Předseda: Malypetr.
Místopředsedové: inž. Dostálek,
dr Buday, Horák, Slavíček,
Stivín, Zierhut.
Zapisovatelé: dr Petersilka,
Petrovič.
219 poslanců podle presenční listiny.
Zástupci vlády: náměstek min. předsedy
dr Šrámek; ministři
dr Gažík, Najman,
inž. L. Novák,
dr Srdínko, dr Tiso, Udržal;
za ministerstvo financí odb. přednosta Groš,
min. rada Kallus; za ministerstvo školství
a nár. osvěty min. rada dr Mathesius.
Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník
dr Říha; jeho zástupci.
dr Mikyška, dr Záděra.
Předseda (zvoní): Zahajuji
170. schůzi poslanecké sněmovny.
Došla oznámení o změnách ve výboru.
Žádám o přečtení.
Zástupce sněm. tajemníka dr Mikyška
(čte):
Klub poslanců čsl. živn. obchodnické
strany středostavovské vyslal do výboru pro
záležitosti průmyslu, obchodu
a živností posl.
Kyncla za posl. Jiráčka; klub poslanců
čsl. nár. demokracie posl. Petrovického
za posl. Špačka.
Předseda (zvoní): Přistoupíme
k projednávání pořadu, na němž
jest:
1. Zpráva výboru rozpočtového
o vládním návrhu (tisk 1750) státního
rozpočtu republiky Československé
a finančního zákona pro rok 1929 (tisk
1813) a rozprava o prohlášení
ministra financí, učiněném ve 158.
schůzi posl. sněmovny dne 7. září
t. r., jakož i o prohlášení
ministra veř. prací, učiněném
ve 165. schůzi dne 18. října t. r.
Budeme pokračovati v podrobné rozpravě o
státním rozpočtu, a to o druhé části
podrobné rozpravy, t. j. o části kulturní
a sociální, započaté ve 168. schůzi
sněmovny dne 23. října t. r.
Přihlášeni jsou k
ní ještě řečníci na straně
"proti":
pp. posl. Kršiak a Schmerda.
Dávám slovo panu posl. Kršiakovi.
Posl. Kršiak: Ctená
snemovňa! Československá buržoázia
pripravuje sa k veľkým oslavám desaťročného
trvania tohoto štátu. Keby buržoázia oslavovala
sama, bolo by to s jej strany v poriadku, ona ale robí
z týchto osláv všenárodnú parádu,
zaťahujúc do nej široké vrstvy pracujúceho
ľudu, ako: robotníctvo, maloroľníctvo,
remeselníctvo a nižšie úradníctvo;
teda tie vrstvy, ktoré za 10 rokov ožobračovala,
z práce vyhadzovala, pre ne súdy, žaláre,
policajné úrady stavala a na ne reakčné
zákony kovala. Tu je našou povinnosťou, aby sme
ľudu otvorili oči, aby sa obozrel nazad na 10 rokov
a srovnal si, čo bolo splnené z tých sľubov,
ktoré mu boly dávané.
Len keď si ľud taký prehľad urobí,
bude vidieť, že zasa použitý má byť
za barana československej buržoázii. Komunistická
strana Československa bola prvá a jediná,
ktorá od svojho vzniku hovorila robotnému ľudu,
že sľuby a československou buržoáziou
ospevovaná sloboda sú
spevom pre vtáčka, ktorému nastavujú
pasť, aby ho do nej chytili. Tak tomu bolo menovite so slovenským
a zakarpatsko-ukrajinským ľudom, za ktorý tu
hovorím.
Panujúca trieda tohoto štátu za desať
rokov dokázala nad slnko jasnejšie, že za jej
službami slobody skrývala sa tvrdá päsť
kapitalistická, ktorá z oboch mladých krajín,
Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny, urobila kolonie pre svoj priemysel
a nadbytek pracovných síl.
