Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1920 – 1925

VIII./4748.

Interpellácia

poslanca dr. Jurigu a spoločníkov

ministru vnútra a ministru pravosudia

o zhabanie 63. čísla ťSlovákaŤ zo dňa 15. marca 1924.

63. číslo "Slováka" bolo zhabané pre článok: Pán prezident mal pravdu.

Článok celý aj s nadpisom bratislavský cenzor uznal za závadný, ač v ňom pisateľ pripomína dobrú snahu nášho pána prezidenta v záujme dobra našej republiky, ktorú snahu časť vlivných osobností v štáte zlomyseľne pochopuje, ba proti nej aj pracuje.

Viďme článok sám:

Pán prezident mal pravdu!

Veľkú pravdu! Ale bolo to hodne dávno. Ešte voľakedy, až v tom čase, keď po veľkom parížskom a londýnskom triumfe sa domov vrátil do sladkého lona Matičky Prahy a potom povedome pozdvihol hlavu a na prekvapenie všetkých zavelil:

Svet sa orientuje v ľavo!

Samosebou sa rozumie, že ti múdrejší a lepší republikáni hneď uhádli, že to vlastne toľko znamená, aby sme sa aj my hľadeli dostať dobre ďaleko na ľavo, lebo ináč stane sa nám ten škandál, že nebudeme dosť pokrokoví!

Musím teraz akosi s hanbou uznať, že vtedy som to nerozumel. Ba rozhodne sme zazlievali pánu prezidentovi tento trošku predsa len čudný prejav. Veď práve v tom čase i voľaktoré pokrokové české noviny uznávaly, že celý svet viac-menej karuje na pravo, a jedinú radosť im spôsobilo malé Grécko tam dolu na Balkáne, lebo t išlo tak, ako to pán prezident chcel: na ľavo. Bolo to totižto v tom čase, keď grécky monarchizmus chcel sa preobliecť do modernejšieho rúcha republikánstva. A nám, plnokrvným československým republikánom okrem republikánstva všetko ostatné bolo klerikalizmus, reakcia, alebo v najlepšom pade šubiks.

Teda Grécko radostne išlo dľa našej chuti a dľa chuti p. prezidenta na ľavo. Lenže Grécko ani cez zväčšujúce sklo nevyzeralo byť svetom. Okrem ak snáď tým piatym kolesom z neho. Lebo je isté, že celý svet má teraz o jedno kolečko viac.

Preto nám nesmie zazlievať svet, keď sme pánu prezidentovi nie veľmi verili, že svet sa krúti na ľavo.

No dokázalo sa, že nie len Newton, ale aj náš p. Masaryk mal pravdu.

Skutočne išli jsme na ľavo. A to tak prudko, že keď sme to zbadali, až začala sa hava krútiť každému poctivému občanovi. A videli jsme, že sme korporatívne zabehli až na samý kraj akejsi neznámej priepasti, ktorá by mala byt ostatnou stanicou na "ľavo" cestujúcim.

Ale vidme aspoň niektoré príznaky tohoto cestovania na ľavo.

Kedy sa začala tato expedícia, ťažko by bolo povedať. A ešte ťažšie, že kto ju začal. Avšak myslím, že keby sme všetko hľadali s kroka na krok až po samých pôvodcov teórie tohto ľavého cestovania, prišli by sme až príliš ďaleko. Alebo aspoň len pod guillotin zákona na ochranu republiky. Nuž tejto radosti sa radšej zriekame.

No keď aj nevieme, že kde sa to začalo a ako sa v tom pokračovalo, ale aspoň vieme, že kde sa to končí.

Nebáť sa a nekradnúť! Pán Masaryk svojim krajanom na ľavo cestujúcim vydal na cestu heslo: Nebáť sa a nekradnúť! No tí lagani čoskoro prišli na to, že je to trošku ťažkopádne, nesrozumiteľné a podozrivé. I vykorigovali to. Vytreli z neho len tri litery a nastal z toho jasný, určitý program: Nebáť sa kradnúť!

No samosebou sa rozumie, že páni nekradnú len tak jednoducho, ako ti obyčajní malí lotri. Čo spravia, spravia po pansky.

Týmto zpôsobom už ako-ako nie, dosť na tom, že národná koalícia dostala sa svojou cestou na ľavo až po samú špiritusovú panamu (ktorá je ešte ďalej za svetom, ako tá americká). Ba zle som povedal! Nie po panamu, lež zrovna do panamy. Ten najsmelší člen tejto turistickej gardy: Prášek ako vieme, nevedel z nej ani vyplávať. Tučného chytil za nohu, a ostal tam s nim. Iné komédie tohoto šťastia sú tiež známe.

Druhí išli inou koľajou a dostali sa nie menej na ľavo autiakmi a lietadlami až do benzinu, benzolu a koniec bol ten (jestli u nás vôbec môže by takýmto veciam koniec!), že padaly lietadlá, lúdia sa zabíjali, a explodoval nie len benzín, ale i panama a museli zatvoriť do basy kupu z "najlepších lidí."

