Místopředseda Klofáč: Další řečník >pro< jest přihlášen p. sen. Zimák. Uděluji mu slovo.

Sen. Zimák: Slavný senát! My československí sociálni demokrati otázkou hlasovania pre alebo proti predloženému rozpočtu sme zároveň postavení pred otázku, chceme či nechceme tento štát. A chceme-li na otázku túto s riadnou rozvahou odpovedeť, musíme skúmať vôľu tých, ktorí nás do tohoto vysokého zákonodárneho sboru vyslali. Dľa svojho úsudku, a môžem povedať, dľa svojho pevného presvedčenia vyslali nás voliči pre pozitivnu prácu pre tento štát a pre tvorenie zákonov na ochranu slabších proti silnejším a pre ochranu tohoto štátu pred vonkajším a vnútorným nepriateľom. Slovenské voličstvo, skoro 50%, sverilo osudy svoje do rúk politickej strany, ktorá má na povznesenie slovenského pracujúceho ľudu neoceniteľné zásluhy a ktorá trpiacemu ľudu pomáhala prerážať cestu z otroctva.

Súdim, že my senátori tejto strany činíme zadosť svojmu svedomiu a splňujeme príkaz voličov, keď dávame štátu to, čo jeho jestvovanie vyžaduje. My vieme, že naším >nie< by bol porúchaný štátny ústroj, ktorou poruchou by sa nijak neprispelo k zlepšeniu pomerov štátnych zamestnancov, ani by sa neprispelo k zlepšeniu situácie robotníctva, ani by sa tým neposlúžilo prestyži štátu, ale zaslúžili bysme si výtku tých, ktorí v sádzku dávali život, zdravie, telesnú zdatnosť, krv prelievali za to, aby správa vecí našich do rúk našich bola vrátená. Dali bysme si vysvedčenie, že nevieme si ctiť krv, ktorá pre samostatnosť a pre slobodu našu bola vyliata. A o nás Slovákoch by sa upevňovala mienka, že nie bez príčiny boli sme 1000 rokov otrokmi, nie bez dôvodu nosili sme jarmo dvoje. Legitimovali bysme starých otrokárov, že nie sme schopní sami sebe vládnuť, ale musíme byť ovládaní. Známky na toto už sa síce objavujú teraz, keď vo vážnej chvíli, keď je nanajvýše treba súčinnosti všetkých síl, tieto sa drobia a že po demokracii túžiace živly, keď nadišla doba vlády demokracie, nevie vládnuť a musí osud republiky ponechať v rukách byrokratického aparátu.

Bol nám predložený rozpočet, ktorý obsahuje ešte veľmi mnoho, čo prezradzuje kapitalistický systém štátu. Najväčšia položka vydania je položka na militarizmus, na národnú obranu, a to 2,336.910.110 K. Vedľa toho pozorujeme majstrovské umiestenie vojenskej položky pod titulom: >Opatření přechodné poválečné doby< v obnose 361,073.000 K.

Ďalej vidíme položku 1.003,879.669 K na výrostok nespravedlivého spoločenského poriadku, na nahromadené nadhodnoty práce, to jest na štátnu dlžobu, za ktorej zúrokovanie a spravovanie musí milióny pracovných rúk prinášať obeti, aby silní jedinci bez práce mohli jesť koláče.

Naproti tomu vidíme, že na školstvo a účely vzdelávacie je preliminované len 604,080.753 K, z ktorých ešte na účely klerikálne, a to na katolický, evanjelický, židovský a iné odnože klerikalizmu pripadá 50¹/₂ milionu, takže na účely vskutku kultúrne ostáva celkom 553¹/₂ miliona.

Na sociálnu pečlivosť má štát len 693,176.748 K. Zvlášť nápadná je položka v národnom školstve, celkom 168,578,176 K, ktorýžto obnos má stačiť na najprednejšiu povinnosť štátu: starosť o výchovu novej generácie.

To sú položky, ktoré sa nesrovnávajú s tendenciou demokratického štátu a je povinnosťou vskutku demokratických živlov, a na prvom mieste povinnosťou zástupcov pracujúceho ľudu, aby tento nepomer bol z republiky vymýtený.