Čo maly byť Slovensko a Zakarpatská Ukrajina
i podľa sľubov samej panujúcej buržoázie,
o tom nám hovorí nielen Pittsburgská dohoda,
Martinská deklarácia, ale dokumenty ešte včasnejšie,
z doby, keď ešte len v zárodku rodil sa tento
štát, keď jeho kontúry a politická
forma ešte nejasne rysovaly sa na politickom horizonte vtedajších
politických udalostí. Bolo to 18.-31. mája
1915 v Rusku, keď tak zv. československý reprezentanti
národného odboja jednali o budúcom československom
štáte. Títo československí potentáti
vydali vtedy niečo takého, ako "Dohoda medzi
Čechmi a Slovákmi",
ktorá znela: "Považujeme za samozrejmú
zásadu, že v budúcom kráľovstve
- vtedy si ešte predstavovali kráľovstvo - československom
vedľa hlavného snemu pre spoločné záležitosti
sriadený bude krajinský snem pre záležitosti
Slovenska, lebo Slovensko bude mať ako v politických,
tak i v rečových záležitostiach svoju
samosprávu."
Zakarpatská Ukrajina bola na tom hneď na počiatku
- ovšem len na papieri - ešte lepšie. (Výkřiky
posl. Sedorjaka.) Tejto krajine zaručená je
autonomia nielen takýmito dohodami, deklaráciami,
ale i v medzinárodných smluvách, ba i v samých
zákonoch tohoto štátu.
Československá buržoázia však neuspokojila
sa len tým, že sľubovala samosprávu a
dávala písomné záruky vo smluvách
a dohodách týmto krajinám, ale dávala
jej i obsah, ako to bude vyzerať a čo všetko
ľud získa v novom štáte a čoho
sa zbaví od starého štátu.
A o tom nám hovorí dokument "Výzva"
československej Národnej rady, dátovaná
v Paríži dňa 10. októbra 1916 k slovenskému
ľudu. Z tejto výzvy uvediem len niektoré podstatné
časti:
"Bratia Slováci! Chceli by sme mať trúbu
archanjela, chceli by sme, aby ste všetci počuli,
ktorí na svete žijete. Vstávajte a pretierajte
si oči! Maďari nás ničili. My sme stavali
kostoly - oni a žandári posviecali ich nie vodou,
ale našou krvou. Platili sme notárov, slúžnych,
stavali im paláce, aby mohli žiť a nás
špehovať, obžalúvať, súdiť,
exekvovať a nad nami bašovať. Pokutovali nás
za schôdze, za porady. Slovenských poslancov pomáhali
nám voliť žandármi, opíjali nás,
aby nám zatemnili rozum, podplácali
nás, aby nám zatopili svedomie, strieľali nás,
aby ich bolo viacej. Ak sme predsa vydržali pri svojom slovenskom
presvedčení, nechávali nás stáť
na voľbišti v daždi, blate celé dni a noci
a konečne voľbu zrušili, zápisnice rozdriapali.
Platili sme súdy, sudcov a nevedeli
prečo, pokutovali nás, zatvárali nás
a nevedeli sme prečo. Predávať a bohatnúť
z krčiem a hostincov dovoľovali len Maďarom a
židom. Dávali obciam na semä: obilie a statok,
delili sa ním notári, maďarónsky rychtári,
v ärárnych a pánskych lesoch,
horách, rúbaninách hnily: drevo, tráva,
maliny a huby..., v susedných slovenských dedinách
mrzly siroty, ručal hladom statok, slovom tak nám
dobre bolo, že za posledných 40 rokov pol miliona
národa ušlo do Ameriky... Maďari začali
túto vojnu a hnali nás
proti bratom Rusom, tým bratom, v ktorých sme vždy
verili, že nás oslobodia. Vstávajte, bratia,
po tisícročnom spánku, vstávajte!
Umývajte si zotročené duše v pevnej
viere našich bratov a priateľov na pomoc Rusku a jeho
spolubojovníkom. Pracujte do úmora
a nereptajte, kdekoľvek vás osud postavil. Berte zbrane
do rúk a poďme podporiť víťazné
ramená našich osloboditeľov." Nasledujú
podpisy: Za Slovenskú ligu americkú: Košík,
za Národnú radu: Štefánik.
Tento útlak mal v novom štáte zmiznúť.