Zas iné krýdlo ľavičiarov zabudlo celú zásobu svojho najhnusnejšieho prádla v Poľsku. Koľko tam môže byť toho. Boh vie! My smrteľní, jednoduchí zemšťania vieme len toľko, že za samú čiročistú špinu tohoto hnusného prádla žiadajú 200.000 Kčs odkupného. Nuž nemôže to byť špendlík, ani gombička. "

Teraz spomínajú kone. Ale prosím, toto sú nie ministri, hoci je medzi ne zamiešané dľa zpráv novín i ministerstvo národní obrany a niekoľko iných kompanistov. (Za ohromné peniaze kupovali pre štát a vojsko zlé kone.)

Potom je na tejto ľavej strane sveta i uhlový škandál v rodinom styku s pánom ministrom Stříbrným. (Lifrovali pre štát zlé uhlie za najväčšiu cenu. To sa totižto všetko dľa toho istého ľavičiarskeho receptu robí, kde za veľké peniaze kupuje sa zlý benzín, zlé uhlie, zlé kone a zlí ľudia!)

Sem patria potom i veci pozemkovej reformy, 7 a pol miliarda Štát. Ob. Ústavu, radiová afféra, 5 mil. subvencia akémusi Hostivárovi atď. atď. atď.

Dosť na tom, že celá "ľavá" strana je už na toľko obťažená, že ide prevrhnúť celý náš verejný život.

Vo svojom divom hraní sa na ľavo dávno sme prešli cez všetky hranice demokratizmu, slobody a cez všetko to, čo ľudia so zdravým rozumom pokrokom menujú a menovať môžu.

Pod národnou hymnou a kokardou sme sa ponáhľali na ľavo. Vláda nás hnala. Hnal Beneš! Posmeľoval i p. Masaryk. A hulákalo nám celé veselé spoločenstvo Čiech a Moravy. Nuž, Bože môj, akože by to nebolo išlo! Išlo to! A dnes sme už tam! Z celého kulturného sveta sami prví!

Len ako sa teraz nazpät dostať! Pane prezident! By som Vás veľmi úctive prosil, nože začnite volať: na pravo!

Je k tomu už svrchovaný čas! Prevrhneme sa! A keď sa prevrhneme, nás to nebude bolieť len mrzeť. Lebo my ideme pešo! Ale velmi-velmi bude to bolieť tých, ktorí na vrchu sedia! Lebo kto vysoko sedí, ten volmi - padne! Teda zakarujte! Mat.

Nespravodlivé zhabanie spomenutého čísla nás poháňa, aby sme sa pýtali pánov ministrov:

1. či vedia o nespravodlivom zhabaní "Slováka"?

2. či sú si povedomí páni ministri toho, že šľapanie slobôd občianskych nijako neprospeje dobrej veci štátu?

3. či sú ochotní páni ministri dovoliť uplatnenie slobody tlače, zaručenej v Ústavnej Listine?

V Prahe, dňa 27. mája 1924.

Dr. Juriga, dr. Buday Bobok, Kurťak dr. Luschka, Vávra, Anděl, Pastyřík Mlčoch, Najman, Horák, Scharnagl, Mark, Böhr, Hancko, Hlinka, dr. Kubiš, Tománek, Tomik, Onderčo, dr. Labay, dr. Gažík, Bobek, Budig.

IX./4748.

Interpellácia

poslanca Floriána Tománka a spoločníkov

ministru s plnou mocou pre správu Slovenska

v záležitosti molestovania Slovákov pre nosenie autonomistických odznakov.

Na niektorých vidiekoch Slovenskej Krajiny veľmi často sa stáva, že četníci zhabú autonomistické odznaky a udajú súdu občanov, ktorí tieže nosili.

Súdy po vypočutí obvinených zväčša zastavia ďalšie pokračovanie oproti ním. Avšak stalo sa už aj, že odsúdili niekoľko slovenských vlastencov na základe min. nariadenia č. 9854/23(D. a 36 § priestup. tr. zákona.

Nechcejúc sa zaoberať s týmito poslednými prípadmi, keďže si musíme ctiť autoritu súdov a nechcejúc ďalšiu kritiku nad naším pravosudim vyniesť, nijako nemôžeme mlčať, keď vidíme stá a stá ľudí mariť čas, ťažko zarobené peniaze, znášať rôzne známe útrapy, len aby sa pred súd dostavili.

Toto jedon spôsob, ktorým bezpečnostné orgány bez príčiny, bezzákladne molestujú prívržencov Slovenskej Ľudovej Strany.

Citovaný paragraf priestupkového trestného zákona prikazuje trestať toho, kto taký prápor, címer alebo odznak vyvesí alebo verejne použije, predáva alebo jiným zpôsobem rozširuje, použitie ktorých min nariadeným je zakázané z tej príčiny lebo tieže slúžia na prejavenie nepriateľských zámerov voči štát a jeho zákonitým ustanovizniam.

