I. posl. dr. Korlátha a spol. min. zahraničia, obchodu,
priemyslu a živnosti a min. financií o neodôvodnenom
sužovaní "Sklenárne vo Ferencvölgyi
akc. spol." (v obvode obce Tiačeva), o nespravodlivom
vymenení jej základného kapitálu a
o nepovolení claprostého dovozu jej výrobkov,
II. posl. Füssyho a spol. min. verejných prác
o ponzijných požitkoch rabatníkov štátnej
lodenice v Komárne,
III. posl. Szent - Iványho a spol. min. financií
vo veci prevádzania nariadenia ministerstva financií
čís. 30629/26,
IV. posl. dr. Korlátha a spol. celej vláde o hradení
škôd zpôsobenýchvpádom Rumunov
r. 1919,
V. posl. dr. Korlátha a spol. min. národnej obrany
o liknavom poukazovaní požitkov invalidom,
VI. posl. dr. Korlátha a spol. min. železnic o prepustení
62 zamestnancov "Hospodárskej dráhy v Boršave",
VII. posl. Geršla a druhů min. zahraničí
o provádění smlouvy s S. H. S. stran úpravy
vzájemných právních styků ze
dne 17. března 1923, č. 146 Sb. z. a n. z roku 1924,
VIII. posl. Steinera, Majora a súdr. vláde v záležitosti
poskytnutia pomoci povodňou postihnutým obciam:
Balony, Szap, Csiliznyárad, Csilizradvány, Medve
a Bös na Žitnom ostrove a regulovania riek a kanálov
ako i postavenia sacích staníc,
IX. posl. dra. Jabloniczkého a druhů min. zemědělství
o nespravedlivém parcelování půdy
v obci Dýmeš (župa nitranská),
X. posl. Hodiny a druhů vládě, že ozbrojení
důstojníci slavnosti otevření české
občanské školy v Brodku zavraždili Němce,
XI. posl. Kreibicha, Steinera a súudr. min. vnútra
o brutálnom postupu četnictva z príležitosti
verejnej schôdze, ktorá mala byť konaná
5. septembra v Dunajskej Strede a o porušení imunity
posl. Majora.
Na odpoveď čís. tisku IV/4793 zo dňa
15. decembra 1924, ktorú dali páni ministri zahraničia,
obchodu, priemyslu a živnosti a financií na interpelláciu
posl. dra Korlátha, Kurtyáka a spoločníkov
čís. ad XIII/5042, dovolujeme si poznamenať
úctive toto:
ad 1. Páni ministri sami uznávajú, že
Sévreská delimitačná smluva ustanovila,
že obec Tiačevo a celý jej kataster patrí
k Československej republike, správnejšie k
Podkarpatskej Rusi.
Uznávajú i to, že územie toto postúpili
za proticenu dobrovoľne Rumunsku, aniž sa opýtali
Podkarpatskú Rus a aniž boli k tomu poslaneckou snemovnou
a senátom priamo zmocnení, len preto, aby vyhoveli
rumunským prianiam, - a že tým spôsobili
obyvateľstvu obce Tiačeva značnú škodu.
K tomuto svevoľnému zcudzeniu, čiže výmene
územia vláda nebola oprávnená.
Na každý pád však povinná je vláda
dať poškodeným občanom náhradu
do výšky spôsobenej škody. Vláda
vša nielen že náhrady nedáva, ale ěšte
sama činí nesnádze vo voľnom používaní
majetku, ktorý je vo zcudzenom pzemí a je vlastníctvom
občanov, príslušných do Podakrpatskej
Rusi, ba v niektorých prípadoch stíhá
svojich vlastných občanov dovozným clom z
vlastných výrobkov a dobytka vlastného chovu,
dovážaného nimi zo zmieneného územia
do Tiačeva.Podotknúť treba ešte, že
smiešaná komisia v odpovedi zmienená už
sa ustavila sice, avšak sťažnosti obyvateľov
tiačevských ani nevyslyšala, na ich krivdách
neuľavila vôbec, ba ešte i statky, Rumunskom rekvirované,
boly len z časti vrátané.
ad 2. Sklárňa, cementárňa a továrňa
na ovocné konzervy akc. spol. vo Ferencvölgyi pri
prihlašovaní tých 850.000 K zameškanie
alebo prinajmenej zavinené opomenutie nespáchala,
lebo prihlášku podala u vrchného finančného
riaditeľstva v Užhorode ešte hodne pred prvou výmenou
a tedy v dobe, kedy pomer výmeny ešte nebol známy.
