Západné Slovensko podržalo v celku národopisne
svoj český ráz. Bolo považované
za niečo naprosto odchýlneho od východu a
keď V. zák. čl. z r. 1445 hovorí o západnom
Slovensku ako o "terra Mathiae" (Matúšova
zem), rozumie tým výslovne určite vyznačené
súvislé územie, a to Oravu, Liptov, Turiec,
Trenčín, Nitru, Tekov, Hont, Novohrad, Bratislavu,
Komárno a Ostrihom.
Je ku podivu, že predsa na strednom a východnom Slovensku
konečne zvíťazil vliv československý.
Už sama kolonizácia nemecká nám vysvetľuje
príčinu toho. Najstaršie mesto banské
na Slovensku, Štiavnica, prijala do písmenky mestské
a horné právo Jihlavy, to samé horné
právo, ktoré bolo pozdejšie základom
slávneho Jus regale montanorum Kutnej Hory.
Kremnica pri svojom založení r. 1328 dostala už
do vienku oné prerogatívy a oné práva,
ktorých, ako patričná kráľovská
listina hovorí, účastnia sa "hospites"
Kutnej Hory v kráľovstve Českom.
Nemci v banských mestách na Slovensku mali už
svoj kultúrne-český charakter. V kremnickej
fare zostal po nich kodex s legendami o českých
svätých, o sv. Václavovi, sv. Cyrilovi a Metodovi,
ako i o sv. Prokopovi, ktorý bol patrónom horníkov
nielen v Čechách, ale i na Slovensku. A nie je náhodou,
že Kremničania, podľa mena Nemci, ktorých
r. 1436 Bratislavania uväznili pre akési výtržnosti,
prísahali potom pomstu "bei dem heiligen sant Prokop
und sant Wenczle".
Ako hlboko zasiahlo horníctvo do života ľudu
na Slovensku, vidieť z toho, že viac než polovica
miest na Slovensku vznikly ako mestá banské, i keď
pozdejšie tento charakter nepodržaly, tak ako kresťanstvo,
lebo pozdejšou reformáciou dostáva sa našej
národnej pôde národné, československé
zabarvenie. V kolonizačnej oblasti na Slovensku, tak ako
v Čechách a na Morave vznikajú nové
obce podľa sústavy lánovej. Lokačné
listiny na Slovensku majú v celku ten samý ráz
ako v Čechách a na Morave. Meno samo lány,
ktoré rovnako je doložené nielen na slovenskom
západe, ale i na slovenskom východe, nie však
za Dunajom a v Potisí, naznačuje nám prirodzenú
kolonizačnú oblasť práva československého.
Lán vo Spiši z r. 1295 "continet 12 virgas et
quaelibet virgarum habet 16 ulnas". Podobné v Čechách
podľa Hájka lán mal 12 prutov a podobne sa
to má i s lehotami. Lehoty ako lány nájdu
sa v Čechách, na Morave a na Slovensku. Na Slovensku
je ich dnes 50, ale v starších dobách ich bolo
viac. To všetko spôsobilo, že na Slovensku pod
vlivom "českého práva", podľa
maďarského dejepisca Acsádyho, vyvinuly sa
zcela odchylné pomery poddanské a sociálne,
to je výhodnejšie a priaznivejšie, než v
samotnom Maďarsku.
Rozhodné víťazstvo československého
živlu v strednom a východnom Slovenskú nemohli
by sme si vysvetliť, keby sme neprichádzali na stále
a stále známky toho najužšieho hospodárskeho,
kultúrneho a citového kontaktu medzi zemiami českými
a slovenskými. Už za prvých Árpádovcov
prišlo niekoľko panských rodín českých
na Slovensko, ako na pr. Radvan a Bogat, predkovia pozdejších
Rákócovcov, ďalej predkovia pozdejších
Vešelényovcov, pánov z Ludaníc atď.
Za Štefana III. prišly húfy českých
kolonistov do Uhier a boly osídlené na východnom
Slovensku. Takých prípadov v našich dejinách
bola spústa. Ale i ľud západného Slovenska
reagoval veľmi silne na kmenovú príbuznosť
s Čechmi. Veľmi zaujímavým dokladom
je listina z r. 1113, týkajúca sa opátstva
na hore Zobore u Nitry. Opát Godefrid v tejto listine sťažuje
si arcibiskupovi ostrihomskému, že vpádom moravského
kniežaťa Otu Černého do Považskej
doliny vzbúril sa slovenský ľud poddaný
proti zoborskému opátstvu, domnievajúc sa,
že prišla hodina jeho oslobodenia a vytrhal hraničné
stĺpy rozsiahlych území opátstva a
opát žiada nápravu a končí slovami:
"ut pestilentia totius erroris vitaretur".
