starých vlastníkov.

Poukazovali i na to, že Blumov ústav týchto pozemkov nepotrebuje, lebo veď má takú výmeru pozemkov, že i keď zamýšľa postaviť čistiareň a infekčný pavilon, môže tak učiniť na svojom vlastnom pozemku, aniž by to ohrožovalo zdravie, veď disponuje takou výmerou pôdy, že na nej plánované budovy veľmi pekne môže umiestiť a i teraz má tak veľkú zahradu, ktorá zo svojho zahradného hospodárstva nedodáva len pre ústav, ale zbýva jej veľké množstvo zeleniny tiež pre trh a tedy plánované vyvlastnenie nie je potrebné. Prez to všetko okresný úrad v Rožnave rozhodol sa na vyvlastnení, proti čomu podali záujemci odvolanie, avšak vyvlastňovacie rozhodnutie potvrdil i krajinský úrad.

Zákon č. 43/1928 bol vydaný k tomu cieľu, aby stavebné hnutie podporoval a zveľaďoval, avšak žiadnym spôsobom k tomu, aby podporoval jednotlivcov v ich chútkach po nabývaní majetku a aby ničil malé existencie len pre to, aby existencie veľké boly tým mocnejšie.

Kto posudzuje dnešný rozsah Blumového ústavu, musí zistiť, že Blumov ústav nemôže mať oprávneného nároku na vyvlastnené pozemky, avšak zkúmame-li nestranne hospodárske zužitkovanie vyvlastnených pozemkov, musíme nezbytne konštatovať, že odňatím týchto pozemkov sú ničené existencie, je hospodarenie veľa ľudí činené naprosto nemožným a pôsobená je nedoceniteľná škoda všetkým záujemcom, aniž je to v pomere s osohom získaným na strane druhej.

Republika za dnešných okolností stavia sa ešte vždy na platformu ochrany istoty imania súkromého, avšak takéto jednanie vyvracia v nás vieru v zákonoch a vzbudzuje zdanie, že súkromý majetok už nikomu nie je zaistený.

Tážeme sa preto pána ministra:

1. Či viete o tom, že v Plešivci vyvlastnené boly pozemky 95 maloroľníkom vo výmere 7674 štvor. siah v prospech Blumového ústavu, čím zničená bola existencia 95 maloroľníkov?

2. Či viete o tom, že vyvlastňovacia cena bola stanovená 10 Kč za štvor. siah ač niektorý z interesentov veľmi rád zaplatil by cenu 40-50 Kč za štvor. siahu len preto, aby pozemok, ktorý dosiaľ patril jemu, ponechaný bol v jeho vlastníctve?

3. Či ste ochotný dať naprosto nezúčastnenou osobou vyšetriť, či Blumov ústav pozemky, ktoré chce vyvlastniť nezbytne potrebuje a či nie, a či zásoby sena, o ktorých sa nariadilo, aby boly z vyvlastnených pozemkov odnesené, budú môcť gazdovia uskladniť na inom mieste, a dať zistiť, že odobraním týchto pozemkov utrpela veľká väčšina zúčastnených gazdov veľkú škodu?

4. Či ste ochotný naliehave zakročiť, aby toto vyvlastňovacie pokračovanie bolo platnosti pozbavené, keďže nevyhovuje intenciám zákona?

V Prahe, dňa 28. februára 1929.

Od čias vybudovania pevnostného pásma v Komárne vedie po jeho zovňajšej i vnútornej strane jedna cesta. Cesty tyto slúžily vždy i verejnej frekvencii.