Nuž a čo sa stalo? Nielen že neprestal, ale sa
zostril a chudobný národ Slovenska upi i dnes pod
tou knutou, ako úpel predtým. Za tohoto štátu
ostáva všetko to v platnosti, len s tým rozdielom,
že dnes je pri moci čsl. buržoázia a vtedy
bola maďarská. A preto chceli by
sme, aby ste všetci chudobní Slovenska a Zakarpatskej
Ukrajiny, ktorí v týchto dvoch zkolonizovaných
krajinách žijete, počuli túto výzvu.
Áno. Vstávajte a pretierajte oči. aspoň
už teraz v 10. výročí tejto republiky
Buržoázia nás ničí a ožobračuje.
Robíme od rána do noci
za mizernú mzdu, otrhaní a hladoví. My robotníci
staváme paláce, zariaďujeme prepychové
byty, vystlané kobercami, naplnené pohovkami, kde
váľa sa vykrmená buržoázia, sytá
výbornými jedlami, drahými vínami,
vtedy keď robotníci a roľníci po
úmornej práci a vysilení nemajú kde
hlavu skloniť, bývame v otrhaných, ošarpaných
bytoch, deti naše mrznú a niet čím zakúriť,
lebo zárobok na to nestačí, zvyšujú
nám nájomné, vyhadzujú z bytov exekútori.
Platíme na notárov, slúžnych (náčelníkov),
ktorí nás pokutujú,
špehujú, zatvárajú, četníctvom
schôdze a porady nám rozháňajú.
Komunistických zvolených poslancov bijú žandári
a hádžu do žalárov; agrárnickí
korteši opíjajú najmä chudobných
maloroľníkov na Zakarpatskej Ukrajine, aby z nich
urobili nemysliace stádo. Strieľajú
nás, aby nás bolo menej. Zastrelili našich
súdruhov v Krompachoch, Rumanovej, Svaljave, vo Vrábľoch,
Hlohovci atd., bijú a týrajú nás četníci
a polícia v Hust-Boroňave, najnovšie v Bočkove,
kde berú ukrajinské knihy, ktoré boly v Prahe
kúpené, ako to robili
maďarskí četníci s náboženskými
knihami pre všeobecné vzdelanie; báli sa Ruska
a predsa to prehrali, a tak to bude i teraz. Keď vydržíme
pri svojom nechajú stáť na voľbišti
pri urnách, tým by nás naozaj nepotrestali,
ale hádžu nás na roky
a roky do žalárov, neuznávajú politické
práva väzňov, ale držia nás medzi
vrahy, lupičmi, moldavskými ľudožrúty
a nepovoľujú ani včas vyšetrovania šaty
do väzenia (košická sedria). Nedriapu zápisnice,
ale tieto vopred napíšu a potom predvolajú
nás na políciu, tam nútia
podpísať, a keď nechceme, týrajú
nás a bijú, na pr. v Košiciach, v Bratislave,
v Berehove atď. Predáva a bohatne nová buržoázia,
rozparcelovala grófske veľkostatky, hory, lesy, pasienky,
pri tom nakradla miliony, narobila si zbytkových statkov.
Teraz obciam nedávajú obilie a semeno, ale okradli
ich o tú samostatnosť, ktorú dosiaľ mali,
naproti tomu dostávajú obilie a semená agrárnickí
korteši, aby za ne kupovali duše pre agrárnu
stranu. V ärárnych a pánskych horách,
lesoch hnije drevo, tráva, maliny,
huby a v okolitých obciach plačú a trasú
sa zimou a hladom siroty a nikto nesmie do hory a lesa pre kúsok
suchého dreva, lebo je chytený a prísne trestaný.
Príkaz znie: "V pánskej hore ani modliť
sa nesmieš." Prv si mohol ísť aspoň
na huby a maliny, teraz maliny dajú
sa do prenájmu (árendy) a keď ich chceš
sbierať, musíš mať pas ako do Ameriky a
zaplatiť zaň. Tráva hnije v hore, v lese ďalej
a statok ručí vo stajňach o hlade, najmä
tejto zimy, keď nebude krmu, ale sedliacka, maloroľnícka
kravička si nesmie ani liznúť
na panskej a štátnej tráve, ktorá zhnije,
lebo peňažná pokuta je za to tak veľká,
že by si za ňu skoro kúpil druhú kravičku.