Ako vôbec posudzovali Slovákov v starých dobách
súčasní kronikári, veľmi jasne
nám hovoria kroniky z XIII. a XIV. storočia. Poľský
historik Lelewel píše o tom príznačne:
"Za Kosmasa czasów i póžniej część
ta Węgier ku Karpatom zwała się Bohemią
a pomimo ustalonych w tej stronie biskupstw kościół
cseski pragski dochował tam až do dziś dnia swój
wplyw na nabozeństwo i dostarcza ksiąg modlitewnych
i liturgicznych."
Kronika Dubnická píše o zaujatí Slovenska
Maďarmi takto: "Leel, qui Mesarios scilicet Bohemicos
de partibus Golgotha expulit." Anonymný notár
kráľa Bélu označuje mesto Nitru v ríši
českej a obyvateľov provincie nitrianskej za "Slovanov
čili Čechov". Kronika Šimona de Keza spomína,
že boli potrení Maďarmi obyvatelia horného
Uhorska, ktorí sa nazývali "Moravania a Češi".
Slovom, uhorskí kronikári XIII. a XIV. storočia
považovali slovanské obyvateľstvo dnešného
Slovenska za úplne totožné s Čechmi.
Tomuto stotožňovaniu odpovedajú ale shodne
i dejinné udalosti. Akonáhle sa objavil čakateľ
trónu uhorského po vymretí Arpádovcov
so strany českej, hneď mal za sebou celé západné
Slovensko. Dokazuje to fakt vystúpenia Václava II.,
keď Matúš Čák, ktorý veľmi
dobre vedel oceniť a aj využiť váhu verejného
mienenia, hneď bol prvý, ktorý uznal nároky
Václava II., a ich aj hájil dôsledne. Darmo
stíhala cirkevná kliatba Matúša Čáka.
Obyvateľstvo Slovenska nezľaklo sa kliatby, ba naopak
zpustošilo majetky proti Václavovi vystúpivšieho
ostrihomského arcibiskupa. Matúš Čák
bol až do svojej smrti po roky a roky proti celej moci uhorského
kráľa nezničiteľným a maďarskí
dejepisci ako Acsády a Pór zpytujú sa, v
čom spočívala tá jeho neodolnosť.
Vysvetľujú to tým, že vedel si získať
popularity u ľudu, lebo vraj uviedol český
poddanský systém na svoje územie, zakladajúc
podľa českého vzoru ohromný počet
výsadných osád, lehotami zvaných.
Vliv úzkeho kontaktu Slovákov s Čechmi javil
sa všade, i vo financiách. Všimnul som si výkazy
kolektorov, sbierajúcich v Uhrách v storočiach
XIII. a XIV. dávky pre Vatikán. Prišiel som
k zaujímavému faktu. Uvediem na príklad kolektu
vatikánsku z r. 1317, vykazujúcu sbierku v obvode
ostrihomskej diecézy, ktorá, ako vieme, rozprestierala
sa takmer na celom Slovensku, kde fary platily v českých
grošoch, v ostatných diecézach, tedy diecézach
neslovenských, táto minca nebola užívanou.
Makave sa javí spolupatričnosť československá
i pozdejšie, keď v Prahe založené bolo Karlom
IV. vysoké učenie. Učinil som si výpis
z matriky pražskej univerzity a našiel som, že
počnúc od r. 1376 boli tu tak rečeno každoročne
graduovaní jednotlivci zo Slovenska, pravdepodobne však
už i prv, ale vtedy matrika len zriedka udávala bližšie
označenie patričného a obmedzovala sa na
púhe krstné meno a na štát z ktorého
patričný pochádzal. Podľa rozdelenia
univerzity podľa národov náležali Slováci
k nároku českému. Univerzita pražská
stala sa zdrojom veľkého duševného osvieženia
pre Slovákov. Jednému z nich ďakujeme akiste
za glosované spevy cirkevné, spísané
nárečím holsičským, ktoré
s názvom "Sequentionarius seu Prosarum expositio"
nachodia sa v knižnici kapituly pražskej.
Ďalšie a mohutné dokumentovanie jednotnosti národnej
československej máme z doby hnutia husitského.