Komárnianskí statkári cez celé desaťročia používali týchto ciest, aby sa dostali na svoje pozemky vo výmere asi 150 kat. jutár, ležiacich v honoch Asztagszer, Alsóérhát a Singelö, ako je to nakreslené na pripojenom náčrte. Bolo to vecou docela prirodzenou tým väčšmi, lebo k pozemkom tým nie je možné dostať sa so strany inej a zvláště za počasia mokrého sú nielen vedľajšie cesty ale aj opračiny a iné pozemky zaplavené vodou. V mesiaci septembri min. roku podplukovník Schauer, správca budov pevnosti, zakázal frekvenciu na okružnej ceste, označenej červene v pripojenom náčrte od fortu III. do fortu V., čím bolo znemožnené dostať sa na vyššie uvedené pozemky. Dôvodom tohoto opatrenia bolo, že vraj frekvenciu po ceste je ohrožená bezpečnosť budov.

Predstavenstvo mesta chodilo u posádkového veliteľstva, aby opatrenie toto bolo zrušené, avšak posádkové veliteľstvo nebolo v stave zbaviť platnosti opatrenia podplukovníka Schauera.

Záujemci požiadali i podplukovníka Schauer, aby cestu uvolnil, odôvodňujúc žiadosť tým, že budovám sa nikdy škoda nestala a že sami frekventanti cesty sú zainteresovaní na tom a pokladajú za svoju najprednejšiu povinnosť, aby budovy boly pred každým nebezpečenstvom chránené. Podplukovník Schauer zamietol žiadosť bez odôvodnenia, ale dodal, že pre Maďara povolenia nieto.

Po všetkom tom obraciame sa na pána ministra, aby sa dozvedel o tom, ako niektorý príslušníci vojska s civilným občianstvom zachádzajú, ako jednajú so štátnymi občanmi maďarskej národnosti a ako činia nemožnou frekvenciu na ceste od desaťročí používanej, čím znemožňujú tiež živobytie a hospodarenie malých existencií:

S úctou tážeme sa pána ministra, či je ochotný v tejto veci ihneď nariadiť vyšetrovanie a učiniť opatrenie, aby uvedená cesta bola ešte pred zahájením jarných prác uvoľnená?

Či je pán minister ochotný, nariadiť proti pánu podplukovníkovi Schauerovi disciplinárne vyšetrovanie pre jeho prejav, ktorý ohrožuje pokojné spolunažívanie štátnych občanov, a ho prísne potrestať?

V Komárne dňa 20. februára 1929.

1 výkres pripojený.

Pán minister svojím nariadením č. 101.334-7/1928, zrušil autonomiu odvodňovacej a vodoregulačnej spoločnosti na ľavom brehu Váhu a v jej čelo stanovil ministerského komisára.

Ustanovenie to zakladá sa na to, že pán minister neschvaľuje to rozhodnutie spoločenstevného výboru a valného shromaždenia, ktorým vrchný inženier spolku poveruje sa vykonávaním úkolov riaditeľských, a nariaďuje, aby výbor spolku vypísal na riaditeľské miesto súťaž. Podľa odôvodnenia nariadenia dopustil sa výbor spolku opomenutia a zprotivenia tým, že nevyhlásil súťaž a spáchal tým podstatné opomenutie povinností statutárnych a tedy na základe § 124 zák. čl. XXIII/1885 zavdal príčinu ku zrušeniu svojej autonomie a ku ustanoveniu ministerského komisára.

Tieto dôvody neobstoja.

Poprvé preto nie, lebo pán minister nemal právneho podkladu k tomu, aby neschválil to ustanovenie výboru a valného shromáždenia, ktorým sveruje sa správa hlavnému inženierovi.

Zák. čl. XXIII/1885 nezakazuje spoločnosti sveriť správu vrchnému inženierovi, a § 86 stanov však výslovne a rozhodne povoľuje to, prax však sankcionovala toto právo spolku.

Julius Mezey, prvý vrchný inženier spolku, už i pod československým režimom bol až do svojej smrti povereným riaditeľom spolku.

