V našich poměrech hospodářských
zanechává však zápas o existenci středního
výrobce celou řadu nebezpečnějších
otázek, než tomu jest jinde. Český člověk
v době rakouské monarchie žil životem
prostředním, v něm byl vychováván
a v něm také umíral. Kádr českých
lidí patří k těmto středním
vrstvám městským, z jejichž středu
vyrůstala naše inteligence. Chtíti zproletarisování
těchto mas znamenalo by ochuzení naší
národní potence, naší výbojnosti
a budoucnosti. Znamenalo by po stránce národní
nesmírnou škodu nejen hospodářskou,
nýbrž i kulturní. Proto veškerá
snaha sociální politiky státu musí
se nésti k tomu, aby katastrofě středního
stavu bylo zabráněno.
Musí se najíti základna, na níž
by byl možný nejen velký a mocný, nýbrž
i malý a nepatrný začátečník.
Musí se najíti dosti smyslu pro sociální
spravedlnost, aby stát, chráně malé,
dával meze velkým, pomáhaje slabým
nedovolil jejich útlaku silnými.
Problémy našich výrobních vrstev a čsl.
obchodu nejsou tak jednoduché, jak se na prvý pohled
zdá politikovi jednostranně zaujatému. Dlužno
je chápati jako problémy nesmírné
sociální hloubky a mravní potence, jako esenci
vší sociální politiky a vědy,
jako nerv, který nutno zachovati zdravým, aby bylo
zachováno zdravým celé tělo národní.
V zásadách možno říci, že
otázky těchto vrstev řešiti lze jedině
s náležitým ohledem na zájmy ostatních,
jichž se dotýkají. Strohé hledisko stavovské
zde nestačí. Dlužno vycházeti s hledisek
daleko širších a hlubších, s hledisek
určitého světového názoru a
kladného pojetí úkolu všech vrstev národa.
V zákoně proti nekalé soutěži
použito bylo generální klausule, v níž
se stanoví pojem nekalé soutěže a praví
se v ní, že nekalou soutěží jest
ono počínání v rámci hospodářského
života, jež nesouhlasí se zásadami dobrých
mravů. . Zákonodárce vytušil, jak v
jemné spleti hospodářských zápasů
nepostačí striktní předpis práva
a podporuje svá nařízení definicí,
že trestné jest co odporuje dobrému mravu.
Dovolává se tak svědomí jedinců,
jichž se zákon týče. Dovolávati
se však svědomí a dobrých mravů
předpokládá určité mravní
zákony a zásady všeobecně uznávané,
tradicí vychované a zušlechtěné.
A tu lze se ptáti: Možno dokázati určitou
hospodářskou tradici, mravní normy, zasahující
do hospodářského života středních
vrstev? Zajisté. Rozkvět úžasně
dokonalé výrobní organisace řemeslné
ve středním věku a hospodářské
zásady, jimiž byla ovládána, až
doposud zůstaly v platnosti přes všechno zavírání
očí a přes vše nepřátelství
proti nim vychované. Pojem obchodní cti, čestnosti
a reelnosti obchodní, pojem poctivosti výrobce a
spravedlivého zaměstnavatele není privilegiem
doby nové, nýbrž právě těchto
tak eminentně křesťanských dob. Můžete
mi namítnouti, že i tyto zásady se dočkaly
úpadku v řemesle a industrii - Bohu budiž žalováno,
že se tak stalo, ale nebyly tím vinny zásady
poctivosti, spravedlnosti a práva tak, jak je definovalo
křesťanství, nýbrž právo,
duchu křesťanskému úplně cizí,
právo pohanského Říma - jež stalo
se alfou a omegou liberálního směru hospodářského
nové doby.
A tak vracíme-li se opět a voláme-li ku pomoci
svědomí a mravnost či zásady dobrých
mravů, vracíme se k dobré tradici poctivé
výroby a reelního obchodu.
Tento obrat ve smýšlení a názoru na
hospodářský život ve státě
dlužno uvítati s největším uspokojením.