Husiti doniesli na Slovensko nielen hluk surového boja,
ale aj novú vieru, nový náboženský
obrad a spev v jazyku národnom, československom,
novú, hoci aj výlučne cirkevnú literatúru.
(Výborně! - Potlesk.)
Ešte i tuho osihotené kolonie nemecké na Slovensku
sklonily sa pred mocným novým životom. Maďarský
dejepisec Acsády výslovne hovorí, že
na Slovensko maly nauky husitské neodolateľný
účinok. Už r. 1418 pápežský
legát v Uhrách oznamuje do Ríma, že
z kráľovstva českého šíria
sa do súsedných oblastí Uhier neblahé
učenia Wiklefovské. Keď r. 1431 vpadly husitské
vojská na Slovensko, aby utkaly sa s vojskom Sigmundovým,
vzbúril sa ľud okolia trnavského proti cisárovi
a rychtár Blaško otvoril brány Trnavy vojskám
husitským. Potom i prez menlivé válečné
šťastie Trnava i Topolčany boly po roky pevnou
baštou husitstva, vzdorujúcou Sigmundovi.
Od tejto doby po desiatky rokov dominovalo husitstvo na Slovensku
a je zaujímavý fakt, konštatovaný maďarskými
dejepiscami, že bazilejské kompaktáta, ktoré
maly formálne platnosť len pre české
zeme, boly mlčky uznávané za platné
i pre Slovensko. (Slyšte!) Historik Acsády
vyzdvihuje pri tom tú okolnosť, že vymietiť
užívanie ich na Slovensku nedalo sa previesť
pre úzku príbuznosť a rovnakosť smýšľania
Slovákov s Čechmi.
Že Husiti, kamkoľvek prišli, s ľudom veľmi
prívetive nakladali, svedčí taliansky zpravodajca
Bonfini, a nielen skrze manželské sňatky sa
s obyvateľmi pomiešali, ale českí a moravskí
bojovníci prichodili spolu so svojimi manželkami a
s deťmi, ba s nimi celé pokolenia z Čiech sa
prisťahovaly a na Slovensku sa osadzovaly. Maďarský
dejepisec hovorí, že preto sa na Slovensku mohli Česi
tak silne zakoreniť, lebo Husiti našli podporu v obecnom
ľude a zachodili s ním priaznivejšie než
domáca šľachta. Keď Husiti napadli proti
ním vystúpivší monastýr jásovský,
tak sami poddaní prepozitúry jásovskej a
ľud doliny medzevskej s nimi držal a napomáhal
úspech ich útoku. R. 1434 kňažstvo spišské
sťažuje si u arcibiskupa ostrihomského, že
Husiti sviedli ľud k svojej viere a že odviedli do Prahy
spišského prepošta. Podobne r. 1449 žaluje
sa ono kňažstvo, že prijímanie pod obojím
je už vo Spiši všeobecné.
Prirodzene, že takéto hnutie muselo vzpružiť
užívanie a vážnosť národnej
reči, reči československej na Slovensku.
Z mnohých a premnohých dokladov pre to uvádzam
len nasledujúce, ktoré mi prišly práve
pod ruku. R. 1433 kráľovna Alžbeta píše
mestu Bratislave česky. R. 1447 gubernátor ríšsky
Huňady Bratislave česky, podobne i r. 1451; r. 1448
kanclér uhorský Ján Vitéz mestu Trnave
česky, podobne i r. 1417. R. 1461 mesto Trenčín
mestu Bratislave česky, r. 1483 kráľ Matiáš
Korvin mestu Trnave česky atď., a poznamenávam,
že po tomto kráľovi nezostal ani jeden rukopis
písaný v reči maďarskej. V sídelnom
meste Budíne je od r. 1464 český kostol;
mestá na Slovensku počínajú viesť
svoje knihy miesto v nemčine alebo latine česky;
cechy remeselníkov v Čechách a na Morave
dávajú cechom na Slovensku k použitiu svoje
česky písané stanovy; smluva medzi Vladislavom
a cisárom Maximilianom číta sa na uhorskom
sneme česky atď. atď.
Slováci sú i naďalej uznávaní
za český kmeň a i seba za taký uznávajú.
XIII. zák. článok z r. 1608 zná tri
národy v Uhrách: Maďarov, Nemcov a Čechov
čiže Slovákov. Podobne stanovia i iné
zákony a významný zákonník
Tripartitum v 25. kapitole svojej III. čiastky vyhlasuje,
že poddaní podľa národnosti sú
Maďari, Nemci a Česi čiže Slováci.