Nechcem byť však nespravodlivým sudcom a preto musím konštatovať, že sa republika predsa liší od štátu starej monarchie. Dostala sa mi tieto dny do rúk brožúrka, v ktorej je reč sociálne demokratického poslanca Antonína Schrammla, prednesená v rakúskom parlamente roku 1900. Rečník kritizoval rakúsku vládu, že na účely školské a vzdelávacie má len 300.000 zl. - ostatné výdavky na školy v Rakúsku - 50 miliónov - platily obce a obyvateľstvo zvlášť - kdežto na militarizmus vydával štát 170,000.000 zl. Dľa toho javí sa nám, že pred 20 rokmi Rakúsko vydalo na vojsko 566raz toľko, čo na školstvo. U nás je ten pomer len 5raz väčší na vojsko než na školstvo, keď zarátame i tie mimoriadne poválečné výdavky do výdavkov ministerstva národnej obrany.

Sme tedy na postupu a nechceme ztrácať nádeju, že bysme sa zastavili. Sme presvedčení, že podmienkou ďalšieho nášho postupu je udržanie našej samostatnosti a politickej slobody. Túto republiku chceme vybudovať na štát najdemokratickejší, na štát sociálne spravodlivý. Správcu tohoto štátu musí znepokojovať svedomie, chudá tvár robotníkova, výčitku svedomia musí pocítiť každý odpovedný činitel tohoto štátu za predčasné zvädnutie pracujúcej ženy, ťarchu odpovednosti ponesie náš štátnik na zakrnení našej generácie, do duše sa musí hanbiť každý občan tohoto štátu, keď zmrzačený vojak, obeť svetovej tragédie, natiahne k nemu ruku o almužnu.

A tu chcem prehovoriť niekoľko slov k nástupcom tých vrstiev, ktoré by si dnešný stav chcely na veky udržať. Najprv by sa to týkalo vrstiev roľníckych. Pravda, oslobodenie roľníkov s pod jarma feudálnej šľachty, z otroctva roboty, stalo sa pod vlivom následkov francúzskej revolúcie, keď vymožením občianskej slobody prebudené bolo i národné vedomie a toto vyvolalo revolučné hnutie roku 1848. Na revolučnom tomto hnutí malo i robotníctvo nepopierateľný podiel, ale na vymoženostiach málo sa mu dostalo. Za to ale skoro boly doplňované rady robotníkov prílivom z dedín synmi domkárov a roľníkov. Hovorilo sa, že remeslo má zlaté dno. Rátalo sa na to, že synok sa vyučí, po vyučení bude dva tri roky tovaryšovať a potom prisadne i k tomu zlatému dnu, bude majstrovať. Vývin techniky vplýval však na spoločenský útvar. Majstrovanie sa nevyplácalo a len pomerne málo tovaryšom sa podarilo osamostatniť sa, skoro celok ostal tovaryšom, robotníkom do smrti a i z tých osamostatnených mnoho sa vracalo do tovární, lebo nemohli konkurovať s kapitálom, ktorý opanoval technické výzkumy a vymoženosti. Tak rástly rady poddaných vydedených otrokov. Teraz prichodí doba, keď ten námezdný robotník chce byť tiež oslobodený z toho otrockého pomeru. Je to tiež krv z vašej krvi, ktorá túži po oslobodení sociálnom, tak ako vaši otcovia túžili pred sedemdesiatimi rokmi. Nezáviďte tomu robotníkovi tu 8hodinovú dobu pracovnú. To je rozdelenie spôsobu života, ako to najväčší myslitelia navrhovali, aby sa ten život človeka, dôstojným životom mohol menovať. Prichodí čas, aby nároky na taký život našly u ostatných vrstiev riadneho porozumenia, aby bola uznaná oprávnenosť na zmenu tohoto spoločenského poriadku, ktorý poriadok zavinil svetovú katastrofu a ostal-li by na ďalej, znamenal by degeneráciu národov.

My sme čítali slová pána prezidenta Masaryka, pronesené k horníkom v Brezových Horách, že socializmus nedá sa vykonávať päsťou, ale rozumom... A my sme stranou, ktorá berie tieto slová za základnú vetu nášho evanjelia a kto tak nečiní, vylučuje sa z nášho tábora. Rozchádzame sa s tou častou nášho tábora, ktorá na päsť kladie väčšiu váhu, než na rozum, s tou časťou, ktorá zachvátená je horúčkou nedočkavosti, naočkovanou teóriou, ktorá so socializmom, demokratizmom nemá nič spoločného.