Dává tušiti, že se nezastavíme
na poloviční cestě, nýbrž půjdeme
dále, abychom za intervence citlivého svědomí
a zásad dobrých mravů pokusili se též
o nový výrobní řád, jehož
úkolem nebude zisk za každou cenu, nýbrž
zajištění samostatné existence všech,
kteří spolupracují na tom či onom
hospodářském poli výrobním.
Dává tušiti, že čsl. obchod nebude
v budoucnosti ovládán sobectvím kapitálu,
nýbrž svědomím jednotlivců, že
náš průmysl nebude veden touhou po zisku za
každou cenu, nýbrž vysokým hlediskem potřeby
státní a úzkostlivé spravedlnosti
vůči slabším ať dělnictvu
neb spolusoutěžiteli, že naše živnosti
nestanou se kořistí molocha amerikanismu, nýbrž
dostane se jim dostatečné právní jistoty
a ochrany v novém živnostenském řádě.
To jsou obzory, které nás vedou k tomu, abychom
při tvoření nového živnostenského
práva usilovali o to, aby z něj zmizela osudná
polovičatost politiků devadesátých
let minulého století, aby z něj zmizel nestejný
loket pro velkého a malého výrobce, aby v
něm nebylo společenstvům dáno právo
trvati, avšak zmírati marasmem nemohoucnosti, aby
v živnostenském právu uplatnily se zásady,
jimiž moderní státy napravují chyby
z dob rozvoje těžké industrie na živnostnictvu
spáchané, a aby živnostenský řád
stal se skutečným výrobním řádem,
nikoliv příčinou neřádu sociálního
a hospodářského.
Netajíme se tím, že tyto zásady plynou
z našeho názoru světového, který
tak pevně zakotvil v křesťanství. Víme,
že jsme povinni hájiti právo slabých
proti silnějším, poctivost proti zlodějství,
čest proti bezcharakternosti, právo proti útisku.
Víme, že toto poslání naše musí
přinésti národu československému
i všem pracujícím a výrobním
vrstvám toužený sociální klid,
mír a spokojenost.
Zůstaneme proto statečnými obhájci
hospodářského řádu, nikoliv
hospodářské anarchie. Chceme dáti
každému, což jeho jest, uložiti však
každému meze, v nichž bez ohrožení
jiných smí i hospodářsky růsti
a mohutněti, při čemž budeme hájiti
vždy zásadu, že břemena plynoucí
z utvoření určité státní
jednotky musí býti rozdělena úměrně
podle nosnosti jednotlivých sociálních tříd
společnosti.
S tímto pevným úmyslem budeme i nadále
- jako jsme činili po 10 let naší samostatnosti
- pracovati společně s ostatními na zbudování
spokojené a šťastné budoucnosti republiky
Československé.
Tu však nedovedeme si představiti jako spokojenost
jediné vrstvy, jediného stavu, jediné třídy,
nýbrž jako spokojenost všech upřímných
a poctivých občanů tohoto státu.
Budeme proto hlasovati pro rozpočet státní
na rok 1929 a očekáváme, že ministerstvo
obchodu, průmyslu a živností ocení všechnu
kladnou práci, kterou k dosažení jeho úkolu
přinášíme, a vezme v dalších
pracích na novém živnostenském právu
náležitý zřetel k zásadám,
které jsem tu tlumočil.
Prospěje tím zdárnému výsledku
nové úpravy zákonné a ukáže
nové, moderní cesty všemu podnikatelskému
světu našemu, které povedou jistě k
novým úspěchům čsl. obchodu,
průmyslu i živností. (Potlesk poslanců
čsl. strany lidové.)
Místopředseda Slavíček (zvoní):
Nyní má slovo p. posl. Surovjak.
