Předseda (zvoní): Slovo má
dále pan posl. Gregorovits.
Posl. Gregorovits (maďarsky): Vážená
snemovňa! Ani rozpočtový preliminár
jubilejného roku republiky nezmenil nič na vládnej
tendencii, ktorá vychádzajúc z fiktívnej
zásady, že štát tento je štátom
národným, smeruje k odnárodňovaniu
tunajších značných národných
menšín. Tendencia táto prejavuje sa najmä
z dát predloženého rozpočtu školského,
ktorého ciferné udaje skvele dokazujú, že
kým vláda heslá demokracie a rovnoprávnosti
prízvukuje na vonok, dotiaľ tieto vznešené
zásady vo vnútornej správe činí
predmetom výsmechu a ich naprosto negliguje. A najlepšie
pociťujeme to my, do republiky vtelení Maďari,
ktorým z ich berných milionov, nimi ťažko,
avšak poctive zaplatených, nedostáva sa na
zveľaďovanie maďarskej kultúry ani odrobiniek.
(Hluk.)
Předseda (zvoní): Prosím o
klid.
Posl. Gregorovits (pokračuje): Vidíme
to hneď z vodčej položky školského
rozpočtu, z rozpočtového prelimináru
určeného k účelom vysokoškolského
vyučovania. V rozpočte pre budúci rok nie
je zasa ani haliera zaradené pre vysokoškolské
a univerzitné vyučovanie maďarskej mládeže.
K účelom vysokoškolskej výchovy zaraďuje
rozpočet pre budúci rok 146,509.000 Kč, avšak
maďarskej univerzity, maďarskej vysokej školy nemá
tento štát ani v desiatom roku svojho trvania. A preto
znova zdôrazňujem tu starý požiadavok
Maďarov, aby zbudovaná bola tu maďarská
univerzita alebo aspoň neúplná maďarská
univerzita s fakultou filozofickou a právnickou. Maďari
maj ú na to tým väčšie právo,
lebo štát z výšzmienených obnosov
vydržuje pre tunajšiu nemeckú menšinu jednu
úplne zariadenú univerzitu vied a dve vysoké
školy technické. (Hluk.)
Předseda (zvoní): Prosím o
klid. Slovo má pan posl. Gregorovits.
Posl. Gregorovits (pokračuje): Avšak
nielen o vysokej škole maďarskej, ale tiež o vysokých
školách na Slovensku vôbec musím prehovoriť.
Dnešná situácia je taká, že na
Slovensku je iba jediná vysoká škola, a to
Komenského univerzita v Bratislave, avšak i táto
je naprosto česky spravovaná, i duch tejto školy
nie je slovenský, lež český, a ani nie
je úplne vybudovaná, lebo nemá teologickej
a prírodovedeckej fakulty. Teologická fakulta tedy
nie je síce vybudovaná, a ministerstvo školstva
predsa pod tit. 4, § 1 úhrnom 72.432 Kč zaraďuje
na úhradu nákladov fakulty nejestvujúcej.
Boli by sme pánu ministrovi školstva povďační,
keby nám vysvetlil, komu a pod akým titulom vypláca
tieto peniaze?
Pán minister školstva Hodža nedávno
prejavil, že v Košiciach bude vybudovaná technika,
aspoň neúplná. Tento prejav berieme s útechou
na vedomie, lebo verejné hospodárstvo Slovenska
bude mať z toho nesporný osoh. Veľmi ľutujeme
však toho, že pán minister otázky maďarského
technického vyučovania vôbec ani sa nedotýka.
Touto jedinou vysokou školou technickou však problém
vysokoškolského vyučovania na Slovensku ešte
ani z ďaleka nie je vyriešený. Kto zná
pomery verejného vyučovania na Slovensku, bude vedieť,
že v tomto území štátu bola v Štiavniei
vysoká škola banská a lesnícka, ktorú
založila ešte Mária Terezia a ktorá vo
svojom druhu bola prvou takouto školou Europy. Znateľ
pomerov na Slovensku takže bude vedieť i to, že
bývalá právnická akademia v Košiciach
založená bola jagerským biskupom Beňadikom
Kissom a evanjelické kolegium v Prešove založené
bolo takže ešte v XVII. storočí, a aké
výborné služby konaly tieto ústavy veci
verejného vyučovania a akých výtečných
mužov našej historie vychovaly.
Po dobu desatich rokov nevidíme na tomto poli žiadneho
pokroku, ale len stály úpadok a zpätný
vývoj a teraz by už bolo na čase, aby vláda
vrátila Slovensku tie vedecké inštitúcie,
ktoré pred 9-10 rokmi tak ľahkomyseľne zrušila.