A ako budujeme na rozume a rozvahe socializmus, tak s rozumom a rozvahou horujeme pre tento štát, pre republiku československú, a že budujeme na rozume, vidíme túto republiku zaistenú len na podklade dôkladnej výchovy ľudu, a tu musíme v rozpočte vytýkať nedostatok pre tento účel. Blíži sa doba, keď o existencii národov menej budú rozhodovať hranice chránené bodákmi, ale viac výchova je podmienkou jeho existencie a duševná vyspelosť národov.

A tu musíme rozpočtu vytýkať nesúlad s duchom času. I pri zistení, že pomer proti dobám minulým sa značne zlepšil, predsa neodpovedá to ešte ďaleko štruktúre tohto štátu, u ktorého ľudovýchova je podmienkou jeho existencie. Vidíme, že na vysoké školstvo preliminované je 131,971.875 korún, na stredné školstvo už menej, a to 29,422.236 korún a na školstvo ľudové, tedy na dva miliony detí proletárskych, na najväčšiu časť národa 168,578.176 korún. Tu prejavuje sa pravý ráz kapitalistického systému štátneho, ktorý, mal-li by sa ďalej fedrovať, stal by sa osudným pre tento štát a osudným tiež pre jedinú domovinu, kultúrne to stredisko po celom svete rozptýleného československého národa.

Pravda, čo nezmôže mladý štát, mala by spoločnosť tohto národa mať dostatok porozumenia a pôsobiť k povzneseniu duševnému celej národnej rodiny. Sme však svedkami toho, že kapitalizmus ostáva vo svojom vnútre ten istý, keď je aj z vonku prebarvený novými národnými barvami.

Konštatujem, že ministerstva školstva a národnej osvety prejavilo mnoho dobrej vôle a vykonalo na Slovensku obrovskú prácu kultúrneho konštruktora, ale čo ministerstvo mieni, to spoločenské zriadenie mení. Kultúrni oráči na úhorovej pôde Slovenska konajú nadľudskú prácu za pomerov veru kritických. Aby som ako tak ilustroval pomery týchto kultúrnych oráčov na Slovensku, poviem len o pomeroch učiteľstva a o pomeru ľudových škol v Bratislave niekoľko slov. Slavný senát, v hlavnom meste Slovenska spávajú učitelia ľudových škol na zemi v triede, kde vyučujú. Riaditeľ ľudovej školy 6 mesiacov býval tiež v triede, až sa nad ním sľutoval bratislavský milionár, Maďar, a vyprázdnil jedno zo svojích skladíšť pre byt riaditeľa, kde teraz v malom tom brlohu býva s 4člennou rodinou. Vyučovanie v školách ľudových a meštianskych je polodenné lebo obdenné, poneváč niet miestností. V jednej škole je pre 11 tried 8 miestností, v druhej meštianskej škole je pre 14 tried tiež 8 miestností a pri tom pre riaditeľa ľudovej školy nenie úradovny. To sa stáva, slávny senáte, v meste, kde je umiestený československý velkokapitál, ktorý zabral najvýhodnejšie miestnosti v meste pre svoje podniky, banky a pre úradníkov tých bánk zabral na stá bytov a zväčšuje tak bytovú núdzu a vykazuje za ¹/₂ roku pri tom 18 milionov čistého zisku. (Slyšte!)

Slavný senát, tu sme u bodu, u ktorého je sa treba zamysleť. Je taký štát života schopný, či nie je? Taký štát, ktorý by sa chcel pohybovať v tých samých koľajniciach, ktoré viedly k svetovej katastrófe? My, sociální demokrati hovoríme, že nie, ten štát nesmie svoj rušeň nechať na tých koľajniciach, a voláme proletariát tohoto štátu bez rozdielu národnosti k spolučinnosti na zastavenie tohoto rušňa a na budovanie novej trati, na kladenie koľajnic smerom k socializácii.