Posl. Surovjak: Slávna snemovňa! Predovšetkým
než by som prešiel na podrobnú debatu o rozpočte
na r. 1929, považujem za nutné zdôrazniť,
aby moje slová neboly posudzováné tak, že
snáď debata o rozpočte týka sa niekoho,
ktorý je odpovedný za tú vec a je na čele
niektorého rezortu.
Slávna snemovňa! Kapitola 16 štátneho
rozpočtu na r. 1929 proti tohoročnému rozpočtu
provozného zisku vykazuje menej o 5,201.270 Kč.
Výška tohoto zisku nám.. akosi dokazuje, že
buďto dosiaľ hospodárilo sa dobre, alebo v budúcnosti
pri menšom počte personálu má sa hospodariť
horšie. Dnes je menej personálu, niektoré služobné
miesta ako aj strážnice sú zrušené,
šetrenie na všetky strany je zavedené, a predsa
budúcoročný zisk má byť menší
o 5,201.270 Kč. Otvorene môžeme povedať,
že je to následok šetrenia a tiež následok
reštrikčného zákona. Šetrí
sa na výhybkárovi a smluvnom robotníkovi,
ale na miesto toho vyplácajú sa miliony za škody
vzniknuvšie pri železničných nešťastiach,
a to len pre nedostatok odpočinutého zamestnanectva.
Páni socialisti vyniesli zákon č. 286 z r.
1924, na základe ktorého zo služieb prepustili
asi 25 až 30 tisíc zamestnancov im nepohodlných,
takže mnohým dali nielen odbytné, ale i penziu.
Miesto toho, že by boli ušetrili, platíme dnes
dvojnásobne: reštringovaného, ktorému
prináleží buď odbytné alebo penzia,
a na jeho mieste platíme tiež druhého zamestnanca.
Tu tedy je príčina toho, že budúcoročný
provozný zisk je menší od tohoročného
o 5,201.270 Kč.
V investičnom rozpočte tejto kapitoly, medzi iným
na stavbu druhých a ďalších koľají,
pol. 1 činí 33,792.000 Kč. Z tohoto veľkého
obnosu venovaný je len nepatrný obnos na Slovensko,
a to pre trať Kúty-Devín-Nová Ves na
pokračovanie vo výstavbách staníc
a topiarenských zariadení, všetko ostatné
venované je pre trate historických zemí.
Taktiež pol. 3 na rozšírenie staníc a
topiarní činí 75,250.500 Kč, ktorý
obnos upotrebený má byť najviac na dokončenie
prác u 77 služobných miest v celej republike.
Z tohoto na Slovensko pripadne len siedma čiastka, a staničné
budovy z doby tatárskej len na štyroch miestach majú
byť prestavené alebo rozšírené.
Sú to: Nové Zámky, Košice, Legiňa,
Michaľany. Toto nám jasne dokazuje, že na Slovensko
neinvestuje sa podľa potreby, ono je macošsky obchádzané.
Zvlášte zastaviť sa musíme nad pol. 8,
pod ktorou na stavby obytných domov a kasárieň
pre personál preliminované je 13,200.000 Kč
a pod pol. 11 na drobné stavby 12,000.000 Kč, spolu
tedy 25,200.000 Kč. Vo vysvetlivkách k položke
8 stojí, že: "R. 1929 budou v prvé řadě
dokončeny a vyúčtovány stavby r. 1928
a dříve začaté. Stavba nových
obytných budov je omezena toliko na větší
železniční střediska, kde bytová
nouze je největší a kde dojížděním
personálu ze vzdálených míst služba
trpí."
Podľa tohoto nemáme predsa žiadnej nádeje,
že by na Slovensku podľa potreby postavily sa domky
pre zamestnanectvo z tej či onej kategórie alebo
toho či oneho odvetvia štátnej správy.
