Než by som sa pustil do merita veci a keď vezmem širší akční radius našej banky na zreteľ, nech mi bude dovelené poznamenať, že by som si prial, aby medzi francúzskou nacionálnou bankou a našou cedulovou nastúpila kooperatíva a súčinnosť. I najnovšie události politické dokazujú, že vo veľkej Francii, matke našej slobody máme najspoľahlivejšieho verného priateľa a spojenca a vnútorné mravné hodnoty francúzského národa, pevne verím, prekonajú i dnešnú jeho finančnú krízu.
Sme si toho všetci vedomí, že tento zákon drží si za cieľ, aby celkový obeh papierových platidiel bol v súlade s potrebami národného hospodárstva a aby bola zaručená zmeniteľnosť papierových platidiel za drahý kov, aby tu bola zmeniteľnosť bankoviek za vyrobené statky vo forme ustálenia medzivalutárneho kurzu.
Lež práve tak vážný je problém zárukový. Práve, že novela volí správnu metodu reálneho postupu, nežiada či nepredpokladá nemožností, je podľa môjho názoru jednou z najväčších jej predností a opatrenia tieto práve budú cudzinou uznané za rovnako striezlivé a preto dôveryhodné. Je ovšem pravda, že voliac tento postup sa zaväzujeme ako cudzine hlavne predovšetkým sebe samým, že zárukový proces prevedieme, že totiž svoje hospodárstvo ako verejné, tak súkromé budeme riadiť zásadou hospodárnosti. To je záväzok, ktorý prejíma nielen náš štát, ale každý jeho člen a spoločným naším úsilím musí byť, aby sme vo svojej domácnosti dosiahli úplného súhlasu medzi príjmami a vydaniami a aby naša platebná bilancia voči cudzine stala sa trvale a zdrave aktívnou.
Zretele, ktorými sa musí riadiť národná banka, musia sa čo najviac priblížiť ku potrebám hospodárstva a obchodu a musia nadobudnúť obchodnej pružnosti, poneváč spútanie úveru často znemožňuje riadnu obchodnú kalkuláciu a vedie k hospodárskym škodám. Tu je tedy treba, aby náš ústav prejímajúc vedenie, bol na výške svojej situácie a vedel v najkratšej dobe učiniť bezpredmetným ďalšie viazanie a tým značné zdraženie úveru a uvolniť obchodný styk s cudzozemskom.
Nekonečne vážny tedy je úkol našej cedulovej banky ohľadom devízovej a eskontnej politiky. Na poli devízovej politiky má naša cedulová banka ťažkú úlohu, poneváč hospodárske pomery nie sú ustálené, a to hlavne v štátoch, s ktorými ako exportný štát sme v úzkom spojení. Všetky menové poruchy, ktoré sa v týchto štátoch objavia, vykonávajú nepriamo vliv na prosperitu nášho hospodárstva a tým aj na našu menu, ktorá do určitej miery je výsledkom prosperity vlastného štátu. Úloha jej je ešte viac znesnadnená tým, že nie je bankou cedulovou, ktorá je povinná vyplácať predložené bankovky drahým kovom a ktorá ešte i pri úctihodnom zlatom poklade bude v stave, aby výkyvy kurzu vzniklé v jednotlivých periodách nastalou pasívnou bilanciou mohla regulovať rimesami zlata.
Tu neostáva iného, ako sledovať politiku, ktorú v tomto smere prevádzala podľa belgického príkladu rakúsko-uhorská banka, takže svojho času aj Ríšska banka nemecká neváhala studovať belgický príklad. V rakúskouhorskej banke darila sa táto úloha veľmi dobre. Nutno ovšem uvážiť, že jej činnosť za posledných dvadsať rokov uberala sa za normálnych pomerov, ktoré boly len v niekoľko málo prípadoch vykazovaly menšie výchvevy, na pr. v dobe nebezpečia balkánskych zápletiek. Je treba však tiež povedať, že cedulový ústav bývalej podunajskej monarchie mal znesnadnenú svoju úlohu tým, že platebná bilancia monarchie bola z väčšej čiastky pasívna, čoho dúfame, v takom rozsahu u štátu hospodársky tak vyvinutého, ako je náš štát, nikdy nebude. Ovšem, bolo by žiadúcnym, aby boly podniknuté dôkladné študiá, ktoré by zistily, aká je naša platebná bilancia a tak daly podklad pre smer našej devízovej politiky. O našej obchodnej bilancii vieme, že je aktívna a sme presvedčení, že jej aktivita potrvá.