Po porážke bielohorskej mnohí prenasledovaní
Česi utiekli sa na Slovensko. Bolo to prirodzené
hľadať útulok u svojich na Slovensku. Ale tento
pomer bol i na druhej strane. Keď prikvačili zlé
časy na slovenských protestantov, kam sa mali utiekať?
V Čechách a na Morave zúrili Habsburgovia
s najdivokejšou náboženskou a politickou reakciou,
a tak títo slovenskí ľudia uchýlili
sa síce za hranice ríše Habsburgskej, ale zasa
len do kruhu srdciam ich najbližšieho, do kruhu českých
exulantov. Tak Michal Láni, Slovák a spisovateľ
českých kníh, po svojom vypudení z
Uhier bol prijatí českou osadou v Gebhardsdorfe
za kazateľa. Gašpar Motešický, slovenský
kazateľ a spisovateľ, utiekol sa do lona českých
exulantov do Žitavy a tam našiel útulok. Joachim
Kalinka, pevec slovenský, podobne našiel ochotný
útulok v českej osade v Žitave. Štefan
Pilárik, slovenský kazateľ a spisovateľ,
na ktorého dopadaly tak ťažké údery
osudu, našiel prijatie u českých osadníkov
v Novom Salzu, ktorí ho zvolili za svojho farára.
Slávny fyzik Arnošt Chladni pochádzal zo slovenských
rodičov, ktorí pred náboženským
prenasledovaním utiekli k českým exulantom
v Sasku, a tam našli útulok. Matej Bahyl, prenasledovaný
slovenský kňaz a spisovateľ, našiel domov
u českých emigrantov v Pruskom Sliezsku, Michal
Búlovský, slovenský hudobník, bol
vypudený pre náboženstvo z vlasti a našiel
tiež pomoc u českých emigrantov v Nemecku atď.
atď.
O účasti Slovákov na českom duševnom
živote dalo by sa veľmi mnoho hovoriť, poukážem
len na príklad na slávneho lekára a profesora
univerzity pražskej Jána Jesenského, mučeníka
z 20. júna 1621; Matúša Konečného,
rodáka slovenského, ktorý stal sa biskupom
Jednoty českobratrskej, Vavrinca Benediktiho z Nedožier,
dekana univerzity pražskej a pôvodcu výtečnej
českej gramatiky, Jána Brokoffa a jeho syna Ferdinanda,
preslávených sochárov pražských,
pochádzajúcich zo Spišskej Soboty, Petra Fradelia,
r. 1618 dekana univerzity pražskej, rodáka štiavnickeho,
Jána Silvána, rodáka slovenského,
pisára Jána Popela z Lobkovíc a spisovateľa
českého, a mnoho iných.
Z bohatej studnici českej kultúry čerpali
Slováci, tá bola zdrojom ich duševného
života; čo znamenal český duchovný
život v storočiach XV., XVI. a XVII. pre celú
ľudskú vzdelanosť, to si dnes ešte ani neuvedomujeme
v dostatočnej miere. Je len pochopiteľné, že
Slováci ešte i pozdejšie i v storočí
XVIII. a v prvej tretine storočia XIX. považovali
češtinu a vedomie súručenstva československého
za najbezpečnejšiu záštitu svojej národnosti.
Mohol by som citovať celé stĺpce prejavov slovenských
ľudí zo XVII. storočia, ako na príklad
Daniela Horčičku, velebiaceho českú
reč a prejavujúceho vrelý československý
cit národný, či z XVIII. storočia,
ako Daniela Krmana, ktorý napísal českú
gramatiku a vo vrúcnych dystichách prejavil svoj
národný cit, slávneho Mateja Belu, ktorý
češtine okázale dával prednosť
pred všetkými jazyky, Ondreja Plachého, ktorý
vydával prvú českú revue, písanú
populárne a v duchu osvetenskom v rokoch 1785 - 1786 v
Banskej Bystrici, Štefana Lešku, ktorý redigoval
v Bratislave v češtine písané noviny,
posielal svoje básne do Puchmajerovej sbierky a mal účasť
na Dobrovského slovníku atď. Nielen protestanti,
ale i mnohí z radu katolíckeho kléru boli
na Slovensku úprimnými prívržencami
jednoty československej. Najlepší slovenskí
ľudia ju vyznávali, a pri prvom odhodlanom a massami
širokých vrstiev slovenských podporovanom historickom
čine Slovákov, v ich povstaní roku 1848 Národná
rada slovenská a jej náčelníci, Hurban,
Štúr a Michal Miloslav Hodža vydali proklamáciu
tohoto znenia: "Jeden národ sme my: vy tam synovia
Čiech, vy zo susednej Moravy a vy slovenskí synovia
od brehu Váhu, Hrona a Dunaja. Jedna reč sa po týchto
krajoch ozýva."