Obytné domy posiaľ stále stavaly a stavajú
sa tam, kde ich už niekoľko bolo postavených,
ale ako na príklad v Žiline, kde vyše 50%
personálu chodí do služby až zo vzdialenosti
asi 10 až 40 km a ktorý personál na štátné
stavebné lósy upísal asi poldruha miliona
Kč, tam posiaľ nie je postavená ani budova
dopravného úradu, tým menej ani len kurín
pre personál. Slovensko znáša ešte väčšie
daňové bremená ako kde inde, ale za to sa
mu nedostane ani štvrtina z tých ťažkých
milionov.
Stavba novej dráhy Handlová-Horná Štubňa
ide veľmi pomaly, vzdor všetkým dávnejším
prípravám. V rozpočte na túto stavbu
daný je 20 mil. obnos a na prípravné práce
ku stavbe dráhy Červená Skala-Margecany obnos
400.000 Kč, teda malicherný a smiešny obnos.
Nám je to akosi smiešne, poneváč postavenia
tejto dráhy domáha sa nielen okolie Margecany-Červená
Skala, ale celé Slovensko. Obávame sa však,
aby tieto do rozpočtu dané ťažké
obnosy nezostaly tak, ako podľa rozpočtu z r. 1920,
keď do rozpočtu dané bolo niekoľko ťažkých
milionov na postavenie väčšieho počtu
nových železníc na Slovensku. Zostalo to v
rozpočte a podnes to nebolo uskutočnené.
Nevieme, či sa tie peniaze upotrebily a či zostaly
snáď rezervované. Nebolo správné
pokračovanie bývalej, môžeme povedať,
socialistickej vlády, ktorá na zaslepenie ľudu
dala do zákona výstavbu nových železníc
na Slovensku, ale vo skutočnosti to nepreviedla. (Posl.
Hlinka: A peniaze....?) Peniaze nevieme, kam pošly. Pravda
je ale, že na Slovensku nielen že sa nestavajú
potrebné dráhy, ale i tie staré, ktoré
sú posiaľ pod riaditeľstvami slovenskými,
berú pod riaditeľstvá zamoravské. Pred
2 až 3 rokmi sobrali trať Uhor. Skalica-Holič-Kúty-Trenč.
Teplá-Vlára pod brnenské riaditeľstvo.
Dnes však z kompetentného miesta počúvame,
že ministerstvo železníc, najmä dopravný
odbor, s namáhavou prácou p. min. radcu Erbena chce
trať Žilina-Čadca prideliť k olomúckemu
riaditeľstvu, s odôvodnením, že to vyžaduje
doprava. (Posl. dr Juriga: To je tá cirklová
politika!) Áno. My pri tomto môžeme povedať,
že ak vyžaduje to doprava, aby slovenské trati
boly pridelené k riaditeľstvám zamoravským,
tak v záujme dopravy môžu byť moravské
trati pridelené ku slovenským riaditeľstvám.
Na koniec my Slováci zbadáme, že zo slovenských
železníc zostala nám len korytnická
úzkokoľajná železnica. (Výkřiky
posl. dr Jurigy.) Keď odobratie spomenutej trati od Žiliny
po Čadcu od 1. januára 1929 vyžaduje doprava,
v záujme dopravy môže radšej ku košickému
riaditeľstvu pridelená byť táto trať
od Žiliny po Čadcu a snáď až po Bohumín.
Keď odôvodňuje sa to tým, aby personál
ďalšiu trať prekonával, môže
to byť aj tak zariadené, aby zamestnanectvo zameňovalo
sa v Bohumíne vo službe, práve tak, ako zameňuje
sa na slovenských služobných miestach. Slovenská
ľudová strana kúskovanie a odoberanie slovenských
dráh dopustiť nemôže. S tohoto miesta v
mene strany Hlinkovej mám česť prejaviť
len to: Neprovokujte nás Slovákov a nedávajte
ubohé slovenské zamestnanectvo na macošský
osud!
Čo sa týka personálnej otázky, najpálčivejšou
vecou je systemizácia, ktorá vôbec nezodpovedá
skutočnej potrebe. Stav personálu je malý
zásluhou socialistických vodcov, ktorí nimi
vyneseným zákonom č. 286/24 dali smer systemizácii,
keďže zo služieb nemilosrdne vyhodili niekoľko
tísíc zamestnancov, dnes však pán posl.