Rozumná devízová politika je zákonom nutnosti a musí byť prevádzaná i na útraty dividendovej politiky cedulového ústavu. Devizová politika musí uchrániť naše národné hospodárstvo pred cenovými výkyvami, ktoré by mohly vzniknúť z výchvevov meny. Pre naše národné hospodárstvo musí byť smerodatné len medzinárodné vlnenie cien a nesmie byť ešte podrobené ďalšiemu vlneniu, spôsobenému pokleslou, event. i vzostupnou kúpnou silou našej meny na svetovom trhu.
Stála mena je podkladom pre kalkuláciu a len tam je zdravý hospodársky život, kde sa kalkuluje a nie špekuluje. Túto kalkulačnú bázu musí dať nášmu národnému hospodárstvu náš cedulový ústav svojou devizovou politikou, ktorú bude svojimi zasiahnutiami na devizných trhoch predajom a kúpou devíz prevádzať. Jedine kalkulačná báza relativne stála môže umožniť zväčšenie produkcie, totiž ten hlavný cieľ národohospodársky, ktorý ovšem cele správne môj pán predrečník ako remedium drahoty spomenul. My tedy ideme v tomto ohľade najsprávnejšou cestou.
Keď sa má stať ovšem pánom situácie, najprv cedulová banka v tomto ohľade musí sa stať majiteľom veľkej zásoby devíz, ktoré si výhodným spôsobom zaopatrí v príhodných dobách a ktoré opätne dá k dišpozicii, jestliže potreba doby bude to vyžadovať.
Ovšem tu je nutné a potrebné, aby celá naša verejnosť mala porozumenie a pochopenie pre túto politiku a ťažkú úlohu cedulovému ústavu usnadňovala takou mierou a s takým porozumením, aby viazanosť devízového hospodárstva prestala, čo pokladáme tiež za métu nášho menového vývoja.
Ďalšou úlohou cedulovej banky je regulovať krátkodobý úver v republike. Cedulový ústav je a má byť v dôsledku svojho bankového privilegia posledná inštancia, ku ktorej bude sa obracať naše národné hospodárstvo pre svoj provozný kapitál. Investičný kapitál musí byť zaopatrený inými prostriedkami. Produktívny kapitál provodzovieň má dodať cedulový ústav. Musí tu byť ovšem na stráži, aby ho dával v takom rozsahu, ako to národné hospodárstvo vyžaduje. Musí tu byť liberálnym a musí vedieť včas zabrzdiť, jestliže by sa vývoj bral nesprávnym a nezdravým smerom.
Dnes ovšem je úloha cedulového ústavu do istej miery znesnadnená, poneváč eskontný úver nedocielil ešte takého rozsahu ako v dobách predválečných. Sme však presvedčeni, že postupnou urovnanosťou hospodárskych pomerov eskontný úver prijde ešte ku svojej cti a že opätne cedulová banka, stanoviac oficiálnu sadzbu, bude určovať cenu za krátkodobý úver. Podľa jej sadzby určujú ostatné úverné ústavy svoje sadzby pri úveroch eskontných a kontokorentných. Cedulový ústav je rezervárom likvidných prostriedkov, ktoré sa dávajú ostatným úverným ústavom, ktoré sú tepnami hospodárskeho života, k dišpozicii, jestliže ich prostriedky nevystačujú. Cedulová banka musí však rozumným zasiahnutím zdržať činnosť týchto tepien, jestliže by sa vyvíjal príliš rýchle a tým i nezdrave. Touto svojou činnosťou je tiež cedulový ústav zodpovedný za rozumný a správny vývoj národného hospodárstva. Keď vezmeme reláciu exportnej politiky s politikou devizovou, tak vidíme, že bude niekedy veľmi ťažko spojiť exportnú politiku s politikou devizovou a boly to práve doby predválečné, ktoré niektoré cedulové ústavy privádzaly k tomu, že snažily sa o zachovanie štability devizových kurzov pomocou eskontnej politiky. Jestliže bola totiž tendencia, ktorá mohla podlomiť kurz domácej meny a ktorej malo byť zabránené odlivom zlata, zvyšovaly cedulové banky eskontné sadzby, aby cudzozemský krátkodobý kapitál vo forme zmenečných penzií snažil sa najsť výhodneho umiestenia a aby bol privedený nový príliv cudzieho kapitálu a zabránené bolo devizovým poklesom. Stávalo sa to na pr. v Nemecku v dobe nevhodnej a bolo príčinou zdraženia provozného úveru, ktorého industrializujúce sa Nemecko potrebovalo. Politiku túto rakúsko-uhorská banka následovala, nahradzujúc túto politiku politikou devizovou a tým sa stalo, že v rakúsko-uhorskom národnom hospodárstve nebolo toľko výchvevov v cenách úveru a že tiež úver bol pomerne lacný, čo v prvom rade prospievalo zemedelstvu, akožto hlavnej výrobnej pokladne oproti drahote, ačkoľvek iné výrobné odvetvia maly z toho prospech. Bola tu daná štabilizácia ceny úveru, ktorá pri prísnej kalkulácii hrá tiež svoju úlohu.