Slovom tak nám je dobre, že za 10 rokov - keby bolo
povolené ísť do Ameriky tak, ako pred vojnou
- bolo by sa nás vysťahovalo
viac ako za 40 rokov. To najlepšie dokazuje štatistika.
Anglická a francúzska buržoázia organizuje
vojnu proti sovietskemu Rusku a čsl. buržoázia
ide nás na jej rozkaz hnať proti bratom Rusom, tak
ako proti nim už hnala čsl. legionárov na Sibírii.
Na francúzsku vojenskú misiu platíme i tento
rok 4 mil. Kč, ktorá našu buržoáziu
kontroluje, či verne plní rozkazy. (Další
část řeči byla usnesením předsednictva
posl. sněmovny ze dne 25. října 1928 podle
§u 9, lit. m) jedn. řádu
vyloučena z těsnopisecké
zprávy.)
A teraz prejdem k samému rozpočtu. O čom
svedčí tento rozpočet na r. 1929 v celku
a v podrobnostiach? O ničom inom, len o tom, čo
som vyššie povedal. Štátny rozpočet
na budúci rok je markantným dokladom koloniálneho
stavu oboch krajín. Dôkazom toho je hneď ministerstvo
ver. prác. Na zemedelské investície dáva
pre Slovensko hanobných 400.000 Kč, naproti tomu
pre Čechy vyše 6,000.000 Kč. Školské
investície pre Slovensko obnášajú 47,670.000
Kč. Na sociálne investície Slovensku hodilo
sa 400.000 Kč, pre historické
krajiny 3,500.000 Kč. Na investície zdravotníctva
Slovensku dostalo sa 4,800.000 Kč, historickým zemiam
asi 9 mil. Kč. Keď pri investíciach na zdravotníctvo
toto ministerstvo bolo tak skúpe pre Slovensko, za to ale
štedré bolo v investíciach
pre ministerstvo vnútra, totiž na kasárne pre
četníkov, policajtov, súdne budovy, zkrátka
pre potreby utlačovateľského koloniálneho
aparátu. Na tieto ciele dostalo Slovensko a Zakarpatská
Ukrajina 13,260.000 Kč. Naproti tomu Čechy klesly
pod Slovensko, a to až na 5,000.000
Kč. Tento rozdiel len vtedy lepšie vynikne, keď
srovnáme, že v Čechách je tri razy toľko
obyvateľstva ako u nás, a podľa toho musela by
položka pre Čechy činiť okolo 40,000.000
Kč. Naproti tomu ale kde sa jedná zasa o stavbu
škôl, tam sme zas upadli
na 9,000.000 Kč, veď na čo by bolo otrokom
v koloniách vzdelanie. Ale historické zeme už
lepšie obyšly - predsa musí sa ukázať,
kto je pánom v dome tieto dostaly 47,670.000 Kč.
Na Slovensku a v Zakarpatskej Ukrajine je nedostatok škôl.
Na pr. obec Úhorná má
školu na svalenie a pod jednou strechou s obecným
býkom (na jednej strane obecný býk, na druhej
školské deti), ale obec darmo domáha sa školy
od prevratu. Takýchto obcí je na stá.
Práve tak, ako je to u tohoto ministerstva,
je to i u ostatných s tým rozdielom, že
tam podstata koloniálneho režimu je markantnejšia.
Ministerstvo vnútra, ktoré má pri ruke násilnícky
aparát, četníkov, špiclov, políciu,
má v rozpočte na správne úrady (politické)
pre historické krajiny s 11,000.000 obyvateľmi
83,347.570 Kč, a pre Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu
s 3,000.000 obyvateľmi 81,297.290 Kč. Podľa pomeru
obyvateľstva patrilo by však naším krajinám
len okolo 20,000.000 Kč. Nuž hľa, ako stará
sa buržoázia o našu bezpečnosť, a
potom si ešte môžeme sťažovať,
keď také prezenty dostávame.