Brodecký kričí, že počet
zamestnancov klesnul o 4 na 1 km. My rozhodne trváme na
revízii systemizácie. Zamestnanci nesprávne
zadelení do platových stupníc musia byť
zadelení do takých, ktoré shodnocujú
ich služobný výkon. Jednoduchý robotník
nemôže žiadať, aby bol zadelený tam,
kde je taký zamestnanec, ktorý má zodpovedné
zadelenie, kde snáď ohrožený je i život
cestovateľov. Rozhodne žiaducné je, aby vec slovenskej
úpravy riešila sa tak, aby nadobudnuté práva
neboly dotknuté. Najubohejšou složkou personálu
sú smluvní a pomocní zamestnanci, ktorí
len živoria. Jedon smluvný, ktorý je otcom
5 až 6 dietok, celu rodinu živí 400 až 500
Kč mesačnou mzdou. Keď smluvní tak a
toľko pracujú, ako hoci ktorý iný zamestnanec,
vtedy i mzda mu má byť aspoň pomerne upravená.
Personál je dobrý, usilovný, pokiaľ
nerozoštvú ho agenti-provokatéri. Nešťastiam,
ktoré sa stávajú, v prvom rade na príčine
sú tí, ktorí reštrinkčným
zákonom rozriedili personál a dnes kričia,
že ho je málo. V druhom rade na príčine
je železničná správa, že do svojích
rukávov pustila si hada a vychovala komunizmus, ktorý
pri dopravných podnikoch nič iného nerobil,
len štval personál, a keď ho do nešťastia
vohnal, vtedy mu nechcel pomáhať. Páni socialisti
dobre vedia, kde je ten koreň toho všetkého,
čo dnes stáva sa pri dopravných podnikoch.
Oni dobre vedia, že oni zapríčinili nielen
biedu personálu, ale aj tie všetky nešťastia,
ktoré sa dnes stávajú, pochádzajú
zo strany socialistickej, to je z býv. strany vládnej,
ktorá vtedy skutočne nielen že reštrinkčný
zákon dala na krk zamestnancom, ale i tá systemizácia,
ktorá dnes je určená, pochádza tiež
zo socialistickej vlády. A tu vidíme to čertovo
kopyto, že pán posl. Buříval zo
strany nár. socialistickej, keď bolo slovo o železničnom
nešťastí v Zaječí 13. septembra
hovoril takto: "Železniční neštěstí
v Zaječí nebylo zaviněné železničními
zaměstnanci, nýbrž podle mého pevného
přesvědčení způsobem, jakým
se u nás provoz provádí. Bylo zaviněné
všemi událostmi, které předcházely,
tedy zejména hlavně násilnou restrikcí,
která způsobila, že osvědčení
a zkušení železniční zaměstnanci
byli ze služby propuštěni." (Předsednictví
se ujal předseda Malypetr.) Prosím, to je tedy
celkom jasné. Železničné nešťastia
pochádzajú z toho, že vraj niet dostatok personálu.
Nedostatok personálu je preto, že práve to,
čo oni tvrdia tu v parlamente, r. 1925/1926 sami previedli,
keď nemilosrdne prepúšťali personál.
Tak, prosím pekne, slávna snemovňa, teraz
vidíme, že ako sa pracuje na vonok a ako sa pracuje
v parlamente. (Tak je!) Ide sa na vonok a na shromaždení
sa hovorí: tí a tí nám to kazia. Tedy
v parlamente iná tvár a na vonok tiež iná.
Tí, ktorí štátnym zamestnancom r. 1924,
1925 a 1926 reštrinkčním zákonom hrob
vykopali, tí dnes kričia, že vraj ja nič,
ja muzikant. (Výborne! - Potlesk ľudových
poslanců slovenských.)