Skutkom je, že prihlášku nepodala u súpisovej
komisie, sídlivšej v Tiačeve, ale podala ju
priamo u vrchného finančného riaditeľstva
v Užhorode. To sa však stalo len preto, lebo na československom
území Tiačeva bola len kancelária
a pokladnice podniku, kým závod sám Rumunami
bol obsadený. Vtedajší vedúci podniku,
Izrael Weisz, aby svoje jednanie jednak voči ostatným
riaditelom akc. spoločnosti, jednak voči finančnej
správe po každej stránke ospravedlnil, pokladal
za nutné predovšetkým vyžiadať si
rozhodnutie riaditeľstva a celý stav veci spolu s
rozhodnutím riaditeľstva u finančnej správy
objasniť a opodstatniť, aby pozdejšie nebol daný
podnet k nedorozumeniu.
Na toto však sa nevzťahovala pravomoc súpisovej
komisie, avšak ani nechcela prihlášky prijímať,
ale trvala na prihláškách na šablonových
blanketách.
Že je tomu tak, vysvitá to a) z textu prihláškovej
žiadosti, b) z toho, že vrchné finančné
riaditeľstvo nariadilo výmenu peňazí,
c) zo zahájených trestných pokračovaní,
s ktorými budeme sa nižšie zovrúbnejšie
zaoberať. Navzdor najväčsiemu úsiliu neboly
vstave zistiť ani toľko podozrivých okolností,
ktoré by boly stačily k podaniu obžalobného
spisu; a d) z toho, že finančné riaditeľstvo
dvakrát prikázalo vrchnému finančnému
riaditeľstvu, aby výmenu bonifikovalo.
Ostatne historia výmeny týchto peňazí
je táto: Keď Československá republika
prevzala imperium V Tiačeve, bolo úradne i vo všeobecnosti
publikované, že tiež tiačevské
územie za Tisou bude v krátkej dobe Rumunskom Československej
republike odovzdané.
Sklárňa, cementárňa a továrňa
na ovocné konservy akc. spol. v Tiačeve, ktorá
leží na tiačevskom území Rumunskom
okupovanom a ktorá následom porúch po dobz
války utrpených vyžadovala si značných
opráv a preto nebola v provoze, bola, vlastne je vlastnictvom
4 akcionárov; títo sú 1. Izrael Weisz, 2.
Jakub Kösztenbaum, Tiačevo (Čsl.), 3. Tobiáš
Oestreicher, Szatmár (Rumunsko) a 4. Julius Weisz, Budapešť
(Maďarsko).
Hospodárskú agendu podniku obstarával Jakub
Kösztenbaum a duševnú Izrael Weisz. Kancelária
a pokladnica boly na čsl. území Tiačeva
a ztadiaľ dialy sa všetny administrativné opatrenia.
Súpis peňazí, ktoré maly byť
vymenené, dial sa v Podkarp. Rusi k Československu
pripojenom a V Rumunsku zúčasne a po dobu súpisu
bol každý pohraničný styk zastavený.
Izrael Weisz, vtedajší vedúci podniku, z dôvodu
pohraničného zátvoru nemohol naviazať
styky po dobu súpisu so svojimy spoluriaditeľmi v
Rumunsku a Budapešti, avšak na svoju zodpovednosť
neodvážil sa prihlásiť penize ani u jednej
komisii, lebo musel sa obávať jednak toho, že
pomer výmeny nebude v oboch štátoch rovnaký
a jestli by on prihlásil peniaze náhodou u štátu,
u ktorého pomer výmeny bude nepriaznivejší,
poženú ho riaditelia a akcionári k zodpovednosti
pre utrpenú škodu, a jednak a hlavne toho, že
u dotyčnej finančnej správy, kde vykoná
prihlášku, bude mať nepríjemnosti následkom
abnormálného pomeru.
Rumunsko totiž mohlo by namietať, že pokladnica
a kancelária je na území československom
a tedy výmena peňazí má sa stať
v území československom, kým Československo
mohlo by po prípade uviesť dôvod, že, keďže
miesto závodu je Rumunskom obsadené, treba považovať
peniaze za kapitál rumunský. Aby tomu vyhnul, vyhľadal
čsl. súpisovú komisiu sidliacu v čsl.
území Tiačeva, aby ju požiadal o radu.