Keďže ide o rozpočet vysokých škôl,
nemôžem opomenúť dať čo najostrejší
výraz svojmu protestu proti nariadeniu ministerstva školstva
zo 14. júla 1928, č. 37.164-IV, ktorým bol
ministerstvom vydaný zákaz pre vysoké školy,
aby diplomy, získané po 1. októbri 1928 v
Maďarsku, nenostrifikovaly. Nariadenie toto je vyvrcholením
systému, ktorý bol ministerstvom školstva už
prv inaugurovaný, keď totiž ministerstvo znemožnilo
nostrifikáciu diplomov získaných na univerzite
v Pätikostoloch alebo v Segedíne. Ministerstvo, keď
toto nariadenie vydalo, mohlo toto svoje opatrenie, ktorým
bola políčkovaná sloboda vyučovania
a duševné spolupôsobenie národov, odôvodniť
iba tým, že takéto opatrenie bolo zavedené
i v Rumunsku. O veľa viac mám v úcte auktoritu
republiky Československej, než by som mohol schvaľovať
jednanie pána ministra, že dôvody ku takýmto
opatreniam vypožičiava si od Rumunska, najzaostalejšieho
to štátu strednej Europy. Neverím, že
okrem Rumunska a Československa našiel by sa ešte
jeden štát, ktorý by svojej mládeži
znemožňoval učiť sa na univerzite štátu
iného a prehlašujem znova, že maďarská
verejnosť protestuje čo najrozhodnejšie proti
tomuto nariadeniu pána ministra Hodžu.
Avšak zároveň zmieniť sa musím
o eskamotáži, ktorú prevádzate so sriaďovaním,
vraj, maďarskej katedry v Bratislave. Pred niekoľko
týždňami vyskytla sa totiž v tlači
na Slovensku, a hlavne v listoch agrárnych, ktoré
ministerstvu školstva sú blízke, zpráva,
že na univerzite v Bratislave sriadená bude maďarská
katedra. V rozpočte a jeho dôvodovej zpráve
nenachádzam síce am stopu toho, avšak podľa
svojích súkromných informácií
na túto katedru menovaný má byť istý
evanjelický duchovný, ktorý nemôže
vykázať žiadnej literárnej činnosti,
ktorý maďarský jazyk dokonale neovláda
a ktorý má jedinú zásluhu, že
sa zrodil Slovákom a že je príslušníkom
strany pána ministra Hodžu. Tento, osobne ostatne
veľmi ctihodný pán, ani neohlásil na
tento semester prednášky na bratislavskej univerzite,
lež zdržuje sa v Prahe. Sriadenie maďarskej katedry
maďarská verejnosť samozrejme kvituje s povďakom,
jednako však má právo požadovať,
aby v čelo tejto katedry postavený bol muž,
ktorý by maďarskú vedu dôstojne mohol
reprezentovať. Na Slovensku je dostatok takých maďarských
profesorov, ktorí pre túto hodnosť sa hodia.
Avšak ak nemôžete najsť vhodného muža
tuná, tedy ráčte sa postarať o to, aby
univerzita pozvala niektorého profesora z Budapešti
alebo z niektorej inej univerzity v Maďarsku. Vy, pánovia,
samozrejme na to poviete, že je to iredentizmus, avšak
tento váš názor neuvedie ma ešte v zúfalstvo,
lebo veď möžem dovolávať sa toho, že
na nemeckej univerzite v Prahe a na technickej vysokej škole
nemeckej v Brne pôsobia tiež profesori, ktorí
ešte ani podnes nie sú československými
štátnymi občany.
Zvlášte musím sa zmieniť o sociálnej
pečlivosti v oči univerzitnej a vysokoškolskej
mládeži maďarskej. Štát vynakladá
ročne viac než desať milionov Kč na sociálnu
podporu študentov. Z tohoto obnosu maďarským
študentom nedostáva sa ani haliera, ačkoľvek,
i keď len tu v republike početný pomer maďarského
obyvateľstva vezmem za podklad, musel by nám štát
k tomuto účelu k dišpozícii dať
6 až 7 mil. Kč. Maďarské študentstvo
odkázané je naprosto na podporu maďarskej verejnosti
a táto verejnosť poctive aj plní svoju povinnosť
v oči mládeži, to však ešte nie je
právnym titulom k tomu, aby vláda sprostila sa tejto
svojej povinnosti. Keby vláda mala len trochu citu pro
spravodlivosť, už dávno by sa bola postarala
o to, aby i maďarskej mládeži dostalo sa sociálnej
podpory, ktorej účastní sú mladíci
ostatných národností štátu.