Kto nezná svojho otca, matku, nie je hoden, aby ho krmili,
a kto nezná našu domovinu, ten nie je hoden jej chlieb
jesť. Verejnosť nikdy by špatným okom nepozerala
na zamestnancov, keby nebolo medzi nimi rozvratníkov, avšak
opačne, verejnosť pre jedného-dvoch lotrov
nech neodsudzuje prácu zamestnancov všeobecne, lebo
musíme predsa uznať, že dopravné zamestnanectvo
hoci ktorého podniku štátnej správy
či súkromnej služby má vo svojích
rukách životy obecenstva a svoj milý život
mnohokrát obetujú na záchranu druhých.
Žiaľbohu, že tu na tomto mieste musím povedať,
že zamestnanci či socialisti alebo komunisti, s malou
vynimkou, sú jedno a to isté. Na dôkaz nech
poslúži nám prijímanie do služieb
rozvratných živlov, pracujúcich proti našemu
štátu. Viackrát sme upozorňovali, aby
úrady chránily sa od takýchto elementov.
Pravda, nepovšimly si toho, náš hlas zostal hlasom
volajúceho na púšti. A dnes, keď už.
to sa týka našej vlády - čo naša
vláda získala tým, že prepúšťa
komunistov? Komunista nebol nikdy ten, ktorý by uznával
štát, ktorý mu dáva chlebíček.
Ale myslím, že keď dnes týchto, ktorí
neuznávajú štát, ktorí im dáva
chlebíček, zo štátnej služby prepúšťajú,
tým vláda nič dobrého nevykonala,
lebo každý osvedčený komunista skrýva
sa dnes pod kepienok socialistov. (Výborne!) Všetci
komunisti schovávajú sa dnes za socialistov, ukazujú
a krčia, že vraj my socialisti toto a toto -i ale
my od dnešného dňa budeme posudzovať všetkých
- až na malé výnimky - prívržencov
socialistických strán vychovancami komunistov.
Páni referenti-socialisti vždy pod ochranu brali radšej
komunistov, ako Slováka-ľudáka. Dnes ovocie
dozralo natoľko, že nadriadené úrady rozvratníkmi
nie sú rešpektované. Pusť si žobráka
na nocľah, ráno ťa vyženie z domu. Daj mu
slovenského chleba, na druhý deň ťa
on sám zabije. Aby som poslúžil s konkrétnym
prípadom, spomeniem jubilejné shromaždenie
v Trnave dňa 7. t. m., kde slávnostnými rečníkmi
boli predseda našej strany vdp. Hlinka a minister
dr Gažík. Čuj, svete, podnes sú
ešte v službe tí, ktorí rozbíjali
toto. jubilejné shromaždenie v prítomnosti
ministra. Je to Ladislav Hrebíček, zámočník
v trnavskej dielni - a snáď za to ho aj preradili
za stáleho - u železnice sa špatne chová,
u vojska mal 3 mesačný žalár, ako veľký
komunista spomenuté jubilejné shromaždenie
rozbíjal, keď četníctvo robilo poriadok,
búril demonštrantov a kričal, aby sa četníkov
nebáli a pod., vzdor tomu, že ho upozornili, že
je to jubilejné shromaždenie.
Druhý, ktorý pomáhal tomu prvému,
bol František Krajčovič, kováč
tej samej dielne ako smluvný štátny zamestnanec.
Postavil sa tiež proti ministrovi a četníkom.
Shromaždenie rozbíjal. Zdôrazňujem aj
to, že v trnavských dielňach, bez malej výnimky,
sú samí komunisti a socialisti, ktorí dnes
pochádzajú, prosím, z komunistov. Páni
predstavení v týchto dielňach spolu s komunistami
stále prenasledujú naších prívržencov,
a to snáď preto, že patria ku strane štátotvornej.
Tak to vypadá, keď v štátnej službe
dáva se prednosť takému zamestnancovi, ktorý
nerešpektuje vôbec toho, ktorý mu dáva
ten chlebíček.