U položky na četníctvo vidíme to samé.
Pre Moravu a Sliezsko, ktoré spolu početne približne
sú rovnaké, je rozpočítané
65,970.240 Kč, ale na Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu
na ten istý účel 103,320.040 Kč, to
znamená, že asi na 3,000.000 obyvateľstva v koloniách
treba raz toľko četníctva ako na ten samý
počet v historických zemiach. Je tu dôchodková
kontrola, bývalá finančná stráž
- dali jej krásnejšie meno - tam vidíme to
samé. Pre Čechy, ktoré majú asi 10,000.000
obyvateľov, na riadné a mimoriadné výdavky
34,913.458 Kč, pre Slovensko s 3,000.000 obyvateľov
58,857.000 Kč, ačkoľvek podľa pomeru by
na Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu stačilo asi
10,000.000 Kč. To znamená, že obe kolonie zamorené
sú financmi, to je v záujme kolonizátorov,
aby im v koloniách ani halier neušiel. Preto i vidíme,
že pre každú maličkosť a nepatrný
daňový nedopla. tok máme hneď na krku
exekútora. Takto by som mohol postupovať pri rozbore
rozpočtu a našiel by som to samé, s výnimkou
u investícií na stavbu
železných dráh, kde už i odhlasovaný
obnos na dráhu Červená Skala-Margecany z
predošlých rokov úplne zmiznul a figuruje tam
niekoľko tisíc Kč, aby sa nepovedalo, že
sa na ňu úplne zabudlo. Naša strana však
energicky žiada, aby so stavbou sa započalo,
a navrhujem, aby do rozpočtu už na tento rok
bolo vzaté aspoň 10,000.000 Kč. A hneď
navrhujem odkiaľ vziať: na francúzskej misii
4,000.000 Kč a z iných položiek na pr. z položky
ministerstva vojenstva. Od prevratu do r. 1928 pre Slovensko na
reguláciu bolo vydané
8,033.308 Kč. Pre Zakarpatskú Ukrajinu mizerných
623.311 Kč. Ale pre Čechy a Moravu bez Sliezska
za tú istú dobu vyše 200 mil. Kč. Na
melioráciu za tú istú dobu pre Slovensko
a Zakarpatskú Ukrajinu 16,849.897 Kč, pre historické
krajiny 430,496.700 Kč.
Treba ešte ďalších, krikľavejších
dôkazov o tom, že ako na politickom, tak na hospodárskom
poli Slovensko a Zakarpatská Ukrajina je v pravom smysle
slova koloniou českej buržoázie a jej finančného
kapitálu? Zaiste nie! Všetko o tom svedčí
a kričí, nech je to tarif na železniciach alebo
čokoľvek iné, všetko nesie na sebe kliatbu
kolonií. Na pr. len dovoz dreva pre celulózku v
Turč. Sv. Martine je drahší zo Zakarpatskej
Ukrajiny ako z Poľska a preto v Zakarpatskej Ukrajine drevo
hnije, ľud bez práce hladuje
a uteká za hranice a celulózka dováža
drevo z Poľska, lebo je lacnejšie. Tento koloniálny
režim nielen že vyhubil takto priemysel oboch krajín,
ale odsúdil ľud k hladu, biede a vysťahovalectvu
do všetkých končín sveta: Argentíne,
Brazilie, Kanady, Francúzska,
kde plahočí sa za udržanie holého života
a mnoho ráz nezarobí ani na zpiatočnú
cestu.
Ďalším Kainovým znamením v kolonii
je zbavenie ľudu občianskeho práva. Človek,
ktorý sa tam zrodil, docela vojenskú službu
skončil, nemá ani štátnej, ani domovskej
príslušnosti. Každý, kto je stávajúcemu
režimu nepohodlný, môže rátať
s tým, že dnes či zajtra mu vezmú príslušnosť.