Tam ho uistili, že v odôvodnenom prípade prijíma
sa prihláška aj opozdene, čo bolo ostatne aj
vybubnované, poradili mu, že peniaze majú byť
sice vymenené v Československu, a to tým
väčšmi, lebo i miesto závodu patrí
k Československej republike a rumunská okupácia
je len dočasná, krátka a prechodná,
predsa však aby sa s prihláškou obrátil
priamo na vrchné finančné riaditeľstvo
v Užhorode, keďže komisia nemá kompetencie
k súpisu takýchto spletitých prípadoch.
Izrael Weisz aj použil tejto rady; aby sa pre každú
eventualitu zaistil, pozval riaditeľstvo na schôdzku,
a keď i riaditeľstvo sa v tomto smysle usnieslo a jeho
protokolárne poverilo výmenou peňazí,
s podaním obsahujúcim celú vecnú podstatu
a usnesenie riaditeľstva prihlásil peniaze u vrchného
finanč. riaditeľstva v Užhorode, uvedúc
v podaní i to, že peniaze nepôvodia z obchodných
prijmov, ale sú základným kapitálom,
zaplateným v r. 1918 a že i záujem sociálny
si vyžaduje, aby peniaze boly vo výhodnom pomere vymenené,
lebo ináče nebudú môcť uviesť
do provozu podnik, povolaný k zamestnávaniu neikoľko
sto robotnických rodín.
Udaje tieto potvrdil aj vysvedčením miestnej vrchnosti,
ktoré bolo opatrené vizumom hlavného slúžnovského
úradu. Vrchné finanč. riaditeľstvo v
Užhorode prihlášku prijalo, a uložilo finančnému
riaditeľstvu v Huste, aby peniaze boly vo výhodnom
pomere vymenené, avšak v Huste sa vybavenie veci opozdievalo,
čím bol podnik hatený v ďalších
prácach a v zavedení provozu.
Továrenští robotníci, ktorí boli
všetci čsl. štátni občania a boli
následkom toho, že zahájenie provozu sa opozdievalo,
taktiež poškodení, sťažovali si u hlavného
slúžného, ktorý z úradnej moci
dvakráť urgoval výkon výmeny peňazí.
Na základe týchto urgencí ministerský
radca Kugler, riaditeľ vrchného finančného
riaditeľstva v Huste pre výmenu peňazí,
ktorý sa práve v Užhorode osobne zdržoval,
aby peniaze podniku bezodkladne vymenil a rpostredníctvom
Morica Wesza, ktorý tam bol tiež prítomný,
dal skázať Izraelovi Weiszovi, aby sa ihneď dostavil
na finančné riaditeľstvo v Huste ku prevzatiu
poukázky k výmene peňazí a nebol-li
by spokojný s pomerom výmeny, aby i vtedy peniaze
vymenil, aby mohol robotníkov vyplatiť a aby sa k
nemu odvolal pre stanovenie nevýhodného pomeru.
Takto sa stalo, že peniaze vymenené boly v pomere
1 : 4; proti tejto výmene podal Ozrael Weisz odvolanie
u finančného riaditeľstva v Huste, avšak
finančné riaditeľstvo v Huste toto odvolanie
vrchnému finanč. riaditeľstvu v Uřhorode
ani nepredložilo, ale v obore vlastnej pôsobnosti vybavilo
ho zamitave.
Keďže podnik následkom tejto nevýhodnej
výmeny peňazí octnul sa bez provozovacieho
kapitálu a stal sa neschopným uviesť továrňu
v provoz, boli majitelia podniku nútení sveriť
vedenie podniku Júliusovi Weiszovi ml. v Budapešti,
ktorý sa podujal financovania a ktorý preložil
kanceláriu i pokladňu do miesta továrne,
Ferencvölgyu, prepustil všetkých čsl.
robotníkov a zamestnancov, nahradiac ich Maďarmi a
Rumunmi, a vo sdružení s Tobiášom Oestreichrom
snažil sa o to, aby Izraela Weisza a Jakuba Kösztenbauma,
jako čsl. štátnych občanov, z podniku
vypudil naprosto.