Citované min. nariadenie zastavuje činnosť t. zv. slovenských rodobrancov. Odhliadnuc od tohoto, že nakoľko toto nariadenie obstojí zo zákonného ohľadu, musím zistiť, že v tomto nariadení niet ani slova o nejakom odznaku. Avšak i v tom páde, žeby sa našiel slovenský minister, ktorý by sa bol opovážil vyhlásiť dvojramenný kríž za odznak "prejavenia nepriateľských zámerov voči štátu a jeho zákonitý ustanovizniam", ani vtedy by nemohlo viazať toto nariadenie ani súdy, ani občanov a nemohlo by slúžiť za základ odsúdenia pre použitie tohože, keďže toto nariadenie nebolo verejne vyhlásené.

Čo sa inkriminovaných odznakov týka. Slov. Ľudová Strana od dvoch rokoch užíva pomimo úradného odznaku Strany i zvláštny autonomistický odznak dvojramenný slovenský kríž ovenčený tŕňovým vencom (a síce vo dvoch vydaniach; emailovaný a jednoduchý. Tieto odznaky sa všeobecne nosia a ako príklad uvádzame, že keď poslanci a senátori Slovenskej Ľudovej Strany 15. decembra 1922 sa objavili pred p. prezidentom a odovzdali mu memorandum Slovenskej Ľudovej Strany: "Hlas na smrť odsúdeného národa", vtedy všetcia do jedného boli ozdobení autonomistickým odznakom.

Na mnohých miestach "prihorlivé četníctvo" vrhlo sa na autonomistické odznaky jednoduchého vyhotovenia a hromadné pre ich nosenie udáva vlasteneckých občanov bezdôvodne súdom.

Pýtame sa pána ministra či je ochotný sa postarať, aby toto molestovanie občanov za verejný prejav autonomistického presvedčenia prestalo?

V Prahe, dňa 24. júna 1924.

Tománek, Patzel, Wenzel, Knirsch, dr. Buday, dr. Korláth, Böhr, Budig, dr. Luschka, dr. W. Feierfeil, dr. Schollich, inž. Jung, dr. Radda, Tomik, dr. Juriga, Onderčo, dr. Gažík, Bobok, Hlinka, Hancko, dr. Labay, dr. Kubiš, Kurťak.

X./4748.

Interpelace

poslance Malé a soudruhů

ministru sociální péče,

že jsou hrubá porušována ustanovení zákona o 8hodinné době pracovní, týkající se sobotní práce žen.

Poslanecký klub komunistické strany podal v poslední době celou řadu interpelací, jimiž dokazoval, jak soustavně se v Československu porušuje zákon o 8 hodinné době pracovní. Že porušování zákona děje se plánovitě, svědčí mezi jiným také ta okolnost, že se nepřekročují snad tu a tam jen některá ustanoveni, nýbrž že zaměstnavatelé útočí na zákon o 8 hodinné době pracovní v celé jeho šíři.

Dnes jsme nuceni protestovati co nejostřeji proti porušování ustanovení o sobotní práci žen, jež je tím povážlivější, že se opírá bud o skutečné neb o domnělé tendence v samém ministerstvu sociální péče, směřující proti této zákonné výhodě.

Firma Jan Liebieg a spol. v Liberci zaměstnávala až dosud 900 dělnic trvale v sobotu odpoledne od 1. hod. do 9. hod. večer. Tento příklad lákal přirozeně jiné zaměstnavatele, aby jej následovali, a tak mnozí podnikatelé - jako na př. firma i. Ginzkey, továrna koberců a přikrývek v Maffersdorfu u Liberce - se pokoušeli zavésti ve svých podnicích podobné poměry, jako u firmy Liebieg.

Dne 29. května t. r. učinila textilní sekce Mezinárodního Všeodborového Svazu v Liberci na firmu Liebieg a spol. oznámení u živnostenského inspektorátu v Liberci pro porušování § 5. zákona o 8 hodinné době pracovní. Když živnostenský inspektorát zjistil skutkovou podstatu, konala se dne 17. června t. r. v hlavní kanceláři firmy Liebieg za účasti vrchního živnostenského inspektora Červeného schůze závodního výboru, která se radila o zastavení práce žen v sobotních odpolednech. Při této příležitosti prohlásil zástupce firmy dr. Walter, že Svaz zaměstnavatelů v Liberci již zakročil v ministerstvu sociální péče, aby bylo vydáno všeobecné povoleni, aby v textilním průmyslu směly býti ženy v sobotu odpoledne zaměstnávány. Dle jeho zprávy prý se ani ministerstvo sociální péče nechová k těmto záměrům zamítavě a lze prý očekávati, že bude vládním nařízením práce žen v sobotu odpoledne povolena.

Byla-li by tato zpráva pravdivá, znamenalo by to, že ministerstvo sociální péče, pokud se týče vláda oloupí tisíce dělnic zaměstnaných v textilním průmyslu o volné sobotní odpoledne, což by bylo opět novým důkazem, jak ministerstvo sociální péče i vláda podléhají neobmezenému diktátu zaměstnavatelů.