Dostávame sa do sporu s našimi nemeckými a maďarskými súdruhmi. Vytýka sa nám, že málo podporujeme ich požiadavky na školstvo. My tvrdíme, že výtky tie nie sú oprávnené. My sme presvedčení, že v tom ohľade je štát dosť spravodlivým. Chýba-li na podpore v školstve nemeckom a maďarskom, chýba len toľko, čo sú nedostatky v školstve československom. My, sociálni demokrati, bez rozdielu národnosti, chceme-li byť programu a zásadám verní, musíme si raz povedeť jedno, a to je, musíme sa vzdať do dôsledkov politiky asimilačnej na úkor národnosti inej. Ja tvrdím, že v radách československého proletariátu nieto takých snáh, ale zo zkúsenosti viem, že na strane maďarských a nemeckých súdruhov pod vlivom starej dualistickej politiky nie je tak ako u nás. Pamätám sa na vety budapeštskej >Népszavy<, ktorá sa honosila, že behom desaťročia vykonala výslednejšiu maďarizáciu v radoch robotníctva v Uhorsku, než celá politika košutovcov a tissovcov za päťdesiať rokov s celým ich aparátom štátnym, sa školami, úradmi a poštami. A vedľa toho máme v živej pamäti slova rakúskeho súdruha Seitza, ktorý dal odpoveď súdruhovi Nemcovi, keď ho žiadal za podporu proti germanizačnému násiliu na začiatku vojny - že vraj, nech hovoria teraz kanóny.

V bývalom Uhorsku, tedy v štáte, v ktorom malo svoj domov viac národností, nemohlo sa na sjazde robotníkov hovoriť ináč než maďarsky. V prvých dobách jednávalo sa síce tiež nemecky, čo vyvolávalo však vždy rozruch. V posledných rokoch pojednávalo sa výlučne maďarsky, až po shrútení fronty v Bulharsku, naraz na príkaz vedenia strany objednali sa na mimoriadny kongres rečníci nemeckí, rumunskí, srbskí a slovenskí. Tá milosť, ako vieme, došla neskoro. Ja by som tých starých chýb nespomínal, keby sa na nás, ktorí to tak úprimne a poctive s tou medzinárodnosťou myslíme, tak nedôverive nepozeralo, keby sa nám nevytýkal šovinizmus s miest, s ktorých by ho bolo zapotreba najsamprv vymietiť.

Dľa môjho pojmu utlačovania národnostného v republike československej niet. O žalospevoch, ktoré nemeckí a na Slovensku maďarskí naši spolubojovníci v jednom sbore s občianskymi stranami spievajú, môžem hovoriť, že tieto sú od falošnej tóniny vzaté. A viac súdim to podľa Slovenska, kde viem, že boly školy prispôsobené spravedlivým potrebám obyvateľstva, tak aby každému národu sa dostalo pre jeho mládež vyučovanie v jazyku materskom, nie tak, ako to mal násilnický maďarizačný štátny aparát v starom Uhorsku.

Zo Slovenska sa šíril tam ostalými Maďarmi krik do sveta, že sa im berú školy. Po mestách a čiastočne i po dedinách bránila sa inteligencia maďarská a maďaronská novým slovenským školám. Odvolávala sa na st. germainskú smluvu a trianonskú smluvu o ochrane národnostných menšín a stavala sa na nemožné stanovisko, aby všetky ľudové školy zrovna tak, ako stredné a odborné ostaly nezmenené a štát, resp. cirkev a spoločnosť slovenská nech si slovenské školy buduje od začiatku v nových budovách. Toto stanovisko sa ovšem nedalo držať z príčin nedostatku bytov a tiež psychologických. Na príklad v Bratislave, v Košiciach a iných mestách bol by sám slovenský ľud z príčin voľaakej duševnej sotrvačnosti posielal deti do maďarskej školy. Poneváč nielen intelegencia, ale i kňažstvo katolické agitovalo a agituje len pre školu maďarskú, ľud, ktorý stojí ešte vždy pod duševným tlakom bývalých vládcov, ľahko nechá na seba pôsobiť.