Medzitým dostavila sa u Izraela Weisza revisná komisia,
vyslaná ministerstvom financií, v ktorej boli: 1)
komisár J. Slama, 2) profesor Ladislav Plička a
3) Čeněk Bobeček; tito vec dôkladne
vyšetrili a keď sa presvedčili, že voči
podniku spáchalo finančné riaditeľstvo
nespravedlnosť, avšak presvedčili sa i o tom,
že následkom nespravodlivej výmeny peňazí
dostalo sa vedenie podniku do rúk - v ich mluve rečeno
"Maďarona", čím celá masa
čsl. robotníkov octla sa bez chleba, a že čsl.
spolumajetníci sú z podniku priamo vypudení,
- opýtali sa Izraela Weisza, či bude môcť
zasa vydobiť si pre seba vedenie podniku, ak bude čo
do škody, utrpenej výmenou peňazí, odškodnený?Poneváč
Izrael Weisz odpovedal kladne, dostalo sa mu od komisie rady,
aby podal žiadosť priamo reviznému odboru ministerstva
financií v Prahe, aby na žiadosť napísal
"k rukám komisaře J. Slamy" a vtedy bezpodmienenčne
obdrží tých neprávom zadržaných
75% odvedených peňazí, lebo suma tá
mala byť vymenená v pomere 1 : 1.
Avšak opätovne velmi dôtklive kladli na srdce
Izraelovi Weiszovi, aby už ihneď porobil kroky ku zpätnému
získaniu vedenia podniku.
Izrael Weisz podal žiadosť u ministerstva financií,
sám osobne bol u ministerstva financií v Prahe,
aby žiadosť priaznive a rychle bola vybavená
a poneváč tam dostal príznivé uistenie,
zakúpil za peniaze, požičané u Agrární
banky Podkarpatskej Banky a Hypotečnej banky v Košicaich,
rumunské lei, aby mohol Juliusovi Weiszovi ml. vyplatiť
sumy ním vložené a tým ztrhnúť
na seba vedenie podniku.
Juliusa Weisza - ač len ťažko, lebo ešte
i dnes vlečie sa následkom toho spor u sedrie v
Marmarośsigete - odstránili sice z čela podniku,
avšak poneváč ministerstvo financií
ešte dosiaľ vždy mešká s poskytnutím
náhrady, sľúbenej za škodu výmenou
peňazí utrpenú, nebol Izrael Weisz vstave
usporiadať svoje úverové záležitosti
u zmienených peňažných ústavou.
Medzitým stalo sa i to, že rumunský lei, zekúpený
v kurze za 1 kor. 46 hal., klesol na 16 hal.
Kurz československej koruny však skočil z 5
na 161/2, čím hodnota ostatného
majetku Izraela Weisza zredukovala sa na 1/3,
kdežto jeho dlhy následkom horentných úrokov
a iných nákladoch zvýšily sa na sumu
trojnásobnú; tým bol privodený stav,
že Izrael Weisz stal sa nielen ku vedeniu podniku a zamestnávaniu
českých robotníkov neschopným, ale
jeho veritelia vytýčili exekúciu na celé
jeho súkromé imanie.
Tu nutno podotknúť, že úpadkom Izraela
Weisza neboly len zmienené peňažné ústavy
poškodené, ale i štát, lebo Izrael Weisz
sám o sebe bol takým poplatníkom, ktorému
len na daň a dávku z majetku bolo vyrúbené
asi 150 000 Kč.
Tieto a iné horentné dane, ktoré by bol štát
priamo či nepriamo z podnikov Izraela Weisza požíval,
sú pre štát snad na veky ztratené.
O tom sa ani nezmieňujeme, že 200 robotníckych
rodín octlo sa bez chleba a príjmov.
Jestliže by ministerstvo financií bolo odčinilo
svoju nespravodlivosť, spáchanú pri výmere
peňazí, už by do dnes najmenej dvakrát
obdržalo nazpät obnos odškodného na daniach
a bolo by i pre budúcnosť zaistilo štátu
tento daňový podmet a nebolo by zničilo váženého
obchodníka, dve sto robotníckych rodín a
neboly by poškodené ani peňažné
ústavy.
A keby bol odškodnený teraz, tak by mohol ešte
vždy viac zachrániť, než koľko by činil
obnos odškodného. Žiaľbohu, pán minister
financií snaží sa prázdnou odpoveďou
všetky tieto záujmy uspokojiť, vo skutku však
vec táto ešte vždy leží nevybavená
u ministerstva financií pod čís. 13581/25.
ad 3. Je skutkom, že továrňa leží
dnes na rumunskom území. Toto však nemôže
byť právnym titulom k tomu, aby výmena peňazí
z r. 1920 bola tak krivdive prevedená, lebo Sévresská
smluva zo dňa 10. augusta 1920 priznala územie to
republike Československej, a až 4. mája 1920
a tedy po výmene peňazí bolo územie
ono bez opýtania sa zákonodarstva za proticenu vládou
svevoľne postúpené Rumunsku, za čo československý
štát dlhuje svojim občanom odškodným.