Štátna príslušnosť občianstva
je knutou v ruke vládnej buržoázie v oči
politicky jej nepohodlným ľuďom. Stá,
ba tisíce ľudí idú so strachom
spať, lebo nevedia, či im polícia nezabúcha
na dvere, nevytiahne ich z postele, aby ukázal príslušnosť,
alebo aby ho hnala nočnou hodinou na maďarské
alebo poľské hranice, kde ovšem ho nepríjmu,
a tak po krížovej ceste vráti sa zpäť,
čo ovšem nie je isté,
že nebude sa opakovať za krátku dobu. Naproti
tomu kontrarevolucionári, ktorý len teraz tam prijdú,
hneď sú občanmi, tisíce a tisíce
prišlých na Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu
z historických zemí majú tam hneď domovské
právo, len tam rodený človek toho
práva nemá. On je vo svojom - cudzinec. Žiadame,
aby každý človek, ktorý živí
sa z práce svojich rúk dostal domovské a
občinske právo, keď o to požiada, tak
ako je tomu v sovietskom Rusku, bez ohľadu na to, či
prišiel včera na Slovensko alebo Zakarpatskú
Ukrajinu alebo býva tam roky.
Tento koloniálny režim od svojho počiatku vyznačoval
sa v útlaku národnostnom, surovej čechizácii
zvlášť na Zakarpatskej Ukrajine a východnom
Slovensku, v brutálnom vykorisťovaní, policajnej
bestialite, kde poslancov bijú a zatvárajú
ako zlodejov, v štátnom aparáte, pozostávajúcom
takmer tiež len z ľudí z historických
zemí. Ďalej v kolonizovaní najúrodnejších
lánov oboch krajín ľudmi z historických
zemí, v rozkrádaní lesov a rozdeľovaní
si zbytkových statkov medzi kolonizátorov,
v prvom rade agrárnu buržoáziu. V záplave
četníctva, súdov, polície, kriminálov
a v opravdovom despotickom režime, akého tieto zeme
nikdy neboly svedkami.
To je výsledok desaťročného režimu
panujúcej kapitalistickej buržoázie. Ako je
to ináč v sovietskom Rusku po 11ročnej vláde
robotníkov a roľníkov! Roľníci
si tam rozdelili pôdu bez náhrady a bez zbytkových
statkov. Roľníctvo dostáva úľavu
daní, 3/4 roľníctva takmer dane neplatí.
Roľníctvo má svoje sociálne poistenie,
na ktoré haliera neplatí. Robotník
pracuje 7 hodín a má soc. poistenie, o ktorom rozhoduje
sám a nič naň neplatí. Národnosti
sú úplne voľné a vyvíjajú
sa kultúrne za pomoci sovietskej vlády. Žena
prestala tam byť otrokom atď. To je všetko preto,
lebo roľník a robotník si je pánom vo
svojom dome. To, pravda, v koloniálnom
režime nemôže byť, lebo na ovocí tohoto
režimu má svoj podiel v prvom rade čsl. buržoázia,
tiež jej odnože, agrárna strana a strana ľudová.
Tieto majú svoje finančné zdroje v liehových
a špiritusových panamách a korumpujú
všetko, čo im do cesty prijde. U každého
mastného válova bol agrárnik. Ale na to sa
už nemohla dívať druhá časť
buržoázie, strana Hlinkova,
hlásajúca autonomiu. Táto zapredala autonomiu
za mastné hrnce. Aby ľud oklamala, upiekla s českou
buržoáziou nie autonomiu, ale opravdový dereš
na pracujúci ľud Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny.
Pokuta za každú maličkosť, ktorú
okresný náčelník môže trestať
podľa tejto derešovej autonomie, až na 5000 Kč,
je horšia, ako boly kedysi potupné klady, do ktorých
zatvárali našich predákov.
Dlhá cesta do Bratislavy, s ňou spojené výdavky,
ztrata času, cestovné trápenie, to všetko
sú rany, údery biča "autonomie".
Ľud už chápe zradu, lebo vidí, že
zemský úrad i s prezidentom Drobným je horšia
inštitúcia ako bolo ministerstvo bez
plnej moci. Vidí to teraz, keď menovaný a nie
volený prezident Drobný dovolil si prepustiť
jedného českého byrokrata, aby dostal tam
Slováka. Hneď bol volaný do Prahy na zodpovednosť.