Ak podrobím stredoškolský titul rozpočtu
zovrubnejšiemu rozboru, tu v prvom rade vysvitá to,
že Slovensku a Podkarpatskej Rusi dostáva sa o 339.452
Kč viac, ako v roku minulom. Naproti tomu k účelom
maďarských stredných škôl vynakladá
vláda na r. 1929 proti laňajšiemu obnosu 4,510.121
Kč už len 4,431.957 Kč, tedy o 78.164 Kč
menej. Toto jediné dátum musí vzbudiť
najväčší úžas v maďarskej
menšine v Československu, lebo toto dátum dokazuje,
že vláda nevytýčila si zveľaďovanie,
ale odbúravanie maďarskej školskej veci. Musím
tu pozdvihnúť slovo v prvom rade proti tomu, že
na účele katolíckeho maďarského
vrchného gymnázia rádu sv. Beňadika
školská správa preliminovala ešte v minulom
roku 138.060 Kč, kdežto pre rok budúci k tomuto
účelu nie je v rozpočte ani jediný
halier vykázaný. A preto úctive tážem
sa pána ministra školstva, z akých základín
poukazuje obnosy potrebné k udržovaniu Benediktinského
gymnázia v Komárne a prečo nevykazuje to
tiež v rozpočte? Lebo len v tomto prípade bola
by tu tá bezpečná úhrada, s ktorou
by sa mohlo za každých okolností počítať.
Viem, že sa budem opakovať, avšak predsa len musím
znova prehlásiť to, čo som s tohoto miesta
už pred dvoma roky a tiež laňajšieho roku
vyslovil, menovite to, že počet maďarských
stredných škôl nie je v žiadnom pomere
s počtom ani maďarského obyvateľstva v
Československej republike, ani maďarských študentov,
navštevujúcich stredné školy. Maďarské
obyvateľstvo na Slovensku podľa dát úradnej
štatistiky činí 21.54 % celého
obyvateľstva, a tedy zo stredoškolského rozpočtu
27,240.935 Kč museli by Maďari dostať najmenej
5,867.696 Kč. Vo skutočnosti však činí
obnos vládou k vydržovaniu stredných škôl
maďarských do rozpočtu zaradený iba
3 mil. 829.411 Kč a totiž maďarskému stredoškolskému
vyučovaniu odníma sa bagateľ 2 mil. 38.285
Kč. Ešte neutešenejšie pomery sú
však v Podkarpatskej Rusi. Tu činí celý
stredoškolský rozpočet úhrnom 4,239.762
Kč. Keďže Maďari tvoria tu 17.03 % celého
obyvateľstva, na stredoškolské vyučovanie
maďarské bolo by treba vynaložiť 722.031
Kč, avšak k účelu tomu rozpočet
na budúci rok preliminuje iba 602.546 Kč. Tunajšia
situácia je tedy tá, že vláda dáva
tamojším Maďarom o 119.485 Kč menej, než
koľko by im podľa početného pomeru náležalo.
K veľmi zaujímavému výsledku prichádzame
i vtedy, ak srovnáme maďarskú a nemeckú
školskú vec na Slovensku. Preliminár nemeckých
škôl na Slovensku činí 2,278.310 Kč,
kdežto preliminár maďarských stredných
škôl na Slovensku, ako sme už videli, 3,829.411
Kč. Z toho dôsledok je tedy, že Nemci na Slovensku,
ktorí činia iba 4.73 % celého obyvateľstva,
dostávajú dve tretiny toho obnosu, ktorého
sa dostane maďarskej 21.54 % nej menšine, a tedy
takmer päťkrát väčšej. My naším
nemeckým bratom nezávidíme, ani príčiny
k závisti nemáme, lebo veď ani s nimi nezachádza
vláda tak, ako by zachádzať mala, avšak
predsa len veľmi zvláštnym musí nám
pripadať tento dvojaký lokeť, lebo z toho vysvitá,
že vláda činiac takéto rozdiele chce
Nemcov od Maďarov odcudziť. My však presvedčení
sme o tom, že i Nemci na Slovensku vystihli zámery
vlády a vedia to už dnes, že Timeo Danaos et
dona ferentes!
Ctená snemovňa! Podívajme sa ďalej,
ako to stojí s vecou maďarského učiteľského
dorastu. Dosiaľ nebolo na Slovensku ani jediného učiteľského
ústavu a teraz školská vláda neostýcha
sa predložiť rozpočet, v ktorom pre účele
výchovy maďarských učiteľov zaradené
je iba 29.550 Kč vtedy, keď na slovenské učiteľské
ústavy vynakladá vôbec 4,253.286 Kč.