Ja môžem ilustrovať vec príkladom, z ktorého viem, že aj v našich socialistických radách pôsobí sa pre maďarskú školu. Blízko Bratislavy je dedinka Čeklýš, kde je 75 procent Slovákov a 25 procent Maďarov. Organizácia je československá a notár miestny je Maďar. On sa stane členom organizácie a pôsobí na členstvo a prehovorí ich, že v tomto mieste by bola s prospechom škola maďarská a súdruzi, naši členovia, pod týmto vlivom vypravia pekne deputáciu k bratislavskému pánu županovi, a tá deputácia prosí pána župana, aby v Čeklýši bola zriadená škola maďarská, poneváč deti sú tomu zvyklé a až vychodia školu maďarskú, potom najvyše, ale tá prvá trieda nech je zriadená slovenská.

To je tedy charakteristika, jak je prístupný slovenský ľud istým vlivom maďarským.

S tým utlačovaním ohľadom škol je to konečne takto: Na celom Slovensku máme 3745 ľudových škol s 6215 učiteľskými stanicami. Z toho je 2576 slovenských škol s 4207 učiteľmi. Rusínskych škol je 167 s 185 učiteľmi. Nemeckých škol je 107 a 213 učiteľov, maďarských škol je 809 a 1373 učiteľov. Mimo to máme 42 slovensko-rusínskych škol, 12 slovensko-nemeckych, 19 slovensko-maďarskych, 10 nemecko-maďarskych a 3 slovensko-maďarsko-nemecké.

Podotýkam pritom, že Nemci na Slovensku žijúci nemali do prevratu už ani jednej nemeckej školy ľudovej. Maďari im všetky školy nemecké buďto násilím alebo so súhlasom Nemcov pomaďarčili. Tento kultúrny škandál odčinila vláda československá dobrovoľne a bez dlhých vyjednávaní všade tam, kde sa presvedčila, že Nemci ako historický útvar kompaktne bývajú. Spišskí Nemci dostali takto nielen ľudové školy, ale i jedno plné gymnázium v Kežmarku a jednu reálku v Levoči. Mimo to niekoľko meštianskych škol a paralelky na obchodnej škole v Kežmarku. Podobne dostali Nemci i v Bratislave dostatočný počet nemeckých ľudových škol i paralelky na reálke, resp. na bratislavskom lyceume. (Předsednictví převzal místopředseda Kadlčák.)

Čo sa maďarského resp. prevážne maďarského územia na Slovensku týka, bolo tam ponechané školstvo maďarské, alebo maďarsko-slovenské. Maďari majú gymnaziá resp. reálky v Bratislave, Košiciach, Komárne, Šiahach, v Nových Zámkoch, v Rimavskej Sobote, mimo to paralelky maďarské v Leviciach, Rožňave, Prešove. Konečne Maďari i Nemci vlastne uznávajú, že školy maďarské a nemecké dostali, ale tvrdia i to, že nie v dostatočnom počte. O tom sa škriepiť je ovšem ťažko, poneváč Maďari namietajú, že majú viac inteligencie relatívne než Slováci a že potrebujú relatívne viac stredných škol než Slováci.

Naše kultúrne stanovisko je, že musíme žiadať, aby školstvo naše bolo organizované podľa najnovších a najlepších metod západnej Europy. Musíme preto stáť na stanovisku poštátnenia všetkých škol, aby škola slúžila kultúrnym cieľom jednotlivých národov a štátov bez ohľadu na konfesiu a zaostalosť istých vrstiev nášho národa. Poštátnenie školstva musíme žiadať tým viac, že štátne príspevky na cirkevné školy prevyšujú mnohonásobne príspevky cirkevné. V rozpočte vidíme obnos skoro 12,000.000 K pod titulom: >plat doplňující státní podporu pro učiteleškol nestátních.< Keď uvážíme ďalej, že minulého roku vynaložil štát ešte ďalších asi 37,000.000 K vo forme doplňku na platy neštátnych učiteľov v smysle §u zákona zo dňa 7. októbra 1920, obnáša tedy podpora resp. príspevok štátu na neštátnych učiteľov skoro 50,000.000 K. To je obnos tak horentne vysoký, že vlastne cirkev len nominelne vydržuje cirkevné ľudové školy. (Hlas: Tak jest! Jiný hlas: A kdo platí tomu státu daně? Jiný hlas: Lid katolický!)