Nechcel by som opomenúť v mojej reči doterajšiu činnosť nášho bankového úradu.
Bankový úrad ministerstva financií, ktorý prevzal filiálky rakúsko-uhorskej banky na pôde Československého štátu, previedol svoj úkol svedomite a poctive. Vláda sa bude museť veľmi dôkladne zaoberať aj otázkou emisií kapitálu cedulovej banky. Jestliže druhí kladú tam požiadavky, tedy i my Slováci dúfame, že bude pamätované i na primeranú účasť Slovenska a Podkarpatskej Rusi na pomerné zastúpenie vo správe, ako ústavu centrálneho, tak i odbočiek slovenským odborníkom. Tento požiadavok považujeme za naprostú samozrejmosť, ktorý sa nemusí zdôrazňovať. Prejdúc na vzťahy Slovenska s budúcou cedulovou bankou, poznamenávam, že na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, ktoré nemajú sporitelieň a záložieň, všetkú úverovú činnosť drobných ľudí obstarávajú banky. Slovenské pomery, ako aj dosavádna zvyklosť, prinášajú so sebou, že požičky poskytujú sa hlavne vo forme zmenky. Keď roľník potrebuje peňazí na doplnenie svojho inventára a zveľadenie svojich rolí, keď drobný remeselník rozširuje svoju výrobu, alebo chce zaopatriť nutné suroviny, obidvaja prichádzajú do banky o úver, a to úver zmenkový. Úver ten je takmer naprosto istý, poneváč nielen, že žiadateľ zadováži vždy ešte potrebných ručiteľov, ale dáva pravidelne aj istotu zábezpekou hypotekárnou. V terajšej dobe úvery tieto stále rastú. Na príčine sú nielen dane, ale hlavne a v prvom rade pozemková reforma. Náš sedliak, ktorý bol vždy hladný po pôde, teraz využíva vhodnej príležitosti, aby rozšíril si svoj majetok. Pri tom ovšem ráta s úverom a poneváč - a pravdepodobne asi vôbec nebude - sriadený náhradný ústav, ktorý by financoval pozemkovú reformu, prichádza do banky. Jedná sa mu ovšem o úver dlhodobý a očakávame, že cedulový ústav, ktorý odmietáva pravidelne zmenky prolongačné, usnadní národnú povinnosť bankám slovenským a nebude úzkostlive hľadieť na to, či jedná sa o zmenku obchodnú a či zmenku úverovú prolongačnú. Ani Rakúsko-uhorská banka, ktorá našej cedulovej banke svojou činnosťou v miere, ako bola spomenutá, je čiastočne vzorom, neodmietala podobných zmeniek v Haliči, kde peňažné pomery boly v tomto ohľade obdobné s našimi. Musela sa tam prispôsobiť okolnostiam a pomerom a čakáme, že v tomto ohľade i náš cedulový ústav uzná výjimečnosť tunajších pomerov a bude prijímať sedliacke zmenky, keď aj bude sa jednať o prolongácie. A to tým skôr, že i bankový úrad vychádzal v tomto ohľade našim slovenským ústavom v ústrety. Vôbec držím poskytnutie výdatného zemedelského úveru za jednu z hlavných povinností našej cedulovej banky. Jedine tak budeme môcť hlavnú vymoženosť našej revolucie, pozemkovú reformu, do života uviesť. Veľmi vážna bude technická štruktúra cedulovej banky, tedy aj jej filiálok.
Bankový úrad udržoval len filiálky po Rakúsko-uhorskej banke zdedené bez zmeny, takže i v Čechách vedľa mnohých filiálok na priemyslovom severe, zostalo málo filiálok na juhu, ani Tábor, ani Písek, pre ktoré mestá Česi márne sa uchádzali o filiálky za Rakúsko-Uhorska ich nemajú dosiaľ a musia ich dostať. Ale tu sú pomery predsa snesiteľnejšie než na Slovensku.