Tážeme se pana ministra sociální péče, má-li skutečně v úmyslu zrušiti pro dělnice, zaměstnané v textilním průmyslu volná sobotní odpoledne, či je-li ochoten dbáti, aby tato výhoda pracujících žen byla co nejpřísněji chráněna?

V Praze, dne 26. června 1924.

Malá, dr. Gáti, Koutný, Mondok, Skalák, Svetlik, Rouček, Kučera, Haken, Krejčí, Blažek, J. Kříž, Kunst, Mikulíček, Sedorjak, Merta, Šafranko, Teska, Toužil, Tausik, Burian.

XI./4748.

Interpelace

poslanců Mikulíčka, Koutného a soudruhů

ministru sociální péče,

že v továrně na obuv fy. Baťa ve Zlíně jest soustavně porušován zákon o 8 hod. době pracovní.

Firma T. a A. Basa ve Zlíně porušuje soustavně zákon 8 hodinné době pracovní zejména ustanovení o délce pracovního dne a o práci žen. Dělníci a dělnice jsou hrozbou propuštění z práce nuceni, aby pracovali bez jakékoliv náhrady přes čas, takže v továrně každodenně sotva polovice dělnictva pracuje zákonných 8 hodin, kdežto ostatní dělnictvo musí pracovat 10 až 18 hodin denně. Práce za těchto okolností trvá nepřetržitě od 7. hod, ranní až do pozdní noci, kdy pak jsou dělníci rozváženi povozy a nákladními automobily, mnohdy neosvětlenými, do svých domovů. Tak se stalo na př. v sobotu dne 14. června t. r., kdy auto pana Hlodáčka rozváželo dělníky 5 až 10 km cesty bez světel. V sobotu dne 7. června t. r. byly mladistvé dělnice, které dle zákona nemají vůbec býti používány k nočním pracem a jichž práce v sobotu má končiti ve dvě hodiny odpoledne, propuštěny z práce až po 12. hodině noční, takže pracovaly, počítáno od 7. hod. ranní 17 hodin v jediném dnu.

Uvádíme tyto přesně zjištěné případy jako doklad nestoudného jednání firmy Baťovy, které na jedné straně dělnictvo přímo provokuje, na drobě straně je vítanou pobídkou ostatním podnikatelům, aby příklad Baťův napodobovali a to tím spíše, že tomuto počínání není úřady bráněno. Ačkoliv četnictvu ve Zlíně a v okolí je toto protizákonné jednání firmy Baťa velmi dobře známo, ačkoliv u živnostenského inspektorátu bylo několikráte proti němu protestováno, náprava žádná dosud zjednána nebyla. Poměry v Baťově továrně ve Zlíně jsou ostudou pro úřady i pro vládu, která takové důsledné a provokativní přestupování zákona o 8 hodinné době pracovní trpí.

Tážeme se pana ministra, je-li ochoten neprodleně a co nejpřísněji zakročiti podle zákona proti podnikateli a sjednati v Basově továrně pracovní poměry, jaké odpovídají zákonu o 8 hodinné době pracovní?

V Praze dne 24. června 1924.

Mikulíček, Koutný, Blažek, Houser, Šafranko, Rouček, Mondok, Kunst, Tausik, Burian, Teska, Sedorjak, Malá, Toužil, Warmbrunn, Merta, dr. Gáti, Darula, Haken, Krejčí, Svetlik, Kučera.

XII./4748 (překlad).

Interpelace

poslance dra E. Schollicha a druhů

ministrovi vnitra,

že novojičínská okresní politická správa protizákonně předpisuje poplatky.

Novojičínská okresní politická správa nedávno udělila povolení k prodloužení policejní hodiny jen pod podmínkou, že žadatelé zaplatí jistý peníz ve prospěch Československého Červeného kříže složenkou, připojenou k povolovacímu výměru. Tyto taxy za policejní hodinu mají podle ministerského nařízení ze dne 3. dubna 1855, č. 62 ř. z. plynouti do místních chudinských fondů byly tedy novojičínskou okresní politickou správou protiprávně těmto fondům odňaty, a to ve prospěch spolku, jenž nemůže uplatňovati nároku na veřejno-právní poplatky. Novojičínská okresní politická správa odůvodňuje toto protizákonné používání tax za policejní hodinu na škodu chudinských fondů tím, že německé venkovské obce v okresu nedbaly propagace ve prospěch Československého Červeného kříže.

Podepsaní se tedy táží pana ministra vnitra:

1. Ví o uvedeném postupu novojičínské okresní politické správy, a ne-li, je ochoten tuto věc vyšetřiti?

2. Nařídí, aby dodatečně byly poukázány chudinským fondům poplatky, odňaté jim protiprávně?

3. Jest ochoten vydati politickým úřadům nejpřísnější pokyn, aby upustily od veškerého úředního nátlaku ve prospěch Československého Červeného kříže?