Je známym fakt, že v Rumunsku vymeňovaly sa
peniaze v pomere 1 : 2. Aj ten fakt je známy, že v
tehdajšej dobe bol kurz leia vyšší než
kurz čsl. koruny (za 1 lei platilo sa 1 Kč 60 hal),
a jestliže vláda nebola by zatajila svoj úmysel
- o ktorom už vtedy bezpodmienečne vedela, - že
územie to postúpi, bol by podnik vymenil svoje peniaze
v Rumunsku, bol by dostal za 85 uhorských korún
425.000 lei, čo by sa rovnalo 680.000 Kč. Podnik
však dostal 212.500 Kč, minus 2%, t. j. netto 208.250
Kč. a tedy i takto ukazuje sa škoda 471.750 Kč,
za ktorú vláda za každých okolností
odpovedá.
ad 4. §u 4 nariadenia z 12. oktobra 1920, čís.
576 Sb. z. a n. bolo lzä použiť len v prípadoch,
kde opozdenie nebolo ospravedlnené, lebo ešte i tie
prihlášky, ktoré boly učinené
po prvej výmene, boly v riadnom pomere vymenené,
bolo-li opzdenie legitimované.
ad 5. Výmena v pomere 1 : 10 bola prevedená len
vtedy, bola-li prihláška učinená po
dokončení prvej výmeny, opozdenie nebolo
ospravedlnené a vyskytly-li sa podozrenia čo do
legality prihlášky.
ad 6. V dobe výmeny peňazí bol kurz bankoviek
1 - 3.20 a všeobecný pomer výmeny bol stanovený
1 : 4 len preto, lebo podľa vládneho nariadenia bolo
obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi - cele bezprávne -
nútené prijímať b obehu české
peniaze v pomere 1 - 4, bola tu tedy domienka, že peňazí
k výmene prihlásených, poneváč
tieto boly v obehu, predsa bolo vyslovené, že za prvých
10.000 K treba vyplatiť 6.000 Kč, a ani tejto výhody,
hoci bola povahy všeobecnej, sklárňa vo Ferencvölgyi
sa nezúčastnila.
ad 7. Intenciou § 3 neriadenia z 12. oktobra 1920, čís.
576 Sb. z. a n. bolo, aby peniaze, ktoré neboly v obehu
a tedy následkom kolísania cien sa sa nezveľadily,
vymenené boly v pomere 1 : 1, aby ich majitelia výmenou
v pomere 1 : 4 neboli citeľne poškodení.
Je naprosto nemožný výklad iný, lebo
ináče nebolo by lzä vôbec odôvodniť
vyminečnú výhodu, poskytovanú peňažným
ústavom, rešp. ich vkladateľom.
Vzhľadom však na to, že peniaze sklárňou
vo Ferencvölgyi prihlásené tiež neboly
v obehu, lebo podnik nebol ani v prevoze, a tedy nemohol mať
ani príjmy, ale datovaly sa z akciového kapitálu,
zaplateného v r. 1918, maly byť tieto peniaze bezpodmienečne
vymenené v pomere 1 : 1.
Že priemyselná akc. spoločnosti neboly v tomto
§ 3 výslovne uvedené, to sa mohlo stať
len z toho dôvodu, lebo zákonodarstvo ani nemohlo
o priemyslových podnikoch predpokládať, že
by tieto mohly mať hotovosti z obehu vylúčené,
ako to ani nie je obvyklé. To však nemôže
byť dôvodom, aby za takýchto mimoriadnych okolností,
jaký je aj prípad továrne vo Ferencvölgyi,
bol dotyčný podnik výmenou peňazí
tak značne poškodený a zničený.
ad 8. Faktom je, že proti Izraelovi Weiszovi, jako riaditeľovi
sklárne vo Ferencvölgyi, bolo v dôsledku výmeny
peňazí učinené u štátneho
zastupiteľstva oznámenie, ba je pravdou i to, že
keď zamietavé rozhodnutie štátneho zastupiteľstva
schválilo i vrchné štátne zastupiteľstvo,
prevzala zastupovanie obžaloby finančná prokuratura.
Avšak toto novejšie pokračovanie bolo ešte
dňa 5. marca 1924 právoplatne zamietnuté
usnesením sedrie v Huste čís. vr. VII. 230/23.