Za terajších pomerov na Slovensku v Lipt. Sv. Mikuláši, v meste so známym slovenským vyspelým priemyslom, a v Rožnave, ktorá ako expozitúra županského úradu si vyžaduje pre svoju odľahlosť ako stredisko kraja, by maly pripadnúť filiálky. Pri tom by maly byť už stávajúce bankové obvody prispôsobené obvodom župným. Ako som vzpomenul, Rakúsko-uhorská banka v Uhrách a v Haliči musela svojim úverom podporovať tiež produkciu zemedelskú. Práve táto prechodná doba vyžaduje pečlivosti a podpory, zvláště uvážíme-li, že niet žiadúcneho odbytu pre zástavné listy hypoték, že parcelovanie veľkostatkov, nadobývanie pôdy drobnými zemedelcami absorbuje vzrast zemedelských mobilných kapitálov a že konečne dlholetý zvyk a tiež už v pozemkových knihách zaznačené úvery udržujú a budú este dlhší čas pútať naších zemedelcov úverove k našim bankám. Tým ale nemôže byť odopieraný reeskompt zemedelského materiálu, nemajú-li byť banky ohrožované v kľudnom vývoji a ich komitenti vháňaní do rúk súkromých úžerníkov, ako bolo za starodávna, lebo dokonca znemožňované riadné obrábanie poľa.
Z tých zriedoľ, ktoré musia, povedal by som, svojou hospodárskou dynamikou, finančnou aktivitou alimentovať tento centrálny ústav, v ničom nesmie zaostať naše Slovensko.
Našou celoštátnou hlavnou úlohou je tedy vytvoriť zo Slovenska aktívnu súčiastku našej Československej republiky, a tu narážame zas na staré faktá, ale ktoré tým sa nezmenia, nikdy neztratia na aktualite. (Předsednictví ujal se předseda Tomášek.)
Fiškalizmus oproti Slovensku nesmie diať sa takou daňovou politikou, ktorá by vyssála posledné hospodárske pomocné pramene, ale múdrou politikou v rámci jestvujúcich síl. On musí prispôsobovať sa úkolom národno-hospodárskym. Nutno zorganizovať hospodárske driemajúce energie.
Závoj neinformovanosti o slovenských pomeroch bol zodvihnutý na príklad našou mladuškou organizáciou burzy bratislavskej, ktorá čo skoro bude najväčšou v republike.
Ale aj Dunajský trh hľadel zadosťučiniť úlohe národno-kultúrnej a živnostensko-priemyselnej misii a založenie odbočky šekového úradu na Slovensku, ktoré držím za absolútnu nutnosť.
Na Slovensku sú výrobné pomery ešte vždy veľmi ťažké: to vidíme najlepšie na emigrácii. Na cedulovú banku viažu sa i v tomto ohľade ovšem veľké nádeje. Účasť Slovenska na vysťahovaľectve, berúc do ohľadu počet povolených pasov, možno označiť nasledovnými relativnými číslami: na rok 1922 42%, na rok 1923 51%, na rok 1924 62·6%. Skutočne tragické číslice.
Myslím, že po týchto čísliciach i tí, ktorí pozemkovú reformu skepticky posudzujú, musia zamlknúť, lebo popri zveľadení hospodárskom, ktoré do pohybu doniesť je na príklad na slovenskom východe skoro nemožnosťou, chybuje tam kapitál a i druhé predpoklady sú ťažké, vzpomeňme len otázku tarifálnu - bude to jedine pozemková reforma, ktorá je v stave dôkladne zmenšiť smutné číslo vysťahovateľstva. K tomu nutno poznamenať, že reflektantov na pasy bolo o mnoho viac než ich dostali.
Jestliže chceme, aby Slovensko v spolupráci na uplatnenie všetkých veľkých cieľov, ktorú donáša sebou zákon o cedulovej banke, vykonalo svoju misiu, tak musíme hľadieť, aby pomohlo uskutočniť pre Československú republiku veľkú zásadu sebestačnosti.
Už nedávno poukázal som na tomto mieste, že keby na Slovensku výnosnosť pôdy učinila toľko čo na Morave, tak by sme získali o 41 tisíc vagónov zrna viac, ako dnes. Totiž práve to kvantum asi obilín, ktoré musíme na našu škodu zo zahraničia dovážať.