V Praze dne 24. června 1924.

Dr. Schollich, Kraus, dr. Lodgman, dr. Radda, dr. Keibl, inž. Kallina, dr. Lehnert, Matzner, Patzel, inž. Jung, Simm, Wenzel, Knirsch, Windirsch, Schälzky, Zierhut, Böllmann, Bobek, Schubert, dr. E. Feyerfeil, dr. Brunar.

XIII./4748 (překlad).

Interpelace

poslance J. Patzela a druhů

ministrovi vnitra,

že novojičínská okresní politická správa protizákonně užívá tax za prodloužení policejní hodiny.

Novojičínská okresní politická správa vybrala za povolení k prodloužení policejní hodiny od hostinské Elišky Germadnikové v Živoucích u Fulneku (na Moravě) tyto taxy:

Tyto peníze odvedla novojičínská okresní politická správa Československému Červenému kříži, ačkoliv podle ministerského nařízení ze dne 3. dubna 1855, č. 62 ř. z. mají plynouti do místního chudinského fondu. Obec životická žádala nyní, aby podle povinnosti byly jí poukázány tyto taxy neprávem odňaté jejímu chudinskému fondu, dostala však od novojičínské okresní politické správy tuto odpověď:

"Okresní politická správa v Novém Jičíně

Obecní radě

v Životicích, okres Fulnek.

Poplatky za překročení policejní hodiny jen od venkovských obcí určil zdejší úřad pro Československý Červený křiž proto, poněvadž německé obce nedbaly sběrací akce Československého Červeného kříže.

Nyní budou však všechny poplatky odváděny chudinským fondům.

Rada zemské politické správy:

Nečitelný podpis.

Že novojičínská okresní politická správa protiprávně odňala taxy za prodloužení policejní hodiny příslušnému místnímu chudinskému fondu a užila jich pro spolek, jenž nemůže uplatňovati nároku na veřejnoprávní poplatky, jest zřejmým zneužitím úřední moci, jež okresní politická správa ve svém dopise obci také nepokrytě přiznává, skorem by se mohlo říci cynicky.

Podepsaní si dovolují tázati se pana ministra vnitra:

1. Jest ochoten naříditi novojičínské okresní politické správě, aby ihned odevzdala životickému místnímu chudinskému fondu 780 Kč, jež mu protiprávně odňala?

2. Zamýšlí pohnati k odpověďnosti onoho úředníka, novojičínské okresní politické správy, jenž zavinil protizákonné použití tax za prodloužení policejní hodiny?

3. Zamýšlí naříditi politickým úřadům, aby podporovaly Československý Červený kříž jen zákonitými prostředky avšak aby upustily od každého nátlaku ve prospěch tohoto soukromého spolku?

V Praze dne 25. června 1924.

J. Patzel, inž. Jung, Wenzel, Simm, Knirsch, J. Fischer, dr. Radda, dr. Lelley, dr. Brunar, dr. Schollich, Füssy, dr. Körmendy-Ékes, Kurťak, dr. W. Feyerfeil, inž. Kallina, Matzner, dr. Keibl, dr. Korláth, Kraus, Palkovich, dr. Jabloniczky, dr. Lehnert, Zierhut, Böllmann, Kaiser.

XIV./4748.

Interpellácia

poslanca Andreja Hlinku a spoločníkov

ministru vnútra a ministru spravodlivosti

o zhabanie ťSlovákaŤ č. 109 zo dňa 13. mája 1924.

V tomto čísle "Slováka" uverejnil sa článok pod nadpisom "Dôstojnická česť". Písateľ článku, býv. dôstojník našej armády, teraz na odpočinku zaoberal sa v článku vážnym a dôstojným spôsobom s jednou najháklivejšou, ale súčasne i s najpálčivejšou otázkou verejného života.

Státisíce Slovákov a Čechov obetovalo svoje životy na rôznych bojišťách v skalopevnom presvedčení, že konajú svoju najsvätejšiu povinnosť dodržiac prísahu, ktorú složili tehdajšej legitimnej moci. Odhliadnuc od najnižšie stojacich divokých kmeňov, ktoré mŕtvoly padlých vojakov zožerú, úcta alebo aspoň humanitná pamiatka voči padlým nepriateľom je všeobecne uznanou zásadou na celom svete. Niet nikoho medzi Slovákmi a Čechmi, ale ani medzi cudzími ľuďmi takého človeka, ktorý by neuznal duševnú veľkosť a nehynúce zásluhy tých našich hrdinov, ktorí pod slávnym vodením generála Štefánika v légiách priviedli k víťazstvu svoj ujarmený národ.

Ale keď týmto zvláštny dobrý osud poskytnul vymaniť sa zpod duševných okov detskej výchovy a stať sa bohatiermi národného oslobodenia, nik nie je oprávnený odopierať ľudskú lásku a rytiersku česť tým, ktorí sa pridržiavali svojej prísahy. Konali svoju povinnosť v tom skalopevnom presvedčení, že ich hrdinské skutky budú odmenené, že za hrdinskú oddanosť dajú im tehdajšie moci slobodu pre ich vlasť.