Riaditeľské úkoly vykonávajú vrchní inženiery tiež u ostatných podobných spolkov na Slovesnku a v Podkarpatskej Rusi a tiež u súsedných spolkov na Žitnom ostrove i pravom brehu Váhu, a tedy prečo by mal len náš spolok byť výnimkou, prečo by sme mali my platiť 50 - 60.000 korún za to, za čo teraz platíme vrchnému inženirovi 4000 korún?

A tedy schválenie nemohlo byť odopreté ani na základě zákona ani stanov, ani s hľadiska praktického, ani hospodárskeho.

Po druhé, keďže správa bola fakticky sverená vrchnému inženierovi, a proti tomu ani záujemníci ani exponenti ministerstva sa neodvolávajú, bolo to poverenie podľa § 86 stanov správné a statutárné a tedy riaditeľské miesto nelzä ani s hľadiska zákona ani statutu pokladať za neobsadené a tedy ani pán minister nemohol nariadiť vypísanie súťaže na toto obsadené miesto na tom podklade, že poverenie neschválil.

Keď spolok obrátil sa v tejto veci na pána ministra memorandom a deputáciou, nedopustil sa ani opomenutia ani zprotivenia, ale plnil len svoju povinnosť, aby od ministra špatne informovaného mohol sa obrátiť k ministrovi dobre informovanému.

Že pán minister si týchto informácií nepovšimnul a deputáciu neprijal, nie je chybou alebo opomenutím spolku.

Avšak ani zák. čl. XXIII/1885 ani stanovy neviažu spoločnosť, aby niektoré úradnícke miesto, a tedy i miesto riaditeľské, obsadzoval v ceste súťaže, a tedy ani pán minister nemohol to spolku uložiť, a keď sa spolok hájil memorandami a deputáciami, neodoprel tým plniť statutárne podstatnú povinnosť a nedopustil sa zprotivenia.

§ 124 zák. čl. XXIII/1885, ktorého sa to krivdivé ustanovenie dovoláva, znie takto:

ťV prípade poruchy činnosti spolku, neplnenia jeho statutárne podstatných povinností napriek opätovnému pokynu alebo v prípade finančných nesnádzí ustanoví (teraz) minister zemedelstva pre správu spolkových vecí ministerského komisára.Ť

Podľa tohoto zákona tedy pán minister nebol oprávnený ku zrušeniu autonomie, avšak nemal právo ani ustanoviť ministerského komisára, lebo: v činnosti spolku porucha nenastala, vrchný inženier plnil presne jak povinnosti riaditeľské, tak svoje povinnosti technické, spolok nedopustil sa opomenutia svojich statutárnych podstatných povinností tým, že k obsadeniu riaditeľského miesta fakticky obsadeného ani po opätovnom nariadení súťaž nevypísal, lebo statuty nenariaďujú ani ho nezaväzujú, že by pri zaplnení miesta úradníckeho nezbytne musel vypísať súťaž, § 124 hovorí len o neplnení takej povinnosti, ktorá je ustanovená statutom. Nejde tu ani o prípad finančných nesnádzí, lebo o takýchto sa to krivdivé nariadenie ani nezmiňuje.

A tedy ani zrušenie autonomie, ani ustanovenie ministerského komisára nie je zákonite podložené, a preto je ono bezprávne a pre zúčastnených členov krivdivé, lebo ministerským nariadením bolo členstvo zbavené práv zaistených mu v statutoch a v § 83 bod 5. i § 92 zák. čl. XXIII/1885.

Ostatné okolnosti, ktoré nepodliehajú §u 124 zák. čl. XXIII/1885 a ktoré sú v nariadení uvedené ako okolnosti priťažujúce, rovnako tak neobstoja. V organisačnom statute nie je nikde uložená povinnosť, že tu musia byť štyri technické sily.

Na základe § 60 statutu sriadené je jedno miesto vrchného inženiera a dve miesta technických sil pásmových inženierov, a to sú sily 3 a nie 4.