Mylné je tedy narčenie, že by sa zdály
tu byť určité podozrivé momenty. Historia
tohoto trestného pokračovania je ostatne této:
V Tiačeve bol svojho času hlavným slúžnym
istý Ukrainec, dr. Pristoševsky a jeho osobným
nepriateľom bol vtedajší riaditeľ finančného
riaditeľstva v Huste, Belzar.
Dr. Prostoševsky bol svojho času ne dovolenej a so
svojou manželkou odcestoval z Tiačeva vraj do Viedne,
keď tiačevské četnictvo oznámilo
štátnemu zastupiteľstvu telefonicky, že
dr. Pristoševsky, proti ktorému zdá sa vyskytovať
velý súbeh trestných činov, utiekol
z Tiačeva a žiadalo sa o jeho zatknutie. Vtedajší
štátny zástupca, ktorý bol tiež
Ukrainec, zdráhal sa dať dr. Pristoševského
zatknúť na základe prostého telefonického
oznámenia; a vtedy napadlo finančnému riaditeľovi
Belzarovi, ktorý bol zasvätený do štvanice
proti dr. Prostoševskému, aby spisy o výmene
peňazí sklárne vo Ferencvölgyi, ktoré
boly práve u neho cieľom nejakého doplnenia,
pripojil k trestnému oznámeniu četnictva
s poznámkou, že je tu domenka trestného činu
poneváč k týmto spisom bolo pripojené
i jedno vysvedčenie od miestnej vrchnosti, opatrené
vizumom dr. Pristoševského jako hlavného slúžného,
žiadal v dôsledku tejto veci vyšetrovanie proti
dr. Pristoševskému a o to, aby bolo nariadené
zároveň predbežné zatknutie, čo
vyšetrujúci súdca dr. Novozek aj nariadil.
Treastné pokračovanie tedy pôvodne nebolo
zahájené proti sklárne vo Ferencv)půgyi
alebo jej riaditeľovi Izraelovi Weiszovi, ani nie proti obecnému
rychtárovi a notárovi, ktorí vysvedčenie
vystavili, ale výlučne proti Ukraincovi dr. Pristoševskému,
hlavnému slúžnemu, proti ktorému košická
súdna tabula pokračovanie v tejti veci tiež
zastavila.
Táto trestná vec je ostatne dosti známa jak
pánu ministrovi spravedlnosti, tak pánu ministrovi
vnútra, lebo nejedno preloženie stalo sa následkom
toho, by nemýlíme-li sa, zabývali sa s vecou
i páni ministri financií a zahraničia, i
kabinetná kancelária.
S týmto trestným pokračovaním nelzä
sa ani moc pochlubovať a o to menej tým hmotne ruinovaných
čsl. akcionárov sklárne vo Ferencvölgyi
a v podniku zamestnaných 200 robotníckych rodín
a veriteľov Izraela Weisza uspokojiť.
ad 9. Nevie-li pán minister financií o vysvetlení,
ktoré obdržal majiteľ firmy od reviznej komisie,
nech sa ráči dať o tom informovať od členov
reviznej komisie, menovite od pána komisára J. Slámu,
profesora Ladislava Plička a Čeňka Babečka
a potom sa presvedčí, že tiež ta časť
interpellácie, ktorá sa sem vzťahuje, odpovedá
pravde v úplnej miere.
§ 10 nariadenia z 12. oktobra 1920, čís. 576
Sb. z. a n. vzťahuje sa práve na také prípady,
aký ja aj prípad sklárne vo Ferencvölgyi,
lebo výslovne o peňažných ústavoch
a iných všeužitečných ustanoveniach
činí opatrenia už § 3.
Zaiste taký podnik, ktorý ja povolaný zamestnávať
v Podkarpatskej Rusi 200 robotníckych rodín a dávať
im slušné živobytie, právom môže
sa pokládať za všeužitočnú
inštitúciu a je bezpodmienečne viac hoden výhod,
než nejaký veľký peňažný
ústav.
Faktom je, že riaditeľ továrne Izrael Weisz podal
v tejto veci sťažnosť u najvyššieho správneho
súdu; avšak sťažnosť nebola vyriešená.
Prečo? Lebo ministerstvo financií vybaveniu zabránilo.