Keď cenzor dovoľuje ten duševný a mravný kannibalizmus, že sa nerozvážni lúdia môžu šľapať nohami po cti mŕtvych a nedovolí vecné a vážne slová skromného chránenia cti padlých, za povinnosť si držíme predostrieť nasledujúci článok, ktorý znie takto:

"Dôstojnícka česť"

Karol Belánsky.

Šiesteho apríla 1922 pohanilo niekoľko českých dôstojníkov v dôstojníckej jedálni lučeneckého pluku delostrelectva Hlinku, Jurigu a celý slovenský katolicizmus. Ja som vtedy okamžite zakročil a oznámil som celý prípad aj ústrediu ľudovej strany. Výsledok tohoto oznámenia bol istý článok, uverejnený v "Slováku", ktorý celý prípad prísne, ale slušne odsúdil. Následky tohoto článku boly pre mňa veľmi nepriaznivé a vyvrcholily v penzionovaní mojej osoby 1. januárom 1923. V súvislosti s článkom povolal ma pluk 17. apríla zo zdravotnej dovolenej a 18. apríla držal generál Kadlec, veliteľ 10. pešej divízie so mnou veľký "raport" v prítomnosti svojho štábu a asi 30 dôstojníkov od kapitána vyššej hodnosti. Medzi dôstojníkmi bolo asi 10 Nemcov.

Pánu generálovi sa nijako neľúbil môj slovenský nacionalizmus a chcel ma stromfovať s tým, že sa ma spýtal: "prečo ste bojovali vo svetovej vojne na strane našich nepriateľov a nedezertovali ste, keď ste takým veľkým vlastencom?"

Na túto otázku možno odpovedať sto a jedným spôsobom. Ja som povedal: "Pane generál, ja som nedezertoval, lebo moja dôstojnícka česť mne dezerciu nepovoľuje." Pán generál sa na tuto odpoveď veľmi nahneval a skríkol na svojho pobočníka, aby si túto odpoveď napísal. Ja som uistil pána generála, že je to zbytočné, lebo ja na tú otázku len tú odpoveď môžem dať kdekoľvek a komukoľvek. Ale aby som nešíril rečí, zkrátka: pán generál ma zavrel na 30 dní a len na lekárske vysvedčenie mi povolil denne 2 hodiny na vychádzka a v orgáne dôstojníckeho sväzu: "Důstojnických Listech" objavil sa článok proti dôstojníckej česti, ktorá je - vraj - zastarelým rakušiactvom a, chvála Bohu, v našom štáte nejestvuje.

A žiaľbohu, tak sa mi zdá, že dôstojnícka česť de fakto na veky umrela. V Brne provádza špionáž osobný pobočník sborového veliteľa, v Košiciach defrauduje účetný dôstojník stotisíc korún, v Bratislave poškodí štát o miliony kapitáň Kout; v Užhorode lifruje zprávodajský dôstojník dáta dôverného obsahu do Poľska a druhý zas miesto kontroly pašuje odvodených mužov za hranice. Tam je benzín, tam drevo, konzervy, kone; automobilové odškodné a len sám pán Boh vie, kde to ešte skončí. Dôstojnícka česť nejestvuje...

Dráha dôstojnícka je povolaním najťažším. Vyžaduje nielen špeciálne fizykum, lež aj celkom zvláštna mravy. Základy týchto mravov musí si človek priniesť už hotové pri narodení, lebo ony sa nedajú žiadnou výchovou nadobudnúť, táto ich len upevni môže. Viem zo zkúsenosti, že z chovancov 1. ročníka kadetných škôl ani len 25 proc. nedosiahlo hodnosť kapitána a počet chovancov prvého ročníka klesol do zakončenia. 4. ročníka až pod 60 proc. Toto je znak toho, že hodnosť dôstojníka bola veľmi ťažko k dosiahnutiu. Ale i potom stál mladý dôstojník pod stálou prísnou kontrolou nielen svojich starších kamarátov, ale aj spoločenského života.

Väčšine dnešného dôstojníckeho sboru chybuje nielen výchova pre tak zodpovedné postavenie, lež chybuje mu aj kontrola starších kamarátov a hlavne dohľad spoločenského života. Vinu týchto nedostatkov neslobodno však jedine - ba snáď vôbec nie - u dôstojníkov hľadal. Vinu nesie slabé vedenie armády. Toto vedenie podľahlo davu, ulici, dychtivosti po popularite a priviedlo ináč zdravý dôstojnícky sbor na úroveň bezmocnej párie, úbohého, zle odmeneného žoldnéra.

V Brne na sjazde dôstojníckeho sväzu ešte v roku 1920 bol povedal istý dôstojník: ťza rakúska sa hovorilo, že život dôstojníka je glänzendes Elend (lesklá mizéria), dnes nám vzali Glanz a zvýšili Elend."