Miesto riaditeľa nie je povahy technickej. Podľa §u 97 zák. čl. XXIII/1885, miesto toto nie je ani podmienené inženierskym diplomom, kdežto ostatné tri áno.

Štyri technické sily v ministerskom nariadení je tedy omylom.

Neobstojí ani to, že by vrchný inženier z vlastnej moci bol odmietol podporu ponúkanú na melioráciu pôdy vo výške 219.840 Kč.

Vrchný inženier na základe usnesenia spolkového výboru a valného shromaždenia a na základe protokol predložil iba návrh, v ktorom zdôraznil, že spolok za cenu tejto podpory nemôže sa vzdať likvidacionálnych náhrad a náhrad katesterných daní a žiadal o zaslanie vzorca smluvy zmienenej v offerte podpory, bez jejž znalosti by ostatne spolok ani rozhodovať nemohol.

Prez to, že zaslal 30 Kč za vzorec, vzorec smluvy spolok ešte ani do dnes neobdržal.

Tomu nelzä sa diviť, že spolok nepraje si vyzdvihnúť požičku, čo by zdravou mysľou ani nemohlo byť odôvodnené vtedy, keď štát dlhuje spolku milionami. Po tom, čo bolo rečené, zdá sa, že ministerstvo zamýšľa riešiť finančnú otázku zahlušením spolku, na miesto toho, aby mu poukázalo miliony, ktoré spolku patria.

A konečne vrchný inženier vo svojej správe predloženej výboru preukázal, že ministerstvom vyslaný odborník napadol odvodňovacie plány Izsovské na základe mylnej zprávy hrázdnej strážnice a miesto toho, aby si data vyžiadal úradne od vrchného inženiera samého, z ktorých vychádzal a z ktorých vznikol potom boj medzi odborníkmi, v ktorom konečne mal pravdu vrchný inženier spolku.

Tieto neobstojné údaje dokazujú, že tu sohnané boly všetky nemožné skutkové okolnosti k odôvodneniu zrušenia autonomie a k tomu, aby záujemstvo, ktoré milionami prispievalo a prispieva i dnes k udržovaniu spolku, bolo zbavené svojich práv zaistených zákonom a statutom.

Na základe všetkého toho s úctou tážem sa pána ministra:

Či je ochotný uznať mýlnosť a nesprávnosť svojho nariadenia, či je ochotný pozbaviť platnosti toto svoje nariadenie vo smysle zákona a stanov nesprávne, a restaurovať autonomiu spolku na podklade zákona a statutu.

V Komárne, dňa 28. februára 1929.

Pán námestník ministerského predsedu Šrámek vo svojej odpovedi na moju interpelláciu v tejto veci podanej sdelil, že pre obec Turiszakállas určené bolo z veľkostatku tam zabraného malým uchádzačom 40 jutár a 80 jutár bolo dané kolonistom v Hodžove, lebo vraj ťpozemkovou reformou vyvolané zemedelské závody bolo treba nezbytne doplniť za účelom dosaženia ich sebestačnosti.Ť

Vzhľadom na to, že odpoveď pána námestníka ministerského predsedu zakladá sa na nesprávnych informáciach a že dosaženie sebestačnosti ťkolonistovŤ v Hodžove, ktorí ostatne obdržali v pozemkovej reforme po 25 až 50 jutrách, nemôže byť vecou prednejšou, než žiadosť obce o spoločné pasienky, ku ktorej viažu obec záujmy existenčné - na základe nasledujúcich posvietim znova na faktá a opakujem svoju interpelláciu.

Odpoveď nelzä pokladať za prijateľnú, lebo i keď bolo treba kolonistov v Hodžove nezbytne uspokojiť - čohož nezbytná potreba nijako nemôže byť odôvodnená, keďže už každý z nich má 25 až 50 jutár zeme - vtedy prečo mohlo byť asi 1000 jutár zeme z bezprostredne blízko ležiaceho veľkostatku Ordódyho odpredané dvom bratom Falatovým so schválením pozemkového úradu?