Konečne musíme pripomenúť, že pri
dopravných podnikoch preraďovaní, povyšovaní
do lepšej služby, zadeľovaní boli a aj dnes
sú, žiaľbohu, skôr hoci aj anarchisti,
len Slováci-ľudáci nie. Pokiaľ tento systém
sa nezmení a pokiaľ referenti-socialisti budú
pracovať proti terajšej vláde, do tých
čias poriadku u dopravných podnikov nebude. (Výkřiky
poslanců slovenské strany ľudové.) Kto
je na vyššom zodpovednom mieste štátneho
podniku, toho povinnosťou je: byť spravodlivým,
nestranným vo svojom úradovaní a držať
sa toho nielen v jednej čiastke zeme našej republiky.
V Čechách držať sa toho, že v Čechách
má prednosť Čech, na Morave Moravan a na Slovensku
Slovák. (Souhlas poslanců slovenské strany
ľudové.)
Slávna snemovňa! S týmto všetkým
nechcel som povedať to, že by sme odsudzovali snáď
to, čo koná sa v dobro republiky. S týmto
zdôraznil som - žiaľbohu - len to, že dne,
keď jestvuje občianska vláda, v každom
rezorte štátnej správy - v čele ktorého
rezortu stojí minister - prívrženec občianskej
strany, žiaľbohu, máme (česť výminkám)
na miestach referentov elementy, ktoré pracujú proti
samým ministrom. (Souhlas poslanců slovenské
strany ľudové.) Odsudzujú nešťastie
v Zaječí a hovoria tu v parlamente, že príčinou
vraj je minister železníc - a či ten minister
bol tam? Kto je príčinou? Príčinou
je ten, kto to zavinil, a to je zákon č. 286 z r.
1924, a príčinou toho sú tiež i niektorí,
ktorí sedia na miestach referentov, ktorí pracujú
proti svojím predstaveným nielen pri železniciach,
ale i v inom rezorte štátnej správy. (Potlesk
poslanců slovenské strany ľudové.)
Ten minister všetko by chcel dobre zrobiť, lebo jemu
záleží na tom, aby, pokiaľ sa týka
jeho rezortu, uspokojil vôbec všeobecnosť. Zdôrazňujem,
že do tej doby, dokiaľ niektorí starodávni
referenti budú sedieť tam, kde sedia, naší
páni ministri môžu sa potrhať, nebude to
nikdy dobré. (Souhlas poslanců slovenské
strany ľudové.)
Pri poštách, čo sa personálu týka,
sú na tom tak, ako aj inde. Zdôrazniť musím,
čo sa týka Slovenska, že na Slovensku skutočne,
či sú to pošty, či sú to železnice,
darmo bude tá najväčšia vôľa
u tej hlavy - ľudí očierňujú
strannícky. A pravda, úradné hlásenia
predsa musia byť rešpektované, ale mnohokrát
je to tak urobené, aby zaviedli svojho predstaveného.
Konečne zas musím zdôrazniť jednu smutnú
udalosť. Ja neviem, ako sa to mohlo stať. Neviem, od
kedy to prišlo do života, že moje súkromné
dopisy, ktoré som poslal úradným osobám,
ale na ich mená, sú jednoducho dávané
finančným úradom, aby ma úrad pokutoval
preto, že na tom mojom súkromnom dopise nebol kolok
5 Kč. (Slyšte!) To je buď zlomyseľnosť
alebo veľká presnosť úradu, ale v tejto
veci nič iného nevidím, než že
ťažkosti dovedie robiť i železničná
správa, a s druhej stránky snáď je to
zlomyseľnosť, pomsta so strany socialistickej preto,
že ja ako nesocialista intervenujem, teda moje súkromné
dopisy odaňujú. Počul som dnes, ako hovoril
o tom právnik, ktorý je do tej veci zaintersovaný.