Každá výchova mládeže začína ľudovou školou, a pripojujem sa i ja k zásade vyslovenej bývalým ministrom Habrmanom, že predovšetkým ľudová a občianska škola musí nám ležať na srdci. Ľudová a meštianska škola sú ústavy, ktoré slúžia širokým vrstvám národa a tieto musia byť preto čo najdokonalejšie, najzdravejšie, najkrásnejšie, najpočetnejšie a každému prístupné. S radosťou berem v známosť, že naša školská správa venuje sa všemožným spôsobom občianskej škole, ktorá bola veľmi zanedbaná. Dnes máme na Slovensku 102 školy meštianské a žiaduce by bolo, aby každá väčšia obec mala takúto školu. (Výborně!)

Čo však zaráža nielen na Slovensku, ale v celej republike, a to bez rozdielu národnosti, že návšteva týchto škol, najmä škol občianskych a stredných sa znemožňuje chudobou ľudu. Rekvizity, knihy, sošity sú tak drahé, že syn alebo dcéra proletára či duševne či rukou pracujúceho, veru touto barikádou majú zatarasený vchod do školy. A tu, pánovia sa hreší na pamiatke našich slavných predkov, veľkých pedagógov, ktorí hlásali, že škola má byť bezplatná, pomôcky školské že majú byť zadarmo, aby duševné schopnosti detí, žiakov alebo žiačok, neboly nejakými sociálnymi prekážkami hatené. Na útechu všetkých, ktorí sa ponosujú s národnostného stanoviska na mačešstvo vlády vo veciach školstva, musím podotknúť, že na Slovensku, vzdor pekným číslam, ktoré som uviedol, nenie ani pre Slovákov dostatok škol ľudových. Na Slovensku chodia ešte dnes tie typické postavy slovenských mužíkov, ktorí žobrajú na školu, ako to bolo za Maďarska. Pri samej Bratislave, asi 1¹/₂ hod. cesty, je dvor (majér) velkostatku a tehelňa, kde je 200 až 300 slovenských detí bez školy. Na východnom Slovensku, kde zúrila svetová válka, je celá rada rozbitých škol a tisíce detí rostie tu na analfabetov. Tedy dľa môjho skromného úsudku národnostné utlačovanie nenie v tomto štáte a keďby som sa mýlil, dovoľujem si tvrdiť, že na strane, menom, ktorej hovorim, budú všetky snahy, aby utlačovania toho nebolo, a čo možno, v tom smere že vykoná.

Je však utlačovanie hospodárske, sociálne, ktoré teraz veľmi obťažuje kľudný vývin republiky. A tu je treba dľa mojej mienky nerozbíjať a nedávať tým priechod k návratu reakcie, ale spojiť sa s pevnou vôlou na vybudovanie tohoto štátu v taký štát, jak si ho väčšina obyvateľstva žiada, štát sociálne spravodlivý.

Slavný senát! Rozpočet schválila poslanecká snemovňa a rozpočtový senátny výbor debatoval po 4 dny o tomto a nenašiel možnosti pre nejakú zmenu v tom smere, jak by sa páčilo nám, ktorí tu zastupujeme záujmy najchudobnejšieho ľudu. Za dnešných pomerov nenájdeme však vlády, ktorá by z dôvodov hospodárskej situácie, domácej a zahraničnej politickej situácie, bola v stave spraviť rozpočet iný, a preto nech chceme, či nechceme, musíme sa podrobiť železnej nutnosti a hovoriť: slavná vládo, dáme ti čo k správe štátu je najväčšou potrebou, ale žiadame, aby v záujme ďalšej úspešnej konsolidácie štátu boly tiež súrne potreby ľudu náležité rešpektované.