Dôkazom toho, že bratia Falatovci - a je to tiež jedným z krikľavých prípadov zneužitia pozemkovej reformy - tento statok získali, pripojujem dve overené vložky okresného súdu v Komárne.

Vtedy, keď pozemkový úrad povolí dvom bratom zakúpiť pôdu 1000 kat. jutár, odníma 5 maďarským vlastníkom 120 jutár z ich nemovitostí vo výmere 684 jutár, avšak neumožní ani to, aby týchto 120 jutár mohla zúčastnená obec získať k účelom verejných pašienkov, lež dá pôdu do susednej kolonizovanej obci, ač bolo by bývalo možno obec tú snadno uspokojiť 80 kat. jutrami zo statku k predaju povolenému.

Nie je treba veľa rozmýšľať, aby každý mohol najsť dôvody k takémuto jednaniu: z 5 vlastníkov sú 4 maďarskí štátní občania, obyvateľstvo obce Turiszakállas je maďarské, kdežto jak bratia Falatovci, tak kolonisté v Hodžove sú Slováci.

Je tedy zrejme nesprávnou insinuácia, že kolonistov v Hodžove bolo treba podľa odpovedi z malého statku Nagyového uspokojiť a že preto bolo treba obyvateľstvo v Turiszakállasi opomíjať - veď kolonistov v Hodžove bolo by bývalo lzä uspokojiť tiež zo statku zakúpeného bratmi Falatovcami. Odpoveď tedy na žiaden pád neobstojí a musím predpokladať, že bola daná na základe informácií úmyslne nesprávnych.

Obec Turiszakállas nemôže postrádať pôdy k účelom verejného pašienku žiadanú a jestliže obec túto pôdu nedostane, vtedy pašienkov nikdy viac mať nebude, lebo uvolnená pôda je len oračina a práve zabraná pôda je tá, ktorej by bolo lzä výslovne ako pašienka používať. Kolonistom, i keby pašienkov potrebovali, pôda do záboru vzatá jednak k tomuto účelu nestačí, a jednak je pre nich neprípustná, lebo len veľkou zachádzkou a cez obec mohli by sa tam dostať, čo však ani nemôže byt povolené pre nebezpečenstvo infekcie dobytka v obci, zvlášte v prípade vypuknutia nejakej dobytčej epidemie.

V žiadosti, v ktorej obec žiada pozemkový úrad o zabranú pôdu, vykázala, že kolonisti mohli by sa na túto pôdu dostať len so zachádzkou 7 km dlhou, lebo medzi kolóniou a dotyčnými pozemky ležia pozemky súkromníkov z obce, urobiť tam cestu už s ohľadom na jarné práce vody nemožno a tedy jedine obec môže tieto pozemky hospodárne zužitkovať.

Získanie týchto pašienkových pozemkov je životným záujmom obce a že do akej miery je touto myšlienkou preniknutý každý obyvateľ obce, dôkazom toho je zriedkavý prípad, že malí uchádzači všecia bez rozdielu sú ochotní vzdať sa nárokov na pôdu tú v prípade, jestliže bude ju môcť obec obdržať pre pašienky spoločné. Stejne dokazuje sa veľká dôležitosť verejného pašienku a je zároveň dôkazom slušného chápania dra Viliama Nagya a spoločníkov, keď prejavili ochotu doplniť z uvoľneného statku - ako to dokazuje tiež protokol valného shromaždenia obecného zastupiteľstva - pasienkové pozemky pre obec nezbytne potrebné, pre ktoré tých 120 katastrálnych jutár zabraných pozemkov nestačí. Vidíme-li takéto všeobecné precítenie záujmu verejného, zdá sa nám byť opravdu neuveriteľným, že práve pozemkový úrad prejavuje naprosté neporozumenie voči tejto veci.