Na môj dotaz od ministerstva železníc dostal
som odpoveď tu, že všetky dopisy pánov poslancov
podliehajú kolkovnému. Tak, prosím, buď
sa toho budeme všetci držať alebo nie. A práve
preto som chcel len to zdôrazniť, že tu je to
ovocie, kde referenti sedia na miestach odpovedných a ťažkosti
činia nielen svojím nepriateľom, ale i svojím
predstaveným.
Slávna snemovňa! Čo sa týka Slovenska,
veru nás dnes, keď slávime desaťročné
výročie našej republiky, so stránky
jubilejnej veľmi teší, že sme tí,
ktorí sme sa dočkali tých 10 rokov, ale s
druhej stránky pri tejto príležitosti musíme
varovať odpovedné kruhy, že prestala doba, ktorá
bola v rokoch 1918 a 1919 alebo 1920 na Slovensku, a že nastala
doba, keď my tiež môžeme povedať, že
tak zodpovední sme za všetky činy, ktoré
sa robia v našom štáte, ako ktokoľvek iní,
a že keď sme zodpovední za všetky tie skutky,
ktoré sa tu konajú v našom štáte,
rozhodne trváme na tom, aby naše požiadavky boly
rešpektované i na Slovensku, teda i pri obsadzovaní
miest. Nie je miestna vec, ako tu poznamenal p. posl. dr Dérer,
že krajinská správa je demoralizácia.
Ja viem, že kdo sa topí i britvy sa chytá.
Ale musí uznať, že v rodine jedného rodiča
prednosť má vlastné dieťa a nie to macošské.
A preto my na Slovensku rozhodne trváme na tom, či
je to aký úrad, či menší či
väčší, aby to bolo obsadzované
našími ľudmi, Slovákmi. Keď na niektoré
miesto žiadame Slováka, vtedy sa povie, že ľudácky
teror akosi účinkuje, že akosi nedopúšťa
druhými sa uplatniť. My Slováci dnes v desiatom
výročí musíme zdôrazniť,
či bude tak alebo inak v budúcnosti: My Slováci
pevne stojíme na pôde, ktorú držíme
a do budúcnosti tiež udržíme, a sme hotoví
to i životom zaplatiť. My boli sme použití
len na to, kde treba pomáhať, kde treba odstrašovať
Rothermerea, ale žiadame, aby sme boli rovnoprávni
a upotrebení i tam, kde jedná sa o niečo
užitočného pro slovenský národ.
(Výkřiky posl. Hlinky.) To by bolo najlepšie,
keďby si tí zodpovední páni vzali za
príklad ruský život za vojny, kde desať
vojakov jedlo z jednej misy, podľa čoho boli všetci
rovnakí.
Končiac moje slová týkajúce sa kap.
16 rozpočtu na r. 1929, prízvukujem, ba vôbec
akosi na srdce kladiem všetkým odpovedným činiteľom,
aby sa trochu viac venovali slovenským veciam. Neskoro
je plášť brať po daždi. My sme si vedomí
toho, že naše povinnosti si vždy riadne konáme.
Slovenský národ nikdy nebol ten, ktorý by
sa odťahoval od práce, každý vie, že
slovenský národ len robí a robí, keď
ho bijú, ešte aj chrbát nadloží,
pravda, dobre to vystihli bratia Češi, že slovenský
národ je holubičí národ.
Ale dnes musíme si povedať otvorene, že keď
máme rovnaké povinnosti, musíme mať
i rovnaké práva, a do budúcnosti budeme sa
držať podľa toho, že kto akou mierou meria
nám, takou mierou budeme i my jemu merať. V budúcnosti
slovenský národ pôjde svojou cestou s tým,
že má na srdci záujem nášho štátu
a slovenskej krajiny, ale keď na to prijde, veru za svoje
práva bude pracovať a bojovať do nekonečnosti,
a to hoci akým spôsobom. (Potlesk poslanců
slovenské strany ľudové.)
Předseda (zvoní): Dalším
přihlášeným řečníkem
je pan posl. Vološin. Dávám mu slovo.