My len tak v budúcnosti zabezpečíme vzpomenutú veľkú myšlienku sebestačnosti, keď budeme všemožne hľadieť vyrovnať protivu mesta a vonkova, alebo, lepšie rečeno, keď zamedzíme útek zo zemedelstva do povolania.
Príčiny asi známe; keď hovorím o ťažkostiach zemedelstva, nechcem tým tvrdiť, že sú pomery našej priemyslovej výroby v dnešnej krutej svetovej súťaži na ružiach postlaté.
Lež nie lepšie, ba o mnoho horšie je na tom zemedelstvo. Žiadna výroba nepracuje s väčším rizikom než zemedelská, ako to lonský rok ukázal.
Pri cenovej hladine zemedelstva nemožno brať posledné ceny, lež 10ročný priemer, a tu vidíme, že jediný spôsob zamedzenia úteku od zemedelstva je aspoň relatívna zábezpeka väčšej rentability zemedelstva a tým pozdvihnutie zemedelských miezd.
Týmto dvíhať nákupnú silu roľníctva je aj hlavným predpokladom zveľadenia našej priemyselnej výroby a tým aktivity zázemia. Jediná cesta ku tejto méte, ktorá ako už rečeno, sbližovať nás bude aj ku veľkému cieľu sebestačnosti, je zavedenie súmerných obilných ciel. Ku aktivite zázemia patrí i remeselnícka výroba. Tu padá na váhu intenzívna výchova a hmotná i morálna podpora v jeho snaženie. Výchova musí započať od živnostenského dorastu. Preto opakujem nutnosť vybudovania učňovskej školy v Bratislave.
Nesmieme so stanoviska daneschopnosti, dôležitosti a budúceho vývinu ani zďaleka podceňovať slovenský priemysel. Je to vidno menovite zo štatistických dát. Z podnikov z oboru výroby kaučuku, gutaperchy, celuloidu v republike máme na Slovensku 60%, z podnikov kúpeľných 53%, z podnikov stavebných živností 42%, z podnikov výroby v obore tovaru dreveného 37% atď.
Na pozdvihnutie zahraničného celoštátneho obchodu a tým i nášho priemyslu na Slovensku považujem za nutné vytvoriť v Bratislave slovenské priemyselné technologické obchodné muzeum a stálu vzorkovňu.
Končím. Nepozdraviť našim slovenským spôsobom, nevysloviť svoju radosť, nedať vláde náš úprimný slovenský vďak nad uskutočnením veľkej myšlienky cedulovej banky, by som považoval za neprirodzené. Uskutočnenie méty tak ohromného dosahu, ako je cedulová banka, má významný ideový obsah. Podáva nám všetkým dôveru v sebe samom, dôveru k našej štátnej myšlienke, štabilizuje naše duše na pevnej koľaji ekonomie práce a produktívnej tvorby širokého, mohutného rytmu. Za jednu z týchto prvkov, v ktorých tvorčia myšlienka stále dominujúca našou republikou najdúc hmotu, ju obživila svojou silou a i naďalej hľadá svoje ďalšie vtelenie.
Cedulová banka, ktorá musí sa stať srdcom a modzgom nášho hospodárskeho počínania, musí vo voľnej hre hospodárskych síl spoluhrať rezonančne aj zázemie Slovenska.
Cedulová banka, ako budúca veľká etapa v zavedení zlatej meny tvorí korunu našich veľkých hospodárskych úsilí. Je to dnes po šesťročnom trvaní nasej republiky veľký prejav tradície patriotizmu. Je to výpliv toho idealizmu, ktorý nás priviedol ku slobode a tým dal hlavný podklad a vzpruhu k voľnému vývinu našich hospodárskych síl. Bez tejto tradície idealizmu by zmizly z našej otčiny svetlá tých veľkých duší, ktoré naše srdcia obživujú a dodávajú ím vzlet, ktoré ako rozsievači osudu vnukly do duše nášho národa tie vznešené heslá, na ktorých sa bude obohacovať svedomie a modzog našich detí, keď už dávno budeme práchnivieť, keď už stáletia presunú sa nad našími hrobami.
Nevzpomenúť slávnej pamiatky týchto mužov, nevzdať homagiálny hold nášmu pánu prezidentovi, nevzpomenúť s vrúcim srdcom na nášho vzdialeného pána ministerského predsedu, na nášho nezapomenuteľného Rašína, tých mužov, ktorí tvoria inkarnáciu i genia nášho národa v tejto tak významnej chvili i so slovenskej strany, bolo by nevďačnosťou.