Nebudem ďalej citovať, lebo by som nebol za celé
hodiny hotový. Mohol by som sa odvolávať na
Slovákov Jána Kollára, Šafárika
a iných, mohol by som s druhej strany poukázať
na to, aké porozumenie sa konečne našlo i z
českej strany pre nás Slovákov a náš
slovenský duševný život, čím
nám boli po najnovšiu dobu v zlých i dobrých
časoch. (Souhlas!)
Čech Bloudek to bol, ktorý organizoval vojensky
povstanie slovenské r. 1848 a Čech Janeček
to bol, ktorý bol jeho zručným vojenským
veliteľom. Krásnoduchá Božena Němcová
naučila nás poznať zaujímavé
a krásne strany ľudu nášho, Mikuláš
Aleš, Jaroslav Čermák, Jaroslav Věšín
a iní naučili nás poznávať svojráz
slovenský. Heyduk, Jirásek, Pokorný ukázali
nám smysel dejín našich. Amerling viedol k
správnej ceste slovenského umelca Klemensa, české
kruhy umelecké povzbudily nášho najlepšieho
maliara Bohúňa k tvorbe. A mohol by som uvádzať
tu na stá a stá príkladov.
Ale i potom, keď sme pod vlivom viedenskej a peštianskej
politiky, ako to vo svojom spise, r. 1920 vydanom, veľmi
pekne dokázal minister dr Hodža, učinili
taký neblahý krok, aký teraz ideme učiniť,
a literárne odtrhli sa od Čechov, i po tomto kroku
sme našli ochotu u českej spoločnosti a našli
sme pomoci. Na Slovenskú Maticu, na slovenské gymnázia
i na in é podniky slovenské mohli sme smele sbierať
u Čechov a našli sme ich vždy hotových
k pomoci. A bolo to na českej strane, keď Jozef Holeček
r. 1880 napísal známu knihu: "Podejme ruky
Slovákům", bol to český umelec,
ktorý dopočujúc sa, že Slováci
vystavili svoj stánok pre divadlo, darom im venoval pre
toto divadlo oponu.
Prorocký duch Palackého veľmi dobre sa osvedčil,
keď napísal r. 1846, varujúc Slovákov
od literárnej rozluky, toto: "Ale nyní, když
maďarčina vítězná i až do
těch selských škol úředně
vtírat se počíná, když stavové
vyšší v národu bezmála všichni
Slováky opustivše k Maďarům přilnuli,
národ sám v sobě neveliký, na prostřední
a nižší, tudíž nejvíce chudé
třídy obmezený, k tomu na několik
podnářečí rozdělený
a nesvorný, nikdež pevné jednoty, nikde veřejného
sociálního života, nikde samostatného
centrumu pro své důležitosti nenacházejíc,
konečně opuštěný od vší
pomoci lidské do posledního boje o život a
smrt, jako do víru vše pohlcujícího,
mimo vůli svou zachvácen se cítí;
nyní dílo takové zamýšleti, starým
nesvornostem nové podněty dávati, slabé
síly ještě více rozdrobovati, jest -
ať se co nejmírněji proneseme - blud osudný
a žalostný." (Potlesk.)
Palacký mal pravdu. Nebyť udalostí pošlých
zo svetovej vojny, Slováci ako národopisný
celok by boli bývali už hotoví. Ale pravdu
mal Palacký v ďalšej vete svojej výstrahy.
Napísal toto: "Co každý zkušený
člověk předvídal, že nastoupili
Tatranci novou dráhu svou, horlení své již
ne proti Maďarům, jelikož nesmějí,
ale proti Čechům, svým nejvěrnějším
někdy přátelům obrátí
- to bohužel i dříve nadání již
ve skutek se obrátilo."
Slová, ktoré veru sú priliehavé i
na dnešné časy! Slováci, keď 30.
októbra 1918 prijali známu deklaráciu v Turč.
Sv. Martine o jednotnom národe československom -
prosím, boli tam i vodcovia ľudovej strany - museli
mať na pamäti neblahé dôsledky literárneho
rozkolu československého z r. 1844.