V Prahe ho vyťahali za uši, slovenského úradníka
musel pustiť a český byrokrat
ostane v úrade. Ajhľa autonomia a slovenský
prezident! Z tohoto výprasku je u ľudákov poplach
a pán posl. Onderčo už s tohoto miesta
hrozil vystúpením z vlády, ba naznačoval,
že vraj s českou buržoáziou uzavreli manželstvo
len na niekoľko desaťročí, čo by
toľko značilo, že ak ľudovú stranu
budú odstrkovať od koryta, že českú
buržoáziu budú strašiť iredentou
k povoľnosti. Vec sa má však ináč,
blížia sa voľby, tábor ľudákov
sa rozpadáva, a preto ľudáci potrebujú
klamať ľud. Opozičné reči ľudáckych
poslancov sú len volebným
manévrom, ktoré už nikoho neoklamú.
Za zostrený koloniálny režim ľudáci
spolu s českou buržoáziou nesú vinu.
A preto celý pracujúci ľud koloniálnych
krajín Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny práve v
desiatom výročí dá zaslúžený
úder týmto pánom
v blížiacich sa okresných a zemských
voľbách tým spôsobom, že porazí
tie strany. ktoré tento režim udržujú
a dopomôže k víťazstvu jedinú revolučnú
stranu, stranu komunistickú, ktorá bije a borí
sa za práva všetkých ujarmených národov,
za ich úplné oslobodenie
a samostatnosť až do odlúčenia.
Rozpočet, ktorý je tak driáčnicky,
koloniálne sostavený proti Slovensku a Zakarpatskej
Ukrajine, bude nami vždy potieraný a naša strana
bude hlasovať proti nemu. (Potlesk poslanců komunistických.)
Předseda (zvoní): K
této druhé, kulturní a sociální
části podrobné rozpravy o státním
rozpočtu a finančním zákoně
není již nikdo přihlášen, listina
řečnická jest vyčerpána a rozprava
skončena.
Přistoupíme proto k další části
podrobné rozpravy, t. j. k části hospodářské
a dopravní, zahrnující:
Ze skupiny I rozpočtové kapitoly: kap. 11. Ministerstvo
zemědělství, kap. 12. Státní
pozemkový úřad, kap. 13. Ministerstvo průmyslu,
obchodu a živností, kap. 14. Ministerstvo veř.
prací, kap. 15. Ministerstvo pošt a telegrafů,
kap. 16. Ministerstvo železnic.
Skupinu II. Správa státních podniků.
Ke slovu o této části rozpravy jsou přihlášeni
tito řečníci: na straně "proti"
pp. posl. Geyer,
Brodecký, Šafranko, Kirpalová,
Procházka, Szent-Iványi, Matzner,
Srba, Leibl, Knejzlík, Johanis
a Netolický; na straně "pro"
pp. posl. Ježek, Böhm,
inž. Hrdina,
Mayer, Grebáč-Orlov,
Scharnagl, Molík, Krejčí, Tománek,
dr Feierfeil, Kvasnička,
Frant. Matoušek, Surovjak, Čančara,
Hvozdzík, Vološin, Frant. Navrátil
a Košek.
Dávám slovo p. posl. Geyerovi.
Posl. Geyer (německy):
Vážení pánové! Od odhlasování
rozpočtu a finančního zákona dělí
nás málo hodin. Poučení, kterých
jsme nabyli z různých hlasování v
10 letech trvání republiky, se také letos
opět potvrdí. Započne pracovati automatický
hlasovací stroj a dá tím věděti,
že ani v 10. jubilejním roce republiky nenajde rozum,
který prý koalice dostala s německými
vládními stranami, místečka proti
oslavovanému opojení z moci. Zatím co pan
ministr financí mluvil o třetím konsolidovaném
rozpočtu, ukazuje právě
tato kapitola, kterou dnes projednáváme, že
tato konsolidace náleží také k oněm
kulhavým a ničím neoprávněným
výrokům, jest je chápati právě
tak jako výrok našeho pana ministra zahraničí,
který mluví o konsolidaci, zatím co zuří
nejprudší vnitřní
boj. V celém státním území
zuří hospodářská válka
a neblahá deflace dává kapitánům
vysokých financí a průmyslu příležitost,
aby pokleslou rentu a dividendu opět povznesli racionalisováním
závodů, co možná na úroveň
inflační. Haussa a baissa burs činí
z práce malého závodu,
malozemědělce, malého živnostníka
hrací míč zuřivé spekulace.