Je hanobné, že na účele maďarskej
učiteľskej výchovy vynakladá sa len
takýto nepatrný obnos, čím výchova
maďarského učiteľského dorastu
naprosto stáva sa iluzórnou. Zdrcuje nás
i to, že na jedinom učiteľskom ústave
na Slovensku otvorená je tohoto roku iba druhá trieda.
Vláda nezabezpečuje tedy systematičnosť
výchovy maďarských učiteľov, ač
i tohoto roku bol by býval počet uchádzačov
veľmi značný. A čo nás snáď
najväčšmi ponižuje, je to, že profesori
ústavu dostávajú iba 6 Kč 40 h za
hodinu.
Nuž ale čo máme povedať k tomu, že
z obnosu 88,686.037 Kč preliminovaného na účele
odborných škôl na maďarské obchodné
školy vynakladá sa iba 1,032.804 Kč (jestliže
totiž mestská obchodná akademia v Mukačeve
dostáva práve toľko ako škola štátna),
potom na účele maďarského živnostenského
vyučovania 577.337 Kč a na odborné vyučovanie
žien 33.432 Kč, úhrnom tedy 1,643.573 Kč,
totiž sotva 1.12 % celého obnosu na učele
odborného vyučovanie takej menšiny, ktorá
činí 5.57% obyvateľstva štátu,
avšak ktorá v hospodárskom a kulturálnom
živote štátu plní väčší
úkol, než je toto procento.
Ľutujeme veľmi, že ministerstvo školstva vo
svojom rozpočte nedetailuje tie výdavky, ktoré
vynakladá na udržovanie škôl ľudových
a občianskych. Dôvodom toho je zaiste to, že
pán minister školstva neodvažuje sa s týmito
údajmi na verejnosť, lebo vtedy vyšlo by na javo,
že akými malými obnosy musí sa vec ľudového
a občianskeho vyučovania maďarského
uspokojiť v porovnaní s tými obrovskými
položkami, ktoré vynakladajú sa na školy
české a slovenské, a v prvom rade na tak
zvané školy menšinové, rozumej: na školy
české, sriaďované na vidiekoch maďarských.
Avšak i bez podrobných rozpočtových
udajov možno konštatovať to, že v Československej
republike je aspoň o 100 maďarských ľudových
škôl menej, než koľko by sme ich mali mať
podľa početného pomeru a že i tie ľudové
školy, ktoré tu sú, vydržované
sú s 90 % nie štátom, lež náboženstvami,
obcami a spolkami, a tedy nepriamo maďarským obyvateľstvom
samým. Možno konštatovať ďalej i to,
že na miesto terajších 17 maďarských
občianskych škôl Maďarom podľa minimálneho
výpočtu patrilo by aspoň 94, že v občianskych
školách vôbec nie je postarané o vyučovanie
chlapcov, že v triedach maďarských vtesnané
je nepomerne viac žiakov než vo školách
s jazykom štátnym, že štátné
školy slovenské budované sú ako pravé
paláce v oči školám maďarským,
štátom vydržiavaným atď.
Musím sa zmieniť o tom, že medzi škôldozorcami
niet ani jediného Maďara, čoho následkom
je, že škôldozorcovia so školskými
stolicami a učiteľmi tiež rýdze maďarských
obcí nekorešpondujú maďarsky, ale protizákonne,
slovensky.
Ako som sa už zmienil, veľká časť
menšínových ľudových škôl
maďarských vydržiavaná je cirkvami. Cirkevné
školy boly už od desaťročí dôležitými
oporami kulturálneho vývoja Slovenska. Žiaľ
však - všetky tendencie dnešnej občianskej
vlády smerujú k tomu, aby existečný
podklad škôl, na platforme nábožensko-mravnom
založený, bol otrasený a tým aby školy
tieto pozvoľna skomieraly a zanikaly. Návrh školského
zákona, ktorý dostal sa do verejnosti, avšak
bol odvolaný, dnešný školský smer,
ktorý kladie tak veľké, takmer nepremožiteľné
prekážky a takmer nesplniteľné požiadavky
na výstavbu, zveľaďovanie a vydržiavanie
cirkevných škôl a novšie tak zhusta vyskytujúce
sa snahy zobecnenia škôl - všetko to svedčí
o zahalených snahách vládneho systému.