Akonáhle totiž ministerstvo financií dozvedelo
sa, že Izrael Weisz proti zamietavému usneseniu, ktoré
po 4 ročnom preťahovaní s veľkými
nesnádzami obdržal, podal sťažnosť
u najvyššieho správneho súdu, upovedomilo
dňa 22. oktobra 1924 pod čís. 119597/24 -
II a/4 najvyšší správny súd, že
rozhodovať o tejto veci je zbytočné, lebo vrchnému
finančnému riaditeľstvu bolo uložené
pozbaviť platnosti zamietavé rozhodnutie zo dňa
16. júna 1924, čís. 11007/343 - VI/24 a vybaviť
vec v obore vlastnej pôsobnosti.
Na túto zprávu ministerstva financií vyzval
najvyšší správny súd dňa
29. júna 1924, pod čís. 18.711/24 Izraela
Weisza, aby sa do 8 dní vyjadril, či na sťažnosti
trvá? A keď Izrael Weisz prehlásil, že
na sťažnosti trvá, ba i v protokole, napísanom
u finančného riaditeľstva v Hoste zo dňa
29. decembra 1924, čís. 5497/Ia - 24 sa vyjadril,
že na sťažnosti trvá, sdelilo vrchné
finančné riaditeľstvo v Užhorode výmerom
zo dňa 6. novembra 1924, čís. 48212/343 -
VI/24 Izraelovi Weiszovi , že rozhodnutie zo dňa 16.
júna 1924, čís. 11007/343 - VI/24 pozbavilo
platnosti a vydá nové rozhodnutie.
Najvyšší správny súd na základe
toho usnesenia zo dňa 6. oktobra 1924, čís.
21272/24 odmietnul sťažnosť ako bezpredmetnú,
avšak vrchné finančné riaditeľstvo
ešte ani dosiaľ nevydalo nové rozhodnutie, a
ač od tých čias uplynul zase skoro celý
rok, ležia spisy i ministerstva financií nevybavené
pod čís. 24600/II - 4a, rešp. 36804/II - 4a.
Konečne čo sa týče claprostého
dovozu sklenených lahví je odpoveď pánov
ministrov čo najmenej uspokojivá, lebo i keď
nehľadíme na sociálny záujem obrovského
dosahu, ktorý je závoslý od udelenia colného
sprostenia, je bez pochyby, že )zemie, na ktorom sklárňa
tá leží, bolo delimitačnou smlouvou
uzavretou v Sévresi dňa 10. augusta 1920, priznané
Československej republike, poťažne Podkarpatskej
Rusi, zvláštnou autonomiou nadanej, a že územie
to bolo vládou bez opýtania sa zákonodarstva
postúpené úplatne Rumunsku. Keďže
postúpenie tohoto územia je protizákonné,
nelzä postúpené územie pokladať
za cudzozemsko.
Dato non concesso, že by postúpenie tohoto územia
vládou bolo zákonité, i vtedy je Československá
republika bezpodmienečne povinná hradiť svojim
občanom škodu tým spôsobenú. avšak
na žiaden pád nie je oprávnená stíhať
svojich občanov dovoznými cly a tým nekoľko
sto rodín hmotne naprosto zničiť, o to menej,
lebo podľa dohody, pripojenej ako príloha C k obchodnej
smluve, uzavretej s Rumunskom dňa 23. apríla 1924,
sú obyvatelia obcí, ichž kataster pretína
nová hraničná čiara, orpávnení
svoje produkty claproste doviezť.
Sklo to však je vlastným výrobkom Izraela Weisza.
A ostatne i finančný záujem zeme si vyžaduje,
aby toto colné sprostenie bolo povolené, lebo keby
bolo Izraelovi Weiszovi umožnené, aby sklo mohlo byť
v tuzemsku zaplatené, vtedy by štát získal
o veľa väčšie sumy na priamych a nepriamych
daniach, než koľko by činilo preminuté
clo.
Napriek všemu tomu bola i táto žiadosť zamietnutá
a to na rozhodný príkaz ministerstva financií
zo dňa 14. apríla 1925, čís. 36822/25
- IV/12. c.
Na základe uvedených opätovne tážeme
sa pánov ministrov zahraničia, financií,
priemyslu, obchodu a živností, ba i pána ministra
spravedlnosti, nech ráčia nám dať vysvetlenie
vzhľadom k tomuto jednaniu a zároveň vyjadriť
sa o tom,
1. Či sú ochotní dať Izraelovi Weiszovi,
rešp. majiteľom sklárne vo Ferencv¨plgyi
odškodné za škody spôsobené im výmenou
peňazí a postúpením územia,
po prípade učiniť možným, aby vec
zákonite bola vybavená?
2. Či sú ochotní udelit Izraelovi Weiszovi
colné sprostenie pre výrobky jeho sklárne,
ktorá leží na území pôvodne
československom?