Na Slovensku si praje ľud na prvom mieste spravodlivojšieho usporiadania vyživovacích pomerov, aby ľud nebol vystavený tak tvrdej zkúške hladu a biedy ako tohoto roku od jarných mesiacov až do skončenia žatvy. Varujeme preto pred každým experimentom s uvolnením obilia. Dokiaľ nabídka nebude kryť spotrebu, je treba, aby štát so svojím hospodárskym a kontrolným aparátom sa staral o spravodlivé rozdeľovanie životných potrieb. Vieme, že zariadenie toto je nákladné, zdražuje nám živobytie aspoň o 100%, je nesympatické, ale musíme ho trpeť, ako nezbytné zlo. Známe východisko z tohoto hospodárskeho labyrintu. Je treba spracovať všetku pôdu, ako bola pred válkou, chýbajúcu časť obilia vykúpiť za cukor a drevo, preplniť republiku obilím, aby toto samo vyšlo na trh. Roľníci by nesmeli schovávať peniaze, tie tezaurované 2 miliardy, museli by priniesť na svetlo božie, aby sa rozvinul stavebný ruch. Pohraniční naši občania nesmeli by svoje kapitály odnášať do súsedného štátu a nesmeli by podlamovať finančnú schopnosť republiky tým, že trvajú, aby nový, mladý štát hradil im ich prehranú krvavú hru, na ktorú všetko dávali do sádzky, snáď na posledný pokus na zdolanie toho národa, ktorého my sme príslušníkmi. Latifundia nesmely by byť v rukách republike a demokratizmu krajne nepriateľských živlov atď. Poneváč to všetko jestvuje, musíme sa brániť ústredňami, obilnými úradmi, kontrolnými opatreniami, ktoré nám veru prijdú draho, ale dosiaľ nevieme sa inak brániť, a ako vieme, ani ruský vzor nie je v stave zdolať chamtivosť po tej mrtvej hmote, o jejž ničotnosti sme tuto včera peknú prednášku počuli. Práve tak pokladáme za nebezpečné kojiť ľud sľubami pre blízku budúcnosť. Priznajme, že nádeje na to aspoň pre najbližšie 2-3 roky nenie. Je známe, že za války bola vykoristená pôda do krajností a nenie dostatok hnojiv. Je známo, že zrno zdegenerovalo a osevo z našej pôdy prináša menej a menej plodu. Bolo by treba z cudziny, z úrodných krajin zámorských priviesť občerstvenie. Dokiaľ sa tak nestane, na veľkej časti polí v republike, máme chmúrne výhľady do budúcnosti. Na Slovensku je treba silnej ruky na sabotujúcich veľkostatkárov, árendátorov a i na fabrikantov, ale tiež na byrokratov a zbytky maďarskej a maďaronskej gentri. Myslím, že nemusím dokazovať, jak neprajný je republike názor pána senátora z ľudovej strany, ktorý doporučoval tuná prevziať všetkých bývalých maďarských kráľovských úradnikov do služieb republiky. (Hlas: To bychom si dali!) Tie zbytky týchto úradníkov, ktorí tam ostali, agitujú proti plateniu daní, proti dodávaniu obilia, podporujú pašeráctvo, udania na úradníkov zamlčujú alebo trestajú smiešne malými pokutami. Dľa toho, vážení páni a dámy, môžete usúdiť dobroprajnosť pánov z tohoto tábora. Drakonické opatrenia, ktore boly potrebné v záujme zachytenia tejto ročnej úrody, ktorými maly byť prenasledovaní reminentní veľkostatkári, veľkoroľníci a tajní obchodníci, používajú byrokrati na prenasledovanie robotníkov. Na Slovensku systematicky pracujú republike nepriateľské živly kapitalistické. Umele vyvolávajú sa konflikty s robotníctvom, a to jak v továrňach, tak i na veľkostatkoch. Zvlášť nedodržovaním pracovných a mzdových smlúv vyvolávajú sa výtržnosti a zneužívajú sa k intervenciam strážne a ochranné orgány, ktoré často sú jednostranne tendenčne informované, a zakročujú nie proti vinníkom, leč proti vyprovokovaným. Priali bysme si na Slovensku prísny dozor nad notárskymi, slúžnovskými úradmi. Je nám známe, že ležia hrby nevybavených aktov na týchto úradoch. Tým podrýva sa autorita k úradom a znevážňuje sa republika. Želali bysme si, aby bol zriadený kontrolný orgán, ktorý by bol poverený špeciálne tým úkolom chodiť od úradu k úradu, presvedčiť sa ako sa kde úraduje, kde treba, dať praktické pokyny, a kde by to nepomohlo, porobiť energické poriadky. Dosiaľ majú síce župné úrady túto povinnosť, ale žiadny z týchto to nerobí, lebo je to len tak vedľajšou povinnosťou niektorého úradníka, ktorý ale zpravidla má i iný resort. Opatrením tím by sa zabránilo mnohým nešvarom v otázke zásobovacej. Je známo, že aprovizačné úrady pri slúžnovských úradoch neklapú a nekontrolovanie zapríčiňuje, že sa zapadá hľb a hľb do bahna neresti. Na Slovensku je treba úradnikov obozretných. Tam nedajú sa všade nariadenia vlády bezohľadne, šablonovite dľa mrtvej litery vykonávať. Tak na príklad nariadenie, ktoré zakazuje užívanie ručných mlýnkov. Toto nariadenie je dosť nešťastné. Má sa im zamedziť šrotovanie obilia pre krmivo. A kde sa tie mlýnky zapečatily, skrmuje sa obilie nešrotované. Na Slovensku v neúrodných chudobných župách ako Šáriš, Spiš, Orava, kde rastie len ovos a jačmeň, a kde niet na 20-30 kilometrov mlynov, tam si ľud mele ovos a jačmeň na čierny chlieb a tam sa tiež konfiskujú ručné mlynky.