Zasahují v kola produkce, vydávají tisíce
existencí na pospas restrikci, mzdovému útlaku
a výluce. Zatím co velké banky a jimi kontrolovaný
velkoprůmysl shrabují tučné dividendy
a v jubilejním roce ještě tučnější
superdividendy, dosahující průměrné
výše 12 až 25% ba vedle toho jsou v časopisech
vykázány i brutálně dráždící
zisky 100 i více procentní - strádají
dělníci a zaměstnanci při hladových
mzdách. Při projednávání zákona
o sociálním pojištění musila
se celá veřejnost úředně dověděti,
že přes 80% veškerého dělnictva
je zařaděno do nejnižších mzdových
kategorií, které nepřesahují 100 až
120 Kč v týdnu. Zatím co z Ameriky přišedší
politika stoupajících úroků, která
se i u nás naivním duchům
činí stravitelnější jako peněžní
posílení, z tvořivé práce činí
novou robotu a vytváří denně stoupající
vlnu drahoty, potkává se pudem sebezachování
diktovaná vůle dělnictva a úřednictva
po vyrovnání jejich tím pokleslé reálné
mzdy za mistrného předstírání
nutnosti racionalisace s nejprudší obranou rentierů,
kteří se neštítí pro zachování
klidu a veřejného pořádku, čímž
jest vždy v kapitalistickém státě míněno
zabezpečení renty a úroku (Souhlas
na levici.), držeti v pohotovosti státní
mocenský aparát, policii, četnictvo a vojsko
a nechat je zakročiti. Jak se může za takových
hledisek, když veškeré hospodářství
se chorobně houpe, mluviti o konsolidaci, není mně
jasno. Oni, kteří se již brániti nemohou,
staří invalidé, vdovy, sirotci a staropensisté,
nechají se v jubilejním roce klidně čekati,
poněvadž se doufá, že se pokud možno
druhého státního jubilea nedožijí,
ježto se zatím jich síly vyčerpají.
Také byli tak rigorosní, aby to, co obce a okresy
v posledních letech v charitativní péči
vybudovaly, se nechalo uschnouti a zajíti,
byli také tvrdí dost, aby se přivedla velká
sociální díla, jež samospráva
započala, finančním zákonem a škrcením
obecních financí ad absurdum. Nevím, zda
tím zamýšleli zvětšiti počet
námezdních chudáků staršími
lidmi, kteří si ještě
stále chtějí vydělati pár krejcarů,
aby se tím dalo lépe pokračovati ve mzdové
a dividendové politice. Na jedné straně krise,
stávka, hlad a zoufalství, na druhé straně
omamující tanec kolem zlatého telete. Stabilisačními
bilancemi byly inflační
zisky zachráněny, odpisy byly miliardové
částky největších poplatníků
odňaty zásahu fisku. Za to se dal ve stejné
míře pocítiti daňový tlak malému
konsumujícímu obyvatelstvu, ba někde i ještě
zostřeněji. 70 mil. Kč z daňových
exekucí, jež jsou vykázány
ve státním rozpočtu, jest charakteristickým
znakem pro konsolidaci, pro morálku. nikoli občana,
nýbrž státu, který musí sahati
k takovým prostředkům.
Již ve výboru jsme si stěžovali do jednotlivých
kapitol. Stát, t. j. tato hoření vrstva pro
hájení dividend a rent, nechť slaví
jubileum, nechť se vydává za konsolidovaný.
Široké pracující vrstvy obyvatelstva,
dělníci a úředníci, sedláci
a malí živnostníci, neví o této
konsolidaci ničeho.