Lodenica v Komárne bola pred štátnym prevratom
vlastnictvom uhorského podniku pre riečnu plavbu.
Robotníci lodenice po celý svoj život poctive
platili príspevky na penzijné poistenie. Po prevrate
prevzala lodenicu spolu s robotníkmi republika, čím
ujala sa voči robotníkom všetkých práv
i povinností, ktoré náležia zamestnávateľovi.
Lodenica tá, ako známo, bola po istú dobu
prepachtovaná Škodovým závodom, pozdejšie
zasa ju prevzal štát do vlastnej režie. Robotníci
i pri medzitýmnych zmenách zamestnávateľov
platili ďalej príspevky na penzijné poistenie.
Tým väčšie bolo prekvapenie robotníkov,
keď zostali bez práce: o výplate penzií
nechcely ani Škodové závody, ani štát
po dlhú dobu nič vedieť; konečne po
nespočetných urgenciách dostali rozhodnutie
ministerstva verejných prác, že im budú
vrátené penzijné príspevky, ktoré
boly zaplatené od tých čias, čo stojí
československý štát.
Toto jednanie je neľudské a je tým kriklavejšie,
lebo dnešné vlády priamo zaplavujú občanov
"dobroniním" sociálneho poistenia.
Tážeme sa pána ministra:
Či ste ochotní podrobiť revizii vec robotníkov
v lodenici v Komárne a poukázať im príslušné
penzie?
Nariadenie ministerstva financií zo dňa 22. apríla
1926, č. 30369/26/III/9a. poskytuje zamestnancom s úhrnnými
mesačnými príjmy 608 až 2000 Kč
pri platení dane dôchodkovej úľavy tak,
že zaplatia-li títo od 2. mája počínajúc
4% rešp. 5% svojich hrubých príjmov, budú
týmito mesačnými splátkami sprostení
dane dôchodkovej až do doby r. 1926.
Bársako humánnym je toto opatrenie voči nedbalým
úradníkom, ktorí svojej poplatnickej povinnosti
zadosťučinili, práve tak nespravedlivým
ke proti úradníkom a pensistom, ktorí svoju
bernú povinnosť v riadnej dobe splnili, lebo pokiaľ
tí, čo dosial dane riadne neplatili, budú
zaplatením týchto mesačných 4% alebo
5% sprostení dane dôchodkovej z doby 6 rokov, dotiaľ
tým, čo i dosiaľ vyhoveli svojej bernej povinnosti,
bude mesačne srážané z požitkov
tiež 4 až 5% a tedy títi budú platiť
vlastne dvakrát za to, že svoje povinnosti voči
štátu v riadnej dobe a včas plnili.
Jednanie toto je nespravodlivé a krivdivé, lebo
jeho nespravedlnosťou sú postihnutí práve
tí, ktorí sa osvedčili jako riadní
štátni občania a dobrí poplatníci,
a toto nespravodlivé jednanie nelzä odčiniť
ničím, než tým, keď pán
minister financií zakročí, aby všetkým
úradníkom, v to počítajúc samozrejme
i všetkých penzistov, ktorí pred nastúpením
platnosti tohoto nariadenia svoju daň dôchodkovú
úplne alebo z časti zaplatili, - bola celá
nimi zaplatená daň dôchodková bez odkladu
v úplnom celku vrátená a ich daň dôchdoková
bola do poriadku uvedená splátkami vo smysle horejšieho
nariadenia.
Tážeme sa preto pána ministra financií:
1. Či ste ochotní túto nespravedlnosť
súrne odčiniť?
2. Či ste ochotní vrátiť bezodkladne
všetky na daň dôchodokovú zaplatené
obnosy úradníkom a penzistom, ktorí svoje
poplatnické povinnosti dosiaľ spontánne plnili?
V r. 1919, keď značná časť Podkarpatskej
Rusi bola obsadená vojskom rumunským, utrpelo odveké
obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi pustošením vojska
na miliony idúce škody. Tieto škody boly od úradov
opätovne sopísané, úrady aj zistily
výšku škôd, avšak od tých čias
ničoho ďalšieho sa nestalo.
Tážeme sa vlády:
Či je ochotná uverejniť, aké škody
porobila dosiaľ, aby škody, ktoré spôsobili
Rumuni, boly hradené, a či je ochotná poskytnúť
poškodencom zálohy na náhradu škôd,
ktoré boly aj úradmi nado všetku pochybnosť
zistené?