Keďže tedy plocha, ktorú lzä len pre pašienky použiť, leží od kolonistov na 7 km a títo tejto plochy vobec nepotrebujú, lebo veď pre nich výmera 80 kat. jutár je naprosto bezvýznamná, a keďže naopak pre obec je dokázateľným životným záujmom, aby tejto plochy k účelom spoločných pašienkov získala, a poneváč rozparcelovanie druhého veľkostatku ležiaceho v obvode obce stalo sa - ako to dokazuje zápis sub B. 2 priloženého výpisu pozemkoknižného - za intervenci pozemkového úradu, aniž bol pri tom vzatý zreteľ na záujem verejný, a keďže obyvatelia obce jednohlasne rozhodli sa na pasienku a tiež vlastníci sú ochotní plochu túto doplniť a odovzdať obci na pasienky - tiež hľadisko verejného pokoja vyžaduje si toho, aby vláda ešte raz vyslala na miesto samé svoje úradné orgány a učinila znova predmetom uváženia, aby plocha táto, ktorej lzä používať výlučne ako pasienka, bola v záujme verejnom jedine obci k účelom spoločného pasienku odovzdána.

Dovoľujem si tedy predložiť úctivý dotaz:

Či je vláda ochotná pôsobiť u pozemkového úradu k tomu, aby vyhovené bolo žiadosti obce Turiszakállas o spoločné pasienky, tak ako si to vyžadujú existenčné záujmy obce a záujmy verejné?

V Prahe, dňa 14. februára 1929.

Přes úřední sliby, že se stane vše, aby z českého školního vyučování byl vymýcen protiněmecký duch, užívá se stále ještě knih, které jsou způsobilé vštípiti do duše české mládeže nenávist a opovržení k německým spoluobčanům. Tak český překlad knihy Karla Maye ťArdistanem a DžimistanemŤ (nákladem V. Šebora, Staré Strašnice 1923), jejž školní knihovny půjčují českým žákům, obsahuje tato významná místa: Str. 74 ťSmýšlíš o svém koni stejně jako naši němečtí militaristé o lidech.Ť Strana 78 ťŠejk pravil, jakoby znal naše Němce z Čech: ťJeden lupič jako druhý.Ť Str. 315: ťV Německu byl vzor podobné obludy, zbabědý německý hrdina excísař Vilém.Ť Str. 370: ťZa zemí Džbanej leží Ardistan a odtamtud může právě jako z Vídně a Berlína přijíti jen zlo.Ť

Dále v třetí části čítanky pro české měšťanské školy od Jurdy ťVzkříšeníŤ jest na str. 123 ve článku Jana Herbena ťBílá horaŤ tato věta: ťNěmec jest panovačný, nemilosrdný, omezeného ducha, nebezpečný svobodě a majetku.Ť

Se zřetelem na tento neuvěřitelný způsob psaní táží se podepsaní:

Proč se stále ještě trpí v českých školách knihy s takovými projevy o Němcích a co se stane, aby konečně z českého školního vyučování byl vymýcen duch nenávisti a nesnášenlivosti k německému národu?

V Praze dne 28. února 1929.

Časopis ťFreigeistŤ, orgán německé sociálně demokratické strany dělnické pro severní Čechy, těší se v poslední době zvláštní pozornosti censurních úřadů. Tak v čísle 22 ze dne 9. března 1929 bylo zabaveno ze článku ťVe stínu §u 144Ť toto místo:

ť... vinen jest onen hanebný paragraf, který vhání ženy k mastičkářům, který vraždí a jest důvodem smrti.Ť

Tato poslední konfiskace jest naprosto nepochopitelná, poněvadž boj proti §u 144 byl veden ještě řízněji aniž censura něco vytkla.

Tážeme se tedy pana ministra, je-li ochoten postarati se, aby se tato censurní prakse změnila?

V Praze dne 20. března 1929.