Lebo hlavným dosažiteľným cieľom našej cedulovej banky bude i uskutočnenie ích ideálov a tie sú: v syntetickej práci pre hospodársky rozvoj republiky spojiť všetky, minulou tradíciou neúplne harmonujúce prvky, aby koordinované boly k jedinému účelu, totiž k hospodárskemu povzneseniu jednotlivca, zaručiť nášmu celému štátu národný blahobyt. Nech žije Československá republika! Vládny návrh prijímam. (Potlesk.)
Předseda (zvoní): Slovo dále má pan posl. Skalák.
Posl. Skalák: Pánové a paní! V novele k bankovnímu zákonu podává vláda sněmovně jednu z předloh, které vládní strany a celý měšťácký svět prohlašuje za stěžejní pro konsolidaci státu. Přes to, anebo spíše právě pro to, je projednávání její provázeno oněmi charakteristickými momenty, jimiž dnešní vládní systém již tolikráte se odhalil jako nezřízena diktatura finanční oligarchie ve státě.
Už sama předloha svou formou pouhé novely k zákonu ze 14. dubna 1920, svou nejasnou, zahalenou stylisací, svou nepřesnou terminologií a málomluvností důvodové zprávy je přímo unikem. Ani korektury, které byly předloženy v době projednávání předlohy v rozpočtovém výboru, mnoho na tom nezměnily.
Také projednávání předlohy v rozpočtovém výboru vykazuje všechny příznaky úpadkového období. Schůze nebylo možno zahajovati, poněvadž finanční nebo politická "pětka" se ještě nedohodly. Autokracie vládních stran je všemocnou, rozhodující silou, sněmovna a její výbory pouhým kašpárkem na obveselení publika, které se rádo oddává dětské ilusi, že komedie, kterou má před sebou, je živoucí skutečností.
Vládní strany a jejich tisk líčí předlohu zákona o cedulové bance jako významnou metu na rozhraní dvou epoch v dějinách státu. Ve skutečnosti je předloha ta pokračováním a součástí dosavadní státně finanční politiky od převratu, jejímž cílem je: 1. Stabilisovati základy kapitalistického řádu, 2. vydati všecek hospodářský život v plen oligarchii finančního kapitálu. Zákon o cedulové bance je třetí kapitolou oné politiky, jejíž první kapitola jmenuje se inflace, druhá deflace.
Považuji za potřebno promluviti o ní v souvislosti s oběma předcházejícími, aby bylo patrno, kdo má zisk, výhody, bohatství a privileje z inflace, deflace i stabilisace, a která třída společenská v každém z těchto období je zkracována, ožebračována, vyhladovována.
Období inflace vztahuje se na léta 1919 až 1921. V období tom vedoucí vrstva buržoasie průmyslové i agrární, sevřená pouty válečné diktatury, snaží se je setřásti. Jsou to pouta nuceného hospodářství, regulovaných cen obilí, mouky, chleba, tuků a jiných důležitých poživatin. Buržoasie rozbíjí tato pouta, odbourává regulované hospodářství a žene ceny veškerých zemědělských plodin prudce do výše, aby si honem nahradila lichvářské zisky, pokud jí v nich nuceným hospodářstvím bylo zabráněno. Jenom uvolnění obchodu obilím vyneslo agrárníkům 4 miliardy ročně. Průmysl tou dobou ještě napojený ohromnými válečnými zisky, omezuje se na keťasení a nesetkávaje se na trhu s cizozemskou soutěží zvyšuje celní koeficienty a omezuje výrobu na minimum rozsahu, na minimum risika a na maximum cen a zisků. Produkce zemědělská i průmyslová, zproštěná nucené regulace a osvobozená od soutěže, po období zisků válečných vstupuje do období konjunktury poválečné, jejíž zisky, jak součastníci zajisté se upamatují, daleko převýšily vše, co zde dosud bylo.