Naší cirkevní učitelia a profesori tak
ďaleko sú od vyučovacej slobody, ako Makovo
od Jeruzalema. Štátnym škôldozorcom zákon
zaisťuje právo kontroly. Skutočnosť však
ukazuje k tomu, že štátny škôldozorca
je takmer pánom života a smrti školy a cirkevného
učiteľa. Tisíce ba desaťtisíce
pôžitkov jedným škrtom pera môže
zrušiť cirkevnému učiteľovi. (Posl.
dr. Slávik [maďarsky]: Avšak neučiní
to!) Ako by nie, prosím! Tu máme školu
v Šamoríne. Učiteľom v Šamoríne
povedali, že majú dobré zdravie, že sú
dosť tuční, že majú chleba, aby
nežiadali o štátnu podporu. Budú mať
dosť času k tomu, až bude postavená cirkevná
škola. - Koľko vynakladá školská
správa na vydržovanie cirkevných škôl,
to z rozpočtu nevysvitá, avšak viem dobre,
že dnešný štátny dozor nad školami
snaží sa postaviť položenie cirkevných
škôl do takého svetla, ako keby žily z
milosti štátu. To je falzum, to je uvádzanie
v omyl, proti čomu musím čo najrozhodnejšie
povzniesť slovo protestu. Štátné podpory
cirkevných učiteľov a škôl nachádzajú
hojnú úhradu v štátnych daniach a prirážkach,
ktoré platia ako štátni občania a poplatníci
členovia vierovyznaní. To nie je dar, ale je to
povinný príspevok štátu k vydržovaniu
cirkevných škôl. Ak pozeráme na vec cele
objektívne, musíme konštatovať, že
práve naopak - vierovyznania dávajú dar štátu,
keď na udržovanie cirkevných škôl
platia zvláštnu cirkevnú daň vo výške
100 až 200%, ba i viac. A čo k tomu povie Svätá
stolica, že práve v dobe stvorenia modu vivendi štátna
správa chce vyrvať z rúk cirkví vec
najdôležitejšiu, t. j. výchovu detí?
Mám odvahu tvrdiť, že otrasením nábožensko-mravného
podkladu dorastajúcej generácie bude otrasená
aj existencia štátu, a jestliže školská
správa toho chce docieliť, nuž nech potom vidí
toho následky.
Ak pozerám k všeobecným reláciám
kultúrneho života, nemôžem nekonštatovať,
že kultúrna politika tohoto štátu vtesnať
chce maďarstvo v čínske múry a tým
zabrániť chce tomu, aby tunajší Maďari
držali krok s intelektuálnymi prúdy našej
doby. Príznačným príkladom na to je,
akým spôsobom používa sa nariadenia od
tých čias už dávno zrušeného
ministerstva s plnou mocou pre Slovensko, pomocou ktoréto
cenzuruje sa dovoz kníh, ktoré vyšly po r.
1918, na Slovensku. Mám v ruke soznam, kde spísané
sú všetky knihy v Maďarsku po r. 1918 vydané,
ktoré možno na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi voľne
kolportovať. Z mimoriadne bohatej knižnej produkcie
jedného desaťročia v Maďarsku povoľujú
dovoz iba pre 73 knihy. V sozname týchto kníh však
márne hľadáme diela klasických velikánov
maďarskej literatúry, a vynímajúc jediného
Imricha Madácha, všetci ostatní sú z
územia Československej republiky vyhostení.
Pán minister školstva zaiste vie aj o tom, že
v Košiciach medzi veľa inými knihami zhabali
tiež diela maďarského lyrika Bálinta Balassiho,
zomrelého v XVII. storočí, ďalej piesne
Michala Vitéza Csokonaiho, dielo "Egri Csillagok"
Gejzu Gárdonyiho, dielo "Podolini kisértet"
Jula Krudyho. Alebo čo máme povedať k tomu,
že kým slovenský Spolok sv. Adalberta (Vojtecha)
môže - a to veľmi správne - voľne
pôsobiť v Budapešti a mohol tam otvoriť i
filiálku, kdežto Szent István Társulat
(Spolok sv. Štefana) v Budapešti je z územia
Slovenska vykázaný, ba že ani krásné
filozofické diela tak mlade zosnulého veľkého
biskupa stolno-belehradského Otakára Prochásku
nesmú byť na Slovensku kolportované.