Strhli sme armádu a oficiera do bahna a pyšne sme hlásali hrdinstvo porušenia prísahy, dezercie, sabotáže, alebo ako sa hovorí: "zdemoralizovali sme rakúsku armádu". A tu je práve ten hrozný omyl. Armádu totiž nemožno zdemoralizovať, lebo tento je len názov, fizycky nejestvujúci predmet. Nie armáda, lež tí, ktorí tú armádu tvorili, tí boli zdemoralizovaní. A preto vidíme, že ako nepresvedčíme nikoho na svete, že to čo bolo včera čiernym stalo sa dnes bielym, práve tak nemôžeme dnes z prísahy urobiť svätosť. Svätosť je jedna a absolútna. Existuje len jedna morálka, a to je morálkou platnou pre celý vzdelaný svet. Z hriechu čnosť robiť nemožno. Sú veci, ktoré človek učiní, sú hriechy, ktoré popácha, ale nemožno ich hlasite schvaľovať ani vtedy, jestli ony celému národu slúžili. Možno ich uznať alebo nie, ale nemožno na nich budovať. V sebeobrane je aj vražda beztrestná, ale či sa máme tým vychvaľovať, že sme vraždili? Nie, vraždu, a každý hriech, i keď sme z nutnosti spáchali, ľutovať treba.

Je svrchovaný čas, aby sme sa nad udalosťami v armáde celkom vážne zamysleli a hľadali prostriedky nápravy a to potom celou energiou a bezohľadnosťou uplatnili. Vieme, že celý rad oddane slúžiacich a spoľahlivých dôstojníkov sa prepúšťa, lebo sú nie sbehlí v českej literatúre. Bez pochyby prináleží znalosť literatúry k vzdelanosti dôstojníka, ale je chybou jeho schopnosť k službe od toho činiť odvyslou. Pevný, otvorený charakter, oddanosť k svojmu povolaniu, nezlomná energia v plnení povinností r porozumenie k svojim podriadeným sú tie ctnosti, ktoré od dôstojníka žiadať musíme. Jedným slovom: vzkriesiť nám treba umŕtvenú česť - oh nie dôstojníka - česť džentlmena, veď medzi ňou a dôstojníckou rozdielu niet, až len ten nie, že vzorom a nositeľom čestnosti musí byť sbor dôstojnícky -- ináč v dňoch najväčších útrap a strádaní zastihlo nás hrozne zklamanie.

Pýtame sa pp. ministrov,

či sú ochotní spraviť potrebné opatrenia k zastaveniu útokov duševného a mravného kannibalizmu a bratislavskému cenzorovi dať zodpovednú úpravu v tomto ohľade?

V Prahe, dňa 27. mája 1924.

Hlinka, Tománek Tomik, Onderčo, dr. Kubiš dr. Buday, Bobok, Mlčoch, Pastyřík, Najman, Anděl, Horák, Vávra, dr. Juriga, Scharnagl, Budig, Hancko, Böhr, Mark, dr. Luschka, Bobek, Kurťak, dr. Gažík, dr. Labay.

XV./4748 (překlad).

Interpellácia

poslanca dra Gátiho a súdruhov

ministrovi spravedlnosti a ministrovi vnútra

o bezprávnom konfiškovaní aprílového čísla 4 z r. 1924 (ročník III.) pražského listu ťKommunista IfjumunkásŤ.

Dňa 1. apríla 1924 ráno predložila tlačiareň Adolfa Novotného (Praha-Žižkov, Bratislavova 31) k cenzúre 4. číslo III. ročníka listu "Kommunista Ifjumunkás", ktorý vychádza mesačne. V smysle zákona je tlačiareň povinná, aby k vôli cenzúre s tlačením listu periodického 2 hodiny vyčkala. To sa aj stalo, tlačiareň čakala na cenzurovaný exemplár a až po 4 hodinách započala s tlačou a sostavením listu.

Nasledujúceho dňa 2. apríla 1924 o pol 9. hod. ráno dostavil sa cenzor do tlačiarne a zabavil vytlačených už 2500 exemplárov listu. Vrchnosť zabavila tieto dva články:

Na strane 2. odstavec štvrtý článku "Mladiství otroci statkárov".

"Na Slovensku obzvlášte prenasledujú vrchnosti organizované komunistické mladistvé robotníctvo zemedelské. Jestliže správca veľkostatku udá niektorého mladistvého robotníka, navštívi ho v nočnej dobe 6-8 četníkov s nasadenými bodáky, ktorí ho bez akýchkoľvek okolkov zbijú do krvi, potom mu priložia želiezka a na základe falošných obžalôb vláčia ho po rôznych žalároch. Na Slovensku prihodilo sa už nespočetných takýchto prípadov. V Želiezovciach v r. 1921 zbili niekoľko mladistvých robotníkov do krvi, v ale nad Váhom zbili do polomŕtva a odvliekli do žalára šesť mladistvých robotníkov pre to, lebo rozširovali cenzurovaný leták. V Novom Meste nad Váhom pri istom ľudovom shromaždení vystrelili četníci do ľudu a zatkli niekoľko mladistvých robotníkov pod zámienkou, že údajne sa smluvili, že po shromaždení budú rabovať. Veľký Fedýmeš, Močonok, Horné Saliby, Guta atď. sú všetko pamiatne obrázky, maľované krvou mladistvých robotníkov. Prípady, shora uvedeným podobné, prihodily sa tiež na prečetných iných miestach a síce jedine pre to, aby mladiství zemedelci i naďalej zostali poslušnými otroky veľkostatkárov".