A právě v tomto uvolnění státní regulace cen a v lačné honbě po lichvářských ziscích tkví hlavní příčina tak zvané valutové inflace. Na trhu bylo zapotřebí najednou daleko více oběživa, aby byly uhrazeny ceny stoupnuvší o 100 i více procent. Potřebě té vycházelo se vstříc novými emisemi bankovek a cena jejich následkem toho klesla v poměru k cizím vedoucím valutám velmi rapidně. To však vyvolalo v kruzích průmyslové buržoasie nové zdražovací tendence, nové zvyšování cen, poněvadž se říkalo, že s poklesem kursu koruny zdraží se suroviny i hotové zboží z ciziny a že tomuto risiku je třeba zavčas čeliti. Buržoasie je tak hrabivá, že neváhala zatížiti zdražením i zboží ležící na skladě a vyrobené v době nízkých cen, jen aby se uchránila sebe menší ztráty a sebe menšího risika z pohybu valuty směrem dolů. A také se jí to podařilo. Výsledkem tohoto období pro veškeru velkovýrobu bylo ohromné zvýšení, inflace zisků v nominální československé koruně a jediným přáním měšťáka bylo, aby ohromné stohy těchto barevných papírků ne-li zúplna, tedy aspoň z větší části byly opět zhodnoceny, čili, aby koruna československá co nejdříve opět šla vzhůru.
Zcela jinak dařilo se v době inflace dělníkům, zřízencům, úředníkům, žijícím ze mzdy a pevného platu. Na bouřlivé stoupání cen následkem uvolnění státního hospodářství s obilninami nemohly tyto vrstvy reagovati okamžitě. Vlna drahoty, spojená s inflací a s poklesem koruny, překvapila je jako nová rána po přežité právě katastrofě válečné. Vskutku nemají vrstvy námezdně pracující žádného prostředku, kterým by na trhu životních potřeb posílily svoji situaci, mimo boj o zvýšení důchodů a mezd. Ale tento prostředek nedá se prosaditi pouhým vývěskem a oznámením vyšších cen, jako to činí výrobce a obchodník. Dávno, než domohli se dělníci, zřízenci, úředníci stávkami nebo tlakem organisací vyšší mzdy, stouply ceny poznovu a všichni jsou, kde byli dříve, v nedostatku, bídě, podvýživě. Inflace pro ně není nežli obdobím stoupající drahoty a snižování životní úrovně. Ze zvýšených mezd v období inflace nemají žádného stupňovaného užitku, nejméně pak už takového, jaký by mohl býti se změnou valutové politiky realisován, jak tomu bylo s inflačními zisky buržoasie.
Finanční politikou Rašínovou počátkem roku 1922 nastává náhlý obrat, je zahájena nová etapa, období t. zv. peněžní deflace a zhodnocení koruny. Koruna, která 3. listopadu 1921 znamenala v Curychu 5·1 ct., stoupá rychle tak, že koncem ledna 1922 stojí už 10 ct., na kterých trvá až do srpna. Novým umělým zásahem bankovního úřadu ministerstva financí dochází k dalšímu prudkému vzestupu. Dne 25. srpna stojí koruna v Curychu již 18 ct. Z výroků a projevů tehdejšího ministra financí dr. Rašína je známo, že chtěl zdvihnouti kurs koruny až na 20 ct. a připravovati na výši této základny zavedení zlaté měny, jejíž jednotka měla býti rovna starým pěti korunám.
Účinky této druhé, t. zv. deflační periody finanční politiky, jsou dostatečně známy. Kapitalistické reservy a zisky z období inflace rázem nabývají několikanásobné hodnoty, měřeno na standardních valutách. Postavení buržoasie vůči dělníkům nabývá tím zvýšené pevnosti a síly. Výraznou ilustrací toho je, že prvým krokem v provádění důsledků deflace na poli hospodářském byl útok na dělnické mzdy a že pod záminkou odbourávání drahoty došlo nejdříve k odbourání mezd a platů. Za inflace na důchody dělníků a gážistů dochází naposledy, za deflace nejdřív. Za inflace drahota stoupá bleskovým tempem, za deflace povoluje rychlostí hlemýždě. Za inflace buržoasie stupňuje svoji ziskovou kvotu, ale za deflace ji nesnižuje, nýbrž zvýšenou ještě zhodnocuje a mimo to sahá nejdříve do kapes dělníkům a gážistům, "aby přišla láce" - na cenách zboží pak neslevuje ani tolik, co uspořila tímto způsobem na mzdách. Historie hornického odboru mluví o tom za celé knihy. Je stydno pomysliti, že tento hanebný postup kapitalistické třídy proti dělníkům byl by nemyslitelný bez podpory, kterou jí poskytli vůdcové dělnických stran, vůdcové sociální demokracie a českých socialistů. Ti podporovali raubířský plán buržoasie s odhodlaností lepší věci hodnou, a šálíce dělníky frásemi o zhodnocení koruny a příchodu všeobecné láce, nutili dělníky k souhlasu se snížením mezd, lámali stávky kovodělníků, horníků, sklářů, textilníků a jiných a vydávali je tak v ruce úhlavního nepřítele dělnické třídy. Vždy určitěji vychází na jevo, že deflační plán Rašínův byl v prvé řadě přímým útokem na hospodářské postavení a politický význam dělnické třídy ve státě.