Pán minister školstva, ktorý vychovaný
bol na ňadrách maďarskej kultúry a ktorý
rozvoj všetkých svojích schopností môže
ďakovať školám maďarským, plnil
by len svoju povinnosť kultúrneho človeka,
keby týmto neuveriteľným výstrednostiam
urobil už raz koniec. Musím mu tu v pamäť
uviesť i to, že ani nie pred celým polrokom tunajšie
úrady zakázaly literárné turné
po Slovensku Deziderovi Kosztolányimu, chlúbe to
maďarskej literatúry, ktorému môže
byť i česká literatúra povďačná,
lebo veď on preložil Čapkovo dielo R. U. R. a
tým zasa len vyšlo na javo, že za prázdné
fráze nutno pokladať všetky prejavy vlády
o duševnej spolučinnosti ľudstva a tiež
prejavy učinené pánom ministrom školstva
Hodžom na oslavách Beethovenových vo
Viedni, kde povedal, že kultúra je mostom medzi rôznými
národy.
Za takýchto okolností patrí vydržovanie
a pestovanie maďarskej kultúry medzi úkoly
najheroickejšie. Kultúru Maďarov v Československu
od kultúry národa materského chcete izolovať,
aby, zostanúc na sebe ponechaná, čo najskôr
zašla. Vláda ničím nepodporuje vybudovanie
tunajšej maďarskej kultúry, veď ak pozeráme
či už na život literárny alebo hudobný
a či na život výtvarných umení
alebo vedy, všade vidíme, že vláda, ktorá
obetuje ťažké miliony na kultúru českú
a slovenskú a tiež i na kultúru nemeckú,
vôbec nedbá toho, že v tomto štáte
má význačný počet tiež
maďarských poddaných.
Práve dnes čítal som v "Berliner Tageblattu",
koľko nemecká vláda obetuje na účele
menšinových škôl nemeckých v horno-sliezskej
časti Poľska. My nežiadame od vlády to,
aby ona maďarskému štátu povolila, aby
mohol vydržovať maďarské školy na Slovensku
a v Rusínsku. Sme si dokonale vedomí toho, že
to žiadať nemôžeme, lebo takéto prianie
dotýkalo by sa hraníc otvoreného iredentizmu,
avšak plným právom môžeme požadovať
od vlády, aby v štátnom rozpočte dostalo
sa Maďarom to, čo im podľa ich početného
pomeru náleží. Neplynie to len zo zásady
spravodlivosti, ale vláda musí učiniť
tak už i podľa medzinárodnej smluvy Saint-Germainskej,
v ktorej k tomu ako vieme sa zaviazala. Avšak keď už
vláda sama túto povinnosť nechce plniť,
mala by všetkými možnými prostriedky zabrániť
aspoň tomu, aby v školách nebola hlásaná
nenávisť proti národnostiam. (Posl. dr Slávik
[maďarsky]: Len politiku chce zo škôl vymítiť!)
Avšak nie zároveň i nenávisť!
Tak na príklad v Michalovciach malé dievčence
musia deklamovať maďarský verš, v ktorom
hanobia sa Maďari. (Posl. dr Slávik [maďarsky]:
Neverím tomu!) Prosím, bolo to v novinách,
to sa stalo. Alebo na pr. predvčerom čítali
sme v novinách, že evanjelický duchovný
v Bratislave poslal do Nového Mesta n. V. otvorený
dopis, že vraj maďarským rečiam treba
zabrániť päsťou. (Posl. dr Slávik
[maďarsky]: Ráčte maďarskú vládu
primäť k tomu, aby tým 150.000 Slovákom
dala školy, ktoré im patria!) Majú oni
slovenské školy, ešte vice, než koľko
im podľa početného pomeru patrí, ba
v župe Fehérskej, kde slovenskej národnosti
je len 1%, i tam majú ešte svoje zvláštné
školy. - Či vie pán minister o tom, že
medzi učebnicami, používanými na gymnáziách,
je Peškova kniha "Haza és világ"
(Vlasť a svet), v ktorej autor tvrdí, že za starých
čias hovor slovenský pokladali za hriech a stíhali
ho ako vlastizradu. Maďar neuznával Slovákovi
ani ľudskú dôstojnosť. Pán minister
školstva musel by najlepšie vedieť, že tvrdenia
tieto sú najvybranejšie nepravdy, lebo veď v
starom Uhorsku nikomu ani nenapadlo niekoho pre jeho materinský
jazyk prenasledovať, čoho najlepším príkladom
je blahej pamäti Ján Csernoch, ktorý z prostého
slovenského synka stal sa arcibiskupom-primasom Uhorska.
(Výkriky posl. dr Slávika.) Alebo máme
tu historické dielo akéhosi autora Hlavičku,
podľa ktorej Maďari ako kočovný národ
živia sa vraždou a lupičstvom. A tomu vyučujú
na maďarských gymnáziach! To nie je kultúra.