Cenzor tedy vyškrtal a zhabal tvrdenie skutkov, o ktorých sa listy už vo veľa prípadoch zmienily.

Mimo toho vyškrtal cenzor nasledovné riadky článku "Mrtvá rota" otisknutého v liste na str. 6.:

"Mrtvá rota.

Kapitalizmus nestará sa nič o ochranu mladistvých robotníkov, ale hej stará sa, aby každý 20 rokov starý proletár postavil sa pod mieru a navliekol si mundúr, jestliže ešte docela nevypľuval svoje shnilé pľúca. Akonáhle zavrú sa kasáreňské vratá za "hanglickom", stane sa z vlastibranca-hrdinu stroj. Ale nielen stroj, ktorý na dôstojnický povel hladí v ľavo a šlape v pravo, nabíja a strieľa do ľudu, ale stane sa tým najbiednejším otrokom, ktorý bez slova musí ztrpieť milosť vyvolených. Keď na pr. jeho veličenstvo pán nadporučík Laburda zfackuje na verejnej ulici prostého vojaka pre to, že pri prechádzke nezdravil ho dľa foršriftu po tretí raz, môže tento prostý vojak držať hubu a pán nadporučík bude kapitánom, bo srdnate a dľa foršriftu rozdával facky. Pán generál Gajda týmto dokázal, že je vstave nielen stá a stá sibírskych sedliakov nechať postrielať, ale že dovedie aj odmeňovať, vyžaduje-li si toho záujem vlasti.

Alebo v Košiciach poldruhej hodiny nechali ležať mužstvo na mrazivej pôde, kým generálny štáb rozhodoval o smere útoku. Výsledok: 27 vojakov prišlo do nemocnice so zmrzlými ušima a končetinami. U dvaatridsiatníkov (v Košiciach) uráža rotmajster Kroupa mužstvo tými najhrubšími nadávkami v doprovode faciek a kopancov. Ten istý pán nariadil vo veľa prípadoch aj priviazanie.

Facka a 16-hodinová pracovná doba mladistvým robotníkom! Facka a priviazanie vojakom!

Konečným výsledkom však hrdinná smrť na frontách, ako to aj nasledujúca krátka zpráva dokazuje:

"Pri vykopávkach vo Verdune prišli na zasypaný strelecký zákop. Našli v ňom celú nemeckú rotu stoje, sede, v celom vyzbroji, prez 100 mužov zkamenelých. Rotu zastihol plynový útok, ktorý za niekoľko okamihov urobil koniec ich životu."

Dôkazom prechmatov cenzúry poznamenávame, že:

a) údaje, ktoré sa týkajú nadporučíka Laburdu, uverejnily košické noviny "Munkáš" dňa 29. februára 1924.

b) o prípade 24 zmrzlých vojakov ako aj o prípade rotmajstra Kroupu podali poslanec Tausik a súdruhovia interpelláciu, jejž obsah uverejnily tiež noviny "Munliáš" dňa 15. Februára 1924;

c) zvesť o mrtvej rote verdunskej uverejnily liberecké noviny "Vorwärts" dňa 26. februára 1924.

Keďže každý list má právo uverejňovať faktá, ktoré vyšly v listoch už cenzurovaných a totiž konfiškovanie ako aj samo cenzurovanie je bezprávne, bezzákonité a čiste rázu perzekučného, tážeme sa príslušného pána ministra:

1. či je ochotný prikázať cenzúre, aby svoju povinnosť, ktorá právnemu štátu ani nesluší, vykonala v lehote zákonom ustanovenej,

2. či je ochotný zamedziť konfiškovanie a cenzurovanie obsahu parlamentných interpellácií,

3. či je ochotný uložiť cenzurovi, aby zprávy a faktá v novinách uverejnené neškrtal z listu "Kommunista Ifjumunkás",

4. či je ochotný nahradiť škody spôsobené prechmaty cenzúry?

V Prahe, dňa 9. mája 1924.

Dr. Gáti, Bubník, Burian, Krejčí, Šafranko, Tausik, dr. Šmeral, Toužil, Teska, Sedorjak, J. Kříž, Darula, Blažek, Kunst, Haken, Koutný, Kučera, Kreibich, Houser, Svetlik, Malá, Skalák, Merta, Rouček, Mikulíček, Mondok, Warmbrunn.