A preto keď sme si utvorili svoj vlastný štát,
prirodzene záležalo nám na tom, aby zmizlo
všetko, čo by mohlo ďalej ešte deliť
našu jednotnosť národnú. Sme štátom
príliš malým k tomu, aby sme mohli so zreteľom
na položenie, ktoré máme, byť štátom
federatívnym. Jestli revolučné Národné
shromaždenie a ústavná listina naša zrušila
zemské snemy a ich správnu pôsobnosť,
tak sme boli vedení snahou odstrániť všetko,
čo by jednotnosti nášho národa a štátu
mohlo byť na prekážku. Pánovia, pre federalizmus
niet u nás ani najmenšieho podkladu v historii poslednej
doby. V dnešnej dobe snaha po rýchlej unifikácii
je patrná na celom svete a je silná a živá
všade tam, kde ešte sú slabé diferencie
vnútronárodné. Vo Francii vlani utvorili
novoorganizovaný, dôležitý zvláštny
sjednocujúci orgán, "generálne riaditeľstvo"
v Paríži, ktoré sa cieľuvedome snaží
uviesť vo skutok právnu jednotu v celom štátnom
území Francie. Dnešná doba nezná
federalizmu, zná buďto len snahy za unifikáciou
alebo len snahy za plné osamostatnenie národných
osobitností. Strednej cesty niet. Nie je jej ani treba
u nás. Moravský Slovák Masaryk pracoval
pre jednotu našu, legionári z Čiech, Moravy
a Slovenska krvácali pre jednotu a ohromná väčšina
národa československého chce jednotu. (Výborně!)
Preto nieto žiadneho podnetu, sebe menšieho podkladu
pre to, aby nejaký federalistický útvar hoci
i v začiastkoch, vo forme zemského sriadenia a v
zárodkoch bol tvorený. Tvorca zákona o župnom
sriadení, ktorý zákon predsa len idete rušiť,
Ant. Švehla, v dôvodovej zpráve k vládnemu
návrhu zákona o župnom sriadení povedal
toto: "Jde tu o zcelení národa československého,
o proniknutí jedinou myšlenkou svého vlastního
jediného a jednotného, nerozdílného
státu, který sám a přímo vůči
svým občanům vystupuje, o jich volný
kulturní a hospodářský život
pečuje a tak se občanstvu jako jediný zdroj
a pramen a ochrana jeho samobytnosti representuje. Náš
stát je mladý, teprve ve tvoření a
nelze dosud říci, že by si všechny vrstvy
občanstva význam svého vlastního státu
plně uvědomili. Je proto třeba toto vědomí
sesilovati a občanstvo vychovávati k tomu, aby se
cítili nejen obyvatelem Čech, Moravy, Slezska nebo
Slovače, nýbrž v prvé řadě
občanem jednotného státu československého.
To ovšem neznamená, že by prvek samosprávný
dosud v zemích a župách representovaný
měl být odstraněn, naopak samospráva
lidová, jež se v celku dobře osvědčuje,
musí býti zachována a rozšířena.
Župní zastupitelstva i okresní výbory
poskytují pro to dostatečnou základnu. V
malém státě je však na pováženou
nechat samosprávný živel korporační
vyrůsti do přílišné výše."
Ostatne zákon o župnom sriadení nutno považovať
za kompromis, za ústupok určitým lokálne-patriotickým
záujmom hoviacim skupinám, keď - žiaľ
- poskytnutá bola odchýlka od pôvodne zamýšľaného
radikálneho zrušenia všetkých zemských
celkov tým, že sa vsunulo do pôvodnej osnovy
ustanovenie o župných zemských sväzoch.
Na tento kompromis obzvlášte pristúpila i slovenská
strana ľudová po dlhom a úpornom vzpieraní
sa vtedajšieho ministra vnútra Ant. Švehlu.
Pán zpravodaj dr Kramář vo výborovej
zpráve doporučuje, aby sme sledovali cestu, ktorú
nastúpili Maďari vtedy, keď už boli ztratili
Slovensko, keď dávali Slovákom 31. článkom
z r. 1919 autonomiu. Na toto jeho odporúčanie odvolávam
sa na zprávu, ktorú podal zahraničnému
výboru revolučného Národného
shromaždenia p. dr Milan Hodža, vrátivší
sa z miesta zmocnenca nášho v Pešti do Prahy,
a ktorý povedal, že Maďari si neprajú
nič túžobnejšieho než toho, keď
už nemôžu Slovensko brannou mocou zpäť
dobyť, aby sa Slovensku dostalo v Československej
republike autonomie, a to v miere čo najvýdatnejšej.