V dobe starého, tak veľa osočovaného
maďarského režímu nebolo by možné
predstavovať si učebnicu, ktorá by takýmito
slovami štvala k nenávisti proti inej národnosti.
Ku koncu svojej reči nemôžem opomenúť,
aby som sa nezmienil o veci zabraných cirkevných
statkov. Katolíci Slovenska už niekoľkokrát
ohradili sa proti záboru a neoprávnenému
obsadeniu cirkevných statkov. Krajinská kresťansko-sociálna
strana i pri tejto príležitosti čo najrozhodnejšie
požaduje, aby tieto statky čo najskôr vrátené
boly svojmu oprávnenému vlastníkovi: cirkvi,
a výnos týchto statkov aby spolu s presným
vyúčtovaním odovzdaný bol do rúk
oprávnených požívateľov. S tým
zároveň požadujeme, aby vláda po rozparcelovaní
patronátnych statkov postarala sa o zaistenie patronátnych
dôchodkov, patriacich kostolom, kňazským príbytkom
a iným budovám ako aj duchovným. Statky sa
parcelujú, avšak návrh zákona o patronáte
ešte sa vždy opozdieva a máme obavu, že
až bude hotový, nebude z neho veľa vďaky.
Vo spojitosti s prejednaním modu vivendi nesmiem opomenúť
upozorniť vládu na ubohý stav tunajších
maďarských katolíkov. Maďarskí
katolíci na Slovensku cítia i na poli cirkevnom
svoju veľkú opustenosť, ktorú zkusujú
i na poli inom. Veľa členov maďarského
katolíckeho duchovenstva je každou chvíľou
postižené ťažkými krivdami. Tí,
čo tu žijú a pôsobia 20 až 30 rokov,
šikanovaní sú pre domovskú príslušnosť,
odoberajú im kongruu a niet fóra, ktoré by
im proti týmto šikanám poskytlo ochrany. Súdna
cesta je zdĺhavá a pomalá a veľmi často
nevedie k cieľu. Tieto neblahé zjavy podľa mojho
názoru pôvodia z toho, že maďarskí
katolíci na Slovensku, v počte viac ako pol miliona,
nemajú svojej vlastnej maďarskej diecéze. Nežiadajú
milosť, lež katolícki Maďari na Slovensku
stoja na prirodzenom právnom podklade, keď požadujú,
aby dostali zvláštnu diecézu a aby v čele
ich cirkevného života stál vrchný pastier
ich vlastnej rasy. Jestliže vláda shľadala oprávneným
nárok slovenských katolíkov na menovanie
biskupov pôvodu slovenského a prianie toto zastupovala
pri menovaní biskupov ako požiadavok, vtedy požadujeme,
aby uznávala a zastupovala tiež podobný nárok
katolíkov maďarských podľa zásady
pravdy, demokracie a rovnosti. Pokladám za dôležité
a aktuálné prízvukovať prianie maďarských
katolíkov práve teraz, keď vo spojitosti s
modom vivendi upravujú sa hranice diecézí.
(Posl. dr Slávik [maďarsky]: Ráčte
si to vyprostredkovať u Svätej stolice!) Prosím,
len aby nám vláda nestála v ceste a aby vláda
podporovala túto našu oprávnenú a demokratickú
žiadosť.
Konečne prehovorím ešte o kongruovej záležitosti
duchovenstva. Prevádzajúce nariadenie síce
už vyšlo, avšak štát ešte vždy
nepostaral sa o to, aby kongrua, ktorá duchovenstvu podľa
zákona náleží, bola aj vyplatená.
Skoro ani niet duchovného na Slovensku, ktorý by
zvýšenú kongruu bol už dostal. Najväčšou
nespravodlivosťou je i to, že duchovným, ktorí
pôsobili tuná už od veľa desaťročí,
avšak následkom tunajšej škandalóznej
praxe, ako sa s domovským právom a štátnym
občianstvom nakladá, nielen že nedostali vyplatenú
kongruu patriacu na roky minulé, ale neboly im započítané
ani dosavádné služobné roky, čím
boli nesmierne poškodení. Sú i takí
duchovní, ktorí už pred 4-5 rokmi složili
sľub do rúk príslušnej cirkevnej vrchnosti,
a v ministerstve školstva predsa sa len tvrdí, že
biskup nebol oprávnený prijímať sľuby.