O justícii dalo by sa mnoho hovoriť. Dokladov triedneho nezmeneného rázu z dob kráľovstva je tucat. Ja dokladmi nechcem operovať, poneváč viem, že doba pokročila.

Pánovia a dámy, chcem niečo hovoriť o našej zahraničnej otázke. Máme v Budapešti na 50.000 československých duší. Tu pripadne veru ťažká úloha a povinnosť zahraničnému ministerstvu, aby dôkladným opatrením a to kultúrnym i sociálnym reprezentoval tento štát. Ja doklad na toto nemôžem vynechať, a prednesiem slavnému senátu niečo o pomeroch v Budapešti. Obracajú sa odtiaľ na nás do Bratislavy s týmto dopisom: >Sme teprv na začiatku tejto kríze s uhlím a topivom. Stá a tisícerodín, hlavne trieda robotnícka nemá možnosti si opatriť palivo pre horentné ceny aza druhé nemôže sa účastniť fronty, na ktorú sa musí časne dostaviť, aby na lístokdostal svojich 20 kg dreva na 10 dní, a musí sa počítať medzi šťastných, keď samu toho dostane. S hrôzou hľadíme budúcnosti v ústrety a závrať popadá každéhopri myšlienke, ako bude ďalej pri týchto horentných cenách životných potrieb.Dozvedáme sa z budapeštských novín, že niekoľko sto hostinských a vyvarovární prenedostatok paliva zastaví svoje živnosti a tým sa stane dosiaľ neslýchaná vec, že vBudapešti nebude dostať teplého jedla. Väčšina škol a tovární je zatvorená atým tisíce robotníkov je vyštvané na ulicu. Následkom tejto hroznej príšery, ktorása na nás valí, následkom tejto biedy atď. atď.<

Chcem len poukázať, že ponosujú sa na vyslanectvo. V tej veci píšu: S poľutovaním musíme poznamenať, že už dlhšiu dobu doprosujeme sa na našom zastupiteľskom úrade v Budapešti o pomoc, ale zdá sa, že tento úrad nemá súcitu s trpiacimi kolonistmi.

V záveru reči svojej spomínam si na historiu českej vetvi československého národa a skúmam, ako sa mohlo stať, že tento národ, ktorý celou mocou čierneho Ríma bol štvaný k smrti, na ktorého vykynožení toľko sa vynasnažovali nohsledi Ríma, Habsburgov, predsa sa udržal všetkým násilnosťam odolal, až správa vecí v ruky jeho sa vrátila.

Mám na mysli vytláčanie českej reči z palácov, z miest a jej zatlačenie do chalúp, dedín a do pastúch a ich znovu vydobývanie, pozíciu za pozíciou, mesto za mestom. A príčiny týchto úspechov? Zdá sa mi, že bola jedna z príčin, tá, čo kedysi papež Silvius hovoril, že to potmešilé kacírske plemeno má jednu dobrú vlastnosť, že túži po vzdelaní. U Táboritov nenájdeš ženy a muža, ktorý by písmo sväté neznal lepšie než každý kňaz.

Tak charakterizoval sa český národ v stredoveku.

Súdim, že táto vlastnosť udržovala v ňom tú mravnú silu, ktorá razila potom cesty k pravde a právu. A poneváč tento inštinkt bol zakotvený v širokých vrstvách ľudových, prinesol víťazstvo pravde a právu.