(Slyšte!) Ich čl. 31. z r. 1919 je tedy iba
lákadlom a má za cieľ podnietiť separatistické
tendencie na Slovensku. Ako by Maďari prevádzali v
praksi tento zákon, to vieme zo zkúseností.
Máme dosť na zkúsenostiach so zákonom
o národnostnej rovnoprávnosti z r. 1868. Jestli
pán dr Kramář doporučuje recept
maďarský, tak nie je to preventívne opatrenie,
ale je to nevedomé napomáhanie maďarskej politiky.
(Tak jest!) Preto v revolučnom Národnom shromaždení
slovenský klub ostre sa postavil proti nejakej autonomii
slovenskej. A tu počala tak rečeno súčasne
s lákaním maďarským, skoro ako jednou
rukou organizovaná akcia, medzi slovenským katolíckym
klérom a favorizovaná viac-menej otvorene určitými
českými stranami, za slovenskú autonomiu.
V revolučnom Národnom shromaždení akcia
táto bola na čas zdolaná ústupkom
v otázke rozluky. Ale podkopná práca neprestala
ani potom a dnes sme svedkami toho, že zasa strannícko-politické
záujmy ženú určitých ľudí
k tomu, aby využívali nesnádzí slovenských
k dosiahnutiu svojich cieľov. Pacifikovanie Slovenska je
tu ovšem pohodlným a populárnym heslom. Nikdy
nebola však česká verejnosť šerednejšie
klamaná, ako týmto odvolávaním sa
na slovenské nesnádze.
A teraz k tým nesnádzam slovenským: Odvolávam
sa na to, čo som bol už raz svojho času povedal,
že áno, obviňujeme a musíme viniť
i českú politiku, že sa zavčasu nezaoberala
pálčivými otázkami Slovenska.
Jestliby niekto chcel dnes to, čo všeobecne sa nazýva
slovenským problémom, riešiť ako pomer
medzi Slovákmi a Čechmi, ako otázku národnú,
musel by brať v pochybnosť základy tohoto štátu,
musel by podrobiť odsudzujúcej kritike snahy nášho
zahraničného odboja, musel by negovať 28. október,
martinskú deklaráciu zo dňa 30. októbra
a našu ústavnú listinu. (Potlesk.) Slovenská
otázka podľa nášho názoru neznamená
a nemôže znamenať nič iného, ako
púhy organizačný problém, ale žiadny
národný problém. (Posl. dr Labaj: Tak
hovorí Slovák! Hanbite sa, pod zem by ste sa mohol
schovať!) Pane doktore Labaj, ako ste sa zachovali
proti slovenskému invalidovi!? Od p. dr Labaja sa
nikto slovenskému vlastenectvu učiť nemá
a nebude. Je hriechom, že pálčivé organizačné
úkoly vzhľadom k Slovensku kompetentnými politickými
faktory neboly prejednávané. Keď povážlivý
protištátny sklon ľudovej strany, menovite u
príležitosti janovskej konferencie a výsledky
zo župných volieb r. 1923 ukázaly veľké
nebezpečie z predlenia vo veci účelného
vybudovania štátnej administratívy na Slovensku,
vtedy slovenskí poslanci vtedajšej vládnej
koalície predložili memorandum min. predsedovi p.
Ant. Švehlovi, kde označili povinnosti, ktoré
štátna správna politika by mala mať na
tomto poli vo veci Slovenska. Ministerská rada počiatkom
r. 1924 počala sa zaoberať týmto memorandumom,
začala ho prejednávať, ale jeden člen
"päťky" - bol to msgr. Šrámek
- postavil sa proti jeho prejednávaniu, lebo vraj ako politikum
tieto čiste organizačné otázky Slovenska
majú byť najprv prejednané v politickej "päťke",
a tak p. min. predseda opomenul predložiť návrhy
k prejednaniu v patričnom sbore, lebo od tej doby nikdy
viac toto memorandum sa neobjavilo v poradách ministerskej
rady. Slovenskí politikovia, ktorí memorandum vypracovali,
žiadali potom na najvyššom mieste, aby bolo pôsobené
na riešenie naliehavých týchto vecí.