Teraz trestajú duchovného preto, že na výzvu
biskupa pred 5-6 rokmi složil do jeho rúk sľub,
tým, že ministerstvo sa vyjadrí, že sľub
je neplatný, lebo biskup vraj nebol oprávnený
prijímať sľub. (Posl. dr Slávik [maďarsky]:
To je pravda!) Nuž, prosím, biskup bol k tomu
oprávnený a duchovný nemal vtedy práva
tázať sa svojho vrchného pastiera, či
má k tomu plnú moc. Najelementárnejšou
povinnosťou ministerstva školstva by bolo, aby aspoň
vo svojom vlastnom rezorte zjednalo už raz poriadok.
Práve v týchto dňoch čítali
sme v agrárnych novinách, že veľa reformátskym
duchovným, ktorých štátné občianstvo
bolo sporné, udelili štátné občianstvo
len pod tou podmienkou, jestliže vstúpia do agrárnej
strany a budú slúžiť jej záujmom.
(Posl. dr Slávik [maďarsky]: No, no, to neobstojí!)
Priniesly to noviny, ja len citujem! - Nemožno si predstaviť,
že by sa našiel kňaz, ktorý by svoje presvedčenie
zapredal za štátno-občiansky diplom a za strannícku
legitimáciu, avšak pokladám za veľmi charakteristické,
že sa takéto chýry môžu vôbec
rozletieť, lebo veď ony demonštrujú ten
neuveriteľný teror a tú prepotenciu stranníckej
nadvlády, ktorá tento štát ovláda.
Musím opakovať zasa len to, že v starom Uhorsku
niečo také nebolo možné a že z
otázky štátno-občianskej nerobili tam
nikdy otázku stranníckej politiky.
Stojíme pred jubilejným sviatkom, k osláveniu
ktorého chystá sa mesto Praha a národ československý
s tak veľkou parádou. Avšak i v tomto desiatom
výročí trvania štátu len na Slovensku
prevyšuje 100.000 počet tých, ktorých
štátné občianstvo úrady nechcú
uznať. Sú tam ľudia, ktorí už od
sedemdesiatych rokov bydlia nepretržite na Slovensku, toto
územie nikdy neopustili, svojou pilnou prácou prispievali
k rozkvetu tohoto územia, ich synovia sú najlepšími
vojakmi vojska československého, platia obrovské
dane do štátnej pokladne, a predsa ešte i dnes
pokladaní sú za cudzincov. Či môžeme
hovoriť o definitívnej konsolidácii vo štáte,
kde srdce bežencov rvané je povitom stálej
neistoty? Za takýchto okolností je opravdu snadné
porozumieť tomu, prečo sú Maďari v tomto
štáte tak nespokojní. Veď jednu desatinu
tohoto národa nechcú uznávať za štátnych
občanov. (Posl. dr Slávik [maďarsky]: I
to sa stáva, avšak nejde o státisíce!
I ja som až teraz dostal svoje štátné
občianstvo!) Áno, o státisíce
ide a nie o ojedinelé prípady. Nedávno som
práve počul, že istému farárovi,
ktorý už od 35 rokov pôsobí, neuznávajú
domovskú príslušnosť. Veľmi dobre
vieme, čo stojí vo smluve Saint Germainskej. Táto
vyslovuje, že každý, kto dňa 28. októbra
1918 na tomto území bydlel, je zároveň
štátnym občanom republiky. A prez to všetko
nechcú uznávať státisícom štátné
občianstvo. Za to odpovedná je vláda.
Už je tu dvanásta hodina, aby táto otázka,
ktorú pokladať už treba za europský škandál
a ktorá je na hanbu tunajšej kultúry a civilizácie,
bola konečne likvidovaná. Už je tu dvanásta
hodina, aby úžasne biedna situácia penzistov,
ich vdov a sirôt bola zlepšená a problém
válečných pôžičiek, ktorý
zničil ťažko nadobudnuté malé majetočky
toľko malých existencií, bol konečne
revidovaný. (Předsednictví převzal
místopředseda inž. Dostálek.)
Pán prezident republiky Masaryk v deviatom výročí
republiky uložil vláde a úradom, aby zažehnaly
v jubilejnom roku chyby, ktorých sa dosiaľ dopustily.
Jubilejný rok dospieva už ku koncu, avšak dosiaľ
úplne nič sa nestalo, čo by ukazovalo na
to, že by si príslušní činitelia
slová hlavy štátu boli vzali k srdcu. Ba čo
viac, predložený rozpočet nám v Československu
sa nielen nezlepšuje, ale že stále sa zhoršuje,
a preto tento rozpočet neprijímam. (Potlesk poslanců
krajinské křesť. soc. strany.)