Leč plán Rašínův měl ještě jiné zajímavé stránky. Celá deflační akce byla současně rafinovaným tahem nejsilnějšího koncernu finančního kapitálu, koncernu Živnobanky, proti jiným, slabším a méně informovaným skupinám průmyslovým a bankovním. Této nejsilnější klice běželo o to, aby se zbavila soutěže a ovládla monopolisticky výrobu i trh. Nic nemůže zřetelněji odhaliti ničemnou a parasitickou povahu kapitalismu v období imperialistickém, jako heslo o nezbytnosti odbourání průmyslu, které bylo tehdy oficielním heslem vládnoucích kruhů Československa. Vláda měšťáků a jich pomocníků místo aby si vytkla za úkol rozšířiti odbyt tuzemského zboží za hranicemi, místo aby usilovala o obnovu styků s Ruskem, ničila to, co bylo v zem vytvořeno na hodnotách investovaných ve strojích, zařízení, budovách, a uzavírala se jako věrný otrok imperialistické Francie každému sblížení s republikou Sovětů. Jako výsledek této zvrácené politiky dostavilo se ovšem to, čeho si přála bankokracie, representovaná Živnobankou: Tíseň středního a malého průmyslu, nucený prodej výrobků se ztrátami, nucená vyrovnání, bankroty, pohlcování středních a drobných podnikatelů velkokapitálem, a jako přirozený důsledek všeho tohoto státem inscenovaného krachu nesmírný vzrůst nezaměstnanosti, bída a pauperisace nejširších vrstev pracujícího lidu.
Ale tím nejsme ještě hotovi s výpočtem důsledků Rašínovy deflace. Je všeobecně známo, že nevýhody její jak pro dělníky, tak i pro samo hospodářství státu už začátkem r. 1923 byly tou měrou známy, že deflačního režimu a ministrování Rašínova čítáno bylo jenom na týdny.
Po atentátu na Rašína, zejména po jeho smrti, se poměry změnily. Vládní koalice, která chtěla ukázati silnou ruku, ukázala pouze tvrdou hlavu a prohlásila, že v chybné a destruktivní politice Rašínově bude stůj co stůj pokračovati. Nechci říci, že vláda prokázala památce Rašínově špatnou službu. Ale ještě méně může býti řeči o tom, že jí prokázala službu dobrou. Pokračovati v politice Rašínově znamenalo přivésti ji úplně ad absurdum, znamenalo odhaliti její slabiny na příkladech viditelných celému světu. Ovšem ne hned v prvém stadiu. Teprve koncem r. 1924 dostavilo se velké odhalení. Rašínova deflace nebyla deflací, žádným stahováním a ničením oběživa ve smyslu finančně technickém. Byl to pouhý humbug, vypočtený na oklamání tuzemska i zahraničí. Ministerstvo financí a jeho bankovní úřad zarazily sice další emise státovek a v úředních výkazech, které podle zákona musejí býti publikovány, mohly se dokonce chlubiti, že část státovek zadržují a stahují z oběhu, ovšem tak, že byla kdykoli k disposici, na př. v době bankovních krachů, kdy vláda jimi pomáhala krýti bankovní zlodějny. Ve skutečnosti však plán opravdové deflace byl nemožností, a vláda, jejíž rozpočtové a finanční hospodářství bylo stále pasivní a daleko pasivnější, nežli se říkalo sněmovně i veřejnosti po celá dvě léta, 1923 a 1924, byla nucena přes všechny přísahy při památce Rašínově prováděti i dále politiku inflace, s tím rozdílem, že místo kontrolovatelné a veřejné emise státovek uvedla v oběh za 8 miliard tak zvaných pokladničních poukázek.
Bez zákonů a bez parlamentu, vedle a mimo oficielní rozpočty prováděla vláda takto nucenou vnitřní zápůjčku a povolovala si miliardové úvěry bez nejmenších skrupulí, jak se sluší a patří na "nejkrásnější všech republik", ovládanou diktaturou bankokracie a peněžní oligarchie.