Pochopitelne nemohli dostať inej odpovedi, nežli tej:
ste poslanci, na vás je, aby ste sa o to postarali! A tu
prichádzame k tým zvláštnym dôsledkom
toho, že v revolučnom Národnom shromaždení
prijali sme systém stávajúcich už českých
politických strán, že slovenskí poslanci,
rozškatulkovaní v niekoľko stranách, nevedeli
uplatniť svojho vlivu na jednotlivé kluby, aby tieto
prikročily skutočne k riešeniu organizačných
úkolov na Slovensku. Dnes sa k riešeniu otázky
nespokojnosti na Slovensku prikročilo, avšak za akých
to zmenených podmienok a s akých fundamentálnych
hľadísk! Je isté, že stanovisko slovenského
klubu o jednotnosti československých politických
stranách bolo zásadne správne, považujeme
ho i dnes za nutné, ale musíme obviniť vedenie
strán, že vyhýbaly sa riešiť tieto
veci. Toto opomenutie je hriechom.
Prirodzené dôsledky takéhoto postupu zjavily
sa číselne všetkej verejnosti našej na
výsledku volieb do parlamentu r. 1925.
Česká verejnosť bola týmto výsledkom
prekvapená. Tá verejnosť, ktorá nevedela
alebo zabudla, že niekdajší slovenský
klub nebol zastúpením z volieb vyšlých
strán, ale iba revolučne menovaným sborom
slovenských politických a kultúrnych pracovníkov.
Tá verejnosť nevedela alebo zabudla, že voľby
r. 1920 boly prevedené ešte za výnimočných,
pre Slovensko platných kautel volebného zákona,
zrušených iba pred voľbami r. 1925. Slovensko
r. 1920 volilo síce soc.-demokraticky, ale aké intencie
ovládaly tu massy v určitých oblastiach republiky,
vidieť z toho, že na týchto kandidátkach
vyskytli sa i kandidáti takí, ktorí boli
výslovene smýšľania maďarského,
ako to bolo v kandidátke košickej na pr. s býv.
poslancom Surányim.
Povážlivým ale zostáva to, že nervóza
a netrpelivosť vzhľadom k Slovensku zachvátila
i politicky činných českých ľudí.
Povážlivým zostáva, že prestali
správne distinguovať a že začali sa dívať
s nedôverou i na tých, ktorí zostali do poslednej
litery dôslednými a nesklátiteľnými.
Keď činím výtku politickým stranám,
nakoľko sa týče slovenskej otázky, činím
ju v tom ohľade, že venovaly častokrát
Slovensku pozornosť len do tej miery, po akú sa domnievaly
na Slovensku politicko-strannícky ťažiť
a že zabudly tu na povinnosť strán celonárodných
a celoštátnych v tomto ohľade.
Za takýchto okolností, vážení
pánovia, musela vzniknúť nedôvera a pochybnosť
a nič sa nedivíme tomu, že sa našli už
medzi českými politiky aj takí - a bolo to
prejavené i v ústavno-právnom výbore
- ktorí počítajú už so slovenským
separatizmom ako s niečím neodvratným a tak
mimovoľne sa dostávajú na plochu odmietania
koncepcie československého štátu a že
už zostane, tak ako tomu bolo pred vojnou, len niekoľko
idealistov, ktorí zostanú pevnými vo viere
v budúcnosť československú.
Je bez otázky, že sú tu isté vlivy,
ktoré rušive zasahujú do konsolidovania pomerov
v našej republike a špecielne na Slovensku. Spomenul
som nápadného zjavu, že volanie po slovenskej
autonomii dialo sa súčasne v Pešti, súčasne
bola akcia Jehlicskova vo Varšave a bola táto akcia
i v určitých kruhoch pražských. A tu
nemôžem zamlčať nasledujúci prípad,
ktorý sa stal pri jednaní o tento pakt s ľudovou
stranou, práve o osnove tohoto zákona. Určitý
diplomatický zástupca bol nazvaný známym
štetinatým zvieraťom preto, poneváč
vynaložil všetok svoj vliv, aby klub patričného
pána, ktorý takto krásne sa o ňom
potom vyjadril, primäl k prijatiu vládnej osnovy,
ktorú ale patričný pán a jeho kolegovia
prvotne nepovažovali za dostatočne vyhovujúcu
pre ich radikálne separatistické stanovisko. Myslím,
že nepotrebujem bližšie označovať,
ktorý je tento klub a kto je ten do našich vnútorných
záležitostí zasahujúci diplomatický
zástupca.